Čas plynul strašne pomaly. V Asaminej spoločnosti som sa cítila príjemne a bolo mi o to lepšie, že pri mne bol aj Hanabusa. Už celé týždne som o Kanamem nič nevedela.

Utekala som medzi stromami a vo svojom vnútri dom cítila novú energiu, ktorú mi dodala moja dcérka.

Šokovaný výraz mi musel zamrznúť na tvári. Pred mojimi očami stál vysoký upír, zľahka sa opierajúci o strom. Tento zjavne nonšalantný postoj bol zvýraznený rukami založenými na prsiach. Hneď keď nás zbadal, po tvári sa mu roztiahol úsmev. Nádherný úsmev.
„Yuuki-chan.“ Srdce mi vynechalo úder. Ten známy hlas, vľúdne modré oči, tá najkrajšia usmiata tvár. Moje srdce sa znovu rozbehlo a skoro mi vyskočilo z hrude. Vedela som to. Ja som vždy verila.
„Hanabusa!“ Vrhla som sa mu do náručia a spolu sme sa zvalili na zem. Cítila som jeho sladkú vôňu, vnímala jeho teplo a čítala myšlienky plné šťastia a lásky. Bol to skutočne on! Bol živý! Zdvihla som tvár a zahľadela sa mu do očí. Leskli sa.