Anotace: Báseň jako fanfiction na anime Spiderman z roku 1994, vzniklá jen pro mé pobavení, ale i tak doufám, že se třeba zasmějete se mnou.

„Ale no tak, drahá moja. Všetko som spravil pre teba.“
„Prestaň klamať, lebo ťa zabijem,“ povedala zlovestne. „Využil si moju dcéru!“ Jej tón bol zrazu oveľa vyšší. Hysterický.
„Prišla za mnou sama,“ povedal na svoju obranu. „Uzavreli sme spolu dohodu.“ Široko sa usmial. „Je naozaj úžasná. Keby si tak počula všetky jej nápady,“ vravel potešene. Potom však roztržito spojil obočie. „No ty by si ich asi nedocenila.“
„O čom to hovoríš?“ spýtala sa ho. „Na čom ste sa dohodli?“
Spokojne jej pozrel do tváre. Vedela som, že je naozaj šťastný. „Pôjdeš so mnou,“ povedal jej s ďalším slabým úsmevom.
Nahnevane k nemu natiahla jednu ruku, a sila ktorú sa ním poslala ho odsotila o pár krokov dozadu.
„To nemôžeš vyhrať, drahá,“ povedal jej a tiež zdvihol ruku s otvorenou dlaňou. Len jednoducho kývol prstami. Presne opačná sila ju k nemu začala ťahať bližšie.
„Prestaň s tým!“ vykríkla nazlostene. Už bola takmer pri ňom.
Usmial sa a pustil ju z moci mágie. „Som silnejší,“ povedal a ruku natiahnutú k nej nespustil. „Nechcem ťa uniesť. Zase by si sa len hnevala,“ povzdychol si nešťastne. „Nebuď hlúpa a poď. Naša dcéra sa o všetko postará.“Na krátku chvíľu bola jej tvár prekvapená. „Čo s tým Yuuki má?“ spýtala sa vykoľajene. „Povedal si, že ju nechceš využiť.“
Mala by sa báť radšej o seba ako o mňa.
„Povedal som, že som sa s ňou dohodol,“ vravel pomaly. „Ja si nechám teba a ona naše kráľovstvo,“ vysvetlil jej. Znovu kývol rukou a zaskočenú bývalú kráľovnú uväznil vo svojom náručí. Bola tak prekvapená, až sa zabudla brániť.
Zdvihol hlavu a pozrel mi priamo do tváre. „Teraz je to všetko na tebe,“ povedal mi potichu. Počula som ho aj na diaľku. „Staraj sa o svoju sestru. Neváhaj s ním skoncovať čím skôr, nech jej nestihne ublížiť. Ak zlyháš, sklameš moju dôveru.“
Pochopila som, že to nebude to jediné, čo sa stane. Dopredu ma vystríhal. Ja však naozaj nechcem zistiť, čo tým v skutočnosti myslel.
Schytil matku pevnejšie, keď sa začala brániť. Vtisol jej bozk na čelo a poslednýkrát na mňa pozrel. „Nesklamem ťa,“ zašepkala som.
Počul ma. Jeho pohľad bol oveľa vľúdnejší. Potichu som sledovala, ako spolu s matkou miznú v objatí čiernej noci. Zrazu boli preč.
Po tvári sa mi roztiahol spokojný úsmev. Práve som získala úplne všetko, po čom som túžila. Na miesto mojej matky som však musela zasadnúť s rozvahou. Mrzelo ma, že raním Zera, keď mu porozprávam, ako sa otec záhadne prebral zo spánku a ako sa mama rozhodla s ním odísť, keď si uvedomila, ako veľmi ho miluje. Bude veľmi trpieť, ale ja ho uteším. Bude mať mňa.
Otočila som sa a pomaly sa vrátila do vily. Už som začula hlasy plné obáv. Teraz budem musieť každému vysvetliť, že matka potrebovala naliehavo odísť. Až neskôr vyhlásim, že sa už nevrátila. Juuri poviem iba toľko, že je s otcom. Nebude sa trápiť ani ma zaťažovať otázkami. Až potom nadíde ten správny čas, aby som sa konečne ujala trónu.
Vošla som do sály plnej urodzených upírov. Nikto si nič nevšimol a ani nevycítil kráľovu blízkosť. Boli tak veľmi zaujatý svojimi klebetami a hlasnými rozhovormi o tom, kam len mohla kráľovná tak narýchlo odísť, že som sa ani nečudovala.
Juuri si ma všimla hneď. Pribehla ku mne a zo znepokojenými očami sa mi zadívala do tváre. Vyzerala rozrušene.
„Kde je mama?“ spýtala sa ma a chytila ma za ruku.
„Neboj sa, Juuri. Musela odísť,“ povedala som jej pokojne. „Oslava sa ešte neskončila. Zabavíme sa aj bez nej.“

Ahojte! Odpusťte tak dlhú pauzu. Bola som nečakane a hlavne násilne pobalená a odvlečená k moru Teraz som už však konečne doma a môžem pokračovať v príbehu! Možno je aj lepšie, že postupujeme takto pomlay, pretože ku koncu série už veľa písmenok nechýba. Tento diel už poriadne vyzerá ako končiaci, čo? Ale nebojte sa, ešte stále mám ďalšie nápady! Možno vám je už po tejto kapitole jasné, ako sa veci vyvinuli, ale jedno vám poviem ;D Už som niekedy nechala všetko tak jasné a tak ľahko predvídateľné? Prosím vás... Toto ešte nie je koniec.

Prepáčte ten týždenný odklad. Situácia sa nám pomaly hrotí, hrotí... A onedlho sa pôjde rovno na vec. Vlastne už nabudúce. Stretnutiu sa už nedá zabrániť a výberu medzi dvoma možnosťami tiež nie. Alebo to dopadne celkom inak? To viem iba ja. Prezraďte mi ale, čo si mylsíte. Ako by to malo skončiť, kto si ju viac zaslúži alebo s kým by jej bolo lepšie? Aj ona už chápe, že takto je to pre ňu naďalej nezvládnuteľné. Mala by konať tak, ako je to správne alebo tak ako chce? Čo by mala robiť ďalej? (nieže by ma vaše priania nejako ovplyvnili ja to mám už celé vymyslené)