VK (2. séria) 15- Pred búrkou

„To nebol dobrý nápad, Zero.“ Riaditeľ si pošúchal čelo a povzdychol si. „Nikto z nás teraz netuší, čo bude ďalej.“
Stáli sme bokom a dohadovali sme sa už nejaký čas. Kútikom oka som pozrel na Yuuki. Sedela spolu s maličkou v strede veľkej miestnosti na hrubom koberci. Hlasno sa smiali. Hrali sa nejakú bláznivú hru. Motali si vlasy, porovnávali dĺžku svojich prstov, a vždy keď dievča prestalo dávať pozor, Yuuki ju nečakane pošteklila na bruchu, na čo sa bláznivo rozosmiala ešte viac.
Štyria muži sa pozerali priamo na mňa a na niečo čakali.
„Čo ste hovorili?“ Spýtal som sa ich trochu neprítomne, no napriek ich pohľadom som odmietol spustiť oči z dvoch najdokonalejších tvárí na tomto svete. Riaditeľ si znovu povzdychol.
„Pre teba je už neskoro,“ skonštatoval trochu skleslo, keď si všimol, ako na ne hľadím. „No ak ti na nich záleží, sprav to, čo bude pre obe najlepšie.“
Môj vľúdny pohľad sa zmenil na rozčúlený a pomaly sa presunul na riaditeľovu tvár. Bola stále rovnako pokojná.
„Yuuki bude mať ďalšie dieťatko, však? Asi nemáš ani to najmenšie tušenie, ako veľmi sa môže zmeniť jej správanie, keď sa nahnevá. Povedal si, že bola zatvorená.“ Ukazovákom si podoprel bradu. „Možno to malo nejaký dôvod.“
O tomto som uvažovať nechcel. Vidina Yuukinej unavenej a utrápenej tváre bola príliš silná, rovnako ako reťaze okolo jej tela.
„Myslíte kvôli jej bezpečnosti?“ Spýtal sa riaditeľa Fumio. „Čo mohlo Kanameho-sama dohnať až k takémuto krajnému riešeniu?“ Nebol vôbec rozladený, aj keď som vedel, ako veľmi si Yuuki obľúbil. Z nápadov jej čistokrvného upíra však nebol vôbec nadšený.
Počujem vás. V hlave sa mi rozľahol Yuukin čistý hlas. Vôbec ma to neprekvapilo. Komunikovať myšlienkami dokázala maličká. Nezvykla to však robiť často, pretože to znamenalo, že nemusela hovoriť. Táranie patrilo k jej obľúbeným činnostiam, len nerada ostávala potichu. Znovu som pozrel ich smerom.
Yuuki na krátku chvíľku odtrhla oči od svojej dcéry a pozrela na mňa. Akoby sa trochu začervenala, keď sa nám stretli pohľady.
„Čo plánuješ robiť ďalej?“ spýtal sa ma riaditeľ priamo. „Vieš, čo teraz môžeš očakávať. Čo budeš robiť, ak sa...?“
Nevenoval som mu absolútne žiadnu pozornosť. V strede jeho vety som sa vybral rovno za Yuuki. Nemal som v úmysle stratiť čo i len jednu ďalšiu chvíľu, ktorú som mohol stráviť v ich blízkosti. Dievča ku mne so širokým úsmevom natiahlo ruky. Sklonil som sa, aby som ju mohol zdvihnúť a zobrať do náručia. Objala ma okolo krku a ostala na mne visieť ako malá opička. Bola unavená. Rozrušenie z toho, že videla Yuuki ju vyčerpalo. Zazívala a roztomilo si skryla tvár v mojej košeli.
Na chrbte som cítil pohľady lovcov, keď som chytil Yuuki za ruku a vytiahol ju na nohy. Od svojej malej by sa nepohla. Nasledovala ma, keď som pomaly zamieril ku schodisku, ktoré viedlo hore do jej detskej izbičky.
Keď zaspí, porozprávame sa. Povedala mi Yuuki myšlienkami. Prikývol som. Bolo toho toľko, čo som jej chcel ešte povedať. No obával som sa, že jedna noc na to stačiť nebude. Vlastne som si nebol istý či by mi stačili všetky noci večnosti.

Stáli sme tesne vedľa seba a obaja sme cez tenký ružový baldachýn hľadeli na zatvorené očká dievčaťa. Vyzerala ako anjelik. Malé pästičky mala zatvorené a položené na veľkom vankúši vedľa tváre. Potichu odfukovala, kým sa oddávala spánku.
„Oddýchnuť by si si mala aj ty,“ zašepkal Zero, aby nezobudil spiacu princeznú. „Poď.“
Najradšej by som pozorovala tvár svojej malej celú noc, no ledva som sa držala na nohách. Na odpoveď som mu trochu sklamane prikývla.
Viedol ma tmou po dome, až kým sme nezastali pred dverami jeho izby. Otvoril a pokynul mi, aby som vošla. Moje kratučké zaváhanie si nevšimol. Keď vošiel za mnou, dvere zatvoril. Prešla som do stredu miestnosti. Spálňa bola veľmi pekná, jednoduchá. Nenápadný bledý nábytok harmonicky splýval so stenami studenej fialkastej farby. Široká posteľ zo zaujímavým dreveným rámom a nadýchanými čiernymi vankúšmi vyzerala pred mojimi unavenými očami až príliš lákavo. Otočila som sa k Zerovi. Mlčal a len na mňa pozeral svojimi sivými očami, do ktorých mu prenikali záblesky žiadostivosti, čo skrýval v duši.
Chcela som si vyprázdniť myseľ. Zbaviť sa všetkých strastí a trápení, ktoré mi napĺňali myšlienky už nekonečne dlho. Zatvorila som oči.
Zrazu som pocítila jeho pery na svojich. Už dávno som z bozku necítila toľko lásky. Držal ma jemne v objatí. Netlačil na mňa ani mi nezvieral ruky či zápästia, ako som bola už zvyknutá. Keby som ho chcela odtlačiť, stačil by mi na to jediný jemný pohyb. Nemusela by som bojovať a vzpierať sa. Jeho blízkosť mi bola taká neznáma, až ma privádzala do rozpakov. Keď na chvíľku oddialil svoju tvár, zbadala som, že som neostala jediná s červeňou na lícach. Zero sa slabo usmial a znovu sa vrátil k mojim perám. Uvedomovala som si, aké sú jeho úsmevy vzácne. Okrem Yuuki k nim nemal veľa dôvodov. Dovolila som mu pohladiť ma po chrbte. Dovolila som mu chytiť ma za boky a odtlačiť ma až k posteli. Hlavu som mala plnú jeho vône a po všetkom ostatnom neostalo ani stopy. Žiadne starosti, žiadne trápenia, dokonca ani obavy. Neuvažovala som vôbec nad ničím, keď som sa nechala zvaliť na posteľ. Existoval len Zero. Jeho bozky, jeho radosť, jeho objatie a najmä jeho láska. Mysľou, ktorá sa sústredila len na Zerove dotyky mi blyslo šťastie. Viac som nepotrebovala. Ten pocit som si chcela udržať za akúkoľvek cenu. Po všetkom čím som prešla, sa mi zdal celkom nereálny. Akoby bol z iného sveta. Zero ma pobozkal na hrdlo. Jazykom jemne ochutnával vôňu mojej krvi cez pokožku. Dobre vedel, že ju teraz nemôže mať a v jeho mysli som našla obrovské sklamanie. Túžil po krvi tej, ktorú miluje. Potichu som vydýchla, keď mi perami skĺzol k hrudi. Ľahko ma vyvliekol z voľnej blúzky. Zaliala ma horúčava a líca mi sčerveneli ešte viac. Zero sa zrazu zastavil. Zdvihol hlavu a zvláštne sa na mňa zahľadel. Jeho očiam som nerozumela. Videla som mu v mysli, že ma chce.
„Čo?“ spýtala som sa ho pošepky.
Na jeho tvári zrazu prevládla zvedavosť. „Chcel som vedieť, koľko mi dovolíš,“ povedal zvodne.
Vystrela som ruku a chytila ho za vlasy, aby som ho mohla pritiahnuť bližšie. Pozrela som mu do očí. „Ešte viac,“ vydýchla som do jeho tváre.
„To rád počujem,“ zamrmlal mi do pier. „Ale teraz ťa nechám. Si unavená. Musíš si oddýchnuť.“
Neveriacky som zaklipkala očami. On ma práve... odmietol? Pomaly sa zdvihol a vstal z postele. Podoprela som sa rukami a pozrela na jeho chrbát. Sklamanie ma celkom zaplavilo.
„Zero, nie... Nemôžeš ma tu takto nechať.“
Zastal a prekvapene na mňa pozrel. Nečakal v mojom hlase toľko smútku a dychtivosti zároveň. Okamžite bol pri mne. Nakoniec nemohol odolať. Pevne ma chytil za pás, otočil ma a pritiahol k sebe. Chrbtom som sa opierala o jeho hruď. Zrazu mi rukou vkĺzol medzi stehná. Zatvorila som oči a z úst mi uniklo zahanbujúce vzdychanie. Ach, nebesá, takto sa ma ešte nikdy nedotkol. S týmto novým pocitom som bola celkom ako v ohni. Priklonila som sa k jeho tvári a znovu mu vzdychla rovno do ucha. Vášnivo ma pobozkal a potom na pustil. Vstal.
Roztúžene som sledovala, ako napokon predsa len odchádza. Vo dverách sa otočil a pozrel mi do červenej tváre.
„Dobrú noc, láska.“

Prebudil ma zvláštny pohyb a šteklenie. Pomaličky som otvorila oči a po tvári sa mi roztiahol úsmev. Niekto sa ku mne pritúlil. Malé telíčko sa ku mne silno pritislo. Znovu som spokojne oči zatvorila, keď sa tvár dievčatka zaborila do mojich vlasov. Jemne som ju objala okolo chrbátika. Potichu sme harmonicky dýchali a so spojenými mysľami si užívali našu blízkosť. Počula som, ako sa o nejaký čas s tichým vrzgotom odchýlili dvere. Ostala som pokojne ležať, pretože som rozoznala Zerove dojaté myšlienky. Sadol si na kraj postele a dlho nás len mlčky sledoval. Dievča sa napokon zahniezdilo a otvorilo oči. Keď uvidelo Zera, natiahlo k nemu ruky, aby ju mohol vziať do náruče. Posadila som sa a na oboch sa usmiala.
„Ak chceš, Yuuki, pohovoríme si.“ Povedal mi Zero. Hneď na to však dievčatku zaškvŕkalo v žalúdku.
„Ale asi až po raňajkách.“ Dodal a pousmial sa.
Maličká bola jedlom tak zaujatá, že si ledva všimla, že sme sa so Zerom stiahli do rohu priestrannej kuchyne. Oprel sa o stenu a ja som ostala stáť tesne pred ním. Odtrhol oči od napchávajúceho sa dievčaťa a pozrel priamo na mňa. Trochu som sa začervenala. Spomienky zo včerajšej noci boli ešte príliš živé.
„Čo plánuješ robiť teraz?“ spýtal sa ma rovno, neváhal.
Sklopila som zrak a slabo mykla plecami. Vedela som len jedno. „Ostanem so svojou dcérou.“ To bolo najdôležitejšie.
Čakal takúto odpoveď. Zaujímalo ho však niečo celkom iné. Nezačal sa vypytovať, aj keď mu otravné myšlienky a zložité otázky už vypaľovali v hlave dieru. Čakal či poviem niečo sama.
Napriek všetkému, čo sa stalo, napriek situácii v akej som teraz bola, necítila som sa zmätená. Ani trochu. Všetko čo ma znepokojovalo a možno aj trochu strašilo, zrazu nebolo až také podstatné. Neoblomná a krutá časť Kanameho osobnosti, ťažké roky trápenia a bolesti, pár posledných upírov, snažiacich sa ublížiť mne a malej Yuuki a dokonca aj Zerove nešťastné pocity naplnené nádejou a kradmým očakávaním, to všetko pre mňa neznamenalo takmer nič, keď som mohla byť na mieste, kde som mala byť stále po celý ten čas. Mohla som byť spolu s mojou dcérkou. Starať sa o ňu a byť jej nablízku, pre mňa znamenalo všetko. Celý môj svet sa odrážal v lesku jej veselých očí, ktoré boli presne také isté, ako tie moje. Vyzerali rovnako.
Zero stále mlčal a hľadel mi priamo do tváre. Tiež som na neho pozrela. Bol krásny. Jeho múdre oči boli až príliš všímavé. Určite poznal každú moju myšlienku, aj keď ich čítať nevedel. Jeho tvár odrážala rozvahu, silu. Vedel, že má vo svojich rukách veľa moci, ktorá mu dovoľuje mať všetko pod kontrolou. Presne tak, ako on vždy chcel. Predsa len mal niečo spoločné s Kanamem.
Nadýchla som sa. Vôňa Zerovej krvi ma lákala. Pomaly som začínala pociťovať smäd, o ktorý sa doteraz vždy postaral Kaname. No ešte vydržím. Stále som bola plná síl a energie. Zerova blízkosť ma však rozptyľovala aj inak. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Jeho tvár bola príliš očarujúca.
„Yuuki?“ vytrhol ma zo zasnenia jeho hlas, keď si všimol, že hľadím na jeho pery. O krok som ustúpila a vyčistila si myseľ. Musím začať trochu uvažovať.
„Kaname sa nahnevá a bude ma chcieť získať späť čo najskôr. Zistí, kde som. Vždy ma nejako nájde.“ Pozrela som do Zerových očí trochu vyľakane, hlas sa mi zatriasol. „Nechcem, aby ti ublížil.“
Poznala som Kanameho dosť dobre na to, aby som vedela, ako veľmi sa bude chcieť Zerovi pomstiť, ak sa dozvie, že to on ma odviedol. Tomu budem musieť zabrániť. Zero by proti nemu nemal šancu. Zdvihla som tvár a nervózne som si prekrížila ruky na prsiach. Prekvapilo ma, čo som uvidela.
Zero ani len okom nemihol a z jeho mysle som necítila ani len náznak obáv nieto ešte strachu. Sálal z neho pokoj, no tiež nezničiteľné sebavedomie. Pochybovačne som zdvihla jedno obočie.
„Zabije ťa,“ skonštatovala som nafúkane. Prečo nemá vôbec strach? Trochu som sa na neho hnevala.
Po tvári sa mu roztiahol slabučký úsmev. „Uvidíme.“
Prekvapene som na neho vyvaľovala oči. Zbláznil sa. Schmatla som ho oboma rukami. Prsty som zborila do jeho košele a silou ho k sebe pritiahla.
„Potratil si rozum? Ak by ste sa stretli, myslíš si, že by si dokázal...?“ Nevyzeral, že am počúva, aj keď mi pozeral na pery. Rýchlo sa ku mne priklonil a prúd mojich nahnevaných slov prerušil bozkom. Prekvapene som zaklipkala očami. Keď som sa však chcela vzpriečiť, siahol mi pod šaty a ja som pocítila na chrbte jeho teplú dlaň. Nedovolil mi cúvnuť. Sklonil sa ešte viac a jeho pery sa mi zastavili na krku.
„Nie,“ šepla som zaskočene. To som mu dovoliť nemohla.
„Ani kvapku?“ spýtal sa so srdcervúcim sklamaním v hlase. Zapochybovala som a keď mi po hrdle prešiel jazykom, zachvela som sa. Nemala som veľa síl na rozdávanie. Ak by som mu to dovolila, sama by som vysmädla ešte viac.
„Prezident!“ Do miestnosti sa vrútil Daiki. Keď nás uvidel, ustrnul a o pár krokov cúvol.
„Um, prepáčte...“ pozrel do zeme trochu zahanbene. Zerov stisk povolil a ja som sa mohla vyslobodiť z jeho objatia. Ustúpila som a rozrušene si prekrížila ruky na hrudi. V lícach som cítila trochu červene, no bolo dobre, že nás prerušil.
Zero pozrel na lovca a z očí mu sršali blesky. Už ho rozčuľoval nejakú dobu.
„Prepáčte!“ Zopakoval hlasnejšie, keď si všimol Zerov výraz. „Chcela som vám len oznámiť, že ak ešte platia vaše príkazy, tak auto je už tu a Fumio s Gorom zariaďujú všetko ostatné v hlavnej budove.“
Zvedavo som pozrela na Zera. Čo všetko mi uniklo, kým som spala? Vôbec som netušila, čo sa to deje.
„Výborne. Nebudeme ďalej čakať,“ povedal mu Zero. Sledovala som, ako sa otočil ku kuchyni, aby mohol zvolať.
„Yuuki, ponáhľaj sa! Za chvíľu odchádzame!“
Neverila som, že ešte aj maličká vie viac ako ja. Zjavila sa pri nás takmer okamžite. Chytila ma za dlhú sukňu. Usmiala som sa a pohladila ju po tvári.
„Čo chceš robiť?“ spýtala som sa Zera, kým som jej utieral ústa a oprášil ju od omrviniek.
„Ideme do hlavnej budovy asociácie,“ oznámil mi. „Alebo chceš radšej počkať, kým si sem po teba príde?“
Zvraštila som čelo a chytila Yuuki za ruku, aby sme mohli spolu vyraziť za Zerom, ktorý ani nečakal na moju odpoveď.

„Mami?“ Yuuki ku mne pribehla a zvedavo naklonila hlavu nabok. Keď som si povzdychla, zložila ju na moje kolená. Sedela som v mäkkom kresle a pomaly ju hladkala po vlasoch. Bola taká nádherná a roztomilá, až ma zabolelo srdce zakaždým, keď som sa na ňu pozrela. Obrovské hnedé oči upierala na mňa a snažila sa prísť na príčinu môjho nepokoja, ktorý veľmi dobre cítila. Ani som sa nečudovala. Svoju nervozitu som už nedokázala skrývať. Sklonila som sa a malú Yuuki silno objala. Pritisla svoje malé líčko k môjmu.
„Prečo?“ spýtala sa tenkým hláskom a mysľou mi ukázala všetky sužujúce pocity, ktoré vo mne našla.
Pustila som ju, aby som sa na ňu mohla pozrieť. Statočne som sa usmiala, aby som ju uistila, že je všetko v poriadku. Zaklipkala dlhými mihalnicami.
„Myslím na ocka,“ povedala som jej jemným tónom. „Chýba mi. Chcela by som vedieť, čo práve robí.“
Prešlo príliš veľa času a mňa každým dňom trápili myšlienky na Kanameho stále viac. Nevedeli sme o ňom vôbec nič. Už týždne vládlo absolútne ticho. Žiadne správy, žiadne chýry... len pokoj. Hryzla som si do pery. Maličká ma pozorne sledovala.
„Ticho pred búrkou?“ spýtala som sa zrazu. „Čo je to?“
Práve som na to myslela. Znovu som sa na ňu usmiala. „Tak sa hovorí, keď čakáš niečo zlé.“
Chvíľu na mňa hľadela a rozmýšľala nad tým, čo som jej povedala. Jej oči boli tak múdre. Videla som, ako sa jej v myšlienkach miešajú moje obavy s Kanameho tvárou. Akoby rozumela úplne všetkému, čo sa okolo nej deje. No keď znovu otvorila ústa, uvedomila som si, že to tak zrejme nebude. Rozmýšľala celkom inak.
„Dnes nebude večera?“ sklamane pozrela do zeme.
„A na to si ako prišla?“ Zasmiala som sa.
„Keď je ticho pred búrkou, tak sa stane niečo zlé, nie?“ Povedala žalostne a oči jej nebezpečne navlhli. „A to je veľmi veľmi zlé, lebo ja som už hladná.“
Smiala som sa, až kým si nezačala utierať malé slzy do rukávov. Chytila som ju a posadila si ju na kolená.
„Neboj sa, neznamená to, že ostaneš hladná...“ Poutierala som jej líca a potom som ju pobozkala na čelo. „Poď so mnou. Spýtame sa pána Fumiho či nám niečo dobré dá a potom pôjdeš spať, lebo mama musí ešte niečo urobiť.“
Ani ma nepočkala a utekala ku dverám. Usmiala sa a veselo ma poháňala, aby mala bruško plné čím skôr. Bola som šťastná, že to bolo jediné, čo ju trápilo. Od svojich problémov som ju musela udržať čo najďalej. Po tom ako sa dobre najedla, zaspala veľmi rýchlo. Dokonca netrvala ani na tom, aby ju prišiel pozrieť Zero, na ktorého zabúdala naozaj málokedy.
„Yuuki-sama.“ Oproti mne sa dlhou chodbou náhlil Goro a v jeho očiach som zahliadla niečo zvláštne.
„Chcú s vami hovoriť,“ povedal mi naliehavo.
„Dobre. Už som tam mala nemierené.“ Prikývla som a trochu pridala do kroku. „Čo sa stalo?“
Goro sa po mojom boku ponáhľal spolu so mnou. „Radšej by ste to mali vidieť,“ prehovoril rýchlo.
Hlavná budova asociácie bola obrovská. Chvíľu trvalo, kým sme sa zo vzdialeného konca dostali až do veľkolepej vstupnej haly a odtiaľ schodiskom do pracovne prezidenta. Goro zaklopal na dvere. Otvoril a zdvorilo mi pokynul, aby som vošla prvá. Bola som zvedavá a aj trochu znepokojená. Že by sa po toľkom čase skutočne niečo stalo práve teraz? Zastala som v strede miestnosti a s otázkou v očiach sa zahľadela priamo do Zerovej tváre. A tá mi dala odpoveď. Vedela som, že skôr či neskôr táto chvíľa príde. Pohľad mi skĺzol k jeho rukám. Držal list. Bez slova vstal zo svojho kresla a podal mi ťažký žltý papier. Nečítala som. Pohľad na písmo mi stačil. Znova som pozrela na Zera.
„Čo to má znamenať?“ spýtala som sa ho potichu. Všimla som si, že v kúte pracovne stáli Fumio a Daiki. Obaja hľadeli na svojho prezidenta a mlčali.
„Stanovil som nové opatrenia, ktoré nedovoľujú vstúpiť žiadnemu upírovi. Srdce asociácie je tak chránené až do chvíle oznámenia návštevy.“ Zero ukončil vetu veľmi sarkasticky a zamával papierom, ktorý mi vzal z rúk. „Toto je od neho.“
„Oznamuje svoj príchod a žiada zvolanie celej rady,“ doložil Fumio. „Na zajtra.“
Malú chvíľočku som nebola schopná vnímať. Ustrnula som, aj keď som to všetko už očakávala. Zajtra.
„Yuuki?“ Zero ma pozoroval. Hľadel na moju tvár. Chcel niečo povedať, no prerušil ho hlasný tresk, s ktorým sa otvorili dvere. Pracovňu naplnil hlas.
„Yuuki-chan, už to vieš? Už ti to povedali?“ Hanabusa zistil odpoveď na svoje otázky z atmosféry. Prihnal sa ku mne s sklonil sa k mojej tvári. „Čo budeme teraz robiť?“ spýtal sa takmer hystericky. Aj keď ma takýmto prístupom veľmi neutešil, bola som rada, že je pri mne. Vypomáhal asociácii odkedy ho Kaname spolu s Rukou a Rimou pridelil do Fumiovej skupiny. Ony sa vrátili, pretože ich po Kanameho boku niekto čakal. Hanabusa ostal, keďže kráľ sa jeho návratu nedožadoval.
Mohla som len hádať, ako veľmi ho Kaname nenávidí.
„Zero?“ Ruku som si položila na brucho. Bola som už poriadne veľká. Môj nepokoj cítilo aj bábätko. Keď sa pohlo, vydýchla som a slabo zvraštila tvár.
„Vyhovieš mu?“ Hľadela som mu do sivých očí, ktoré neprezrádzali vôbec nič. Musela som vedieť, ako sa nakoniec rozhodol. Mlčal, no aj to mi bolo dostatočnou odpoveďou. Nemienil Kanameho odmietnuť. Bolo by to ako neprijať jeho otvorenú výzvu. Pozrela som do zeme.
„Ako chceš...“ Srdce mi poskočilo a dieťa ma znovu silno koplo. Prečo ma zachránil, ak sa ma teraz tak rýchlo vzdáva? Znovu som prudko vydýchla. Toľko napätia mi robili zle.
„Ak sa necítiš dobre, choď si oddýchnuť.“ Počula som Zerov vyrovnaný hlas. Všimol si to veľmi rýchlo.
Bez slova som sa mu otočila chrbtom. Možno si všimol aj môj smútok alebo sklamanie, no nechal ma odísť. A Hanabusa išiel za mnou.

Uľavilo sa mi hneď, ako som sa napila jeho krvi. Ležala som na svojej posteli a pokúšala som sa nájsť tú najpohodlnejšiu polohu. Už to nešlo tak ľahko. V najvzdialenejšom konci budovy asociácie bolo zopár miestností bez využitia, ktoré sa kvôli svojej dobrej polohe stali dočasnými izbami pre mňa a malú Yuuki. Boli sme ďaleko od rušných chodieb a pracovní. Nikto nás nerušil a ja som si mohla v pokoji vychutnávať dni, ktoré som trávila s mojou dcérkou. Ja som spávala v izba hneď vedľa tej ľa tej Yuukinej. Cez stenu som počula jej dych a pravidelný tlkot srdiečka. Pravdou však bolo, že sme väčšinou spávali spolu.
Teraz som však bola príliš rozrušená a obávala som sa, že by som znepokojila aj Yuuki. Pred ňou sa dajú skutočné pocity zatajiť len veľmi ťažko. Pozrela som na Hanabusu. Pred ním som nič tajiť nemusela. Dotkla som sa jeho tváre. Sedel na zemi vedľa postele a hlavu mal zloženú na rukách. Pozrel na mňa a prekvapene pootvoril ústa, keď som sa podoprela na lakťoch a znovu sa k nemu priklonila. Ranky na krku sa mu ledva zahojili, no ja som mu hneď spravila ďalšie. Nikdy nenamietal. Jemu to prinášalo potešenie a mne ešte väčšie. Nechcela som však, aby sa úplne vysilil. Pustila som ho. Nateraz. Znova si položil hlavu na kraj postele a pozeral sa, ako sa nešikovne naťahujem za prikrývkou. Žiadny pohyb mi už nepripadal taký jednoduchý. Cítila som sa rovnako nemotorná, ako keď som čakala Yuuki. Pomohol mi a zakryl ma.
„Možno by si sa mala vyspať. Nikto nevie, čo bude zajtra,“ prehovoril Hanabusa. „Čo ak ma Kaname-sama zahluší, hneď ako ma zbadá? Nechceš sa radšej ešte raz napiť? Využiť príležitosť, kým sa ešte...“ Capla som ho po hlave.
„Prečo by to robil? To by som mu nedovolila,“ povedala som mu potichu a rýchlo ho pobozkala na líce.
Všimla som si, ako utrápene sa Hanabusa zatváril.
„Nechceš mi o tom povedať,“ spýtala som sa ho jemne a pozrela do jeho modrých očí. „Možno by ti bolo lepšie.“
Zatvoril oči a potichu si povzdychol. Vyzeral unavene. „Nič ti nepoviem,“ vyhlásil nakoniec nečakane. „Kaname-sama sa trápi rovnako ako ty. Možno viac. Nemohol by som o ňom povedať nič zlé.“
Teraz som bola naozaj prekvapená. Aj po všetkých trápeniach, ktorými Hanabusa prešiel... jeho rešpekt a lojálnosť ku Kanamemu ani len nezakolísali.
„Mám ho rád,“ zamumlal nezrozumiteľne do vlastnej dlane. Chytila som ho za vlasy.
Uvedomoval si Kaname, akého oddaného priateľa mal pri seba?
„Prečo by mi inak dovolil ostať pri tebe?“ spýtal sa Hanabusa trochu pobavene. Keďže sme mali spojené mysle, videl moje myšlienky. Prevalila som sa na chrbát.
„Tak vidíš, verí ti,“ uzavrela som a usmiala sa.
Mlčal. Asi o tom nebol veľmi presvedčený. Pokrútil hlavou.
„Neznáša ma,“ vydýchol. Akoby s tým bol celkom zmierený.
„Iba trošku,“ znova som sa usmiala a zobrala jeho tvár do dlaní, keď som sa k nemu posunula bližšie.
„Žiarli,“ povedala som jednoducho. Hanabusa prekvapene nadvihol obočie. To bol až taký nevšímavý?
„Ale na čo?“ neveriacky vyvaľoval modré očiská.
Priklonila som sa a pobozkala ho zľahka na pery. „Hnevá sa, že si taký pekný, a že ťa tak veľmi ľúbim.“ Potiahla som ho za dlhé vlasy. „To je všetko. Nemysli si, že ťa nenávidí alebo že si ho nejako sklamal, lebo to nie je pravda. To, že môžeš byť teraz so mnou ty, je asi jediná vec, čo ti nikdy neodpustí.“
Jeho tvár sa vyjasňovala. Možno to potreboval počuť. Na chvíľku som zatvorila oči. Viečka mi unavene klesli samé od seba. Chcela som ich znovu otvoriť, no už som nevládala. Hanabusa vedľa mňa mlčal. Premýšľal o tom, čo som mu povedala. Niečo také ho nikdy nenapadlo. Po dlhej chvíli zdvihol hlavu.
„Ďakujem, Yuuki-chan.“ Podľa hlasu sa usmieval. Škoda, že som ten úsmev prepásol. No moje ťažké viečka ma vôbec nepočúvali. Ľutovala som to, až kým som nezaspala.

Hneď ako som sa prebrala, zaliala ma nervozita. Tentoraz bola naozaj skutočná a veľmi silná. Rozbúchalo sa mi srdce a zatočila sa mi hlava. Klesla som naspäť na vankúše. Hanabusa to cítil a okamžite bol pri mne. Chytil ma za ruku a ustarostene mi pozrel do očí. Nevládala som ho ubezpečovať falošnými úsmevmi. Vzdychla som si a zahryzla mu do zápästia. Želala som si, aby už bolo po všetkom. Nech sa dnešný deň skončí akokoľvek, potrebujem späť svoj pokoj. Aj kvôli bábätku. Som vyčerpaná, aj keď som sa len teraz prebrala. Potrebovala som mať istotu. Potrebovala som miesto, kde by som mohla ostať aj s mojimi deťmi a neobávať sa zajtrajška. Ani Hanabusova krv mi nemohla dodať toľko energie, koľko by som potrebovala. Všimla som si, ako sa na mňa pozerá. S príliš veľkými obavami. Pohladil ma po hlave.
„Tvoje zdravie je najdôležitejšie, Yuuki-chan. Radšej ešte nevstávaj. Nespala si veľmi dlho. Oddychuj.“
Únava a nevoľnosť mi nedovolili vstať, aj keby som chcela. Pokojne som zatvorila oči a počúvala tiché vedomie bábätka. Bolo slabé, rovnako unavené ako ja. Hanabusu som poslala za Yuuki. Postará sa o ňu, kým si ešte chvíľku oddýchnem. Sledovala som ich mysle. Za ruku ju viedol jednou zo zadných chodieb. Yuuki nemala veľmi dobrú náladu. Musela som sa usmiať. Keď sa poriadne naje, všetko bude v poriadku. Bolo tak jednoduché jej vyhovieť. Zabolela ma hlava. Uvažovala som či mi nechýba Kanameho krv. Toľko sily, koľko som z nej mohla dostať, mi vždy vlievalo do tela život. Bola som na to zvyknutá, no teraz... Túžila som po jeho krvi, aj keď som nebola smädná. Aby som sa odpútala od tých myšlienok, vrátila som sa k Hanabusovi. Nešťastne som vydýchla, keď som zistila, že sa práve zhovára s Daikim a Fumiom. Občas pozrel na Yuuki, aby ju skontroloval.
Kde je Yuuki-sama? Zaujímal sa Fumio, pretože chcel hovoriť so mnou. Hanabusa si povzdychol a znovu zablúdil pohľadom k maličkej.
Ešte stále vo svojej izbe. Povedal nakoniec Hanabusa. Teraz ju radšej nevyrušujte, prosím. Je unavená.
Stalo sa niečo? Pýtal sa Fumio pohotovo.
Nie, nie, nič. Mával rukou Hanabusa. Je len trochu nepokojná. Táto situácia jej nerobí dobre.
Všetkým by nám veľmi prospelo, keby sa konečne uzavrela nejaká dohoda. Bolo by to priam nutné, keď berieme do úvahy stav kráľovnej. Verím, že jej dobro si prajú obe strany.
Samozrejme, že áno. To je pre Kanameho-sama prioritou. Ohradil sa Hanabusa. Preto dúfam, že dnes sa už všetko uzavrie. Už nezáleží na výsledku týchto hlúpych naťahovačiek. Dôležité je, aby sa už Yuuki viac... viac...
Fumio položil ruku Hanabusovi na plece. Akoby ho utešoval a dodával mu trochu síl.
Nie ste tu jediný, komu na tom záleží, mladý pán Hanabusa. Všetci sa dnes budeme snažiť o dohodu.
Ich rozhovor ma unavoval. Hľadala som Zerovu myseľ. Prekvapene som vydýchla a otvorila som oči, keď som ho našla bližšie, ako som čakala. Sedel totiž vedľa mňa a pozoroval moju tvár. Nevšimla som si, kedy prišiel, pretože som sa tak veľmi sústredila na Hanabusovu myseľ. Unavene som k nemu otočila hlavu.
Nič nevravel, len na mňa hľadel. Natiahol ku mne ruku a priložil mi ju z boku na hrdlo. Pohladil ma. Nevyzeral dobre. Jeho krása žiarila ako vždy, no na čele mal hlboké vrásky nespokojnosti a obáv. Tento výraz ukáže len mne.
Vedela som, že keď vyjde z miestnosti a postaví sa pred radu lovcov a upírov, jeho tvár bude nepreniknuteľná, hrdá a neústupná. Tvár silného prezidenta asociácie, ktorá sa bude môcť vyrovnať vznešenosti čistokrvného upíra. Chytila som ho za ruku, ktorou ma práve hladil pod krkom. Pritlačil a cez moju tenkú pokožku sledoval, ako sa mi rozskákala tepna. Sklonil sa a nosom mi prešiel po presvitajúcich bledomodrých žilách. Prsty som zaborila do jeho vlasom a pomaly som zaklonila hlavu. Zero prestal uvažovať.
Vyceril dlhé tesáky, a keby som ho neodtiahla, uhryzol by ma z celej sily. Vôňa mojej krvi ho pobláznila.
„Takto nie,“ vzdychla som mu do tváre. „Len jemne...“
Schmatol mi ruky nad hlavou a znovu sa ku mne priklonil. Mykla som sa, keď ma opatrne škrabol zubami. Pár kvapiek mi ublížiť nemohlo a on po nich tak veľmi túžil. Dodajú mu veľa síl. A dnes ich možno bude potrebovať. Odtlačila som ho, lebo sám by neprestal. Na krku mi ostala malá rezná ranka. Zerove oči žiarili.
„Tvoja krv...“ vydýchol a ruku si položil na tvár. „Chutí ešte lepšie.“
Opatrne som sa posadila. Pozrela som na neho a počkala, kým premôže silné nutkanie schytiť ma a nasýtiť sa mojou krvou, ktorá mala kvôli môjmu stavu ešte jemnejšou a sladšiu chuť ako obyčajne. Potichu si vzdychol a konečne sa na mňa pozrel tiež. Oči mal vážne.
„Chceš s ním odísť?“ spýtal sa ma priamo. „Ak áno, maličkú si nechám. No ak nechceš, ostaň pri mne. Postarám sa o teba.“ Chytil ma za plecia a pritiahol ma bližšie, aby ma mohol pobozkať.
Ľúbila som ho. Predstava, že by som žila s ním bola taká zvláštna a záhadne vzrušujúca. Ale len kým bol priamo predo mnou.
Dotkol sa mojej tváre a potom vstal. Nemohol sa dlhšie zdržiavať. V celom okolí vládlo napätie a asociácia potrebovala svojho prezidenta. Hneď ako bol preč, moje srdce ochladlo. Okamžite som začala pochybovať. Môžem len tak zabudnúť na všetky Kanameho bozky? Mohla som sa od neho skutočne oddeliť, aj keď som sa v skutočnosti narodila iba pre neho? Uvažovala som dlho. Svetla začalo pomaly ubúdať. Pozbierala som všetky svoje sily a donútila som sa postaviť na nohy. Kaname sa už blíži. Keď príde čas, budem mu hľadieť priamo do očí. Naposledy mu predvediem, že dokážem byť silná a potom... potom sa už celkom vzdám.