VK (2. séria) 14- Prezident asociácie lovcov

„Ako si to myslel, že nemôžem ísť von?“ Môj zvýšený a trochu hysterický tón už Kanameho neprekvapoval.
„Ostaň vo svojej izbe.“ Prikázal mi jemne. Nemohla by som vyjsť von ani keby som chcela. Keď som sa o to pred chvíľkou pokúsila, nemohla som prejsť cez dvere.
„Čo si to urobil?“ Sipela som na neho zlostne a zazerala som na jeho vyrovnanú tvár. Ostala som stáť krok pred dverami, ktoré ma kvôli Kanameho mágii nechceli pustiť von na chodbu.
„Ostaneš, kým sa neupokojíš a prestaneš sa vyhrážať útekom.“ Povedal mi pokojne. „Donútila si ma.“
Moje správanie sa v priebehu niekoľkých dní naozaj zhoršilo. Kričala som, vyhrážala sa a dokonca aj plienila. Niektoré miestnosti v sídle boli naozaj v nepeknom stave. Kaname mi to však všetko trpel. Pre neho bolo najdôležitejšie, že ma má znovu pri sebe.
„Teraz ťa nechám, aby si si oddýchla.“ Kaname si nevšímal môj rozzúrený výraz a pomaly zatvoril dvere, keď odišiel a nechal ma samú aj s mojím hnevom.
Zvalila som sa na posteľ a zlostne odfrkla. Dlaň som si zľahka oprela o bruchu a začala som zhlboka dýchať, aby som sa upokojila. Napriek všetkému hnevu som sa cítila dobre. Bola som pokojná a keď sa mi občas podarilo prekonať svoju zúrivosť, dokonca aj šťastná. Obáv som sa však zbaviť nedokázala. Strážila som svoje myšlienky, no už nejaký čas som sa nemohla zbaviť myslenia na riešenie, ktoré ma napadlo. Kaname mi sľuboval, že po druhý raz to bude všetko iné a už nedovolí, aby sa v našich životoch zopakovalo toľké utrpenie. Jeho názory sa však mohli ľahko zmeniť. Poznala som ho natoľko, aby som už vedela, že veriť jeho slovám nie je vždy bezpečné. Poľahky sa z neho stáva klamár, ak si myslí, že mi tým nejako pomôže.
No ak by som znovu odišla a niekde sa poriadne ukryla, už by ma o nič pripraviť nemohol Aj keď by som ešte chvíľu ostala bez Yuuki, musím myslieť hlavne na šťastie a bezpečie... svojej druhej malej princeznej.
Vôbec som sa necítila nešťastná z toho, že sa Kanameho obavy naplnili. Práve naopak!
Tešila som sa tak veľmi, až sa mi to pred ním nedarilo skrývať. Nebola som si istá čo bol šťastný tiež. Doteraz mi vždy ukázal iba svoju neistotu. Vedela som, že uvažoval nad rovnakým riešením ako po prvý raz. Až mnou zatriasol hnev, keď som na to pomyslela. Donútil ma vyskočiť z postele a znovu sa pustiť proti bariére, ktorú Kaname vytvoril. Ak by sa mi podarilo ujsť, už by ma nikdy nikto neodlúčil od zmyslu môjho života. Nemyslela som na to, aké bolo moje konanie hlúpe a tiež márne, pretože ak by som sa aj dostala cez dvere, Kaname nebol ďaleko.
Škaredo som zagánila na krásny rám dverí. Otvorila som svoju myseľ a celou svojou silou som zatlačila o bariéru. Odolávala dokonale. Rozzúrila som sa ešte viac a siahla po tajných a hlavne nových zásobách svojej sily, čo mi pomaly zaplavovala telo. Od námahy som už fučala. Zrazu sa neviditeľná prekážka zachvela. Využila som jej nestabilitu a zaprela sa do nej dokonca aj rukami. Vložila som do nich všetku silu, čo som v sebe ešte našla. Naliehala som, tlačila, až kým som nezačula tiché, veľmi uspokojivé prasknutie. Ústa sa mi roztiahli do úsmevu. Bariéra povolila oveľa skôr, ako som si myslela. Počkala som, kým zmizne úplne a potom som veľmi opatrne chytila ťažkú zlatú kľučku. Dvere som otvorila celkom bez námahy. Viac som neotáľala a vybehla som von. Nanešťastie bola na chodbe čierno-čierna tma. Slnko už dávno zapadlo a tu, samozrejme, rovnako ako v celom dome neboli zapnuté žiadne svetlá. Ponáhľala som sa napriek temnote. Keď som utekala po schodoch, potkla som sa.
„Au!“ Zahromžila som potichu, keď sa mi podarilo zachytiť sa zábradlia. Srdce sa mi od ľaku rýchlo roztĺklo. To mohol byť naozaj škaredý pád. Zbehla som do haly a potom rovno k ťažkej hlavnej bráne. Teraz keď bol nebezpečný každý malý hluk, jej vŕzganie mi pripadalo ako to najstrašnejšie rachotanie.
Nezáležalo mi vôbec na ničom, musela som iba ujsť. Vystrelila som cez bránu a viac sa už neobzrela. Bežala som nocou a hlasno pri tom dychčala. Zlomenie bariéry ma oslabilo a už som nemala dosť síl na rýchlosť.
Silný úder prišiel z ničoho nič. Trhlo mnou dozadu a celkom mi vyrazilo dych. Zastonala som od bolesti a rýchlo sa chytila za brucho, na ktorom som pocítila ten veľký tlak, čo ma ťahal dozadu.
„Zbláznil si sa? Ublížiš mi,“ vzdychala som bez dychu.
Okamžite povolil. Moje prsty nahmatali známu silnú ruku, obtočenú okolo môjho pása.
„Tak toto... si naozaj nemala.“ Zašepkal tichý ľadový hlas do môjho ucha. Jeho druhá ruka mi obchytila obe zápästia a znovu mnou trhla. Tentoraz však dopredu.
„Pusti ma! Kam ma ťaháš? Zranil si ma!“ Kričala som na neho a zvraštila tvár od bolesti v bruchu. Stále sa nevedel ovládať. Vôbec ma nepočúval a odmietol mi odpovedať.
Viedol ma tmou. Aj keď som takmer nič nevidela, podľa smeru, ktorým ma ťahal sme obchádzali sídlo. Keď sme sa dostali za obrovský dom, zdvihol ma na ruky, aby ma mohol zniesť dolu po strmých šmykľavých schodoch. Rýchlo sme klesali do podzemia a ja som konečne začala spoznávať to miesto. Dlhá kamenná chodba bola strašne studená a viedla čoraz hlbšie. V tej tme som sa cítila veľmi zle. Netušila som, čo sa deje, kým ma zrazu nezložil na zem. Posotil ma dopredu. Vysoko nad mojou hlavou sa rozhorelo zopár sviečok. Keď ich jemné svetlo vytrhlo okolie z temnoty, potichu som zhíkla.
Kaname ma len chytil za rameno a odtiahol ma k zadnej kamennej stene. Pod nohami som cítila hrubé kusy rôznych látok, ktoré akoby tvorili hniezdo. Stiahol ma na zem. Chrbtom som sa oprela o studenú hladkú stenu a len bez slova sledovala Kanameho. Vedela som, že som prekročila hranicu. Vydesila som ho. Na chvíľu mu napadlo, že by sa mi naozaj mohlo podariť ujsť. Nezúril, nekričal na mňa, len držal moje ruky. Kľakol si na jedno koleno a sústredene sa zadíval do steny vedľa mojej hlavy. Niečo sa v nej zalesklo. Zo zatajeným dychom som sledovala dve tenké retiazky odvíjajúce sa od steny, ako sa rýchlo predlžujú a plazia sa k zemi. Trblietali sa zlatou farbou a niečo mi nahováralo, že aj keď vyzerajú tak strašne krehké a tenké, neznamená to, že nebudú pevné. Kaname ich vzal medzi prsty a jemne mi ich omotal okolo zápästí, členkov, pozdĺž celých nôh a nakoniec okolo pása.
Zhrozene som mu pozrela do tváre.
„Čo to robíš?“ spýtala som sa ho s panikou v hlase a pozrela na zlaté retiazky, ktoré mi síce nebránili v pohybe, pretože boli dlhé a pomerne voľné, no Sali zo mňa energiu a všetku silu. Pokúsila som sa strhnúť ich zo svojich zápästí, presne ako som sa obávala, bolo to nemožné. Zmätene som pozrela Kanamemu do očí.
„Ty si ma k tomuto prinútila.“ Povedal mi potichu. „Teraz však neohrozuješ už len seba. Kedy už pochopíš, že ťa chcem len chrániť?“ Priklonil sa k mojej tvári a pobozkal ma na líce. „Onedlho sa na teba prídem pozrieť.“ Vravel mi do ucha. „Teraz keď som si už istý, že ti nič nehrozí, a že nikam neujdeš... možno sa budem môcť konečne vrátiť k svojim povinnostiam.“
Nevnímala som, čo mi hovorí. Síl mi ubudlo už pŕliš veľa na to, aby som udržala svoju pozornosť. Omámená únavou som zaklipkala očami. Kaname sa postavil a sledoval, ako som sa zvalila na jemnú látku a zatvorila oči.

...a zo severo-východnej časti mesta zmizli tri ženy, po ktorých je už vyhlásené pátranie doteraz neúspešné. Výpovede očitých svedkov sú celkom irelevantné, keďže kvôli ich vymazaným spomienkam sú poprekrúcané a skoro v každom prípade nepravdivé. Nie je pochýb, že ide o jednoznačné útoky upíra. Asociácia by mala zvážiť možnosť okamžitého zásahu a vyslania najmenej dvoch lovcov. Útoky sa zhoršujú a ich počet rastie. Nebezpečenstvo ohrozenia života je až príliš...
Zrazu sa mi slová začali zlievať a z oficiálnej správy sa v mojej hlave stal len zmätok. Všetky boli rovnaké. Nezvestný ľudia, narastajúce útoky, ohrozenia života. Nakoniec výzva k okamžitej pomoci. Táto správa bola tristotridsiata druhá. Potichu som vydýchol a položil ju na kopu úplne rovnakých hlásení. Nemohol som robiť vôbec nič. Všetci boli preč a zachraňovali, čo sa dalo. Ak to bude takto pokračovať ďalej...
Zatvoril som oči a potriasol hlavou, aby som zahnal únavu. Rovnako ako ja ani jeden z lovcov pracujúcich pre asociáciu nemal voľno už niekoľko mesiacov. Či bol deň alebo noc, na tom nezáležalo. Ľudia umierali každú hodinu a aj keď sa nám podarilo zastaviť zvyšujúci sa počet upírov, situácia ostávala naďalej kritická. Zdvihol som sa z kresla a cez plecia si prehodil plášť. Kým som v hlavnej budove, nikomu nepomôžem. Mal som v úmysle odísť okamžite, no dvere, ktoré sa prudko otvorili, mi v tom zabránili.
„Prezident!“ Zadýchaný Daiki vrazil do mojej pracovne a podľa jeho výrazu som usúdil, že má naozaj niečo dôležité. Takže miesto ziapania som zvolil niečo iné. Oprel som sa o stôl a kývol mu hlavou, aby začal hovoriť.
„Idem rovno z misie, pane. Podarilo so mi zničiť všetky ciele a cestou sem som narazil na ďalšie dva.“
Bol vyčerpaný a ledva lapal po dychu. Nevyzeral dobre a zdalo sa, že už prekročil svoje limity. Roztrasené ruky a kruhy pod očami to len potvrdzovali.
„Čo sa teda stalo?“ Spýtal som sa a jemne k nemu odkopol stoličku. Vyzeral, že onedlho skolabuje od únavy. Musel sa naozaj ponáhľať...
Sadol si a párkrát sa zhlboka nadýchol. „Kaname-sama.“ Vyhlásil a na čele sa mu zjavila vráska úľavy. „Posledných dvoch upírov, na ktorých som narazil, zničili jeho stráže. Videl som to.“
Civel som na neho pár sekúnd. Mohla to byť pravda?
„Si si istý? Neboli to naši noví lovci?“ pýtal som sa.
„Možno som napoly mŕtvy, no idiot ešte nie som. Moje nervy, veď som ich dokonca poznal! Bol to mladý Naoki a bielovlasá zmija, ktorú som už pri Kanamem-sama videl. Skoro ma napadla.“ Zatvoril ústa a veľavýznamne sa na mňa zadíval. „Čo myslíte, že to znamená?“
Najradšej by som ho nechal poriadne sa vyspať, ale to som nemohol. Stiahol som si plášť. Teraz už odísť nemôžem. Potreboval som hovoriť s ostatnými.
„Daiki, onedlho by sa mal vrátiť Fumio. Počkaj ho a potom ho hneď pošli za mnou.“ Prikývol a s menšími ťažkosťami sa postavil. Chytil kľučku dverí a ešte sa ku mne otočil. Na tvári mal úsmev. „Musíme dúfať, že teraz sa už svet trochu upokojí.“
„To by ti veľmi prospelo.“ Povedal som mu pobavene.
„Nie len mne.“ Odvrkol a zatvoril za sebou dvere. Znovu som si sadol k stolu. Kým nepríde Fumio, budem pracovať tu. Otočil som sa k oknu a zahľadel sa na mesiac. Ako si ho presvedčila, Yuuki?
„Podľa toho čo Daiki tvrdí, o tom nie je pochýb.“ Povedal Fumio hneď po tom ako si Daikiho vypočul a jeho tvár s jemnými vráskami sa trochu uvoľnila.
„Kaname-sama pokračuje s ničením upírov.“ Videl som, akú úľavu mu to spôsobuje. Jeho vyčerpanosť a únava takmer zmizli a zanechali po sebe len novú nádej na lepšie časy. Yuuki mala pravdu. Vedela, že keď sa vráti, stane sa presne toto. Nepozeral som na mužov sediacich oproti môjmu stolu. Ustarostené oči som aj napriek tým najlepším správam nemohol odtrhnúť od čiernej oblohy. V odraze skla vysokého okna si museli všimnúť môj výraz tváre.
„Nevyzeráte, že by ste sa potešili, prezident.“ Ozval sa Daiki, ktorý naozaj nikdy nevydržal ticho.
„Ó, naozaj? Som nadšený.“ Povedal som kyslo a znovu sa posadil do svojho kresla. „Čo si slepý?“
„Asi som...“ Zamumlal a zvraštil čelo.
Pre celú asociáciu znamenali tieto správy vykúpenie. Koniec tohto bezútešného stavu napätia a hrôzy vo svete. Snažil som sa nemyslieť na to, že by som bol možno radšej, keby to takto nebolo. Keby len radšej ostala pri mne... celý svet by mohol ja zhorieť. No nebolo to správne. Ľudské životy sú až príliš dôležité..
Nemohol som sa však zbaviť zlého pocitu, že za toto naše víťazstvo niekto zaplatil. Intuícia bola prisilná. Cítil som nervozitu, tiché mrazivé napätie, čo mi mútilo myseľ, presne ako keď som sa obával o bezpečie malej Yuuki. Teraz to bolo podobné, ne vedel som, že dievča je s riaditeľom v bezpečí. No napriek tomu všetkému... niečo bolo zle. Cítil som to.
„Fumio, môžeš prerušiť svoj lov.“ Pozrel som mu do očí. „Budem ťa potrebovať.“
Prekvapene nadvihol obočie. „A na čo konkrétne?“ Zaujímal sa. „Nie je múdre nechať sa príliš ovplyvniť dobrými správami. Situácia je ešte stále kritická. Nezabúdajte na to, prezident.“
Zazeral som na neho a čakal, kým skončí. Jeho rady boli často neoceniteľné, no inokedy ma dosť vytáčali.
„Čo chcete robiť, prezident?“ Spýtal sa zvedavo Daiki.
„Overíme si či je všetko tak, ako má byť.“ Povedal som nakoniec a na Daikiho tvári som zazrel slabý úsmev. „Počkáme, kým sa vrátia ostatní a potom... ihneď odchádzame.“ V mojom tóne počuli niečo zvláštne.
„Čo tým myslíte?“ Podozrieval ma Fumio. „Kam?“
„Myslím tým, že nezabudneme na tých, ktorí nás možno veľmi potrebujú... nič viac.“

Znova za mnou prišiel. Nepovedal ani slovo a sadol si vedľa mňa, tak ako vždy zvykol. Nepohla som sa. Ostala som ležať a nezodvihla som ani len hlavu, aby som na neho pozrela. Jemne ma chytil za hrdlo. Prsty nechal zľahka položené na mojej pokožke, aby mi mohol skontrolovať pulz. Prišiel len preto, aby sa uistil, že som v poriadku a doprial mi ďalšiu dávku svojej krvi. Sklonil sa ku mne a ja som si ju vzala. Nechcela som bojovať so smädom, mohlo by mi to ublížiť. Pohladil ma po bruchu. Po toľkom čase, čo som tu strávila bolo už poriadne guľaté. Nevedela som, ako dlho to presne bolo. Po niekoľkých týždňoch som to prestala počítať. Kaname vstal a znovu sa na mňa zadíval.
„Musím odísť na dlhšie.“ Povedal mi potichu. „Si v poriadku.“
Privrela som oči. Po fyzickej stránke určite, no po duševnej...
„Budem sa ponáhľať.“ Rozlúčil sa, venoval mi ešte jeden pohľad a potom pomaly odišiel. Vrátila som sa ku svojim zmäteným myšlienkam. Dlho som sa trápila a premýšľala, pretože iné som robiť nemohla. Celkom nečakane ma v diaľke čosi upútalo. Pohyb, hluk a rozruch, čo som cítila sa približoval ku mne. Znovu sa mi niečo zdá?

„Tadiaľto.“ Vybral som sa celkom iným smerom, ktorý len pred chvíľkou navrhol Fumio.
„Prezident!“ Zvolal za mnou zaskočene a fučal od námahy, lebo mi nestačil. „počkajte!“
„Odkiaľ viete, že je to tadiaľto?“ Vedľa mňa sa zjavil Daiki a poľahky so mnou udržal krok.
„Viem to.“ Odsekol som mu. Skutočnú odpoveď som však sám nepoznal. Všetko čo som mal, bola príliš silná intuícia. Sídlo toho čistokrvného upíra, ktorého som neznášal z celej svojej duše, bolo oveľa väčšie, ako som si predstavoval. Malo tak rozsiahle hranice, že nájsť v ňom hotový kaštieľ, bolo takmer nemožné. Zaťal som zuby, keď som neďaleko zacítil ďalšie stráže. Bolo ich priveľa.
„Asi sme nemali zabiť tých predtým...“ Prehodil bezstarostne Goro zozadu. „Vidia v nás nepriateľov.“
„My sme ich nepriatelia.“ Precedil som cez zuby.
V diaľke som konečne zazrel to, čo sme hľadali. Zastavil som sa a lepšie sa zadíval na zámok.
„Aj tak stále nerozumiem, čo tu vlastne robíme.“ Posťažoval sa Daiki nespokojne a tiež sa zahľadel do diaľky. Už ma začínal naozaj rozčuľovať.
„Už som ti to povedal. Presvedčíme sa, že je všetko tak, ako má byť.“ Snažil som sa ostať pokojný.
„To preto sme museli čakať ako zlodeji, ukrytí v najbližšom kríčku, kým pán domu odíde?“ Až som počul ako mu v hlave cvaklo.
„Zlodeji.“ Zopakoval znova a vyvalil oči. „To chcete spraviť?“
„Nie, ak bude všetko v poriadku.“
„Aj keby nebolo!“ Zajačal šokovane. „To nemôžete! Kaname-sama konečne pomáha asociácii! Situácia je po toľkom čase znovu normálna! Nechcete, aby to takto ostalo?“
Ani som na neho nepozrel. Mohol sa rozčuľovať a namietať koľko len chcel. Už nič nezmení.
„Nie za takúto cenu.“ Povedal som mu stále pokojne.
„Za akúkoľvek cenu!“ Pokračoval naštvane a škaredo na mňa zazeral. Otočil som sa a pozrel mu rovno do očí. Našiel v nich moju hrozbu a o krok ustúpil. Počul som Fumiov povzdych. Pozrel som aj na neho.
„Ani len neviete či našu pomoc naozaj potrebuje. Čo by jej tu mohlo hroziť?“ Ani on mi dobre nerozumel. Otočil som sa im chrbtom a neústupne povedal: „Ideme ďalej. Vyhneme sa všetkým strážam, ktorým sa len bude dať.“ Muži si povzdychli a vyrazili za mnou.

„Bude tam zatvorená.“ Skonštatoval pošepky Fumio a prikrčil sa. „Prečo by tam inak bolo toľko stráží?“
„A prečo nie sú žiadni pri dome?“ Pritakal Daiki.
Neboli sme ďaleko od zámku. Z tieňov stromov a hustých kríkov sme hľadeli na skupinu upírov, ktorí stáli pri zvláštnom vhĺbenom vchode do podzemia. Z toho miesta sa šírila sladká vôňa krvi. Nepochyboval som, že bola tam. Ale prečo? Čo tam, preboha, robila? To miesto vyzeralo ako temnica. Ak ju tam ten čistokrvný zatvoril, nech si ma neželá...
Nechal som sa ovládnuť hnevom a bez rozmyslenia som vyletel z tieňa vysokého stromu a vyrútil sa sám na všetky stráže. Daikiho som počul zanadávať. Skôr ako si uvedomil, čo sa deje a a pripojil sa ku mne, pobil som polovicu. Bojovať s nimi nebolo až také jednoduché. Obyčajní lovci by ich možno nezvládli. Pomohol som Gorovi a vytrhol srdce upírovi, s ktorým zápasil, keď sa mu ho podarilo zraziť na zem. Bol posledný.
„No do pekla...“ Zafučal Daiki a chytil si ranu na ramene, z ktorej sa mu valila krv. „Títo ale vedia bojovať! Asi som sa nemal pustiť do štyroch naraz...“ Odrhol si rukáv a látku si pevne previazal okolo rany. Vyzeral, že to zvládne.
Nečakal som a zamieril k strmým schodom vedúcim do podzemia. Za sebou som počul kroky ostatných. Ozývali sa po kamennej chodbe, ktorou sme prechádzali. Stále sme klesali a chlad zo stien bol čoraz väčší. Zastali sme pred ťažkými dverami na konci chodby. Prstami som prešiel po mohutnej studenej kľučke. Neboli zamknuté. Goro pristúpil bližšie a keď sa do nich zaprel, napol celé telo. Ťažký kameň sa nakoniec pohol. Goro vydýchol od námahy a dvere otvoril dokorán. Do tmavej miestnosti sa vlialo svetlo. Zatajil som dych a pomaly som vstúpil, dúfajúc, že sme sa všetci mýlili.
Hľadel som priamo pred seba. Vzadu pri kamennej stene, schúlený na poprekrúcaných kusoch jemnej látky, niekto ležal. Dlhé strapaté vlasy, svetlá pokožka a vôňa sladšia ako hocaká iná.
„Yuuki!“ Všimla si ma, až keď som na ňu zavolal. Slabo pootvorila oči a zdvihla hlavu, keď spoznala môj hlas. Ponáhľal som sa k nej. Padol som na zem a tvár jej zobral do dlaní. Hlasno vydýchla od prekvapenia.
„Zero...“ Hlas sa jej zlomil. Bol zastretý. Určite to bolo už veľmi dávno, čo prehovorila naposledy. Zrazu veľmi znervóznela.
„Nepozeraj sa.“ Prosila ma. „Nechcem, aby si ma takto videl.“ Naliehavo ma chytila za ruky a snažila sa ma odtlačiť. Na zápästiach jej zarinčali tenké zlaté reťaze. Bola spútaná? Odklonil som sa od jej tváre, aby som sa mohol lepšie pozrieť. Tenké retiazky sa okrem jej rúk ovíjali aj okolo jej pásu. Vzal som ich medzi prsty. Neboli obyčajné.
„Odíď.“ Naliehala potichu. „Nemal si sem chodiť.“
Tváril som sa, akoby som ju nepočul. Nič na svete ma nedonúti odísť bez toho, aby som jej najskôr pomohol.
„Ako to vedel?“ Začul som za chrbtom Daikiho, ktorý spolu s Fumiom a Gorom všetko sledovali.
„Prosím, nechaj ma tak. Ak zistí, že som sa s tebou rozprávala, tak ma znovu potrestá.“ Slabol sa zatriasla.
Ovládol ma hnev. Pri jej slovách som zaťal päste. „Ubližuje ti?“ Spýtal som sa jej trochu zlovestne. Nenávisť zo mňa musela kričať. Ako sa opovážil?
„Nie...“ Rýchlo pokrútila hlavou. „Teraz nemôže.“
„Čo tým myslíš?“ Moje slová zneli cez stisnuté zuby tlmene.
„Prezident...“ Fumio sa ozval prvý raz „Pozrite na ňu.“
Pozeral som sa. Videl som, ako sklopila zrak a odvrátila tvár. Srdce sa jej rozbúchalo od náhleho rozrušenia.
„Je znovu tehotná.“ Povedal Fumio jednoducho. Zarazene som vydýchol. Nevšimol som si to, až kým to nevyslovil. A teraz... jej slabé rozrušenie, výraz jej tváre a hlavne jej príliš oblé brucho, ktoré nemohli zakryť už ani voľné šaty, mi potvrdzovali, že je to pravda. Yuuki sa s námahou pomaly posadila. Pozrela mi do tváre a studené prsty zakvačila do mojej košele. Ťažko dýchala a snažila sa ma presvedčiť pohľadom.
„Ak ostanem, možno mi druhé dieťa nevezme.“ Oči sa jej leskli. Mala v nich slzy. „Ak by to spravil znova...“ Prehltla tichý vzlyk. „Čo by som robila?“
Jej zúfalstvo mi zakaždým vyrážalo dych a vypaľovalo mi v hrudi dieru. Ako ju mohol ten upír toľko trápiť? Keby som bol na jeho mieste, dal by som jej všetko, po čom by zatúžila. On ju len vydieral. Hľadel som je do ubolenej tváre a nešťastných očí.
„Pôjdeš so mnou.“ Povedal som jej tichým pokojným tónom. Jej srdce začínalo biť znovu viac pravidelne. Priklonila sa ku mne a hlavu si pomaly oprela o moju hruď.
„Nemôžem odísť, Zero. Postavil tu bariéru, ktorá mi to nedovolí. A okrem toho...“ Objala ma a hlas sa jej zatriasol. „Našiel by ma.“
Mala z neho strach. Pritisla sa ku mne ešte silnejšie. Nenechal by som ju tu ani keby chcela ostať. Siahol som k opasku a vytiahol svoju zbraň. Yuuki zrazu poskočila, akoby sa zľakla a rýchlo sa stiahla celkom dozadu k stene. Ruku si položila na brucho. Vyzeralo to, akoby sa inštinktívne bránila. Nervózne zazerala na zbraň v mojej ruke.
„Pomaly s tým.“ Upozornila ma potichu. Jej varovanie som zobral vážne. Nechcel som ju donútiť k ďalším prejavom inštinktov jej upírskeho materstva. Pomaly, tak aby videla všetko, čo robím, som tesne pri stene zachytil zlatú reťaz. Aj keď vyzerala veľmi krehká, vedel som, že si s ňou poradí len moja špeciálna zbraň. Bola účinná proti všetkým druhom upírskej mágie. Keď som vystrelil, Yuuki sa mykla. Aby som je celkom vyslobodil, musel som to spraviť znovu. Reťaze sa rýchlo pretrhli. Odmotal som jej ich z nôh a zápästí. Keď som sa dotýkal jej pása, zachvela sa. Celkom som ju vyslobodil. Unavene na mňa pozrela, no v jej očiach bola aj vďačnosť. Podsunul som pod ňu ruky a vzal ju do náručia. Zdvihol som ju. Videl som na nej, že chodiť by nevládala. Musela mi však pomôcť. Ak tu naozaj bola bariéra, sám som ju nájsť nevedel. Pozrel som na ňu. Oči mala zatvorené.
„Yuuki, môžeš mi tú bariéru ukázať?“ Spýtal som sa. Na čele sa je zjavila vráska od námahy a sústredenia. O krátku chvíľu sa okolo celej kamennej miestnosti začala vytvárať slabá hmla, ktorá sa pomaly menila na hustý žiarivo žltý dym. Ani moja zbraň by si neporadila s celou. Namieril som ju na hustý dym, rozpínajúci sa pred ťažkými kamennými dverami, jediným vchodom i východom z Yuukinho väzenia. Jediný výstrel dym celkom rozptýlil a zničil kus bariéry. Viac som nečakal a rýchlo sa ponáhľal von, nesúc Yuuki na rukách. Bariéra sa onedlho zacelí. Fumio, Goro a Daiki ma predbehli. Kráčali predo mnou a dávali pozor na stráže, ktoré mali určite dohliadať na to, aby sa ich kráľovnej nepodarilo ujsť. Keď sme vyšli z podzemia, Yuuki si všimla malé kôpky prachu, ktoré ešte nestihol rozfúkať vietor. Oči sa jej trochu rozšírili.
„Ty si ich zabil?“ V jej tóne som počul zhrozenie.
„Nemali sme veľmi na výber. A ak zaútočia ďalší...“
„Polož ma na zem!“ Vyštekla na mňa a prerušila ma. Nepočkala, kým ju pustím. Vyskočila u môjho náručia a šikovne dopadla na nohy. Sily sa jej začali vracať hneď ako som ju vyslobodil z reťazí.
„Nemôžeš ich zabíjať!“ Hnevala sa. Bola nádherná.
„Mám sa ich spýtať či mi láskavo dovolia prejsť?“
„To by si mohol, no oni majú rozkazy. Musia ma strážiť.“ Pozrela sa smerom, odkiaľ som cítil blížiacich sa upírov. Ak sa nepohne, onedlho nás nájdu. Ak nechce, aby umreli ďalší, musíme ísť. Podišiel som k nej a chytil ju za ruku.
„Počkaj,“ povedala mi zrazu. „Ja sa o nich postarám.“
„Nie si dosť silná.“ Chytila ma za ruku, ktorou som ju držal a bolestivo mi do nej zakvačila prsty. Hrubou silou uvoľnila moje zovretie a vyslobodila sa, aby vyvrátila moje slová. Pozrela mi do očí.
„Zvládnem to.“ Povedala. „A okrem toho... už sú tu.“
Mala pravdu. Pomaly sa k nám približovalo aspoň tridsať postáv. Keby sme s nimi museli bojovať... asi by to dobre nedopadlo. Bolo ich priveľa.
Yuuki si položila ruky na spánky a zavrela oči. Všetci sme len prekvapene hľadeli, ako upíri jeden po druhom začali padať k zemi. O pár sekúnd bolo po všetkom. Vydýchla a zvesila plecia. Jej sila bola naozaj ohromujúca. Spustila ruky a zvraštila čelo. Zrazu jej prišlo zle. Ledva som ju stihol zachytiť, keď sa jej podlomili kolená.
„Yuuki?“ Nervózne som ju pohladil po líci.
„Som v poriadku...“ Zamrmlala, no oči neotvorila.
„Mohol som sa o to postarať aj ja.“
„Som ich kráľovná... nedovolím ti ich pozabíjať.“
„Dobre. Ako chceš.“ Odsekol som a znova ju vzal na ruky. Musí si oddýchnuť a tiež upokojiť sa. Aj keď sa to snažila skryť, videl som v jej tvári, že je rozrušená a zmätená. Možno by som jej mohol trochu urobiť radosť...
Od vyčerpania zaspala. Podarila sa jej celkom nám uvoľniť cestu, takže som sa mohli ihneď vydať preč.

„Máte poslednú možnosť rozmyslieť si to, prezident.“ Ozval sa Daiki, keď sme sa dostali na hranicu sídla. „Kaname-sama to len tak nenechá. Hlavne ak bude mať ďalšie dieťa.“
Zazrel som na neho a prižmúril oči. Hneď stíchol.
„Rozumiem, že ste sa trochu nechali poblázniť...“ pridal sa Fumio, „verte, že to chápem. Aj mňa si získala za ten čas, kým sme boli spolu... Mali by ste však vedieť, že keď bude po všetkom... sama sa k nemu vráti.“ Povedal potichu. „Čo spravíte potom?“
Neodpovedal som mu. Ak bude chcieť odísť, dovolím jej to. No pokiaľ bude potrebovať moju pomoc, neopustím ju.
„A čo spravíte, ak si po ňu Kaname-sama príde? Veď je to predsa jeho žena! Uniesli sme kráľovnú!“
„Mohol by sa dokonca vyhrážať aj jej dcérou...“ Uvažoval Fumio nahlas. „Netušíme, kde je. Ak by sa Yuuki-sama nechcela vrátiť, mohol by to zneužiť a donútiť ju.“
Tak tohto som sa naozaj neobával. To, že ich dcéra bola po celý čas u mňa bolo stále tajomstvom. No už nie nadlho.
„Vrátime sa do asociácie?“ Spýtal sa Goro. Jedine on nič nekomentoval, za čo som mu bol naozaj vďačný.
„Nie.“ Povedal som jednoducho. „Vydáme sa na východ.“ Daiki na mňa prekvapene pozrel. „Tým smerom predsa bývate vy, prezident!“ Nikto z nich to miesto nepoznal. Veril som im a odhaliť im tajomstvo, čo som skrýval som nepovažoval za žiadne riziko. Rýchlo som ukončil ich rozhovory a ponáhľal sa ďalej.

„Yuuki, zobuď sa.“ Pomaly otvorila oči a ja som ju opatrne položil na zem. Ešte bola trochu omámená. Silno sa ma pridŕžala, aby nestratila rovnováhu. Jej ruky ma na hrudi pálili a z toho dotyku mi zároveň behali po chrbte zimomriavky. V jej blízkosti som cítil zmätok a tiež strašnú túžbu po jej krvi. Toho som sa však musel vzdať. Teraz sa nemohla zraniť. No bola tu aj iná túžba. Možno dokonca ešte silnejšia. Priklonil som sa k nej a zľahka si o líce oprel jej čelo. Obával som sa. Chcel som, aby bola aspoň trochu šťastnejšia.
„Prečo sa o mňa bojíš, Zero?“ Spýtala sa potichučky a pritúlila sa. „Nemusíš ma stále strážiť, ako keď sme boli deti.“ Presne vedela, na čo myslím.
„Keď na teba nikto nedáva pozor, robíš hlúposti.“
Keď ma počula, nešťastne vydýchla. „Ja viem.“ Povedala žalostne. „Preto ma zvykli zamykať.“
Mal som sto chutí do niečoho udrieť. Odtiahol som sa od nej. Prekvapila sa a tvár jej pokrivil smútok. Vzdychol som si a chytil ju za ruku. Jej výraz sa okamžite zmenil. Z nešťastného na pravý obrázok radosti. Jej široký úsmev a vľúdny pohľad potešili aj mňa. Potiahol som ju a ona ma verne nasledovala.
Fumio, Daiki a Goro nás rýchlo dohnali. Yuuki k nim zvedavo otočila hlavu. Zadívala sa na nich.
„Generál Fumi,“ pousmiala sa, keď oslovila starého muža. „Povedzte mi všetko, čo sa stalo potom, keď ma...“ odmlčala sa a premyslela svoje slová, „...keď som odišla z našej skupiny. Kde je teraz Hanabusa?“
Nič iné som čakať nemohol. Ten blonďavý upírsky maznáčik bol jednou z jej slabostí. Ešte väčšou ako sladkosti a to už bolo čo povedať. Fumio na ňu láskavo pozrel.
„Drahá kráľovná, tieto rozhovory si nechajme na neskôr. Nemusíte sa obávať o vašich troch priateľov, ktorí sa k nám pripojili. Sú v poriadku. Všetko ostatné vám poviem vnútri.“ Zatvárila sa zmätene.
„Vnútri?“ Spýtala sa a s otázkou v očiach pozrela na mňa. Zdvihol som ruku a ukázal na dom priamo pred nami. Bolo naozaj možné, že si nič nevšimla? Akoby nevidela v tme. Keď to miesto spoznala, zastavila sa. Obával som sa, že zamdlie. Jej šokovaný výraz rýchlo zmizol a nahradilo ho šťastie. Takto som to chcel. Presne túto tvár som túžil vidieť. Pozrela na mňa a v pohľade mala všetku vďačnosť sveta.
Rýchlo sa otočila k domu a rozbehla sa. Dievča sa jej už ponáhľalo naproti. Zbehlo po drevených schodoch a vrhlo sa svojej matke do otvorenej náruče. Silno sa objímali a na svet okolo seba celkom zabudli. Za chrbtom som začul prekvapené nádychy. Fumio, Daiki a Goro celkom zmeraveli.
„To mi chcete povedať, že...“ Daiki hľadel na dieťa s otvorenými ústami. Nemohol nájsť slová.
„Prezident...“ Fumio bol rovnako prekvapený, no svoj výraz dokázal ovládať oveľa lepšie. „To dievča je... dcéra...“ Ani on sa nemohol vykoktať.
„Je to tajomstvo.“ Povedal som im vážnym tónom. „Starám sa o ňu od jej narodenia. Kvôli jej bezpečnosti.“ Doložil som. Stíchli sme a len hľadeli pred seba. Pozorovať Yuuki, ako si silno tisne svoju dcéru na hruď, ako ju objíma, lahodilo mojim očiam. Patrili k sebe. Oddeliť ich by bolo až príliš kruté. Určite by som to nedokázal. Nie tak, ako to urobil jej upír. A dokonca ju sledovať, každý deň sa pozerať, ako trpí, keď ostáva bez svojej malej dcérky...
Ako to mohol vydržať? Zdvihol som zrak a pozrel na riaditeľa, ktorý práve vyšiel z domu a zastal na najvyššom schode. Usmial sa, keď uvidel Yuuki a malú spolu.
„Yuuki, je zima! Zober mamu dnu, ponáhľaj sa.!“ Zvolal. Keď ho dievča začulo, vymotalo sa z Yuukinho náručia a chytilo ju za ruku. Usmialo sa a potiahlo ju smerom k domu.
„Prečo si sa lepšie neobliekla?“ Počul som riaditeľa, ktorý jej brnkol po nose, keď okolo neho prechádzala. Vykročil som za nimi a potichu som sa zasmial, keď som začul, ako sa malé dievča ohradilo a začalo si vymýšľať výhovorky.