VK (2. séria) 19- Yuuki

Nasledujúci deň bol skutočne náročný. Yuuki, ktorá bola na dom zvyknutá, pobehovala a poskakovala okolo mojich nôh, kým som sa starala o nepokojnú Juuri, ktorej sa nové prostredie nepáčilo. Plakala celý deň a upokojiť sa nenechala ani keď som ju tíšila myšlienkami. K ďalšiemu večeru som ostala znovu šokovaná schopnosťami svojej najstaršej dcéry. Keď prišla za mnou, hneď po tom ako som ju uložila do jej postele, zastala pri Juurinej kolíske. Pozrela na bábätko, nad ktorým som sa skláňala a potom prestrčila malé pršteky cez drevené mriežky postieľky. Dotkla sa Juurinej nožičky. Hlasno plačúce dieťa sa utíšilo a po chvíľke spokojne zatvorilo očká. Prekvapene som pozrela na Yuuki.
„Čo si to spravila svojej sestričke, drahá?“ spýtala som sa jej a zdvihla ju na ruky. Ospalo sa mi zavesila okolo krku. Zazívala. Plač Juuri ju vyrušil zo spánku.
„Nič,“ povedala mi mumlavo. „Len som ju pohladkala.“ Jej oči zrazu zneisteli, keď znervóznela. „Bábätká sa môžu hladkať, však?“ Previnilo mi pozrela do tváre.
Zasmiala som sa len potichu, aj keď pri jej výraze by som sa najradšej smiala poriadne nahlas. Juuri by sa však znovu zobudila.
„Áno, môžu,“ povedala som jej, kým som ju niesla späť do jej izbičky. Bolo naozaj zvláštne, že ju Yuukin dotyk tak rýchlo upokojil. Netrvalo dlho a moje príliš šikovné dievča tiež rýchlo zaspalo. Neváhala som a hneď sa pobrala do spálne. Nebola by som taká vyčerpaná, keby som mala dosť krvi. Smäd ma začínal páliť v hrdle a možno preto som ho zacítila aj na diaľku. Zero. Jeho vedomie sa približovalo. Moje srdce sa naplnilo spokojnosťou. No kým sa dostane až sem, chvíľu to potrvá. Zrazu mi spánok nepripadal až taký dôležitý. Chcela som ho počkať. Prešla som teda k dverám napravo a vstúpila do kúpeľne. Bola nádherne útulná. Horúca voda ma aspoň trochu upokojí a uvoľní. Napustila som si teda vaňu, ktorá na nožičkách stála v rohu miestnosti. Keď som zo seba zhodila košeľu a nohavice, ktoré som si ráno vzala zo šatníka v spálni, ponorila som sa do teplej vody. Spokojne som vydýchla a privrela oči. Čím skôr si musím zohnať vlastné šaty. Nechcela som nič, čo mi patrilo predtým. V dedine si určite niečo zoženiem. Moje srdce viac netúžilo po luxuse ani po jemných látkach. Kráľovná, ktorá vo mne žila, zaspala spolu s Kanamem. Možno príde čas, keď sa znovu zobudí, no tak skoro to nebude. Na jej miesto prišla iná žena. Ona zaspala a zobudila sa matka.
Kým som ležala vo vode, nahliadla som do myslí svojich dcér a strážila ich sny. Juurinu myseľ napĺňali len jemné a mäkké tóny môjho hlasu. Občas si spomenula na Fumiovu tvár a tiež na môj úsmev.
Yuuki naopak snívala veľmi mätúco. Rôzne zložité obrazce a farby sa prelínali s jej vlastnými myšlienkami. Zachytila som spomienky na veľa výrazov mojej obávajúcej sa tváre. Nechcem ujsť. Aj ja chcem, aby sa už všetko vyriešilo. Potrebujem svoj pokoj. Prekvapene som načúvala ústrižkom vlastných slov, ktoré si Yuuki zapamätala.
Čakáš krvavá bitku na život a na smrť? Hanabusov pobavený tón malej Yuuki neprišiel vôbec zábavný, rovnako ako vtedy mne. Nepríjemne ma pichlo pri srdci, keď som rozoznala aj Kanameho hlas.
...ukradli ste mi rodinu, mám byť vďačný? ...ak mi bude pohľad na teba až príliš nechutný, tak ťa zabijem. Mal som to spraviť hneď... Nevidím dôvod, prečo by sa mal o ňu dlhšie starať.
Netušila som, že si toľko pamätá. Všetko jej bolo vždy jasné, aj keď som tomu neprikladala veľkú dôležitosť. Možnosť voľby zvažovala rovnako ako ja. Lákalo ju viac sa zblížiť s Kanamem. Jeho charizma, teplá láska, ktorú jej vždy dokazoval svojím mäkkým tónom a tiež puto, čo medzi sebou a ním cítila, ju veľmi priťahovali. No ak ostať s ním znamenalo prísť o Zera, viac neuvažovala. Vedela, že takto Kanamemu neublížila a na druhej strane zachránila Zera. Necítila sa previnilo. V jej mysli som našla spokojnosť, tichú namyslenosť a potešenie z výsledku, ktorý sa jej podarilo dosiahnuť. Z jej ďalších komplikovaných myšlienok ma rozbolela hlava. Priveľmi som sa na ňu sústredila. Ani som si neuvedomila, že môj kúpeľ už dávno nie je príjemne horúci, a že sa už pomaly začínam chvieť od zimy.
Rýchlo som vyliezla z chladnej vody a po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som sa bosými nohami dotkla ľadovej bielej dlažby. Po špičkách som prebehla ku kôpke pánskych šiat, ktoré som nechala ležať na zemi kúsok pred vaňou, a sklonila som sa. Vzala som si len svoju bielu čipkovanú bielizeň a rýchlo si ju obliekla. Pod hrubou prikrývkou mi bude oveľa lepšie. Otočila som sa ku dverám s novou vidinou vyhriatej postele, a práve vtedy mi srdce skoro vyskočilo z hrude.
Zarazene som hľadela rovno pred seba a náhle teplo čo ma zalialo, mi viac nedovolilo pomyslieť na zimu.
Cez otvorené dvere ma zo spálne pozoroval Zero. Sedel na kraji svojej širokej postele a so slabo prižmúrenými očami mi hľadel do šokovanej tváre. Ako dlho tam už sedel?
Keby som sa toľko nesústredila na Yuuki, jeho prítomnosť si všimnem. V pomykove som sklopila zrak.
„Aj takto vyzeráš dobre, ale pred chvíľkou ti to pristalo viac.“
Moja líca zaliala červeň. Rozrušene som ho prebodla očami. „Ty si sa pozeral?“ spýtala som sa rozladene s jemným náznakom hnevu. „Prečo si sa neozval?“
Zero mi neodpovedal. Namiesto toho len skĺzol pohľadom z mojej tváre.
Znovu som nahnevane otvorila ústa.
„Poď sem,“ povedal mi potichu a prerušil ma práve keď som si chystala monológ.
„Už si smädná však?“ spýtal sa ma priamo. Moje roztúžené oči ma museli prezradiť. Pomaly som vykročila k nemu, keď si začal rozopínať košeľu. Zdvihol hlavu a pozrel mi do tváre, keď som zastala tesne pred ním. Studenými prstami som mu prešla po nahej hrudi.
„Nemusím sa pýtať?“ Môj hlas zakolísal. Zero sa slabo zachvel vzrušením, keď som si mu pomaly sadla so lona.
„Nemusíš,“ odpovedal mi takmer šepotom a ruky položil na nahú pokožku mojich bokov. Chytil ma a pritiahol bližšie. Neváhala som a priklonila sa k jeho krku. Perami som mu prešla po koži. Zaklonil hlavu. Moje tesáky sa rýchlo predĺžili a jemnučko vkĺzli do jeho hrdla. Smäd ma ovládol. Silnejšie som ho zovrela rukami a zvalila ho na posteľ. Zero len zatvoril oči. Okrem pomaly ubúdajúcej sily a vzrušenia takmer nič necítil. Jeho ruky sa z môjho pása posunuli vyššie. Cítila som, ako jeho šikovné prsty šmátrajú po zapínaní horného dielu mojej bielizne. Vedela som, že sa mu čoskoro podarilo, čo zamýšľal, no ja som sa mohla sústrediť iba na chuť a vôňu jeho krvi. Spozornela som až pri jeho bozkoch. Potichu som vzdychala pri prehĺtaní, keď sa jeho pery dotkli mojej pokožky. Pustila som ho. Môj smäd celkom zmizol. Jeho dotyky mi pripadali príliš zvláštne. Boli neznáme, celkom nové. Chytil ma za pás a pritlačil ma k sebe. No nie silou. Bol jemný, opatrný. Dával mi možnosť odmietnuť a stiahnuť sa späť. Pre mňa to bolo niečo celkom nové. Nemusel ma stískať ani ma silno držať za ruky, pretože nepredpokladal, že by som nesúhlasila. Našiel moje pery a vášnivo ma pobozkal. Bez rozmyslenia som ho chytila za ruky, ktoré ma hladili stále nižšie po bruchu, aby som ho zastavila. Nadvihla som sa a pozrela mu do očí. Čakal.
„Ja... neviem,“ zašepkala som a vyhýbavo odvrátila tvár. Pichlo ma pri srdci, keď mi myseľ zaplnili spomienky na Kanameho. Môžem len tak zabudnúť?
„A teraz?“ spýtal sa ma potichu a pobozkal ma na hrdlo. Nepresvedčene som zamrmlala a jeho ruky nepustila.
„Teraz?“ zašepkal a po perách mi prešiel jazykom. Zachvela som sa. Jeho blízkosť sa mi veľmi páčila. Vždy keď sa ma dotkol, prestávala som myslieť na minulosť. Moja myseľ bola plná len jeho vône. Cítil, že pomaly ničí moje pochybnosti. Stiahol ma vedľa seba a nežne ma objal rukou cez brucho. Naklonil sa nad moju tvár, aby mi mohol hľadieť do očí. Dotkla som sa jeho tváre. Počula som hlas svojho srdca. Šepkalo mi, že je všetko v poriadku, že Zero ma miluje a nikdy mi neublíži. Zatvorila som oči a dovolila mu, aby ma znovu pobozkal. Pomaly sa na mňa prevalil a ja som ho silno objala okolo jeho širokého chrbta. Pozrela som mu do sivých očí.
„Pomôž mi zabudnúť,“ povedala som mu smutne. Kvôli slzám sa mi jeho tvár rozmazala. Dlaňou mi poutieral líca a sklonil sa, aby ma na ne pobozkal. Tiež ma silno objal a pritúlil si ma k sebe. Po chvíľke som sa pomaly zavrtela, aby som unikla z jeho objatia. Nadvihol sa a pozrel mi do tváre. Rýchlo som sa natiahla a tentoraz ho pobozkala ja. Spokojne mi lásku opätoval. Jeho dotyky boli zrazu oveľa chamtivejšie. Rukami mi prešiel po hrudi až k bruchu. Keď sa jeho prsty jemne dotkli lemu mojej spodnej bielizne, tentoraz som ho nezastavila. Dovolila som mu všetko, čo si len zmyslel. Jeho príjemné pohladenia sa menili na smelé vášnivé dotyky. Držala som ho za zápästia, keď mi sťahoval aj posledný kúsok oblečenia. Vzdychla som a zahanbene odvrátila tvár nabok. Chytil ma za ruky a preplietol si so mnou prsty. Sklonil sa k môjmu bruchu a ostrými zubami ma na ňom jemne poškriabal, aby potom mohol jazykom prejsť po zranenej pokožke. Potichu vzdychol pri chuti mojej krvi. Nechcela som, aby mi zobral viac. Bola by som príliš unavená. Uvoľnila som si ruky z jeho prstov, aby som ho mohla chytiť za jemné svetlé pramene vlasov. Potiahla som a donútila ho zdvihnúť hlavu. Ukazováčikom som si poklopkala po brade tesne pod ústami. Usmial sa a nežne sa mi vrhol na pery. Svoje ruky mi podsunul pod chrbát a pomaly ma nadvihol. Skončili sme až v sede. Perami mi skĺzol až ku krku. Práve tomuto som sa chcela vyhnúť. Keď však pokračoval k hrudi, moje obavy sa rozplynuli. Zaplavili ma iné starosti, keď s posúvaním svojich úst neprestal. Chytil ma za pás, aby som sa nepohla a perami pokračoval stále nižšie. Moje srdce sa rozbehlo naplno. Keď som už nemohla zadržať svoj hlas, z úst som vypustila naliehavý ston. Zdvihol ku mne zrak. Vedela som, že sa mu to páči. Pokračoval. Ovládať sa bolo takmer nemožné. Kým som hlasno vzdychala, dovolil mi znovu sa zvaliť na chrbát. Zatvorila som oči a myslela len na Zera. Na jeho dotyky, vášnivosť a lásku, ktorú mi dokazoval. Myslela som na neho, pretože na nič iné v mojich myšlienkach už miesta neostalo. A ja som si to aj želala. Kým bude pri mne a ja pri ňom, naše šťastie nás neopustí.

14

Lenivo som sa prevalila na svojej posteli a hlavu si pohodlne oprela o mäkký smaragdovozelený vankúš zdobený zlatom. Poslednýkrát som si podrobne prechádzala celý plán. Všetky detaily, nepredvídané okolnosti a pre istotu aj niektoré možnosti, ktoré boli viac ako úplne vylúčené.
„Už by sme naozaj mali ísť. Prosím, Yuuki.“ Hanabusov naliehavý tón ma už tak strašne vytáčal. Ani som na neho nepozrela. Ešte stále som totiž hľadala trhliny vo svojom bezchybnom pláne. Tvár som otočila k čiernym nebesám postele. Po chvíľke som začula nešťastný povzdych. Už som toho mala akurát dosť. Zdvihla som hlavu a nespokojnému mužovi pred sebou darovala krátky pohľad. Jeho zreničky sa rozšírili a nepatrne zachveli. Okamžite pozrel do zeme a už sa neopovážil vydať ani jediný zvuk. Medzi prsty som si vzala dlhý prameň vlasov. Krútila som ho a poťahovala, kým som sa vyrovnávala so svojou takmer badateľnou neistotou. Isteže som sa neobávala toho, že mi niečo nevyjde. Na to som mala všetko pripravené až príliš dokonale. No predsa len... Pokúsiť sa o niečo také sa ľahko môže stať veľmi nebezpečným. Postačila by len chvíľka, jedno zlé slovo či nesprávna myšlienka a všetko by sa mi mohlo vymknúť spod kontroly. No n druhej strane... čo všetko by som mohla získať? Až mnou prebehlo tiché vzrušenie.
Posadila som sa a s prižmúrenými očami pozrela na Hanabusu, ktorý stále poslušne mlčal. Hneď si všimol zmenu v rozpoložení mojej mysle a z môjho pohľadu rýchlo zistil, čo chcem. O krok ustúpil a náhlivo zdvihol dlane do vzduchu, akoby ma chcel zastaviť. Pobavene som nadvihla obočie.
„Zbláznila si sa?“ spýtal sa šokovane a znovu ustúpil. Môj pohľad veľmi rýchlo ochladol. Oči som prižmúrila ešte viac.
„Prepáč mi, tak som to nemyslel,“ povedal kajúcne a sklonil hlavu ako vyľakaný psíček. „Chcel som povedať, že už nie je čas... Onedlho sa predsa začína... oslava... a...“ Rozrušenie sa mu zračilo na tvári, rovnako ako zahanbenie a ostýchavosť v očiach. Bol naozaj úžasný. Jeho rozladenosť aj po toľkom čase bola jednoducho rozkošná. Počula som zrýchlený tlkot jeho srdca.
„Času je ešte dosť,“ povedala som mu pokojne. „Nechcem prísť medzi prvými.“ Sledovala som jeho bezmocný výraz. Páčil sa mi rovnako ako jeho úsmev. Možno viac. Hanabusa nakoniec potichu vydýchol. Nedala som mu na výber. Nikdy som ani nezvykla...
Pomaly zdvihol ruky a od najvrchnejšieho gombíka si začal rozopínať košeľu. Neistota sa z jeho tváre celkom vytratila. Nahradila ju poddajnosť. Nechal jemnú bielu látku padnúť na zem a podišiel bližšie k mojej posteli.
„Prečo toľké váhanie, drahý? Už to budú takmer štyri roky,“ povedala som mu potichu a natiahla k nemu ruku. Neodpovedal mi. Chvíľu na mňa hľadel a čakal, kým sa dohrám s jeho pekne upravenými vlasmi. Hneď ako som ruku odtiahla, chytil ma za lýtko. Pomaly ma pohladil vyššie po nohe. Jeho jemné prsty boli nežné, opatrné...
Zrazu mi schytil ruky v oceľovom zovretí. Zvalil sa na mňa a začal ma vášnivo bozkávať na pery. Dobre vedel, čo presne sa mi páčilo a čo som mala rada. Pustil mi ruky, aby som ho mohla silno objímať, kým mi strhával šaty. Vzrušenie som cítila v každom centimetri svojho tela. Bol tým najlepším milencom, akého som kedy mala a budem mať. Naše tesne prepletené mysle boli ako jedna. Vedel, na čo myslím a vždy mi to presne splnil. Privierala som oči a tlmene vzdychala do jeho hrude, kým ma rukami dráždil až k šialenstvu. Keď som po chvíli vykríkla a svoje prsty mu silno zaryla do chrbta, pustil ma. Unavene som na neho pozrela a spokojne zastonala.
Ostal sedieť pri mojich nohách. Objímal si kolená a modré oči upieral na moju tvár. Jemná červeň v mojich lícach sa začala pomaly vytrácať spolu s extázou, ktorú mi spôsobil.
„Si spokojná?“ spýtal sa ma zo záujmom či svoju úlohu splnil tak, ako som si predstavovala.
Pomaly som sa posadila a ruky znovu chamtivo položila na jeho hruď. „Ešte nie,“ povedala som mu a prstami som šmátrala dole po jeho bruchu. Silno som si zahryzla do pery. Pustila sa mi krv. Priklonila som sa k nemu a pobozkala ho.
„Poteš ma ešte raz a ja ti dám viac,“ zašepkala som mu do ucha. Slastne si olízal pery, na ktorých pocítil moju krv. Nenamietal a hneď ma znovu sotil na vankúše. Schytil mi zápästia za chrbtom a sklonil sa k môjmu bruchu. Prešiel mi po ňom perami a hneď potom jazykom. Rýchlo sa posunul nižšie. Z hrdla sa mi drali slastné stony. Rozhodol sa moju krv si tentoraz skutočne zaslúžiť. Nezastavil ho ani môj ďalší krik, ktorý bol omnoho hlasnejší a vzrušenejší ako predtým. Kvôli našim spojeným mysliam som vedela presne, nad čím rozmýšľa. Hneď ako ma spustil a ja som vládala znovu poriadne dýchať a rozprávať, po tvári sa mi roztiahol pobavený úsmev. Hanabusa ostal ležať vedľa mňa s hlavou zľahka opretou na mojom bruchu, aby som sa mohla hrať s jeho jemnými vlasmi. Nevidel mi do tváre, no počul môj posmešný tón.
„Predstaviť si ju namiesto mňa asi naozaj nie je ťažké.“
Hanabusa sa pri mojich slovách nechcene mykol. Zatvoril oči. „To nie...“ povedal potichu a sťažka vydýchol.
Udrela som ho tak silno, že keď hlučným tresknutím narazil do steny, takmer ju prebúral. Zviezol sa k zemi a po tmavofialových tapetách sa po ňom ťahala krvavá škvrna.
Potichu som si odfrkla a prevalila sa na druhý bok, aby som sa na neho nemusela pozerať. Jeho hlúpa láska k mojej matke bola tak úbohá. Ona ho vždy pokladala len za svojho psíčka. Rovnako ako ja.
Hanabusa nevstával. Otrávene som si povzdychla a donútila som sa vyštverať sa na nohy. Podišla som bližšie a sadla si vedľa neho na zem. Oči mal zatvorené.
„Načo je dobré, že si tým najkrajším mužom na svete?“ spýtala som sa jeho tváre v bezvedomí. „Jediné, čo získaš, je pár kvapiek vzácnej krvi. Ale ty po nej skutočne netúžiš, však?“ Priložila som si ruku k ústam a zahryzla si do zápästia. „Ty chceš niečo iné.“ Krvavými prstami som mu prešla po perách. Mimovoľne prehltol trochu krvi. Cítila som, ako jeho vedomie okamžite zosilnelo. Pomaly otvoril oči a pozrel mi do tváre. Keď som k jeho ústam priložila svoje zápästie, najprv zaváhal. Vážne po krvi netúžil.
„Chceš, aby som sa znovu urazila?“ spýtala som sa ho chladne. Jeho zrenička sa roztriasli. Chytil moju ruku, pritiahol si ju bližšie a potom ma jemne uhryzol. Zopárkrát prehltol. Toľko mu stačí na zahojenie rany. Ruku som rýchlo odtiahla. Hanabusa si oblízal pery.
„Ďakujem, princezná,“ povedal mi a sklopil zrak. Smutne hľadel do zeme.
Vstala som a otočila sa od neho. „Zaslúžil si si ju.“ Nechcela som ho nechať umrieť. „Teraz sa prichystám na oslavu. Sprav to isté,“ prikázala som mu. „Neskôr sa stretneme. Vieš, že ťa potrebujem pre svoj plán. Pôjdeš so mnou.“
Hanabusa vstal a podišiel ku mne bližšie, aby sa mi mohol ukloniť. Keď ohol chrbát a hlboko sklonil hlavu, natiahla som k nemu ruku a položila je na miesto, kde sa zranil. Ostal sklonený a ani sa nepohol. Cez krvavé vlasy som ranu nevidela. Nahnala som do svojej ruky trochu energie a vlastnou silou doliečila to, čo moja krv ešte nestihla. Pohladila som ho nižšie po krku a všetky stopy po krvi hneď zlizli. Nadvihla som mu bradu. Pomaly sa vystrel a narovnal chrbát.
Postavila som sa na špičky a chytila ho za plecia. Natiahla som sa, aby som ho mohla vášnivo pobozkať. Všetko mi poddajne oplácal. Po dlhej chvíli som sa od neho odtiahla. Najradšej by som sa s ním zabávala ďalej, no tento svoj rozmar som musela potlačiť.
„Splním všetko, čo mi rozkážeš, Yuuki-hime.“ Vedel presne, čo chcem počuť. „Želaj si čokoľvek.“
Spokojne som sa usmiala. Nebol len krásny, ale aj verný. Jeho lojálnosť bola nekonečná. Takých ako on nebolo veľa. „Teraz odíď,“ povedala som mu. „Musím sa upraviť, pretože oslava už čoskoro začína.“ Znovu sa rýchlo uklonil a zdvihol svoju košeľu zo zeme. Sledovala som ho, až kým náhlivo nevyšiel z izby.
Neobávala som sa, že prídem neskoro. Mama a Juuri totiž meškali vždy, keď sa dalo. Práve teraz sa okolo nich museli krútiť Riama spolu s Asami. Možno je s nimi aj Taro. Nikdy nepremárni šancu zdržať sa v Juurinej blízkosti. Určite dúfa, že práve on v nej prebudí upíra a stane sa prvou obeťou jej túžby po krvi. Keď som na to pomyslela, len som si trochu znechutene odfrkla. Juurine požiadavky budú oveľa vznešenejšie. O to sa už postarám. Aj keď mojím prvým bol Hanabusa – vo všetkých ohľadoch -, Juuri urodzená krv stačiť nebude. Chcem, aby dostala to najlepšie.
Pozrela som sa do zrkadla. Na rozdiel od matky som sa vždy pripravovala sama. Je pravda, že som to rada preháňala a príliš vyzývavé šaty či líčenie takmer nikdy nevynechala. Tiež som sa rada obklopovala krásnymi a vzácnymi vecami. Či to boli šperky, umelecké skvosty alebo muži, vždy som ich mala toľko, koľko som si zaželala.
Rýchlo som sa obliekla do čierneho saténu a dlhé hnedé vlasy som si nechala voľne rozpustené. Ani tie najnádhernejšie účesy ostatných urodzených upíriek sa so mnou nemohli porovnávať ani takto. Krása a jedinečnosť čistokrvných sa predčiť nedala. Onedlho som bola pripravená. Poslednýkrát som sa pozrela na svoj odraz.
Oči pôvabnej ženy orámované hustými dlhými mihalnicami boli trochu vzrušené. Ak som sa nechcela prezradiť, svoje napäté očakávanie som musela skryť. Dnes sa zmení veľmi veľa vecí...
Vyšla som zo svojej izby. Rozhliadla som sa po prázdnej chodbe a uistila sa, že všetko moje služobníctvo, čo som matke ponúkla, je naozaj zaneprázdnené prípravami oslavy. Poponáhľala som sa a vyšla som z domu. Kým za mnou príde Hanabusa, musím sa postarať o darček pre Juuri.
Rýchlo som vyrazila prieč záhradou. Toto úchvatné sídlo, ktoré mi mama darovala, keď som dosiahla rovnaký vek ako dnes Juuri, bola prekrásne. Štrnáste narodeniny boli najdôležitejšie zo všetkých. Znamenali koniec detstva a zároveň nový začiatok. V období medzi štrnástym a pätnástym rokom dochádzalo k veľkej premene. Juuri sa prestane živiť len životnou energiou a svoju túžbu po krvi už neovládne. Stratiť kontrolu môže hocikedy, a keď sa to stane, na svoju obeť sa naviaže. Preto som nemohla dlhšie otáľať.
Vedela som, že matke na tom nezáleží. Alebo sa jej len páčila predstava, že by si Juuri vybrala Tara. Chcela to nechať len na ňu, presne tak ako kedysi dovolila mne. Keby na mňa dozrela, dnes by som bola mocnejšia. Keď zistila, že som si vybrala Hanabusovu krv, bola spokojná. Dokonca ho požiadala, aby odišiel z rodinného sídla a začal mi robiť spoločnosť. Ak sa rozhodla znovu pre to isté a chystala sa dopriať Juuri slobodu, nemohla som inak. Ak mama nechce, ja sa o všetko postarám. Vymyslela som to tak, aby to čo prinesie prospech hlavne mne, pomohlo aj Juuri. Nakoniec si vyberie, presne ako mama chce, no bude to niekto celkom iný, ako všetci očakávajú. A na to už dohliadnem ja.
Konečne som zazrela žiarivočervenú strechu. Zamierila som k stajni, postavenej z ľahkého dreva a už z diaľky som začula zvuky hrabajúcich kopýt či švihajúcich chvostov. Dnu som nevošla, pretože Juurin darček čakal priviazaný pri začiatku ohrady.
Pozrela som na vznešené zviera. Nádherný čierny kôň sa pokojne pásol a jeho zvlnená hriva, ktorá sa v lúčoch slnka ligotala, siahala takmer k zemi. Bol z veľmi vzácneho plemena a jeho krása to len dokazovala. Okolo hrubého krku mal uviazané tmavočervené stuhy s maličkými zlatými zvončekmi.
Podišla som k nemu bližšie a pohladila ho po hlave. Zatvorila som oči a sústredila sa na miesto, kde sa nachádzala Juuri. Usmiala som sa, keď som si predstavila šokovane šťastný výraz na jej anjelskej tvári. Vedela som, že darček sa jej bude veľmi páčiť. Keď som znovu otvorila oči, zviera už pri mne nebolo. Juuri naň onedlho natrafí, keď sa spolu s matkou vyberú do honosnej vily Hanabusovej rodiny, kde sa mala konať oslava. Takto budú meškať ešte o niečo dlhšie. Vôbec mi to však neprekážalo. Aspoň budem mať čas pozhovárať sa s naozaj zaujímavými hosťami.
So spokojným výrazom na tvári som sa otočila a zamierila som naspäť k domu, kde som sa mala stretnúť s Hanabusom, aby sme mohli čím skôr vyraziť.

Noc bola skutočne nádherná. Celkom ako stvorená na niečo výnimočné. Hanabusa ma viedol dlhou chodbou priamo do veľkej spoločenskej sály, ktorá bola už napoly plná. Keď som vstúpila, všetky tváre sa otočili ku mne.
„Yuuki-sama,“ ozývalo sa zdvorilo, kým sa urodzený upíri hlboko klaňali. Len som lenivo kývla rukou a odišla si sadnúť k širokým červeným kreslám vzadšie v miestnosti, ktoré tam boli spolu s občerstvením pripravené pre mňa a moju rodinu. Hanabusa ma potichu nasledoval. Keď som sa usadila, priklonil sa bližšie.
„Dovolíš, aby som išiel pozdraviť svojho otca?“ spýtal sa ma.
„Rob si čo chceš,“ odvetila som mu chladne a s nezáujmom.
Hanabusa sa narovnal a bez slova sa pobral preč. Zamiešal sa medzi upírov a ja som zazrela Samuru, ako mu s úsmevom kráča oproti. Odvrátila som zrak, a pozrela sa doprava, keď som objavila myseľ, ktorá sa ma chystala osloviť. Po tvári sa mi roztiahol úsmev.
„Princezná...“ Muž, ktorého krása bola ľahko porovnateľná s Hanabusovou mi chytil ruku, ktorú som k nemu natiahla a letmo je pobozkal. „Je mi potešením, konečne vás stretnúť osobne,“ povedal zvodne a pozrel mi do očí. „Mužov ktorí o vás chýria, že ste krásna by mali za toľké klamstvo zabiť, pretože to slovo ani zďaleka nevystihuje, čo vidia moje oči. Nie ste krásna, Yuuki-hime... Vy ste neúnosne dokonalá.“ Jeho nádherný tón a ešte očarujúcejší úsmev mi lichotili.
„Som rada, že ste sa rozhodli prijať moje pozvanie, pane.“
„Kei, prosím,“ povedal mi rýchlo a znovu sa usmial.
„Kei,“ zopakovala som potichu. Jeho pery zabrneli. „Rada by som sa s tebou pozhovárala.“
To už vedel. Vyplývalo to z môjho pozvania, keďže naše rodiny sa navzájom vyhýbali. Samozrejme opodstatnene.
„Diskrétne?“ spýtal sa s nepreniknuteľným pohľadom. V jeho čiernych očiach sa odrážalo iba slabé potešenie z toho, že som mu začala hneď tykať. Jeho čistá krv mu dovolila spraviť to isté. Vystrel ruku a ponúkol mi rameno.
„Rád ti vyhoviem.“
Vstala som a obtočila okolo neho ruku. Náš tichý rozhovor prebehol celkom nenápadne. Nikto nás nesledoval. Vycítila by som to zo zvedavých myslí. Nepozorovane sme sa vytratili zo sály. Vyšli sme na úzku chodbu vzadu za miestnosťou. Tu nás nikto nevyruší a ani nás nebude počuť.
„Dozviem sa dôvod tvojho pozvania?“ spýtal sa mrazivo. Jeho maska zdvorilosti zmizla, hneď ako sme osameli.
Pritlačil ma o stenu a sklonil hlavu, by mi pozrel do očí. Pramene čiernych vlasov mu padli do tváre.
„Niet sa čoho obávať,“ omamovala som ho pokojným hlasom. Jeho nervozita poklesla. Netušil, čo môže čakať.
„Chceš pomstu?“ spýtal sa ma nebezpečným tónom.
Pokrútila som hlavou. Cítila som, ako sa jeho zlá myseľ upokojuje. Opadli z neho obavy.
„Vieš, čo sa dnes v noci oslavuje?“ vydýchla som mu do tváre.
„Narodeniny tvojej mladšej sestry,“ odpovedal rýchlo. Nedočkavo chcel zistiť, o čo mi v skutočnosti ide.
„Štrnáste,“ povedala som mu a chytila ho za ruku, ktorou ma silno pridŕžal. Nepustil ma.
„Blahoželám,“ povedal ironicky. „Čo odo mňa chceš?“
Hľadela som do jeho nádhernej vážnej tváre. Priklonil sa.
„Ak nič...“ povedal mi potichu, „tak si niečo vezmem ja od teba.“
Zatvorila som oči, keď ma voľnou rukou pohladil po stehne. Na krku som cítila jeho chladný dych. Až sa zachvel pri mojej vôni. Rukou objal obe moje nohy a pritiahol ma k sebe. Silno ma zovrel a po hrdle mi prešiel perami.
Jediným myknutím som sa vyslobodila a odsotila ho dozadu. Jeho náhle prekvapenie vystriedal pobavený a trochu krutý úsmev.
„Nechceš to predsa nasilu...“ zapriadol zvodne a zdalo sa, že jemu by to neprekážalo. „Tak by to naozaj bolelo.“
Ach, ako veľmi sa mi páčil. Škoda, že nebude žiť dosť dlho na to, aby som sa s ním zabavila. Jeho slová som celkom ignorovala a provokujúco som zdvihla bradu, aby som odhalila čo najviac pokožky na krku. Krásavec si jazykom prešiel po perách.
„Počúvaj ma, ty hlupák a prestaň sa tešiť na moju krv. Nedám ti ani kvapku,“ povedala som mu nahnevane. Jeho pobavenie neopadlo.
„To sa ešte uvidí...“ zamrmlal si potichu a prekrížil ruky na hrudi. Hltal ma očami, no jeho zvedavosť ho donútila počúvať.
„Si silný, Kei,“ povedala som mu. „A si tiež krásny, mocný a tvoja krv sa mojej poľahky vyrovná.“ Kým som hovorila, upír potichu prikyvoval. Nevedel, kam tým mierim, ale páčilo sa mu to.
„Zavolala som ťa, pretože to všetko viem a želám si, aby to bola tvoja krv, ktorá ako prvá počaruje mojej sestre.“
Prekvapene na mňa pozrel a nadvihol pôvabné obočie.
„Ak by si to bol ty, zasnúbili by ste sa,“ doložila som. Bola som si istá, že ak Juuri očarí, jej tvrdohlavosť mi veľmi pomôže. Nebude počúvať ani matku, ktorá bude proti. Čím viac sa bude snažiť ju odhovoriť, tým viac ho Juuri bude chcieť. Odolávalo sa mu skutočne ťažko.
„Prečo by si niečo také chcela?“ spýtal sa ma Kei.
Podišla som k nemu bližšie a ruku položila na jeho hruď, aby som ho rozptýlila. Teraz som musela klamať.
„Juuri je naivná. Ak jej nepomôžem, vyberie si prvého urodzeného, ktorý sa na ňu usmeje,“ vravela som mu.
Spustil ruky a obchytil mi pás. Hľadel mi do tváre.
„Chcem pre ňu... len to najlepšie. Je taká vzácna...“
„Presne tak ako ty,“ povedal. „A tiež kráľovná. Naša rodina o tom vie naozaj dosť.“ Tak o tom som nepochybovala. Perami som sa obtrela o jeho tvár. Chcem si ho nechať... no nie viac ako jeho územia. Nehýbal sa.
„Zverím ti ju, Kei,“ vravela som mu. „Tak povedz, vezmeš si ju?“ Vedela som, že neodmietne. Juuri by chcel každý.
„Áno,“ vydýchol. „Ale najprv teba.“
Rýchlo ma k sebe pritiahol a silno objal rukami. Moje pery blúdili po jeho tvári. Roztúžene ma schmatol za vlasy. Potiahol ma, a keď som zaklonila tvár, divoko ma pobozkal. Rukami znovu šmátral po mojich stehnách, no tentoraz oveľa istejšie. Vyhrnul jemnú látku a usmial sa, keď som sa mu odovzdane zvalila do náručia. Zubami som ho škrabla na krku a jazykom rýchlo ochutnala jeho krv. Až som vzdychla od tej rozkoše. Len z jedinej kvapky som cítila, ako mi narástla sila a po mojom tele sa rozlialo teplo. Juuri s ním bude veľmi dobre.
„Yuuki!“ Nahnevaný a hlavne šokovaný hlas nás vyrušil.
Otočila som hlavu a pozrela na upíra, ktorý na mňa zvolal. „To si len ty, Hanabusa?“ vydýchla som podráždene.
Kei vymotal prsty z mojich vlasov a ja som ho tiež pustila. Upravila som si šaty.
„Tvoja matka a sestra sú za chvíľu tu! Všade ťa hľadám a ty sa tu zatiaľ...“ Nevládal ani dopovedať. Keiovi som vtisla posledný krátky bozk.
„A ty sa upokoj,“ povedala som Hanabusovi nahnevane, kým som sa popri ňom náhlila po chodbe. Rýchlo ma sledoval.
„Zaujíma ťa aj niečo iné ako krv a sex?“ spýtal sa rozrušene a v jeho tóne som počula, že je vážne podráždený. Ponáhľal sa za mnou.
„Isteže áno,“ otočila som sa k nemu pobavene. „Vynechal si moc.“