VK (2. séria) 18- Vôňa pokoja

Zdali sa mi zvláštne vidiny. V zmesi farieb, z ktorých vystupovala hlavne ružová a oslnivá žltá sa vynárali hlasy. Veselý so smutným, energický s unaveným, miešali sa a vytvárali zmätok. Splietali sa do klbka, ktoré rozmotať potrvá dlho. Ja som však mala času dosť, aj trpezlivosti. Jemne som chytila vlákna farieb medzi prsty a opatrne, tak aby sa neroztrhli, som ich začala pomaličky rozplietať.
Vynorila som sa zo svojho sna. Ťažké viečka ma poslúchli a otvorili sa, hneď ako som si to zaželala. Spoznala som Zerovu izbu v asociácii, aj keď mi oči zaslepovalo ostré svetlo, ktoré sa spolu so slnečným dňom vysmievalo za oknami. Široká posteľ s vysokým dreveným rámom bola úžasne mäkká. Teplé lúče dopadajúce na tenkú nadýchanú prikrývku ju nádherne vyhriali. Cítila som sa veľmi pohodlne.
Prevalila som sa na bok a zrazu mnou prebehla ostrá bolesť. Potichu som zasipela a opatrne sa vrátila do polohy, v ktorej som ležala. Spomenula som si na všetko. Okamžite som otvorila myseľ a začala som pátrať, aby som sa dozvedela viac. Čo sa stalo s Kanamem? A moje bábätko? Je maličká Juuri v poriadku? Hľadala som medzi mysľami, až kým som nenatrafila na tie známe. Hanabusa a Fumio sa nachádzali v zadných izbách budovy a práve pri nich som cítila vedomie svojho bábätka. Bolo prekvapivo silné. Takže je celkom v poriadku. Pochytila ma hrozná túžba.
Hanabusa. Oslovila som ho myšlienkami. Už mi je lepšie. Prosím, prines mi ju.
Hanabusa sa potešil, že som sa už prebrala. Hneď to oznámil Fumiovi. Ten sa začudoval, ako to môže vedieť.
Generál Fumi. Usmiala som sa nad jeho prekvapením, keď som ho tiež oslovila len pomocou myšlienok. Chcem vidieť svoju malú. Ukázala som mu, ako túžobne si želám držať ju už na rukách. Obaja sa ponáhľali a spolu hneď zamierili ku mne. Nemusela som čakať dlho. Po tichom zaklopaní na dvere, vstúpili dnu. Najprv som zbadala Hanabusovu žltú hlavu. Široko sa na mňa usmieval.
„Yuuki, ako ti je?“ spýtal sa a podišiel bližšie k posteli. „Spala si takmer dva dni.“
„Tak veľa?“ reagovala som v panike. „A čo malá?“
A práve vtedy som zbadala Fumia, ako na rukách drží dieťa zabalené v bielej prikrývke. Oči mi navlhli a hneď som k nemu natiahla ruky. Neváhal a maličkú mi podal.
„Tie dva dni sme zvládli celkom bez problémov,“ hovoril mi Hanabusa na otázku. „Je zdravá neboj sa.“
Uzlík vo svojom náručí som si tisla na hruď. Bola o toľko menšia ako moje prvé bábätko, no rovnako nádherná. Otvorila očká a zvedavo na mňa pozrela. V tej chvíli sa moje srdce celkom roztopilo. Podržala som jej drobnú rúčku, keď mi zovrela prst. Usmiala som sa a po líci sa mi skotúľala malá slzička.
„Yuuki, necháme ťa,“ povedal mi Hanabusa. „Aj tak by si ju mala čím skôr nakŕmiť.“ Spravil grimasu.
„Drahá kráľovná, ešte som vám ani nezablahoželal.“ Fumiov otcovský úsmev ma naplnil ďalším šťastím.
„Najprv by som vám mala poďakovať, generál. Tak veľmi ste mi pomohli...“
„Na to ešte bude čas,“ povedal mi srdečne. Hanabusa sa mi uklonil a potom obaja vyšli z miestnosti.
Juuri sa zamračila a veľmi nespokojne sa na mňa zadívala.
„Už, už, láska moja. Vydrž ešte chvíľku.“ Opatrne som si porozopínala gombíky na šatách a pritisla ju k sebe ešte bližšie. Bola veľmi hladná. Prstom som jej prechádzala po líčku, kým jedla.
Vyrušili nás až po dlhej chvíli. Dvere sa pootvorili a ja som k nim zdvihla zrak. Zero vstúpil bez zaklopania. Trochu podráždene som spojila obočie a Juuri si zložila do lona, aby som si uvoľnila ruky. Mohol sa aspoň ozvať.
„Viem, že je to tvoja izba, ale toto sa nepatrí.“ Rýchlo som si začala zapínať gombíky. Zero prekonal celú miestnosť len zopár krokmi a v okamihu bol pri mne. Sadol si vedľa mňa a ruky mi odstrčil. Do líc mi vystúpila červeň, keď namiesto mňa pokračoval v zapínaní šiat. Keď skončil aj s posledným gombíkom, priklonil sa k mojej tvári. Jeho pery sa jemne dotkli mojich. Iba sa o mňa sladko obtrel a hneď sa aj odklonil späť. Ruku položil na moje stále červené líce.
„Vyzeráš dobre,“ povedal mi potichu. Hlavu opatrne zložil na moje plece a zhlboka vdýchol moju vôňu. „Mal som o teba strach,“ priznal sa mi so zatvorenými očami. Pohladila som ho po jemných vlasoch. Vedela som, že sa bál.
„Som v poriadku,“ vravela som mu chlácholivo. „A Juuri tiež.“
Zdvihol hlavu a pozrel sa bábo, ktoré mi ležalo v náručí. Zamyslene zvraštil čelo.
„Juuri?“ spýtal sa. „Tak sa volala tvoja matka?“
Prikývla som a aj ja som sa pozrela na jej zatvorené očká. Zero si pozorne premeriaval jej tvár.
„Vyzerá presne ako ty,“ povedal nakoniec. „Rovnako ako Yuuki.“
Nemohla som odporovať. Naša podoba sa zaprieť nedala. „Zero, musíš mi všetko povedať.“ Naliehavo som mu pozrela priamo do krásnych sivých očí. „Čo sa stalo?“ Po tom ako som odpadla... Kde je Kaname? A Yuuki?
Potom som ho s obavami chytila za košeľu a hlas sa mi slabo zatriasol. „A ty si v poriadku? Neublížil ti?“
Chytil ma za ruku, ktorou som ho držala a jemne ju stisol. „Som v poriadku a Yuuki tiež,“ uistil ma. „A čo sa jeho týka,“ hlas mal zrazu hrubší, nenávistnejší, „upíri ho vzali so sebou.“ Videl na mne, aká som nervózna.
„Neprebral sa? Spýtala som sa potichučky neistým tónom. Sledovala som, ako Zero natiahol obe ruky k Juuri a opatrne ju zdvihol. Cítila som sa veľmi zvláštne. Nič som nevravela. Nahol sa cezo mňa a dieťa položil trochu ďalej na posteľ. Hneď ako mal ruky voľné a malý uzlík v prikrývkach mu už nezavadzal, chytil ma za obe zápästia a pritiahol ma bližšie. Krásna vôňa jeho krvi mi vstúpila do nosa a pobláznila mi zmysli. Bola som smädná. Veľmi smädná.
„Neprebudí sa, kým si to Yuuki nebude želať,“ povedal mi potichu do ucha. „Sama mi to vravela.“
Prsty som mu zaryla do chrbta. Nemohla som mu odolať.
„Ostanete pri mne,“ šepkal mi. „Všetky.“
Jazykom som mu prešla po krku. Chcela som, aby bol môj.
„Yuuki, požiadaj ma o čokoľvek. Poviem áno.“
Moje zovretie zosilnelo. Hovoriť som dokázala už len s ťažkosťami. „Prosím, Zero. Budeš sa o mňa starať?“
„Áno,“ vydýchol. V tom okamihu sa moje tesáky zľahka zaborili do jeho hrdla. Láska ma nútila byť jemnou. Zero nemohol cítiť vôbec žiadnu bolesť. Svoje ruky mi položil na chrbát a pritlačil si ma na hruď. Nechal ma piť toľko, koľko som potrebovala. Jeho krv mi dodávala novú silu a spôsobovala mi rovnaké potešenie ako tá Kanameho. Onedlho som ho pustila sama. Cítila som, ako sa mi po tele rozlievalo teplo, ktoré veľmi účinne urýchlilo hojenie všetkých mojich rán. Zerovi sa únava, ktorú pocítil, nepáčila. Zadržal moje ruky, ktoré som chcela stiahnuť z jeho lopatiek. Schytil mi zápästia za svojím chrbtom, a tým ma donútil pritisnúť sa k jeho telu ešte viac. Zneistela som.
„Zero...“ Nos aj pery mal už na mojom krku. Zachvel sa. Nebolo to však od strachu či neistoty. Zaliala ho túžba. Jemne som mykla rukami a skúsila sa vyslobodiť. Nepustil ma. Vydýchla som, keď som na pokožke pocítila chladenie jeho jazyka. Cítil môj nesúhlas, no veľmi si ho nevšímal.
„Mmmm...“ Počula som jeho tiché mrmlanie. Túžil po mne.
„Vtedy si mala tak úžasnú chuť...“ šepkal mi, keď spomínal.
„Počkaj ešte pár dní. Najprv sa musím uzdraviť...“
„Prosím,“ šepol. „Neskôr to už bude iné.“
Prekvapilo ma, že prosíka. Netušila som, že pár kvapiek čo som mu dala, mu tak veľmi ulahodili. Kvôli tehotenstvu sa chuť mojej krvi trochu zmenila. Onedlho sa však znovu napraví. Zero sa ma nikdy nepýtal či smie. Možno to tentoraz spravil len kvôli mojím zraneniam z pôrodu a veľkej slabosti.
Voľnou rukou ma schmatol za vlasy a potiahol, aby ma prinútil zakloniť hlavu a odhaliť mu hrdlo. Z úst mi unikol hlasný bolestivý vzdych, keď do mňa pomaly zaboril celé svoje tesáky. Pri prvých prehltnutiach slastne mumlal. Chuť mojej krvi bola asi ešte stále o trochu výraznejšia a sladšia. Nechala som ho, kým som vládala. Onedlho som začala pociťovať únavu. Zero sa však nedokázal zastaviť.
„Stačí...“ Znovu som pohla rukami v jeho zovretí.
Spravil presný opak. Zvalil ma a vlastnou váhou mi zabránil v namietaní. Pil ešte rýchlejšie.
„Zero, nie.“
Pustil mi vlasy a ruku položil na moje ústa. Zatvorila som oči a čakala. Moja krv musela byť naozaj dobrá. Pustil ma. Rýchlo sa posadil a previnilo sa na mňa zadíval. Chrbtom dlane si utrel ústa.
„Nemohol som prestať,“ povedal mi a pohľadom mi z tváre skĺzol ku krku. Ne chvíľu zaváhal. Akoby uvažoval či sa na mňa nevrhne znovu. Prižmúrila som oči a rýchlo upútala jeho pozornosť, aby som sa uistila, že to skutočne nespraví.
„To som videla,“ povedala som trochu odmerane.
Zatváril sa trochu pobavene. Podsunul mi ruky pod chrbát a znovu ma k sebe pritiahol. Zdvihol ma do sedu a tvár priblížil k mojej. Srdce sa mi divo rozbehlo, keď sa nahol k môjmu krku a priložil naň pery.
„Zbláznil si sa?“ sykla som na neho. „Pusti ma.“
Nepustil. No namiesto toho, aby ma znovu pohrýzol, tak ako som sa obávala, začal ma bozkávať.
„Bola to len tvoja vina,“ povedal mi s perami pri uchu. „Keby si nechutila tak úžasne a nevoňala tak neodolateľne, nemala by si toľko problémov.“
Jeho pery ma rozptyľovali priveľmi na to, aby som mu odpovedala.
„Poď sem,“ povedal mi. „Uhryzni ma znovu a vezmi si späť krv, čo som ti ukradol.“ Pritiahol ma k svojmu hrdlu.
„Takto si posúvať silu môžeme donekonečna,“ povedala som mu trochu nahnevane, no priklonila som sa k nemu bližšie.
„Dúfam, že máš pravdu.“

O pár dní som bola celkom v poriadku. Moje rany sa hojili pomalšie, no časom by sa to malo napraviť. Hneď ako som trochu zosilnela, neváhala som a vymotala sa z postele, v ktorej ma držali takmer na silu. Rozhodla som sa Zera trochu prekvapiť. Prednedávnom sa ma pýtal, čo plánujem robiť ďalej. Ako sa rozhodnem žiť aj so svojimi dcérami. Bola som pripravená dať mu odpoveď. Vedela som, ako veľmi ju už pár dní očakáva.
Zastala som pred dverami jeho pracovne. Započúvala som sa. Nechcela som ho vyrušovať, ak by práve riešil niečo príliš naliehavé. Onedlho som však z hlasov zistila, s kým sa rozpráva. Keby som sa zapojila, možno by som skôr pomohla ako uškodila. Zdvihla som ruku a potichu zaklopala. Počkala som aj na pozvanie, čo som naozaj nikdy nezvykla.
„Ďalej.“ Zerov tón bol nepríjemný. Nečudovala som sa. Rýchlo som vošla a na tvári som si udržala výraz predstieranej vážnosti. Daiki a Misaki sa otočili. Obaja sedeli oproti veľkému stolu a Zero na nich z výšky škaredo zazeral. Neskrýval svoje pravé pocity a jasne im dával najavo, ako strašne ho naštvali.
„Nepočká to?“ spýtal sa ma blysol ku mne pohľadom. Podišla som k nim trochu bližšie, no potom som sa postavila bokom. Tiež som nepekne pozrela na Daikiho s Misakim. Obaja o trochu znervózneli.
„Počká,“ povedala som Zerovi. „Dovolíš mi ostať? Rada by som to videla.“ Môj hlas bol naozaj zlovestný. Uvažovala som či ma Zero neprekukol. Poznal ma dosť.
„Ako chceš.“ Mykol plecami. Naklonil sa ponad stôl a zrazu do neho silno tresol päsťami. Ako vždy bol preplnený papiermi a ťažkými knihami, ktoré teraz popadali na zem. Daiki nadskočil a Misaki len zatvoril oči a nešťastne si povzdychol.
„Obaja viete, čo musím teraz urobiť!“ zahrmel Zero. „Môžete zabudnúť na hocakú milosť. Nech boli vaše dôvody akékoľvek a ak aj vaše skutky proti asociácii nikomu neuškodili, Misaki,“ prebodol ho pohľadom, „nemienim pohnúť ani len prstom, aby som vás pred radou obhájil a nebudem ani súhlasiť so znížením trestu. Práve naopak. Ak budú ostatní zdieľať môj postoj, ako lovci ste skončili!“
Videla som na ich tvárach, ako veľmi sa trápia. Pre nich to nebolo len obyčajné povolanie. Presne ako pre každého lovca. Znamenalo to pre nich všetko. A Zero si to samozrejme veľmi dobre uvedomoval.
„Ste zradcovia,“ vyprskol na nich Zero. „Ak je pre vás asociácia tak dôležitá, ako tvrdíte na dokázanie vašich slov existuje veľa vhodnejších činov! Robiť poskokov prvej čistokrvnej beštii, na ktorú narazíte, asi nebol ten najsprávnejší z nich! Vy ani nie ste lovci!“
„Nikdy by sme nespravili nič, čo by asociáciu akokoľvek ohrozila,“ vzoprel sa Daiki rozrušene. „Týkalo sa to len jej!“ Mykol ku mne hlavou, ani na mňa nepozrel.
„Koho?“ spýtala som sa ľadovo pri nedostatku úcty.
Daiki až znovu nadskočil, ako ho vydesil môj tón. Takmer som sa usmiala. Toľkoto im hádam stačilo.
„Myslel som... Chcel som povedať kráľovnej... Vlastne Yuuki-sama...“ Už sám nevedel, čo to vlastne chcel.
„Ale zapliesť sa s takou beštiou! Slúžiť nechutnému čistokrvnému upírovi...!“ Zero tie slová vypľúval. „Radšej umrieť, ako prísť o všetku hrdosť a mať niečo spoločné s jednou z nich!“
„Je naozaj v poriadku, ak niečo také povieš práve ty?“ prerušila som jeho nazlostený prú slov, ktorý sa mi prestal páčiť, keď začal urážať celý môj druh.
„Ak si náhodou zabudol...“ pozrela som mu do tváre, „tak len prednedávnom si ty sám chcel mať skutočne všeličo spoločné s jednou z takých beštii, ako hovoríš,“ vravela som. „Už sa nepamätáš?“
Zatváril sa trochu pobavene. Vedela som, že ma nechcel uraziť. Snažil sa len poriadne potrápiť tých dvoch.
„Vstaňte, rýchlo.“ Pozrela som na dve kôpky nešťastia pri Zerovom stole. Prekvapene ku mne zdvihli zrak. Poslúchli a obaja sa postavili.
„Čo to robíš? Pýtal sa Zero. „Ešte som neskončil.“
Úplne som ho ignorovala. Podišla som bližšie, aby som sa Daikimu a Misakimu mohla pozrieť do tvárí. „Obaja ste ublížili hlavne mne,“ povedala som im tónom, ktorý im skutočne prezrádzal moje veľké sklamanie. „Napriek všetkému však verím, že vám dvom lojálnosť nechýba. Možno by ste ju len mali skúsiť nasmerovať tým správnym smerom.“ Vážne na mňa hľadeli. Nevedeli, čo presne majú odo mňa čakať. Pohľady som im opätovala, no potom som sa pomaly obrátila priamo k Zerovi. Párkrát som zaklipkala očami a jemne ho chytila za rukáv. Potom som mu pozrela priamo do sivých očí.
„Spravíš pre mňa niečo?“ spýtala som sa mäkkým hlasom.
Chvíľu na mňa len pozeral. Asi som sa snažila priveľmi. O krok ustúpil, aby ušiel môjmu pohľadu. „Na to zabudni,“ povedal mi. „Nepomôžeš im.“
„Nič ti predsa nespravili,“ pokračovala som jemne.
„Teraz nie. No nabudúce keď zradia, pocíti to celá asociácia.“ Bol tvrdohlavý.
„Zero? Mala som dojem, že na niečo čakáš...,“ vravela som už celkom tichučky. „Kvôli tomu som sem prišla.“
V jeho očiach zažiarilo prekvapenie. Vedel, o čom hovorím.
„Zver tých dvoch generálovi,“ povedala som. „On na nich dozrie. Keby boli znovu podozriví, budú mať dočinenie so mnou. Ešte im niečo dlžím...“
Tentoraz už Zero nepovedal nič. Trochu roztržito mi pozrel do tváre. Určite premýšľal. Pustila som mu dlhý rukáv a dlaň jemne oprela o jeho hruď.
„Môžete ísť,“ povedala som a za chrbtom im mávla, aby sa ponáhľali, kým si to nerozmyslí. „A zatvorte za sebou dvere.“ Môj hlas plný skrytých náznakov Zerovi zrýchlil tep. Lovci neváhali a s vďačnosťou v očiach sa ponáhľali preč.
Daiki sa vo dverách ešte otočil. Zbadal, ako ma Zero k sebe pritiahol a s rukami na mojom páse sa ku mne sklonil. Rýchlo sklopil zrak a náhliac sa za Misakim, konečne zatvoril dvere.
„Rozmýšľala si nad tým?“ spýtal sa ma potichu, kým ma objímal. Za jeho pokojným tónom sa skrývala planúca zvedavosť. Čakal celé dni. V neistote a napätom očakávaní sa jeho myseľ nedokázala poriadne sústrediť na prácu v asociácii. Bol zbytočne roztržitý a sám sa preto na seba hneval. Dôležitejšie rozhodnutia odložil na neskôr. Možno ma tak pevne objímal preto, lebo sa bál, že je to naposledy. Videla som v jeho zahmlených myšlienkach, ako nad tým uvažuje. Ako kráľovná som mala veľa povinností. Na svoje plecia som prebrala všetky Kanameho záväzky.
„Povieš mi to?“ pýtal sa ma. Jeho zovretie ešte zosilnelo. Bál sa však úplne zbytočne. Nechcela som hovoriť, vysvetľovať mu všetko, čo teraz aj tak nie je podstatné. Radšej mu ukážem. Zdvihla som hlavu, ktorú som držala pohodlne opretú na jeho hrudi a zadívala som sa mu do očí. Boli nepreniknuteľné. Vôbec neodrážali búrku, ktorá zúrila v jeho mysli. Natiahla som sa, aby som dočiahla. Zatvorila som oči.
„Zero...“
Naše pery sa dotkli. Bozkávala som ho so všetkou láskou, ktorú som vo svojom srdci cítila. Zabúdala som na bolesť, trápenie a všetky strašné spomienky, len keď bol pri mne. Vedela som, že teraz je to práve to, čo chcem. Túžila som po jeho blízkosti, ktorá mala moc zaplavovať moju dušu šťastím a pokojom. A nie len moju. Keby som sa rozhodla odísť naspäť do môjho sídla, prevziať všetky svoje povinnosti a bdieť nad spiacim Kanamem, Yuuki by som vzala so sebou. Nemohla som sa od nej znovu oddeliť. Nechcela som si však ani len predstaviť, ako veľmi by to ublížilo Zerovi. Nechce o ňu prísť, rovnako ako ja. Viac som nemusela uvažovať. Vedela som, kam ma ťahá srdce.
A Zero to už vedel tiež. Zdvihol ma na ruky a objal ma ešte silnejšie. Jeho obavy boli preč. Ostalo len šťastie.
„Už tu dlhšie nezostanete,“ povedal mi. „Vlastne som len čakal, kým sa uzdravíš.“ Prešiel ku svojmu veľkému stolu a posadil ma naň. Hneď ako čo len o krok ustúpil, chytila som ho za košeľu a pritiahla ho späť. Nenamietal.
Skôr ako som sa nazdala, jeho ruky náhlivo hľadali koniec mojich dlhých šiat. Jemnú látku vzal medzi prsty a šikovne ju vyhrnul. Pohladil ma po nohách.
„Prestaň, Zero! Zbláznil si sa?“ šepkala som mu nahnevane.
Pozrel mi do tváre a hneď o krok ustúpil. Pustil ma.
Prekvapene som naklonila hlavu nabok. „Čo to robíš?“ spýtala som sa ho trochu zaskočene a podozrievavo. Jeho pokojná tvár sa mi nepozdávala.
„Čo také?“ zaujímal sa s nechápavým výrazom.
Pozrela som na jeho ruky, ktoré držal spustené pozdĺž tela. „Prečo si prestal?“ Zachmúrila som sa a stiahla si šaty.
„Mal som dojem, že si niečo vravela,“ povedal mi a po tvári sa mu roztiahol slabý úsmev. „Mám pokračovať?“
Pokrútila som hlavou. Bola som stále trochu prekvapená. Zvyknúť si, že mi stačí len nesúhlas k tomu, aby som nejakého muža zastavila, mi asi chvíľu potrvá. Pozrela som na Zera. Ohľaduplnosť a dobrota sálali z každej časti jeho vedomia. Jeho myseľ bola vzácnosť.
„Z asociácie odídete už dnes,“ vyhlásil zrazu. Prešiel bližšie a oprel sa o stôl vedľa mňa. „Yuuki sa to tu aj tak nepáči. Včera sa ma pýtala, kedy sa vrátime domov.“
Vzdychla som si. Yuuki bola doma u Zera. S obavami som na neho pozrela. Nerozumel môjmu výrazu. Objala som ho okolo pása a trochu sa k nemu pritúlila. Hlavu som zložila na jeho plece. Ani sa nepohol.
„Chceš, aby som ostala v tvojom dome?“ spýtala som sa potichu.
Prekvapene vydýchol a otočil sa ku mne, aby si mohol oprieť bradu o vrch mojej hlavy. Začula som jeho tichý smiech. „A čo si si myslela?“ spýtal sa ma ešte stále trochu pobavene. „Asociácia nie je náhradný domov pre matky s deťmi. Nemôžeš tu zostať. A čo tvoje malé dieťa? Som si istý, že Fumio by ti ho tu najradšej opatroval do konca života, no aj tak sa mi to nezdá príliš vhodné,“ vravel mi otrávene.
„Z obávaného lovca upírov opatrovateľ bábätiek?“ zasmiala som sa. Fumio si Juuri veľmi obľúbil. Často sa mi o ňu staral, kým som ležala v posteli a Hanabusa strážil Yuuki. Bola som mu tak veľmi vďačná. A tiež za to, že Juuri pomohol na svet. Veľmi som mu dôverovala.
„Všetky tri potrebujete domov,“ vydýchol mi do vlasov. Telom mi znovu prebehla nervozita. Slabo som sa zachvela. Zero to cítil, pretože som ho ešte stále jednou rukou objímala. Znovu na mňa zvedavo pozrel. Nerozumel mi.
„Yuuki, čo sa deje?“ pýtal sa a tvár mi chytil do dlaní. „Prečo si také zvláštna? Taká nervózna?“ Priklonil sa k mojej tvári ešte bližšie. Naše nosy sa takmer dotýkali.
„Vieš predsa, že si už v bezpečí. Nič ti nehrozí. Ani tvojim deťom.“ Upokojujúco mi hľadel do roztrasených očí.
„To nie je preto,“ povedala som mu stále trochu rozrušene. „Neviem či je to v poriadku,“ priznala som sa a čelo si nešťastne oprela o jeho plece, aby som utiekla jeho pohľadu. „Smiem toľko žiadať? Viem, že ti na Yuuki záleží, aj keď je aj Kanameho dcérou. Staral si sa o ňu a dal si jej všetko, čo potrebovala. Dokonca aj tvoju lásku. No teraz je o iné... Juuri je...“ Slová mi uviazli v hrdle.
„Je ďalšia maličká ty.“
Zdvihla som hlavu a zarazene mu pozrela do tváre. Slabo sa usmieval. Bol pokojný, vyrovnaný a veľmi uvoľnený. Hľadel na moju prekvapenú tvár a čakal, kým sa moje poplašené srdce upokojí a pekne spomalí.
„Je rovnako dôležitá ako Yuuki. Nikdy by som o nej nemohol uvažovať inak, keď ti je tak veľmi podobná,“ vravel mi. „Ako ti vôbec mohlo napadnúť, že by som ju...“
„Ja viem, že žiadam priveľa,“ prerušila som ho už trochu zúfalo. „Preto si sa ma nemal pýtať nič. To naopak ja som ťa mala prosiť o pomoc. No ak sa na mňa viac nevydržíš dívať, rozumiem.“
Chytil ma za vlasy a nespokojne spojil obočie. „Odkiaľ sa zrazu berie toľko hlúpostí naraz?“ spýtal sa a pokrútil hlavou. „Ty si ma vôbec nepočúvala?“
„Počúvala,“ zamumlala som a sklopila som zrak.
„Vážne?“ Zatváril sa trochu pochybovačne. Znovu sa priklonil k mojej tvári. „Kto ti práve povedal, že ti ponúkne vlastný dom spolu so všetkým, čo ty a tvoje dcéry budete potrebovať?“
„Zero,“ odpovedala som okamžite.
„Kto s tebou chce žiť, aj po všetkých problémoch, ktoré si spôsobila a dať ti domov, čo si stratila?“
„Zero,“ povedala som znova a ruku z jeho pása presunula vyššie, aby som ho mohla objať cez široký chrbát.
„Kto ti sľúbil, že sa o teba postará?“
„Zero,“ zašepkala som a po líci mi stiekla slza.
Perami sa dotkol môjho čela. Jemnučko ma pobozkal. „Tak predsa si počúvala,“ vydýchol spokojne. „Teraz musíš už len uveriť.“ Jeho tón bol mäkký, milujúci. Postavil sa a potiahol ma za ruku. „Poď so mnou. Ukážem ti, že to tak bude.“

Všetko bolo pripravené k nášmu odchodu. Do vstupnej haly za nami prišlo aj niekoľko lovcov. Fumio, Daiki a Misaki stáli blízko pri sebe. Všetci traja na mňa hľadeli a pozorovali, ako nervózne podupkávam nohou. Juuri som držala na rukách. Pokojne spala a presvitajúce viečka mala pevne zatvorené. Pohladila som ju po vlasoch. Držať bábätko bolo niečo neskutočné Akoby mi život vracal to, o čo som prišla. Moje srdce bolo spokojnosťou a láskou.
Otočila som sa k veľkému schodisku ešte skôr, ako naň niekto vstúpil. Mysle Zera a Yuuki sa už blížili. Čoskoro som ich aj zazrela. Zero malé dievča pred schodmi zdvihol na ruky. Bol to pekný pohľad. Kým schádzali dolu, Juuri sa nepokojne pohla. Slabučko som ju pohojdala.
„Kde ste toľko boli?“ spýtala som sa Zera potichu, keď podišli bližšie. „Mali by sme sa poponáhľať. Nechcem, aby sa zobudila.“
Zero položil Yuuki na zem a chytil ju za ruku. „Aj tak musíš ešte chvíľu počkať,“ povedal mi. „Riaditeľ sa trochu zdržal.“
Povzdychla som si. Zero práve z asociácie odísť nemohol. Preto požiadal riaditeľa, aby nás zobral až do jeho domu a sprevádzal nás. Pozrela som k veľkej bráne. Ďalší povzdych bol oveľa ťažší. Stál pri nej totiž Hanabusa. Keď si všimol, že sa na neho pozerám, usmial sa. Na čelo mi vyskočila vráska. Takto to ľahšie nebude. Kývla som mu, aby podišiel bližšie. Okamžite bol predo mnou a hlboko sa uklonil.
„Máš nejaké želanie?“ spýtal sa poslušne a veľmi zdvorilo.
Prikývla som a na chvíľku zatvorila oči. „Bola by som šťastná, keby si pre mňa niečo urobil.“
„Čokoľvek,“ povedal rýchlo a narovnal sa, aby mi pozrel do tváre. Čakal na príkaz, ktorý som sa mu chystala dať.
„Veľmi si mi pomáhal, Hanabusa. Ďakujem ti za to,“ začala som a vľúdne mu pozrela do krásnych modrých očí. „Zo všetkých stráží verím najviac tebe. Preto chcem... aby si sa vrátil do sídla.“
V jeho pohľade sa blysol smútok. Posielala som ho preč. Viac už nebude jeho úlohou dohliadať na mňa, strážiť ma a stále mi robiť spoločnosť, tak ako mu to kedysi prikázal Kaname.
„Stráže sú teraz potrebné tam,“ povedala som mu mäkko. „Nemohla by som mať istotu...“ Musela som vedieť, že nič nehrozí, a že je Kaname dobre chránený a hlavne v bezpečí, kým spí. Hanabusa ho postráži.
„Ty, Senri a Akatsuki. Spolu dohliadnite na to, aby bolo všetko v poriadku. Tiež chcem, aby ste namiesto Kanameho pomáhali asociácii v lovoch a vo všetkom ostatnom, na čo sám dohliadal. Odteraz to bude vaša úloha.“ Sklopila som oči a pozrela do zeme. Zaplavoval ma pocit viny. „Žiadam veľa, ale prosím, dohliadni na to.“
Hanabusa nevyzeral až tak zronene, ako som si myslela, že bude. Pozeral na mňa a v očiach mal len pochopenie. „Necíť sa vinná alebo nezodpovedná, Yuuki. Viem, koľko si sa trápila, veď som bol s tebou. Je správne, že chceš teraz svoj čas dať len tvojim deťom. Zaslúžiš si ten pokoj. Veľa, veľmi veľa pokoja.“
Natiahla som sa a postavila sa na špičky, aby som ho pobozkala na líce. Moje želanie splní. Ďakujem ti, drahý, povedala som mu myšlienkou.
V tej chvíli vošiel do haly riaditeľ. Jeho rýchle kroky sa ozývali na kamennej podlahe. Prišiel až k nám.
„Prepáčte, že to toľko trvalo. Trochu som sa zdržal,“ povedal a potom sa usmial. Uvidel Juuri v mojom náručí. Natiahol k nej ruku a pohladkal ju po vláskoch. Spravil to celkom zľahka, no aj to stačilo, aby sa dievčatko zobudilo. Hlasný plač sa zrazu ozýval v celej hale. Riaditeľ rýchlo stiahol ruku a v náhlej panike ustúpil. Mával dlaňami vo vzduchu, aby zaujal Juurinu pozornosť a utíšil ju.
„Yuuki, bude naozaj v poriadku, ak pôjdeš len s ním?“ spýtal sa ma Zero, kým hľadel na riaditeľa, ako poskakuje okolo bábätka a hlúpymi grimasami sa ho snaží rýchlo zabaviť. Plakalo ešte hlasnejšie.
„Prestaň s tým. Desíš ho,“ povedal mu Zero podráždene.
„Dobre teda. Počkám ťa vonku, Yuuki,“ zamumlal skleslo riaditeľ a pobral sa k vstupnej bráne.
Juuri som upokojila mysľou. Stíchla a unavene na mňa pozrela svojimi veľkými očami. Bola krásna. Zdvihla som zrak a pozrela som na Zera. Mlčal. Chvíľu sme si iba hľadeli do očí. Keď sa Yuuki nespokojne zavrtela, Zero mi vtisol jej malú rúčku do dlane. Prešla ku mne a ostala stáť po mojom boku. Zvedavo hľadela na Zera. Pevnejšie som jej zovrela ruku a tiež sa mu zahľadela priamo do očí. Bola v nich láska.
„Počkáme ťa doma,“ povedala som mu potichu. Tie slová ma zaplnili dušu. Pohľad mu vzbĺkol a žiarivo tlel spokojnosťou. Zatvorila som oči, keď sa ku mne priklonil. Jemnučko ma pobozkal na pery. Pohladil Yuuki po tvári a usmial sa na ňu. „Choďte už,“ povedal pokojne veľmi vľúdnym tónom. Prikývla som a poťahala Yuuki za ruku. Otočili sme sa a vybrali sa k vstupnej bráne. Obrátila som hlavu, aby som Zerovi mohla venovať ešte jeden slabý úsmev a potom som vyšla von a ponáhľala sa v ústrety svojmu novému pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu.

Riaditeľ mi veľmi pomohol. Hneď ako sme dorazili, odišiel do blízkej dediny, aby kúpil všetko, čo budeme potrebovať, kým som sa ja musela postarať o svoje dcérky. Po dlhej a únavnej ceste boli trochu mrzuté a hlavne veľmi ospalé.
„Naozaj to zvládneš celkom sama?“ spýtal sa ma riaditeľ, hneď po tom, ako preniesol peknú kolísku, ktorá len prednedávnom patrila Yuuki, do milej prázdnej izby vedľa Zerovej spálne. „Potrebuješ, aby som ti doniesol ešte niečo? Jedlo som už vyložil v kuchyni,“ pokračoval riaditeľ starostlivo a sledoval ma, ako do malej postieľky ukladám Juuri. Keď som okolo nej zatiahla svetloružové závesy priesvitného baldachýnu, s úsmevom som sa k nemu otočila.
„Ďakujem,“ povedala som mu úprimne. „No nerob si už starosti. O obe sa dobre postarám. Zvládnem to.“ Môj úsmev trochu zoslabol, keď som pozrela do zeme. „Dlho som na to čakala.“
Súcitne a trochu utešujúco ma pohladil po ramene. „Už bude všetko v poriadku, Yuuki,“ povedal mi. „Staraj sa o svoje dcérky a nájdi znovu radosť, o ktorú si prišla.“ Jeho tón bol láskavý. Srdečná tvár mi želala len to najlepšie. „Keby si potrebovala čokoľvek, Yuuki, budem tu pre teba. Aj pre tvoje princezné.“ Usmial sa. „A čoskoro vás prídem navštíviť. Dúfam, že s tým počítaš, pretože dobrý dedkovia to občas robia.“ Zasmial sa až príliš nahlas a takmer zobudil Juuri. Odprevadila som ho až ku dverám a vypoklonkovala ho z domu ešte skôr, ako začal rozprávať ďalšie hlúposti. Rozlúčili sme sa a ja som za ním hľadela, keď odchádzal. A zrazu som ostala sama.
Vrátila som sa do domu a zatvorila dvere. V tme sa rozliehalo ticho. Počula som len pravidelné dýchanie a tlkoty dvoch malých srdiečok z poschodia. Všade vládol pokoj. Presne takto som to chcela. Bola som len ja a moje deti. Spolu.
Únava na mňa pomaly doliehala tiež. Vyšla som po schodoch a než som vošla do spálne, potichu som nazrela do jednej a potom do druhej izby, v ktorých dievčatá spali. Najradšej by som obe vzala do náručia a objímala ich už naveky. Premohla som to nutkanie a nechala ich spať. Teraz bude dosť času na všetko. Vošla som do spálne na konci chodby, a keď som zo seba stiahla trochu tesné šaty, zvalila som sa na posteľ. Voňala ako Zero. Unavene som vydýchla a zatvorila oči. Odpočiniem si, kým ma Juuri plačom neprivolá. Dúfam, že to bude už skoro.