VK (2. séria) 17- Koniec, ktorý nikdy nemal prísť

„Odhliadnuc od všetkých ostatných sporov, ktoré teraz, dúfam, odložíte,“ pokračoval riaditeľ, „je práve najdôležitejšie a najnutnejšie dohodnúť sa čo najrýchlejšom poskytnutí pomoci ľuďom, ktorí sú v mnohých oblastiach bez pochyby v ohrození života.“ Vrátil sa k téme, ktorú Kaname prerušil veľmi svojským a ráznym spôsobom.
Zero sa narovnal a konečne sa rozhodol chopiť slova.
„Asociácia chce mať istotu, že na dodržaní dohody záleží obom stranám rovnako.“ Pochybovačne a trochu pohŕdavo pozrel na Kanameho, ktorý sa na neho díval s podobným výrazom, v ktorom sa dodatočne miešalo aj znechutenie.
„Neplnenie svojich povinností a sľubov je len úbohou špinavosťou, čo môže zasiahnuť nie len ľudí či asociáciu.“ Zerov drzý prístup vyvolala v miestnosti obavy.
„Si ochotný uzavrieť dohodu znova a tentoraz ju aj dodržať... alebo radšej priznáš, že niečoho takého už nie si schopný? Možno asociácia preceňuje tvoje schopnosti. Ak nedokážeš zvládnuť viac ťažkostí naraz, možno by bolo vhodnejšie prediskutovať rozdelenie územia, o ktoré sa potom s istotou už nestíhaš...“
„Dohoda sa obnoví,“ precedil cez stisnuté zuby Kaname. Zero dobre vedel, čo robí a provokácia ktorou Kanameho zasypával bola pravdepodobne len veľmi múdrym plánom. Nechal sa Kaname dotlačiť k súhlasu tak jednoducho, alebo mu naozaj záležalo na zachovaní rovnováhy vo svete?
Zvedavo som na neho pozrela a aj keď si to všimol, hľadel len na Zera. Nadvihol bradu a jemne prižmúril oči.
„Podmienky?“ spýtal sa trochu zlovestne. Tak toto sa mi naozaj nepozdávalo. Yuuki sa v mojom náručí potichu obzerala. Rozhovor ju vôbec nezaujímal. Dokázala však precítiť napätie medzi lovcami a upírmi za stolom. Myšlienkami mi ukazovala, aká je rada, že vidí Kanameho. Pýtala sa ma či môže ísť za ním, Silnejšie som ju k sebe pritisla.
„Od poslednej dohody sa meniť nemusia,“ povedal Zero. „Ak začneš znovu dohliadať na oblasti, ku ktorým nemá asociácia taký dobrý prístup, a do ktorých lovcov kvôli vzdialenosti posielať nemôžem, tak by to nemal byť problém. Iba ak by si súhlasil a dovolil im prechádzať cez severnú časť tvojich území...?“ Zero skepticky nadvihol jedno obočie a sivé oči uprel na Kanameho.
„S tým súhlasiť nebudem,“ oznámil mu Kaname unudene, akoby to zopakoval tretíkrát. A možno to aj bola pravda. Zdalo sa, že asociácia nemá o jeho územia záujem prvýkrát. Zero so zápornou odpoveďou počítal. Pokračoval ďalej, akoby sa ani nič nespýtal.
„Najdôležitejšie je, aby si už druhýkrát naše spojenectvo nezradil...“ Zerov hlas ochladol a na chvíľu znel naozaj nebezpečne. „Inak budeme vyvodzovať následky.“
Z Kanameho výrazu bolo každému jasné, že Zerova opatrná vyhrážka mu bola celkom ľahostajná. Na Zera ani len nepozeral. Jeho pohľad spočíval na mojej tvári a jeho oči v nej hľadali známky spokojnosti, ktoré mali vyplývať z jeho ochoty opäť dohliadnuť na bezpečnosť nevinných ľudí. Keď našiel, čo hľadal, odvrátil zrak.
„Aké budú tvoje podmienky?“ spýtal sa ho chladne Zero. Prekvapila som sa, pretože som sa doteraz nikdy nezamyslela nad tým, čo by mohol požadovať Kaname. No dohodu uzatvárali obe strany a to znamenalo tiež, že každý bude musieť splniť isté požiadavky.
Skúmala som Kanameho tvár a pokúšala sa prísť na to, čo má za lubom. Z jeho dokonale strojeného výrazu sa však vyčítať nedalo nič. Začínali ma zaplavovať obavy. Bude sa teraz chcieť asociácii pomstiť? Prečo by inak súhlasil z ich podmienkami? Ak im v ich požiadavkách vyhovie, nebudú mať na výber a pre zachovanie dohody budú musieť súhlasiť s Kanameho rozmarmi tiež. Dobre som poznala jeho pomstychtivú a príliš hrdú stránku osobnosti. Nervózne som čakala, kým konečne odpovie. Všetci na neho upierali oči. Určite som práve nebola jediná znepokojená osoba v miestnosti.
Pripojil sa aj riaditeľ. „Kaname, máš pre asociáciu nejaké požiadavky, ktoré by ti mohla splniť?“ spýtal sa prevažne pokojným tónom.
Takmer mi padla sánka, keď sa Kaname slabo usmial a pozrel do riaditeľovej tváre. „Nemám žiadne.“
Svoj udivený výraz som si na rozdiel od niektorých lovcov ustrážiť dokázala. Myslel to naozaj vážne? Mohol požadovať takmer čokoľvek. Vedel, že na neho podozrievavo zazerám. Ak aj Zero bol prekvapený, nedal to na sebe vidieť. Tiež hľadel na Kanameho a rovnako ako ja sa určite pokúšal prísť na to, čo tým všetkým sleduje. Napadlo mi či si ma len nepokúša získať. Ak to bolo naozaj preto, spravilo na mňa dojem, koľko bol schopný obetovať.
„Asociácia mi nemôže ponúknuť nič, čo by som už nemal,“ povedal Kaname a jeho úsmev vystriedal bezstarostný výraz.
Neviem prečo som mala pocit, že naráža na mňa. Zvraštila som čelo a nahnevane som ho prebodla očami. Pohľad mi opätoval, no bol až príliš vľúdny na to, aby som na neho vydržala zlostne zazerať.
Kaname skĺzol očami trochu nižšie a keď sa zadíval na Yuuki, usmial sa. Jej tvárička sa okamžite rozžiarila tiež. Do líc jej vystúpila slabá červeň. Roztomilo sa otočila, aby sa mohla skryť v mojich vlasoch.
„Môžeme teda od tejto chvíle považovať dohodu za obnovenú?“ spýtal sa riaditeľ oficiálne a pohľadom pomaly prešiel od Zera ku Kanamemu. Spravila som to isté a tiež sa na nich zadívala.
„Áno,“ povedal Zero istým pevným tónom. Pôsobil skutočne veľmi autoritatívne a jeho silná a vplyvná aura sa dala pokojne porovnávať aj s tou Kanameho. Všetci čakali aj na druhú odpoveď.
„Áno,“ súhlasil tiež Kaname a nepreniknuteľné nádherné oči zapichol do Zerovej tváre.
Atmosféra v celej miestnosti sa výrazne zmenila. Mnoho lovcov sa tvárilo naozaj spokojne. Umeko a Hanako si vymenili potešené pohľady. Muž, ktorý sedel vedľa nich vstal.
„Sme radi, že sme mohli byť svedkami obnovenia tejto dohody. Situácia si to už naozaj vyžadovala. Všetci dúfame, že naša spolupráca prinesie rovnako dobré výsledky ako v minulosti.“
Vstali mnohí ďalší a po krátkych podobných frázach boli pripravení opustiť miestnosť. Možno tušili, že pri ďalších témach ich prítomnosť ani svedectvo už nutné nebude. Sledoval som, ako odchádzajú z miestnosti. Nepobrali sa však toľký ako som očakávala.
Fumio sa vedľa mňa ani len nepohol a po Zerovej strane ostali sedieť Daiki, Misaku a riaditeľ, ktorý sa k nim pridal. Z upírov neodišiel vôbec nikto.
Keď boli všetci neznámi lovci preč, trochu som sa uvoľnila. Narastajúcu nervozite som však potlačiť nevedela. Onedlho ma celkom zaplavila a srdce sa mi rozbúchalo veľmi nepravidelne. Začalo ma zalievať teplo a pocítila som slabú nevoľnosť. Znepokojene som si položila ruku na brucho.
„Yuuki?“ Vôbec som nepostrehla, kedy sa ku mne Kaname dostal. Kľakol si, aby sa mi mohol pozrieť do tváre. Maličká k nemu natiahla ruky a chytila ho za vlasy.
„Počul som, že ti nebolo dobre,“ povedal mi so starosťami.
„Si v poriadku? Aj dieťa?“ pýtal sa. Na chvíľočku som zaváhala, no potom som prikývla.
Moja neistota mu neušla. Slabučko zvraštil čelo a prižmúril oči. Asi nemalo význam pýtať sa ho, odkiaľ vie, že som sa ráno necítila dobre. Kaname sa znovu postavil a zľahka sa oprel o stôl. Ruky prekrížil na hrudi. Vyzeral až nebezpečne zvodne.
Bol uvoľnený a dokonca pôsobil trochu nezúčastnene a ľahostajne. Vedela som však, že sa tak skutočne necíti. Jeho oči žiarili spokojnosťou, vždy keď sa na mňa mohol dívať. Niečo mi na ňom prišlo veľmi zvláštne iné. Akoby sa zbavil neistoty, nepokoja a napätia, ktoré ho sužovalo už veľmi dlhý čas. So mnou to bolo naopak. Znepokojenie, čo sa vo mne hromadilo práve vrcholilo a zaplavovalo mi každú myšlienku. Nemohla som zastaviť ani trasenie svojich prstov.
„Neviem či si to počula, no žiadne nebezpečenstvo už nie je.“ Zásadná zmena, ktorú som z neho cítila, mi prišla hneď jasnejšia. Spokojnosť mi musela vyžarovať z tváre. Na tieto slová som čakala už roky. Konečne, konečne mi ich povedal. Silno som k sebe pritisla Yuuki. Aj ona ma objala, keď zacítila moju veľkú úľavu. No na radosť bolo ešte priskoro. Zamyslene som sa mu pozrela so tváre. Toto bol skutočný dôvod toho, prečo mu trvalo tak strašne dlho, kým sem prišiel. Po celý ten čas prenasledoval tých pár posledných upírov, ktorým sa podarilo Fumiovi ujsť. Všetko to robil len pre nás.
„Zistil si, kde som a aj tak si ma nechal, aby si mohol ísť na lov?“ spýtala som sa prekvapene. Nechcelo sa mi uveriť, že ma nechal so Zerom tak dlho.
Kaname mlčal. Odpovedali mi iba jeho oči. Ich prefíkanosť a vypočítavosť som vôbec nechápala. To by nebol on, keby tým všetkým niečo nesledoval. Všetko mi objasnili až Zerove slová, keď sa tiež pridal do nášho rozhovoru.
„Zdá sa, že ti všetko vyšlo tak, ako si chcel.“ V jeho hlase som rozoznala znechutenie. Zamračene som na neho pozrela. Vedel niečo, čo mne ušlo? Začínala som byť naozaj zmätená.
„Áno, ale ešte nie je koniec,“ odpovedal mu Kaname povýšenecky. „Ostáva ešte jedna maličká, nevyriešená záležitosť.“ Kanameho tón bol desivý a na Zera pozeral, akoby sa chcel najradšej vrátiť k ich potýčke, ktorú sa mi podarilo prerušiť, a poslednú záležitosť, čo spomínal, veľmi rýchlo vyriešiť. Zera to lákalo rovnako.
Postavila som sa a malú Yuuki stiahla dozadu za svoj chrbát. Hanabusa ju chytil za ruku a pritiahol bližšie k sebe. Nahnevane som na oboch zazrela.
„Záležitosť, o ktorej si pohovoríme,“ vyslovila som jasne a nahlas. Nechcela som im dať možnosť pokračovať.
„O čom to hovoril?“ spýtala som sa Kanameho. „Čo ti vyšlo?“
Len zvesil plecia, keď som ho znovu prerušila. Naozaj si myslel, že im dovolím pohádať sa? Moju otázku úplne ignoroval. Ďalej zazeral na Zera. Jeho pohľad bol ešte nazúrenejší, keď sa rozhodol odpovedať.
„To že si sa dostala sem, bolo zrejme naplánované,“ vyhlásil Zero a zazrel napravo, kde sedeli lovci. „Čo myslíte, Daiki, Misaki, mýlim sa?“ Obaja k nemu zdvihli prekvapené tváre. Vyzerali naozaj zmätení a poriadne nervózni. Nerozumela som absolútne ničomu.
„Yuuki, pamätáš, keď si sem prišla prvý raz?“ spýtal sa ma Zero nečakane. Nechápavo som na neho pozrela, no potom som prikývla.
„V ten deň som bola na plese,“ spomínala som nahlas. „Ušla som a potom... narazila som na Misakiho. Mala som šťastie, pretože mi hneď ponúkol svoju pomoc,“ vravela som. Pamätala som si, aká som bola prekvapená, keď sa vtedy z ničoho nič predo mnou objavil a okamžite mi navrhol, že mi pomôže a vezme ma preč.
„Šťastie vravíš?“ Zero sa pohŕdavo zasmial. „To nebola náhoda. Mal som si to uvedomiť už vtedy, keď si Misaki sám vyžiadal prácu strážcu na tom hlúpom plese.“
Šokovane som na Misakiho pozrela a potom som sa s hnevom obrátila na Kanameho. Prebodla som ho očami.
„To on ťa vtedy privolal,“ precedila som cez stisnuté zuby. „A išiel za mnou, keď som chcela ujsť.“
„Pretože ho za tebou poslal,“ doložil Zero.
Kaname sa tváril, akoby sa ho to vôbec netýkalo. Trochu unudene sa obzeral po miestnosti a nám pozornosť nevenoval. Zistenie, že som bola po celý čas pod dohľadom ma skutočne vytočilo. Zazerala som na neho so všetkým hnevom. Konečne sa na mňa pozrel tiež. Prehovoril pokojným tónom.
„Keď si odišla prvý raz, bolo to naozaj nevydržateľné. Vôbec som netušil kde si a nemohol som ti ani pomôcť, keby sa niečo stalo,“ vravel mi. „Hľadal som ťa, no nikam to neviedlo. Až keď som neskôr hovoril so Seiren a uvedomil si, že aj keď tvrdila, že ťa nenašla, v spomienkach mala medzery. Sám som sa teda vybral do oblasti, ktorú prehľadávala a mal som šťastie.“ Spokojne sa usmial. „Keď som ťa našiel, už nebolo také ťažké viac ťa nestratiť.“ Moja nahnevaná tvár mu asi vôbec neprekážala. „Odvtedy som už vždy vedel kde si, no hlavne, že si v poriadku.“
Nechcelo sa mi veriť, že som si to nikdy nevšimla.
„Prečo sa hneváš?“ spýtal sa ma sladkým tónom a nevinne sa mi zadíval priamo do očí. „Musel som mať istotu, že si v bezpečí.“
Môj hnev sa pomaly rozplýval pri nekonečnej sile jeho nádherných očí. Neklamal mi.
„Ty si chcel, aby som ostala v asociácii?“ spýtala som sa ho trochu mrzuto. „Prečo by si s niečím takým súhlasil?“
„Pretože to bolo druhé najbezpečnejšie miesto, kde si mohla ostať,“ povedal jednoducho. „Prvé bude vždy po mojom boku.“
Hľadela som na neho a jeho oči mi vraveli, že jediné na čom mu skutočne záležalo, bolo moje bezpečie. Aj keď vedel, že som v Zerovej blízkosti, dokázal sa prehrýzť cez žiarlivosť a nechať ma v jeho rukách. Vedela som, že aj napriek otvorenej nenávisti, čo k nemu cíti, jeho moc a schopnosti uznáva. Inak by predsa nesúhlasil s tým, aby sa toľký čas staral o našu dcéru.
„A kým bola Yuuki-sama s nami, vy ste ju strážiť nemuseli, keďže to za vás robil niekto iný,“ ozval sa Fumio a pohľadom švihol smerom k lovcom. „Po celý ten čas ste mohli byť na love a zbavovať sa nepriateľov. Asociáciu lovcov ste iba zneužili.“ Zamračila sa.
Aj ja som zvraštila tvár. Akoby som bola len príťažou, ktorej sa Kaname potreboval na nejaký čas zbaviť. Vedela som, že to tak celkom nebolo, no aj tak sa mi to nepáčilo.
Kaname sa pozrel na Fumia. Jeho uvoľnená tvár starému lovcovi potvrdila, že sa domnieval správne.
„Lenže kým som bola tiež na love, generál do skupiny Misakiho nevzal. Mám veriť, že ti neprekážalo, že som sa do niečoho takého pustila?“ To sa mi naozaj nezdalo.
„Generál?“ Veselo nadvihol obočie.
Rukou som nedbalo kývla k Fumiovi, ktorému mierne sčerveneli líca.
„Prepáčte,“ povedal starý muž, „tak ma volá.“
Kaname sa tváril trochu pobavene. Na otázku mi však odpovedal. „To nebolo nebezpečné. K ťažkému boju by ťa nikdy nepustili.“
Spomenula som si, že to bolo naozaj tak.
„A okrem toho, vo vašej skupine bol niekto iný, kto mi poskytoval informácie,“ povedal úplne bezstarostne.
To hádam už ani nebolo možné. Koľkých špehov mal medzi lovcami? Zhrozene som sa pozrela na muža vedľa seba.
„Generál Fumi, dúfam, že nie...“ začala som preľaknuto.
„Nie nikdy, drahá kráľovná,“ povedal mi okamžite a verne na mňa pozrel. Niekto vedľa Misakiho hľadel do zeme.
„Daiki?“ oslovila som lovca pomaly.
„Yuuki-sama,“ zahundral trochu nezrozumiteľne.
Bol to on. Spolu s Misakim sa okolo mňa neobšmietali tak často len náhodou. Ich zvláštne správanie mi bolo už konečne jasné. Obaja vždy Kanameho informovali úplne o všetkom, čo sa ma týkalo. Iba som si povzdychla.
„My sa ešte pozhovárame,“ oznámil im Zero, ktorý na dvoch lovcov zazeral so spojený, obočím.
Kaname ma prstami jemne chytil za sukňu a o kúsoček ma pritiahol bližšie k sebe. Viac si už nevšímal nikoho iného. „Odteraz je už všetko iné,“ povedal mi nežne. „Buď znovu moja.“
Hľadela som mu do očí a uvažovala som, či by som bola schopná odolať. Ostať pri ňom je správne. Je to pre mňa prirodzené. Nikdy by nedopustil, aby sa mne či mojim deťom niečo stalo. Miloval by nás a ochraňoval naveky. Rukami som ho zľahka chytila za plecia. Jeho vôňa ma lákala viac ako kedykoľvek predtým. Na jeho krv som bola zvyknutá a teraz mi tak strašne chýbala... A to mi zastieralo myseľ. Napriek všetkému zmätku čo som cítila, vo mne vyhrával upír. Kaname akoby poznal moju dilemu. Silno si zahryzol do pery. Hneď ako som zbadala maličkú kvapku krvi, neistota zmizla. Jemne som zaryla prsty do jeho pliec a natiahla som sa k nemu. Pobozkala som ho. Chuť jeho krvi bola až príliš úžasná. Kým som ju cítila, prisahala by som, že sa kvôli nej vzdám všetkého na svete. Len aby som ju mala vždy.
Keď chuť zmizla, odtiahla som sa. Kanameho som však nepustila.
„Ešte raz.“ Túžobne sa mi roztriasol hlas. Nespoznávala som sa.
Kaname sa víťazne pousmial. Sklonil sa, aby ma mohol znovu jemnučko pobozkať na pery. Pomaly sa roztápalo celé moje vedomie. Prestala som sa sústrediť na stráženie svojej mysle.
Viac až neskôr. Začula som v hlave Kanameho hlas. Už som proti jeho mysli viac nebojovala. Nechala som ho, aby ma svojimi myšlienkami zaplavil a aby mi ukázal, čo chcel, aby som videla. Lásku, bezpečie a pokoj. Vravel mi, že to všetko mi poskytne. A neskôr mi dá ešte viac...
Chytil ma za ruku a potiahol ma dopredu. V tom okamihu všetky pocity, ktoré mi vnukoval, zmizli. Znovu som si spomenula na miestnosť, kde sa nachádzam, na oči, ktoré sa na mňa upierali a na svoju ruku v Kanameho zovretí, za ktorú sa ma práve pokúšal čo najrýchlejšie odviesť preč. Zháčila som sa zarazila sa uprostred kroku.
„Nie,“ povedala som ľadovým tónom.
Kaname sa trochu prekvapil. Otočil sa ku mne a prižmúril oči. „Čo si povedala?“ spýtal sa trochu zlovestne. „Nezáleží ti na tvojom zdraví? Nie si taká silná, ako si myslíš. Takáto krv ti teraz nestačí. Potrebuješ mňa,“ vravel mi presvedčivo. Videl, že moja tvár ani postoj sa nezmenili. Priklonil sa ku mne bližšie a cez zaťaté zuby mi hovoril rovno do tváre. „Pamätáš sa, čo si si tak veľmi želala?“ spýtal sa ma. „Chcela si žiť so mnou a s našou dcérou. V pokoji a tiež v bezpečí, tak aby jej nič nehrozilo, aj napriek tomu aká je vzácna.“
To čo mi vravel ma pichalo pri srdci. Pred nejakým časom som sa to všetko bála vysloviť nahlas, pretože tento sen mi pripadal príliš vzdialený a nemožný a spôsoboval mi veľmi veľa bolesti. Bolo naozaj neuveriteľné, ako veľmi sa situácia zmenila. Všetko po čom som túžila, som mala na dosah ruky, no teraz si moje srdce prialo vidieť niečo celkom iné. Myknutím ruky som sa uvoľnila z jeho zovretia.
„Teraz si však želám niečo iné,“ povedala som mu chladne. „Chcem, aby si cítil to čo ja. Viem, že si bol pri mne, no aj tak netušíš, aké to bolo. Teraz chcem, aby si to spoznal tiež. Pocit, že nemôžeš byť s niekým, koho miluješ.“ Kým som mu to vravela, ustupovala som dozadu. Kanamemu sa v tvári začínalo objavovať rozrušenie a tiež smútok, keď si uvedomil, koľko nenávisti a hnevu moje srdce doteraz skrývalo. Hneď ako som zastala tesne veľa Zera, Kanameho srdce sa rozbehlo rýchlejšie a v jeho očiach sa zračilo súženie.
„Bolí to, však?“ Hľadela som do jeho tváre, ktorá mi to len dokazovala. Časť môjho srdca plakala, no druhá si to skutočne vychutnávala.
Zero nepovedal nič. Ostával sedieť za vrchstolom a len sa pozeral. Potom však omotal ruku okolo mojej nohy. Kanameho zjavne veľmi rozčúlilo, že som mu to dovolila. Uvažovala som či sa pripravil aj na takýto vývoj udalostí. Alebo si dôveroval až natoľko, že s niečím takýmto vôbec nerátal?
Nesklamal ma a svoj výraz veľmi rýchlo zmenil na bezcitný. Trochu šokovane som hľadela, ako natiahol ruku za Yuuki, ktorá sa skrývala za Hanabusovími nohami. Hneď sa k nemu rozbehla. Kaname sa k nej sklonil a vzal ju na ruky. Objala ho okolo krku a ospalo zaklipkala očami.
„Keď jej už teraz nič nehrozí, nevidím dôvod, prečo by sa o ňu mal dlhšie starať,“ vravel nezaujato. „Potrebuje domov. Stále miesto, kde jej nič nebude chýbať.“
Zhrozene som na neho pozerala. Tak týmto sa ma rozhodol donútiť? Moje srdce sa išlo zblázniť. Vynechávalo údery a nechalo sa celkom pohltiť strachom. Sklonila som hlavu. Takto som nemala na výber.
„Kaname, zachádzaš priďaleko.“ Riaditeľov vystríhavý tón nijako nepomohol. Kaname na neho ani nepozrel. Hľadel len na mňa. Čakal.
Zvraštila som tvár od bolesti, ktorá mi prebehla celým telom. Uvedomoval si Kaname, že ak by mi ju zobral aj druhýkrát, tak by som to neprežila? Našiel naozaj veľmi účinné riešenie, ktoré ma prinúti spraviť všetko, čo chce.
Cítila som, ako zo Zera sála napätie. Pozorne sledoval každý Kanameho pohyb. Prižmúril oči.
„Aidou,“ Kaname kývol Hanabusovi. On len zvesil hlavu a nešťastne k nemu pristúpil. Neverila som, že mal v pláne vziať so sebou aj jeho. Najskôr sa len potreboval uistiť, že si to nerozmyslím. Chcel, aby som sa cítila ešte bezradnejšie. Kaname podal dievča Hanabusovi. A v tom okamihu okolo mňa presvišťal vzduch.
„Zero, nie!“ vykríkla som, keď sa vrhol na Kanameho. Narazil do neho takou silou, že spolu prerazili stenu. Teraz som už vedela, že čakal len na chvíľu, keď Kaname konečne malú pustí, aby jej nemohli ublížiť.
Daiki zanadával, keď som sa rozbehla za nimi. Vyrútila som sa cez dvere do obrovskej vstupnej haly a zdesene som sledovala, ako si dvaja muži, na ktorých mi záleží najviac na svete, rozdávajú hrozivé údery. Musela som ich zastaviť. Keď som sa k nim však okamžite pohla, zastavili ma viaceré ruky, Nešťastne som sa snažila vyslobodiť.
„Pustite ma!“ naliehala som zlomeným hlasom. „Ublížia si!“
Zovretie ešte zosilnelo, keď som sa mykla.
„Nemôžete tam ísť. Prosím, Yuuki-sama.“ Bol to Fumio. Spolu s ním sa ma pokúšal zadržať aj riaditeľ, ktorý smutne pozeral na Zera a Kanameho. Do očí sa mi nahrnuli slzy hnevu. Prečo ich nikto nezastaví? Akatsuki, Senri a Naoki stáli bokom. Zasiahnuť do jednania svojho kráľa by si asi nikdy nedovolili. Daiki, Goro a Misaki len s obavami pozorovali ich boj. Nevyzerali však, že by sa odvážili vstúpiť do roztržky. Určite vedeli, že Zero by s tým aj tak nesúhlasil. Bezmocnosť ma zrazila na kolená. Toto bol ten jediný výsledok, ktorému som chcela za každú cenu zabrániť. Moje srdce pukalo.
Bolestivo som vykríkla a z očí sa mi vyliali slzy. Celým telom mi prebehli skutočne neznesiteľné kŕče. Zalapala som po dychu, a keď som sa schúlila, objala som si brucho.
„Yuuki, Yuuki, upokoj sa. Vydrž.“ Riaditeľ sa pri mne skláňal.
V ďalšej strašnej bolesti som sa zvalila na zem. Pevne som zatvorila oči a utrpením skrivila tvár. Zhoršovalo sa to.
„Yuuki-sama!“ Akatsuki a Senri prestali pozorovať svojho kráľa, keď začuli môj výkrik. Obaja boli hneď pri mne.
„Kde je... maličká?“ zavzdychala som s námahou.
„Stráži ju Hanabusa,“ vravel mi Senri. „Prosím, vydržte.“
„Kaname...“ vzdychla som bolestivo. Otočila som hlavu, tak aby som na neho videla. Práve zasiahol Zera do hrude. Silný úder ho odhodil dozadu. Tvrdo dopadol na zem.
„Nie...“ Môj tenký hlások počuť nemohli. Rozrušenie a strach čo som cítila, mi spôsobili tie hrozné bolesti. Dobre som vedela, že je to nebezpečné. Musím sa rýchlo upokojiť, inak bude neskoro. Ak sa niečo stane môjmu bábätku, nikdy si to neodpustím. Cítila som jeho slabučké vedomie. Veľmi trpelo. Rovnako ako ja.
„Čo teraz? Čo budeme robiť?“ Bol to Daiki. Rozoznala som jeho nehnevaný hlas. Prihnal sa k Fumiovi, hneď keď si všimol, že ležím na zemi. „Nepokúsime sa ich zastaviť? Takto sa nikdy neupokojí! Veď sa jej niečo stane!“
„Nemôžeme ich zastaviť. Ak sa im teraz pripletieme do cesty, doplatíme na to a aj tak nič nedosiahneme,“ vravel mu Fumio vyrovnaným tónom. „Radšej sa upokoj. Yuuki-sama je silná. Nič sa jej nestane.“
„Ale jej dieťa...“
„Jej dieťa sa čoskoro narodí,“ povedal pokojne Fumio. „Rýchlo mi podaj svoj plášť.“
Daiki ho poslúchol. Cítila som, ako ma nejaké ruky opatrne nadvihli a jemnú látku podsunuli podo mňa. Potichu som zavzdychala.
„Choďte dávať pozor na prezidenta, ja sa o ňu postarám.“
Fumia som silno chytila za zápästie. Pozrela som mu do tváre. „Ešte nie,“ zašepkala som. „Ešte je príliš skoro.“
Povzbudivo a hlavne upokojujúco mi stisol dlaň. Pozrel mi do očí. Bolo v nich toľko istoty a odvahy, že sa môj strach hneď výrazne stiahol. Verila som mu.
„Nebojte sa,“ povedal mi srdečne. „Všetko bude v poriadku.“
A práve vtedy som začula hrozný hluk. Vystrašene som sa pozrela smerom, kde sa Kaname a Zero bili. Do kamennej podlahy urobili ďalšiu dieru. Všetko okolo nich bolo porozbíjané. Nevedela som určiť, ktorý z nich mal prevahu. Kanameho údery boli silnejšie, no Zero sa im dokázal zakaždým zázračne vyhnúť. Preľakla som sa ešte viac, keď som zacítila jeho krv. Zero mal poráňané obe ruky a cez plece sa mu ťahal dlhý škrabanec, ktorý mohol byť len od zubov. Zerovi sa podarilo vyhnúť útoku na hrdlo. Kaname naopak vyzeral dokonale. Zranený nebol vôbec a jeho oblečenie bolo ešte stále bezchybne uhladené bez jedinej špinky či kvapky krvi.
Pri ďalšej bolesti som silno zaryla prsty do dlaní a s námahou som vydýchla. Snažila som sa nekričať. Fumio ma znovu chytil za ruku.
„Nepozerajte sa tam. Najdôležitejšie je teraz dieťa.“
„Ak sa im niečo stane...“ vzdychla som. „Záleží mi na oboch.“ Znovu som zvraštila tvár a zalapala po dychu. Na noc keď sa narodila Yuuki, som si pamätala veľmi dobre. Vtedy som sa trápila dlho a práve preto sa mi to teraz zdalo tak rozdielne. Všetko šlo tak rýchlo, že som si to ledva uvedomovala. Stále som neverila tomu, ako sa dnes okolnosti úplne zvrtli a vyústili do tak krajnej situácie, že by sa mi o nej nezdalo ani len vo sne. Alebo skôr v nočnej more. A zrazu bolo po všetkom. Nevládala som otvoriť oči, no počula som, ako sa treštivé zvuky úderov zastavili, keď sa celá vstupná hala zaliala ohlušujúcim plačom práve narodeného bábätka.
Ťažko som dýchala a aj napriek môjmu slabému vedomiu, ktoré ma prehováralo, aby som sa vzdala a poddala sa únave, prinútila som sa zdvihnúť hlavu. Pozrela som sa priamo pred seba. Fumio v rukách šikovne držal dieťa, ktoré stále hlasno plakalo. Bolo skutočne veľmi drobné. Možno aj dvakrát menšie, ako keď sa narodila Yuuki. Bolo to ďalšie dievčatko. Nad menom som uvažovať nemusela.
„Juuri,“ povedala som tichým, vyčerpaným hlasom a natiahla som k nej roztrasenú ruku, aby som sa mohla dotknúť jej drobnej hlavičky. Nič viac som totiž nevládala.
„Yuuki-sama!“ nervózne zvolal Fumio, keď som pustila ruku k zemi a vysilene obrátila hlavu ku Kanamemu a Zerovi.
Obaja stáli tri kroky od seba a hľadeli mojím smerom. Kanameho oči lákalo hlasné bábätko. Na krátku chvíľu som v jeho pohľade zahliadla nehu. Zero sa rozhodol využiť jeho krátke rozptýlenie. Kanameho upozornil až môj vydesený výraz. Bleskovo sa otočil späť k Zerovi, ktorý už na neho mieril svojou zbraňou. Vedela som, že môže Kanamemu skutočne ublížiť. Zero namieril priamo na jeho srdce...
„Nie!“ vykríkla som a silou vôle sa donútila k niečomu nemožnému. Tvrdo ignorujúc neúnosnú bolesť som sa pozviechala a bleskovým krokom som sa prirútila rovno k nim. Zastala som tesne pred Kanamem.
„To ti nedovolím,“ zasipela som na Zera a za svojím chrbtom som nahmatala Kanameho, aby som ho mohla chytiť za oblečenie a ochranne sa k nemu pritiahnuť. Konala som veľmi inštinktívne.
„Opovažuješ sa mieriť na ňu zbraňou?“ zavrčal na neho Kaname zlovestne a rukou ma objal okolo pása.
Ešte som si všimla, ako Zero pomaly klopí svoju zbraň, no potom som už viac nevydržala. Podlomili sa mi kolená. Vydýchla som a zvalila sa Kanamemu do náručia. Jeho silné ruky ma zachytili a veľmi opatrne položili na zem. Nedokázala som viac, aj keď som si to priala. Už som nemohla ďalej bojovať proti vlastnému telu.
Zero sa zľakol. Cítila som to z jeho vydesených myšlienok. Neverila som, že sa to Kaname okamžite rozhodol zneužiť. Zdvihol ruku a Zerovi, ktorý sa práve vôbec nebránil, sa chystal uštedriť posledný silný úder priamo do hlavy. Nemohla som ho zastaviť.
„Kaname!“ vykríkla som zdesene. Nezastavil sa.
A zrazu sa stalo niečo, kto nikto z nás nečakal. Šokovane som s rozšírenými očami sledovala, ako sa pred Zerom z čista jasna zjavila Yuuki a malú ruku natiahla do vzduchu ku Kanamemu. Zero bol rovnako šokovaný ako ja. Sledoval Kanameho, ako pomaly svoju ruku spúšťa. To však nebolo všetko. Jeho oči sa zatvorili a stratil rovnováhu, keď sa mu podlomili nohy. Klesol na kolená. Yuuki sa otočila k Zerovi, ktorý bol ešte stále príliš zarazený, a šikovne mu vyskočila na chrbát. Silno ho objala okolo krku, keď sa Kaname zvalil na zem.
Iba s ťažkosťami som rozumela tomu, čo som práve videla.
„Yuuki... čo si to... urobila?“ spýtala som sa jej preľaknuto.
Neodpovedala mi. Hlávku zložila na Zerov chrbát a prikrčila sa, akoby sa chcela skryť.
Akatsuki a Senri boli okamžite pri svojom kráľovi. Zreteľne som videla, ako mu hruď stále stúpa a klesá. Možno až príliš pravidelne, rytmicky a veľmi pomaly.
„Uspala ho,“ neveriacky prehlásil Akatsuki. Ruku mu položil na hruď, aby cítil tlkot jeho srdca. Ja som ho počula.
Znovu som udivene pozrela na malé dievča, ktoré sa s pocitom viny schovávalo za Zerom. Nikdy nechcela Kanamemu ublížiť. Pokúšala sa mu len zabrániť, aby spravil niečo Zerovi. To by nedopustila.
Ten zmätok ma oslabil ešte viac. Nechcela som sa poddať, ale nemala som na výber. Moja únava, ktorá bola skôr úplným vyčerpaním, ma porazila. Moje oči sa zatvorili a hlava mi bezvládne padla nabok.