VK (2. séria) 20- Nová kráľovná

Vošli sme späť do sály a po tvári sa mi roztiahol spokojný úsmev, keď som zbadala mamu a Juuri, ako práve vchádzajú do miestnosti hlavnými dverami. Sprevádzali ich Rima, Ruka a Asami a presne ako som predpokladala, Taro, ktorý stál tesne pri Juuri. On a jeho matka mi nablízku vyslovene prekážali, aj napriek tomu, že som s nimi v detstve strávila toľko času. Upíri v sále sa práve hlboko klaňali a vďaka tomu ma Juuri zahliadla stáť vzadšie v miestnosti. Na tvári sa jej zjavil nádherný široký úsmev.
„Yuuki!“ vykríkla šťastne a rýchlo sa ku mne rozbehla, celkom ignorujúc plnú sálu ohnutých chrbtov.
„Juuri, vráť sa!“ zvolala za ňou matka, ktorá nespokojne vykrivila tvár nad jej nevychovanosťou, keď sledovala, ako ma Juuri objíma. Tiež som ju silno objala a zasmiala sa.
Pozrela mi do tváre rozžiarenými očami a potom sa rýchlo otočila k plnej sále, aby odčinila svoj nezdvorilý prehrešok.
„Prepáčte mi,“ povedala nahlas. „Všetkým želám dobrý večer a ďakujem vám za dary, ktoré ste mi poslali.“
„Prosím, neďakujte, princezná... Všetko najlepšie, princezná...“ Ozývalo sa po sále. Juuri sa usmievala a ďakovala, kým prijímala gratulácie. Podišla k nám aj mama a pobozkala ma na líce. Rovnako sa pozdravila aj s Hanabusom.
„Mala by si za nami chodiť častejšie,“ povedala mi a chytila ma za ruku. „Bývali sme toľko spolu... Aj Zerovi chýbaš.“
Nepostrehla, ako sa mi zablýskalo v očiach. Rýchlo som zmenila výraz na oveľa viac prívetivejší.
„Čoskoro ho pôjdem navštíviť, mama,“ povedala som. „Pýtal sa na mňa?“ Moje srdce sa potešilo, keď prikývla.
„Dokonca zvažoval či má prísť, a to je už čo povedať. Vieš, ako nenávidí spoločnosť urodzených...“ povzdychla si. „No nakoniec sa aj rozhodol prísť. Len kvôli tebe.“ Ruku položila na moje líce. „Bohužiaľ ho na poslednú chvíľu nečakane potrebovali v asociácii. Nemohol inak.“ Zatvárila sa trochu pobavene. „Zdalo sa mi, že mu poriadne odľahlo, no na druhej strane ho to naozaj veľmi mrzelo. Bude šťastný, keď za ním prídeš,“ usmiala sa na mňa láskavo.
„Yuuki!“ Juuri na mňa znovu zvolala a šťastne k nám pribehla, keď sa vymotala z davu gratulujúcich upírov. „Tvoj darček,“ povedala rozrušene a do očí sa jej natlačili slzičky šťastia. „Je taký nádherný... Ďakujem ti.“
Potichu som sa zasmiala a poutierala jej líca. Nádhernému žrebcovi sa potešila ešte viac, ako som si myslela.
„Vieš Juuri... v skutočnosti to nebol dar odo mňa.“
Prekvapene na mňa pozrela. Vedela, že poznám jej nekonečnú lásku k zvieratám. Preto si hneď myslela, že čierneho krásavca som jej poslala ja. No tak to malo byť.
„Od koho teda je?“ spýtala sa ma zvedavo a naklonila hlavu nabok. Úpenlivo premýšľala.
„Od môjho vzácneho priateľa. Neskôr ti ho predstavím.“
„Kedy? Chcem mu veľmi poďakovať.“ Oči jej žiarili.
Keď nebude nablízku mama, povedala som jej myšlienkami a so šibalským úsmevom na ňu žmurkla. Je skutočne krásny, určite by ho od teba hneď odohnala.
Juuri sa zasmiala. Ani len netušila, ako vážne to myslím. Nemôžem riskovať, že matka Keia spozná. Aj keď sa predtým nikdy nestretli, riziko bolo priveľké. Sledovala som, ako sa zopár upírov pomaly zhŕklo okolo mojej matky. V ich očiach som videla toľký obdiv, rešpekt a úctu...
Stačilo, aby kývla prstom a splnili by jej každé želanie. Ona však nič nechcela. Odhodlaná premrhať svoj vplyv a nekonečnú moc mi zakaždým s úsmevom tvrdila, že už dávno má všetko, po čom túžila.
Jediné, čo som mala ja, bol tieň rešpektu, ktorý ku mne všetci prechovávali kvôli mojej matke. Bolo síce pravdou, že mi patrila aj nekonečná oddanosť niektorých mojich sluhov, no ich slepé nasledovanie a lojálnosť, ktorá sa veľmi často splietala skôr z povinnosťou, mi stačiť nemohli. Kontrolne som sa rozhliadla po sále. Čakala som na chvíľu, ako je táto, keď sa matka a Juuri stratia v dave urodzených upírov bažiacich po ich spoločnosti a rozprávaní. Ak sa teraz potichu vytratím, nikto si to nevšimne. Vyhľadala som Hanabusove oči. Venovala som mu krátky, celkom obyčajný pohľad. On už vedel, čo to znamená. Keď som sa otočila a nenápadne sa vybrala von zo sály, rozoznala som jeho tiché kroky, ktoré ma nasledovali. Poponáhľala som sa. K rýchlej chôdzi ma netlačili len obavy, ale aj vzrušenie, čo vo mne narastalo.
Už sme boli vonku pred vilou. Otočila som sa k Hanabusovi. Hľadel mi do tváre a mlčal.
Jeho oči boli nepokojné. Odrážali napätie a aj strach, ktorý mu zaplavoval celé telo. No aj napriek tomu ma verne nasledoval. Nech mu môj nečestný úmysel a plán pripadal akokoľvek zlý či nesprávny, ostal so mnou. Nesúhlasil, no nenamietal ani len slovkom. Určite vedel, že aj tak už nič zmeniť nemôže. Mohol ma len sprevádzať.
Vystrela som k nemu ruku a silno ho chytila za zápästie. „Pôjdeme takto,“ povedala som mu potichu. „Máme len málo času, kým si všimnú, že som preč.“ Keby sa vybrali za nami, pokazilo by sa úplne všetko. Musela som jednoducho rýchlo zmiznúť a presne to som aj mala v pláne.
„Príliš sa unavíš,“ povedal mi Hanabusa. „Si si istá, že ťa to neohrozí?“ Na čele sa mu zjavila hlboká vráska.
„Nemyslím, že nám skutočne ublíži, drahý môj.“
„Máš pravdu,“ vydýchol potichu. „No rátaj so všetkým. Nemôžeš ostať zaslepená len kvôli vašim putám.“
„To viem,“ povedala som mu. „A teraz sa silno drž.“
Tiež ma chytil za ruku a pevne ju zovrel. Zatvorila som oči, aby som sa mohla lepšie sústrediť. Myslela som len na to jediné miesto. Zrazu sa moje telo rozpadlo. Myseľ, duša a vedomie sa polámali, aby sa mohli preniesť tou veľkou diaľkou a znovu sa poskladať. Cítila som, ako mi rýchlo ubúda sila. Tesne pred tým, ako sa mi celkom minula, znovu som bola celá. Otvorila som oči a silno sa zachytila o Hanabusovo plece. Sťažka som vydýchla, keď ma starostlivo podoprel.
„Podarilo sa ti to!“ vravel mi potichu s jemným úžasom v tóne. Zdvihla som hlavu a rozhliadla sa po okolí. Hanabusa mal pravdu.
Stáli sme pred mojím rodinným sídlom. Teraz už nebolo žiadnej cesty späť.
Z ničoho nič sa z tmy vynorili postavy. Výstražné a obozretné pohľady upierali priamo pred seba. Obkľúčili nás strážcovia. Narovnala som sa a pustila Hanabusu.
Keď upíri zbadali moju tvár, ich zlovestné výrazy sa zmenili na šokované. Samozrejme, že ma spoznali.
„Kráľovná,“ ozval sa jeden z nich potichu.
Aspoň som si myslela, že ma spoznali.
Pobavene som nadvihla obočie. „Možno čoskoro,“ odpovedala som mu.
Uvedomili si, že sa pomýlili a ospravedlňujúco sklonili hlavy. Mysleli, že som matka.
„Musím vás požiadať, aby ste okamžite odišli, princezná,“ povedal vysoký strážca, ktorý stál rovno predo mnou. „Nikto nesmie vstúpiť. Také sú príkazy kráľovnej.“
„Na toto nemám čas,“ povedala som mu mrazivo. „Ak neustúpite, umriete.“
Hanabusa sa vedľa mňa mykol.
„Prosím, odíďte,“ zopakoval mi pevným tónom. Nemôžeme porušiť sľub, čo sme zložili vašej matke.“
Prebodla som ho pohľadom. Sami sa rozhodli. Ja som im na výber dala.
„Vaša lojálnosť je skutočne dojemná,“ povedala som trochu znechutene. „Veľmi dúfam, že vám stále zato.“
Hanabusa zatvoril oči, aby a nemusel pozerať, ako silou vôle mením jeho dávnych spoločníkov v prach.
„Ideme,“ povedala som chladne a vykročila dopredu.
Rovno pred nami sa vynímal majestátny kaštieľ. Toto mal byť môj prvý domov. Vznešené, nádherné sídlo plné krásy a bohatstva. Nerozumela som, prečo to všetko moja matka nikdy nedokázala oceniť. Povedala mi, že som sa tu narodila, no odvtedy som tu nikdy nebola. Držala ma od tohto miesta čo najďalej. No teraz ma už zastaviť nemôže. Presne som vedela, kam mám ísť, keď som otvorila svoje vedomie. Obišla som dom a neďaleko za ním som zazrela ďalších upírov. O smrti strážcov už vedeli. Práve preto sa ponáhľali sem. Stáli pred kamenným vchodom do podzemia a upierali na mňa svoje nervózne pohľady. Boli len traja. Podišla som bližšie a spolu s Hanabusom zastala kúsok pred nimi.
„Aké sú vaše úmysly, Yuuki-hime?“ spýtal sa ma najmladší z nich. Oni si ma s matkou nepomýlili.
„Len tie najhoršie.“ Po tvári sa mi roztiahol slabý, spokojný úsmev. „Možno ste ich už odhadli sami.“
Zachmúrene ma sledovali.
„Prosím, Naoki, nestojte jej v ceste,“ ozval sa spoza môjho chrbta Hanabusa, ktorému tón podfarboval strach o svojich priateľov. „Akatsuki, ustúp.“ Pozrel na vysokého upíra, ktorý stál rovno pred kamennými schodmi. „Spraví to tak či tak. Raz k tomu muselo dôjsť.“
Len som súhlasne prikývla a potom dodala: „No pravdou je, že len tak sa mi to nepodarí.“ Pozrela som na tretieho upíra, ktorý stál trochu bokom. Musel to byť on. Jeho krv sa od ostatných slabučko líšila. Shiki Senri. Moja rodina.
„Potrebujem teba,“ povedala som mu. „Splň svoju povinnosť voči kráľovi, o ktorú ťa žiadam.“
Jemne šokovaný výraz na jeho tvári mi prezrádzal, že pochopil. Mlčky sklonil hlavu.
Pristúpila som k krok bližšie. „Prikazujem vám dvom, aby ste okamžite ustúpili,“ povedala som tvrdo. Pod váhou môjho príkazu tiež sklonili hlavy a nakoniec ma poslúchli.
„Poďte za mnou,“ kývla som Senrimu a Hanabusovi a rýchlo sa vybrala vpred. Zostupovala som po kamenných schodoch a čoraz väčší chlad sa mi začínal zarývať až pod kožu. Ponáhľala som sa dlhou chodbou a za mnou sa ozývali len kroky dvoch upírov, ktorý ma nasledovali.
Prebehlo mnou vzrušenie, keď sme onedlho narazili na ťažké dvere na konci chodby. Uprela som na ne zrak a po krátkom sústredení som ich silou vôle pomaly odchýlila. Zo zatajeným dychom som opatrne vošla do miestnosti, ktorú za sebou hrubé dvere skrývali. Medzi vysokými stenami, uprostred tichého priestoru stála nádherná kamenná hrobka. Lákala môj pohľad a pozornosť, no nie tak veľmi ako slabý náznak driemajúceho vedomia vovnútri. Pristúpila som až k nej a ruku položila na studený kameň. Všetko bolo ešte zreteľnejšie. Dlho som sa nehýbala a len načúvala pokojnému vedomiu.
„Chceš si to rozmyslieť?“ spýtal sa ma Hanabusa potichu. V jeho tóne som začula slabú nádej. Zasmiala som sa. Otočila som sa k nim a natiahla ruku smerom, kde stál Senri. Poslušne pristúpil bližšie.
„Niečo také neprichádza do úvahy,“ povedala som stále trochu pobavene. Silno som chytila hranatý okraj kameňa na hrobke a opatrne som zatlačila. Vrch sa posunul. Pohľad mi okamžite spočinul na tej najnádhernejšej tvári, akú som kedy videla. Dokonca aj v hlbokom spánku vyzeral tak vznešene...
Ťažký kameň som odtlačila ešte ďalej. Prevážil sa a so strašným hlukom dopadol na zem. Senriho som schytila za zápästie a pozrela mu do očí. Pritiahla som ho ešte bližšie a sama o krok ustúpila. Dotkla som sa vedomia spiaceho kráľa a jedinou mocnou myšlienkou ho zobudila z prázdnoty. Ledva som stihla uskočiť dozadu, keď sa upír v hrobke strhol a bleskovo sa vrhol na Senriho. Najbližšie stojacu obeť.
Svoje dlhé ostré tesáky vnoril do jeho hrdla a dychtivo začal prehĺtať jeho krv. Hanabusa to šokovane pozoroval. Hľadel na svojho kráľa, ako si rýchlo hasí svoj neovládateľný smäd na jednom z jeho najbližších priateľov. Nemohol spraviť nič. Vedel, že by som mu to nedovolila. Senriho telo sa čoskoro rozpadlo na prach. Hanabusa zničene sklonil hlavu.
Sledovala som na krásneho upíra, ako pomaly vylieza z hrobky a vstáva. Senriho napoly čistá krv mu dala dostatok síl. Uprel na mňa oči. Známky jeho omámenia už mizli.
„Yuuki?“ spýtal sa pomaly veľmi čistým tónom. Ešte stále nebol celkom vo svojej koži. Pôsobil trochu zmätene. Ďalším bleskovým pohybom ku mne priskočil a silno ma schytil za ramená. Priklonil sa ku mne a jazykom mi prešiel po krku. Ešte stále nerozmýšľal čisto. Jeho stisk zmocnel.
„Daj mi... viac,“ povedal a bolestivo mi zahryzol do hrdla.
Strhla som sa. Bolo to prvýkrát, čo ma niekto takto uhryzol. Vedela som, že ma nespoznal a počula, ako znovu dychtivo prehĺta.
„Nie som tvoja žena!“ povedala som mu naliehavo s hlasom pokriveným bolesťou. Nepočul ma. Bol až príliš posadnutý mojou krvou.
„Som tvoja dcéra!“ Sila, ktorú získal z ďalšej čistej krvi mu dovolila vnímať. Pustil ma a pozrel mi do tváre. Jeho skúmavý pohľad som s ťažkosťami ustála. O krok ustúpil. Zaujato naklonil hlavu nabok a prezrel si ma celú.
„Moja dcéra?“ spýtal sa. Znovu začal premýšľať, pretože mal už dosť sily na potlačenie svojej túžby po ďalšej krvi. Mlčala som.
„Vyzeráš presne ako tvoja matka,“ povedal mi. „A aj chuť máte rovnakú...“ Olízal si pery. Pohľadom zablúdil k Hanabusovi.
„Kaname-sama,“ prehovoril úctivo a kľakol si na jedno koleno.
Kráľova tvár sa slabo skrivila podráždenosťou. „Vidím, že je toho viac, čo máte s matkou spoločné,“ povedal poriadne otrávene. „Odkiaľ sa berie toľká slabosť pre jedného obyčajného upíra? Čo vás na ňom tak strašne vábi? Nikdy som tomu nerozumel.“ K Hanabusovi sa staval veľmi nepriateľsky. Akoby mu vadilo, že po toľkom čase to je práve jeho tvár, na ktorú musí hľadieť. „Možno mi to vysvetlíš ty,“ pokračoval so záujmom. „Prečo je s tebou, ak nie preto, aby tiež poslúžil na uhasenie môjho smädu?“
Naozaj ho to hnevalo. Dala mu matka ešte dávno dôvod k žiarlivosti?
„Je krásny,“ povedala som mu jednoducho. „Splní všetky moje želania a taktiež veľmi dobre vie, čo žena okrem jeho sladkej krvi skutočne potrebuje.“
Kráľova vznešená tvár slabo odzrkadlila jeho popudlivo príkre pocity. „Teraz ľutujem, že som sa vôbec pýtal,“ povedal odmerane.
„Chcel si to vedieť,“ usmiala som sa trochu pobavene.
„Áno, ale vždy som dúfal, že je za tým viac ako len ženská slabosť.“ Ruku si položil na tvár. Vyzeral, akoby ho bolela hlava od toľkého zmätenia a náhlej zmeny, s ktorou sa vyrovnával. „Len včera si bola ešte dieťa...“
„To je už dávno preč. Možno tebe to pripadá ako deň, ale ubehlo už štrnásť rokov,“ povedala som mu vážne.
Jeho oči boli zrazu prísne. Podišiel ku mne o krok bližšie a pozrel mi do tváre. „Povieš mi všetko,“ prikázal mi s obrovskou autoritou v hlase. „Musím vedieť, čo presne sa za ten čas udialo. No skôr ako začneš...“ jeho výraz stvrdol, „povedz mi, kde je tvoja matka.“ V očiach sa mu zablýskalo. „Niečo jej ešte dlžím.“
Z jeho myšlienok som cítila hnev, zradu a tiež bolesť, no nerozumela som, odkiaľ sa tie pocity berú.
„Prečo sa na ňu tak hneváš?“ spýtala som sa ho nechápavo. „Nepáči sa ti, že ostala žiť so Zerom?“ Naklonila som hlavu. „Rozumiem, ale nebol si to ty, kto jej...?“
„Čo spravila?“ spýtal sa hrozivo. Jeho oči vzbĺkli ohňom.
Vzdychla som si a prekrížila ruky na hrudi. Takto sa nikam nedostaneme. Pozrela som mu do nahnevanej tváre. „Ty sám si bol na vine. Alebo nie je pravda, že si ju väznil, psychicky mučil a dokonca si sa vyhrážal vlastnými deťmi?“ pýtala som sa ho obviňujúco.
„Tak ti to povedala?“ Pobavene nadvihol obočie.
„Si nespravodlivý a tiež pokrytecký,“ nevšímala som si jeho otázku. „Hneváš sa preto, že chcela žiť lepšie? Pokojnejšie?“
Tentoraz sa jeho dokonalá tvár nechápavo zachmúrila. „Na tom mi nezáleží,“ vyhlásil nezaujato. „Jediné, na čo teraz môžem myslieť je to, že ma pripravila o toľko času.“ Do jeho hlasu sa znovu zakrádal hnev. „Hneď ako som sa o všetko postaral, zabezpečil jej pokoj, po ktorom tak túžila, zbavila sa ma.“ Zaťal zuby a jeho slová zneli trochu tlmene.
Rýchlo som pochopila, ako si všetko sám vysvetlil. Myslel si, že to matka ho uspala. Pozorne som hľadela do jeho rozrušenej tváre.
„Nerozumieš tomu,“ povedala som. „Mama by niečoho takého nebola nikdy schopná.“
Prižmúril oči a sklonil sa k mojej tvári. Jeho nebezpečný výraz ma trochu zneistil.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa ma zlovestne.
„Ona by ťa nedokázala zastaviť,“ povedala som mu. „Tá, ktorá ťa uspala, som bola ja.“
Na moje slová chvíľu vôbec nereagoval. Mlčal a pohľadom mi skúmal vážnu tvár.
„Nepomôže jej, ak sa ju budeš pokúšať chrániť.“ Jeho výraz mi prezrádzal, že mi absolútne neveril.
Spojila som obočie. „Bola som to ja,“ zopakovala som mu pevnejším tónom.
Kráľ sa nad tým len pobavene pousmial. Nepresvedčila som ho. „Dúfam, že nečakáš, že ti naozaj uverím. Bola si len dieťa.“
Tentoraz som sa slabo usmiala ja. Nikto mojim schopnostiam neveril. „Môžem ti to dokázať, ak si praješ. Spravím to znovu a vrátim sa tak o desať rokov.“
Videla som, ako sa zarazil. Prudko vystrel ruku a zovrel mi hrdlo. Vyceril na mňa svoje tesáky. „Takže ty za to môžeš...“ zasyčal rozzúrene.
„Kaname-sama!“ vykríkol Hanabusa. „Je to vaša dcéra!“
Ignoroval ho. Jeho stisk zosilnel. Vzdychla som a chytila ho za ruku, ktorou ma zvieral. Bol príliš mocný.
„Prečo si to spravila?“ zasipel mi do tváre.
Namáhavo som sa nadýchla a odpovedala mu slabým hlasom. „Nemala som na výber... Chcel si... zabiť... Zera.“
Jeho stisk veľmi rýchlo povolil, aj keď som sa obávala presného opaku. Nečakala som, že by to mohol pochopiť.
Jeho tvár sa skrivila zúrivosťou. Vedela som, že ho nenávidí.
„On je ďalší v poradí,“ povedal hrozivo. „ešte s ním musím niečo doriešiť.“
Rýchlo som o krok ustúpila a nahnevane ho prebodla očami. Tak toto mu nedovolím.
„Ak si myslíš, že som ťa zobudila len tak z rozmaru a nechám ťa hocako mu ublížiť, tak sa veľmi mýliš,“ povedala som ľadovo. „Nepoložíš na neho čo len prst, je to jasné?“ Moja náhla odvaha ho poriadne zaskočila. „Neváhala by som ťa znovu zastaviť. Ver mi.“
„Akoby som počul tvoju matku,“ povedal mi. „Aj ona si ho vždy chránila.“ K jeho hnevu sa pridalo aj znechutenie.
„Vypočuješ ma... otec?“ spýtala som sa ho mäkko.
Jeho tvár sa pri mojom oslovení celkom zmenila. Ostal zaskočený.
„Kvôli niečomu som za tebou prišla. Zobudila som ťa, lebo som verila, že ty mi pomôžeš.“
Počúval ma a na moje veľké šťastie som v jeho očiach našla zvedavosť a záujem.
„vyzeráš, že si veľmi mocná, drahá moja. S čím si si už len ty nedokázala poradiť?“ Jeho tón bol oveľa prívetivejší.
„Po niečom túžim, no v ceste mám priveľa prekážok.“
„A jednou z nich je tvoja matka?“ spýtal sa rovno.
„Ona je tou najväčšou,“ potvrdila som jeho dohady. „Po rokoch vládnutia má moc aj silu na čokoľvek. Mohla by získavať, rozširovať svoj vplyv, upevňovať a zväčšovať naše kráľovstvo,“ vravela som so stopami hnevu v tóne. „No jediné, čo ju zaujíma, je spokojnosť jej hlúpych poddaných. Všade túži vidieť len pokoj a pred ťažkosťami, ktoré pomaly ničia jej autoritu, iba potichu ustupujem aby zachovala mier.“
Otec ma počúval s ľútostivým výrazom. „To všetko znie presne ako tvoja matka,“ povzdychol si. „Dôležitosť videla vždy v iných veciach ako ja.“ Jeho slová mi naznačovali, že so mnou súhlasí. Moje pohoršenie mu bolo bližšie ako komukoľvek inému.
Narovnala som sa. „Chcem jej moc,“ povedala som priamo. „Chcem byť kráľovná.“
Nerozumela som, prečo sa po otcovej tvári roztiahol slabý úsmev. Hľadel mi do neústupčivých očí. Niečo v nich hľadal.
„A prečo by som ti mal pomôcť k niečomu takému?“ spýtal sa a jeho tvár ostala znovu bez výrazu. „Zradila si ma.“
Zatvorila som oči a prudko pokrútila hlavou. „To nebola zrada a okrem toho, som tu, aby som ti pomohla a vrátila ťa do života. Odvďač sa mi vlastnou pomocou,“ povedala som mu.
Dlho bolo ticho. Otec sústredený na moju tvár úpenlivo premýšľal.
„Čo presne chceš, dievča?“ spýtal sa odrazu. „Nebude také jednoduché zbaviť ju trónu, keď za ňou stojí priveľa urodzených. A nemysli si, že ti všetku svoju moc len tak prenechá. Bude sa brániť. Bola by si schopná napadnúť ju?“
„Preto potrebujem teba. Máš väčšiu moc ako ona a ja nechcem ublížiť svojej rodine.“ Juuri by ma určite znenávidela. „Mohol by si matku vziať do úzadia,“ navrhla som. „Alebo si ju už nechceš získať?“
Jeho oči vzbĺkli. Isteže to chcel.
„Nemusíme nikomu ublížiť,“ povedala som a slabo sa usmiala. „Aj keď... aj to by bola cesta. Medzi urodzenými je predsa len o zopár upírov navyše.“ Otočila som sa dozadu.
„Čo myslíš, Hanabusa? Možno by si sa mohol postarať o Asaminu rodinu.“
Až sa mykol, keď som to vyslovila.
Otrávene som si povzdychla. „Pomohlo by ti to. V poslednom čase si taký slabý...“
„Len mu to prikáž,“ povedal tvrdo kráľ. „Nech dokáže svoju lojálnosť aj inak, ako len slepým nasledovaním.“
„Ublížiš svojej sestre!“ zvolal Hanabusa zúfalo. „Mladého Tara možno ľúbi.“
Týmto sa ma snažil presvedčiť? „Práve preto sa ho potrebujem zbaviť,“ povedala som nemilosrdne. „Znič ich, Hanabusa,“ v mojom tóne počul príkaz. „No Takao nech prežije. Páči sa mi.“
Zničene sklonil hlavu. Spraví to.
Otec všetko pozorne sledoval. Prižmúril oči, keď som sa k nemu otočila. „Ty máš sestru, dievča?“ spýtal sa ma so záujmom.
„Juuri,“ prikývla som. „Videl si ju v deň, keď sa narodila.“
„Ďalšia dcéra...“ povedal si sám pre seba a zamyslene si podoprel bradu. Vedela som, čo ho tak prekvapovalo. „Svet sa možno len snaží o rovnováhu,“ vravel. „Čistokrvné upírky sú vzácne, lebo je ich málo... Len vy tri.“ Pozrel na mňa.
„Myslím si to isté,“ pousmiala som sa a znovu som prikývla. „No Juuri je naivná a celkom rovnaká ako mama. Obe sme boli už od detstva vedené k dobrote a k úcte pred ľudským životom. Mne však ostalo len to druhé, pretože som vyrastala v tieni asociácie,“ vravela som potichu svojmu otcovi. „Juuri je iná ako ja. Zaujíma sa len o radosť ostatných.“ Po tvári sa mi samovoľne roztiahol slabý úsmev.
„A čo by si spravila s ňou?“ spýtal sa ma otec. „Záleží ti na nej. Myslíš, že ťa bude mať rovnako rada, keď dáš zabiť jej priateľov a matku zbavíš moci?“
„Aj s ňou mám svoj plán,“ prezradila som mu. „Dozriem na to, aby bola v poriadku, no zároveň pre mňa získala to, čo chcem,“ povedala som a zdvihla bradu.
Otec sa znovu zvláštne usmial. Vyzeral spokojne. „Povedz mi viac, aby som sa rozhodol či ti to dovolím.“
Podráždene som pokrčila čelo. Na toto som vôbec nebola zvyknutá. Čakal, že mu poviem všetky svoje plány. Nie, on to dokonca vyžadoval. Nenávidela som všetky druhy autority.
„Práve dnes oslavuje svoje štrnáste narodeniny,“ začala som. „Aj keď je zatiaľ len dieťa, už onedlho sa v nej túžba po krvi prebudí. Práve preto sa chcem zbaviť Asaminho syna, ktorý je s ňou až príliš často,“ povedala som znechutene.
„Čo by si tým dosiahla?“ nechápavo spojila obočie. „Nie je až také dôležité, koho si vyberie,“ povedal mi.
„Práve naopak,“ opravila som ho vysokým hlasom. „Všetko závisí len od toho.“ Začala som sa pomaly prechádzať. „Matka počas všetkých tých rokov na kráľovstvo iba dozerala. Robila to dobre, no s takou mocou, akú má v rukách ona, je hriech svoje územia nezveľadiť a iba sa po nich nečinne prechádzať a obdivovať ich krásu...“ Ruky som zaťala do pästí. „Mrhá toľkými možnosťami... Keby som bola na jej mieste ja, moc našej rodiny by bola desať ráz väčšia.“ Do hlasu sa mi zakrádalo vzrušenie. „No teraz, keď sa naskytla tá najúžasnejšia príležitosť, už som neodolala. Okrem severu, ktorý si pre nás získal už dávno, mám konečne možnosť zmocniť sa aj tých najbohatších území východu. Všetka tá moc, ktorú by sme tým získali...“ Len som si povzdychla. „A matka po tom vôbec netúži.“
„Východ?“ spýtal sa nádherný upír zamyslene. „To územie nikdy nebolo voľné,“ povedal mi. „Chceš azda začať vojnu? Je tam mnoho silných rodín, ktoré budú našimi nepriateľmi navždy. Východu predsa vládol...“
„Najkrutejší pán Maro z čistokrvnej rodiny,“ prerušila som ho. Presne tak toho upír titulovali tí, ktorých som sa pýtala. „No teraz tam vládne jeho syn Kei,“ usmiala som sa. „Juuri sa za neho vydá, hneď ako sa prvýkrát napije jeho čistej krvi a vďaka tomu sa na neho neviaže.“
Otec na mňa zazeral tak chladne, až som sa začala obávať, že ma znovu napadne. V jeho očiach som našla starú nenávisť.
„Vieš o jeho otcovi?“ zasyčal rozzúrene.
„Viem,“ povedala som mu pokojne. „A viem aj to, že keby si ho nezabil, nemusela by som tu byť.“
„A predsa chceš synovi toho muža vydať tak malé a slabé dievča celkom na milosť?“ pokračoval hrozivo. „Bude jej surovo kradnúť krv, až kým ju raz sám nezničí. Niečo také by som nedovolil ani za moc nad celým svetom.“
Zrazu som bola nahnevaná rovnako ako on. „Prečo ma najskôr nenecháš dokončiť?“ spýtala som sa rozčúlene.
„Máš podobné plány aj pre ostatných členov rodiny?“ Pri jeho hrubej irónii ma ovládol hnev. Vycerila som dlhé tesáky a hrozivo som zavrčala. Ako sa opovažoval?
„Nedovolím, aby Juuri ublížil. Hneď ako bude mať právo na všetko, čo mu patrí, zabijem ho.“
Otcova tvár sa akoby zázrakom vyjasnila.
„Ak budem hlavou rodiny, všetko čo získa, bude moje,“ vysvetlila som mu.
Pozeral mi do stále nahnevaných očí. Spravila som na neho dojem. „Možno vyzeráš celkom ako tvoja matka,“ povedal mi, „no tvoja myseľ je moja.“ Z jeho hlbokého tónu som cítila zvláštne nadšenie. Potešilo ho, keď si to uvedomil. Po jeho rozčúlení neostalo ani stopy.
„Mala si mi to povedať hneď.“ Uvoľnene prekrížil ruky. „Teraz už všetkému rozumiem. Si ctižiadostivá, príliš hrdá a nezáleží ti na tom, ako dosiahneš to, čo chceš, ak to nakoniec skutočne získaš. No aj ty máš svoje slabosti. Nezáleží ti na nikom, preto si silnejšia, ale výnimka potvrdzuje pravidlo, však?“ Usmial sa. „Je pre teba dôležitá... Juuri.“
Pomaly som otočila hlavu nabok. „Áno, je dôležitá... No je tu aj niekto ďalší.“ Nepozrela som mu do tváre. Nepotrebovala som vidieť jeho výraz. „Zobudila som ťa, takže mi pomôž,“ povedala som mu. „Mám len jednu podmienku.“ Hlas sa mi zdráhal. Našla som odvahu, a keď som sa k nemu znovu otočila, pozrela som mu priamo do očí.
„Neublíž Zerovi,“ povedala som nakoniec. „Vyhni sa mu a zabudni, že niekedy existoval.“
Jeho pohľad ochladol. „Máš okrem krásy aj úplne všetky matkine slabosti?“
„To si ešte nevidel Juuri...“ povedala som mu takmer pošepky. „Ak sa postaráš o matku o matku a ja nastúpim na jej miesto, už o ňom nebudeš nikdy počuť, sľubujem. Postarám sa o to, aby ostal pri mne a na matku úplne zabudol. A tiež dohliadnem na Juuri. Nechaj všetko na mňa...“ naliehala som.
„Ale ty nechceš len matkinu moc, ale aj moju.“
„Chcem vládnuť miesto vás,“ povedala som mu. „Záleží ti na matke, nie? Nebudeš sa musieť zaoberať ničím iným, len tým aby si si ju znovu získal.“
Dlho na mňa iba pozeral. V tichu a v napätí som čakala, čo mi odpovie.
„Dobre,“ povedal zrazu.
Šokovane som na neho pozrela. Nikdy smi si nemyslela, že ho presvedčím takto ľahko.
„Zaslúžiš si vládnuť.“ Podišiel ku mne a pohladil ma po vlasoch. „Si bystrá, drahá moja. Ponúkla si mi niečo, čomu nemôžem odolať. Túžim po krvi tvojej matky tak veľmi, že je nepustím tisícročia. Ty sa dokážeš o všetko postarať, si moja dcéra. Páčia sa mi tvoje nápady. Akoby som ich vymyslel sám.“
Moje oči žiarili. Spokojnosť sa mi musela odrážať v tvári.
„Už viem, prečo ti je taký verný,“ povedal mi a hlavou kývol k Hanabusovi. „Aj on cíti, aká si silná. Podoba tvojej matky a myšlienky rovnaké ako sú tie moje... Je to kombinácia, ktorej nemôže odolať. Ver mu. Nikdy ťa nebude schopný zradiť.“
To som dobre vedela.
Nedočkavo mi pozrel do očí. „Zaveď ma k tvojej matke.“
Jemne som ho chytila za ruku a tvár otočila k Hanabusovi. „Počkaj ma tu spolu so všetkými strážami,“ nakázala som mu. „Nesmieš im nič prezradiť, rozumieš?“
Hlboko sa mi uklonil. Zatvorila som oči, aby som sa mohla sústrediť na miesto, kam som sa chcela dostať.
„Nechaj to na mňa,“ počula som jemný hlas. „Ukáž mi len kde...“
Urobila som, ako mi vravel. Mysľou som ho zaviedla až k vile Hanabusovej rodiny. Sústredila som sa a... Takmer nič som nepocítila. Jeho moc bola obrovská. Keď som znovu otvorila oči, uvidela som veľký dom rovno pred sebou. Otec mal na tvári výraz plný očakávania.
„Neskryť svoje vedomie je príliš riskantné,“ poznamenala som.
„Vycítiť ho môže iba ona.“ Spokojne prižmúril oči, keď sa zahľadel na vstupnú bránu veľkej vily. „O chvíľu je tu,“ povedal potichu. Obaja sme sa naraz pousmiali, keď sme z jej mysle pocítili šok. Už nás objavila. Zostala tak zaskočená, až úplne onemela a z ruky pustila krásny kryštálový pohár, ktorý sa rozbil na zemi s hlasným cinkotom. Nahliadla som jej do mysle. Okamžite začala stavať zábrany, no už bolo neskoro. Cítila som ten zmätok a rozrušenie čo ona.
„Yuuki-sama, ste v poriadku?“ spýtal sa jej urodzený upír s ktorým sa práve zhovárala.
Nemo mu prikývla. „Ospravedlňte ma, prosím,“ povedala mu. „Musím ísť niečo zariadiť.“ V jej tóne bol čistý hnev.
„Mama?“ vynoril sa z diaľky Juurin hlások.
„To nič nie je. Ostaň tu.“ Zastavila ju, keď sa za ňou vybrala. Rýchlo opustila sálu plnú upírov. Náhlila sa dlhou chodbou a pri tom zbierala všetku silu, čo v sebe našla. Odhodlane sa valila rovno za nami.
„Zvládneš to?“ Pozrela som na otca s obavami.
On sa iba usmial. Bol úplne pokojný. Matkin hnev musel zažiť a ustáť už veľmi veľa ráz.
Hlavná brána sa zrazu so strašným hlukom rozskočila. Vyrazila ju číra sila, čo sa okolo matky vznášala. Divým pohľadom pozerala priamo na nás. Prižmúrila oči. Srdce jej bilo veľmi rýchlo. Nemala strach. Zúrila.
„Yuuki, poď sem!“ povedala dunivým hlasom.
„Ahoj, mama,“ zasmiala som sa a rýchlo sa k nej vybrala. Nebudem riskovať, že svoj hnev otočí na mňa.
„Čo si to spravila?“ spýtala sa nazúrene. Chytila ma za ruku a stiahla si ma za chrbát. Posotila ma dozadu. „Nechcem ti ublížiť, aj keď si to zaslúžiš. Ostaň tam,“ zavrčala na mňa. Poslúchla som. Ostala som stáť vzadu a sledovala som, ako sa pomaly vybrala dopredu. Kráčala k otcovi.
„Ahoj, láska moja,“ pozdravil ju s úsmevom.
Zastala od neho dosť ďaleko. Stále ho prebodával pohľadom.
„Chýbal som ti?“ spýtal sa čistým nevinným hlasom.
Matkina tvár ostala smrteľne vážne. Zabíjala ho očami. „Musíš mi dať trochu času,“ povedala. „Takto narýchlo neviem či sa mi viac stískalo po tvojom vydieraní alebo po tých rokoch trápenia, ktoré som s tebou prežila.“ Nádherne ho uzemnila.