VK (2. séria) 12- Späť v zlatej klietke

Okamžite sme vyrazili na sever. Vzduch sa začínal nepatrne ochladzovať a tmavozelené ihličie stromov vystriedala sivá farba. Neponáhľali sme sa, pretože nehrozilo, že by nepriatelia mohli uniknúť. Netušili, že sa blížime. Kráčala som celkom vzadu. Zo sklonenou hlavou som počúvala generála a Hirokiho, ktorí kráčali na čele skupiny a potichu sa zhovárali.
„Yuuki-sama?“ Otočila som sa k slabému hlásku. Bol to Ryuu. Naschvál zaostal, aby sa mohol pridať ku mne. Prispôsobil sa môjmu tempu chôdze.
„Vy ste trvali na tom, aby prezident vytvoril našu skupinu, ktorá má plniť túto špeciálnu úlohu?“ Spýtal sa. Zvedavo naklonil hlavu na bok a jeho bledé jemné vlásky mu neposlušne zakryli polovicu tváre. Práve teraz vyzeral ešte mladší, ako bol v skutočnosti.
„Áno.“ Odpovedala som mu. „Chcela som to ja. No vás všetkých vybral on.“ Zero trval hlavne na Fumiovi.
„Tí upíri idú po vás a po vašej dcére, pretože máte príliš vzácnu krv? Chceli ste len využiť asociáciu, aby ste sa ich navždy zbavili a mohli žiť v bezpečí s pokojom na duši, že nič nehrozí hlavne vášmu dieťaťu?“ Prekvapilo ma, koľko o mne vie.
„Si naozaj veľmi bystrí.“ Nikto z nich, okrem Fumia, nebol oboznámený s mojou presnou situáciou. Predmetom našich rozhovorov osobné záležitosti nikdy neboli a ak aj áno, ja som o sebe nehovorila. Ryuu sa toľko dozvedel iba pozorovaním. Pre neho znamenali pohyby, gestá, výrazy tváre a činy oveľa viac ako slová.
„Ryuu, si veľmi mladý... aj keď nepochybujem o tvojich schopnostiach, po všetkom čo som videla, ako je možné, že si medzi lovcami?“ Spýtala som sa ho. „Nemôžeš vedieť, čo všetko riskuješ.“ Dodala som ustarostene.
Ryuu chvíľu mlčal a potom len zamykal plecami. „Stal som sa lovcom, lebo to asociácia vyžadovala. Dnes je všetko inak, ako to bývalo. Ak nepomôže každý kto vie, prepukne šialenstvo. Asociácia aj svet potrebuje každú ruku, čo dokáže upírov meniť na prach.“ Kam až siahali následky mojich rozhodnutí? Ak by som ostala s Kanamem, ak by si on plnil svoje povinnosti a začal pomáhať ľuďom, ak by asociácia kvôli tomu nebola v takých problémoch, Ryuu by teraz pokojne spal vo svojom dome ďaleko odtiaľto a jeho myseľ by sa trápila jedine dobrým prospechom v škole alebo nepodstatnými a zábavnými potýčkami jeho priateľov a spolužiakov. Na rozdiel od toho premýšľal o zabíjaní, získavaní informácii alebo mučení... Čo všetko som ešte zmenila? Prečo som sa doteraz poriadne nezamyslela nad všetkými ľudskými životmi, čo kvôli nám vyhasli? Ako môže byť toto Kanamemu jedno? Koľko nevinných ľudí, možno rovnako mladučkých a milých ako Ryuu, už zaplatilo za naše chyby?
„Je mi veľmi ľúto.“ Povedala som zrazu a chytila chlapca za jeho rukáv. „Skončí sa to, prisahám, no jediné čo môžeme teraz spraviť je toto.“ Ryuu sa prekvapil a začervenal sa, keď som sa ho dotkla. Nevedel, čo má povedať, tak iba prikývol.
V diaľke som zacítila pohyb. Zastala som a prudko otočila hlavu doľava. Zdvihla som bradu a zatvorila oči.
„Yuuki-sama?“ Ozval sa Ryuu šokovane.
„Ticho.“ Nariadila som mu, aby som sa mohla sústrediť. Zastali aj ostatní a prekvapene na mňa pozreli.
„Niekto si nás všimol.“ Oznámila som im. „Idú rovno k nám. Nemyslím si, že je to náhoda.“
„Len opatrne.“ Reagoval okamžite Fumio a zdvihol dlane do vzduchu, aby zastavil vlnu napätia a vzrušenia, ktorú som svojimi slovami vyvolala. „Nebudeme konať unáhlene.“ Vravel múdro a veľmi dominantne, aby sa niekto z nás nerozhodol vyletieť na možnú hrozbu sám a bez rozmyslu. Otočil sa ku mne.
„Čo ak sú to ľudia?“ Spýtal sa pohotovo. „Nie sme až tak ďaleko od mesta. Musíme byť opatrní.“
„To rozoznám!“ Ohradila som sa nepríjemným tónom. „Alebo poznáte ľudí, ktorí dokážu bežať rýchlejšie ako športové auto?“ Daiki sa potichu zachechtal.
„Tak teda?“ Spýtal sa Fumio stále ostražito.
„Upíri.“ Povedala som jednoducho a vycerila zuby.
„Ako ďaleko sme od miesta, kde mali byť pôvodne?“ Spýtal sa Ryuu Fumia. Vyzeral celkom pokojne.
„Ešte sme neprešli ani polovicu vzdialenosti.“ Povedal a zvraštil čelo. Uvažoval a snažil sa vymyslieť najúčinnejší postup, ktorým by sme sa mali riadiť.
„Nemohli sme mať nesprávne informácie.“ Nazlostene som zaťala päste. „Ako je to potom možné?“
„Nemyslím, že sa tomu upírovi podarilo oklamať nás.“ Vravel rozhodne Hiroki. „Jednoducho len nevedel, čo plánujú. Veď napokon smer udal presný.“
Hanako a Umeko len prikyvovali. Mysleli si to isté.
„Záleží na tom či ich stretneme tu alebo inde?“ Spýtala sa Hanako a jej bojovný prístup sa mi naozaj veľmi páčil. „Aj tak nemajú šancu.“ Doložila. Jej sestra sa na ňu iba pobavene usmiala.
„Kradneš mi slová, Hanako.“ Úsmev sa roztiahol aj po mojej tvári. „Takže, generál Fumi, čo navrhujete?“
Vzdychol si a potom sklonil hlavu. „Toto sa vám asi bude páčiť.“ Povedal napokon a zdvihol ľavú ruku. Usmiala som sa ešte viac.
„Chcete si zo mňa vystreliť?“
Fumio zdvihol tvár a s úsmevom sa na mňa pobavene pozrel. „To by som si nikdy nedovolil.“ Povedal a prudko mávol rukou dopredu.
Nahlas som sa zasmiala a vyletela vpred. Jeho signál znamenal voľný útok. Ešte nikdy sa k nemu neuchýlil, no komplikované plánovanie by bolo teraz úplne zbytočné. Dobre vedel, že takto to mám najradšej.
Svoje oslabenie a stratu síl som si uvedomovala ešte jasnejšie, keď sa Hiroki, Daiki a Ryuu vyrútili rovno predo mňa a poľahky ma predbehli. Možno im to za mojím chrbtom posunkom prikázal Fumio, ktorý nechcel, aby som bola priamo na čele vystavená prvým najtvrdším a najhrubším úderom.
Dostali som sa až na malú čistinku medzi riedkymi stromami, a keď sme boli už dosť blízko na to, aby mi moje zvyšné sily dovolila preniknúť do myslí upírov, ktorý sa na nás rútili, šokovane som vydýchla a takmer som sa potkla.
Zadržte! Myšlienkami som preniesla do každej jednej mysle člena našej skupiny. Stihla som ich zastaviť včas. Neboli sme jediní, ktorí prerušili svoj útok. Keď sa spomedzi stromov vyrútili prvé postavy, spomalili a napokon zastali presne ako my. Neuvažovala som ani chvíľočku a jediným rýchlym skokom som sa dostala ku Gorovi, ktorý stál najvzadšie a skryla som sa za jeho široký chrbát. Ani sa nepohol, keď som tak spravila. Zľahka som na jeho kríže položila dlane, aby som sa oprela a on sa zhlboka nadýchol, narovnal sa a vypäl hruď, aby vlastným telom zakryl ešte viac.
Bola som mu naozaj vďačná. Schúlila som sa a čakala, čo bude ďalej. Fumio stál na čele. Chvíľu hľadel na skupinu upírov a potom vystúpil o krok dopredu. Zhlboka sa nadýchol a prehovoril.
„Neočakávali sme, že sa naše cesty skrížia.“ Jeho zvučný tón naplnil celú čistinku. „Mali ste namierené na sever rovnako ako my?“ Spýtal sa Fumio. „Podarilo sa nám zistiť, že tu blízko sú ďalší.“
„Pôvodne sme to v pláne mali.“ Zachvela som sa, keď som začula Kanameho hlas. Hrdý a so stopami arogancie sa jeho tón rozliehal priestorom oveľa pôsobivejšie. „Ale nové okolnosti ma možno prinútia k inému rozhodnutiu.“
„Spojenie našich síl by značne znížilo riziko ohrozenia.“ Povedal mu Fumio, ktorý vo vzduchu zacítil ťažkosti. Tiché odfrknutie ktoré som začula znelo trochu pobavene. Kaname sa neplánoval nechať ovplyvniť jeho radami, akokoľvek boli pravdivé a presné.
„O riziku sa dá hovoriť iba ťažko.“ Pokračoval Kaname trochu výsmešne. „Tieto druhy padajú takmer sami od seba.“
„To je pravda.“ Usmial sa Fumio a atmosféra bola hneď trochu uvoľnenejšia. „No aj tak si myslím, že by sme situáciu ako je táto využiť mali. Rozdelenie oblastí by všetko urýchlilo. Mohli by sme sa dohodnúť.“
„Ja som mal dojem, že územie rozdelené už bolo.“ Jemné rozhorčenie čo sa za Kanameho slovami skrývalo, vôbec netajil. Všetky tieto územia boli jeho a my sme na ne vstúpili celkom bez jeho dovolenia. Mal plné právo brániť to, čo bolo jeho. Fumio môže byť šťastný, že ich Kaname hneď nevyzval, aby zmizli alebo ich rovno nenapadol.
Vykukla som spoza Gorovho lakťa. Chcela som vidieť, nie iba počúvať a predstavovať si výrazy ich tvárí. Kaname tam stál. Vznešený, silný, no tiež namyslený, s vystretým chrbtom a trochu nadvihnutou bradou hľadel na Fumia a hodnotil ho. Podarilo sa mi odtrhnúť oči od jeho tváre a pozrela som sa na ostatných. Len kúsok od Kanameho stáli hneď dvaja upíri, ktorí sa ako jeho krídelníci vynímali po jeho bokoch. Akatsuki a Senri. Ako inak. Nemohla som očakávať, že by viac dôveroval niekomu inému. Kúsok za nimi stál Naoki. Jeho postoj nebol tak veľmi napätý na rozdiel od všetkých ostatných okolo neho. No nebol celkom uvoľnený, situáciu pred sebou sledoval veľmi pozorne a zároveň nezúčastnene. Jeho úlohou bolo pravdepodobne len pozorovanie. Kaname ho určite k boju veľmi nepúšťal, no zato si ho držal blízko pri sebe. Bola som si istá, že ho iba učí. Naokiho by určite raz rád poveroval dôvernejšími úlohami a k tomu sú takéto lekcie pre neho veľmi dôležité. Zarazila som sa, keď som vedľa nich zazrela dve ženy. Maličká Rima s trochu divejším výrazom, ako som bola zvyknutá, stála za Senrim, len kúsok od Ruky, ktorá očividne nebola nadšená z toho, že je blízko Akatsukiho. Len nepatrne sa od neho odkláňala a stála pozadšie ako jej priateľka. Pár upírov zo stráže, ktorých som poznala len z videnia, trochu unudene postávali v strede a otvorene dávali najavo svoje sklamanie. Tešili sa na boj, a keď sa z ich nepriateľov nakoniec vykľul niekto úplne iný, mnohí len naprázdno vydýchli a zvesili plecia. Bolo ich veľa, takže dozadu som videla iba veľmi ťažko. No tak žiarivo žltú farbu vlasov, ktoré poletovali v silnejšom vetre, som prehliadnuť nedokázala. Hanabusa... sa vrátil ku Kanamemu? Chvíľu som na neho šokovane hľadela a potom sa rýchlo stiahla späť za Gorov chrbát. Na čistinke vládlo napäté ticho. Len vietor hvízdal tmou medzi stromami. Nevedela som, čo bude ďalej. Má Kaname v pláne nejako sa s Fumiom dohodnúť? Alebo chce zaútočiť a vyhnať ho?
„Yuuki...“ Srdce mi vynechalo jeden úder, keď ma Kaname nečakane oslovil. „Čo to robíš?“
Vzdychla som si a zatvorila oči. Čo som si myslela? Že si ma nevšimne? Neostali mi žiadne zvyšné sily na to, aby som pred ním skrývala svoje vedomie. Preto som sa tak obávala stretnutia s ním. Keď zistí, aká som slabá, donúti ma ku všetkému, čo si len bude priať. Nemala som však na výber. Znovu som pomaly vykukla spoza Gorovho širokého chrbta. Kaname na mňa hľadel mierne pobavenými očami. Ostal však ostražitý a sledoval každý môj pohyb.
„Poď ku mne.“ Lákal ma tichým hlasom. Už sa to začalo. Spravila som chybu, keď som mu pozrela do očí, pretože teraz môj pohľad už nepustí. Neváhala som a vykročila dopredu. Videla som len jeho oči. Pomaly som obchádzala nervóznych lovcov a každým krokom sa blížila ku Kanamemu. Natiahol ku mne ruku. Zozadu ma však niekto jemne chytil za lakeť a vytrhol ma z moci Kanameho očí. Prekvapene som pozrela za seba a pohľadom zastala na vážnej tvári generála Fumiho.
„Rozhodnite sa sama.“ Povedal mi a potiahol ma o krok dozadu. Cítil, že nekonám z vlastnej vôle? Na Kanameho som pozrela s trochu väčším odhodlaním. Spustil ruku.
„Všimol si si ma hneď?“ Spýtala som sa ho zvedavo.
„Hneď ako mi prišiel podozrivý muž so štyrmi nohami.“ Jeho pobavenie poukazovalo na môj hlúpy nápad skryť sa. Nerozumel, o čo som sa pokúšala bez vlastnej moci.
„Videl som tvoje vlasy, cítil tvoju vôňu...“ Vravel a jediným rýchlym pohybom sa ku mne dostal a schmatol ma za ruku. Potom ma k sebe pritiahol. „A počul tvoje srdce aj na takú diaľku.“ Ruku položil na môj chrbát a druhou ma pohladil po vlasoch. Vedela som, na čo myslel. Srdce mi bilo rýchlejšie a silnejšie od rozrušenia a jeho blízkosti. Sklonil sa ku mne. „Prečo ma nepobozkáš, drahá moja? Nevideli sme sa tak dlho...“
„Dala som ti všetko.“ Takmer som zašepkala. „Čo ešte chceš?“
Nemusel mi to povedať. Zľahka prešiel nosom po mojom krku. Jeho smäd nad ním pomaly víťazil. Ešte sa však dokázal ovládnuť. Narovnal sa a znovu mi pozrel do tváre. Hneval sa.
„To od teba nebolo veľmi pekné, keď si ma tam nechala.“ Hovoril o plese. Musela som ho veľmi sklamať. Rukou ktorou ma len pred chvíľkou hladil, ma teraz zdrapil za vlasy. „No nemysli si, že sa ti to podarí znovu.“ Silno ma potiahol.
„Pusti ma!“ Vykríkla som bolestivo. Chytil ma za pás oboma rukami, tentoraz už bez hrubej sily, no stále pevne.
„Nemôžem dovoliť, aby sa vystavovala takémuto nebezpečenstvu čo i len o chvíľu dlhšie.“ Povedal Kaname vyrovnaným tónom smerom k Fumiovi. „Pokračujte vo svojej úlohe. Dávam vám povolenie zdržať sa na mojich územiach tak dlho, ako len budete potrebovať.“ Jeho hlas bol pevný.
„Kaname, sú len pár kilometrov odtiaľto!“ Vravela som mu nahnevane a po celý čas som sa snažila ujsť z jeho zovretia. „Teraz ma nemôžeš zastaviť!“
Vôbec ma nepočúval. Nemal v pláne ma viac pustiť. „Na to zabudni.“ Povedal mi potichu a pritlačil ma k sebe. Z jeho dotyku som cítila, že sa už naozaj nemohol dočkať toho, že ma bude takto držať.
„Chcem však, aby ste prijali moju pomoc.“ Povedal Kaname Fumiovi. Jeho slová ma prekvapili. Začula som Daikiho nedôverčivé odfrknutie.
„Ruka, Rima, pôjdete s nimi.“ Povedal pokojne. „Aidou ty tiež.“
Zarazene som na Kanameho pozrela a na chvíľku celkom prestala bojovať s jeho rukami. Posiela preč aj Hanabusu? Veľmi rýchlo som si uvedomila, o čo mu ide. Všetkých ich pošla preč... Kaname na mňa pozrel s trochu krutým úsmevom na perách. Toto mi nemôže urobiť!“ Vydesene som na neho hľadela. Rýchlo som sa otočila k veľkej skupine upírov a hľadala som jednu tvár. Keď konečne našla Hanabusove oči, zahľadela som sa do nich sa všetkou svojou bolesťou. Z posledných síl som otvorila svoju myseľ a chcela sa s ním spojiť myšlienkami. Niečo ma však zastavilo. Znovu som šokovane pozrela na Kanameho. To on ma nepustil do Hanabusovej mysle. Nevedela som, že niečo také dokáže. Prosebne som mu pozrela do tváre a silno zovrela jeho ruky, ktorými ma stále pevne stískal.
„Dovoľ mi hovoriť s ním.“ Prosila som. „Dovoľ mi to.“ Pustil ma a potom ma hneď chytil za ruku.
„Ideme.“ Povedal ostatným. Bol to jasný povel. Pohli sa všetci, až na troch. Hanabusa, Ruka a Rima ostali stáť na mieste. Boli celkom bez výrazu.
„Nie, počkaj!“ Zvolala som. „Fumio, neprijmite ich!“ Bolo to po prvý raz, čo som ho oslovila jeho menom. Určite si to všimol aj on. Podľa jeho výrazu som vedela, čo si myslí. Bol nešťastný, no uvedomoval si, že s Kanamem mi nič nehrozí a preto sa tiež rozhodol nič nespraviť.
„Poď.“ Kaname ma silno potiahol za ruku. Bol veľmi netrpezlivý a od skupiny lovcov ma chcel odlúčiť čím skôr. Rovnako ako aj od môjho drahého blonďáka, ktorý radšej klopil zrak, aby ma svojím bezduchým pohľadom nerozrušil ešte viac.
Kaname ma nepúšťal a rýchlo ma ťahal medzi stromy. Čistinka mi úplne zmizla z dohľadu spolu s tými, ktorí na nej ostali. Po líci mi stiekla slza hnevu. Nemohla som na nič myslieť. Ťažko sa mi sústredilo aj na vlastné nohy a v suchom lese som sa neustále potkýnala o konáre a vyvalené kmene prikryté lístím. Keď si Kaname všimol, že s ním nevládzem držať krok, zastal. Skúmavo sa mi zahľadel do tváre a ja som sa celkom omámená vysilením a smädom pri jeho náhlej blízkosti začervenala. Kaname prižmúril oči.
„Si unavená.“ Povedal potichu. „Takto si chcela ísť proti tým upírom? Nevládzeš už ani len chodiť.“
„Išla by som, aj keby som bola zranená...“ Zabíjala by som ich dovtedy, až kým by som nevydýchla. Zlostne som sa mykala, kým ma Kaname dvíhal na ruky. Od toľkých prudkých pohybov sa mi až zakrútila hlava. Chytila som si ju a pevne zatvorila oči.
„Vzdaj sa.“ Zašepkal mi. „Teraz si znovu moja.“
Nevládala som ani len znovu otvoriť oči. Kedy som sa takto veľmi vysilila? Tvrdohlavo som pokrútila hlavou.
„Toto ti nepomôže.“ Povedal mi a rýchlo sa rozbehol na západ rovno za ostanými.
Bola som vyčerpaná, ale vedomie som nestratila. Kaname vedel, že som bola hore, no aj napriek tomu ma nechal úplne na pokoji. Rozhodol sa nezaťažovať ma otázkami. Zatiaľ. Držal ma tak jemne a nežne, až sa moje srdce celkom upokojilo. Netrvalo však dlho, aby som si spomenula na to, čo ma trápi. Hneď som bola znova nervózna. Len pred chvíľkou som ešte mala všetku svoju slobodu. Bola som na love. Cítila som, že robím všetko, čo je v mojich silách, aby som napravila svoj život a vymazala všetky naše problémy a starosti. Zachránila, čo sa len dá. Snažila som sa zo všetkých síl. No teraz som o slobodu prišla. Moju voľnosť mi vezme Kaname a zamkne ju na desať zámkov. Rovnako ako mňa. Z obáv sa mi na čele objavili vrásky.
Podľa studeného vánku ktorý pomaly slabol, som zistila, že Kaname spomaľuje. V diaľke som počula zložité prepletené zvuky. Rušné okolie mohlo znamenať jedine ľudské obydlia. Mesto. Otvorila som oči. Svetlá ktoré pretínali tmu a priťahovali veľa pozornosti ma rušili. Cez privreté viečka som sledovala kraj malého mesta.
„Polož ma,“ povedala som Kanamemu potichu. „Prosím.“
Moje nohy sa dotkli zeme. Kaname ma pustil zo svojej náruče, no ostal ma držať za ruku.
„Ostaneme tu cez deň.“ Povedal mi, ale do tváre sa mi nepozrel. Hľadel do tmavých ulíc pred sebou.
„Kaname-sama, všetko je pripravené.“ Vôbec som sa nesústredila na upíra, ktorý sa vrátil len pred chvíľkou, pretože ho Kaname poslal dopredu. Nevedela som, aká bola jeho úloha. Kým sme prechádzali lesom, Kaname vydal pár rozkazov, ktorým som taktiež nevenovala pozornosť. Uvažovala som či je vôbec niečo, čo by ma dokázalo vytrhnúť z mojej apatie.
„Dobre. Povedz všetkým ostatným, aby šli napred. O všetko sa postarajte.“ Prikazoval mu Kaname. „Chcem, aby bolo všetko hotové, keď ju zajtra privediem.“
„Ste si istý, že teraz nechcete žiadne stráže?“ Spýtal sa ho upír. „Okolie sme preverili, no aj tak...“
„To nebude potrebné.“ Prerušil ho Kaname a mávol rukou. „Už choď.“
Upír sa hlboko uklonil a zmizol. Otupene som kráčala za Kanamem. Viedol ma a prechádzal úzkymi, málo nápadnými uličkami prebúdzajúceho sa mesta. Slnko práve vychádzalo. Neuvažovala som nad tým, čo robím. Jednoducho som ho nasledovala a spozornela som až keď sme vošli do domu na konci celkom opustenej ulice. Bol nenápadný s viacerými podlažiami a jeho tmavé obloženie mu dodávalo veľmi všedný a ošumelý vzhľad. Dokonale zapadal do svojho prostredia a nepriťahoval žiadnu pozornosť. Bolo to len nenápadné útočisko, ktoré malo poslúžiť hlavne mne, kým nenazbieram trochu síl a budem znovu schopná postaviť sa na nohy. Dom bol prázdny. Aj keď vyzeral opustený, v rohu vstupnej miestnosti v krbe potichu pukotal oheň a nikde som nepostrehla ani najmenšiu smietku prachu. Tak toto Kaname zariaďoval počas cesty sem. V polovici vŕzgajúcich schodov vedúcich do horných izieb som sa celkom vzdala. Kaname ma zachytil a potom ma vyniesol. Nevládala som ani hovoriť. Konečne ma položil do postele v jednej z izieb na poschodí. Jeho prsty rýchlo rozopli ťažké oblečenie, čo som mala na sebe. Hrubé vrstvy šiat, ktoré sa mi vonku v lese naozaj zišli, mi teraz prekážali. Pocítila som úľavu, keď som sa ich zbavila. Rovnako mi stiahol aj topánky. Moje oči boli už dávno zatvorené a ostali aj napriek omamne sladkej vôni, ktorú som zacítila. Niečo mi kvaplo na suché pery. Prešla som si po nich jazykom. Až som si vzdychla od rozkoše a pocitu blaženosti, keď som spoznala chuť Kanameho krvi. Pootvorila som ústa, keď sa rozhodol dať mi viac. Dobre vedel, že by som ho uhryznúť nevládala. Rýchlo som pila a sústredila sa na teplo, čo sa mi rozlievalo po celom tele. Keď slabý prú krvi ustal, spokojne som vydýchla a konečne potichu zaspala.
Keď slnko zapadlo a cez okná sa do izby začala platiť tma, prebrala som sa. Pomaly som otvorila oči a zahľadela som sa na tmavočervené nebesá postele. Na lýtkach som pocítila jemné pohladenie studených prstov. Dotyky pokračovali cez stehná, brucho, ramená a zastali na mojom krku. Cítila som váhu jeho tela na svojom. Jeho pery mi prechádzali po sánke. Keď sa však priblížili k mojim ústam, zastavila som ho. Pozrela som mu do očí.
„Vyzeráš oveľa lepšie.“ Vydýchol Kaname. „Cítiš sa silnejšia?“
Len som prikývla. Únava zmizla a po mojom tele sa namiesto chladu rozlievalo teplo. Cítila som sa plná síl.
„Prečo sme tu?“ Spýtala som sa ho trochu zastretým hlasom po dlhom spánku. V posteli som bola celý deň. Jeho oči boli prekvapené a tiež zvláštne smutné. Podsunul ruky pod môj chrbát a trochu ma nadvihol.
„Uvedomuješ si, v akom zlom stave si bola? Aká si bola vyčerpaná?“ Pýtal sa ma zachmúrene. „Ako dlho si bola bez krvi?“ Nemala žiadny zmysel klamať.
„Dlho.“ Priznala som. Jeho krk tak blízko pri mojej tvári lákal moje oči. Kaname si to všimol. Chytil ma za zápästia a stiahol ma na seba, keď sa zvalil na posteľ. Neváhala som ani chvíľku. Zovrela som jeho ruky a inštinktívne som použila všetku svoju silu. Stále som jej nemala toľko, aby mu to spôsobilo bolesť. Moje pevné objatie si Kaname užíval. Potichu vydýchol, keď som ho uhryzla. Nedávala som pozor a vôbec som sa neovládala. Pila som rýchlo a neuvažovala som nad tým, koľko bolesti mu spôsobujem. Uhryzla som ho znovu a potom znovu. Jeho rany sa hojili tak rýchlo... Aj keď som mu vzala veľa krvi, nevyzeral unavený. Onedlho ma však zastavil. Chytil mi tvár do dlaní a odtlačila ma. Chvíľu mi hľadel do očí a potom ma k sebe znovu pritiahol. Vášnivo ma pobozkal na krvavé pery.
„Ako dlho tu chceš ostať?“ Spýtala som sa ho, keď ma pustil. V očiach sa mu zaiskrilo. Na čo myslel? Ruku položil na môj chrbát a silno ma k sebe pritisol. Prudko som nesúhlasne vydýchla a zaprela sa rukami o jeho hruď. Jeden bozk mu asi nestačil.
„To závisí od teba...“ Povedal mi a jeho ruka na mojom chrbte ma nežne pohladila. „Ak by si chcela... môžeme ostať aj celú noc.“
„Nebuď smiešny.“ Zamietla som okamžite jeho lákavý návrh. Kaname sa napriek tomu zasmial.
„Prečo nie?“ Spýtal sa a odmietol ma pustiť. Aj keď ležal podo mnou, stále to bol on, kto kontroloval situáciu. Jeho ruky sa jemne obtočili okolo mojich zápästí a ich zovretie pomaličky silnelo, ako ma k sebe priťahoval stále bližšie.
„Prečo ma jednoducho neprinútiš?“ Vydýchla som mu do tváre, keď som sa ho pošepky spýtala. „Nerobíš to tak vždy, keď ma chceš?“
„Prinútim ťa,“ oznámil mi pokojne, „ale až keď ma odmietneš.“
Srdce sa mi pri jeho slovách poplašene rozbehlo. Slabo sa usmial, aby mi ukázal, že to počuje. Moje líca sa jemne začervenali. Nechcela som mu predviesť, ako ma dokáže vyviesť z miery, no zatiaľ som absolútne zlyhávala.
Videla som v jeho očiach, ako si želá, aby som ho chcela tiež. Mlčala som a len mu hľadela do tváre. Zrazu mi pomaly pustil ruky. Chvíľku neisto čakal či niečo spravím a pokúsim sa ujsť z jeho náručia, no keď som sa nepohla, smelo mi siahol pod šaty.
Sledoval moje privreté viečka a jemný rumenec na tvári. Dovolila som mu hladiť ma po hrudi. Keď sa však nečakane dotkol mojej spodnej bielizne, prudko som otvorila oči a chytila ho za ruky, aby som ho zastavila. Zamrzol rovnako ako ja.
Dlhú chvíľu som mu len napäto hľadela do bezvýraznej tváre. Znovu čakal či si to nerozmyslím.
„Ako chceš.“ Povedal krátko. Schmatol ma za pás a napriek môjmu vzdoru sa na mňa ľahko prevalil. „Môže to byť aj takto.“
Jeho hrubé dotyky som poznala už príliš dobre na to, aby som vedela, že sa im nemám vzpierať, pretože by som všetko ešte zhoršila. Pustila som teda jeho zápästia. Hneď to využil a dotrhal mi šaty. Prinútil ma spraviť všetko, čo chcel. O pár chvíľ som pred ním ostala ležať celkom bezbranná a hľadela som do jeho tváre bezmocnými očami.
Sklonil sa ku mne a svoje pery mi priložil k uchu. „Robíš to naschvál, však?“ Zašepkal. „Nemusíš mi klamať. Vidím ti to v tvári. Za vzdorom, ktorý mi ukazuješ, sa v hĺbke tvojej mysle skrývajú zvrhlé myšlienky.“ Podsunul podo mňa ruku a pritlačil ma k svojmu telu ešte pevnejšie. Ledva som zadržala hlasný vzdych.
„Počkaj,“ povedala som mu vzrušeným tónom. „Namiesto mňa... vezmi si moju krv.“ Chytila som ho za vlasy, aby sa neodtiahol od mojej tváre. „Chcem to viac.“
Pri tej predstave až potichu zapriadol a prešiel mi nosom po krku. „Dobre...“ Zamrmlal.
Objal ma tak silno, až som takmer nemohla dýchať. Poslušne som zaklonila hlavu, aby sa mohol dostať až k tepne. Neváhal a jeho dlhé tesáky mi jemne prenikli do hrdla. Slastne mrmlal. Ešte som ho tak nepočula. Pil tak dychtivo, až úplne zabudol na svoje okolie. Nič nevnímal. Po nejakom čase sa odo mňa odtrhol. Jazykom však prechádzal po krvavých stopách maličkých kvapiek, aby nič nevyšlo nazmar.
„Yuuki, vieš vôbec, akú má tvoja krv úžasnú chuť?“ Vravel mi potichu. „Je o toľko sladšia...“ Myslela som si, že mal už dosť, ale vôbec to tak neznelo.
„To len preto, lebo si ju pil už veľmi dávno.“ Zašepkala som mu a pohladila ho po líci.
V jeho očiach som zazrela niečo zvláštne. Slabo ich prižmúril, ako uvažoval.
„Kaname?“ Zašepkala som znova.
„To nič,“ povedal mi a jazykom znova prešiel po mojej koži. „Daj mi ešte viac...“
Mykla som sa, keď sa mi znovu nežne vrhol na hrdlo. Lačne prehĺtal a občas si potichu vzdychol. Naozaj som mu musela veľmi chutiť...
Asi o hodinu som mu zoslabnuto zatlačila o hruď. Ak by som ho nezastavila, pokračoval by, až kým by som stratila vedomie a potom možno ešte ďalej.
„Nestačilo ti?“ Spýtala som sa trochu prekvapene, keď ma neochotne pustil.
„Nie.“ Zatváril sa veľmi nespokojne. Takmer som sa usmiala.
Prekvapila som ho svojimi zvyšnými silami. Vyslobodila som sa z jeho objatia a rýchlo sa postavila na nohy. Poobzerala som sa po izbe. V rohu stála skriňa so zásuvkami. Prešla som k nej a dúfala som, že nájdem nejaké oblečenie. Mala som šťastie. Kaname ma ticho sledoval, kým som si na voľnú košeľu, ktorú som mala na sebe navliekala modrú vestu z jemnej látky a cez plecia si nakoniec prehodila tmavý plášť.
„Nechcem tu ostať.“ Povedala som mu. „Zdá sa, že si zabudol, no máš povinnosti.“ Tiež vstal a pozrel na mňa zaujatými očami. Moje slová ho prekvapili.
„Čo očakávaš?“ Spýtal sa ma a jeho tvár zvážnela.
„Musíš pomôcť ľuďom.“ Vyhlásila som. „Ak to spravíš, zachrániš mnohých.“ Vedel koľko životov závisí od jeho rozmaru. Pochybovačne prižmúril oči.
„Nemôžem ti veriť.“ Povedal chladne. „Ak odídem, znovu utečieš.“ To bolo jediné, nad čím dokázal uvažovať. Zdvihla som obočie a pomaly sa vybrala k nemu.
„A ako by sa mi to podľa teba podarilo?“ Nahnevane som mu šťuchla prstom do hrude. „Odlúčil si ma od všetkých, ktorí mi ešte boli ochotní pomôcť.“
„Nebolo by to prvý raz, čo si všetkých oklamala a sama ušla, aj keď si bola strážená.“
„Lenže vtedy som nebola sama. Pomohol mi Senri.“
„Si dosť silná, aby si to zvládla aj sama.“ Povedal mi Kaname a zovrel mi ruku na svojej hrudi. „Nemôžem ťa nechať samú. Jedine mne nikdy neujdeš.“
Nehnevane som sa mu vytrhla a spojila obočie.
„Kde ma chceš držať tentoraz?“ Spýtala som sa.
„Už sa nebudeš tak hnevať, keď ti to prezradím.“ Na perách mu zrazu pohrával úsmev. Moja nezaujatá tvár ho len posmelila. Pustil mi ruku.
„Akatsuki a Senri na nás už čakajú doma.“
Celkom som stratila reč. Nechápavo som na neho hľadela. „Myslíš to vážne?“ Oči sa mi rozžiarili. Usmial sa a prikývol. Moju stále šokovanú tvár vzal do dlaní. Utrel mi malú slzu, ktorá sa mi skotúľala po líci a pritúlil si ma. Silno ma objal.
„Tak čo... ideme?“ Chytil ma za ruku a pobozkal ma na čelo, keď som rýchlo prikývla.