VK (2. séria) 11- Lov

Ste pripravený, generál Fumi?“ Spýtala som sa pošepky a prikrčila sa ešte viac. Zopár ich bolo priamo pred nami.
„Nehovorte mi tak!“ Začula som namrzené funenie muža vedľa mňa. Neznášal, keď som mu vymýšľala prezývky. Fumio bol najstarší z lovcov, ktorí pracovali pre asociáciu. Mal najviac skúseností a zručný bol vo všetkých zbraniach, ktoré som poznala. Jeho rady mali neoceniteľnú hodnotu.
„Mohli by ste tentoraz ostať vzadu? Dobre viete, čo som sľúbil prezidentovi.“ Povedal mi tichým hlasom.
„Nezapojila som sa ani pri poslednom love.“ Namietla som.
„Pobili ste polovicu skupiny.“
„Pretože si ma všimli. Čo som mala robiť, generál?“
Fumio zvesil hlavu a rezignovane si povzdychol. Práve vtedy sa zdvihol silný vietor a husté kríky medzi ktorými sme sa skrývali sa rozhýbali. Stromy na okraji lesa sa kymácali, akoby mali čochvíľa spadnúť.
Striasla ma zima. Alebo to bolo vzrušenie? Po dlhom čase sa nám podarilo nájsť ďalších a moje ruky sa už tešili na ich prach. Prikrčila som sa k skoku.
„Ešte nie.“ Zastavil ma Fumio. „Počkajte, kým nás zacítia.“
Tvár som nastavila vetru. Takto to dlho trvať nebude. Naša vôňa sa k nim dostane za pár sekúnd.
„Máte pravdu,“ usmiala som sa. „Takto to bude zábava.“
„Na to som práve nemyslel.“ Povedal mi Fumio otrávene. Za našimi chrbtami sa ozval tichý smiech.
„Umeko, Hanako, chcete prezradiť našu lokáciu?“ Jemný ženský smiech ustal, keď Fumio sestry napomenul. Obe patrili k nám ako mnohí ďalší, ktorí sa roztrúsení skrývali presne ako my. Čakali na povel k útoku. Vydať ho mal práve Fumio.
„Využijeme ich paniku. Keď zistia, že sú obkľúčení, ich mysle zastrie zmätok a nebudú konať jednotne.“ Počúvať jeho plány bolo vždy fascinujúce. Mne sa však nepáčilo, že spolu so Zerom vždy všetko komplikovali. Ja by som na nich skočila hneď, ako by som ich našla a čím skôr ich roztrhala na kusy. Dokonca by som sa na nich pustila aj sama. Siedmi lovci ktorí ma sprevádzali, by boli úplne zbytoční.
Široko som sa usmiala, keď som v mysliach nepriateľov konečne zacítila zmätok. Už vedeli, že nie sú sami.
Pozrela som na muža vedľa seba. Prikývol.
Vyletela som dopredu a so mnou sedem ďalších. Hneď som sa vrhla na najbližšieho nazlosteného upíra. Fumio práve vytasil svoj tenký meč na trojicu nepriateľov. Bojoval sústredene, no nikdy sa odo mňa nevzdialil, aby ma mohol chrániť, keby som to potrebovala. Nebolo ich tak veľa, ako sme očakávali. Nedovolila som si obzrieť sa, no podľa všetkého sa mojim spoločníkom podarilo zničiť takmer všetkých nepriateľov. Netrvalo im to dlhšie ako pár sekúnd. Zdvihla som ruku, aby som skoncovala s upírom ležiacim na zemi predo mnou.
„Yuuki-sama, zadržte!“ Začula som z diaľky Fumiov zvučný tón. „Ten je posledný.“ Kričal mi. Vzdychla som si a ustúpila, keď k nám priskočila Umeko spolu so svojou sestrou a zdrapili upíra za ruky. Sadla som si na zem a poobzerala sa.
Po všetkých upíroch ostal len prach, ktorý rýchlo rozfúkal vietor. Boj som si ani len nestihla vychutnať. Keby nás nebolo tak veľa, zabavila by som sa lepšie. Pozrela som na päť postáv. Pokým Umeko a Hanako držali posledného upíra pri zemi a snažili sa mu zabrániť v prudkých pohyboch, pätica mužov si zrejme dávala načas.
Najďalej odo mňa stál Hiroki. Jeho vysoká a chudá postava bola o toľko vznešenejšia v porovnaní s Fumiovou. Nízky a výdatne široký si vedľa Hirokiho hodvábnym kusom látky čistil meč. No napriek jeho vyššiemu veku či postave bol to stále on, kto mal najviac skúseností, vedomostí a spomedzi lovcov neprekonateľne veľa sily a vytrvalosti. Neďaleko nich stáli Ryuu a Daiki. Týchto dvoch som si špeciálne obľúbila. Ich priateľstvo bolo výnimočné. Mladučký Ryuu, ktorý sa k asociácii lovcov pridal len pred pár týždňami, bol až neuveriteľne talentované decko. Nesmelý, nevýrečný s večne roztomilým hanblivým výrazom bol presným opakom Daikiho, ktorý si ho pre niečo práve doberal. Ryuu len ostýchavo zvesil plecia.
Posledný zo skupiny bol Goro. Mĺkvi a nezhovorčivý. O ňom som sa dozvedela najmenej a počas celej doby čo sme už spolu, som sa s ním ani raz nerozprávala. Jeho svalnaté telo disponovalo hrozivou hrubou silou. Stále sa držal bokom a nikdy nepoľavoval v ostražitosti. Aj keď nedokázal vzbudiť príjemné pocity, v skutočnosti mal veľmi dobrú a prívetivú myseľ. Bol veľkým ochrancom skupiny.
„Hej, dievčatá!“ Zvolal Daiki hlasno a mával na nás oboma rukami. „Nech vám neujde!“
Jeho spontánnosť a zjavný nedostatok zdvorilosti mu často vyčítal práve Ryuu. No Daiki si ťažkosti nerobil vôbec z ničoho. Širokým úsmevom svojho mladého priateľa len podpichoval.
Znudene som si povzdychla a zvesila som plecia. Prečo som si vôbec myslela, že tentoraz to bude zábava? Nepopierateľne ma všetci lovci držali čo najďalej od boja a prenechávali mi len tie najľahšie a najbezpečnejšie úlohy. Málokedy som sa dostala priamo k najsilnejším upírom, ktorí boli v každej takejto nepriateľskej skupine vodcami, pretože Fumio a Hiroki sa na nich vrhli skôr, než som stihla niečo spraviť. Všetci sa snežili čím skôr zneškodniť tých silných a tak rýchlo znižovať nebezpečenstvo. Lenže hrozba bola to, po čom som prahla. Keď som im to vždy po boji vyčítala, tvárili sa, akoby mi nerozumeli a s nevinnými výrazmi ma ubezpečovali, že to nerobia naschvál. Vôbec som im neverila. Pravdu predo mnou utajiť nemohli. To Zero im všetko prikázal. Spolu s Fumiom obaja rozhodli, že najbezpečnejšie bude, ak ma budú držať stranou, no samozrejme nie príliš okato. Asi tušili, že by sa mi to nepáčilo.
Daiki sa k nám dostal ako prvý. Kopol do upíra, ktorého pri zemi držali dve ženy a znechutene sa na neho zadíval.
„Videl som vás, Yuuki-sama.“ Otočil sa zrazu na mňa s úsmevom. „Toho jedného ste zložili naozaj perfektne.“ Obdivne sa snažil napodobniť môj smrtiaci úder, ktorým som zničila upíra, jediného, ktorého som stihla napadnúť.
Onedlho prišli aj ostatní. Len Goro ostal pozadu a tak ako vždy hľadel do diaľky a striehol na ďalšie nebezpečenstvá, ktoré na nás ešte len čakali v hlbinách tmavého lesa.
Fumio nečakal a silno schmatol upíra za potrhaný plášť. Hiroki a Daiki nahradili Umeko a Hanako a sklonili sa k upírovi z oboch strán, aby sa cítil oveľa horšie a hlavne pod nátlakom. Pokým sa sestry postavili ku mne a obe si zložili ruky na prsiach, mladučký Ryuu nás len potichu pozoroval z trochu väčšej vzdialenosti. Do rozhodovania alebo diskusii sa nezapájal, rovnako ako sa nikdy nezúčastňoval na výsluchoch, akým bol aj tento.
„Sleduj a uč sa.“ Zaškeril sa na neho Daiki.
Ostala som sedieť na tráve a tiež som nemala v úmysle nijako sa zapájať. Ak mu Fumio položí tie správne otázky, všetky odpovede ktoré budem potrebovať nájdem v jeho vydesenej mysli.
„Teraz počúvaj ty odporný zubatý netopier. Ušetríme ťa bolesti, ak budeš hovoriť.“ Fumio bol v tomto tak úžasný. Jeho vážny a nebezpečný výraz tváre by zneistil takmer každého. Pozorne som ich sledovala.
„Moja žena...“ zachripel naštvane upír cez stisnuté zuby, „zabili ste ju.“ Jeho hnev znamenal ťažkosti. Nikdy nám neprezradí nič, čo by sme chceli vedieť. Pomôcť nám by bolo to posledné, čo by spravil.
„Spolupracuj a za tvojou nechutnou ženskou ťa pošleme oveľa skôr.“ Daiki neudržal svoj jazyk za zubami a kvôli jeho slovám sa upír začal mykať a snažil sa drzému lovcovi uštedriť úder. Takto ho nikdy neprinútime hovoriť. Fumio a Hiroki nahnevane švihli pohľadom po Daikim, ktorý takmer zničil nádej, že upír prehovorí. Ospravedlňujúco zvesil plecia a viac sa neozval.
„Videla som jednu ženu utekať.“ Ozvala som sa zrazu. „Bežala na sever priamo do lesa.“ Vymýšľala som si a pozrela sa do zmätenej tváre upíra.
„Neverím.“ Zasyčal stále nazlostene. „A aj keby to bola pravda, medzi nami bolo veľa žien.“
„Asi áno...“ mykla som plecami. „Mňa len upútali jej červené vlasy. V tme sa nedali prehliadnuť... Ako vyzerala tvoja žena?“ Spýtala som sa akoby bez záujmu a postavila som sa na nohy. Fumio len nechápavo pozoroval moju tvár a počúval každé moje slovo, snažiac sa prísť na to, čo mám za lubom. Veril mi, takže ostával pokojný. Vedel, že sa pokúšam zachrániť čo sa dá.
Upírovu náhlu neistotu si všimli všetci. V jeho mysli som obraz jeho ženy zbadala hneď, ako ju poprvýkrát spomenul. Nízka červenovláska s dravým výrazom umrela len pred chvíľkou. Zničil ju Ryuu a pamätal si na to. Zaryto mlčal, aby niečo nepokazil.
Upírovi sa roztriasli dúhovky. Jeho hnev zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. Fumio na mňa iba rýchlo pozrel uznanlivým pohľadom, akoby mi chcel poďakovať za pomoc. Konečne mohol pokračovať, keďže sa už mal o čo oprieť.
„Chcem vedieť kde sú vaše ostatné skupiny, koľko presne vás ešte zostalo a či chystáte útok.“ Zaplavil upíra otázkami. „Ak na všetko odpovieš a dáš nám pravdivé informácie...“
„Tak sa čoskoro budeš môcť stretnúť so svojou ženou.“ Dokončila som namiesto Fumia. Upírovi moje slová dávali úplne iný význam. Znamenali pre neho nádej, ktorú som mu však ja dať nemienila. Neveriacky pozrel do Fumiovej tváre.
„Uvidím ju? Sľubujete?“ Pýtal sa zmätene.
„Ó, to je jediná vec, čo ti s istotou sľúbiť môžeme.“ Pokračovala som. V mysliach mojich spoločníkov som nachádzala rozrušenie pri mojej zlostnej dychtivosti. Krutú a krvilačnú polovicu mojej osobnosti nepoznali tak dobre a často sa stalo, že sa jej naľakali, aj keď boli mocnými lovcami.
„Takže hovor, ty nočná krysa.“ Pritlačil na neho Fumio. „Koľko vás je?“
Upír sa zdráhal, no keď mu Daiki zovrel hrdlo, rozkašľal sa a začal sťažka chripieť.
„Neviem koľko nás ostalo. Kvôli vám je už polovica z nás dávno v pekle.“ Snažil sa prikloniť k Fumiovej tvári. Potom kývol hlavou ku mne.
„Za jej krv ti poviem viac.“
Trvalo kratšie ako okamih, kým Fumio vytiahol svoj krátky meč a jediným pohybom odsekol upírovi ruku. Zreval od bolesti a s divokou zúrivosťou sa na mňa zadíval. Ani jeho žena pre neho nebola dôležitejšia ako čo i len jediná kvapka mojej krvi. Pre takých ako bol on znamenala silná krv všetko.
„Položte mu ďalšiu otázku.“ Povedala som Fumiovi a upírovi som prenikla hlboko do mysle. Postačí mi ak si odpoveď pomyslí. Bola som znechutená, ale prinútila som sa.
„Kde sú ďalšie vaše nory, potkan?“ Pýtal sa Fumio. Upírova myseľ sa naplnila obrazmi. Prezrádzal mi smer, diaľku aj presné miesta všetkých táborov ostatných skupín o ktorých vedel a na ktoré si spomenul.
„Ďalšiu.“ Povedala som rýchlo lovcovi.
„Čo viete o princeznej?“ Zlovestne sa spýtal Fumio.
Upír si predstavil dieťa. Uľavilo sa mi, keď som v jeho mysli nenašla takmer nič. Nemali žiadne informácie a aj keď pátrali už dlho, stále netušili, kde by sa Yuuki mohla ukrývať.
„Ďalej.“ Zavelila som a od sústredenia zavrela oči.
„Čo to má byť?“ Upír na mňa podozrievavo zazeral. „Čo robí?“ Jeho myseľ sa napĺňala panikou. Pomaly si uvedomoval, že jeho myšlienky nie sú v bezpečí. Znovu z divel a začal sa mykať.
„Vypadni z mojej hlavy!“ Jačal šokovane. „Už vám nič nepoviem!“ Hiroki a Daiki ho museli silno zvierať. Ja som však už zistila všetko, čo sa dalo. Fumio na mňa pozrel. Keď som prikývla, narovnal sa a od upíra odstúpil. Po tvári sa mi roztiahol spokojný úsmev, keď mi k nemu uvoľnil cestu.
„Ďakujem za spoluprácu.“ Povedala som a prikročila k upírovi bližšie. „Teraz už konečne môžeš odísť za svojou ženou a všetkými tvojimi nechutnými spoločníkmi rovno do pekla.“ Šokovaný výraz sa na jeho tvári ani len nestihol udržať. Bleskovo som zdvihla ruku a konečne dokončila to, v čom ma Fumio nedávno prerušil. Keď bolo po všetkom, postúpala som po prachu, ktorý z upíra ostal a prešla som k Ryuuovi. Kútikom oka som na neho pozrela a potom som sa hneď otočila k ostatným.
„Generál, ideme ďalej.“ Povedala som rozhodne, pretože nové informácie ktoré som získala, zničili neistotu a prebudili vo mne ďalšie odhodlanie. A tiež nekontrolovateľnú krvilačnosť. Až som sa chvela nedočkavosťou pri pomyslení na novú skupinu upírov. „Chcem zabiť ďalších.“ Zasyčala som cez stisnuté zuby. Ryuu o krok ustúpil.
„Musím povedať, že aj keď sa mi naozaj strašne veľmi páči tento váš vzrušujúco-desivý výraz, nemyslím si, že je to dobrý nápad, Yuuki-sama. Jedine Daiki mohol povedať niečo také. Spojila som obočie, aby som dala najavo svoje rozhorčenie.
„A okrem toho...“ Zaškeril sa utáraný lovec a odhrnul si z tváre ryšavé pramene vlasov, „vystrašili ste chudáčika malého Ryuua.“
„Postav sa na dosah jej zubov ty a potom zopakuj, kto má aký strach.“ Ohradil sa Ryuu a pritom na mňa nepatrne žmurkol. Ja som iba prevrátila oči a potom sa znova pozrela na Fumia. Aj tak rozhodoval on. Nespúšťala som z neho pohľad.
„Yuuki-sama...“ Začal a už tón jeho hlasu mi naznačil, čo chce povedať. Zdvihla som ruku, aby som ho umlčala a prudko zavrtela hlavou.
„Počúvajte ma, Yuuki-sama.“ Snažil sa ma upokojiť a presvedčiť ma, aby som ho vypočula.
„Nie, nie, nie!“ Rozčuľovala som sa a dokonca som si aj nahnevane dupla nohou od rozhorčenia. Daiki sa potichu zachechtal, keď si to všimol. Nevydrží ticho ani pár sekúnd. Krátko som na neho zazrela. Stačilo mu to, aby sa upokojil.
„Teraz nemôžeme odpočívať, premýšľať a ani plánovať dopredu nečakané útoky.“ Hromžila som do všetkých strán. „Viem kde sú, viem koľko ich je, a že práve teraz nikoho nečakajú.“ Vravela som horlivo. „Čo viac si môžeme želať, generál Fumi?“
Bezmocne si povzdychol, keď som ho tak oslovila už po stý raz. „Nenechám vám všetku slávu. Nemali ste jej už dosť? Aj ja chcem bojovať!“ Vravela som mu rozhorčene. „Kedy mi to už konečne dovolíte?“
„Ticho!“ Zahriakol ma, ako otec svoju neposlušnú dcéru. Prekvapene som na neho pozrela. Tvár mal celú červenú od úsilia prerušiť môj nahnevaný monológ.
Zatvorila som ústa a konečne ho pustila k slovu. Narovnal sa a podišiel trochu bližšie.
„Hnev nás nikam nedovedie. Sme jedna skupina. Všetci sme tu s jedinou úlohou, ktorá nás spája. Najprv sa upokojíme.“ Myslel len na mňa, pretože všetci ostatní boli dokonale rozvážni. „Teraz si sadnite.“ Nakázal pokojným hlasom. „Podelíme sa o informácie, ktoré sme získali.“ Prečo hovorí v množnom čísle, keď zásluhy boli moje? Zamračene som na neho zazerala, no nakoniec som sa zviezla na zem presne ako všetci ostatní. Boli sme spoločníci, možno dokonca priatelia a hlavne jedna skupina. Držali sme spolu. Fumio nás k tomu viedol už od začiatku. Sedeli sme b kruhu, tak ako sme vždy zvykli. Nahlas som odfukovala.
„Takže... prejdeme si všetko po poriadku.“ Povedal Fumio veľmi pomaly. Daiki sa zahniezdil. On a Ryuu sedeli vedľa seba tak blízko, až sa dotýkali ramenami. Hiroki sedel napravo od generála a z jeho tváre, ktorú mu lemovali dlhé tmavé vlasy, vyžarovala vážnosť. Tak ako vždy. Umeko a Hanako si sadli z oboch strán ku Gorovi. Ja som sedela presne oproti Fumiovi. Takto som mu mohla hľadieť rovno do tváre a oponovať ako prvá.
„Najbližšia skupina?“ Spýtal sa Fumio a konečne prerušil ticho hlbokým hlasom.
„Sever. Dvadsaťdva kilometrov.“ Povedala som okamžite. „No ďalej na severo-východe je ich počet kritickejší.“ Keby to záviselo odo mňa, vyrazila by som tam. Sústredila by som sa na väčšie tábory. Predstavovali oveľa väčšiu hrozbu.
„Takže obsadzujú sever.“ Konštatoval Fumio. „Presne ako sme sa domnievali.“
Musela som sa pousmiať. S tou teóriou prišiel on a keď sa ukázala ako pravdivá, neostal sebecký. Aj keď všetko predvídal správne on, teraz chválil celú skupinu. Akoby sme sa podieľali.
„Z juhu ich tlačíme my, zo západu Kaname-sama.“ Prehovoril Hiroki. „Snažia sa zdržiavať na území nikoho. Nebolo ťažké predpokladať, že sa tam stiahnu.“
Fumio sa trochu nafučal, no neprehovoril. Teraz sa smeli riešiť len útoky a taktizovanie. Osobné spory či ďalšie teórie v našom kruhu miesto nemali. Toto sme sa naučili rešpektovať ako prvé a počas všetkých mesiacov, ktoré sme už strávili spolu, sme to nikdy neporušili. Mali sme isté pravidlá.
„Už to ale nie je krajina nikoho.“ Pripomenula som. „Severné územia už patria Kanamemu.“
„Teda aj tebe.“ Poznamenal Daiki okrajovo. Nevšímala som si ho a pokračovala som, akoby nič nepovedal.
„Aj keď sú k nám najbližšie, nie je to naše územie. Necháme ich jemu.“ Navrhla som. Nerada by som totiž to riskovala nepríjemné stretnutie.
„Mali by sme vyraziť na severo-východ.“ Vyhlásila som rozhodne. „Nebudeme liezť na cudzie územie.“
„Cudzie...“ Zasmial sa znovu Daiki. „Vieš z tvojich úst to znie dosť zvláštne, keďže to územie je vlastne tvoje.“ Nedal pokoj, kým sa nepopálil. Tentoraz ho láskavo upozornil Ryuu, ktorý mu daroval taký úder medzi rebrá, že Daiki rýchlo zdvihol ruky vysoko do vzduchu na znak toho, že sa vzdáva. Fumio na neho prísne pozrel. Potom sa znovu zahľadel do mojej tváre. Čakala som, čo si proti mne vymyslí tentoraz. Zhlboka sa nadýchol.
„Mám celkom opačný názor.“ Inak to ani nemohlo byť. Povzdychla som si a prinútila sa vypočuť ho.
„Postupovať musíme rozumne. Ak nebudeme opatrní a začneme prekonávať priveľké vzdialenosti, môžu si nás všimnúť jednotlivci a varovať ostatných. Musíme sa presúvať nenápadne, rýchlo a hlavne systematicky. Z jedného miesta k tomu ďalšiemu najbližšiemu a nepútať na seba všetku pozornosť.“
Nepáčilo sa mi, čo hovorí. Chcel presný opak toho, čo som chcela ja. No teraz som ho musela nechať dohovoriť, tak ako on nechal hovoriť mňa.
„Ak by sme sa s veľkým krikom vyrútili na ich najväčší tábor, neostalo by to bez povšimnutia. Upozornili by sme ostatných nepriateľov, ktorí by sa hneď stiahli a poskrývali. Nájsť ich by nebolo jednoduché. Boli by pripravení a oveľa ostražitejší. Vydali by sme im signál, že ak si trúfame na ich najväčšie skupiny, malé pre nás hrozbu neznamenajú. V strachu by zmizli z povrchu zemského a čakali by na svoju príležitosť možno aj celé roky.“
Založila som ruky na prsiach a zvraštila čelo. Toto sa mi naozaj nepáčilo.
„Vy sám ste vraveli, že podľa najnovších hlásení Kaname úspešne vyčistil celý západ. Ak je to pravda, práve teraz sa vydáva na sever.“ Nespúšťala som z generála oči. „Je úplne zbytočné vydávať sa na rovnaké miesto.“
„Nie je možné, aby sa tam dostal skôr než my.“ Namietol Fumio. „Je príliš ďaleko.“
„Myslím, že jeho schopnosti dokážem lepšie posúdiť ja.“ Povedala som trochu drzejšie, ako som chcela.
Mlčali sme len pár sekúnd. Fumio nakoniec hlasno vydýchol a vstal.
„Láka vás len boj. Preto sa hrniete do toho najväčšieho zmätku, aký len viete nájsť.“ Povedal mi. „My však musíme postupovať múdro a tiež v záujme cieľov, ktoré si určila asociácia lovcov.“
Objala som si kolená a pritisla si ich k brade. Pohľad som uprela do zeme.
„Dúfam, že je to takto správne, pán generál.“ Vzdychla som potichu. „Verte mi, že stretnutie s kráľom, by v našom záujme určite nebolo...“
„Drahá kráľovná...“ Tak ma oslovovať nezvykol. „Dobre viete, čo sa rozoberá v našom kruhu.“ Pozrel mi do potemnených očí. „A čo do neho naopak vôbec nepatrí...“
Isteže som vedela, čo tým myslí. Nikto z nás nemohol dovoliť osobným záležitostiam hocako ovplyvniť naše poslanie. Silnejšie som si objala kolená a schúlila sa.
Stretnúť sa s Kanamem by bolo to posledné, čo by som naozaj chcela. Naposledy som ho videla na plese, no odvtedy ubehlo už veľa času. Počúvala som len rôzne hlásenia a správy o jeho významnejších činoch alebo o úspešných zásahoch proti nepriateľom. Podľa všetkého sa usiloval presne o to, o čo aj ja. Keď sa dopočul, že malá skupina lovcov prepadáva a ničí upírov, ktorí s útokmi na ľudí nemajú nič spoločné a v podstate pre nich nie sú až tak veľkým ohrozením, zaujalo ho to. Netrvalo dlho, aby sa dozvedel aj o mne. Netušila som odkiaľ.
Keď zisti, že k tej skupine patrím, začal konať. Onedlho na to sme už len počúvali zvláštne zvesti o tom, že kráľ niečo chystá. Obávala som sa, no keď sme nedávno našli jeden z nepriateľských úkrytov, po ktorom sme dlho pátrali, moje starosti sa celkom rozplynuli. Miesto bolo totiž úplne zruinované.
Možno som sa svojimi činmi dokázala dotknúť jeho srdca aj na diaľku. Kaname mi začal pomáhať.
Čo sa však týkalo jeho povinností, nič sa nezmenilo. Stále nepociťoval potrebu ochraňovať aj ľudí, ktorých situácia ostávala naďalej kritická. Rovnako sme počuli aj o Zerovi. Bolo skutočne neuveriteľné, ako mohol dokázať udržiavať poriadok a zabrániť zmätku, ťažkostiam a všetkým problémom, čo sa na asociáciu valili. Jeho sila a horkokrvnosť boli očarujúce, rovnako ako jeho dominantnosť. Bez nepopierateľného rešpektu ostatných, ktorý mladý prezident prirodzene vzbudzoval, by sa ma možno tak nedarilo. Bol tým najlepším prezidentom, akého asociácia lovcov kedy mala. A ja som nebola jediná, ktorá si to myslela. Nikto iný by nezvládol tak veľký nátlak. Nikto by toľko neobetoval.
„Yuuki-sama?“ Zo zamyslenia ma vytrhol Fumio. Všetci boli už na nohách. „Ste v poriadku?“ Spýtal sa starostlivo. Na mojej tvári musel postrehnúť obavy.
„Dobre viete, že nemusíte ísť.“ Povedal zrazu. „Ak so mnou nesúhlasíte...“ V očiach som mu skôr videla: ak máte strach... Vedel, že sa obávam stretnutia s Kanamem. Nechcel ma do ničoho nútiť.
„Mohli by ste si oddýchnuť... Už to bolo dávno, čo ste si... doplnili sily.“ Povedal a pritom mu myklo kútikom úst. Predstava pitia krvi ho odpudzovala. Vyvolávala v ňom pocit nepriateľstva, pretože na ňu bol zvyknutý iba v spojitosti beštii, ktoré ničil. Nepáčilo sa mu, že aj tak vznešená bytosť ako ja, je zatiahnutá do rovnakých kruhov vyplnených krvou.
Boli sme neustále vonku, neustále na love. Nemala som na výber a bola som donútená s obrovskou nechuťou prijať nepriateľa ako svoju korisť. Snažila som sa však obmedziť myšlienky na krv na minimum a vziať si len vtedy, keď to bolo už naozaj nevyhnutné. Nemala som teda veľa sily.
„Nič vás nenúti ísť s nami.“ Povedal mi Fumio.
Zdvihla som tvár k nemu. Stál nado mnou a pozeral na mňa uvoľneným a veľmi priateľským pohľadom.
„Mýlite sa.“ Povedala som rozhodne a natiahla ruku. Chytil ma a pomohol mi vstať.
„Ísť dopredu ma núti úsmev mojej jedinej dcéry.“