SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledná fáza mesiaca: 07- Žiar a chlad; Part 2

07- Žiar a chlad; Part 2

Medzitým Hanabusa kráčal po chodníku a stále sa skracujúca vzdialenosť medzi ním a bránou, mu pripadala takmer hmatateľná. Počúval ako sa jeho priatelia rozprávajú, no vnímal ich len okrajovo. Opäť mal ten znepokojený, nevedomí pocit z tajomstva osoby, ktorú sledovali jeho oči, keď Mitsuki pomaly otočila hlavu. Spoza pleca naňho pozrela kútikom oka a vietor jej vlasy odvieval k pravému plecu.
Napokon sa brána otvorila. Jej pohľad sledoval Hanabusov chrbát. Usmiala sa, keď sa okolo neho zbehol menší hlúčik dievčat a jeho každodenná rutina sa začala odznova. Vždy ho to pobavilo, no svojím spôsobom sa teraz z toho cítil otrávený a unavený.
Práve vo chvíli, keď sa na ňu otočil, doberavo skočila Zerovi na chrbát a zavesila sa mu na plecia. Naklonila sa dozadu a kolenami mu zovrela pás, aby nespadla a Zero preľaknuto zaspätkoval. Zazrel na ňu spoza pleca. Po tom, čo ju okríkol, sa opäť pritisla k jeho chrbtu. Bradu mu položila na rameno a smiala sa dovtedy, kým sa na jeho tvári neobjavil aspoň slabý rezignovaný úsmev. Potom sa Hanabusa odvrátil a podráždený išiel ďalej.
„Hijééé! Hijééé!“ zvolala a kývala pri tom nohami ako malé dieťa.
„V žiadnom prípade. Ihneď zo mňa zlez!“ Vrčal nesúhlasne medzitým čo Mitsuki ukradomky pozrela na Hanabusov chrbát.
„Prosím... Aspoň chvíľku,“ prosíkala a zvalila sa mu na ramená. Prebodávala ho psími očami až si napokon prevrátil očami a chytil ju pod kolenami.
„Tak dobre, ale len pár minút,“ povzdychol a s Mitsuki na chrbte vykročil obhliadnuť areál.
Keď dorazili k budove školy, zoskočila Mitsuki neochotne zo Zerovho chrbta. S hundraním si pretierala unavené oči, ukázala mu chrbát a zanovito popierala, že mu pospávala na pleciach. Zero však akoby jej videl priamo do mysle.
„Ak zle spávaš, zober si nejaké tabletky na spanie,“ poznamenal. Mitsuki naňho pozrela spoza pleca a ihneď sa odvrátila. Vedela, že má o ňu starosť a chce jej pomôcť, no nemyslela si, že lieky boli tým najlepším riešením donútiť ju k spánku. Pravda bola, že ju stále desili nočné mori.
„Nemôžem...“ Zašepkala do vetra a už sa mu chystala priznať, keď si to rozmyslela. „Mám svoju hrdosť.“
„Hrdosť?“ Vyhŕkol neveriacky. „Pochybujem, že útek je za určitých okolností prejav hrdosti,“ sykol nepríjemne a jeho chvíľkové podráždenie ňou otriaslo. Obrátila sa čelom k nemu. Na tvári sa jej rozhostil previnilý výraz a pretože ho prebodla ublíženým pohľadom, uvedomil si, že to trochu prehnal.
„Prepáč,“ pohľad mu zmäkol a kajúcne sklopil oči. „To som nemal hovoriť... Viem, že si na to mala pádny dôvod a naviac...“ odmlčal sa a opätoval jej pohľad, „nič ma do toho nie je.“
„Ak to chceš vedieť, poviem ti čo ma k tomu viedlo. Jedného dňa. Keď budem na to pripravená, poviem ti to.“
„Nemusíš ak nechceš.“ Prebodol ju previnilým pohľadom. Naozaj sa do toho nemal čo starať ale chcel to vedieť práve preto, lebo mu na nej záležalo.
„Viem,“ usmiala sa vďačne a rukou si pridržala vlasy, ktoré jej slabý vietor zavial do tváre. Všimol si, že sa jej v kútiku oka zaleskla slza. Znovu zívla a predstierajúc, že si pretiera unavené oči sa jej zbavila.
„No čo tam ak stojíš,“ mávla rukou vyčítavo, keď mu znova pozrela do tváre. „Strážcovské povinnosti čakajú!“
„Haaa?“ Vydýchol rezignovane lebo už sa mu nechcelo nad ňou rozčuľovať. „Čudné, že to hovoríš práve ty. Nemyslíš?“
Prstom si stiahla jedno dolné viečko a vyplazila mu jazyk.
„Ah, bože,“ vzdychol a pokrútil hlavou. „Nie je to trochu zbytočné? Veď aj tak zacítiš každého na kilometre ďaleko.“
„Ale- ale,“ priskočila k nemu. Stala si na špičky a röntgenovala ho pohľadom. Potom vykúzlila škodoradostný úsmev. Zazubila sa a oči jej pri tom žiarili nadšením. „To mal byť kompliment?“
„Č-čo si?!“ Odvrátil sa a rukou sa poškriabal na temeni. Cítil ako mu horia uši a začal sa nervózne smiať. „Nezbláznila si sa náhodou?“
„Bol to kompliment. Všakže bol? Bola to pochvala?“ Vykrikovala a skákala okolo neho ako malé dieťa. Jej úprimne potešený výraz, spôsob akým sa usmievala, mu niečo pripomenul a on sa zarazil. Odtisol ju od seba. Ukázal jej chrbát, strápenú tvár si skryl do dlane.
„Čo si...,“ zamrmlala a uštedrila mu jeden pohlavok, „nejako preceňuješ moje schopnosti.“ Zero bol možno iného názoru, ale Mitsuki vedela ako sa cíti a boli len dve možnosti ako ho priviesť na iné myšlienky. Rozosmiať... alebo nahnevať. Už to ďalej nemohla zniesť lebo zakaždým jej srdce bolelo tiež.
„Hej a to bolo za čo?!“ Obrátil sa a pošúchal si hlavu.
„Je jedno či viem o každej veveričke v korunách na dva kilometre vzdialených stromov,“ namietla obviňujúco. „Aj moje zmysly niekedy potrebujú prestávku. Dohromady takmer šesť rokov som žila úplne izolovaná od všetkého obyvateľstva, chvíľu to trvá než si organizmus navykne na toľko náhlych zmien. Vyžaduje to neuveriteľne veľa sústredenia, utriediť si všetky myšlienky v hlave a je to nesmierne vyčerpávajúce. Všetky tie zvuky a pachy... zapamätať si to, mi pomáha sa zorientovať v tej náhlej záplave ľudí a najmä upírov. Bože,“ povzdychla, „doteraz som ešte nikdy nepobudla medzi toľkými upírmi vyše pár hodín. Vieš aké je to frustrujúce? Ten pocit, že v triede plnej nevyspelých ciciakov som úplne sama. Že tam nie je ďalší ako ja. A všetky tie pocity a emócie... niekedy mám pocit, že mi z toho praskne hlava.“
„Takže kvôli tomu ti dal v tú prvú noc majster tie prášky?“ Spýtal sa a Mitsuki prikývla.
„A berieš ich?“
„Nie,“ priznala a zahľadela sa na mesiac. „Skúsila som to,“ zarazila Zera skôr než stihol niečo namietnuť, „ale koniec koncov sú to len veľmi silné sedatíva. Nemysli si teraz o mne niečo zlé, nechcem vyzerať ako nevďačnica.“
Obrátila hlavu. Pohľady sa im stretli a ona sa usmiala.
„Viem, že Yaga-“ na sekundu sa odmlčala, „strýko myslí len na moje dobro. Robí všetko pre to, aby som bola schopná zabudnúť na strach a na minulosť, a opäť žiť s ním, s rodinou, no rozhodla som sa, že tie lieky nebudem brať. Cudzie emócie sú pre nás bezvýhradne nebezpečné, to je síce pravda. Ak by si nedával pozor, pocity ostatných ťa môžu pohltiť. Akoby si sa v nich utopil. Dokonca si ich môžeš pomýliť zo svojimi vlastnými- a ver mi, že to nie je príjemná vec- ,no ak ide len o to, dokážeme sa pred emóciami ostatných chrániť. Uzavrieť sa im. Dalo by sa to považovať za istý spôsob odlúčenia. Izolácie.
Ani to však nie je najideálnejšie riešenie. Taktiež to má svoje riziká, lebo z týchto pocitov ľahko zistíš, či ti nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Podľa nich kontroluješ svoje správanie a reakcie v spoločnosti. Jednak pre to aby ťa neodhalili, a jednak aby si na seba nepútal príliš pozornosti.
Takže preto je to nebezpečné a na viac, podľa mňa je to hlúposť.“
„Hm?“ Nakrčil nechápavo obočie.
„Každý občas potrebuje pred všetkým niekam utiecť,“ vysvetľovala a pokrčila pritom plecami. „Vnímanie a sledovanie cudzích pocitov, je niekedy dobrý spôsob ako sa odreagovať od vlastných problémov, smútku a zúfalstva.“ Oči jej posmutneli a na tvári sa jej objavil vedúci úsmev.
„A ako to všetko súvisí s obchôdzkou?“ Zmenil rýchlo tému, keď zbadal jej výraz.
„Tak, že nemáš byť lenivý. A na viac, malá prechádzka ti neuškodí,“ žmurkla a uškrnula sa. „Tak ja idem,“ vzdychla a otočila sa na odchod, „niekde sa stretneme. Zatiaľ!“ zvolala. Zamávala mu a pospevujúc si poskakovala preč.

Pri návrate do Mesačnej ubytovne, odchádzal Hanabusa z triedy ako posledný. Utápal sa v myšlienkach a z premýšľania ho vytrhol až zvuk trávou tlmených, vzďaľujúcich sa krokov. Dvihol hlavu. Uprel pohľad smerom odkiaľ zvuk prichádzal a všimol si ako sa jeden z jeho spolužiakov odkráda medzi stromy. Nemal z toho dobrý pocit. Pozrel na ostatných, no oni ho buď ignorovali alebo sa tvárili, že nič nevidia. Pokračovali ďalej a nik ho nenasledoval, i keď niektorý za ním vrhali závistlivé, nevraživé pohľady. Hanabusu zaujímalo, čo má ten hlupák v pláne, tak sa rýchlo pobral za ním. Hoci sa za ním zakrádal, čo najtichšie, čudoval sa, že si toho ešte nevšimol. Bolo to divné. Čím viac sa k nemu približoval, tým viac ho to znepokojovalo. Cítil, že Mitsuki tam niekde je a v tom prípade ani Kiryuu nemohol byť ďaleko. Nebolo by najlepšie, keby narazili na prefektov. To však ale ešte nevedel, že upír, ktorého sledoval je na toľko posadnutý, že nevníma nič iné, len osobu pred sebou.
Po pár krokoch upír zastal pred nejakým stromom. Pohľad upieral smerom dolu, na osobu ležiacu na zemi.
„Hej!“ zvolal Hanabusa, pretože sa upír naklonil k človeku v čiernej uniforme. Nijakej reakcie sa však nedočkal. Zrýchlil krok, no po chvíli sa zarazil. Oči sa mu rozšírili hrôzou, keď si všimol jemu povedomé čierne plátenné tenisky s gumenou špičkou a záplavu hrdzavohnedých vlasov. Videl ako sa na upírovej tvári objavil chtivý úškrn a v mesačnom svite sa zaleskol jeden z jeho vytŕčajúcich tesákov. Pri pohľade na jeho špinavú ruku, ktorá sa pomaly načahovala k nej, sa Hanabusu zmocnil hnev. Priskočil k nemu a upírom trhlo ako mu strhol ruku a otočil ho tvárou k sebe.
„Čo robíš?“ Spýtal sa varovne a urýchlene si ho prezrel. Snažil sa dýchať pokojne. Nevedel ako sa volá, no jeho tvár poznal. Hnedé vlasy na hladko začesané dozadu, nízko klenuté tenké obočie a popolne sivé oči.
„Aidou...“ Hlesol potichu a Hanabusa mu bolestivo zovrel zápästie.
„Čo si myslíš, že robíš?!“ Zavrčal. Prebodol ho nenávistným pohľadom a zosilnil zovretie. Z ruky mu začal stúpať chlad a upírove zápästie pokryli kusy ľadu.
„Nie som prvý, ani posledný,“ spamätal sa z prvotného šoku a pohľad mu opätoval, „ktorý chce jej krv.“
„Hlupák! Potratil si rozum???“ Zasyčal mu Hanabusa do tváre, no on sa iba uškrnul.
„Nejde o rozum, ani o nič podobné. Nepodarí sa im ju ukrývať večne. Čoskoro všetko praskne a objavia sa ich stovky. Budú ju stopovať a loviť... pološialený. Túžiaci len po krvi tohto...“ Ukázal na Mitsuki prstom, no zarazil sa. „Vzácnejšiu a lahodnejšiu krv, vraj nikde inde nenájdeš. Počul som, že keď sa čo i len raz napiješ, nedokážeš prestať...“, Hanabusa sa strhol, keď zbadal jeho pološialené oči. Neodhodlal sa ale k tomu aby ho pustil. V tom si Hanabusu pritiahol bližšie a medzi bláznivým smiechom zašepkal: „Je to ako droga. Ha-ha, ako raz začneš, je takmer nemožné prestať.“ Pustil Hanabusu a chrbtom dlane si z čela utrel studený pot. Odkašlal si a potom sprudka vydýchol.
„Nechcel by som byť Level E, veru že nie. Ocitnúť sa na hrane šialenstva a zúfalstva len kvôli takej žabe...“ Pokračoval a potichu sa zasmial.
„Čo tým myslíš?“ Zamračil sa Hanabusa. Vôbec nechápal o čom to hovorí.
„Aký by to bol asi pohľad... sledovať ako sa na ňu vrhnú. Desiatky, trhajú ju na kusy a bijú sa o každú kvapku jej krvi... No“, povzdychol a stále pri tom pozeral na Mitsuki, „každopádne dosť odporný a úbohý, čo povieš?“ Obrátil sa na Hanabusu a mierneho udrel päsťou do hrude. „Nemyslíš, že by to bola škoda? Taký koniec pre tú peknú tváričku? Takže by bolo najlepšie sa zbaviť takejto hrozby.“ Povedal zamyslene a chcel sa opäť skloniť k nej, ale vtom mu ruka zamrzla až po rameno. Ľad sa rozšíril po jeho pleci a bolestivo mu zovrel hrdlo.
„Dobre- dobre- dobre,“ zaskučal a zdvihol voľnú ruku v mierovom geste. Sťažka dýchal a z úst mu stúpala para. „Ale...,“ hlesol, „nechápem prečo ju chrániš. Až nadíde čas, každý kto bude stáť na jej strane zle pochodí. Prečo by sme sa mali starať o to, ako skončí posledný z nich! Ich éra sa skončila! Ale ak ma pustíš, môžeme sa o ňu podeliť, čo povieš?“
„Robíš si zo mňa srandu?!!“ Zavrčal a zdrapil ho za golier. Z očí mu sršala zlosť.
„Ale no tak, hádam si jej krv nechceš nechať pre seba...“ Zastonal. „Alebo ju chceš zajtra počuť spievať?“
„Čo to trepeš?! O čo to do šľaka stále rozprávaš?“ Zasyčal mu Hanabusa do tváre a zatriasol ním.
„Čo tým...“ Začal no potom sa zarazil. Na tvári sa mu objavil pobavený úškrn a z úst sa mu vydral tichý chrčivý smiech. Hneď na to sa ale rozkašlal a siahol si na stiahnuté, ľadom pokryté hrdlo.
„Takže ty si si to ešte neuvedomil, no to je dobré!“ Jeho hlas znel ochraptelo, no očami sa Hanabusovi vysmieval. „Teraz mám ešte väčšiu chuť ju zabiť, aby som ti ukázal...“
„Ak sa jej čo i len prstom dotkneš...!“ Aj druhou rukou mu zovrel golier a látka okolo jeho zovretia sa zmenila na ľad.
„Tak toto je ešte zaujímavejšie,“ zachrčal a jeho pobavený úškrn sa ešte rozšíril.
„Zmizni!!!“ Umlčal ho a tresol s ním o zem. „A nikdy sa k nej nepribližuj. To je posledné varovanie!“
Z upírovho saka stúpala studená para ako sa ľad vytrácal. Pomaly sa postavil a oprášil si uniformu.
„Ešte sa to neskončilo, Aidou,“ povedal naposledy ponad plece a o chvíľku ho už nebolo počuť.
Potom sa Hanabusa obrátil k Mitsuki a čupol si vedľa nej.
„Hlúpe dievča,“ povzdychol, „spať na takom mieste...“ Pokrútil hlavou a začal si vyzliekať sako. Ako ju ním prikrýval stále však myslel na to čo všetko mu ten upír povedal. Nemohol to pustiť z hlavy. Keď sa staval na nohy, znovu si povzdychol. Ruky si vopchal do vreciek noahvíc. Naďalej ju zamyslene pozoroval ,až sa napokon napätým krokom vrátil späť. Potreboval si všetko utriediť v hlave. Mal teraz veľa vecí na premýšľanie a dospel k názoru, že tentokrát musí z Akatsukiho dostať pravdu.
Až keď sa ozvena Hanabusových krokov stratila v tichu hlbokej noci, rozhodol sa Zero vystúpiť z tieňa stromov. Jeho oči chvíľu ďalej sledovali mesiacom potlačenú temnotu v diaľke. Stiahol obočie. Pomaly vykročil a znepokojene si premietal rozhovor, ktorý si práve vypočul. Zastal vedľa Mitsuki. Letmo strelil pohľadom po Aidovom saku na jej pleciach a ako sa k nej skláňal aby ju prebudil, pootvorila oči so slovami: „Tuším máme problém.“

5
Průměr: 5 (1 hlas)