SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledná fáza mesiaca: 07- Žiar a chlad; Part 3

07- Žiar a chlad; Part 3

,,Takže si všetko počula?“ Narovnal sa a ruky si zastrčil do vreciek.
„Nie tak celkom,“ vydýchla a posadila sa. Zívla si. Chrbtom ruky si pretrela oči, pohľad jej padol na biele sako, ktoré sa jej z ramien zošuchlo do lona.
„Takže sa mi to nesnívalo,“ zašepkala nečujne a prstami prešla po látke.
„Hm?“ nadvihol Zero obočie.
„Spala som keď prišli,“ vysvetľovala mu. Nohy si pritiahla k telu, golier Hanabusovho saka zovrela v dlaniach a nevdojak si ho pritiahla až na nos. „Najprv som myslela, že sa mi to sníva, ale boli taký hlučný, až som sa zobudila. Ach,“ povzdychla, „keby to tak bol len sen.“
„Milé od teba,“ podotkol sarkasticky. „Ľutujem ťa, Aidou Hanabusa, že za svoj rytiersky čin dostaneš toto, namiesto poďakovania,“ zveril sa noci akoby ho Hanabusa mohol počuť.
„Tak som to nemyslela,“ zamrmlala a krátko naňho zazrela.
„Avšak v jednom mal pravdu,“ pokračoval karhavo, „spať na takom mieste bolo nezodpovedné a nebezpečné. Napadlo ťa vôbec, čo všetko sa mohlo stať keby toho druhého nesledoval? Naozaj si taká ľahkomyseľná?“
„Ale bol tu, tak je to jedno,“ brblala zpopod zvrchníka. Nepáčilo sa jej akým smerom sa ich rozhovor uberal.
„Nie je to jedno!“ Už takmer ktičal.
„V poslednej dobe mávam veľmi ľahký spánok, prebrala by som sa v momente ako by sa ma dotkol. Okrem toho, viem sa o seba postarať aj sama. Naviše...“ Zarazila sa lebo práve začala zvišovať hlas aj ona. Sako ktoré dávno pustila, jej padlo na pokrčené kolená a ona sa zovretými päsťami oprela o zem.
Zhlboka sa nadýchla a niekoľko sekúnd počkala, kým sa upokojí. Nechcela sa hádať.
„Naviše,“ zopakovala miernejšie, „som vedela, že nie si ďaleko.“
„Na mňa sa nemôžeš stále spoliehať.“
„To ani nerobím,“ namietla a jej tvárou sa myhla beznádej.
„Si príliž ľahkomyseľná.“
„Viem sa o seba postarať.“
„Master ti zobral všetky zbrane.“
„Len dočasne,“ podotkla so zdvihnutým ukazovákom. „Viem sa o seba postarať,“ zopakovala lebo sa nezdalo, že by ho to nejako presvedčilo. „Čoskoro ti to možno dokážem.“ Tvár jej zvážnela. V očiach sa jej myhol strach.
„Ako to myslíš?“ Spýtal sa, no mal neblahé tušenie, že odpoveď už pozná.
„Počul si čo povedal ten upír.“ Kolená si objala rukami. „Ak je pravda čo hovoril... pokiaľ sa o mne všetci dozvedia- čo sa dozvedia- mohla by nastať vojna. Keď sa roznesú reči o poslednom žijúcom vlkovi, budem mať len dve možnosti.“ Zahľadela sa mu do očí a odmlčala sa. „Buďto ma budú chcieť vlastniť... alebo zabiť. Teraz len počúvaj, vysvetlím ti to,“ zarazila ho lebo už sa nadychoval aby povedal svoje. „Nemyslím si, že kvôli mne ale kvôli moci. Označovači tak zýskajú skvelú príležitosť. Zbavia sa Kurana a dostanú princeznú.“
„Označovači?“ Nechápal a Mitsuki vedela čo ho v skutočnosti trápi. Yuukino bezpečie.
„Áno, Označovači. Upíri. Vysokopostavený, možno aj čistokrvný. V love na nás,“ ukázala prstom na seba, „najlepší a najskúsenejší. Okrádajú nás o moc, všetky myšlienky a pocity. Tý starší, s dlhým zoznamom trofejí, by mohli byť onedlho dosť silný na to, aby sa postvili Kanamemu a príčinou toho všetkého budem ja. Nikto iný,“ hlesla a potlačila slzy, ktoré sa jej drali do očí.
„To sa nestane. Nemôže.“ V jeho hlase počula badateľné zaváhanie. Bolo očividné, že sa snaží presvedčiť skôr sám seba ako ju.
„Si si tým nejako istý...,“ vydýchla a pochybovačne nakrčila obočie. „Máš síce pravdu, je to šialená predstava. Zrejme sa mýlim a ten upír trepal nezmysli. Neexistuje možnosť, že by vypukla nejaká nezmyselná vojna, ale čo ak áno? Čo ak naozaj vypukne boj? Boj o moc a o krv... Moju krv a Yuukinu moc! Čo to nechápeš? Možno zomrie, dostanú ju kvôli mne. Dievča, ktoré miluješ...,“ odvrátila sa, „kvôli mne.“ Zero sa zhlboka nadýchol. Triedil si myšlienky v hlave.
Napokon sa pohol k nej a rukou jej postrapatil vlasy.
„Prestaň sa obviňovať z niečoho, čo sa nestalo.“ Sadol si za ňu na zem a chrbtom sa zaprel o jej chrbát. „A aj keby... nebude to tvoja vina. Viem, že by si to nedopustila. Nie, dobrovoľne.“
„Ty stále nechceš uveriť, že je to možné, čo?“ Zasmiala sa trpko. Zvesila hlavu a biely zvrchník zovrela v náručí. Zero sa uškrnul, no neodpovedal. Zaklonil hlavu. Temenom sa oprel o jej šiju zavládlo medzi nimi ticho.
„Zero?“ Ozvala sa po niekoľkých minútach.
„Áno?“
„Mám jednu prosbu...“
„Akú?“
„Pokiaľ by to bolo možné...“ začala a pozrela naňho ponad plece kútikom oka. Vydýchla a zopár sekúnd sa odhodlávala aby vetu dokončila. „Ak by ti to nerobilo problémy, nemohol by si mi... nahradiť brata?“
Zavládlo krátke ticho a potom sa Zerove ústa roztiahli do jemného úsmevu.
„S radosťou,“ odvetil a takmer cítil ako sa Mitsuki vďačne usmiala.
Po niekoľkých minútach mlčania sa Mitsuki predklonila a chrbtom strčila do Zera, aby z nej aspoň čiastočne sňal svoju váhu a keď sa narovnal, vzájomne sa podopierali. Ako priatelia. Ako rodina. Ako brat a sestra.
„Zero?“ Obzrela sa Mitsuki ponad plece.
„Hm?“ Odvetil so zatvorenýi očami, užívajúc si príjemného pokoja.
„Teraz keď sme brat a sestra,“ začala a na tvári sa jej objavil lišiacky úškrn, „môžem ťa volať Ze-chan?“
„Nie,“ odvetil mierne, no i tak podráždene zaškrípal zubami.
„Tak Zero-chan?“ Pokračovala a jej úškrnok bol stále väčší.
„Nie!“ Postavil sa a prebodol ju nevraživým pohľadom, keď zbadal ako sa na ňom smeje. „Poďme,“ zavelil stroho a obrátil sa jej chrbtom. Ruky si strčil do vreciek a vykročil smerom k ubytovniam. Mitsuki sa zasmiala. Vzápätí bola pri ňom a zvyšok cesty prešli mlčky.

„Musíme sa porozprávať s maistrom,“ povedal stroho keď zastali pred ubytovňou. Ani naňho nepozrela. Ruky si skrížila na prsiach a jeho vážnosť a napätosť, ňou na okamih rozrušila. Hanabusove sako, ktoré zvierala v náručí, jej na istote ničím nepridávalo. Slová toho upíra ňou nečakane otriasli. Nevedela si z nich vyvodiť žiadny rozumný dôvor ani záver. Bola podráždená, nevedela čo má teraz očakávať, no nebála sa. Najprv Zerovi pasívne prikývla, no potom sa zarazila. Na krátky okamih na sebe pocítila Zerov prísny pohľad, než sa, rovnako ako ona, stratený v myšlienkach zahľadel pred seba.
„Nie,“ namietla po krátkom zvážení a po prvý raz za tých jedenásť rokov ju napadlo, či bolo naozaj správne uniknúť smrti a poddať sa vlastnému osudu. Logicky jej to totiž prišlo nemožné. Všetko nasvedčovalo tomu, že tej bezmesačnej noci, mala zomrieť. Bola to priveľká náhoda.
„Čože?“ Obrátil sa na ňu Zero. Prižmúril oči a dúfal, že zle počul.
„Nesmie sa to dozvedieť,“ zopakovala a prebodla ho príkrym pohľadom, „zatiaľ nie.“ Dodala tichšie a obrátila sa k nemu celým telom. „Sľúb mi, že mu to nepovieš.“
„Ty si sa zbláznila!? Ako mu môžeš niečo také zamlčať, je to tvoj strýko.“
„Viem, že to nie voči nemu fér, ale musíš ma pochopiť...“
„Tu nie je nič, čo by som na tom mal chápať,“ prerušil ju s odmietavou gestikuláciou.
„Nechcem ho tým zbytočne zaťažovať...“
„Áno, máš absolútnu pravdu,“ pritakával sarkasticky, „je bezdôvodne zaťažovať ho tým, že jeho jedinú neter sa zrejme niekto opakovane pokúsi zabiť.“
„Sám tomu nechceš uveriť, tak ma teraz prestaň obviňovať.“ Zahriakla ho.
„Neznamená to ale aby si to ignorovala.“
„Neignorujem, no zdá sa mi zbytočné hovoriť mu o tom, keď si tým všetkým ešte niesme istý. Prosím, sľúb mi, že mu o dnešku nepovieš.“
„Tss,“ sykol a rezignovane pokrútil hlavou, „to je neuveriteľné.“ Zašomral. Obrátil sa jej chrbtom a pobúrene sa poberal preč, no vedela, že si to nechá pre seba aspoň do tej doby, než sa niečo podobné stane znova.
Zhlboka sa nadýchla. Nepustiac biele sako spustila ruky k telu a s vyčerpaným, vďačným úsmevom pomaly vykročila ku dverám. Zero sa už naťahoval za kľučkou, keď Mitsuki odrazu zastala. Oči sa jej rozšírili. Tvár jej skamenela. Srdce jej bilo až v ušiach, rozbolela ju čeľusť a popri silnom pravidelnom tlkote počula ako zrýchlene dýcha. Hanabusove sako dopadlo na zem. Mitsuki sklonila hlavu a tvár jej zastrel tieň.
„Čo sa deje? Stalo sa niečo?“ Spýtal sa Zero a znepoojene stiahol obočie. Stiahol ruku a urobil pár krokov späť k nej. „Mitsuki?“ Zopakoval opatrne keď neodpovedala a položil jej ruku na rameno. Plecla mala napäté. Ruky sa jej triasli, ako silno zvierala päste.
„Dofrasa!“ Zavrčala cez zatnuté zuby a Zero si tak všimol na jej chrupe nepatrné zmeny. Nechápavo prižmúril oči, keď v tom uvoľnila plecia. Jej telo akoby sa na okamih zastavilo v čase. Prekvapenie a šok nahradila prázdnota. Jej myseľ zostala chladná, vyrovnaná, sústredená. Nadyšiel čas lovu.
Oči ju zaštípali a ona cítila ako sa jej zostrujú. Vo chvíli ako Zero opäť otváral ústa, sa ich pohľady stretli a jemu došlo čo sa stalo. Mitsukine medovozlaté oči teraz akoby svietili v tme. Jej zreničky lemovali hnedožlté čiarky, siahajúce so polovice dúhoviek, a dodávali jej očiam ostrý, neúprosný výraz.
Striasla zo seba jeho ruku a o krok ustúpila. Zahľadela sa pred seba. Nastražila uši a započúvala sa. Naslúchala všetkým zvukom, až medzi nimi našla to čo hľadala. Necelé dva kilometre od akadémie.
Ešte raz sa Mitsuki pozrela na Zera. Začala ustupovať do zadu, pomaly sa otáčala. Potom sa rozbehla a zmizla.
„Mitsuki!“ Zakričal za ňou a rozbehol sa najrýchlejšie ako vládal.

Narazila naňho takmer okamžite. Pohľad na neho bol žalostný, poľutovaniahodný. Level E, odporný, pološialený. Túžiaci len o jedinej veci. Tešil sa na svoj úlovok, svoju odmenu, no šokovane sa zarazil, keď mu z ničoho nič zastala cestu. Vzápätí sa prikrčil. Vtvári sa mu zračilo očakávanie, ústa roztiahol do širokého výťazného úsmevu a ukázal tak svoje tesáky.
„Tak tu si sa skrývala,“ zasyčal nedočkavo. Jeho hlas však znel prerývane a sípavo. Jeho purpurové oči sa zúžili šialenstvom. „Teraz,“ pokračoval medzi bláznivým smiechom, „ťa dostanem.“ Naklonil hlavu na stranu, odrazil sa a skočil po nej.
Mitsukina tvár ostávala kamenná, výraz nemenný. V jej postoji naďalej pretrvávala tá chladná vyrovnanosť lovca. Bez problémov sa mu vyhla. Nechtami dlhými ako pazúry jej sekol po hlave. O krok ustúpila, nepatrne sa nahla do zadu a znova minul. Každý jeho ďalší pohyb bol čoraz nástojčivejčí a podráždenejší. Či len o vlások, dĺžku predlaktia alebo celej ruky, zakaždým sa mu vyhla, no bolo načase aby sa prestala hrať. Sklonila hlavu pred ďalším úderom. Vymrštila ruku do hora a pätou dlane mu vrazila do nosa. Potom zmizla. Upír zakvílil od bolesti a v predklone sa chytil za nos. Zanadával, no keď sa pozrel pred seba Mitsuki pred ním nestála. Náhle sa mu objavila za chrbtom. Nezaútočila ale, vyčkávala. Upír sa zahnal rukou za seba. Mitsuki sa rnova prikrčila a na oplátku mu chrbtom dlane udrela do tváre.
Snažil sa jej podraziť nohy, no odskočila a z otočky ho kopla do hlavy. Opäť po nej sekol prstami.
Predlaktím zablokovala jeho úder, vrazila mu päsťou a hneď na to sa stratila.
Upír sa chvíľu popletene obzeral. Cítil ju všade vôkol seba, no napokon ju našiel. Krivo sa uškrnul a sobavedome vykročil ku kríkom pred sebou.
Ker odrazu zašušťal. Upír ostal ostražito stáť, pred tým než znovu zaútočí. Začul praskot vervičky sprevádzaný šuchotom lístia. Spoza kríka sa ozvalo varovné vrčanie a v okamihu ako ho prebodol ostrý pohľad žltých očí, vrhla sa naňho s roztvorenou papuľou. Čeľusťami mu zovrela spánky a obaja skončili na zemi. Upír ju škriabal so nosa. Hádzal sebou ako ryba na suchu. Vydával vydesené stony a splašene kopal nohami. Pazúrmi sa jej zahnal po hlave a škrabol ju pod okom. Mitsuki trhla hlavou. Trošku pootvorila čeľuste, no nepustila ho. Rozzúrene prižmúrila oči. Z papule sa jej vydralo dlhé, hrdelné vrčanie a keď ešte viac zosilnila zovretie, začal šialene kričať. Prstami sa jej zakvačil o čeľuste a snažil sa vyslobodiť svoju hlavu. Pazúrmi sa jej pri tom zaryl do ďasien. Mitsuki ostro zakňučala. Roztvorila papuľu, stiahla sa a obrátila sa mu chvostom. Jej tiché skučanie sa strácalo v upírovom utíchajúcom kvílení. So sklonenou hlavou prešliapla a horúčkovito si zranenú stranu ňufáka otierať o prednú nohu. Po tom čo upír stíchol, nastražila uši dozadu. V okamihu ako sa začal stavať, obrátila k nemu hlavu a cez zaťaté zuby zavrčala. Zakrádala sa okolo neho v kruhoch. Zostražitela. Sledovala jeho sebe menší pohyb, lebo cítila, že teraz nechce len jej krv ale aj odplatu. Pomaly sa k nemu približovala. Zdvihla hlavu, tlmene zavrčala. Vycerila naňho zuby, oči sa jej zúžili. Z roztvorenej papule jej začali pomaly kapať sliny a ako sa po nej upír zahnal, naprázdno mu chňapla pred stehnami.
Mal celú hlavu od krvi. V tenkých pramienkoch mu stekala po lícach a brade, a odkvapkávala mu na kabát. Oči mal šialene vytreštené. Hnevlivo zatnul zuby, zreval a vrhol sa na ňu. Mitsuki sa mu vďaka svižnosti len tak- tak vyhýbala a pri tom mu občas chňapla po rukách. Vo vlčej podobe síce svoju nadľudskú rýchlosť postrádala, no proti početnej prevahe by bola jej terajšia podoba bezpečnejšia.
Dva razy Mitsuki sekol do boku. Jej skučanie sa zmiešavalo s vrčaním, no nikdy neprestala útočiť. Znovu sa po nej zahnal. Mitsuki odskočila, uhla sa aj pred jeho druhou rukou a vzápätí sa mu zahryzla do predlaktia. Zuby mu zaborila hlboko do mäsa a krátko zaťahala. Upír zanadával a päsťou ju dvakrát udrel do ňufáka, no ani tak ho nepustila. Jeho krv jej stekala po čeľusti a zlepovala srsť pod bradou. Keď zdvihol päsť tretíkrát, zosilnila zovretie. Zubami mu začala drviť kosť a upír začal zúrivo mykať rukou, aby sa jej vytrhol. Vtedy doňho Mitsuki strčila a on zaspätkoval. Poskočila za neho, znova mu pevne zahryzla do ruky a v momente kedy sa chcel znova vytrhnúť z jej zovretia, prudko potiahla. Upír hlasno zakvílil. Počula ako mu rameno vyskočilo z kĺbu, cítila ako sa mu natiahli svaly a šľachy, a jeho ruka jej od bolesti znehybnela v zuboch. Ani to ho však nezastavilo. So slzami v očiach po nej panicky a zúrivo sekal druhou rukou, jej hra sa však už dávno skončila.
Skočila, zrazila ho na zem. Vrhla sa mu na hrdlo a medzitým čo sa dusil vlastnou krvou, zubami mu roztrhala brucho. Rozlámala mu rebrá a potom, čo zubami rozdrvila pomaly bijúce srdce, začal sa jej zo zakrvavenej papule sypať prach. Bolo po všetkom. O pár sekúnd sa rovnako aj jeho telo obrátilo v prach. Mitsuki zo srsti kapala krv. Otriasla sa a jej srsť sa pomaly vytratila v mesačnom svetle.
Až teraz si uvedomila, že sa nechala trochu uniesť. Že stačilo rozdrviť lepku alebo zlomiť väz. S prázdnym pohľadom si sadla na zem. Pokrčila jednu nohu a predlaktie si oprela o koleno. Rukávom si zotrela krv, ktorá jej kvapkala z brady. Vzápätí pozrela na svoje krvou potriesnené ruky a šúchala si ich o plecia, aby sa zbavila aspoň tej, čo ešte nestihla zaschnúť.
Zahľadela sa na mesiac. Vedela, že by sa mala čo najrýchlejšie vrátiť. Zero musí byť sám bez seba, pomyslela si. No nikam sa jej nechcelo. Ako by sa asi zatváril, keby ma videl v takomto stave...

Po desaťminútovom behu sa Zero zastavil aby si oddýchol a nabral trochu síl. Predklonil sa, dlane si zaprel o kolená a sťažka dýchal. Cítil, že Mitsuki nie je ďaleko a dúfal, že je v poriadku. Po chvíli sa znova rozbehol. Nohy mal každým krokom ťažšie. Očami pri tom neustále pátral o okolí, zopárkrát sa potkol a takmer spadol na zem. Po niekoľkých desiatich metroch sa však zastavil. Žmúril medzi stromy pred sebou a v ich tieňoch sa črtala drobná zhrbená postava. Pohol sa bližšie, no v okamihu ako na Mitsuki dopadlo svetlo mesiaca, zarazil sa.
Ostrosť v jej očiach nahradilo vyčerpanie. Krk a celú dolnú časť tváre mala od krvi, ešte aj ruky a pod ľavým okom sa jej tiahla tenká červená čiarka. Nedobrovoľne naňho pozrela, potom sa zahľadela znova na zem a kráčala ďalej. Až po chvíli si Zero všimol je čudnej chôdze. Nekrívala, no bolo jasne vidieť, že sa nepohybuje ako obyčajne. Spustenú ruku si pritískala na ľavý bok a keď bola len niekoľko metrov od neho, zbadal, že jej cez čiernu látku saka presakuje krv.
„Čo sa stalo?“ Priskočil k nej a uchopil ju za nadloktia. Mitsuki dvihla jednu ešte stále trochu načervenenú dlaň. Pomyslel si, že preto aby sa ho striasla, no iba ho chytila za zápästie. Spríkra mu pohliadla do očí a potom ho zaskočila neznámymi obrazmi. Videl ju. Ukázala mu seba, z iného, cudzieho pohľadu. Z pohľadu hlodavca, ktorý ju vystrašene sledoval. Ukázala mu ako sa skláňa, nad zohaveným telom, so zakrvavenou papuľou a upírovým srdcom v zuboch. Potom to zastavila. Zero sa strhol a rozrušene sa obzeral vôkol seba aby opäť získal predstavu o realite. Pustil ju a narovnal sa. Mitsuki klesla ruka opäť k telu. Čakala, že bude znechutný, no Zero bol skôr zaskočený. Prekvapilo ho to, hoci nie príliš príjemne, nijak inak nereagoval. Došlo jej, že niečo nepekné už musel párkrát vidieť.
„Videl si?“ Spýtala sa prosto a on prikývol.
„To sa stalo.“
„Bol len jeden? Nebolo ich viac?“
„Nie,“ povedala a pokrútila hlavou. „Len jeden.“ Prikývol, že rozumie a začal ju ťahať za ruku na späť na Akadémiu. Mituki však zastala.
„Zero...,“ začala, keď spýtavo nadvihol obočie, „prečo mi na to nič nepovieš.“ Najprv nevedel o čom hovorí, no jej pohľad ju prezradil.
„Musíš byť šokovaný tým čo vidíš. Čo som ti ukázala... Prepáč.“ Stíchla a sklopila pohľad.
„Neospravedlňuj sa. Nebolo to nič zlé, ani neobyčajné. Plnila si si svoju povinnosť. Povinnosť lovca.“ Povedal pevne.
„Ale...“
„Porozprávať sa o tom môžeme neskôr,“ prerušil ju. „Teraz sa musím postarať o teba.“ Vyzliekol si sako, prehodil jej ho cez plecia a čo najrýchlejšie sa s ňou vracal do Akadémie, aby ju ošetril.

Dodatek autora:: 

Tak tady je pokračko.... krv, vražda a prvý útok
dúfam, že sa nebudete nudiť =3
teším sa na vaše hodnotenie a komenty,
s pozdravom MOMOpuppy

4.8
Průměr: 4.8 (5 hlasů)