Posledná fáza mesiaca: 07- Žiar a chlad; Part 1

07- Žiar a chlad; Part 1

Oknom začali do izby prenikať prvé ranné lúče slnka. Mitsuki sa ešte zúfalo prevaľovala v posteli, no po chvíli sa vzdala a dovolila neutíchajúcemu vtáčiemu spevu aby ju prebral. Nespokojne zafňukala. Pretočila sa na chrbát a usúdila, že výraz „zlý spánok“ potvrdil svoj význam. Za celú noc toho veľa nenaspala. Buďto sa len bezvýznamne prevaľovala alebo ju vyrušil hoci aj ten najtichší zvuk noci. Cez to všetko ale bola vďačná aspoň za tých niekoľko hodín, ktoré ako si pamätala, naspala pod stolom v učebni. Vôbec si nevedela spomenúť na veci, čo sa jej snívali ale bola rada, že ju aspoň teraz neprenasledovali jej nočné mory.
Len matne si spomínala ako sa tu ocitla. Vybavil sa jej strýkov chrbát tesne predtým ako za sebou zatvoril dvere a došlo jej, že ju sem odniesol. Nešlo jej však do hlavy ako ju mohol objaviť pod lavicou. Čiastočne si pamätala zovretie ruky, ktorá ju spopod stola vyťahovala, no Yagari to nebol.
Kútikom oka pozrela na hodinky. Po štvornožky sa preplazila ku skrini a začala sa obliekať.

Dokonca aj počas spánku Hanabusa neustále myslel na to, čo sa stalo v noci. Nemohol to nijako pustiť z hlavy a premietal si to stále dookola. Čím viac na to ale myslel, tým horšie sa mu spalo. Nepokojne sa prevaľoval v posteli, až to napokon vzdal. Mal sucho v ústach a potreboval si trochu prečistiť hlavu. Vstal a išiel si do kuchyne pre pohár studenej vody.
Šum vody mu aspoň čiastočne pomohol utriediť myšlienky a stále si opakoval, že by sa mal zaoberať dôležitejšími vecami. Napríklad bratrancom. Od tej doby ako sa spolu rozprávali o vlčích strážcoch čistokrvných, začínal byť Akatsuki tajnostkársky a zakaždým keď Hanabusa začal vyzvedať, odbil ho tou istou vetou: „Keď si tým budem istý, neboj sa. Poviem ti to.“
Spomenul si na ten jeho pobavený úškrn, sprisahanecký pohľad a povzbudivý úsmev keď mu naznačil aby sa do triedy vrátil. Za ňou, ale prečo? Má s tým niečo spoločné tajomstvo, ktoré pred ním Akatsuki drží? Popri tom si znova vybavil ako Mitsuki držal v náručí a pohľad na jej príťažlivý krk. Ak by sa tam neobjavil Ygari Touga, naozaj by to urobil?
Z ničoho nič sa mu pred očami vynorila jej tvár ako ju videl po prvýkrát. Teraz keď sa nad tým zamyslel, zdala sa mu trochu povedomá. Mal pocit, že ju už niekedy videl. Zrejme keď bol ešte malý, no nedokázal si predstaviť ako asi vyzerala o desať rokov mladšia.
S týmito myšlienkami sa pobral naspäť do izby. Potichu za sebou zatvoril dvere a zamieril k svojej posteli pričom si nevšimol postavy stojacej pár necelé tri metre od neho.
„Odkedy je z teba ranné vtáča?“ Ozval sa z prítmia Akatsuki. Hanabusa sebou mierne trhol a pomaly sa otočil. Kain naozaj stál za ním. Rukou sa opieral o stôl, nohy prekrížené.
„Akatsuki,“ vydýchol a rukou si prešiel po tvári, „myslel som si, že spíš.“
„Veď aj idem!“ vyhlásil a než sa odlepil od stola, niečo z neho zobral. Ako prechádzal popri Aidovi, pritisol mu na hruď niekoľko kníh. Hanabusa ich rýchlo chytil do oboch rúk, aby nezleteli na zem a zmetene hľadel za bratrancom.
„Čo je to?“ Spýtal sa ho, zatiaľ čo si Akatsuki sadal na posteľ.
„Niekto si ich včera po hodine zabudol,“ odvetil a ľahostajne pokrčil plecami.
„A?“
„A vzhľadom na to, že ja som nesmierne unavený...,“ predstieral vyčerpanie. „Idem spať, takže ich musíš vrátiť ty.“ Dokončil a tváril sa akoby to bola samozrejmosť. Zvalil sa na posteľ, zatvoril oči a predlaktie si oprel o čelo.
Pri pohľade na neho však Hanabusa znova zatúžil po spánku.
„Možno neskôr,“ zívol chcel ich odložiť na stôl.
Akatsuki sa trhnutím posadil. „Nie! Hneď!“ Naliehal a ukazovákom mieril na dvere. Po chvíli si znova ľahol a povedal: „Tá osoba ich zrejme teraz bude potrebovať.“ Na perách mu vyvstal záhadný úsmev a pretočil sa na bok.
Hanabusa zadumane stiahol obočie. Otvoril jednu z kníh na zadnej strane a zamrzol na mieste ako mu zrak padol na meno majiteľa.

Hoci už bol najvyšší čas, dnes ráno sa Mitsuki nikam nenáhlila. Neprítomne sledovala hlúčiky študentov prechádzajúcich okolo nej a hádala, či sú jej učebnice stále tam kde ich nechala. Preto keď jej niekto prstami poklopal na ramene, prekvapene sebou trhla.
„Yori-chan!“ Otočila sa a na tvári sa jej objavil potešený úsmev.
„Volala som na teba.“
„Prepáč, nepočula som ťa. O niečom som premýšľala.“ Sklopila oči a zahanbene zhrbila plecia. Hnevala sa sama na seba, že si jej nevšimla napriek svojmu sluchu a čuchu. Dokonca ani Sayorine emócie jej neprezradili jej prítomnosť a preklínala svoju momentálnu otupenosť z liekov. Už nikdy sa ich nedotknem! Pomyslela si.
„Je všetko v poriadku?“ spýtala sa ustarostene.
„Sa- samozrejme,“ habkala zaskočene a pokúšala sa zo seba striasť ich omamný účinok. Yagari jej tie tabletky dal kvôli tomu aby jej pomohli vysporiadať sa z tej náhlej zmeny. Z prítomnosti toľkých upírov a nie aby ju celkom vyradili zo sústredenia. „Len som... unavená.“ Priznala po chvíli a ostražito vystrela plecia. Práve prechádzali okolo skupiny dievčat, ktoré sa hromadili okolo jedného z pilierov arkády, keď v tom ho zacítila. Končekmi prstov si prečesala vlasy, no ich popolavo plavá farba nezmizla.
„Takanako Mitsuki!“ Zavolal za ňou v tej istej chvíli ako zazvonilo a ešte skôr ako sa stihla otočiť, kútikom oka zahliadla kúsok bielej uniformy. Behom chvíle sa dievčatá rozpŕchli, náhlili sa do tried a odkryli tak postavu opierajúcu sa o stĺp. Plavovlasý upír hľadel priamo na ňu. Ruky mal zložené na hrudi a nohy prekrížené v členkoch, pričom v ľavej ruke držal nejaké knihy. Jej knihy.
„O chvíľu prídem,“ povedala. Yori len prikývla a utekala do triedy.
„Ale ponáhľaj sa, Mitsuki!“ Zakričala na ňu než zmizla v budove a potom už osameli. Znova sa otočila tvárou k nemu a chvíľu sa navzájom premeriavali pohľadom. Pomaly sa pohla jeho smerom a keď sa uistila, že jej nehrozí nijaké nebezpečenstvo, trochu sa uvoľnila. Jeho zvedavosť, očakávanie, netrpezlivosť, nepokoj a naliehavosť ju zasiahla ako prudký vietor. Ako kráčala k nemu, vzpriamil sa a ruky spustil pozdĺž tela, no lopatami sa stále opieral o studený kameň.
„Mám dojem, že ti niečo chýba,“ zapriadol arogantne keď sa zastavila necelý meter od neho. „Nezabudla si si ich včera náhodou?“ Podržal jej knihy pred nosom.
„To hej,“ pritakala a pomaly sa za nimi načiahla, „nesmierna vďaka.“ Hanabusa sa usmial začal pomaly odťahovať ruku z jej dosahu. Ako malé dieťa, pomyslela si a na perách sa jej objavil nebadaný úsmev.
Dvihol ruku nad hlavu a ako sa Mitsuki za ním načahovala, ocitli sa len pár centimetrov od seba. Jeho tyrkysovo modré oči skúmali jej tvár, no ako sa Mitsukin pohľad stretol s tým jeho, akoby už nič iné neexistovalo. Mitsuki nechápavo nakrčila obočie a pomaly stiahla ruku dolu.
„Si predsa upír, nemám pravdu?“ Spýtala sa zamračene. Prstami si prešla po vlasoch a pritom sa nenápadne pozrela na pramene, ktoré jej viseli cez plece. Ich farba ostala rovnaká.
Táto otázka ho trochu zaskočila. Na okamih zmeravel. Potom ale spustil ruku k telu a zamyslene prižmúril oči. Nič však nepovedal.
„Nerozumiem tomu...“ ďalej premýšľala nahlas. Zmetene pokrútila hlavou a pristúpila k nemu o kúsok bližšie. Hanabusa sa oprel celým chrbtom a prekvapene trhol hlavou, no pohľadom neuhol. Zahľadela sa mu na pery. Pomaly začala k jeho tvári dvíhať vystretý ukazovák. Niekoľko centimetrov od jeho úst sa zastavila. A prebodla ho svojimi medovozlatými očami.
„Môžem?“ Spýtala sa. Hanabusa sa zatváril napäto a snažil sa zakryť červeň vo svojej tvári. Premeral si ju súhlasným pohľadom. Podvedome tušil, čo ju asi zaujíma. Zatvoril oči a nebadane sa k nej naklonil.
Pomaly priblížila ukazovák k jeho pootvoreným ústam. Jeho dych ju hrial na špičke prsta a v okamihu keď sa ním dotkla jeho spodnej pery, mysľou jej preblesklo zopár krátkych výjavov. Najviac ju však zaujala spomienka zo včerajšej noci. Znovu si vybavila to opatrné ale pevné zovretie jeho ruky a na okamih jeho telom cítila ako ju držal v náručí. Zistila, že je nadaný... ovláda ľad, je aristokrat a potichu sa zasmiala nad menšími škriepkami medzi ním a Zerom.
Keď sa mysľou vrátila do prítomnosti, potajomky si prezerala jeho tvár. Ukazovákom mu jemne zatlačila na spodnú peru a on začal pomaly otvárať ústa. Opatrne mu vsunula prst dovnútra. Poduškou mu prešla po hrane zubov a zvedavo sa dotkla špičky jedného z jeho tesákov. Sama bola prekvapená svojim konaním a vedela, že Yagari by ju za to zrejme zabil. Rovnako prekvapený bol aj Hanabusa. Bolo to prvýkrát čo sa niekto dotýka jeho tesákov a zdalo sa mu to odvážne a svojím spôsobom vzrušujúce. Medzitým ako ho zamestnávala jej malá hra, načiahla sa k jeho ruke a dotkla sa svojich kníh. Jeho zovretie vtedy zosilnelo a čakal, že sa o ne budú preťahovať. Odrazu pootvoril viečka a vyzývavým pohľadom sa jej zahľadel do prekvapených očí. Ich medovozlatá farba ho fascinovala.
Uchopil ju za zápästie a jej prst si vytiahol z úst. Pristúpil tesne k nej a prebodával ju ľadovo-modrými očami. Mitsuki sa prekvapene zarazila. Až priveľmi zreteľne cítila ako sa jeho dlaň dotýka jej ruky. Bez akejkoľvek prekážky. Telo na tele. Jeho koža na jej koži.
Napadlo ju, že práve táto príležitosť sa jej teraz hodí a na okamih svoju myseľ okrajovo preplietla s tou jeho. Vnútila mu zrnko svojich nič nehovoriacich spomienok a pocitov. Zmiatla ho svojimi nesúvislými myšlienkami.
Zvraštil obočie a tuho privrel oči. Otočil hlavu a jej ruku zovrel silnejšie, akoby sa snažil udržať v realite. Netrvalo to však dlho a jeho zovretie povolilo na toľko, že z neho mohla vykĺznuť.
V obidvoch rukách náhle pocítil prázdno. Prudko otvoril oči a prekvapene sa rozhliadal na všetky strany. Stiahol obočie a vtom ju opäť zazrel.
„Ďakujem ti za láskavosť... Aidou Hanabusa.“ Vo dverách mu zamávala knihami nad hlavou. Pohľadom sa mu zaryla hlboko do očí a venovala mu jeden úprimný úsmev. Hanabusa sa zamračil a v hlave mu zavírilo niekoľko znepokojených a podozrievavých myšlienok.
V jej očiach sa mihol náznak pobavenia. Cez plece jej padol hrdzavohnedý prameň vlasov a než sa otočila, naposledy naňho pozrela. Potom zmizla za dverami. Chrbtom sa oprela o ťažké drevo a na plece jej dopadla Zerova ruka.
„Ahoj,“ zatiahla neprítomne a stále sa pri tom pobavene usmievala.
„Nezvonilo už náhodou?“ Spýtal sa namiesto pozdravu. Pozrela naňho kútikom oka a všimla si jeho nadvihnutého obočia.
„Tak čo potom robíš tu?“
„Mám už dosť práce s tebou,“ doberal si ju. Ramenom sa oprel o krídlo dverí a dlhými prstami jej pocuchal vlasy.
„Nie som malé dieťa, nepotrebujem aby si ma strážil.“ Ruky si zložila na hrudi.
„Viem,“ povzdychol, „ale si nepredvídateľná.“ Mitsuki sa zamračila a ich pohľady sa stretli. Chvíľu si jeden druhého mlčanlivo premeriavali očami, až sa Zero začal usmievať.
„S tým nesúhlasím,“ odvrkla a opäť pozrela pred seba.
„Ako chceš.“ Vzdal to a rezignovane rozhodil rukami.
„Bavila si sa?“ Spýtal sa po chvíľke ticha a zahľadel sa do chodby. Mitsuki pevne stisla pery, vedela na čo naráža. Pri spomienke ako sa dotýkala Hanabusových tesákov sa však nedokázala hnevať.
„Bolo to zaujímavé,“ prikývla a na perách jej vykvitol sprisahanecký úsmev.
„Dávaj si pozor Mitsuki,“ povedal vážne a prebodol ju očami. Tváril sa prísne. Jeho obavy ju ešte stále chvíľami trochu miatli.
„Len mi nehovor, že máš o mňa strach?!“ Zažartovala, no ihneď to oľutovala. Táto situácia nebola ani trochu vtipná. Vo vzduchu okolo nich bolo cítiť prevládajúce napätie.
„No,“ vydýchol Zero sprudka, „je síce pravda, že by ma majster zabil, keby sa ti niečo stalo.“ Zasmial sa pri tej predstave a snažil a tým trochu odľahčiť stresujúcu atmosféru. Hneď na to ale opäť zvážnel. Pozrel na ňu a oči mu posmutneli. „Možno ťa to prekvapí, ale áno, bojím sa o teba. A ty sama by si sa mala zamyslieť aké následky by mohli nastať, keby si zomrela.“
„Tss,“ sykla znechutene, „hovoríš o smrti ako o niečom, čoho sa dá ľahko zbaviť.“
„Veľmi dobre vieš, ako to myslím.“ Povzdychol a unavene pokrútil hlavou. „Už vás nie sú stovky, na to nezabúdaj.“
„Neverím, že som posledná,“ odsekla a stála si za svojím.
„Aj ja v to dúfam, no šanca je malá,“ zvesil hlavu a zahľadel sa na zem. Mistuki sa na neho pozrela ako znovu narodená, žilami jej začala prúdiť dlho skrývaná nádej.
„Tým by som si nebola taká istá. Čudoval by si sa, ako dobre sa vieme skrývať.“ Tvárila sa vážne, no jej oči sa usmievali. Lakťom ho štuchla do rebier a ťahala do triedy.
S koncom vyučovania sa Mitsuki zdvihla. Záludne sa postavila druhému strážcovi za chrbát a uštedrila mu tak nesmierne citlivé prebudenie. Zero sa takmer zosunul na zem, ako mu knihami vypálila do hlavy.
„Hej!“ Zahriakol ju a rukou si šúchal temeno hlavy. „Čo si myslíš, že robíš?! Veď počkaj, ja ťa...“ Zarazil sa, keď za sebou zazrel iba stenu.
„Hľadáš ma?“ Ozvala sa škodoradostne. Zero sa otočil a uvidel ju sedieť na katedre. Lenivým krokom vykročil dolu schodíkmi a jednu ruku si zastrčil do vrecka.
„Potvora,“ zahundral si popod nos. Hneď na to sa mu Mitsuki opäť objavila za chrbtom. Chodidlom ho postrčila dopredu a v duchu si predstavovala ako padá na nos.
„Stretneme sa u brány!“ Zavolala naňho, keď sa oprel o lavice aby nestratil rovnováhu a prebehla dverami skôr, než ju stihol okríknuť.

Cestou k svojej izbe, začínala cítiť, že účinky liekov sa už vytrácajú. V rýchlosti za sebou zatvorila. Svoje knihy odložila na stôl a už kráčala späť k dverám, no na niečo si spomenula. Čupla si pred skriňu. Otvorila vrchný šuplík, rukou siahla do jej ľavého zadného rohu a spopod zloženého oblečenia vytiahla plochú, drevenú škatuľku, na ktorej bolo vyryté spiace mláďa opradené viničom.
Najprv prstami pohladila rytinu a potom nadvihla veko. Niečo z nej vybrala. Zatvorila ju a starostlivo vrátila na svoje miesto, pričom sa jej z ruky ozvalo tiché zazvonenie.
Otvorila dlaň a v žiare zapadajúceho slnka sa zaleskol jej posledný darček od Rena. Pri spomienke na ten deň sa usmiala. Rolničku visiacu na centimeter hrubej, čiernej stužke chytila do prstov a jemne s ňou zazvonila. Nohou zatvorila šuplík, priskočila k dverám a vykročila po chodbe.
Keď dobehla Zera, na krku už jej zvonila rolnička od Rena.
„Vždy sa tu takto zbiehajú?“ Spýtala sa šeptom a on prikývol. Už len tým, že tu stál udržiaval vyčkávajúce dievčatá za sebou, akoby stáli za pomyselnou čiarou.
Do Mitsuki nechtiac vrazilo jedno z dievčat, a vtedy ju to už prestalo baviť. Prebodla ju príkrym pohľadom a ani čo by mávla čarovným prútikom, sa druhá polovica davu stiahla k okraju chodníka.
„Čo je?“ Vyštekla, keď sa Zero chytil za hlavu a povzdychol.
„Takto si veľa priateľov nenájdeš,“ poznamenal.
„Ty máš tak čo hovoriť,“ odsekla a on pokrútil hlavou.
„Mýliš sa. Teba,“ namieril na ňu ukazovák, „sa boja. Mňa rešpektujú.“ Dokončil a palcom si ukazoval na hruď, pričom sa usmieval s predstieranou pýchou. Na to sa mu obrátila chrbtom.
„Prílišná sebadôvera škodí,“ strelila po ňom pohľadom a vyskočila. „To nevieš?“ Spýtala sa keď usadla na vysoký múr, ktorý zvieral ťažkú kovanú bránu a škodoradostne sa uškrnula. Jednu nohu si preložila cez druhú. Rukami sa opierala o hladký kameň vedľa svojich stehien a vtom začula ich kroky. Zero si všimol, že strnula očakávaním. Zamračil sa a skrz bránu sledoval biele mračno približujúcich sa upírov.
Začínal sa dvíhať vietor a Mitsuki zatvorila oči. Naslúchala približujúcim sa krokom, pravidelnému tlkotu sŕdc a šepotu hlasov, bez toho, že by vnímala jednotlivé slová. Vdychovala vôňu vetra a mesiaca, miešajúcu sa s pachom ľudí aj upírov. Podvedome sa pri tom zameriavala len na jednu osobu. Osobu, ktorá ju najväčšmi zaujala, no zároveň znepokojovala a to nebolo dobré. Možno ani bezpečné... Automaticky nakrčila obočie, keď ju čosi vytrhlo zo zamyslenia. Cítila, že sa na ňu niekto pozerá. V okamihu, kedy ju zaplavili emócie prichádzajúcich upírov, Zerove pocity na ňu kričali najhlasnejšie. Znepokojenie, ostražitosť, mrzutosť, obavy. Nesúhlas. Unavene otvorila oči a videla ako ju zdola prebodáva príkrym pohľadom.