Posledná fáza mesiaca: 06- Nový začiatok??? pokr.

06. Pokračovanie...

„Čo je to Naz´ar?“ Prerušil ticho Zero a až potom si všimol predmetu v majstrových rukách. Kútikom oka postrehol jemný záblesk svetla a keď sa otočil videl ako sa okolo Mitsuki vznáša zvláštny, mesiacom osvetlený prach.
„Znamená to ´sekajúci pazúr´,“ povedala, nohy natiahla pred seba a zachmúrene si od Yagariho zobrala zahnutú čepeľ zakončenú reťazou.
„Sekajúci pazúr...“ Zamyslene sa chytil za bradu. „Je to v nejakom starom jazyku, alebo...“
„Ten názov vymyslel Ren,“ premýšľala a hľadela pri tom na čepeľ vo svojich rukách, „môj starší brat.“ Nechcela sa pozrieť ani na neho, ani na strýka. Necítila sa na to. Takto sa jej rozprávalo aspoň trochu ľahšie.
Odrazu sa Zero zahniezdil. Pokrčil nohu, oprel si ruku o koleno a zadíval sa niekam pred seba. Mitsuki vycítila jeho zahanbenie, nepokoj, neistotu a súcit. Opatrnosť v jeho výraze akoby jej dodal trochu odvahy. Na tvári sa jej objavil zasnený no smutný úsmev.
„Hovoril tomu ´Tajný jazyk Usamiho Rena´ ,“ vystrela zhrbené plecia a naklonila ostrie tak, že sa na ňom odrážalo svetlo mesiaca. „Je to irónia,“ povzdychla. „Jeho existencia trvala asi dva roky a obsahuje asi tucet výrazov, vrátane tohto mena.“
„Prečo práve sekajúci pazúr?“
Pravou rukou zovrela krátku rukoväť Naz´aru a sekla ním po svojej nohe. V polovici oblúka prudko trhla rukou k svojej tvári. Ozvalo sa ťažké cvaknutie a čepeľ sa narovnala. Zero sa zaujato naklonil bližšie. Mitsuki sa uškrnula. Strčila mu Naz´ar pred nos a on si až teraz všimol malej vystreľovacej západky v strede čepele, asi dva centimetre nad rukoväťou.
„Volá sa to očko,“ vysvetľovala a palcom prešla po malom hrbolčeku o veľkosti zrnka hrachu. „Uvoľní sa len veľmi presným a prudkým pohybom ruky v protichodnom smere. Je to namáhavý a ťažký pohyb. Potrebuje veľa cviku a hlavne správny švih. Žiadnu hrubú silu.“ Nadvihla obočie a pokrčila plecami. „Nikto ťa to nenaučí ako ju narovnať, musíš na to prísť sám,“ odtiahla sa s hrdým úsmevom na tvári. Skrčila nohy, lakte si oprela o kolená. Hrot ostria priložila k špičke svojho prstu a začala si otáčať čepeľou pred očami. Úsmev jej pomaly zmizol z tváre a ona len hypnoticky sledovala odlesky na ostrí.
„Kto ťa s ním učil bojovať?“ Zaujímal sa Zero.
Yagari sa postavil a siahol do vrecka kabátu. Do úst si vložil cigaretu.
„Tvoj brat?“
Yagariho ruka, v ktorej držal zapaľovač, sa zastavila. Mitsuki mlčala.
Bez dychu ju sledoval, držiac zapaľovač pred cigaretou, a napäto čakal na jej odpoveď. Prešla pol minúta a vzdal to.
Vo chvíli keď šťukol zapaľovačom, prehovorila: „Nikto, naučila som sa to sama.“
Pozrela Zerovi do tváre. „Skúšala som to, no Renov spôsob boja mi nesedel. Hoci som ho ako dieťa nespočetne veľakrát pozorovala.“ Pohľadom preskočila na strýka, ktorý len pokrčil plecami a potiahol si z cigarety. Ľavú ruku si vyzliekla z kabáta. Tričko bez rukávov s rolákom, jej siahalo pod bedrá a skrývalo pásec modrých rifľových kraťasov. Boky jej sťahoval opasok. Čierne čižmy z mäkkej kože, jej siahali do polovice stehien. Z vonkajšej strany boli šnurované a členok jej zdobila strieborná pracka s rytinou. Kosec mesiaca preťatý tromi zubami.
Na ruke mala návlek, ktorý jej zakrýval dlaň. Prsty však mala voľné. Čiernu látku si stiahla po lakeť a nahla sa k Zerovi.
„Vidíš toto?“ Prešla si palcom po desaťcentimetrovej jazve na nadlaktí. „Budú to štyri roky,“ vysvetľovala keď si jej ruku zdráhavo priblížil k očiam. „Bola som trochu nemotorná... Reťaz sa mi zamotala okolo zápästia.“ Mykla plecami a vydýchla. „Nevšimla som si to a sekla som sa.“
Otočila hlavu a mierne ju naklonila na pravú stranu. Odhrnula si vlasy z ľavého pleca a odhalila krk. Po spodnej hrane čeľuste sa jej tiahla takmer neviditeľná šesťcentimetrová tenká čiara.
„Hrot,“ pokračovala. „Švihla som rukou príliš vysoko. Len také škrabnutie.“
„Akoto, že sa nezahojili?“ podivil sa, keď navliekla ruku späť do rukáva. Napravila si klopy a na okamih zaváhala.
„Zranenia spôsobené antiupírskou zbraňou sa hoja pomalšie. Jazvi miznú až časom,“ priznala. Zadívala sa pred seba a na niekoľko minút zavládlo ticho.
Yagari vydýchol posledný kúdoľ dymu. Odhodil nedopalok na zem a zadusil ho topánkou.
„Vstávajte, vy dvaja. Je na čase sa vrátiť,“ zavelil unavene a obaja sa zdvihli zo zeme. „A pokiaľ ide o teba,“ zazrel na Mitsuki a namieril na ňu prstom, „druhýkrát nech ťa to ani nenapadne. Varujem ťa.“
Prižmúril oči, keď rozťahovala ústa do jednej zo svojich obľúbených grimás.
„Inak si tvoj kožuch povesím na stenu,“ žartoval a naduto vystrčil bradu.
Ukazovákom si stiahla dolu spodné viečko a vyplazila jazyk na jeho chrbát.
„Všetko vidííím,“ zažmúril na ňu ponad plece a obrátil hlavu pred seba. „Mám oči aj na chrbte. A navyše ťa poznám,“ dodal a usmial sa, keď s nimi zladil krok.
„Niektoré veci sa napriek času nemenia.“ Vydýchla Mitsuki a na tvári sa jej objavil lišiacky úškrn.

Cestou späť Yagari mlčal. Zero a Mitsuki spolu viedli len útržkovité rozhovory, pričom si stále jeden z druhého uťahovali, a on len pobavene povedal pár viet ,aby jedného alebo druhého poriadne nabrúsil.
Skončilo sa to slovnou válkou, kto koho viac rozzúri.
„Tvoj chvost si niekto musel zmýliť s metlou!“ Zakričal Zero po niekoľkých minútach a zaťal ruky v päste.
„S metlou?!“ Vyhŕkla nazlostene. „A čo tie tvoje vlasy?! Človek ani nevie či si si vyváľal hlavu v popole alebo si v skutočnosti tisíc rokov starý!“ Zazrela naňho a chvíľu sa zdalo, že mu ide napľuť do tváre.
Obočie sa mu spojilo do písmena ´´v´´. Fučal cez zaťaté zuby a ruky sa mu triasli ako sa snažil do nej nepustiť. Po chvíli sa odvrátil.
Napokon si ale zložil ruky na hrudi, uškrnul sa a odvrkol: „Stále lepšie ako sa každé ráno zobudiť a vytrepávať z postele blchy.“
„Blchy?!!!“ Zavrčala a uprela naňho vražedný pohľad. „Veď ja ti ukážem,“ sykla a skočila mu na chrbát. Kolenami mu zovrela pás a zakvačila sa mu za vlasy. Načiahol sa dozadu, no jeho rukám sa s ľahkosťou vyhýbala. Zero sa predklonil a Mitsuki sa takmer prekotila ako sa ju pokúšal striasť. Držala sa ho ako kliešť. Ešte silnejšie zovrela kolená. Zasyčal od bolesti a snažil sa ju chytiť za rukáv, no bezvýsledne.
„Zrejme tomuto sa vraví mať chlpatého bastar*a za zadkom...“ Zachrčal, keď sa naklonila dozadu a predlaktím sa mu zavesila na krk.
Yagari radšej spomalil a nechal ich aby išli pred ním. Ich zápasenie prehlušilo jeho rezignovaný povzdych a hoci bol na tých dvoch zábavný pohľad, ruky strčil do vreciek a ľahostajne pokrútil hlavou.
„To odvoláš!“ Zavrčala Mitsuki a päsťou ho trafila po hlave. Jeho prsty jej pevne obomkli zápästie.
„Aaau...!“ Zreval, lebo sa mu krvilačne zahryzla do ruky. Povolil zovretie a Mitsuki sa mu vytrhla.
Reťazou Naz´aru mu obkrútila krk a výstražne ju utiahla. Do dvoch prstov chytila prameň jeho vlasov a priložila k nemu ešte stále narovnanú čepeľ.
„Vyzeráš ako dievča...“ Vymýšľala si len aby ho naštvala.
„To určite!“ Odvrkol a snažil sa jej vykrútiť.
„Ja ťa tých vlasov zbavím!“ Zaškerila sa. Oči uprela na prameň sivých vlasov, z pravého kútika jej vykĺzla špička jazyka a takmer si doňho zahryzla od sústredenia.
„Ty?! Čo to robíš?“ Zamrazilo ho a začal panicky mykať hlavou.
„Prestaň sa vrtieť, lebo to skazím...“ Povedala zádumčivo.
„Čo si spadla na hlavu?!“ Zakričal a chytil ju za ruky. Keď ho však opäť chcela pohrýzť, rozmyslel si to. Tú ruku bude ešte potrebovať a nechcel ju mať ohlodanú na kosť.
„Keď už o tom hovoríš... takmer áno vďaka tebe. Ďakujem, tvojou vinou by som mala trvalé následky.“
„Myslím, že tie máš odkedy si sa narodila,“ zasyčal keď ho zaťahala za vlasy.
„Nie všetci môžu byť taký dokonalý ako ja,“ uškrnula sa od ucha k uchu a ostrým pohľadom poukázala práve naňho.
„Jasné...“ zamrmlal a druhýkrát ju skúsil zhodiť. „Hej! Zlez zo mňa už konečne,“ zazrel na ňu a na sekundu sa odmlčal, „si ťažká ako kôň!“ No na Mitsuki to nezabralo.
„Ak sebou neprestaneš hádzať, budeš holohlavýýý.“ Uťahovala si z neho. „Varujem ťa...“
„Nie! Už aj zo mňa zlez! Daj mi pokoj!“ Rozkričal sa panicky. „Okamžite prestať!
„Vravím ti, potrebuješ ostrihať.“
„To hovorí tá pravá. Ak chceš svojimi vlasmi zametať, choď robiť upratovačku.“
„Kde si pobral všetok ten humor...“ vzdychla a pokrútila hlavou. „Ups...!!!“ Zašepkala si do dlane a pustila Naz´ar.
„Ja ťa zabijem!!!!!“ Zvrieskol vo chvíli keď mu Naz´ar ovisol na krku. Rukou si siahol do vlasov a nad hlavou sa mu ozval Mitsukin tlmený smiech.
„Už aj dolu!“ Rozkázal, no v duchu sa smial spolu s ňou. „Naozaj ťa vykotím...“ Nahol sa s ňou na ľavú stranu a začal sa smiať nahlas.
V tú chvíľu sa Mitsuki smiech zadrhol v hrdle. Trochu ju zabolelo v srdci. V jeho spomienkach sa totiž s Yuuki takto nesmial. Prečo... Dumala. Zero ju chytil za zápästia a zatriasol s ňou.
„Zhodím ťa, ak nezlezieš, uvidíš...“ Zažartoval. Znovu sa predklonil a chcel ju vykotiť.
„Nie!“ Zvýskla a začala sa znova smiať. „Prestaň, do pekla! Toto nenávidím.“ Prezradila a Zero sa narovnal.
Vtom jej na plece dopadla Yagariho ruka. Jeho pobavený úsmev sa vytratil a na tvári sa mu objavil ostražitý výraz. Ani si nevšimli ako rýchlo sa dostali pred centrálnou budovou akadémie.
Mitsuki sa započúvala a hneď jej došlo, čo mal na mysle. Zoskočila Zerovi z chrbta a keď sa k nim otočil, jeho hundranie si nevšímala. Pevne zovrela prsty okolo rukoväte Naz´aru, pohybom ruky doprava spravila oblúk. Čepeľ sa vrátila do pôvodnej polohy a ruku spustila k telu.
Je čas, pomyslela si Mitsuki takmer v rovnakej chvíli keď sa otvorili dvere školy. Vyučovanie sa skončilo a Nočná trieda sa vracala späť do ubytovne.
S kamenným výrazom na tvári si prezerla postavy v bielych uniformách, no ohnivo vlasého dlháňa
nikde nevidela. Necítila ani toho druhého, ktorého tvár si stále nedokázala vybaviť. Snažila si spomenúť a cítila, že ju ukradomky sledujú štyri páry očí.

„Ruka,“ ozvala Rima. „Prestaň po nej zazerať,“ uprela na ňu svoje sýtomodré oči, „si príliš nápadná.“
„Niečo sa deje. Nepáči sa mi to.“ Zahundrala a premýšľaním nakrčila obočie.
„Dobre, že sa dnes neukázala,“ prehodil Shiki s neskrývanou apatiou a strčil si do úst čokoládovú tyčinku. „Včera som si myslel, že sa na ňu aj napriek zákazu vrhnú.“
„Keď už o tom hovoríme,“ vzdychla Rima, „kam zmizol Hanabusa a Akatsuki? Hej, Ruka! Už s tým prestaň.“ Zahriakla ju po druhýkrát.
„Mám pocit akoby som ju už niekde videla...“ premýšľala Ruka nahlas.
„Je zbytočné aby si sa zaťažovala nepodstatnými vecami,“ prehovoril Takuma a začal ju nenápadne tlačiť dopredu.
„Hej,“ pritakal Shiki a Takumovu poznámku ignoroval. Uprel pohľad rovnakým smerom. „Má povedomú tvár.“ No ďalej sa o tom nerozprávali.

„Vaša práca prefektov pre dnes skončila,“ prerušil ticho Yagariho hlas, „mali by ste sa vrátiť. Dúfam, že to Ichijou čo najdlhšie utají,“ dodal takmer nečujne, no Mitsuki počula zreteľne každé jedno slovo.
„Ichijou? Ichijou Takuma?“ Vyzvedala.
„Prekvapuje ma, že si naňho pamätáš,“ pousmial sa no v jeho napätej tvári sa zračil nepokoj.
„Vy ste ho požiadali aby moju identitu udržal v tajnosti? To snáď nemyslíš vážne! Je len otázka času kedy na to všetci prídu!“
„Musíme to utajiť čo najdlhšie pred ním,“ zamračil sa.
Keď to povedal, napadlo jej len jediné meno... „Kuran Kaname.“ Šepot jej hlasu Zerom otriasol.
Yagari prikývol.
„Pochybujem, že by uveril, že pred jedenástimi rokmi boli všetci Usamiovci vyvraždený.“
Pri poslednom slove sebou Mitsuki nebadane trhla.
„Myslíš, že by ešte potreboval našu ochranu?!“ Sykla pohŕdavo.
„Ostala si už len ty. Ak zomrieš stane sa z vás skutočne len legenda.“
„Hovoríš, ako keby som to nevedela...“ Zavrčala.
„Teraz to už nechaj tak,“ vydýchol, „na takýto rozhovor nie je vhodný čas, ani miesto.“
„Dobre...“ prikývla a plecia jej poklesli. Potom sa zadívala na predmet vo svojej pravej ruke.
„Asi chceš aby som ti ho vrátila... Nie je to tak?“ spýtala sa a unaveným pohľadom prechádzala z Naz´aru na neho.
„Len dočasne. Máš moje slovo,“ prebral Renovu zbraň do rúk a pritiahol si ju do náručia.
„Dobrú noc, nezbedné šteňa,“ prehovoril jej do vlasov a jeho hlas sa jej v mysli úzko prekrýval s Renovým nežným šepotom.

Keď sa Mitsuki vrátila z kúpeľne, bolo už po tretej ráno. Vošla do svojej izby a s rukou na kľuke ostala stáť na prahu dverí. Zadívala sa do miestnosti, o ktorej dúfala, že už ju neuvidí. No zároveň sa jej akosi uľavilo a začala o tomto mieste premýšľať ako o náhrade svojho domova. Domov je tam, kde je rodina, hovorievala jej mama a spoly presvedčená týmito slovami za sebou zatvorila dvere. Bola bosá, oblečená len v bratovej starej košeli a po tele jej ešte stekali kvapky vody. S uterákom v ľavej ruke podišla k posteli, odhodila ho na stoličku a prstami si prehrabla vlasy. Pohľadom prešla po svojich veciach, stále rozhádzaných na posteli. Mokré vlasy si splietla do dlhého vrkoča a prehodila si ho dopredu cez plece. Schytila do rúk obe tašky. Prešla s nimi k otvorenej skrini a konečne ju začala zapĺňať svojimi vecami.
Po tom čo skončila, prázdne tašky zložila na dno skrine. Zatvorila ju a pomaly sa zviezla na zem. Chrbtom sa oprela o koniec postele. Nohy si pritiahla k telu a pravú stranu tváre oprela o kolená. Tie tri prebdené noci ju značne vyčerpali. Viečka sa jej pomaly zatvárali, no zakaždým ich znova otvorila. Stále odmietala spať. Nechcela aby sa jej o noci spred jedenástich rokov snívalo práve teraz...
To je čudné, pomyslela si, keď hľadela na tmavú bezmesačnú oblohu a sledovala biele padajúce vločky. Na sneh je trochu priskoro... Nebom pred jej očami zašumelo a chvíľami sa strácalo ako zrnitý obraz v čiernobielej televízii. Videla svoje bosé nohy, ako sa boria snehom, no necítila jeho chlad. Kútikom oka zazrela manžety Renovej košele, z ktorej jej vykúkali končeky prstov. Kráčala, stále kráčala a hľadela pritom na zem. Nevládala zdvihnúť hlavu hore. Odrazu sa zastavila... Nádherné biele páperie bolo pošpinené niečím tmavým. Vôbec sa jej to nepáčilo. Oblial ju studený pot, začala sa triasť, tlkot srdca cítila až v ušiach. Ako keby dopredu vedela čo bude nasledovať... Znovu sa jej obraz prerušovane zamihal pred očami a svet začal dostávať farby. Zakrútila sa jej hlava. Skryla si tvár do dlaní a hneď ako sa a ňou svet prestal točiť, pozrela pomedzi svoje prsty. Zem pokrytá kedysi bielym snehom, bola postriekaná krvou. Ani čoby sa práve prebudila zo sna, doširoka otvorila oči a vykríkla, no z úst jej nevychádzal žiaden hlas. Dlane si pritlačila na uši, aby utlmila vystrašené volanie, výkriky a zvuky boja.
Padla na kolená a potom všetko utíchlo. Zadívala sa na zem pred sebou a oči sa jej rozšírili hrôzou. Cestu k nej si predierali rozdupaným snehom karmínové potoky krvi. Vytvorili okolo nej kaluž. Obklopil ju jej železitý pach a ako rana do hlavy jej do očí udrela zakrvavená srsť tesne pred jej kolenami. Bratove prázdne mŕtve oči. Matkina chladná nehybná ruka a otcove telo, ktoré sa ju snažilo chrániť.
Trhnutím sa prebudila. Srdce jej bilo až v krku a mala sucho v ústach. Tichom izby bol počuť len jej zrýchlený dych. Ako spala, gumička sa jej zošmykla z vlasov a rozpletené pramene jej padli do tváre. Prehrabla si ich prstami a prehodila na chrbát. Pretrela si oči a ostrým vlčím zrakom sa zadívala na hodiny na stole. Štyri hodiny aj päť minút. Nespala ani hodinu a aj tak nechcela aby sa to zopakovalo znova. Pomaly vstala a išla si opláchnuť tvár. Potom si sadla na posteľ, z nočného stolíka si zobrala hrebeň a prečesala si vlasy. Zhodila zo seba košeľu, hodila ju na posteľ a začala sa obliekať. Potom pristúpila k oknu a roztiahla závesy. Vyzrela von, obloha bola ešte tmavá, no cítila, že o chvíľu bude svitať. Mesiac už zapadol, najtichšia nočná hodina sa končila. Nechcelo sa jej ostať v izbe až do svitania. Potrebovala ísť na vzduch. Pri stole sa zastavila a kútikom oka pozrela na svoje knihy. V rýchlosti ich vzala do náruče a potichu sa vytratila.
Ťahalo ju to stále na to isté miesto. Knihy položila na zem a vyskočila na múrik strechy. Keď ju studený ranný vánok pohladil po tvári, myseľ sa jej razom vyčistila. Dobre sa jej tu premýšľalo. Nehybne stála a zahľadela pri tom niekam ďaleko pred seba. V hlave si stále preberala Yagariho slová. Domov, rodina. Strata a osamelosť. Tajomstvo, ktoré má Takuma pred Kuranom a otázka na ako dlho sa mu ho podarí udržať. Premietala si v mysli udalosti posledných troch dní a stále sa jej vracali niektoré spomienky. Ich starý dom, jej obľúbený zajac. Rodičia. Ren. Trojčatá.
Tak, či tak sa skôr, či neskôr Kuran dozvie, že je nažive. Čo potom urobí...? Premýšľala a prebralo ju až ranné brieždenie.

Svitalo pred dobrou hodinou. Zastreté závesy ponechávali Mesačnú ubytovňu v temnom pološere. Hanabusa už tvrdo spal, no posteľ jeho spolubývajúceho bola stále prázdna. Z pootvorených dverí knižnice vychádzalo tlmené svetlo. Akatsuki sa skláňal nad hŕstkou starých kníh a v slabom svetle stolnej lampy, žmúril do zaprášených strán. Začal s rozprávkami a starými legendami, až skončil u dokumentoch ochrany aristokratických rodín. Pred očami sa mu stále vynárala hrdzavohnedá srsť a žlté oči tej novej študentky. Takanako Mitsuki... To meno mu niečo hovorilo. Našiel nejaké zmienky o dávno vymretom, no nie veľmi významnom klane Takanakovcov. Zrýchlene prechádzal očami jednotlivé riadky, kým sa jeho pohľad nezastavil pri mene Usami.
„Kain-sama,“ vyrušil ho dievčenský hlas. Mierne sa strhol a prekvapene sa otočil na služobnú s okuliarmi, ktorá stála vo dverách.
„Priniesla som vám knihy, o ktoré ste požiadal,“ preniesla so zdvorilým úsmevom a položila mu na stôl ďalšie štyri zväzky.
„Ach áno! Ďakujem.“ Prebral sa po chvíľke. Poškrabal sa na temene a dlaňou si pretrel unavené oči.
„Bude to všetko?“
Akatsuki len prikývol. Natiahol ruku ku knihám a otvoril najhrubšiu z nich. Keď za sebou zatvárala dvere na niečo si spomenul.
„Počkaj ešte chvíľu!“ Zvolal potichu a pozrel na ňu ponad plece. „Prines mi záznamy rodokmeňa Kuranovcov. V najväčšej diskrétnosti.“ V jeho hlase zaznela skrytá hrozba. Dobre vedel, že zväzok sa nachádza v izbe vodcu Kurana.
Dievča prikývlo a v tichosti odišlo. Asi po piatich minútach listoval v hrubej knihe, viazanej v čiernej zašlej koži. Sústredil sa na informácie o vlkoch, ktorý čistokrvných chránili. Klan Usami. Posledný boli Usami Asaogi a jeho syn Ren. Obaja zavraždený pred jedenástimi rokmi. Obidvoch poznal. Ako dieťa, Usamiho často krát videl v sprievode rodičov Kanameho-sama a po smrti jeho ženy Taki, sa k nemu pripojil aj jeho syn. Zomrela pri pôrode, keď mal deväť rokov. Žiadna zmienka o tom, či sa znova oženil alebo mal nejaké nemanželské dieťa. Žiadna spojitosť a s klanom Takanakovcov.
Namrzene obrátil pár strán v nádeji, že snáď ešte niečo objaví, keď v tom sa zarazil. Približne v strede knihy bola založená stará zájdená fotografia. Asaogiho ihneď spoznal a po pár sekundách mu došlo, že chalan sediaci na vankúši je už takmer dospelí Ren. A však ženu s hrdzavohnedými vlasmi, ktorá sedela na pohovke po Asaogiho boku, nespoznával. Objímal ju okolo ramien a držal ju za ruku. Jej medovo-žlté oči sa usmievali rovnako ako ona a v lone jej spalo sivočierne šteňa. Ďalšie dve, na chlp rovnaké, sa hašterili pri Renových nohách. Najviac ho však zaujalo asi trojročné dievčatko v mladíkových rukách. Popolavo plavé vlásky malo spletené do dvoch vrkôčikov a natešene sa naťahovalo za veľkým plyšovým zajacom, ktorého Ren držal v ruke. Všetci vyzerali šťastne, ako... rodina.
Ozvalo sa tiché zavŕzganie dverí. Akatsuki sa prekvapene strhol. Bol taký zabratý do premýšľanie, že prestal vnímať okolie. Myslel si, že všetci tvrdo spia, no zrejme sa mýlil.
Shiki sa ramenom opieral o rám dverí. Pretrel si rozospaté oči, potom zazíval a hodil zamyslený pohľad na fotografiu v Akatsukiho ruke. Kain ju rýchlo zastrčil späť do knihy a položil ju na stôl.
„Čo tu robíš?“ Spýtal sa a začal pomaly vracať knihy na miesto. „Myslel som, že všetci už dávno spia.“
„Nemohol som zaspať,“ odlepil sa od dverí a zobral do ruky kôpku zväzkov. Pri polici zastal a než vrátil knihy späť na miesto pozorne si prezrel ich obálky. „Stále musím na niečo myslieť.“
Akatsuki mlčal.
„Tiež ti očividne nedá spať to nové dievča,“ hádal Shiki a zahľadel sa na Akatsukiho chrbát. Zalistoval v poslednej knihe. „Aj ja som o tom premýšľal,“ zatvoril ju a vsunul späť na policu. „Ani za svet by ma nenapadlo, že ešte nejaký žije.“
„Dnes v noci som jedného videl,“ prezradil mu Kain. Opačne si sadol na stoličku, ruky zložil na operadle a bradu oprel o predlaktia. Shiki sa zamračil a otočil sa k nemu. „Mal hrdzavohnedú srsť.“
Prebodol Shikiho očami a čakal, čo na to povie. Senri len povzdychol a zložil si ruky na hrudi.
„Takanako Mitsuki,“ premýšľal nahlas. „Istú vec si sa zrejme nedočítal,“ kútik pier sa mu nadvihol v miernom úsmeve, „mám pravdu?“
„Čo máš na mysli?“
„Niečo som počul...“ Na sekundu sa odmlčal, aby si utriedil myšlienky v hlave. „Asi po necelých piatich rokoch, od smrti svojej ženy, Usami Asaogi pojal novú družku, no nikdy sa nevzali.“
„A?!“ Spýtal sa Akatsuki netrpezlivo.
„Volala sa Takanako Mika.“
Nastalo niekoľkominútové ticho.
„Čo ďalej?“ Ozval sa Akatsuki a začal prstom poklopkávať po operadle.
„Nič, to je všetko čo viem.“
„Myslíš že...“ uvažoval a uprel na Shikiho spýtavý pohľad. Mlčal a to znamenalo jeho súhlas.
„Videl som ju iba raz. Bolo to dávno. Tá žena na fotografii, na ktorú si si prezeral... to je ona.“
Akatsuki rezignovane vydýchol a lakťami sa oprel o dosku stola.
„Mitsuki akoby jej z oka vypadla,“ pokračoval Shiki, „to si si určite všimol.“
„Síce je to pravdepodobné, no všetci či žili v Usamiho dome pred jedenástimi rokmi boli zavraždený. Nikto neprežil,“ zdôraznil Akatsuki.
„To nemôžeš vedieť. Nebol si tam,“ podotkol a Akatsuki neochotne prikývol. „Ak je to dievča naozaj ich dcéra, nedivil by som sa, že ju skrývali. Na ich mieste by som bol urobil to isté. Určite vieš čo to znamená.“
Akatsuki šokovane zažmurkal, keď mu to všetko došlo. Pravdepodobne je... úplne posledná.
„Poď, ideme spať.“ Zívol Shiki a pomaly sa vliekol ku dverám. „Faktami a domnienkami sa môžeme zaoberať inokedy.“
Kain pritakal. Zahasil lampu a nasledoval ho. Po tom čo sa za ním zatvorili dvere jeho a Hanabusovej izby, sťažka dosadol na posteľ a ešte hodnú chvíľu premýšľal. Občas strelil očkom po bratrancovi, aby sa uistil, že stále spí. Nebolo by najlepšie keby sa teraz Hanabusa zobudil. Po tom čo sa vrátili na ubytovňu stále mlčky dobiedzal a preto musel počkať a zaliezť do knižnice až po tom čo išli všetci spať. Nechcel mu nič hovoriť, keď si sám ešte nebol istý.
Cítil, že svetla pribúda. Nakoniec sa vzdal, ľahol si a po nekonečne dlhej chvíli zaspal.

Okolo nej prešli ďalší jej spolužiaci a náhlili sa do triedy. Prešli okolo nej bez povšimnutia alebo si jej radšej nechceli priveľmi všímať. Zvedavosť sa však môže občas ukázať ako veľmi dotieravá vlastnosť. Nech chcela byť akokoľvek neviditeľná, cítila na sebe pohľady ostatných. Ich zvedavosť ju hrýzla v mysli, no nikto z nich sa jej doposiaľ neprihovoril. Nik sa na nič nespýtal. Hoci vedela, že by chceli. Udržiavali si od nej odstup. Mali strach? Alebo v tom hral úlohu zvláštny druh rešpektu, ktorý chovali aj k Zerovi? Niečo medzi tým.
Mitsuki sa zastavila vo dverách učebne a prenikavým pohľadom prešla po každej postave v čiernej uniforme. Na okamih, keď sa všetky pohľady upreli na ňu, sa hlasný hovor zmenil v šepot. Ako sa odlepila od dverí a svoje oči uprela na zem, vrátilo sa všetko do normálu. Nepriťahovať prílišnú pozornosť. Vyvolať strach. Nikomu nedôverovať. Odtrhnúť sa od spoločnosti. Strániť sa ostatných. Chrániť si svoj vlastný svet, a tým aj seba samú... Áno, presne to chcela. Teraz ju však napadlo, či to včera bol dobrý nápad. Cítila sa smutná, osamelá alebo odvrhnutá? Sama nevedela.
Ani si nevšimla, že ju Zero zachmúrene sleduje. Celá táto vec ho istým spôsobom poburovala. Hlúpe dievča, pomyslel si. Bol si istý, že by s nimi nemala sebe menší problém keby ju spoznali. Nebyť jej včerajšieho zastrašujúceho správania... Povzdychol a tvár si skryl do dlane. Cítiť emócie každého vo svojom okolí... Majster mal pravdu. Vlci, ľudia ako ona, musia byť otvorený ostatným a reagovať na nich, inak sa cudzie pocity zmiešajú s ich vlastnými a oni uviaznu v sebaklame.
Ako vystupovala k laviciam, cítila na chrbte ich dychtivé pohľady. Potom jej nejaké dievča zastúpilo cestu. Mitsuki zdvihla hlavu a pohľadom sa stretla s jej hnedými očami.
„Ahoj, Mitsuki-chan...“ Na okamih zaváhala. „Nechceš si... sadnúť ku mne?“ Chvíľu čakala a keď Mitsuki prikývla, na tvári sa jej objavil úsmev. Vykročila hore. Mitsuki ju nasledovala a posadili sa do lavice pred Zerom. „Volám sa Sayori. Wakaba Sayori.“
„Yori,“ zdráhavo prikývla a snáď po prvý krát, od vtedy čo prišla, sa radostne usmiala. Dobré dievča, pomyslel si Zero. Na tvári sa mu objavil spokojný výraz a skoro je potľapkal po temene hlavy presne ako psa. Pri tej to myšlienke sa mu pery roztiahli v ironickom úsmeve.
Ako už zistil, naozaj Mitsuki svedčí úsmev viac ako, zachmúrený, pohrebný výraz. A dúfal, že jej dlho ostane.

Deň ubehol rýchlo. Zero zaspal v polovici vyučovania a keď sa prebral, zistil že Mitsuki zasa zmizla. Z úst vypustil prúd nadávok a ráznym krokom sa ju vydal hľadať pričom stále vrčal: „Zahluším ju! Raz ju určite zabijem! Vykrútim jej krk!“
„Aké kruté!“ Zafňukal riaditeľ keď sa mu objavil za chrbtom. „Byť na moje krstňa taký prísny. To je nespravodlivé!“
„Ako inak, keď stále niekam mizne,“ zamrmlal unavene.
„Každý občas musí o niektorých veciach veľa premýšľať,“ povedal. Otočil sa a odkráčal.
Slnko už zapadalo. Blížil sa čas kedy vychádza Nočná trieda. Nakoniec ju našiel na streche. Čupela na múriku a rukami si objímala kolená. Hrdzavohnedé vlasy jej viali vo dvíhajúcom sa vetre, oči stratené v myšlienkach. Chvíľu tam stál a čakal, no nijako nereagovala.
„Zase sa ulievaš?“ Prehovoril. Mitsuki sebou mierne trhla a prebodla ho pohľadom akoby si ho len teraz všimla. Venovala mu jeden ospravedlňujúci úsmev a pomaly sa zdvihla.
„Musím ísť. Za chvíľu príde Nočná trieda. Chcem tam byť skôr ako oni.“
„Chápem.“ Oprel sa chrbtom o stenu pod oknom a ruky si skryl do vreciek. Kývol jej na pozdrav a sledoval ako odchádza. Hneď ako zašla vlasy jej zažiarili popolavo plavou farbou.
V tichosti vkĺzla do triedy. Rýchlo prebehla k poslednému radu a do druhej lavice. Svoje knihy položila na sedadlo, zaliezla pod stôl a natiahla sa na zem. V tej istej chvíli sa znova otvorili dvere. Mitsuki zaťahalo korienkami vlasov a ich popolavo plavé pramene zakryla hrdzavá hneď. Pretočila sa na brucho, ruky si zložila pod hlavu. Zatvorila oči. Zapamätávala si chôdzu každého z nich. Ich vône, ich hlasy. Zameriavala sa na detaily. Drobné rozdiely v prenášaní váhy tela keď sa pohybovali, prešľapovali na mieste, sedeli alebo sa opierali o stoly. Prízvuky, zmeny v tónine hlasu, ovplyvnené ich pocitmi. Aroganciou, závisťou, nepriateľstvom a hnevom, ľahostajnosťou, unudenosťou, nepríčetnosťou a nespokojnosťou.
Všetko si to zapisovala do pamäte a postupne si k pachom pridávala tváre. Bez toho, že by chcela po chvíli zaspala.
Pár minút na to sa vo dverách objavil Yagari a upíri stíchli. Pohľadom prebehol všetky sedadlá a zamračil sa. Jeho výklad počúvali apaticky, len na pol ucha. Zopár kradmých pohľadov sa stále rozhliadalo po učebni. Dychtivými, zachmúrenými očami hľadali niečo čo tam bolo a zároveň nebolo. Alebo skôr niekoho. Prekvapivo, len skupinka v rade pri oknách počula kľudné pomalé oddychovanie. Akatsuki si až teraz všimol kníh na sedadle v lavici pod ním. Uškrnul sa a zvalil na stôl. Dlaňou si podoprel bradu a nenápadne sa naklonil dopredu, aby aspoň trochu videl pod lavicu pred sebou. V tieni sa jemne črtal obrys spiacej dievčenskej postavy. Kain, sa obzrel ponad plece a nenápadne strelil pohľadom po Hanabusovi. Obočie mal stiahnuté a ukradomky tekal očami po laviciach pred sebou, pričom sa zakaždým zastavil pri miestach pred bratrancom.
V tom Akatsukiho pozornosť upútal buchnutie ruky do dreva keď sa Mitsuki nepokojne prevaľovala pod stolom. Hlavou narazila zospodu do sedadla a v rovnakej chvíli kedy jej knihy začali jedna po druhej padať na zem, Akatsuki zmietol rukou zo stola tie svoje. Ygari na sekundu prerušil rozprávanie a strelil po ňom očkom.
„Prepáčte, to nebolo schválne,“ zvolal a jeho hlas v tom tichu priam kričal. Zoskočil o schod nižšie a náhlivo bral učebnice do rúk. Ako sa však vracal na miesto, Yagariho obočie sa stiahlo. Kain sa znova usadil a dvojnásobné množstvo kníh položil na sedadlo vedľa seba. Hnabusa ho pozorne sledoval. Pohľad mu padol na prvú knihu, ktorá určite nebola jeho. Akatsuki si to všimol a zastrčil ju do stredu kôpky. Vrhol na bratranca sprisahanecký pohľad a viac si ho nevšímal.
Hneď ako Yagari zakončil hodinu, bez ďalších slov sa pobral preč. Vo dverách sa ešte na chvíľu zastavil a neisto sa obzrel po druhej lavici v poslednom rade, potom vyšiel do chodby a o malú chvíľu sa stratil za rohom. Upíri postupne odchádzali z triedy, a však jedna malá skupinka očividne nemala nijak naponáhlo. Pomalou chôdzou kráčali po chodbe, no Hanabusa sa zastavil. Zamyslene sa zahľadel cez dvere do útrob tmavej učebne a v očiach mu plápolala zvedavosť. Vedľa neho zastal aj Akatsuki s plnou náručou kníh a na okamih skúmal bratrancov výraz. Z jeho postoja a z jeho tváre vyčítal, že ho do vnútra niečo ťahá a keď konečne Hanabusa upriamil svoju pozornosť na neho, uškrnul sa a s chápavým výrazom sa načiahol k jeho ruke. Náklad, ktorý držal, si prehodil do jednej ruky a Hanabusovi tie jeho knihy takmer vytrhol z dlane. Ich chrbty si oprel o plece. Kývol mu hlavou smerom k dverám. Obdaril ho povzbudzujúcim úsmevom a pomaly kráčal preč.
Hanabusa za ním hľadel až kým sa nadobro nestratil v tme a nebolo počuť ani jeho kroky. Znovu uprel túžobný pohľad na odchýlené dvere. Pristúpil bližšie a jemne do nich strčil rukou tak, aby narobil čo najmenší hluk. Belavá žiara mesačného svitu sa predrala otvoreným krídlom dverí a v pruhu svetla vrhala na zem jeho tieň. Oči mu padli na onú lavicu, ktorá si tieto posledné hodiny privlastnia celú jeho pozornosť a váhavými krokmi nečujne dokráčal k miestu, kde Mitsuki spala. Učupil sa a predlaktím sa oprel o sedadlo, zatiaľ čo sa druhou rukou načahoval do jej skrýše. Dlhými prstami ju uchopil za nadlaktie a opatrne sa ju snažil nadvihnúť zo zeme. Načiahol aj druhú. Vytiahol ju do sedu až jej hlava spočinula na sedadle. Jej vlasy zažiarili v mesačnom svetle a Hanabusu zarazila ich popolavo plavá farba. Zamyslene zvraštil obočie a zahľadel sa na jej spiacu tvár. Na prvý pohľad vyzerala uvoľnene, no oči sa jej pohybovali pod viečkami od nepokojných snov. Z neznámeho dôvodu mu prišla nádherná. Obyčajná, no predsa len nádherná. Vyzerala ako nejaká nočná víla. To robí ten mesiac, pomyslel si a zahnal svoje myšlienky potrasením hlavy.
V okamihu keď sa pohla, stuhol. Odvrátila od neho tvár, no nezobudila sa. Vydýchol od úľavy a vsunul jej druhé predlaktie pod pazuchu. Opatrne ju vytiahol spod lavice a na okamih sa zarazil ako mu jej hlava dopadla na rameno. Kútikom oka pozrel či stále spí a tvár mu zaliala horúčava. Jej tvár bola len pár centimetrov od tej jeho. Takto z blízka si všimol smútok a skrývané obavy v jej tvári. Netušil však, že je to strach zo snov a minulosti.
Druhú ruku jej vsunul pod kolená. Opatrne ju zdvihol a vzal do náručia. Jej ľavá ruka mu ovisla na chrbte a ona sa mierne zachvela. Znepokojene sa striasla. Hanabusa si ju inštinktívne pritiahol k hrudi a o chvíľu sa upokojila. Hlavu si oprela o jeho rameno a jej dych sa opäť spomalil. Len čo si bol stopercentne istý, že znova tvrdo spí, vybral sa pomaly ku dverám a ako tak kráčal, nespúšťal z nej oči. Kútiky úst sa mu nevedomky zdvihli v slabom úsmeve a otriasali ním samé neforemné pocity. Pomyslel si aká je teraz zlatá. Bola úplne iná, keď nie je ostražitá a zamračená. Jej nedôverčivosť zmizla, nepokoj tiež. Pobúrenie, zlosť, nedočkavosť a škodoradosť, ktorú predtým videl v jej očiach, akoby nikdy neexistovala. Keď takto spala, vyzerala bezbranne ako malé dieťa.
Vykĺzol von. Nohou za sebou zatvoril dvere a ako s ňou kráčal potemnenou chodbou napadlo ho, že vlastne nevie ku komu ju má odniesť. Je to prefekt, takže by asi mal nájsť Kiryuua. Nie! To v žiadnom prípade! Alebo ju nenápadne zaniesť do jej izby? Podľa jej vône by tam určite trafil. Pri slove vôňa sa ale jeho myseľ začala uberať trochu iným smerom. Zablúdil očami k jej krku, no niečo narušilo jeho myšlienky. Zastavil sa. Zacítil totiž ďalšieho človeka. Lovca.
„Čo tu robíš?“ Vyštekol Yagari ostro a očami prepichol Aidov chrbát. „Vaše vyučovanie už dávno skončilo.“
„Po niečo som sa vracal,“ zaklamal Hanabusa, „a objavil som tohto spáča.“ Na tvár nasadil priateľský úsmev a otočil sa k ich terajšiemu učiteľovi tvárou v tvár. Yagari prebehol pohľadom svoju neter na jeho rukách a do mysle sa mu na okamih vkradli pochybnosti, obavy.
„To je od teba milé, som vďačný za tvoju starosť.“ Povedal bez najmenšej zmeny výrazu. „Ja sa už o ňu postarám. Ty sa vráť na ubytovňu.“ Zobral si od neho Mitsuki a napadlo ho, že je na vlka naozaj priľahká. Čo si pamätal, naposledy ju držal na rukách keď bola ešte malé dieťa, no jej váha sa mu stále akosi nepozdávala. Hanabusa si ho premeral príkrym, nenávistným pohľadom. V podvedomí sa cítil ublížene. Z náhleho prázdna vo svojich rukách mal pocit, že mu niečo chýba. Ešte naposledy prebodol lovca hnevlivými očami a zlostne zovrel pery. Ťarbavo sa otočil, snažil sa vyzerať aspoň trochu ľahostajne, no Yagari sa jeho stavmi nezaujímal. Razantným krokom zamieril na ubytovňu ale kráčal tak rýchlo, že o tom nestihol ani premýšľať.
Mitsuki prebral až zvuk zatvárajúcich sa dverí. Prižmúrenými očami sa rozhliadla okolo seba. Cez štrbinu vo dverách ešte zahliadla Ygariho chrbát a potom sa jej oči opäť zatvorili.