VK (2. séria) 3- Zlom

Bola som na neho taká nahnevaná, že hneď ako ma konečne pustil, som mu dala facku. Vôbec ho to nevyviedlo z miery. Chystal sa odísť.
„Pohovoríme si, keď sa vrátim.“ Povedal mi a nechal ma v izbe samú. Zatvorila som oči a silno si objala kolená.
„Ako chceš, Kaname.“ No bude to asi náš posledný rozhovor.
Zachytila som niečiu myseľ, ktorá prekričala všetky ostatné.
„To nemôže byť pravda!“ Už som ho aj počula. Zdá sa, že Naoki si už všimol, čo som s jeho sídlom vykonala.
Vyšla som z izby a ponáhľala sa dole do haly, kde stál Naoki v otvorenej vstupnej bráne a šokovane hľadel von. Vedľa neho stála Rima a Ruka prekvapene pozerali pred seba. Naoki sa tváril presne tak, ako som si predstavovala. Keď začul moje kroky, konečne sa pohol.
„Yuuki-sama, ja... ja...“ Nenachádzal slová, no jeho výraz hovoril za všetko.
„Rada som pomohla.“ Povedala som mu milo.
„Ďakujem vám.“ Dostal zo seba nakoniec. Prihnal sa ku mne a kľakol si na jedno koleno, aby mi pobozkal ruku. V očiach sa mu zaleskli slzy vďačnosti a šťastia.
„Nikdy nezabudnem, čo ste pre mňa spravili, Yuuki-sama.“ Dotkla som sa jeho tváre a slabo sa na neho usmiala.
„Vyzeráte veľmi vyčerpaná.“ Robil si starosti. „Cítite sa zle?“ Musela som tak pôsobiť.
„Nie, ale som trochu unavená.“ Odpovedala som mu ospalo.
„Ak pre vás môžem niečo spraviť...“
„Ďakujem ti, Naoki, ale teraz nie. Chcem si len oddýchnuť.“
„Ako si prajete, Yuuki-sama.“
Celú noc som presedela vo svojej izbe. Bola som taká nešťastná a zničená, ako ešte nikdy. Jedna moja polovica túžila ostať navždy pri Kanamem a ronila trpké slzy. No druhá už umierala od pocitu samoty, ktorú zanechávali spomienky na dcérku. Čo mám robiť? Nájdem silu opustiť svoju lásku? Dobre som vedela, že s malou ostať nemôžem. Bolo by to príliš nebezpečné, presne ako mi vravel Kaname, ktorý mal pravdu. No aj keď s ňou neostanem, musím ju vidieť. Aspoň na chvíľku. Jediný pohľad na ňu mi stačí na to, aby som Kanameho opustila. Spravil chybu, keď ma nútil bez nej žiť. Vari nechápe, že je pre mňa najdôležitejšia na svete? Pre ňu spravím čokoľvek.
Možno keby som pri sebe mala Hanabusu, poradil by mi a ja by som sa necítila tak veľmi sama. Veľmi, veľmi, veľmi mi chýbal. Prečo ma opustil? No tak... Kde si sa toľko zdržal, Hanabusa?
V diaľke som cítila Kanameho myseľ. Zatvorila som oči. Musím ho presvedčiť. Akokoľvek. A ak aj teraz všetko odmietne...nebudem mať na výber. Pomaly som vstala a vyšla som zo svojej izby. Rozhodla som sa počkať na neho v hale. Rima a Ruka, ktoré sa cítili trochu urazené, pretože dnes som odmietla ich spoločnosť, ma zvedavo sledovali z poschodia. V celom dome sme ostali len my, pretože Naoki, Akatsuki a Senri sprevádzali Kanameho na jeho pátraní po nepriateľoch. Už som ich počula z diaľky.
„Videli ste tie ruže? Sú dokonalé!“ Naokiho tón plný vzrušenia sa ozýval najhlasnejšie. Vošiel ako prvý. Na tvári mal obrovský úsmev. Za ním vošiel Akatsuki so Senrim, a keď ma uvideli, naraz sa mi poklonili. Prikývla som.
Hneď sa ponáhľali za Rimou a Rukou, až na Naokiho, ktorý tiež vybehol po schodoch, no ostal stáť ďalej od nich. A potom vošiel Kaname.
Prekvapil sa, že ho čakám, no nič iné som z jeho tváre nevyčítala.
„Ako sa máš, Yuuki?“ Spýtal sa ma, keď podišiel bližšie.
Unavene som na neho pozrela, no neodpovedala som. Už asi cítil, že niečo nie je v poriadku. Pristúpil ku mne a na líce mi priložil svoju veľkú teplú dlaň. „Yuuki?“
Možno čakal, že mu nedovolím dotknúť sa ma, no ja som nespravila nič, aby som ho zastavila. Dokonca ani keď ma pobozkal na čelo.
„Chceš sa porozprávať?“ Spýtal sa ma starostlivo. Hľadela som mu do tváre. Hneď ako vycítil, že je niečo zle, vedel byť pozorný. Mal na to myslieť už skôr. A aj na to, ako sa cítim. Teraz je už neskoro.
„Nie.“ Povedala som mu nakoniec prísne. „Už niet o čom hovoriť.“ Jeho oči boli zmätené. Možno už zistil, že sa vo mne niečo zlomilo. Musel to počuť v mojom hlase.
„Chcem ti dať na výber.“ Vyhlásila som a ustúpila o krok dozadu, aby som ho donútila pustiť moju tvár. „Aby si sa mohol sám rozhodnúť.“
Jeho nežný pohľad sa začal rýchlo meniť. Najprv bol prekvapený, potom sklamaný a nakoniec veľmi ostražitý.
„O čom to hovoríš?“ Spýtal sa opatrným tónom.
„Je to jednoduché.“ Pokračovala som neústupne a svoj zrak som nesklopila. „Privedieš mi moju dcéru...“ Môj hlas bol studený ako ľad, „alebo... alebo ťa opustím, Kaname.“
Nevšímala som si šokované myšlienky našich spoločníkov, len som uprene hľadela na jeho tvár. Dúfala som, že Kaname zneistie. Chcela som vidieť jeho zmätenú a vystrašenú tvár, keď si uvedomí, že ma naozaj môže stratiť. No tá čo znervóznela som bola nakoniec ja. Kaname sa ani nepohol a jeho tvár odrážala len chladnú ostražitosť. Vedela som, že uvažuje. No nie nad voľbou, pred ktorú som ho postavila. Jeho ďalšie slová budú premyslené tak, aby dosiahol to, čo chcel. Čo vymyslí tentoraz, aby ma donútil podvoliť sa a spochybniť všetky moje nápady?
Jeho tvár sa uvoľnila. Takže už má plán.
„Chceš odísť?“ Spýtal sa tichým pokojným hlasom. Musím si dávať pozor na to, čo poviem ďalej. Určite je pripravený všetko otočiť proti mne. No nedarilo sa mi zachovať rozvahu a to len teraz začal. Srdce mi začínalo biť rýchlejšie a bola som celá nesvoja.
„Isteže nechcem.“ Vyhŕkla som rozladene. „No ak mi nadáš inú možnosť...“
„Prepáč mi, Yuuki.“ Povedal mi Kaname už po tisíci krát. „Maličká ostane tam, kde je a nič čo povieš alebo urobíš, moje rozhodnutie nezmení.“
„Odkiaľ berieš právo rozhodovať o nej sám? Je to aj moja dcéra!“ Bola som stále viac a viac rozrušená.
„Sľúbil som ti, že vás ochránim obe, Yuuki, a to aj robím.“
„Ale za akú cenu?“ Oddelenie bolo až príliš kruté. „Prišli sme o ňu, Kaname.“ Povedala som mu potichu. „A teraz prídeš aj o mňa, pretože takto už žiť nevydržím. Už bez nej dlhšie ostať nemôžem.“ Oči sa mi leskli.
„A čo spravíš, Yuuki?“ V jeho tóne bol slabý hnev. „Prezradíš všetkým, kde sa skrýva a potom sa budeš pozerať, ako ju unesú? Sama ju neochrániš a ich budú stovky. Predstav si ich.“ Povedal mi. „Vieš ako túžia po jej krvi?“
Zlovestne som zavrčala. „Najprv by ma museli zabiť.“
„Mňa tak isto.“ Súhlasil Kaname.
„Ale prečo mi neveríš? Dokázala by som ju ochrániť.“
„Takto je vo väčšom bezpečí.“ Bol neoblomný. Pomaly som strácala silu na tento boj, v ktorom mal Kaname jasne na vrch. Ostávala mi len bolesť a pocit prehry.
Vrhla som sa na neho a prsty zaborila do jeho košele.
„Ty po nej netúžiš? Už ju nechceš vidieť?“
„Vieš, že ju tiež milujem. A práve preto ju neohrozím.“
Z oči sa mi vyliali slzy a jeho slová ma zrazili na kolená. Neexistuje spôsob, ktorým by som ho presvedčila.
„Prosím...“ Nič iné mi už neostalo. „Prosím, Kaname, tak strašne mi chýba.“
„Yuuki... vstaň.“ Povedal potichu, no stále neoblomne.
„Vráť mi moje dieťa.“ Plakala som. „Prosím, vráť mi ju.“ Kvôli vzlykom som nemohla dýchať. „Dovoľ mi mať ju pri sebe. Chcem ju späť.“
„Aj ja ju chcem naspäť, Yuuki, ale ešte viac chcem aby bola v bezpečí.“
„Matka neopustí svoje dieťa! My sme jej rodičia!“
Kaname mlčal. Možno mi nechcel viac ublížiť a možno už iba nevedel, čo má povedať. Sklonil sa ku mne, akoby ma chcel pobozkať.
„Nedovolím ti odísť.“ Povedal mi.
„Kaname!“ Naliehavý hlas sa ho pokúsil prerušiť. Bol to Naoki, ktorý sa snažil pomôcť mne, keď zahliadol Kanameho tesáky. Len on jediný mal odvahu.
Kaname po ňom blysol zlostným pohľadom, čo ho však okamžite umlčalo. Jeho ruky ma silno pridržali, keď sa zahryzol do môjho krku. Takto ma ponížiť...
Bral mi aj poslednú silu, čo mi ešte ostala. Onedlho som už nič nevnímala. Kaname ma nezbavil len vedomia, ale aj veľkej bolesti.

Prebrala som sa, keď som na koži pocítila dotyk. Môjho chrbta sa dotkli ruky. Tenké, jemné a veľmi hebké. Iné, rovnako ľahké dotyky som cítila aj na zápästiach. Potom ma niekto potiahol a zdvihol z vankúšov, aby ma posadil.
„Pomaly, je slabá.“ Hlas príliš vysoký a mäkký aby patril mužovi, niekoho upozorňoval.
„Yuuki-sama, musíte nám pomôcť.“ Rima. Spoznala som jej ustarostený tón plný nervozity. S námahou som otvorila oči.
„Rima? Ruka? Čo to robíte?“ Pýtala som sa omámene.
„Pomôžeme vám, Yuuki-sama.“ Odpovedali mi. „Prosím, skúste sa postaviť.“ Zhlboka som sa nadýchla a skúsila som sa prebrať a trochu sa zorientovať.
Bola som vo svojej posteli a Ruka s Rimou sa pri mne skláňali. Podala som ruku Rime a pomaly sa postavila. Keď som sa znovu spýtala, o čo ide, obe sa pustili do vysvetľovania. Mali naozaj naponáhlo.
„Kaname-sama tu nie je, no prikázal nám, aby sme sa o vás postarali.“ Väčšinu informácii som im rovno vyčítala z myslí. Veľmi ich bolelo, čo včera videli. Netušili, že sa až takto trápim. Videla som, ako včera sledovali, ako ma Kaname nesie do izby, ukladá do postele a bozká na čelo. Neskôr, keď boli vo svojich izbách, spolu si prisahali, že mi pomôžu za akúkoľvek cenu. Chceli ukončiť moje utrpenie, bez ohľadu na dôsledky.
„Lenže Kaname vám prikázal niečo iné...“ Bola som celkom zmätená ich nečakanou oddanosťou. „Ak mi pomôžete... zradíte ho.“
„Vašej bolesti rozumieme lepšie ako ostatní, Yuuki-sama.“ Povedala mi Ruka nežne. „My vám pomôžeme.“ Zopakovala. „Za akúkoľvek cenu.“ Mysleli to vážne.
„Pomôžete mi odísť?“ Znova prikývli, keď som sa spýtala.
„A čo ostatní? Aké im dal Kaname príkazy?“
„Naoki odišiel spolu s ním, ale Senri a Akatsuki sú tu, s rovnakými príkazmi, ako máme my.“
„A vy ste im nič nepovedali?“ Rozhodli sa odísť spolu so mnou a nechať ich tu. „Nemôžem vás žiadať, aby ste išli so mnou.“ Určite chceli ostať.
„Tak nás nežiadajte.“ Odpovedala mi Ruka a podoprela ma. „Mali by sme sa ponáhľať.“ Pozrela som jej do očí. Obe sa kvôli mne obetovali, no nie z povinnosti, ale z priateľstva.
„Ďakujem vám.“ Rima ma chytila z druhej strany. Bola som taká slabá, že sama by som chodiť nedokázala. To kvôli Kanamem, ktorý sa potreboval uistiť, že sa o nič nepokúsim, a preto mi zobral toľko krvi, aby ma oslabil. Na druhej strane tu bol smäd. Bolo to už tak dávno, odkedy som sa napila... Pomaly sme dolu po schodoch.
„Akatsuki a Senri nás budú počuť.“ Obávala som sa.
„Nemám dosť sily, aby som ich zastavila.“
„S tým si nerobte starosti.“ Upokojovala ma Ruka. „Ak nás začujú, my ich už presvedčíme, aby nás nechali odísť.“
Slabo som sa zasmiala. „Hádam, že na nich máte nejaký ten vplyv.“
„To asi áno.“ Usmiala sa aj Rima, no potom na mňa pozrela vážnejšie. „Yuuki-sama, ste veľmi slabá. Možno by ste chceli od jedného z nich trochu...“
„Nie.“ Prerušila som ju. „Nechcem.“ Bola som tvrdohlavá, aj keď som už krv potrebovala. No chvíľu ešte vydržím a budem sa tým zaoberať, až keď budem preč z Kanameho dosahu. Pred sídlom už stálo prichystané auto s plným kufrom mojich aj ich vecí.
Postarali sa úplne o všetko.
„Ste si isté, že sa pohne?“ Stavím sa že v dome nenechali ani jediný kus oblečenia. Obe naraz vyvrátili oči.
„Rýchlo, Yuuki-sama.“ Nechcete predsa, aby nás...“
„Našli?“ Všetky tri sme sa otočili za unudeným hlasom. Akatsuki a Senri stáli neďaleko od nás a obaja na nás bezvýrazne pozerali.
„Mohli by ste nám prezradiť, kam sa tak ponáhľate?“
„To vás zaujímať nemusí, Akatsuki.“ Povedala mu Ruka nahnevane a postavila sa rovno predo mňa. Akatsuki si nahlas vzdychol a zatváril sa zničene.
„Kvôli tým... nezhodám, čo sme včera mali predsa nezradíte dôveru Kanameho-sama.“
„Nezhodám?“ Spýtala sa Ruka sarkasticky. „Včera som mala chuť oboch vás roztrhnúť a ani teraz na tom nie som lepšie.“
„Presne tak!“ Pridala sa Rima. „Nemôžeme dovoliť, aby sa kvôli vám Yuuki-sama trápila čo len o chvíľku dlhšie.“ Obe boli rovnako nahnevané.
Zrazu sa ozval Senri a pozrel sa priamo na mňa. „Yuuki-sama, mali by ste si to premyslieť. Kaname-sama vás chce ochraňovať, rovnako ako my.“
Len som pokrútila hlavou a odmietla ho počúvať.
„My sme sa už rozhodli.“ Povedala Ruka ostro. „Pokúsite sa nás zastaviť?“ Jej otázka ostala visieť vo vzduchu. Senri aj Akatsuki na nás potichu hľadeli. Nakoniec zvesili hlavy a znova si vzdychli.
„Samozrejme, že nie.“ Vyhlásil Akatsuki. „Ale nemohli ste si vymyslieť niečo, čo spôsobí menej problémov?“
„Už ich asi neprehovoríš...“Zamumlal Senri. Prekvapene som sledovala, ako k nemu zrazu pribehla Rima.
„Yuuki-sama bude s nami v bezpečí.“ Ubezpečila ho a rýchlo ho pobozkala na líce. Okamžite priskočila naspäť ku mne a chytila ma za ruku, aby mi pomohla nasadnúť na zadné sedadlo tmavého auta. Senri len prekvapene zažmurkal a do líc mu vstúpila slabá červeň. Akatsuki pozrel na Ruku a odhadoval či niečo povie alebo sa nejako rozlúči. Keď si všimla jeho pohľad, urazene odfrkla a otočila sa mu chrbtom. Počkala, kým spolu s Rimou nasadnem a potom za nami rýchlo zatvorila dvere. O sekundu neskôr už sedela za volantom, a keď naštartovala, motor zlostne zahučal. Auto akoby povedalo to, čo chcela ona. Prudko vyštartovala a nastrašila Akatsukiho, ktorý musel uskočiť s pred auta, pretože sa vyrútilo rovno na neho.
Mala trochu zložitejšiu povahu ako Rima a v jej mysli som videla, že kým znovu prehovorí na Akatsukiho, ktorý ju včera tak nazúril, prejde možno aj zopár rokov. Čo však pre dlhý život upírov skutočne nič neznamená.
Dupla na plyn a šialenou rýchlosťou vyrazila po úzkej ceste prečo od sídla. Vedela som, že kým nebudeme dosť ďaleko na to, aby sme unikli z Kanameho dosahu, nohu z plynu nezloží.
Rima hľadela dozadu na rýchlo sa zmenšujúce postavy Senriho a Akatsukiho, stojacich pred veľkou vstupnou bránou Naokiho domu. Videla som jej na tvári, ako jej je ľúto, že odchádza, no na druhej strane cítila hrdosť a zadosťučinenie. Bola plná energie a nového odhodlania, ktoré jej prinieslo silné rozhodnutie sprevádzať ma a spolu s Rukou mi robiť oporu. Hlava mi od únavy klesala na bok. Netušila som, kam majú namierené a či vôbec majú nejaký plán, no teraz som nemala silu na to myslieť. Dokázala som sa sústrediť iba na tichý strach, ktorý mi zvieral srdce i dušu a nahováral mi, desil ma, že Kaname sa všetko dozvie a príde ma zadržať. Chytí ma a potom ma už nikdy, nikdy nepustí. Vzal by mi slobodu, rovnako ako ma obral o dcéru. Nespútal by ma len čarami, ale dokonca aj reťazami a ja by som možno už v živote neuzrela skutočné slnečné lúče. Bála som sa, že by toho bol schopný. Preto aby ma držal v bezpečí... Zatvorila som oči a snažila sa ovládnuť svoj strach a teraz už aj smäd, ktorý bol stále silnejší. Začínala som mať bolesti.
„Ruka... kam vlastne ideme?“ Zachrípnutý hlas jej prezrádzal nutnosť a naliehavosť, s ktorou som bojovala. Obe vedeli že som smädná.
„Vydržte ešte, Yuuki-sama.“ Odpovedala mi, aj keď nie na to, na čo som sa pýtala. „Odvezieme vás za niekým, kto vám vo všetkom pomôže. Keď budeme spolu, rozhodneme sa čo ďalej, no v prvom rade sa s ním musíme rýchlo stretnúť.“
Vôbec som nerozumela tomu, čo mi hovorí.
„Čo je to za šialený nápad? Niekto, kto mi pomôže? Koho tým myslíš, Ruka? S kým sa musíme stretnúť?“
„Prosím, vydržte, Yuuki-sama.“ Upokojovala ma Ruka a spolu s Rimou budili veľmi tajnostkársky dojem. Nahlas som odfrkla, dávajúc najavo svoju nespokojnosť.
„Ale no tak, Ruka! Teraz si nemôžeme dovoliť len tak každému dôverovať!“
„O to sa naozaj nemusíte obávať.“ Vyhlásila presvedčene. „Táto osoba je úplne spoľahlivá a je vám celkom oddaná. Verte mi.“ Bola si istá tým, čo hovorí, tak mi nezostalo nič iné, len sa na ňu spoľahnúť. Dobre som vedela, že Ruka by ma nikdy neohrozila. Vzdychla som sa a zahľadela sa von okienkom na stromy zlievajúce sa do zelenej masy šmúh v tej veľkej rýchlosti. Onedlho sme už prechádzali lesom, ktorý bol stále hustejší. No od hraníc sídla sme boli ešte ďaleko. Ruka hnala auto neskutočnou rýchlosťou stále ďalej, až stromy začali znovu rednúť a nahradili ich sivé skaly. Asi o dve hodiny sme sa nachádzali v najvyšších bodoch studených hôr, ktoré už síce nepatrili do územia Naokiho rodiny, no Kaname určil hranice až za ne, kvôli našej no hlavne mojej bezpečnosti. V okamihu, keď prekročíme čiaru hraníc jeho kúziel, už nás nebude môcť vystopovať.
Onedlho sa Ruka víťazne usmiala.
„Výborne, zdá sa, že sme sa dostali za hranicu!“ O trochu spomalila. „Už sa viac nemusíme obávať, Yuuki-sama.“ Aj Rima si vedľa mňa vydýchla. Obe boli nadšené z nášho úspech, ktorý konečne umlčal strach v ich dušiach. No mne namiesto úsmevu po tvári stiekla malá slzička. Vedela som, že hranice Kanameho nezastavia, rovnako ako som tušila, že zakrátko oľutujem, že som ho opustila. Hrdlo som mala celkom rozpálené. Zhlboka som sa nadýchla a potichu zastonala, keď ma pri tom v krku zaškriabalo.
„Konečne sme tu, Yuuki-sama.“ Ozvala sa Ruka, keď auto zastalo na kraji cesty. „Odtiaľto už pôjdeme peši. Rima, spravíme to ako si navrhla.“ Obe vystúpili a z kufra začali vyťahovať moje šaty.
„Čo ste sa zbláznili? Ja sa nebudem prezliekať!“ Zazerala som na ne naštvane a tvár mi sčervenela. Obe sa potichu zasmiali. Ruka pomohla vystúpiť aj mne, a keď som sa oprela o auto, pustila ma.
„To je naozaj škoda, lebo šaty máte už poriadne pokrčené.“ Dobre sa na mne zabávala. „No aby nás bolo ťažšie sledovať, Rima vezme pár kusov vášho oblečenia a poskrýva ho po okolí, aby sme zmiatli tých, ktorí nás budú hľadať. Budú sledovať vašu vôňu a zaberie im nejaký čas nájsť všetky šaty a spáliť ich, aby sa mohli sústrediť priamo na vás a skutočný smer, ktorým sa vydáme.“ Vysvetľovala mi s úsmevom. Určite ich to poriadne pomýli a hlavne zdrží. Uznanlivo som prikývla.
„Rima, to je naozaj skvelý nápad.“ Aj ona sa na mňa usmiala a s plnou náručou môjho oblečenia zmizla v riedkom lese vedľa cesty. Zahľadela som sa na Ruku.
„Yuuki-sama, tu neďaleko by na nás mala čakať osoba, ktorá nám pomôže.“ Podišla u mne a podala mi ruku. „Prosím, vydržte ešte kúsok.“
Keď som sa jej pridŕžala, vládala som chodiť. Pomaly sme aj my vošli medzi stromy a zamierili na sever. Bola som zvedavá a trochu som sa aj obávala osoby, na ktorú sa Ruka tak veľmi spoliehala. Vyčerpaná som však bola natoľko, že som nad tým nedokázala veľa premýšľať. Sústredila som sa na vlastné nohy, ktoré boli tak ťažké a hustými kríkmi sa predierali len s veľkými problémami. Keby ma Ruka neťahala dopredu, nespravila by som jediný krok. Už som naozaj nevládala...
„Yuuki-sama, už sme tu.“ Počula som Ruku. „Pozrite sa pred seba.“ Pomaly som zdvihla zrak od nôh a unavene sa zadívala, kam vravela.