VK (2. séria) 4- Dom ukrytý pred svetom

Šokovaný výraz mi musel zamrznúť na tvári. Pred mojimi očami stál vysoký upír, zľahka sa opierajúci o strom. Tento zjavne nonšalantný postoj bol zvýraznený rukami založenými na prsiach. Hneď keď nás zbadal, po tvári sa mu roztiahol úsmev. Nádherný úsmev.
„Yuuki-chan.“ Srdce mi vynechalo úder. Ten známy hlas, vľúdne modré oči, tá najkrajšia usmiata tvár. Moje srdce sa znovu rozbehlo a skoro mi vyskočilo z hrude. Vedela som to. Ja som vždy verila.
„Hanabusa!“ Vrhla som sa mu do náručia a spolu sme sa zvalili na zem. Cítila som jeho sladkú vôňu, vnímala jeho teplo a čítala myšlienky plné šťastia a lásky. Bol to skutočne on! Bol živý! Zdvihla som tvár a zahľadela sa mu do očí. Leskli sa.
„Najdrahší,“ vravela som potichu a hlas sa mi triasol šťastím a úľavou. „Môj drahý Hanabusa. Chýbal si mi. Už nikdy, nikdy mi to nesprav. Už nikdy ma neopusti.“
Silno som ho objímala rukami a Hľadela u do tváre. Priklonila som sa ešte bližšie a jemnučko som ho pobozkala na pery, akoby to bolo pohladenie motýlími krídlami. Potom som to spravila druhýkrát, tretíkrát...
„Tak veľmi som ťa potrebovala.“ Vravela som mu naliehavo. „Ako si ma mohol opustiť?“
Namiesto pier mi odpovedali len jeho smutné oči. Možno to nespravil dobrovoľne. Možno nemal na výber.
„Aj ty si práve opustila Kanameho-sama.“ Povedal mi vyčítavo.
„Ja ho nikdy neopustím.“ Nesúhlasila som. „No musela som odísť, pretože mi ublížil.“ Pohladila som ho po líci. „Ako som zranila ja teba?“
„Ty si nič nespravila.“ Vyhlásil. „A keď si teraz odišla a prišla o toľko vecí, získaš zase mňa.“ Usmial sa.
Objala som ho ešte silnejšie a pery priložila celkom k jeho uchu. „Milujem ťa, Hanabusa. Neviem, prečo si sa nevrátil, no počítaj s tým, že ťa už nikdy preč nepustím.“ Perami som prešla po jeho sánke a zastavila som sa až na krku. Poslušne zaklonil hlavu, aby som si mohla vziať to, čo som teraz tak veľmi potrebovala. Bola som jemná a vzala si dosť krvi na to, aby som si presne doplnila sily no zároveň ho nevysilila. To môžem spraviť neskôr, keď už budeme celkom v bezpečí a na inom mieste. Keď som dopila, postavila som sa a Hanabusa tiež. Chytila som ho za ruku. Otočila som sa za upírkou, ktorá stála naďaleko od nás a hľadela do diaľky.
„Bude nás Rima vedieť sledovať?“ Spýtala som sa Ruky. Hneď sa na mňa pozrela a prikývla.
„Áno, a okrem toho vie, kam ideme.“
„To musí vedieť aj Kaname.“ Prvé miesto kam som mala namierené, som si dobre pamätala, aj keď som tam bola iba raz. Moje dievčatko ma už čakalo...
„Yuuki-chan, to asi nebude veľmi dobrý nápad.“ Zhodnotil Hanabusa a poťahal ma za ruku. „Keď Kaname-sama zistí, že si preč, čo myslíš, kam sa hneď vyberie?“
„To sama dobre viem! A preto sa musíme ponáhľať!“ Ani Ruka ani Hanabusa mi nerozumeli.
„Pozrite jediná šanca, ktorú mám, je priblížiť sa k nej teraz. Kaname vyrazí za mojou stopou osobne, no stavím sa, že k maličkej pošle stráže, ktoré keď ma zahliadnu, tak mu to hneď oznámia. Musím ich predbehnúť a doraziť aj odísť skôr, ako na miesto prídu oni.“
„Lenže, Yuuki-sama, nebolo by bezpečnejšie počkať pár dní alebo týždňov a pokúsiť sa až potom?“ Ozvala sa Ruka hádavo. „Váš plán je riskantný. Nemáme tušenia, koľko času nám zostáva. Ľahko sa môže stať, že na stráže narazíme ešte skôr ako sa k miestu dostaneme. Samozrejme, ak tam nebude čakať Kaname-sama.“ Bola nervózna, no strach nemala. Ona aj Rima Kanameho zradili, keď mi pomohli ujsť. Netušili, ako sa k nim zachová, no obe už veľakrát videli, ako sa správa k zradcom a aké boli ich osudy.
„Nie, nemôžeme čakať. Kaname nechá maličkú strážiť, až kým sa neukážem. Bude mu jedno či sú to týždne alebo roky.“ V tom som si bola istá. On si počká...
„A ešte niečo.“ Pozrela som na Ruku, ktorá sa už narovnala a pripravovala sa k odchodu. „Pôjdem sama.“
Na tvári sa jej zjavil zmätený výraz, rovnako ako Hanabusovi. Pustila som jeho ruku a pobozkala ho na líce.
„Počkáte Rimu a potom sa všetci traja vydáte na severovýchod. Stretneme sa tristo kilometrov presne odtiaľto.“ Hanabusa sa zo zamyslenou tvárou otočil smerom, ktorý som im práve určila. Trvalo mu len okamih, aby prišiel na to, kam som mala neskôr namierené. Poznal sídla a príbytky všetkých urodzených upírov v okolí. Prikývol a nabral do pľúc čerstvý vzduch, akoby sa snažil zachytiť novú stopu, po ktorej sa vydá.
„Ale prečo tam, Yuuki-sama?“ Ruka netušila, kam som sa rozhodla ukryť, no času na vysvetľovanie nebolo.
Narovnala som sa a ešte raz na nich pozrela.
„Hanabusa ti to neskôr vysvetlí, no teraz už musím ísť.“ Oči som uprela na jeho tvár. „Nepribližujte sa k domu. Všetko dohodnem ja.“
„Ale ja by som to zvládol.“ Usmial sa Hanabusa naširoko. „Stačil by jeden pohľad a úsmev. Ide to ľahšie, keď poznáš slabiny dotyčných osôb.“
„Radšej počkaj na mňa. Viem, že by si to dokázal veľmi ľahko, ale chcem to spraviť ja.“ Uklonil sa stále so širokým úsmevom na tvári. Aj ja som sa usmiala a potom som čo najrýchlejšie vyrazila prieč lesom k miestu, čo ma k sebe ťahalo obrovskou silou a láskou, ktorá bola najmocnejšia zo všetkých. Bola to tá materinská...

Mysľou som prehľadávala okolie. Neuniklo mi vedomie ani jediného zvieraťa. Takto som mohla veľmi jednoducho odhaliť každého, kto sa ku mne priblíži. Odkedy som s Rukou a Rimou opustila Naokiho sídlo, ubehlo už pár hodín. Dosť času na to, aby si Kaname uvedomil, že ma na blízku necíti a aby ma nenašiel vo svojej izbe, keď sa vráti. Mrzelo ma, že som nijako nedokázala pomôcť Senrimu a Akatsukimu, ktorí budú musieť jeho hnev znášať sami. Oni mali na starosti moju bezpečnosť, kým bol Kaname preč. Tak ľahko im neodpustí, že mi dovolili ujsť. Na Rimu a Ruku zúrivý nebude, aj keď sa toho naozaj obávali. Dobre rozumel ich nekonečnej oddanosti, ktorú voči mne cítili. Ako ženy znášali jeho správanie ku mne ťažšie a dokázali so mnou súcitiť viac, ako ostatní členovia stráže.
Možno premýšľali nad tým, čo by robili na mojom mieste. Keby im niekto bránil vidieť vlastné deti, cítili by to čo ja. Tomu muži tak dobre nerozumejú. A možno rozumejú, len to necítia rovnako ako my.
Bežala som tak rýchlo, ako som len mohla. S novými silami od Hanabusi som sa cítila mocnejšia. Pamätala som sa na to pokojné miesto, kde žila moja maličká so svojím opatrovníkom. Za to, čo pre nám Zero robí mu budem zaviazaná až do konca života. Všetko moje obavy sa rozplynuli, keď som naposledy mala možnosť byť svedkom toho, ako sa k nej správa. Zero ju skutočne miluje a chráni ju, akoby bola jeho vlastná. Nikdy som si nič iné nemohla priať. Bála som sa, že jeho nenávisť k čistokrvným upírov mu zabráni v tom, aby si ju dokázal obľúbiť. Bola som rada, že som sa mýlila. Zero by jej nikdy neublížil.
Musela som sa ponáhľať. Ak sa k nim dostanú skôr Kanemho stráže, už nebudem mať šancu sa k svojej dcére priblížiť. Iba ak... Iba ak by som ich napadla a donútila silou uhnúť mi z cesty. No určite by stihli všetko Kanamemu oznámiť a keby prišiel on, musela by som okamžite ujsť. Mala som pred sebou ešte kus cesty. Snažila som sa nemyslieť na to, čo by sa mohlo stať, keby som neprišla prvá, no napriek všetkému som sa nedokázala celkom ovládať a takmer štyri hodiny, ktoré som už utekala, ma zaplavovala nervozita. No tá sa miešala so šťastím zo zistenia, že je Hanabusa v poriadku hlavne znova pri mne. Tiež som cítila obrovskú nedočkavosť. Chvíľa, keď konečne uvidím moju drahú dcérku sa už blížila. Tá predstava mi umožnila znovu zrýchliť a skrátiť tak vzdialenosť medzi mnou a maličkou ešte skôr.
V diaľke som zahliadla žiarivé mihotavé svetlá zoskupené medzi kopcami tichého údolia. Dedina bola maličká a hlavne nenápadná. Nikde na okolí nežili žiadni upíri, čo bolo najdôležitejšie. Pár kilometrov od posledných domčekov na kraji pokojnej dedinky, stál tesne vedľa začínajúcich skalných vyvýšenín menších hôr ten najútulnejší a najkrajší dom, ktorý dokonale splýval s okolím svojimi bledými farbami. Stromy a husté kríky sa skláňali k jeho stenám a tým ho ukrývali pred svetom. Bol nenápadný ako dedina na blízku a rovnako ako celá táto riedko obývaná oblasť. Zastala som pár metrov pred dverami a pokúšala sa ovládnuť vzrušenie a šťastie, ktoré mi napĺňalo myseľ. V okolí som necítila žiadnu prítomnosť Kanameho stráží. Srdce sa mi prudko rozbúchalo, keď som na drevených schodoch vedúcich ku dverám zazrela pohyb. Malá postavička, ktorá potichu sedela na najvyššom schode a rukami si podopierala bradu, sa zrazu rýchlo postavila. Rovné vlásky jej pozdĺž roztomilej a nádhernej tváre padali na plecia. Široko sa na mňa usmiala. Už ma čakala.
„Mama.“
„Keď som začula jej hlások, po líci sa mi skotúľala malá slzička. Stála len pár krokov predo mnou a stále sa usmievala.
„Maličká moja.“ Jediným ladným skokom som bola pri nej a už som ju aj zvierala vo svojom náručí. Konečne, konečne som bola s ňou.
Malé dievčatko ma silno objímalo rúčkami a tvár si skrylo v mojich dlhých vlasoch. Rýchlo sme si preplietli mysle, aby sme si boli ešte bližšie.
Pevne ma zovrela okolo krku, a keď som sa postavila, pás mi obmotala krátkymi nôžkami. Znovu som ju objala a otočila sa ku dverám, aby som sa mohla pozrieť na muža, ktorý nás potichu sledoval.
Nepovedal ani slova a z jeho tváre sa nedalo vyčítať vôbec nič. Len na nás hľadel a opieral sa o rám drevených dverí. Aj maličká na neho pozrela.
„Hovorila som ti, že ide.“ Zapišťala šťastne. Usmiala som sa a pobozkala ju na čelo. Musela ma vycítiť. Koniec koncov mala rovnaké schopnosti ako ja a aj keď mala ešte veľmi slabučkú myseľ, dokázala takmer všetko. Čítala aj posielala myšlienky, ľahko odhalila klamstvo a vedela precítiť všetky pocity ľudí naokolo. Aj teraz vnímala moju radosť.
Nemohla som pred nikým zatajiť, ako veľmi som bola šťastná, že som pri nej. Konečne som ju mohla držať.
„Zero...“ Nevedela som, čo povedať. Hľadela som do jeho sivých očí, ktoré nič neprezrádzali. Namiesto toho ma však hodnotili a leskli sa ostražitosťou. Určite premýšľal, prečo som prišla.
Stále mlčal a keď som už čakala, že niečo povie, len odstúpil o krok dozadu a uvoľnil tak dvere, aby som mohla vojsť dovnútra.
Bez slova som popri ňom prekĺzla, nesúc na rukách svoje dievčatko. Ešte nikdy som v tejto časti domu nebola. Naposledy sme spolu s Kanamem vkĺzli cez okno rovno do jej izbičky na poschodí.
Zero zatvoril dvere tak potichu, že som to ani nepostrehla. Stále na mňa upieral zrak a pozoroval ma kým som sa rozhliadala po dome.
Zdalo sa, že priestrannú miestnosť pôvodne tvorili viaceré. Priestor sa Zero určite rozhodol zväčšiť, keď maličká začala chodiť. Vedela som, že je živá. Stále by len pobehovala. Vrtela sa v mojom náručí a chcela, aby som ju položila na zem. Hneď ako som ju pustila, chytila ma za ruku a odtiahla ma až ku krásnej prútenej sedačke v strede veľkej miestnosti.
Keď som si sadla, znovu sa ponáhľala do mojej náruče. Posadila sa mi na kolená a objala ma okolo krku. Silno sa ku mne tisla a ja som za túto chvíľu ďakovala nebesám.
Zero podišiel ku sklenenej stene rovno oproti nám a zľahka sa o ňu oprel. Nádherný výhľad na hory by uchvátil každého, no nie ak by práve objímal to najkrajšie dieťa na svete.
Zero stále nič nevravel. Odpustil si všetky otázky, ktoré ho znepokojovali a doprial mi pár minút dokonalého ticha s mojou maličkou.
Po chvíli však pokoj prerušil jeho takmer nečujný povzdych.
Odtrhla som oči od svojej dcéry, ktorá mi v náručí už pomaly zaspala a uprela som pohľad na neho. Krásna tvár bola pod prameňmi žiarivých vlasov zachmúrená. Nerozumel, prečo som prišla sama.
„Uistila si sa, že ťa nikto nesledoval?“ Prehovoril konečne tichým hlasom, v ktorom som počula ďalšiu ostražitosť.
„Samozrejme, že áno!“ Povedala som mu trochu nahnevane. Až tak málo dôveruje mojim schopnostiam? „Uistila som sa viackrát, no nikoho som nevycítila.“ Znovu nastalo ticho.
Zero prižmúril oči a znovu si ma premeriaval.
„Vysvetlíš mi, prečo si sama?“
Detinsky som odula pery a zdvihla bradu. „Som dosť stará aj silná na to, aby som si mohla robiť, čo chcem!“ Vyhlásila som.
„No teraz tak práve nevypadáš.“ Poznamenal Zero pri mojej grimase. „A okrem toho... toto isté mi stále hovorí aj Yuuki. Koľko rokov máš už ty, prosím ťa?“ Prebodla som ho nepekným pohľadom Stále sa správa rovnako.
„Tak prečo si tu?“ Spýtal sa vážne. Ja som si len nahlas vzdychla a pohladila malú Yuuki po vláskoch.
„Som tu, lebo tu chcem byť.“ Znovu som už na neho nepozrela. Hľadela som na zatvorené očká svojej dcérky, ktorá pred malou chvíľkou začala odfukovať pravidelne. Zero sa na chvíľku odmlčal, no potom sa ku mne bleskurýchlo presunul.
Kľakol si pred nás na jedno koleno a ruku položil na chrbátik malého dievčatka. Pozrel sa mi do očí.
„Zbláznila si sa?“ Povedal zrazu. „Nemôžeš si byť istá, že si niekoho nepriviedla. Vieš, čo by sa stalo, keby sa vydali po tvojej vôni?“ Odmlčal sa, aby sa mohol zhlboka nadýchnuť. Až privrel oči, keď mu pľúca naplnila vôňa mojej krvi. „Môže ich veľmi ľahko prilákať.“
Pokrútila som hlavou. Dávala som si pozor, nikto ma nevystopuje. Nikto okrem osobných stráží.
„Hovoríš celkom ako Kaname.“ Povedala som potichu a do tých slov preniklo viac bolesti, ako som chcela.
„Tak má pravdu. Prečo riskuješ?“
„Pre ňu.“ Povedala som jednoducho a prstami jej jemne prešla po chrbte. Zastavila som sa pred Zerovou rukou, ktorú mal na nej stále položenú. Jeho dotyk malé dievča upokojovalo aj v podvedomí.
„Vie vôbec niekto o tom, kde si?“ Zerov tón bol pokojný no zvláštne smutný.
„No... asi tušia.“ Povedala som s ďalšou grimasou. Potom však zosmutnela aj moja tvár.
„Ja som už... nevládala.“ Priznala som sa mu. „Cítila som, že ak ju neuvidím, tak...“
Zrazu svoju ruku posunul vyššie a silno chytil tú moju. Utešoval ma. Aspoň takto, keďže ani slová by viac nepomohli.
„Závidím ti.“ Povedala som mu potichu.
„Všetci niekomu závidíme.“ Sivé oči plné nehy hľadeli do tých mojich smutných. Videla som, na čo myslí. Môj smútok sa iba prehĺbil.
Silný šok ma vytrhol zo zamyslenia. Cítila som vedomie, ktoré sa približovalo šialenou rýchlosťou. Toto nemohol byť obyčajný upír. Nikto nebol taký rýchly. Nikto... iba ak...
Vyskočila som na rovné nohy spolu s maličkou v náručí a len-len som stihla prebehnúť k najbližšej stene a rýchlo sa za ňu skryť, keď sa prudko otvorili dvere.
Teraz som už ľahko dokázala rozoznať Kanameho vedomie.
Ako sa to mohlo stať? Prečo som ho neodhalila skôr? Použil azda svoju moc? Ja som však práve musela urobiť presne to isté.
Triasla som sa strachom a nervozitou. Ak ma odhalí... Ak ma tu nájde...
Nechcem, aby to Zero videl a ani maličká. Sústredila som sa, ako som len mohla, aby som pred ním skryla svoje vedomie. Prosím, prosím... Keď som ukryla svoje myšlienky aj svoju prítomnosť, opatrne som vykukla spoza steny. Kaname ma takto zbadať nemohol. Lepšie som sa na neho zadívala.
Jeho nepreniknuteľné a chladné oči som takmer nespoznávala. Z jeho tváre sršal hnev, nedôverčivosť a podráždenie. Vôbec nebol v poriadku. Skutočnosť, že som od neho utiekla hu musela naozaj raniť. Ublížila som mu, ale v porovnaní s tým, ako veľmi on zranil mňa, to nič nebolo. Nepokojne sa rozhliadol po miestnosti.
„Je tu Yuuki?“ Spýtal sa ľadovým tónom. Až ma striaslo od ďalšieho prívalu strachu. Tak veľmi sa hnevá...
„Jej vôňu cítiť po celom dome, takže radšej neklam.“ Pokračoval zastrašujúco.
Nestihla som ani len varovať Zera. Čo ak ma prezradí? Veď si myslel to isté čo Kaname.
Pritískala som k sebe spiace dievčatko a nahovárala si, že Zero by ma nikdy neprezradil.
Pokúšala som sa trochu upokojiť.
„Samozrejme, že je tu. Kde inde by bola?“
Až ma myklo, keď som začula Zerov hlas. Naozaj ma zradil tak rýchlo? Keď som sa pohla, nechtiac som zobudila dievčatko vo svojim náručí. Zaklipkala očami a prekvapene na mňa pozrela.
Ostaň potichu, Yuuki. Vravela som jej myšlienkami.
„Nezahrávaj sa so mnou.“ Povedal Kaname tak zlovestne, až som sa začala báť aj o Zera.
„Dobre vieš, že nemyslím svoju dcéru.“ Odľahlo mi, keď som sa dozvedela, že som stále v bezpečí. No malá Yuuki sa v mojom objatí začala mykať, hneď ako začula Kanameho hlas. Túžila ísť za ním. Postavila som ju na nohy a pustila som ju. Dúfala som, že Kanameho aspoň trochu odpúta. A hlavne poteší...
S hlasným smiechom vybehla spoza steny a rútila sa na krátkych nožičkách rovno ku Kanamemu. Keď ju zbadal, jeho výraz tváre sa okamžite zmenil. Slabo sa usmial a zohol sa k dievčatku, ktoré mu objímalo nohy. Zadíval sa jej do očí a potom ju zobral na ruky.
„Drahá moja, ako sa máš?“ Pýtal sa jej s láskou. Až sa mi do očí hrnuli slzy. Bol k nej taký milý... Prečo sme nemohli žiť všetci spolu? Milovala som ten posvätný pohľad, akým sa Kaname na našu dcéru vždy pozeral. Zbožňoval ju ako nikto na svete.
Namiesto odpovede široko zazívala a malú hlavičku si oprela o jeho plece. Bola roztomilá.
„Spáva v noci?“ Kanameho tón bol celkom iný. Hladkal svoju dcérku po chrbátiku a nedokázal od nej odtrhnúť zrak. Dokázala ho očariť až natoľko, že na ostatné takmer zabudol.
„Áno, ako ľudské deti.“ Povedal mu Zero pokojne.
„Tak prečo ešte nespíš, malá princezná?“ Pýtal sa jej Kaname potichu. „prišla pred chvíľkou aj tvoja mama?“ Kým som ju stihla myšlienkami zastaviť, maličká Kanamemu odpovedala unaveným prikývnutím.
„Bola tu, no pred chvíľkou odišla.“ Vyhlásil zrazu Zero. „Prečo si ju nechal ísť samú? Nebezpečenstvo je rovnako veľké, ako keď...“
„Lenže ja som jej to nedovolil.“ Prerušil ho Kaname, pretože sa mu nepáčilo, ako ho Zero začal poúčať. „Sama sa rozhodla a odišla bez môjho vedomia.“
„Ty si jej nevysvetlil, aké je to riskantné? Prečo ju nestrážiš?“ Zero sa začínal hnevať. „A okrem toho, ona bez svojej dcéry nevydrží.“ Kaname mu neodpovedal. Tie slová ho z miery nevyviedli.
„To už viem.“ Prehovoril napokon. Pomaly prešiel do stredu miestnosti a napoly spiace dievčatko položil na jemné biele vankúše veľkej sedačky.
„No potrebujem ju nájsť čím skôr. Neviem či je v poriadku, skrýva predo mnou svoje vedomie.“ Hovoril Kaname potichu a pohľad konečne uprel na Zera. „Onedlho sem dorazia stráže. Musím ich tu nechať pre prípad, že by sa vrátila.“
„Nenechávaj ich tu. Budú zbytoční. Všetko mám pod kontrolou.“ Zerovi sa to vôbec nepáčilo.
„Viem, že áno. Ak by to tak nebolo, naše dieťa by si už nestrážil.“ Zero sa pri jeho slovách nechcene zachvel. Jediné, čoho sa desil najviac na svete, bol deň, keď sa Kaname rozhodne vziať si malú Yuuki späť. Príliš si ju obľúbil a bol pripravený spraviť čokoľvek, aby mu maličká ostala. Kaname o tom vedel.
„Ak si myslíš, že máš na ňu nejaké právo, tak sa mýliš.“ Povedal mu chladne Kaname. „Radšej sa na to priprav, pretože aj ona bude vždy moja. Presne ako prvý raz.“
Skutočne som nenávidela, keď mu to Kaname pripomínal. Zero ľúbil našu dcéru ako vlastnú a vzdať sa jej by bolo pre neho príliš bolestivé. Miloval ju, presne tak ako kedysi aj mňa. Vedel však, že som vždy patrila ku Kanamemu. Rovnako ako vtedy, aj ďalšia jeho láska znovu patrila len jemu. A uvedomoval si, že koniec bude taký istý.
„Ja viem.“ Povedal Zero a z jeho tónu mi išlo puknúť srdce. Za všetko čo pre mňa a moju dcéru spravil, si toto nezaslúži. Nech bude budúcnosť akákoľvek, nikdy na jeho pomoc nezabudnem a nikdy mu nebudem brániť v tom, aby sa stretával s maličkou, ak po tom bude túžiť.
Kaname trochu nadvihol bradu a zahľadel sa von sklenenou stenou. Chvíľu bolo ticho.
„Už prichádzajú.“ Povedal Kaname napokon. Určite myslel svoje stráže. „Všetci majú príkaz pomôcť ti vo všetkom, ak by sa náhodou...“
„Nemyslím, že to využijem.“ Prerušil ho Zero nepríjemným tónom a znechutene sa zahľadel rovnakým smerom ako Kaname. „Iba ak by som ich požiadal, aby vypadli. Kvôli nim bude jednoduchšie odhaliť toto miesto.“ Kanameho výraz sa nezmenil ani pri Zerovej rozčúlenosti.
„Yuuki sa sem možno čoskoro vráti. Potrebujem niekoho, kto mi to oznámi okamžite, ako sa tu ukáže.“ Vypočítavo pozrel na Zera a pokračoval.
„Ak je prezradíš a dáš mi hneď vedieť... nemusí tu ostať nikto zo stráže.“ Hľadeli na seba a obaja mlčali. Kaname sa miloval takto zahrávať. Nič ho nemohlo viac pobaviť. Zero mu tvrdo hľadel do očí a nepovedal ani slovo. Kaname sa napokon slabo usmial.
„Vedel som...“ Povedal potichu so známkami výsmechu, keď k Zerovi pristúpil bližšie. „Takže stráže budú o chvíľu tu.“ Jeho pobavene bolo očividné.
Vrátil sa k Yuuki a pobozkal ju na čelo. Tá sa pri tom na chvíľku prebrala. Zdvihla tvár a veľké oči uprela na neho.
„Neodchádzaj.“ Zamumlala smutne a chytila ho za vlasy.
„Buď dobrá, moja malá.“ Povedal jej potichu a jeho tón znežnel. Dievčatko neudržalo viečka a znovu zatvorilo oči. Kaname ju pohladil po líci, venoval jej ešte jeden milujúci pohľad a bez toho, aby sa čo i len obzrel na Zera, bleskovo vybehol dverami, vydávajúc sa po ďalšej z mojich falošných alebo neexistujúcich stôp.
Hneď ako bol preč, vrátila som sa do miestnosti k Zerovi a hlasno odfukujúcemu dievčatku.
„Naozaj nerozumiem, o čo tu ide.“ Jeho tón bol podráždený. Ani som sa nečudovala, pretože hneď dva takéto vpády dnes určite nečakal. Sledoval ma, keď som si znovu pritúlila svoju dcéru. Potichu som si vzdychla.
„Nie je čo vysvetľovať. Chcela som vidieť Yuuki a on bol proti. Musela som odísť.“
„Ale teraz sa vrátiš, nie? Malú si videla...“
Prudko som pokrútila hlavou. „Lenže ja sa ku Kanamemu teraz nevrátim.“
Zero zmĺkol a uprene sa na mňa zahľadel. Potom spojil obočie.
„Isteže sa vrátiš. Nemysli si, že ti dovolíme pobehovať po svete, keď si sama. Ostaneš pri ňom, lebo ťa dokáže ochrániť.“
Aj ja som spojila obočie a pozrela na neho trochu nahnevane. „Nemusíš mi nič dovoľovať! Už som sa rozhodla.“ Urazene som zdvihla bradu.
„A nie som sama. Mám spoločníkov.“
Pochybovačne odfrkol. Neveril, že ma strážiť dokáže zopár urodzených upírov.
„Premysli si to.“ Viac naliehavosti v jeho tóne moje rozhodnutie zmeniť nemohlo. „Nebudeš v bezpečí. Pre ostatných si rovnako lákavá výhra ako Yuuki. Vráť sa k nemu.“ Veľmi mu záležalo na tom, aby som bola v bezpečí. Chcel mi pomôcť.
„Už pridlho ma núti žiť v svete bez radosti. Drží ma pri sebe a nedovolí mi ani sa poriadne nadýchnuť, akoby som spáchala niečo hrozivé.“ Pozrela som mu do sivých očí. „Jediná vec za ktorú si zaslúžim žiť v nešťastí je láska k mojej dcére. Kaname mi nedovolí ani na ňu myslieť. Tak už nemôžem ďalej žiť!“ Hlas mi prekypoval beznádejou.
Zero ma pozoroval a výraz na tvári sa mu pomaly uvoľnil. Prestal rozmýšľať nad ohrozením, ktorého sa obával a ktoré pri mojej prítomnosti podľa neho mohlo nastať. Bolesť, ktorá sa v mojich slovách skrývala, pomaly začala doliehať aj na jeho srdce.
„Ublížil ti?“ Spýtal sa potichu.
„Ty ma nepočúvaš?“ Príkro som odvrkla. Vstala som a vybrala sa s maličkou v náručí do jej izby. Tvrdo spala a keď som začala vystupovať po schodoch, nahlas zachrápala. Aj napriek mojej bezútešne zlej nálade som sa slabo usmiala. Za sebou som počula kroky. Zero sa ma rozhodol nasledovať.
V jeho myšlienkach bol chaos. Cítil sa zmätený a hlavne sa snažil zadržiavať svoj narastajúci hnev, ktorý v ňom hlasno vrel, odkedy si začal uvedomovať, koľko bolesti mi Kaname spôsobil.
Vošla som do nádhernej detskej izby. Keď som dievčatko položila do postieľky, zatiahla som okolo nej svetloružový baldachýn. Silná ruka mi zovrela zápästie a ťahala ma preč od tváre môjho dieťaťa. Nechala som sa viesť. Onedlho budem musieť odísť, pretože vedomia Kanameho stráží sa nebezpečne rýchlo približovali. Medzi nimi však nebol nikto, koho by som poznala. Chvíľu som sa sústredila len na ich mysle a preto som si vôbec nevšimla, kedy som vošla do Zerovej izby a ocitla sa rovno v jeho náručí. Silné ruky ma objímali pevne a tak nežne zároveň, až ma ovládli rozpaky. Utešoval ma? Alebo chcel niečo viac?
Bola som zmätená a srdce mi bilo veľmi rýchlo.
„Čo to robíš?“ Chcela som namietať, no nespravila som jediný pohyb, aby som sa vyslobodila z jeho objatia. Jeho podporu som potrebovala. Ostal potichu. Iba jeho ruky mi odpovedali.
Upokojujúco ma hladil po chrbte a perami sa obtieral o moje líce. Pobozkal ma naň.
„Všetko bude v poriadku.“ Zašepkal mi. „Musíš ešte vydržať. Keď bude väčšia, vráti sa k tebe, pretože ťa veľmi miluje. Nenechá sa zastaviť nikým. Ani tvojím čistokrvným upírom. Je presne taká tvrdohlavá ako ty.“ Jeho tón bol aspoň na chvíľku zafarbený pobavením. Silnejšie si ma privinul.
„Uvidíš, že budete spolu.“
Z očí sa mi vyliali slzy. Jeho dobrota mi znovu dodala stratené sily. Verila som jeho slovám. Musela som, aby som ešte mala pre čo žiť. A tak krásna budúcnosť je dostatočná motivácia. Jeho pery sa posunuli k mojim. Už bol celkom blízko a moje srdce sa znovu rozbehlo...
„Odteraz až do odvolania budeme strážiť tento dom a okolie podľa príkazov Kanameho-sama.“ Zero sa rýchlo otočil za hlasom upíra, ktorého sprevádzali traja ďalší. Srdce mu poskočilo, keď sa chcel znova obrátiť ku mne, no vzápätí si uvedomil, že ja som miestnosť už dávno opustila. Vykĺzla som oknom tesne pred tým, ako by ma mohli zazrieť stráže a tiež tesne pred tým, ako ma Zero stihol s vášňou pobozkať.
Na tvár sa mu vrátila zúrivosť a s odporom sa znovu otočil k upírom. Usmiala som sa a prešla si prstom po perách. Na chvíľku som zatvorila oči a potom som sa rýchlo rozbehla preč.