VK (2. séria) 7- Príliš nebezpečná zábava

Čas plynul strašne pomaly. V Asaminej spoločnosti som sa cítila príjemne a bolo mi o to lepšie, že pri mne bol aj Hanabusa. Už celé týždne som o Kanamem nič nevedela. Tešilo ma to a desilo zároveň. Mohla som len hádať, čo chystá, ako ma prekvapí a kedy zaklope Asami priamo na dvere. Veľmi často som myslievala na svoju Yuuki. Našťastie ma maličký Taro nenechal trápiť sa. Zdalo sa, že si ma obľúbil tak veľmi, ako ja jeho. Keď ma pristihol smutnú alebo zamyslenú, rozosmieval ma. Dokonca som ho občas uspávala, pretože si to výslovne želal. Jeho blízkosť ma upokojovala. Spoločnosť dieťaťa dokázala umlčať bolesť, nemohla ju však vymazať. Tarov veselý smiech bol však mojou spásou. Zvykla som si na neho a teraz som si len ťažko predstavovala, že by som raz mala odísť.
Veľmi som sa trápila aj kvôli Hanabusovi, ktorý sa neustále snažil zatĺkať pravdu o tom, kde po celý čas bol, čo sa mu naozaj stalo a prečo bol preč celé roky.
Posledná vec ktorú som chcela, bolo donútiť ho hovoriť. V jeho mysli som cítila veľkú bolesť, ktorú som mu svojimi otázkami neustále pripomínala a oživovala. V týchto časoch bol mojou najväčšou oporou. Nechcela som ho trápiť a ak mu moje vyzvedanie z nejakého dôvodu ubližovalo, rozhodla som sa prestať a počkať na chvíľu, keď mi bude chcieť všetko povedať sám.
Ležala som v horúcej vode. Rima mi pripravila kúpeľ, ktorý mi mal podľa nej pomôcť uvoľniť sa a zaručiť pokojný dlhý spánok.
Voda mala naozaj krásnu vôňu od rôznych olejov a tiež lupeňov ruží. Zatvorila som oči a snažila sa na nič nemyslieť. Nebolo to však vôbec jednoduché, hlavne keď ma v diaľke niečo upútalo. Sústredila som sa a čakala som či sa dozviem viac. Známy druh myšlienok bol o pár minút jasnejší. Bolo to vedomie, ktoré som poznala.
Otvorila som oči a okamžite vyliezla z vody. Schytila som svoje šaty a kým som utekala k dverám, bleskovo som sa obliekla.
„Hanabusa!“ Vykríkla som. „Ruka, Rima!“
Takmer som bežala dlhou chodbou. Hanabusa bol po mojom boku do jedinej sekundy. Rima s Rukou tiež. Rýchlo za mnou kráčali a zmätene si vymieňali pohľady.
„Yuuki-sama, čo sa deje?“ Ruka bola pripravená na čokoľvek. Cítila, že sa niečo chystá a po tak dlhom čase strávenom v úzadí ich pohlcovalo vzrušenie.
„Sú blízko.“ Povedala som. „Nevedia kde sme, no možno to tušia. Nájdeme ich skôr ako oni nás.“ Mokré vlasy som si prehodila na chrbát. Mysľou som pátrala ďalej.
„Kto?“ Hanabusa bol rovno vedľa mňa. „Sú dosť blízko, aby si ich spoznala?“
„Nemôžem si byť istá. Svoje vedomia možno skrývať vedia. Kaname ich to mohol naučiť.“
„Myslíš, že aj Kaname-sama...“ Z Hanabusi začalo vzrušenie opadať, keď si uvedomil, že by sa so svojím kráľom mohol ľahko stretnúť z oči v oči.
„Nie. To by som cítila.“ Ubezpečila som ho. „No spoznala som Seiren. Je k nám najbližšie.“
„Yuuki-sama?“ Asami vstala a šokovane na nás pozrela, keď sme zbehli po schodoch.
„Asami, nevychádzaj von.“ Prikázala som jej. Na nič sa nepýtala. Vzala Tara do náručia a rýchlo sa pobrala do jeho izby. Pred dverami som sa zastavila.
„Myslím si, že je tu sama.“ Povedala som im. „Stále sa k nám približuje. Má namierené sem.“ Otočila som sa k Hanabusovi. „Nenecháme ju dostať sa tak blízko.“ Ak by zistila, že sa tu skrývam, okamžite by to Kanamemu oznámila a to by mohlo znamenať koniec.
„Yuuki-sama, nevychádzajte.“ Ozvala sa zrazu Ruka. „My ju sem privedieme a potom jej upravíte spomienky, tak ako budete chcieť. Nevystavujte sa riziku.“
„Tak by to bolo najlepšie.“ Súhlasil Hanabusa a prerušil ma, keď som sa chytala ich nápad celkom zamietnuť.
„Yuuki-chan, prosím. Nie je dôvod na to, aby si šla aj ty. Toto zvládneme bez problémov. Ubezpečil ma Hanabusa. „O pár minút tu Seiren máš. Mohla by nám prezradiť niečo o Kanamem-sama.“
„Pozrite na seba, nie ste ani len poriadne oblečená!“ Pridala sa Rima a nepekne pri tom zazrela na moje mokré vlasy a voľné oblečenie. Spojili sa proti mne.
„Kráľovná, ostaňte, prosím, na tomto bezpečnom mieste. My za vás obetujeme svoje vlastné životy.“ Hanabusa sa chytil za srdce a dramaticky zvraštil tvár. Zdvihol ruky, akoby sa ku mne modlil. Udrela som ho po hlave.
„Au! Dobre, Yuuki-chan, celkom vážne, toto zvládneme. Dôveruj nám o trochu viac.“ Všetci traja na mňa neprestajne zazerali, až som napokon vzdychla a zvesila som plecia. Prečo im na tom tak záleží?
„Ako chcete.“ Povedala som nakoniec. „Máte hodinu na to, aby ste ju našli a priviedli. Ak dovtedy neprídete, idem okamžite za vami.“ Čakali len na môj súhlas. Bleskovo sa uklonili a zmizli tak rýchlo, ako len mohli.
Nespokojne som si sadla na schody presne oproti veľkým vchodovým dverám a rukami som si podoprela bradu. Isteže ma nechceli vystavovať zbytočnému nebezpečenstvu. No na trochu akcie som sa už skutočne tešila. Znovu som si unudene povzdychla.
Toto bude veľmi dlhá hodina.
„Yuuki-sama?“ Asami stála na vrchole schodiska. „Je všetko v poriadku?“ Netušila, čo sa deje.
„Budeme mať návštevu.“ Povedala som jej pokojne. „Podľa všetkého pátrajú Kanameho stráže po všetkých miestach, kde by som sa mohla skrývať. Nemyslím si, že majú nejaké stopy. Bolo to len otázkou času, kedy príde na rad aj tento dom.“
„Vycítili ste niekoho konkrétneho?“
„Áno. Poslala som Hanabusu, Ruku a Rimu, aby to išli hneď preveriť. Onedlho sa vrátia.“
Asami nevyzerala, že by ju situácia znervóznila. Dôverovala mi a aj mojej sile. Necítila sa v ohrození.
Ubehlo sotva desať minút, odkedy tí traja odišli a už som mohla vycítiť ich vedomia blížiť sa späť.
Vstala som a ostala stáť na schodoch, keď sa vchodové dvere otvorili. Hanabusa vošiel ako prvý a otočil sa, aby mohol podržať dvere trom ženám.
Ruka a Rima držali Seiren každá za jedno rameno.
„Dostaneme odmenu za rýchlosť?“ Spýtal sa Hanabusa, keď sa ku mne prihnal a hrdo sa predo mňa postavil.
Seiren zdvihla tvár a keď ma uvidela, šokovane nadvihla obočie. Srdce je vynechalo úder. Bola veľmi nervózna.
„Bol si šikovný, drahý.“ Zašepkala som a naklonila sa dopredu, aby som mohla Hanabusu pobozkať na líce. Moja pochvala pre neho znamenala veľmi veľa. Očarujúco sa usmial a tvár mu trochu sčervenela.
„Ruka, pustite ju. Nie je predsa zločinec.“ Povedala som pokojne. Keď tak urobili, mávla som Seiren rukou, aby ma nasledovala. Poslúchla a vybrala sa za mnou. Vošla som do salónu a posadila sa s prívetivým výrazom na tvári.
„Bola by som rada, keby sme sa trochu pozhovárali.“ V miestnosti so mnou ostal iba Hanabusa, ktorý sa postavil za mňa. Hľadel na Seiren, akoby od nej čakal nejakú zradu alebo pokus o útek.
„Sadni si.“ Povedala som jej slušne, no za milým gestom sa skrýval príkaz. Pohybovala sa veľmi strnulo. Keď sa posadila, chvíľu sme na seba iba pozerali.
„Yuuki-sama,“ ozvala sa napokon, „Kaname-sama bude veľmi rád, keď sa o vás konečne niečo dozvie.“ Skrývala svoju nervozitu, ale nedarilo sa jej.
„To si nemyslím.“ Vyhlásila som rozhodne. „Pretože sa nič nedozvie.“ Varovania sa vôbec nezľakla. Nespokojne pokrčila čelo, ale nič nepovedala.
„Zablúdila si do týchto končín náhodou alebo si sledovala nejakú stopu?“ Spýtala som sa jej. Musela som to vedieť.
Seiren iba pokrútila hlavou. „Nie, žiadne stopy. Kaname-sama prikázal preveriť všetky miesta aj s tou najmenšou možnosťou pre váš úkryt.“ Vysvetlila.
„Naozaj? Musí ho hnevať, že ani po takom dlhom čase ste nič nezistili.“ V hĺbke duše ma to uspokojovalo.
„Hnevať?“ Zopakovala bielovlasá upírka a spojila obočie. „Kaname-sama veľmi trpí! Zanedbáva všetko ostatné a sústredí sa len na vaše hľadanie.“ Nekontrolovala svoj hlas. Bola veľmi nepokojná a tiež nahnevaná.
„Kvôli tomu začalo vznikať naozaj veľa ťažkostí. Asociácia lovcov nestíha regulovať počet nebezpečných upírov. Keď sa nimi Kaname-sama prestal zaoberať, všetko ostalo len na lovcoch. Všetci sme boli zvyknutí na istú spoluprácu, no teraz za všetko platia ľudia.“
Podoprela som si bradu a nahlas si vzdychla. Nemohla som uveriť, že Kaname prestal ochraňovať ľudí. Vždy boli pre neho veľmi dôležití. Musí byť veľmi zúfalý.
„Yuuki-sama, na svete nezavládne rovnováha, kým všetko nebude tak ,ako má byť. Vráťte sa.“ Naliehala. „Kaname-sama vás veľmi potrebuje. Aj všetci ostatní.“
„Ja sa nemôžem vrátiť.“ Povedala som jej jednoducho, no hla sa mi predsa len zafarbil smútkom. „Nemôžem.“
Mlčali sme. Nebolo jednoduché pokračovať.
„Seiren, nemôžeš Kanamemu prezradiť, kde som. Aby som sa uistila, vymažem ti spomienky.“
Nebola prekvapená. Niečo podobné očakávala.
„Povieš mu, že si všetko preverila, no nič si v tejto oblasti nenašla.“ Očami som ničila všetko, čo tak veľmi túžila Kanamemu oznámiť. Keď som skončila, Seiren vstala a vybrala sa ku dverám, neuvedomujúc si, čo robí. Kútikom oka som pozrela na Hanabusu. Priklonil sa ku mne, aby som mu mohla potichu zašepkať do ucha.
„Radšej ju sleduj. Choď s ňou kus cesty, ale nech ťa nevidí. Potom sa vráť.“ Prikývol a vybehol za ňou.
Ostala som sedieť. Vedela som, čo sa od Seiren o Kanamem dozviem. Je nešťastný, trpí, trápi sa. Bolelo ma to, ale cítila som aj pocit zadosťučinenia. Takto som aspoň nebola jediná, ktorá sa cíti bezmocne.
„Yuuki-sama?“ Rima prišla za mnou. Posadila sa oproti mne, na miesto kde pred chvíľkou sedela Seiren. „Onedlho bude svitať. Poďte so mnou a ja vám pomôžem. Nechcete sa vrátiť do vody? Uvoľníte sa a ja vám spravím masáž.“
Vzdychla som si, no potom som prikývla. Rima sa usmiala a vstala. „Už sa netrápte.“ Povedala.
„Keby to bolo také jednoduché...“

„Tak tomuto nemôžem uveriť!“ Asami stála pri otvorených vchodových dverách a nehnevane pozerala na obálky vo svojich rukách. Niečo čítala.
Ruka k nej pribehla a zahľadela sa jej cez plece.
„Pozri sa, čo práve prišlo!“ Fučala Asami, keď sa k nim prirútila aj Rima. Všetky tri s hlavami pokope hľadeli na tvrdý papier v Asaminých rukách. Kým sa ona hnevala, Rima a Ruka sa začali usmievať na všetky strany. Nerozumela som ich radosti.
„Pôjdeme všetky!“ Tešila sa Rima. „Bude to úžasné! Čo si len oblečieme?“
„Kam sa chystáte, ak sa smiem opýtať?“ Rozhodla som sa zakročiť. Už mi liezli na nervy.
„Yuuki-sama!“ Rima sa ku mne prihnala, pretože mi chcela ukázať obálku, ktorú vytrhla Asami z ruky. Tešila sa ako malé dieťa.
„Pozrite sa.“ Povedala a podala mi to, na čo pred chvíľkou všetky tak zazerali. Chytila som papier do rúk.
„Nejaká pozvánka?“ Spýtala som sa bez väčšieho záujmu.
„Na ples na ktorom bude Asamin muž. Pozval ju.“
„A teda aj nás.“ Doložila Ruka. „Bude to stretnutie mnohých upírov, ktorí sú zároveň slávnymi osobnosťami medzi ľuďmi. Stavím sa, že Hanabusa bude nadšený tiež. Spoločenské podujatia naozaj miluje.“ Určite mala pravdu. Pre neho by to bola šanca nadviazať nové a hlavne veľmi vzácne známosti. Pozrela som na Ruku.
„Ukázať sa tam nie je veľmi dobrý spôsob, ako ostať v utajení. S Kanamem sme sa takýchto podujatí zúčastňovať nezvykli ak sme ich neorganizovali my.“ Namietla som okamžite.
„Nikto sa predsa nemá ako dozvedieť, kde sa ukrývate.“ Presviedčala ma Rima. „Na takom plese vás nikto neočakáva. Ani len nesnívajú, že by ste sa ich rozhodli tak poctiť, Yuuki-sama.“
„Predstav si to, Rima, keď tam Yuuki-sama vstúpi. Všetci by na mieste zamdleli.“
Obe sa radostne zasmiali. Asami podišla k nám a znechutene pozrela na pozvánku v mojich rukách.
„Nerada to hovorím, ale trochu zábavy by vám urobilo dobre, Yuuki-sama. No mali by ste v prvom rade zvážiť či to bude bezpečné.“ Vravela mi Asami.
Rima s Rukou na mňa prosebne zazerali. Prevrátila som oči. Všetko museli tak strašne komplikovať. No na druhej strane to bola príležitosť, ako udobriť Asami s jej mužom. Sľúbila som jej, že budú spolu šťastní a že im pomôžem.
Usmiala som sa a významne pozrela na Ruku a na Rimu.
„Dámy, chystajte si šaty.“ Povedala som im. „Ide sa tancovať.“
Rima zatlieskala a vyskočila na nohy.
„Čo je to tu za rozruch?“ Hanabusa práve schádzal po schodoch a keď zachytil povznesenú atmosféru, zvedavo nadvihol jedno pôvabné obočie. Pribehla k nemu Rima a pozvánku mu vtisla do ruky.
„Pozri sa sám. My máme prácu.“ Vyhlásila a rýchlo sa ponáhľala preč, zahájiť prípravy.
Hanabusa si sadol vedľa mňa na pohovku. Objala som ho okolo krku a oprela sa o jeho bok.
„To nie je veľmi dobrý nápad.“ Skonštatoval potichu.
„Už je neskoro.“ Zasmiala som sa. „Podľa mňa už hore vyberajú šaty.“ Hanabusa sa tiež usmial.
„Prečo si sa rozhodla ukázať sa?“ Pýtal sa a zvraštil čelo, lebo tomu nerozumel.
Len som mykla plecami. „Nudím sa.“
„A čo ak sa správa o tvojej účasti rozšíri rýchlejšie ako predpokladáš? Si pripravená na nepredvídané stretnutia?“ Mal múdre pripomienky.
„Nezaujíma ma to.“ Povedala som mu otrávene. No pravda bola celkom iná. Pri predstave istých stretnutí mi po chrbte behal mráz a zaplavovalo ma vzrušenie. Hanabusa si to všimol.
„Prezraď mi, Yuuki-chan,“ ozval sa záhadne, „čo máš naozaj v pláne? Chceš sa s niekým stretnúť?“
„Neviem o čom hovoríš.“ Povedala som mu okamžite. „Ja sa chcem len zabaviť. To je všetko. Som tu zatvorená už pár mesiacov.“
„Dobre teda. Aj tak ťa nespustím z očí.“ Povedal mi.
„Ty nie si rád?“ Spýtala som sa zvedavo. „Zatiaľ si nepovedala nič, pre čo by som si mala myslieť, že sa tešíš. Len sa obávaš.“ Hanabusa zažmurkal.
„To aby si bola v bezpečí je dôležitejšie ako vytešovať sa.“ Vyhlásil a urazene zdvihol bradu.
„Asi nie pre každého.“ Povedala som a zadívala sa hore, odkiaľ k nám doliehali hlasy dohadujúce sa o vhodnej farbe šiat a šperkov. Obaja sme sa rozosmiali.

Asami sa rozhodla vziať so sebou aj Tara. Keďže som potrebovala Ruku,, Rimu aj Hanabusu pri sebe, nemal ho kto postrážiť. Deň plesu bol naozaj veľmi rušný, a to sa ešte poriadne ani nezačal. Aj keď sa mal otvárať až o polnoci, Ruka ma budila už napoludnie. S ťažkosťami som vstala z postele a nasledovala ju do kúpeľne. Onedlho za nami prišla aj Rima. Bola som trochu zle naladená, tak ma nechali na pokoji.
Sledovala som ich, ako si upravujú vlasy. Keď sa konečne dočesali a ich pramienky sa na nádherne leskli, rozhodli sa ukázať mi šaty, ktoré vybrali.
„Tieto sú naše.“ Červené a modré šaty s dlhými sukňami boli vyšívané rovnako zlatými nitkami. Aj keď mali odlišné farby, boli si podobné, takmer rovnaké. Toto sú šaty, aké si obliekajú najlepšie priateľky, aby vyzerali ako sestry.
„Sú veľmi pekné.“ Prikývla som.
„A konečne tie vaše.“ Povedala mi Rima a ukázala na kus látky, ktorý mala prevesený cez ruku. S úsmevom som jej ich vychmatla.
Tmavozelená látka bola chladná a veľmi jemná na dotyk. Zložito poskladaná mi však robila problémy. Nemohla som sa z toľkých volánikov vymotať.
Rima si vzdychla a vzala si ich späť. Šikovne šaty natiahla a pretočila, pretože sa mi ich podarilo vyvrátiť.
„Takto.“ Povedala a usmiala sa. Tmavozelená bola sukňa a vyzerala naozaj príliš komplikovane.
„Vrch sa vzadu sťahuje.“ Vysvetlila mi, keď som sa dotkla pevnej hornej časti, ktorá bola zlatá, rovnako ako maličké vzory kvetov a špirálok na sukni, ktoré boli vyšité rovnakými nitkami ako červené a modré šaty. Rima na mňa zvedavo pozrela.
„Sú nádherné.“ Povedala som jej. „No budem v nich vedieť dýchať?“ S obavami som sa pozrela na zlatý korzet.
Rima aj Ruka sa zasmiali, obe boli rady, že som ich výber neofrflala.
Skôr ako som sa nazdala sa začalo zotmievať. V hrdle ma začínal páliť smäd, pretože som sa k Hanabusovi po celý ten čas nedostala. No nebolo to nič hrozné. Horšie bolo, keď si Rima uvedomila, koľko je už hodín a ja som mala len ledva rozčesané vlasy a na sebe stále oblečenú svoju nočnú košeľu. Rýchlo ma zobrali do parády.
O necelú hodinu som mala upravené vlasy aj tvár. Zalapala som po dychu, keď Ruka utiahla povrázky na mojom chrbte. Z pľúc mi vytlačila vzduch.
„Uviaž to silnejšie.“ Povedala jej Ruka a priskočila na pomoc. Až mnou myklo dozadu, keď korzet utiahli ešte pevnejšie. Hlúpe šaty! Aj keď krásne...
„Ešte šperky.“ Ruka mi zapla náhrdelník a do rúk vložila smaragdové náušnice. Nasadila som si ich.
Obe si ma prezreli a potom sa na seba usmiali.
„Mali by ste nosiť len takéto šaty, Yuuki-sama. Váš pás je tenučký ako slamka. Ste veľmi pekná.“
„Radšej by som išla na ten ples v mužských šatách, akoby som sa mala udusiť. Nemôžete ma prezliecť?“
Nad mojou panikou sa len veselo zabávali. Nervózne som si poťahovala dlhé vlasy, ktoré mi zvlnene padali okolo pása a siahali už do polky stehien. Rima a Ruka vyzerali veľmi očarujúco. Úsmevy ich očiam dodávali žiaru a veselosť.
„Som rada, že mám také krásne spoločníčky.“ Povedala som im, aby som ich potešila. „Môžem už odísť?“
„Ale dajte si pozor na šaty. Nieže sa zašpiníte. Ešte by sme vás museli prezliecť.“ Znervózňovala sa Rima. Diabolsky som sa usmiala pri jej slovách.
„Yuuki-sama!“ Vybehla som z izby tak rýchlo, ako mi to len volániková sukňa dovolila. Bola príliš dlhá. Ťahala som ju po zemi za sebou. Zbehla som po schodoch a potichu zaklopala na dvere Asaminej spálne.
„Vstúpte.“ Ozvalo sa zvnútra. Rýchlo som otvorila a vošla som do jej izby. Tu sa ukryjem pred Rimou.
„Yuuki-sama!“ Zvolala prekvapene, keď ma uvidela. Naznačila som jej, aby vravela tichším tónom a ucho som si priložila a dvere. Asami ma pobavene sledovala.
„Čo to robíte?“ Smiala sa potichu. Nič podozrivé som nepočula. Otočila som sa k nej a tiež sa usmiala. „Skrývam sa.“
Asami sedela na stoličke pred svojím veľkým zrkadlom a v ruke držala krvavo červený rúž. Podišla som k nej, aby som sa lepšie prizrela.
„Krásna farba.“ Skonštatovala som. „Chutná.“
Usmiala sa úsmevom, ktorý mi naznačoval, že rozumie. Mala na sebe spanilé biele šaty. Bola jednoduchá, nádherná a veľmi elegantná. Presný opak mojej vyzývavosti. Zarmútene som na ňu hľadela.
„Kiež by mi Rima dovolila obliecť si niečo podobné.“
„Vaše šaty sú nádhernejšie ako akékoľvek iné. Rima a Ruka mali pravdu. Keď vás ostatní uvidia, padnú im sánky.“ Prevrátila som oči, ako vždy keď ma chválili.
„Kde je Taro? Pôjde predsa aj on, nie?“ Spýtala som sa.
„Nechcela som ho budiť príliš skoro. Celú noc by ináč nevydržal. Možno ani tato nevydrží.“
„Až tak dlho nebudeme.“ Povedala som jej tajomne. „Zdržíme sa len nakrátko. Nikdy nevieš, čo sa môže stať.“
„Súhlasím, možno prizabijem svojho muža.“
Zasmiala som sa až ma pichlo v pľúcach. Smela som robiť len plytké nádych. „To sa určite nestane.“
Asami bola tvrdohlavá a ťažko svojmu mužovi odpúšťala. Dnes som im však chcela pomôcť, ako sa len bude dať.
„Idem za Tarom. Určite by sa nechal nahovoriť na dnešný ples skôr, keby ste išli aj vy.“
„Tak teda idem s tebou.“ Zasmiala som sa. „Keď stačí len toľko...“ Asami sa tiež usmiala a potom sme sa spolu vybrali do vedľajšej izby, ktorá patrila jej malému synovi.

Všetko bolo pripravené. Hanabusa sa so širokým úsmevom vybral do garáže, keď ho Asami rýchlo zastavila.
„Takao po nás niekoho pošle.“
So sklamaným výrazom sa Hanabusa vrátil naspäť ku mne a vzdychol si. Tešil sa, že bude môcť šoférovať jedno z drahých áut Asaminej garáže. Chytila som malú Tarovu rúčku a spolu sme sa pohli k dverám. Bol mrzutý, pretože sa mu ísť nechcelo a na svoju matku sa hneval, lebo ho nútila. Nakoniec sa mi ho však podarilo presvedčiť, no zároveň som sa stala jedinou osobou, s ktorou sa rozhodol komunikovať.
V diaľke som počula tiché priadnutie motora. Všetci sme vyšli pred dom a pokračovali sme chodníkom až k bráne, ktorú dvaja strážnici otvorili, keď sa k nej priblížila limuzína. Zažmurkala som očami. Tak dlhé auto som ešte nevidela. Predpokladala som, že Takao chcel zahrnúť Asami len tým najlepším.
Alebo teba. Pomyslel si Hanabusa, pretože cez naše prepletené mysle tiež videl, čo si myslím.
Dúfal, že prídeš aj ty.

Nikto nevie, že tam dnes prídem. Kaname ma nájsť nemôže. No nesmieme sa zdržať dlho. Keby sa rozšírilo, že som na plese a dostalo by sa to do nesprávnych uší, mohli by sme sa ocitnúť ž oči v oči všelijakým stretnutiam. Aj tým menej príjemným.

Ak by ťa tu našiel Kaname-sama, určite by ťa odviedol. Obávam sa, že by sa ostatní hostia ohli cítiť nanajvýš nepríjemne a zmätene, keby ťa odtiaľ ťahal nasilu.

Lenže on nepríde, Hanabusa. Aj keby sa o mne dopočul, nezdržíme sa tak dlho, aby to stihol. Chcela by som vidieť, akoby sa zatváril, keby sa za mnou ponáhľal a nakoniec by mu iba oznámili, že ma minul len o pár minút.
Hanabusa nahlas odfrkol. Asami, Rima a Ruka na neho zvedavo pozreli. Už sme sedeli v aute a mierili na sever k miestu, kde sa mal ples konať. Prenajatá vila blízko nebola, no do svojich úvah som sa spolu s Hanabusom ponorila až tak, že mi cesta pripadala naozaj veľmi krátka. Ani som sa nenazdala a už sme stáli pred majestátnou budovou.
„Všetko zorganizoval Akio.“ Vravel nám Hanabusa, keď sme vystupovali z auta. „V ľudskom svete je veľmi známym režisérom. Nepracuje práve teraz on s tvojím mužom?“ Spýtal sa Asami, keď jej podal ruku, aby jej pomohol vystúpiť. Vzala som malého Tara na ruky.
„Myslím, že áno. Veľa však o jeho práci neviem.“ Asi nebola veľmi ochotná o Takaovi počúvať. Našpúlila pery.
„Takéto stretnutia organizuje pomerne často. Pamätám sa, že Kanamemu-sama prišli pozvánky už viackrát, no nikdy sa nezúčastnil. Preto budú prekvapení...“
Asami pozrela na svojho syna v mojom náručí. Bola mi veľmi vďačná, že som mu neustále dohovárala a presviedčala ho, že sa mu bude ples určite páčiť. Hanabusa sa držal ako vždy tesne predo mnou. Strážil ma a chránil ako najvzácnejší poklad. Rima mi držala dlhú sukňu, aby sa nezašpinila. Asami vystúpila po schodoch ku krásnej bráne a pozrela na muža, ktorý stál pri vchode. Natiahla k nemu ruku, v ktorej držala tvrdý papier.
„Tu je moja pozvánka.“ Povedala mu a usmiala sa.
Muž sa jej zahľadel do tváre a potom veľmi pozorne skontroloval pozvánku, ktorú mu ukázala.
„Prosím, vojdite.“ Prikývol upír nakoniec. Vykročila som k nim. Zastala som vedľa Asami a počkala som, kým sa na mňa muž pozrel. Zvrašti čelo.
Moja tvár v ňom vyvolávala rôzne pocity. Bol zmätený, neistý a aj keď si uvedomoval moju nepatrnú odlišnosť, nespoznal ma hneď. Hanabusa na neho škaredo zagánil, keď si všimol, ako zvedavo si ma prezerá.
„Dobrý večer.“ Pozdravila som a uprela na neho zrak. „Aj ja potrebujem pozvánku? Usmiala som sa a pobavene sledovala, ako sa mužovi zmenila zamyslená tvár na šokovaný výraz pochopenia. Konečne ma spoznal.
„Vy ste predsa...“
„Raiden! Čo to má znamenať?!“ Pobúrený tón prerušil prekvapeného muža predo mnou. Otočila som hlavu za novým hlasom. Ráznym krokom sa k nám náhlil upír, ktorý svojím zjavom vzbudzoval rešpekt. Jeho oči prezrádzali veľmi vysoký vek, no jeho tvár bola neuveriteľne dokonalá. Už bol takmer pri nás.
„To je Akio.“ Zašepkal mi Hanabusa do ucha.
„Toľká drzosť! Ty nevieš, kto pred tebou stojí?“
Raiden sa rýchlo spamätal a hlboko sa uklonil. Stále bol veľmi zaskočený.
„Odpusťte mi, kráľovná.“ Poslušne klopil zrak. Hanbil sa za to, že ma hneď nespoznal. Tvár mal celkom červenú.
„Yuuki-sama,“ Akio iba zdvorilo trochu ohol chrbát. Jeho husté čierne vlasy boli ešte tmavšie ako oči a uhladene mu padali pozdĺž úzkej tváre.
„Ešte stále nemôžem uveriť. Je mi obrovskou cťou spoznať vás. Veľmi sa ospravedlňujem, za túto malú nepríjemnosť.“
„To je v poriadku.“ Odvetila som prívetivo.
„Hanabusa-san,“ Obrátil sa k nemu Akio, aby ho pozdravil. Podali si ruky.
„Dovoľte, aby som vás dnes večer sprevádzal.“ Ponúkol sa zdvorilo, no ja som vedela, že za jeho pokornosťou bolo niečo viac. Rád by sa ukázal v mojej spoločnosti. To mi však vôbec neprekážalo a prikývnutím hlavy som ho rýchlo prijala.
Hanabusa sa odo mňa ani nepohol. Nedal to nijako najavo, no v jeho myšlienkach som našla voči Akiovi veľmi veľa nedôvery. Rima a Ruka sa držali stále za mnou a pomáhali mi so šatami, kým sme vystupovali po schodoch.
Sála bola už blízko. Smiech, stovky rôznych hlasov a zvukov sa šírili po chodbách, ktorými sme prechádzali.
„Bohužiaľ sme nemohli ostať celkom bez dohľadu.“ Akio sa zatváril trochu znechutene. „Lovci trvali na svojej účasti, aj keď je, samozrejme, celkom bezpredmetná.“
„Asociácia lovcov chráni ľudí. Nanešťastie sa upírom celkom dôverovať nedá. Ich prítomnosť, aj keď možno nie je potrebná, je skôr výstrahou pre tých, ktorým ovládanie sa robí ťažkosti.“ Povedala som mu.
„Vidím, že vám, rovnako ako Kanamemu-sama, na bezpečnosti ľudí veľmi záleží.“ Podotkol Akio. „Prítomnosť lovcov je pre mnohých nepríjemná aj keď v záujme mieru a dohody, ktorú Kaname-sama priniesol do nášho sveta je potrebná.“ Uznal nakoniec, aby sa mohol prikloniť na moju stranu. „Pár ich určite stretnete.“
Keď sme vošli do sály, Akio si nahlas odkašľal. Miestnosť preplnená upírmi stíchla. Všetci spozorneli.
„S obrovským potešením, by som vám chcel oznámiť, že dnes večer sa nás rozhodla svojou prítomnosťou poctiť samotná Yuuki-hime.“ Zvedavé oči som až cítila na svojej tvári. Pár upírov sa mi hlboko uklonilo a ich rýchlo nasledovali všetci ostatní.
„Dobrý večer.“ Pozdravila som ich. Taro zamykal mojou rukou a zmätene sa mi zadíval do očí. Usmiala som sa, aby som ho upokojila.
„Asami!“ Z davu vystúpil Takao a prikročil k nám.
„Dobrý večer, kráľovná. Som rád, že ste prišli.“ Povedal mi a znovu sa rýchlo uklonil. Natiahol ruky k svojmu synovi, ktorý mu hneď vbehol do náručia. Takao ho zdvihol na ruky a podišiel k Asami, aby ju mohol pobozkať na líce. Zavalil ma pocit spokojnosti, keď som videla, ako sa slabo usmiala.
„Yuuki-sama, mohol by som vás zoznámiť s mojimi priateľmi?“ Akio mi tak veľmi pomohol zamiešať sa do davu a začať so zdvorilostnými rozhovormi. Rima a Ruka si poradili tiež. Aj keď sa odo mňa veľmi nevzďaľovali, rýchlo sa zarozprávali s upírkami , ktoré som poznala z videnia a vedela som, že sú slávnymi speváčkami. Postupne som spoznávala Takaových kolegov a mnohých ďalších známych či dôležitých osôb.
Hanabusa bol vo svojim živli. Známosti nadväzoval rýchlosťou svetla a naozaj som sa na ňom zabávala, keď sa mu podarilo upútať pár žien, ktoré boli v ľudskom svete modelkami. Smiala som sa na jeho vtipoch spolu s nimi a občas som pohľadom zablúdila k Asami, ktorá stála aj s Tarom a Takaom trochu stranou.
Neprekážalo mi, že sa venujú hlavne sami sebe. Takao rozosmieval svojho syna, no zdalo sa, že jediná Asami bola tá, ktorá sa na tom skutočne zabávala. Chlapček vyzeral unudene, ale v spoločnosti oboch svojich rodičov bol veľmi rád. Prišlo mu nezvyčajné, že sa spolu smejú a nie vykrikujú.
Prehliadla som si celú sálu. Namiesto nádhernej a veľmi skvostnej výzdoby ma však zaujalo niečo celkom iné. Alebo skôr niekto...
„Ospravedlňte ma, prosím.“ Povedala som hlúčiku dám, ktoré sa okolo mňa ešte stále zabávali s Hanabusom. Zvedavo na mňa pozreli, no potom prikývli.
„Isteže, Yuuki-sama. Určite sa chcete zhovárať ešte s mnohými.“
Hanabusovi sa nepáčilo, že chcem odísť. Nervózne za mnou pozeral, keď som sa otočila a prešla až na druhú stranu priestrannej miestnosti.
Mladý muž, ktorý sa unudene opieral o stenu pri veľkých oknách s krásnym farebným sklom, prekvapene zdvihol obočie, keď som pred ním zastala. Chvíľu sme na seba iba hľadeli. Ako jediný v miestnosti si mohol dovoliť pozerať mi tak dlho priamo do očí a tiež nebol povinný pozdraviť ma tým, že sa ukloní. Mladík predo mnou totiž nebol upír.