VK (2. séria) 8- Chyba v pláne

„Dobrý večer, Yuuki-sama.“ Prehovoril napokon. Jeho hlas bol oveľa hlbší, ako som si ho pamätala. Stretla som ho iba raz, no bolo to viac ako pred štyrmi rokmi.
„Zmenil si sa odkedy sme sa naposledy stretli.“
Bol vyšší, mal širšie ramená a tvár chlapca, ktorý sa ma dávno pred ostatnými lovcami zastával, už nebola skutočná. Zmenili ju vystupujúce lícne kosti a oči, z ktorých vyžarovalo viac skúseností, ale aj odvahy a arogancie.
„Nepoznám ani tvoje meno.“
„Som Misaki.“ Povedal otrávene a pozrel sa iným smerom. Akoby rozhovor so mnou bola tá najnudnejšia vec, ktorá sa mu mohla tento večer prihodiť.
„Hej!“ Posunula som sa, aby som znova stála v jeho zornom poli. „Čo robíš?“ Spýtala som sa nahnevane.
„Vyhýbam sa problémom.“ Odpovedal stroho. „Dlho o vás nikto nevedel. Netuším, prečo ste sa rozhodli ukázať práve teraz a ani to vedieť nechcem. Už aj tak máme kvôli vašej absencii dosť ťažkostí a to nespomínam posledné mesiace, počas ktorých ste vaše povinnosti zanedbali úplne.“
Jeho obviňovanie sa mi vôbec nepáčilo, aj keď mal vo všetkom pravdu.
„Nikto z vás nemá právo akokoľvek nás posudzovať. Neviete nič.“ Pozrela som mu priamo do očí. „Nič.“
„Vieme koľko ľudí už umrelo. Situácia sa už čoskoro nebude dať kontrolovať.“
Pohľadom neuhol. Jeho oči sa zúžili do malých štrbiniek. Sklonil sa a priblížil sa tvárou k mojej, aby sa mi tiež mohol pozrieť do očí.
„Nemali by ste dovoliť, aby to pokračovalo. Nech vás sužujú hocaké trápenia... vždy ste ľuďom pomáhali. Musíte byť veľmi silná, mladá kráľovná.“
V očiach sa mi blysla bolesť, ktorú mi pripomenul.
„Určite ste neprišli sama len tak.“ Znovu sa narovnal a jeho výraz sa trochu uvoľnil. „Kaname-sama o vás znovu nič nevie, nemám pravdu? Presne tak, ako ja naposledy.“ Po tvári sa mu roztiahol slabý úsmev.
„To sa ťa už netýka.“ Môj hrdý tón ho pobavil ešte viac. „Som tu, lebo chcem Nepotrebujem nikoho, aby ma strážil.“ Misaki sa nepatrne usmial nad mojou detinskou odpoveďou a pozrel sa smerom k Hanabusovi, Rime a Ruke. Mýlil sa, ak si myslel, že sú tu kvôli mojej bezpečnosti. Boli so mnou, pretože som milovala ich spoločnosť a tiež preto, lebo smi chceli. Všimli si, že sa s Misakim zhováram a ostražito nás sledovali. Upútali sme pozornosť viacerých upírov, ktorí zmätene hľadeli na lovca a svoju kráľovnú. Zdalo sa mi, že Misaki dokáže z mojej tváre vylúštiť viac ako ostatní. Akoby ináč vedel o mojom trápení? Vzbudzoval vo mne veľký a veľmi silný pocit dôvery a bezpečia. Koniec koncov, on bol jediný, kto sa ma spomedzi všetkých lovcov snažil aspoň trochu obhájiť. Vtedy pred rokmi som to cítila z jeho mysle. Rovnaká spravodlivosť, lojálnosť a dobrota z nej vyžarovali aj dnes.
Pomaličky som sa nadýchla. Kvôli mojim šatám ma bolestivo pichlo v pľúcach. Vôbec som si na ne nezvykla.
„Je všetko v poriadku, Yuuki-sama?“ Ozval sa vedľa mňa Akio. Hneď ako si všimol, že sa rozprávam s lovcom, vzplanula v ňom zvedavosť.
„Prečo by nemalo byť?“ Spýtal sa Misaki trochu zlovestne. Skutočnosť, že sa Akio obával o moju bezpečnosť ho urazila. Škaredo na neho zazeral. Hrdý upír lovca celkom ignoroval a otočil sa ku mne.
„Mohol by som vás požiadať o tanec, Yuuki-sama?“
Moju neochotu znova vycítil len Misaki. Nemala som však v úmysle Akia odmietnuť. Dobre som si uvedomovala jeho dôležitosť medzi ostatnými upírmi. Usmiala som sa a zdvorilo som prikývla.
Misaki mi venoval veľmi dôverný úškľabok. Prevrátila som oči a potom podala ruku Akiovi. Z jeho mysle sa šírila ďalšia dávka hrdosti, že som súhlasila.
Keď sme zastali v strede stáli, všetky tancujúce páry sa rýchlo stiahli. Uvoľnili nám celý priestor a rozostavili sa do kruhu, aby nás mohli sledovať. Jemnučko som chytila Akia za rameno. On svoju ruku položil na môj pás tak opatrne, že sa ma ledva dotýkal. Aj keby ma najradšej chytil silnejšie, zdvorilosť mu to nedovoľovala. Keď sme sa pohli v tónoch pomalej hudby, sálou sa začali ozývať nadšené hlasy a tiež potlesk. Po chvíľke sa k nám už placho pridávali prvé páry, ktoré potom smelšie nasledovali ostatné. Zahliadla som aj Asami s Takaom. Taro na nich omrzene pozeral z Riminho náručia na kraji sály.
Vedľa nich stál Hanabusa, ktorý zas nespúšťal oči zo mňa. Keď sa prvá skladba začala blížiť ku koncu, rýchlo som mu v myšlienkach povedala, aby ma zachránil a Akia vystriedal. Jeho povýšenecká myseľ ma totiž veľmi rozčuľovala.
Hanabusa sa k nám s úsmevom ponáhľal. Poklopkal Akiovi na plece a spravil pri tom grimasu, ktorú som videla iba ja. Takmer som sa rozosmiala.
„Dovolíte, Akio-san?“ Spýtal sa Hanabusa slušne.
„Isteže.“ Akio ma pustil a svoju roztrpčenie najavo nedal. Poďakoval mi za tanec a svojou spoločnosťou odišiel poctiť niekoho iného. Potichu som vydýchla úľavou, keď ma Hanabusa smelo chytil za ruku.
Takého hrdého vypočítavca som ešte nestretla.
Hanabusa sa potichu zasmial.
Veď ste sa ledva zhovárali. Posmieval sa myšlienkami. Dobre vedel, že mne stačí len chvíľka na to, aby som odhalila pravú povahu. Akio nemusel povedať vôbec nič, pretože podstata jeho mysle vravela za neho.
Čo to bolo s tým lovcom? Spojil obočie.
Chcela som ho pozdraviť. Medzi ním a hocikým iným v tejto miestnosti predsa nie je žiadny rozdiel, pre ktorý by som sa k nemu mala správať menej zdvorilo. Okrem toho sme starí známi.
Hanabusa kútikom oka na Misakiho zazrel. Nevedel si spomenúť, odkiaľ ho pozná. Možno kvôli jeho zmenenej tvári. Pokrčil plecami a nechal to tak.
Tancoval dobre. Kroky a pohyby som vyhľadala v jeho mysli, takže som tiež nezaostávala.
Všetci sú zvedaví, prečo s tebou neprišiel aj Kaname-sama. Zmenil tému Hanabusa. Šepkajú si a dúfajú, že sem príde za tebou.

Pre nich by to bolo niečo úžasné, no pre nás by to znamenalo isté ťažkosti...

Isté ťažkosti? Nemyslím, že by pokladali za úžasné aj to, ako by ťa odtiaľto nasilu ťahal.
Zvraštila som tvár a škaredo na neho pozrela.
Nikdy by to nestihol, aj keby sa dozvedel, že som tu bola.
Hanabusa sa teraz už tváril rovnako ako ja.
Kvôli hnevu ho príliš podceňuješ. Pomyslel si a pustil ma, lebo ďalšia pieseň sa skončila. Spolu sme zamierili k Rime a Tarovi a uvoľnili sme parket, pretože na tanec som viac náladu nemala. Keď malý chlapec zbadal, že idem k nemu, natiahol ku mne ruky. Vzala som si ho od Rimi a silno ho objala. Unavene ma poťahal za vlasy.
„Čo je zlatko? Chceš sa napiť?“ Spýtala som sa ho a pozrela mu do tváričky. Keď prikývol, usmiala som sa. Poobzerala som sa po sále.
Hanabusa prstom ukázal na veľké stoly s občerstvením. Keď som k nim hneď zamierila, nenápadne ma sledoval. Nedotknutý tanier plný koláčikov upútal Tarovu pozornosť. Z jedla vôbec nič nechýbalo, aj keď Taro nebol jediným dieťaťom na plese.
„Yuuki-sama, tento chlapček je veľmi roztomilý.“ Dve ženy neďaleko ktorých sme stáli, sa na Tara usmievali. „Ako sa voláš, maličký?“
„Je to syn Asami a Takaa. Obaja sú mojimi priateľmi.“
„Nevedela som, že Takao má syna.“ Čudovala sa upírka.
Práve som podávala chlapcovi pitie, keď dve ženy vedľa mňa vykríkli od nadšenia. Až som nadskočila a obsah pohára sa vylial rovno na moje šaty.
„Yuuki, rýchlo.“ Hanabusa ma schytil za rameno a otočil ma tak, aby ma mohol zakryť vlastným telom. Hlas sa mu triasol nervozitou a zdesením.
Nerozumela som, čo ho tak vystrašilo. Horúčkovito uvažoval, no nevedel, čo má robiť. Už som to nevydržala a vykukla som spoza jeho pleca.
Moje srdce prestalo biť. Dve upírky neboli jediné, ktoré sa nadšene pozerali k vstupným dverám sály. Úplne všetci v miestnosti hľadeli na osobu, ktorá práve vchádzala a s úsmevom prijímala prvé pozdravy.
Ako sa to mohlo stať? No moje strachom rozšírené oči ma iba ťažko klamali. Muž ktorého krása a pôvab predčili všetkých upírov naokolo, začal zrakom prehľadávať celú miestnosť. Stiahla som sa Hanabusovi za chrbát.
Ako ma našiel? Pomyslela som si nazlostene. Ruka bola okamžite pri nás.
„Yuuki-sama, aké sú vaše rozkazy?“ Spýtala sa potichu, keď sa nenápadne postavila vedľa Hanabusi.
Bleskovo som premýšľala. Poznala som ho natoľko, aby som vedela, že pred toľkými očami nebude chcieť spraviť žiadnu scénu, ak ho k tomu sama nedonútim. Znovu som sa na neho pozrela spoza Hanabusovho chrbta. Bol krásny. Nevidela som ho tak dlho... Kaname...
Naše pohľady sa zrazu stretli. Bola to iba chvíľka, pretože som sa rýchlo odvrátila, nevšímajúc si tú lásku v jeho očiach. Teraz bolo na útek už príliš neskoro a aj tak by bol pravdepodobne neúspešný.
Narovnala som sa a s námahou som sa nadýchla. Ja pred ním utekať nebudem. No neurobím mu tú radosť, že to ostanem vystrašene vyčkávať, kým si po mňa príde.
Chytila som Ruku za rameno a potiahla ju. Tara som podala Hanabusovi.
„Daj ho Asami a ostaň pri nich.“ Nakázala som mu. Chcel namietať, aby mohol ostať so mnou, no ja som sa aj s Rukou už náhlila preč. Viedla ma do rohu sály, odkiaľ sme sa malou chodbou mohli vytratiť.
Celá vila bola naozaj obrovská. Nakoniec sme si však spomedzi desiatok dverí vybrali jedny, ktoré viedli do malej tmavej izby. Bola to spálňa a aj keď nebola priestranná, dýchala luxusom ako všetko v dome. Sadla som si na kraj postele a tvár si zložila do dlaní. Potrebovala som sa ukryť a hlavne sa upokojiť. Ruka mlčala. Nevedela, ako mi má pomôcť. Podišla ku mne a stiahla mi ruky z tváre. Potiahla ma, aby som sa postavila na nohy.
„Vaše šaty sú zničené.“ Vzdychla si, keď si prezrela škvrnu na mojej sukni. „Aj keď sme sa tu ukryli... vy nechcete ujsť, však?“ Spýtala sa potichu.
„Nie, nechcem.“ Pokrútila som hlavou. „A ani by som to nedokázala. Nechcem mu urobiť tú radosť a nechať sa chytiť počas môjho pokusu o útek.“ Prezrela som si šaty. „Keď sa so mnou chce stretnúť, nech sa tak stane.“ Vyhlásila som. „Rozviaž ma, prosím ťa, nech môžem dýchať aspoň chvíľu a zavolaj Rimu. Bude vedieť, ako to vyčistiť.“
Ruka sa usmiala a stisla mi dlane. „Otočte sa.“
Poslúchla som ju a keď mi začala rozväzovať tenké šnúrky korzetu, do pľúc sa mi znovu začal tlačiť vzduch. Zhlboka som sa nadýchla.
„Ach, vďakabohu.“
Ruka sa iba zasmiala. „Počkajte tu, Yuuki-sama. Hneď sem pošlem Rimu.“ Povedala a ponáhľala sa preč. Zatvorila som oči a nechala sa znovu zaplaviť obavami. Vedela som, že Kaname dokáže skryť svoju myseľ pred mojou. Nemala som žiadnu šancu zistiť, že je tak blízko. Ako sa sem tak rýchlo dostal? Nerozumela som tomu. Hanabusa mi vravel, že ho nemám podceňovať. Vtedy som ho mala viac počúvať a nemyslieť na svoju hlúpu hrdosť. Teraz je už neskoro. Musím si dobre premyslieť, čo Kanamemu poviem, ak sa mi nepodarí vyhnúť sa mu. Nechcela som sa k nemu vrátiť. Nie ak nezváži svoje rozhodnutia.
Dvere za mojím chrbtom sa otvorili. Ostala som nehybne stáť, zahĺbená vo svojich myšlienkach. Napokon som sa však premohla a otvorila som oči.
„Rima, pomôž mi so šatami, prosím ťa.“ Povedala som. „Chcem sa vrátiť čím skôr, tak sa poponáhľaj.“ Čaká na mňa veľa povinností. Nebudem sa tu predsa skrývať donekonečna.
Na chrbte som pocítila dotyk jemných prstov. Lesklá látka sa znovu napla.
Zrazu mi vyrazilo dych. Povrázky sa zatiahli s takou silou, až som bolestivo zaryla prsty do dreveného okraja postele, ktorého som sa pridŕžala. Ďalšie utiahnutie bolo ešte prudšie a myklo ma pri ňom dozadu. Zvláštny pocit mi začal prebehovať po celom tele. Rima predsa toľkoto sily nemá.
Rýchlo som otočila hlavu nabok a prekvapenie ma donútilo vydýchnuť aj posledný vzduch. Silné ruky to využili a obrovskou silou zatiahli znova. Zalapala som po dychu.
„Ahoj, láska.“ Zašepkal mi Kaname do ucha.
Chcela som sa mu otočiť tvárou a uskočiť preč, no zdrapil ma za pás. Nemohla som sa ani pohnúť.
„Nie, nie. Musíš počkať, drahá moja, ešte som ti neuviazal šaty.“ Vravel pokojne. To ma desilo ešte viac.
„Pusti ma.“ Prosila som zúfalo. „Bolí to.“
„Naozaj?“ Ďalšie stiahnutie bolo rovnako silné ako predošlé. Nahlas som bolestivo zavzdychala.
„Čo chceš?“ Zašepkala som namáhavo. Vedela som, čo mi odpovie. Ruky omotal okolo môjho brucha a v objatí si ma pritiahol na hruď.
„Teba. Povedal. „Chcem byť s tebou... len s tebou.“
„Ale ja nie. Mne to nestačí, Kaname.“ Šepkala som mu bez dychu. „Ja... potrebujem... aj svoju dcéru.“
Vôbec nemal v úmysle mi odpovedať, tak som pokračovala.
„Už som takmer zabudla na tvoju krv. Nechýbaš mi.“ Teraz som klamala a aj keď som to robila naozaj presvedčivo, neveril mi. Otočil ma k sebe tvárou, aby som videla, čo spraví. Silno sa pohrýzol do spodnej pery. Prinútil ma sledovať slabučký pramienok krvi, ktorý mu stiekol po brade. Moje oči museli žiariť žiadostivosťou. Otočila som tvár preč od jeho. Aj keď ma pľúca už pálili, bola som vďačná, že nemôžem dýchať.
Nahnevane na mňa hľadel. Myslel si, že sa po tak dlhom čase celkom prestanem ovládať.
Znova chytil medzi prsty tenké šnúrky a celou svojou silou ich utiahol v posledných dvoch dierkach korzetu. Zatočila sa mi hlava a celá izba potemnela, až nakoniec celkom sčernela. Nemohla som dýchať. Podlomili sa mi nohy. Vzduch. Potrebujem vzduch. Tesne pred tým, ako som dopadla na zem ma nežne zachytili jeho ruky. Jediným trhnutím zničil pevnú látku a znovu mi dovolil dýchať.
No s prvým nádychom prišla aj tá najlepšia vôňa sveta. Nemohla som sa ovládať. Kaname si naschvál zranil ruky, aby som jeho krv zacítila hneď. Skočila som na neho a odtlačila ho až po stenu. Víťazne sa usmieval. Mal pravdu, nemohla som odolať. Silno som ho objímala a párkrát po jeho krku prešla jazykom. Chcela som sa zastaviť, no bolo to nemožné. Predĺžené tesáky som mu vnorila do hrdla a rýchlo začala prehĺtať jeho krv. Viac som nemohla uvažovať. Tá vôňa ma celkom pobláznila. Ako som bez neho mohla vydržať tak dlho? Po chvíľke ma chytil za ruky a uvoľnil ich zovretie. Nedovolil mi vziať si toľko, koľko som chcela. Spokojne mi hľadel do očí. Vyzeral... šťastný.
„Teraz ty.“ Povedal potichu a jeho oči sa zúžili do malých štrbiniek. Rýchlo som pred ním cúvla. Nevedela som presne, čo má na mysli, pretože predo mnou tajil svoje myšlienky. V tom bol opatrný. Vedela som len, že ja ho nedokážem zastaviť tak ako on mňa. Hocičo chcel, o chvíľu to bude mať.
„Chceš ujsť, teraz keď si dostala, čo si chcela?“ Usmial sa a mne bolo jasné, že ma len tak nenechá. Nervózne som švihla očami ku dverám. Neexistoval spôsob, akoby som pred ním mohla ujsť. Pozrela som sa späť do jeho tváre. Veľké tmavé oči sledovali každý môj pohyb. Vyzeral veľmi uvoľnene. V jeho tóne už nebol hnev a nezdalo sa, že by sa mal znovu objaviť. No možno ma chce trestať ďalej. Určite sa veľa trápil a na to len tak nezabudne.
Keď sa pohol ku mne, znovu som cúvla. Chrbtom som narazila o vysoký drevený rám postele. Toto sa mi vôbec nepáčilo. Pozrela som na Kanameho.
„Svoj trest si už dostala.“ Povedal mi sladko. „Teraz máme trochu času aj na niečo krajšie...“
Nečakala som, kým sa ku mne priblíži. Z jeho objatia by som sa už nemusela dostať. Ponáhľala som sa ku dverám a vybehla som na úzku chodbu. Počula som ho povzdychnúť si. Ujsť mu bolo nemožné, no aj tak som sa pokúsila, aby som mu dokázala, že ja po ňom netúžim. Čo bolo, samozrejme, tiež klamstvo.
Jeho silné ruky ma pritlačili k stene. Pobozkal ma s takou vášňou, až som skoro zabudla namietať. Hlavu som otočila nabok, aby ma znova pobozkať nemohol.
„Nemyslela si si, že mi naozaj ujdeš, však nie?“ Spýtal sa potichu a jemnučko ma začal láskať po krku. „Nie je nám lepšie spolu, Yuuki? Svojimi hlúpymi riešeniami si nič nedosiahla. Jediné čo sa zmenilo, je, že sa trápime ešte viac. Len kvôli tebe.“ Šepkal mi do pokožky. Jeho blízkosť mi veľmi chýbala. Nedržal ma. Prstami jemne hladil moju tvár a svoje pery mi stále posúval nižšie po krku. Nechystal sa ma uhryznúť. Chcel ma len bozkávať. Keď sa dostal k priehlbinke medzi kľúčnymi kosťami, zatvorila som oči. Nemienila som ho zastaviť. Moje telo sa až triaslo nedočkavosťou po ďalších bozkoch a dotykoch. Kaname to cítil. Pustil moju tvár a pozrel mi do očí. Hľadal v nich lásku s určite ju aj našiel. Prekvapil sa, keď som ho nečakane pobozkala na pery. V takúto silnú odozvu ani nedúfal. Chytil ma za boky a zdvihol ma. Neďaleko vedľa nás stála malá skrinka s ozdobnými vázami a pohármi. Zmietol ich na zem, aby ma mohol vysadiť hore.
Pobavene som sa usmiala, keď sa sklo na podlahe porozbíjalo. Príliš sa nechával uniesť, no mne sa to páčilo. Bozky mi oplácal stále naliehavejšie. Zaplietla som prsty do jeho dlhých vlasov, aby som ho mohla potiahnuť dozadu. Uvoľnil mi ústa a svojimi perami mi rýchlo zaútočil na hruď. Vzdychla som a omotala ho nohami. Keď som tak spravila, usmial sa a vzal do prstov okraje mojej sukne. Pomaly začal dlhú látku vyhŕňať a hladiť ma pri tom po nohách. Silno som privrela oči.
„Počkaj,“ chcela som ho zastaviť, keď som jeho prsty zacítila na stehnách. „Môžu nás zbadať.“
„Neboj sa, láska. Nikto nás neuvidí.“ Najskôr sa ubezpečil nejakým kúzlom.
Z mojej náhlej nervozity ma však vytrhla vlna vzrušenia, za ktorú mohli jeho ruky a tiež pohyby jeho šikovných prstov. Neprestával, pretože miloval počúvať moje hlasné vzdychy. Mohla som vnímať len jeho hlas.
„Ostaneš pri mne.“ Šepkal mi do ucha. „Si moja, nemôžeš ma len tak opustiť... Už ťa nenechám odísť.“ Nedokázala som mu ani len odpovedať. Vášeň bola prisilná. Tlačila som sa k nemu, ako som len mohla. Vedel, že ma má celkom v moci. Sladko ma láskal po tvári, kým som sa nemohla ovládať. Pohľad na moje pevne zatvorené oči si užíval. Keby to bolo na ňom, už ma nepustí.
„Si nádherná, Yuuki. Tak veľmi ťa milujem.“ Vravel mi potichu.
Konečne som mohla otvoriť oči. Pozrela som mu do tváre.
„Ja viem.“ Zašepkala som mu naspäť a chytila ho za ruku, aby som ju zastavila. Na chvíľočku prestal.
„Že si krásna?“ Usmial sa a jazykom mi prešiel po perách.
„Že ma ľúbiš.“ Povedala som. Moje srdce už nebilo tak veľmi splašene a aj dych sa mi začal spomaľovať. Ešte som ho jemnučko pobozkala na tvár a chcela som uvoľniť svoje nohy z jeho pásu, keď ma zrazu prinútil k ďalšiemu hlasnému vzdychnutiu. Znovu rozhýbal svoje ruky a tentoraz oveľa rýchlejšie. Aj keď som si to myslela, Kaname ešte neskončil. Pritiahol ma k sebe ešte bližšie, aby sme mohli prepliesť nie len naše mysle, ale aj telá.