VK (2. séria) 9- Spása menom Misaki

„Vo svete je zmätok. Čo si, preboha, robil?“ Pri mojej výčitke len pokrčil čelo. Zoskočila som na zem a silou vôle pozliepala rozbité vázy, ktoré zničil.
„Čo myslíš, že som robil?“ Zaťal päste. Zdvihla som k nemu zrak. Určite sa nezabával.
„Neviem. Hľadal si nové miesto, kam by si predo mnou ukryl našu dcéru?“ Mala som chuť ho nahnevať, no tiež som potrebovala začať s tou témou. Pretože ak nezmenil svoj názor, naše cesty sa znovu rozdelia.
„Nezačínaj.“ Povedal potichu. Chytil ma za pás a zohol sa k mojej tvári. „Znovu všetko pokazíš.“
„Znovu?“ Nadvihla som jedno obočie. „Prvýkrát to bolo, keď si sa dozvedel, že sa narodí? Tak mi teda prepáč,“ odtiahla som sa od neho a odstrčila jeho ruky preč, „ale bola to aj tvoja vina.“ Ako môže byť taký prísny?
Nenechal ma celkom sa vykrútiť z jeho objatia.
„O čom to hovoríš? Bol som najšťastnejší na svete, keď si mi ju darovala.“ Povedal mi s láskou.
„Bol to omyl. Teraz mi ten dar vráť.“ Nad mojím uštipačným a nepríjemným tónom sa len pousmial.
„Mrzí ma to, láska moja.“ To isté čo vždy. „Ale dary sa vracať nesmú.“ Vrátil mi to a dobre to vedel. Nahnevane som spojila obočie a striasla jeho ruky.
„Je to tvoje posledné slovo?“ Spýtala som sa potichu. Neodpovedal mi, no ani nemusel. Vedela som, čo si myslí. Zadívala som sa mu do bezvýrazných očí. Túžba nahnevať a trochu ho vystrašiť stále rástla.
„Čo by si spravil, Kaname... Keby prišlo ďalšie?“
Nechápavo pokrčil čelo a hlavu naklonil nabok.
„Ďalšie dieťa.“ Vysvetlila som a sledovala, ako sa jeho výraz pomaly mení na zmätený. Zaskočila som ho.
„Chceš povedať, že si to neželáš?“ Dobiedzala som.
„Chcem byť znovu s Yuuki.“ Vravel trochu nervózne.
„Na tom nezáleží.“ Umlčala som ho rýchlo. „Túžiš po dieťati a asi si vieš celkom ľahko predstaviť, ako strašne ho práve teraz chcem aj ja. Čo ak sa to stalo?“
Vedela som, že sa mi ho podarilo poriadne vydesiť. Veľmi ma však mrzelo, že aj keby to bola pravda, Kaname by bol nešťastný. Spôsobilo by mu to toľko ťažkostí, že by si až želal, aby sa nikdy nebolo narodilo. Aj keď druhé dieťa len prednedávnom veľmi chcel, dnes by mu spôsobilo len zármutok, ťažkosti a ďalšie obety.
Nečakane ma chytil za ramená a naliehavo mi pozrel do očí. Jeho stisk trochu bolel. Bol poriadne rozrušený.
„Yuuki, máš obrovskú schopnosť to ovplyvniť.“ Jeho ruky boli zrazu na mojom chrbte. Pritiahol na k sebe a silno ma objal. Zašepkal mi do ucha.
„No ak by sa to naozaj stalo, láska moja, miloval by som naše druhé dieťa tak veľmi ako teba a maličkú Yuuki a spravil by som všetko pre to, aby sme ostali navždy spolu.“ Jeho oči sa leskli. Ostala som prekvapene stáť v jeho objatí. Netušila som, že si niečo také myslí. No aj keď som mu celkom nemohla veriť, bola som veľmi šťastná.
„Prvýkrát sme zlyhali.“ Povedala som mu. „Prečo by to teraz malo byť iné?“
Nevedel, čo povedať. Silno ma objímal a mlčal.
Zrazu nás vyrušili hlasné kroky. Niekto sa blížil.
„Yuuki-sama! Kde ste?“ Počula som hlasy. Rima, Ruka a Asami ma už dlho hľadali a v ich tónoch sa ozývala nervozita. Pozrela som na koniec chodby.
„Yuuki-chan!“ Do zorného poľa mi vbehol Hanabusa. Hneď ako zbadal Kanameho, zastal a tvár mu skamenela. Videla som na ňom, že sa o mňa bojí.
„Môžeme už ísť konečne domov? Teraz na teba musím dať pozor.“ Povedal mi Kaname. Vôbec si nevšímal Hanabusu ani Takaa s Asami, ktorí už stáli za ním.
Chytila som Kanameho za ruky, no jeho zovretie okolo môjho pása nepovolilo.
„Vieš, že si pre nich rovnako lákavý cieľ. Nemôžeš si myslieť, že ťa oni dokážu ochrániť.“ Vravel a hlavou mykol k Hanabusovi. Všimla som si, že ho vôbec neprekvapilo, že žije. Nemala som dobrý pocit. Niečo mi nahováralo, že mi znovu klamal.
„Yuuki, poďme.“ Počítal s tým, že nebudem namietať. Po tom ako som mu preukázala toľko lásky ani len neuvažoval, že by som sa mohla zdráhať. Všetci čakali na to čo poviem. Hanabusa s ostatnými pripravení chrániť ma a Kaname odhodlaný použiť aj silu, ak sa rozhodnem znovu ostať sama.
Dupot malých nožičiek ma vytrhol zo zamyslenia. Otočila som sa k malému chlapcovi bežiacemu priamo ku mne a donútila tak Kanameho postiť ma. Trochu ustúpil, keď som sa zohla a zdvihla dieťa na ruky. Široko sa usmievalo a vôbec si neuvedomovalo vážnosť situácie naokolo. Pohladila som ho po vlasoch a rýchlo kývla Asami. Priskočila a vzala si svojho syna do náručia. Potom sa vrátila a postavila sa hneď vedľa Hanabusu. Počula som Tara zasmiať sa.
„Vidím, že si si náhradu našla celkom rýchlo.“ Povedal Kaname a pohľadom švihol po chlapcovi.
Krv mi zovrela v žilách. Čo to povedal?
„Ako sa opovažuješ!?“ Vykríkla som. Hnev ma donútil zdvihnúť na neho ruku. Chcela som ho udrieť, no zastavil moju otvorenú dlaň skôr, ako mu dopadla na tvár. Vždy bol rýchlejší ako ja.
„Ako môžeš niečo také povedať? To si o mne naozaj myslíš?“ Kričala som na neho. „Svoju dcéru veľmi milujem, Kaname! A to ty si mi ju vzal! Čo je zlé na tom, že chcem byť v spoločnosti toho chlapca? Pomáha mi vydržať. Všetci mi pomáhajú! Až na teba...“
„Dobre, dobra, Yuuki, len sa upokoj.“ Kaname sa vôbec nenechal vyviesť z miery. Záležalo mu len na tom, aby som ostala pokojná.
„A pusti ma.“ Chcela som si vytrhnúť ruku, ktorou som ho takmer udrela, z jeho oceľového zovretia.
„To nie.“ Povedal mi pokojne. „Ihneď odchádzame.“
Škaredo som na neho pozrela. Tak to teda nie!
Hanabusa, vyrob rozruch. Povedala som mu myšlienkami. Nikam s ním nejdem.
Nečujne si povzdychol, no potom sa okamžite pustil do práce. O sekundu neskôr sa vedľa v sieni ozval strašný výbuch. Všetci sa zľakli. Zmätené výkriky sa šírili celou budovou. Výborne, Hanabusa.
Obrovská sála sa začala okamžite vyprázdňovať. Tí, ktorí sa nemohli rýchlo dostať von, sa začali tlačiť na chodbách. Kaname sa snažil prísť na to, čo sa stalo. Desiatky upírov sa už tlačili k nám. Rozruch vládol všade naokolo.
„Kaname-sama!“ Spoznala som Akatsukiho hlas. Hanabusa ma schytil za ruku a rýchlo ma odtiahol k najbližším dverám, ktoré viedli do malej izby. Kaname sa mi v tom náhlom dave celkom stratil. Utekala som k oknu. Hanabusa ho jediným silným úderom rozbil.
„Hanabusa, stojte!“ To bol Senriho hlas. S Kanamem museli prísť viacerí.
Zdržím ich. Ty utekaj. Pomyslel sa Hanabusa vzrušene. Vyskočila som do okna.
Ďakujem ti, drahý. Dávaj si pozor. Povedala som mu a skočila von.
Utekala som pred hlavný vchod budovi. Musela som splynúť s davom upírov zmätene sa tlačiacich na schodoch a blízkych chodníkoch. Musela som rýchlo zmiznúť. Kaname ma môže každú chvíľu nájsť. Vedela som, že k Asami sa už vrátiť nemôžem. Videl nás spolu na plese a určite si domyslel, že bola so mnou aj pred tým a robila mi spoločnosť. Dokonca videl, ako sa ku mne správal malý Taro. Jeho dôvera a nadšenie prezrádzali hlbší vzťah. Kaname teraz musel vedieť, že som bývala s nimi. Čo budem robiť?
„Yuuki-sama?“ Známy hlas sa ozval za mojím chrbtom. Rýchlo som sa otočila a pozrela do tváre mladého muža. Zmätene som zaklipkala očami.
„Misaki?“ Bol to on. Lovec na mňa zvedavo pozeral. Jeho pohľad dokázal veľmi rýchlo odhaliť všetko, čo potreboval.
„Poďte so mnou.“ Povedal zrazu. Odhalili jeho oči aj to, ako veľmi som práve potrebovala pomoc?
Prekvapene som na neho zazerala a preskúmavala jeho myseľ. Musela som vedieť či mu skutočne môžem veriť.
„Nepotrebujete rýchlo zmiznúť?“ Spýtal sa Misaki.
Moje oči mu prezradil odpoveď. Nečakane ma chytil za zápästie a potiahol ma. Jeho dotyk ma šokoval. Nebola som zvyknutá, že si ku mne iní toľko dovoľujú. No Misaki nebol upír a ja som nebola jeho kráľovná. Mohol sa ku mne správať ako k hocakému človeku. Ako k známemu alebo ako k priateľovi.
„Poďte.“ Povedal dôverne a znovu ma potiahol. Verila som mu. Znamenal bezpečie, no najmä východisko. Nechala som sa viesť a len som sa ponáhľala za jeho rukami. Náhlivo kráčal k čiernemu autu na konci ulice.
„Prišli pre mňa.“ Vysvetlil mi. Otvoril zadné dvere a kývol hlavou, aby som nastúpila. Rýchlo som tak spravila. Poobzeral sa a potom si sadol vedľa mňa. Podľa jeho výrazu som usúdila, že nás nikto spolu nevidel odchádzať.
„Čo má toto znamenať, Misaki? Znovu nás chceš namočiť do problémov?“ Ozvalo sa spredu.
„Pohni sa, máme naponáhlo.“ Odsekol Misaki a obzrel sa za seba, von malým tmavým okienkom.
„Toto si ale s prezidentom vyriešiš sám. Môžeš sa tešiť. Vieš akú má v poslednom čase náladu.“
Misaki odtrhol zrak od okna a uprene sa zadíval na muža vpredu. Ten hneď šliapol na plyn a okamžite sme vyrazili preč, najrýchlejšie ako sa len dalo.
Keď sme za sebou konečne zanechali mesto, vydýchla som si. Mladík sa na mňa zaškeril a chrbtom sa oprel o okno, aby ma mohol stále pozorovať. Otočila som sa k nemu. Chvíľu sa na mňa usmieval s dobrým pocitom zadosťučinenia. Prižmúrila som oči.
„Prepáčte, že sa toľko usmievam... Celá táto situácia mi pripadá veľmi zábavná. A vaše šaty...“ Zasmial sa.
„Stavím sa, že Zero sa takto zabávať nebude.“
Jeho úsmev rýchlo uvädol. Pre zmenu som sa usmiala ja. „Takže sa prestaň posmievať.“
Tentoraz sa len slabo pousmial. Vyzeral vážnejšie.
„Máte vážne osobné problémy, ak takto utekáte pred Kanamem-sama. Viete, všetko sa dá vyriešiť poriadnym rozhovorom. Slabá komunikácia je kameňom úrazu takmer vo všetkých prípadoch...“
„O čom to tu hovoríš?“ Spýtala som sa pobavene.
Zamykal plecami. „Skôr či neskôr budete musieť urovnať vaše spory.“ Povedal mi. „Pre dobro ľudí.“
„Neverím, že to teraz bude možné.“ Sklonila som hlavu a na svojej smutnej tvári som po celý čas cítila jeho skúmavý pohľad. „Ale v žiadnom prípade nedovolím, aby bola situácia naďalej rovnako zlá.“ Zaťala som päste. Misaki si vedľa mňa len odfrkol.
„Netuším síce, ako by ste mohli pomôcť vy a či by ste skôr nespáchali len viac škôd, no budem vám pomáhať.“ Prisľúbil nečakane. Pozrela som na neho, no môj pohľad nebol podozrievavý, ale nechápavý a tiež veľmi vďačný.
„Prečo?“ Spýtala som sa potichu.
„No...“ Nevedel mi odpovedať hneď. Ruky si založil za hlavu a napokon sa zoširoka usmial. „Nieže by ste neboli tou najnádhernejšou a sa svojou mocou tiež najpríťažlivejšou ženou na tomto svete... Už len toľko by pravdepodobne stačilo väčšine mužov, aby vám splnili každé želanie a pomohli vám s hocakou malou hlúposťou. Priznám sa, prvýkrát mi toto stačilo, ale teraz...“ jeho hlas zvážnel a hlúpy úsmev sa rýchlo vytratil, „vidím vo vašich očiach a počujem vo vašom hlase, že sa naozaj veľmi trápite.“ Nahlas vydýchol a znovu uvoľnil výraz tváre. „Takže sa vám pokúsim pomôcť so všetkým s čím len budem môcť. Už som sa rozhodol.“ Vystrčil bradu a odul pery. Práve teraz vyzeral ako malé urazené dieťa.
Chvíľu sa ozývalo iba tiché priadnutie motora. Rozmýšľala som nad tým strašným rozruchom, ktorý som za sebou zanechala. No vedela som, že sa práve teraz môžem byť pokojná. Bola som v bezpečí a hlavne ďaleko z Kanameho dosahu. Ľutovala som, že sa mi nepodarilo ostať s Hanabusom. Bez jeho spoločnosti sa budem znovu cítiť sama.
„Kam ideme teraz?“ Spýtala som sa potichu s istými obavami v hlase. Misaki zvraštil tvár. Predstavoval si nepríjemný scenár udalostí, ktoré na neho čakali. Zhlboka sa nadýchol.
„V prvom rade musím čím skôr hovoriť s prezidentom.“ Nahlas si vzdychol. „Asi sa nebude veľmi tešiť, keď mu vysvetlím situáciu.“
„To asi nie.“ Súhlasila som zachmúrene. „Čo mu chceš vlastne povedať?“ Bola som hlavne zvedavá, koľko toho naozaj o mne vie. Misaki sa zamyslel.
„No, najprv by som ho mal na skutočnosť, že asociácia sa pravdepodobne stane vašim útočiskom, nejako pripraviť.“
Spozornela som a zvedavo pozrela na mladého lovca vedľa seba. Neuvažovala som nad tým, kde ostanem.
Misaki sa zasmial, keď si všimol moju tvár. „Neviem si totiž predstaviť, že by ste ostali niekde inde ako v hlavnej budove sídla asociácie.“ Potom sa potichu zachechtal. „Ktorý šialenec by vás pustil do svojho domu pri všetkých tých problémoch, ktoré vaša prítomnosť vždy znamená?“
Naklonila som sa k nemu. Spod mihalníc som na neho pozrela nevinným pohľadom. Počula som, ako sa mu rozbúchalo srdce.
„Prečo mi to hovoríš?“ Spýtala som sa ho potichu. „Nedovolil by si mi ostať... ani s tebou?“
Nemohol odo mňa odtrhnúť oči.
„Bola by som dobrá, sľubujem.“ Len som sa bavila na tom, akú moc mal nad ním môj hlas. Nebol vôbec schopný mi odolať. Jemne som prstami zovrela jeho dlaň. Pri mojom dotyku sa jeho myseľ naplnila hlúpymi túžbami. Bol však silnejší, ako som si myslela.
„Toto by ste robiť nemali.“ Povedal mi zrazu a odtiahol svoju tvár. „Viem sa ovládať, no niektoré vaše zábavky môžu byť nebezpečnejšie ako iné. Pochybujem, že sa mi Kaname-sama poďakuje, ak...“
„Ak čo?“ Spýtala som sa a pobavene nadvihla obočie.
Otvoril ústa, že mi odpovie, no potom ich rýchlo zatvoril a tiež sa pobavene usmial. Rozmyslel si svoje slová.
„Prestaňte sa zahrávať. Ak sa chcete zabaviť, vyberte si niekoho iného.“ Už bol trochu namrzený. Pustila som jeho ruku a odsunula sa od neho. Bol to on, kto mi predsa teraz tak veľmi pomáhal. Rozhodne som si ho nechcela hneď znepriateliť ani znemožniť jeho odhodlanie pomôcť mi.
„Prepáč mi, ale zvykla som si na to. Veľa radosti mi už neostalo.“ Zahľadela som sa von oknom. Rýchlo mihajúce sa stromy pozdĺž cesty ma zaujali. Vychádzajúce slnko vrhalo na zem viac tieňov, ako bolo v okolí vysokých kmeňov. Šepot myšlienok šíriaci sa spoza nich ma len utvrdil v mojich domnienkach.
„Ak sa stromy nenaučili rozprávať, tak nás sledujú.“ Povedala som Misakimu potichu. Moju vetu celkom nepochopil, no porozumel tomu, že máme spoločnosť.
„Kto je to?“ Spýtal sa pohotovo a tiež sa pozrel von.
„Urodzení upíri to nie sú. Títo ma sledujú už dlho.“ Vzdychla som si viac otrávene ako nervózne. „Kaname ich ničí a stále sleduje. Je ich veľa a práve to je problém s ktorým sa nedokážeme nijako vysporiadať. Aj keď sa dajú zničiť pomerne ľahko... ich počet predstavuje nebezpečenstvo.“ Hromadil sa vo mne hnev. „To kvôli nim nemôžeme žiť v pokoji.“ Povedala som cez stisnuté zuby.
„Zastavte!“ Vykríkla som zlostne. Muž za volantom sa zľakol a šliapol na brzdu. Neváhala som ani chvíľku. Vyskočila som von a rozbehla sa. Za sebou som počula volanie.
„Hej! Čo to robí tá bláznivá žena?!“ Misaki vyskočil za mnou. „Počkajte! Nevystavujte sa...“
„Za tebou!“ Vykríkla som na neho. Bleskovo sa otočil a malou dýkou prepichol srdce zubatému monštru, ktoré sa na neho chystalo skočiť. Nevyzeral rozrušene.
Spoza stromov sa na mňa vyrútili asi ďalší desiati. Odkiaľ sa ich toľko berie? Ešte než som stihla čo len pohnúť rukou, Misaki ma odsotil. S úžasom som sledovala jeho rýchle smrteľné údery, pred ktorými sa nedalo ujsť. Ten teda vedel bojovať.
„Yuuki-sama, okamžite sa vráťte do auta k Shinovi.“ Zakričal na mňa, no prerušil ho iný hlas. Bolestivý výkrik preťal zmätok, v ktorom sme sa práve nachádzali.
„Shin!“ Misaki vykríkol na druhého muža, ktorý ostal vzadu sám. Podľa všetkého ho zranili, ak nie niečo horšie. Misaki zničil ďalších troch upírov.
„Musíme sa vrátiť!“ Chytil ma za ruku, keď priskočil.
„Ešte nemáme všetkých.“ Zasyčala som na neho. Misaki dlho neuvažoval. Zdrapil ma a zdvihol aj napriek môjmu odporu.
„Čo si to dovoľuješ?!“ Syčala som nahnevane.
„Je to len pre vaše dobro.“ Povedal a ponáhľal sa naspäť za Shinom. Zovrel mi pás a postavil ma na nohy. Strčil do mňa a sotil ma presne na zadné sedadlo auta.
„Nepozerajte sa.“ Nakázal mi a zohol sa. Začula som tenký piskot. Praskot pri zlomení väzov bol nechutný. To stvorenie, ktoré práve zabil som nevidela, ale podľa jeho hlasu som usúdila, že nemohlo byť väčšie ako dieťa. Striasla som sa. Mysľou som prehľadávala okolie. Vycítila som troch upírov, ktorí sa však už dali na útek. Vedomie Shina som však nikde necítila ani nepočula. Po chvíľke naskočil do auta Misaki. Naštartoval a rýchlo vyrazil vpred. Nahnevane udieral do volantu.
„Ten hlupák jeden! Nevšimne si takú malú beštiu!“ Z jeho myšlienok som vedela, že neboli priatelia, no aj keď sa len ledva poznali, Misakiho smrť kolegu trápila. Nahlas vydýchol.
„Je mi to ľúto.“ Povedala som mu potichu.
„S týmito beštiami za chrbtom sa nedá žiť.“ Krútil hlavou. Naraz toľkých ešte nikdy nezničil.
„Mne to hovoriť nemusíš...“

Majestátna budova pred ktorou som stála bola rovnaká, akú som si ju pamätala. Dva mohutné stĺpy, nádherná zložitá strecha a komplikované zdobenie stoviek okien vzbudzovali rešpekt.
„Musím len dúfať, že prezident dnes prišiel.“ Hundral nespokojne Misaki. „Často si robí voľno. Akoby nebol vo svete taký strašný zmätok!“
Držala som sa tesne za ním. Viedol ma k bráne a keď sme prechádzali okolo strážnika, len mu kývol hlavou. Vyvalil oči a šokovane za mnou hľadel, až kým som nezmizla za dverami.
Skoro ráno bola veľká vstupná hala celkom prázdna. Bola som spokojná, pretože to znamenalo menej otravných pohľadov. Misaki začínal nervóznieť. Čím bližšie sme boli k miestnosti prezidenta asociácie, tým bol nepokojnejší. V myšlienkach splietal slová, ktorými by mohol situáciu vysvetliť čo najlepšie.
„Čo keby si to nechal na mňa?“ Spýtala som sa ho.
„To by mi pravdepodobne zachránilo život.“ Vydýchol. Zasmiala som sa.
Keď sme konečne zastali pred tými správnymi dverami, Misaki zvesil plecia. Zhlboka sa nadýchol a slabučko zaklopal.
„Vstúpte.“ Pri tom hlbokom hlase sa mi rozbúchalo srdce. Misaki otvoril dvere a vošiel ako prvý. Nebol to znak nezdvorilosti. Spravil to ochranársky. Hneď som sa ponáhľala za ním. Po tvári sa mi roztiahol slabý úsmev, keď som ho zbadala.
Zero sedel za mohutným stolom, zahrabaný medzi toľkými papiermi, že ho bolo ledva vidieť. Sústredene čítal nejaký dokument a vôbec sa neobťažoval pozrieť sa, kto ho to vlastne ruší.
„Ehm... prezident...“ Ozval sa lovec vedľa mňa.
„Nevidíš, že mám prácu, Misaki?“ Spýtal sa podráždene Zero a pripísal niečo na papier pred sebou. „Ak dobre viem, mal si mať robotu, takže ak si mi neprišiel ohlásiť, že to tam všetko vyletelo do vzduchu, tak sa začni modliť...“
„V tom prípade je všetko v poriadku, prezident, lebo sa udialo presne to.“ Vyhlásil Misaki a zachechtal sa.
„Prestaň tu chrochtať a hovor, čo sa stalo.“ Zero stále nezdvihol zrak. Jeho otrávený tón bol naozaj zábavný.
„Rád by som, ale je tu niečo iné...“ Zakuckal sa. „Mohli by ste, prosím, na chvíľočku...“
„Práve som ti povedal, že mám veľa práce. Čo je také...“ Vetu nedokončil, lebo v tom okamihu konečne pozrel pred seba. Výraz mu zamrzol.