VK (2. séria) 6- Takao

Rozprávali sme sa skoro do polnoci. Asami odišla iba raz aby uložila spať svojho malého syna. Bol roztomilý. Unavene sa k Asami dotackal a zložil si hlavičku na jej kolená. Keď zazíval zobrala ho na ruky a odniesla do jeho izby. Počkali sme kým sa nevráti.
„Čo tvoj manžel, Asami? Býva vôbec niekedy doma?“ Zaujímala som sa. Chcela som ho spoznať už dávno.
„Skoro nikdy.“ Vyhlásila trochu zlostne. „Keby sme nemali syna, možno by nechodil vôbec.“
„Nepreháňaj, Asami. Keby nemal takú prácu, bol by tu.“ Snažila sa ju upokojiť Ruka. „Ešteže je v nej taký dobrý. Ľudia ho zbožňujú.“ Vravela s úsmevom.
„Neustále otravovanie a prenasledovanie nazývaš zbožňovaním? Tí ľudia sú šialenci. Akoby ním boli posadnutí!“
Všetky tie bezpečnostné opatrenia predsa len mali nejaký význam.
„Tak to proste chodí so slávnymi osobnosťami.“ Usmiala som sa aj ja. „To nezmeníš.“
„Povieš nám, prečo si roztĺkla televízor, Asami?“ Zabávala sa Ruka a pokukávala po čiernej hromádke v rohu miestnosti, ktorú som nedokázala identifikovať. No teraz to už bolo jasnejšie.
„Prečo mám taký pocit, že to súvisí z jej manželom?“ Zasmiala sa Rima potichu. Asami si vzdychla, no potom sa tiež neubránila úsmevu.
„Minule ma trochu nehnevalo, že na obrazovke ho vídam častejšie ako doma.“ Tiež sa pozrela na rozbitú kopu. „Herectvo ho naozaj teší, ale ja by som bola radšej, keby trávil viac času aj so synom.“
Asami túžila mať svoju rodinu pokope presne ako ja.
„Nemala by si sa toľko trápiť, Asami. Tvoj muž ťa miluje a o pár rokov aj tak bude musieť zmiznúť, keď si ľudia začnú všímať že nestarne.“
„Presne tak. Nechaj ho, nech sa zabáva.“ Súhlasila so mnou Ruka. „Veď času bude vždy dosť, nie?“ Spolu sme sa zasmiali. V tomto mala Ruka pravdu.
Trochu som zvážnela, keď som zmenila tému.
„Asami, je viac ako pravdepodobné, že Kanamemu napadne, že by som mohla byť práve tu. Musím vedieť či s tebou môžem počítať.“
Nezaváhala ani na chvíľku, keď prikývla.
„Yuuki-sama, na mňa sa môžete spoľahnúť. Nikdy by som nemohla zradiť kráľovnú a už vonkoncom nie... svoju priateľku.“
„Ďakujem ti, Asami.“ Jej slová pre mňa veľa znamenali. „No obávam sa, že jednoduché to nebude.“ Vzdychla som. „V jeho prípade musíme počítať naozaj so všetkým. Hnevá sa,“ pozrela som na Asami, „bezmocnosť ho prinúti spraviť čokoľvek, aby ma našiel. Budeš mu vedieť odolať?“
Moja zvláštna otázka ju prekvapila. Uhla pohľadom.
„Už len klamať mu do tváre je náročné. Musíme predpokladať, že príde až sem. Ak sa ťa spýta či o mne niečo vieš... dokážeš neuhnúť pohľadom, ako si to spravila teraz?“
Asami sa až mykla. Predstavovala si Kanameho, ako jej hľadí do tváre. Jeho oči, biela pleť, pery, všetko ju rozptyľovalo ako každú inú ženu, ktorá na neho hľadela. Sústrediť sa bolo takmer nemožné.
„Je to ťažké už len takto a to sa ešte vôbec nesnažil.“ Vravela som jej pri predstave jeho tváre. „Čo keby ťa začal presviedčať... alebo by sa usmial či ťa nahováral k zrade očami... Pred tým ťa ochrániť nemôžem. Viem len zabrániť jeho mysli, aby prebádala tú tvoju a tak sa nedozvedela pravdu.“ Bola celá nesvoja a na tvári mala slabú červeň. Jej výraz sa však rýchlo zmenil. Narovnala sa, zdvihla bradu a pozrela mi do očí.
„Zvládnem to. Môžete mi veriť.“ Povedala sebaisto.
Trochu som sa pousmiala. Bola odhodlaná a pripravená mi pomôcť. „Viem, že môžem. Preto som tu.“
Chvíľu sme všetky mlčali a nechali si obavy samy pre seba. Po chvíľke sa však Asami ozvala celkom pokojným hlasom.
„Čo sa týka vašej izby, Yuuki-sama, dovoľte mi prepustiť vám moju spálňu. Je pohodlnejšia.“ Vedela som, že nemá zmysel namietať. Keď pokračovala, bola trochu v rozpakoch. „Bude pán Hanabusa bývať s vami alebo mu uvoľníme ďalšiu miestnosť? Dom je dosť veľký, takže si nerobte starosti...“
„Nech má izbu vedľa mňa, ak je to možné.“ Povedala som jej. „Budem ho potrebovať, keď nie som s Kanamem.“ Všetky pochopili, že hovorím o kŕmení.
„Všetko zariadim.“ Vyhlásila Asami a vstala. „Ak máte chuť, môžete sa ísť prejsť, sadnúť si von na terasu alebo si zaplávať. Tými schodmi sa dostanete ku krytému bazénu.“ Ukázala do zadnej časti domu, kde sa nachádzalo veľké, dole smerujúce točité schodisko.
„Vidím, že nie je také zlé mať za muža herca.“ Poznamenala Ruka pobavene a tiež vstala. Aj Asami sa usmiala. Luxus jej zrejme neprekážal.
„No ak by ste chceli robiť niečo iné...“
„Film si asi nepozrieme...“ Ozvala sa Rima s predstieraným zármutkom. „To je škoda. Neboli ste zvedavá na Asaminho manžela, Yuuki-sama?“
„Ešte vydržím.“ Usmiala som sa a pohľad uprela na zničený televízor. Znova sme sa všetky zasmiali.
Ešte pred svitaním som vošla do najväčšej spálne v celom dome. Bola na najvyššom poschodí a z jej okien som mala naozaj krásny výhľad. Pribehla som k posteli a zvalila som sa na nadýchané vankúše. Všetky moje veci ostali v lese v kufri auta, ktorého sme sa vtedy museli zbaviť. No s oblečením som ťažkosti nemala. Požičať mi nejaké šaty nebol pre Asami žiadny problém. Jednu miestnosť v dome mala prestavanú na šatník. Toľko oblečenia pokope som ešte nikdy nevidela. Rima sa išla skoro zblázniť. Aj jej aj Ruke požičala Asami všetko, čo si vybrali. Prezliekla som sa do nočnej košieľky a spokojne zaliezla pod jemnú prikrývku.
Zajtra skúsim vyslať falošné stopy o tom, kde sa nachádzam. Nechcem, aby sa sem Kaname dostal tak skoro. Aj keď som Asami verila, nechcela som jej spôsobovať ťažkosti. Vážila som si ju za to, čo všetko pre mňa urobila.
Zatvorila som oči a onedlho som podľahla únave. Mohla som byť pokojná...
Prebralo ma silné blížiace sa vedomie. Zdalo sa mi, že som zaspala len pred chvíľkou, no slnko bolo už vysoko. Striasla som sa zimou a prikrývku si pretiahla cez hlavu. Vrátila som sa k zvláštnemu vedomiu. Ospalosť ma otupovala, no keď sa na mojej spálni otvorili dvere, prebrala ma zvedavosť. Necítila som žiadne ohrozenie, tak som ostala potichu.
Niekto si sadol vedľa mňa na posteľ. Ozval sa tichý melodický tón, ktorý bol takmer šepotom.
„Chcel som ťa prekvapiť, drahá. Prišiel som len pred chvíľkou a dlho sa zdržať nemôžem. No chcel som ťa vidieť, lebo si mi už naozaj veľmi chýbala...“ Cudzie prsty ma novým neznámym spôsobom pohladili cez tenkú prikrývku po nohe.
„Ty máš ale úžasný parfum...“ Zašepkal tichý hlas. Zrazu som sa musela nahlas zasmiať a objať okolo pása som sa už nenechala. Keď si muž uvedomil, že smiech nespoznáva, prekvapene stiahol ruky späť k telu. Stiahla som zo seba prikrývku a posadila sa. Vysoký upír zvláštnej a veľmi nevídanej krásy takmer spadol z postele, keď zahliadol moju tvár. Hlavu som naklonila na bok a zvedavo si ho obzrela. Šokovane na mňa hľadel a oči mu išli vyliezť z jamôk.
„Kto... kto... kto ste?“ Koktal vyplašene. „Kde je moja žena?“ Celú dobu si myslel, že som Asami. Stál dva kroky od postele a nemohol zo mňa spustiť oči. Prezeral si moju tvár a snažil sa premýšľať.
„Yuuki-chan!“ Do izby vrazil Hanabusa. Keď uvidel muža civieť na moju tvár, nahneval sa.
„Okamžite na ňu prestaň čumieť, Takao! Čo si o sebe myslíš? Nemôžeš len tak vojsť do jej izby!“
„Yuuki?“ Pozrel nechápavo na Hanabusu. Zrazu akoby ho udrel blesk a pochopil. „Kráľovná Yuuki?“ Usmiala som sa a prikývla som. Stále nemohol uveriť.
„Čo robí kráľovná v mojej posteli?“
„Preboha, Takao...“ Hanabusa sa udrel po čele.
„Takao!“ Do izby vošla Asami. „Čo tu ty robíš?“
Zadíval sa na svoju ženu a potom znovu na mňa. Zaliala ho červeň. Práve si uvedomil, ako veľmi sa pomýlil.
„Prosím, kráľovná, odpusťte mi. Ja som si neuvedomil, myslel som si, že ste...“
„Ako to myslíš? Čo si spravil?“ Zhrozil sa Hanabusa. Znova som sa zasmiala.
„Nestalo sa vôbec nič. Ledva sa ma dotkol.“ Takao sčervenel ešte viac pri spomienke, ako ma pohladil. Hlboko sa uklonil a znovu sa začal ospravedlňovať. „Odpustite mi. Naozaj som si myslel, že ste...“
„Že som tvoja žena s novým parfumom?“ Usmiala som sa zoširoka. Moja vôňa ho strašne lákala.
„Prepáčte moju opovážlivosť. K vám sa žiadny parfum prirovnať nedá.“ Zalichotil mi.
Hanabusa si odkašľal a postavil sa pred muža, aby ma zakryl pred jeho zrakom. Vôňa krvi bola vždy veľmi citlivá téma. Asami chytila svojho muža za ruku. Takao sa mi ešte raz uklonil a odišiel spolu s Asami preč.
Hanabusa si sadol na kraj postele a nahnevane za ním pozrel.
„Keby sa Kaname-sama dozvedel, že si mala v spálni muža, tak sa asi zblázni.“
„A ty si čo?“ Spýtala som sa pošepky a posunula sa k nemu. Pás som mu zozadu omotala nohami a pritisla sa na jeho široký chrbát.
„To je niečo celkom iné.“ Povedal potichu a jeho hlas sa nevinne zatriasol, keď som mu začala veľmi pomaly rozopínať košeľu. Stiahla som mu ju a nechala hodvábnu látku skĺznuť na zem. Zachvel sa, keď som ho jemne pobozkala na šiju. Sklonil hlavu a zatvoril oči.
„V čom je to iné?“ Chcela som vedieť. „Ty by si ma nechcel?“
Prstami som mu prešla po chrbtici. Privrel oči ešte pevnejšie, no neodpovedal mi. K slovám som ho nenútila. Radšej som ho znovu pobozkala, tentoraz medzi lopatkami. Hlavu som si položila na jeho plece. Rada som sa dotýkala jeho pokožky. Milovala som jej vôňu a hebkosť. Otočila som tvár k jeho krku a dotkla sa ho jazykom. Dokonalá chuť.
Tým miestom pretekalo veľa krvi, ale teraz som žiadnu nechcela. Len som si ďalej pripomínala jej vôňu a jazykom ochutnávala jeho pokožku. Po chvíli som ho pustila a sadla si mu do lona. Priblížil som sa k jeho tvári a jemnučko ho pobozkala na pery. Venovala som mu viac pomalých a veľmi zdĺhavých bozkov, v ktorých sa dalo cítiť nekonečne veľa lásky, no žiadna vášeň. Zatlačila som dlaňami o jeho hruď a zvalila ho na posteľ. Na pery som mu vtisla posledný bozk a potom si zložila hlavu na jeho prsia. Silno som ho objala rukami a on spravil to isté. Zatvorila som oči a nechala sa znovu zajať únavou. Onedlho som zaspala v jeho objatí.

Keď som sa zobudila, stále bol pri mne. Ešte spal, aj keď slnko už dávno zapadlo. Do nosa mi udrela sladká vôňa. Bola to krv, ktorá sa v ovzduší už vznášala dlhšie. Asamina pokožka voňala rovnako. To určite Takao pil z manželkinej krvi.
Hanabusa sa pohol. Otvoril oči a zhlboka sa nadýchol, keď tiež zacítil krv. Pozrel na mňa.
Možno sa Takao prišiel domov len nakŕmiť. Pomyslel si a prevalil sa na bok. Ešte stále sa na neho trochu hneval. Hlavou sa mu preháňalo, že som nebola ani len poriadne oblečená. Pozrela som na svoje holé nohy. Nočná košeľa bola skutočne krátka a odhaľovala takmer celé stehná. Vtedy som však bola prikrytá až po uši, tak prečo sa rozčuľuje?“ Mal by sa hnevať na seba, veď ma už videl toľko krát...
Spomenula som si na chuť Kanameho krvi. Až som sa zachvela. Túžila som po nej, no musela som na jej vôňu zabudnúť. Rýchlo som sa otočila k Hanabusovi. Chytila som ho za plecia a obtrela sa perami o jeho líce. Na Kanameho chuť zabudnem najlepšie, keď si pripomeniem tú Hanabusovu. Zahryzla som sa mu do spodnej pery. Prekvapil sa, ale ostal pokojný. Keď zaklonil hlavu, aby som sa mohla dostať k jeho krku, stiahol ma na seba. Kým som pila, Kanameho vôňu som si pripomenúť nedokázala. O chvíľočku som Hanabusu pustila. Nechcela som ho znova unaviť. Ranky sa mu bleskovo zahojili.
Chutíš mi. Ostala som na ňom ležať a poťahovala som mu lesklé žlté vlasy. Keby som mohla, zjem ťa celého.
Hanabusa sa zasmial. Dovolil by mi, aby som ho zabila len z rozmaru. To by si ľutovala.
Ja viem. Prešla som mu nosom po perách. Keby som ťa nemala, ostala by som úplne sama.
Kaname-sama by ťa nikdy neopustil.
Vzdychla som si. Teraz by som bola rada, keby tak spravil. Nechcem ho ani len vidieť.
Lebo sa hneváš. Keď ustúpi a znovu budete žiť ako rodina, spomenieš si, ako ho miluješ.
On neustúpi. Spojila som obočie a škaredo na neho pozrela. Akoby ho vôbec nepoznal.
Pre teba spraví všetko na svete.
„To už stačí.“ Povedala som nahlas. „Rada by som niečo aj zjedla.“ Zmena témy je najlepší únik.
„Chlapec bude večerať. Môžeš sa k nemu pridať.“
Vstala som a potiahla ho za ruku. Pomohol mi s obliekaním, ako to zvykol vždy, keď sa o mňa staral pred rokmi. Usmievala som sa, kým mi obúval topánky. Pohladila som ho po tvári, keď predo mnou kľačal na kolene a zapínal maličké spony na ľavej topánke.
„Môžeme ísť?“ Spýtala som sa, keď sa postavil. Otvoril mi dvere a podržal ich. Hneď pred izbou som sa zarazila. Zdola na mňa pozerali veľké hnedé očká.
„Taro-chan?“ Malý chlapček sa smiešne poklonil, ako ho to Asami včera učila. „Hľadáš svoju mamu?“
Pokrútil hlavou. „Prišiel som ťa počkať.“ Vyhlásil.
„Naozaj? A prečo, miláčik?“ Bolo to naozaj podozrivé.
„Aj ty zvykneš jesť?“ Spýtal sa zvedavo.
„Áno, aj ja.“ Povedala som mu a zasmiala sa. „Ako si to vedel?“ Zažmurkal akoby mi vôbec nerozumel.
„Počul som ťa.“ Povedal a naklonil hlavu. Myslel si, že to ja nechápem. Prižmúrila som oči a pokrčila čelo.
„Ako si ma mohol počuť?“ Veď bol ďaleko od moje izby. Jeho vedomie som cítila na druhej strane domu.
„Ušami.“ Zatváril sa, akoby som ho hrešila. Hlasno som sa rozosmiala. Roztomilé, roztomilé dieťa. Zohla som sa aby som ho zdvihla na ruky. Hanabusa si za mojím chrbtom iba vzdychol. Zadívala som sa do Tarovej tváričky. Predpokladala som, že jeho darom bude výnimočný sluch a možno aj niečo iné. Určite sa na to spýtam Asami.
Zišli sme do kuchyne.
„Mama už ide“ Povedal chlapček, keď sa jej vedomie pohlo k nám. Hanabusa bol trochu zmätený, pretože bol jediný, ktorý ju ešte nepočul. Maličký bol jednoznačne výnimočný.
Keď Asami vošla do kuchyne, chlapec odbehol a sadol si za vrchstôl. Bolo to asi miesto, na ktorom zvyčajne sedával. V Asaminom dome jedáleň nebola. Nikdy v ich dome nikto nejedol až kým sa nenarodil Taro. Jeho matka sa na neho nespokojne zadívala. Rozhorčene spojila obočie a povedala:
„Taro prvá sa posadí Yuuki-sama.“ Karhala ho a potom sa ospravedlňujúco pozrela na mňa. „Odpusťte, Yuuki-sama.“ Zahanbila sa.
„Nebuď smiešna, Asami.“ Mávla som rukou. Podišla som k stolu a sadla si napravo od chlapca.
„Čo by ste si dali, Yuuki-sama?“
„Niečo sladké.“ Zavelil Hanabusa, ktorý dobre vedel, čo milujem a nakukol Asami cez plece. „Puding, jahody a ešte nejaké ovocie?“ Obzrel sa na mňa a len sa zasmial, keď na mojej tvári zažiaril úsmev. Asami svojmu synovi výnimočne dovolila jesť tiež sladkosti. Napchával sa ako o život. Skončil veľmi rýchlo a šťastne sa na svoju matku usmial. Potom ho upútala moja tvár. Unavene si podoprel bradu.
„Ako sa volá tvoje dievčatko?“ Spýtal sa nečakane.
Zarazila som sa a ruka, v ktorej som držala lyžičku s pudingom mi zamrzla. Hanabusa aj Asami naraz skameneli prekvapením. Nevedeli, ako budem reagovať. Obaja poriadne znervózneli.
„Yuuki.“ Odpovedala som mu pokojne a ignorovala som silné pichnutie pri srdci, ktoré mohol cítiť iba Hanabusa, pretože sme mali spojené mysle.
„Tak ako ty!“ Potešil sa chlapček.
„Áno... tak ako ja.“ Súhlasila som. „Odkiaľ o nej vieš?“ Zaujímala som sa. Namiesto malého Tara mi odpovedala Asami. Jej tón bol opatrný.
„Stačí, ak niečo vyslovíte, Yuuki-sama a nemôžete si byť istá či to nezačul, aj keby ste hovorili akokoľvek potichu. Všetko si veľmi rýchlo zistí aj sám.“ Vysvetľovala a podľa jej tónu mi bolo jasné že jej svojou jedinečnosťou spôsobil už veľa problémov.
Predpokladala som správne.
Tarovi však jedna odpoveď nestačila. Zvedavo sa na mňa zadíval znovu.
„Nemohla by si ju priviesť? Chcel by som sa s ňou hrať.“ Zakvílil malý Taro a nedočkavo zamykal plieckami. „Prečo nie je s tebou?“ Chcel vedieť.
Nemohol tušiť, koľko bolesti mi svojimi otázkami spôsobuje. Aj keď ostala moja tvár bez výrazu, Hanabusova sa skrivila trápením, ktoré mohol mojím prostredníctvom pociťovať. Jeho tvár bola práve tou mojou.
Asami sa prihnala k svojmu synovi a rýchlo ho chytila za ruku. Potiahla ho, a keď sa postavil, jemne ho posotila ku dverám.
„Už si dojedol. Utekaj do postele, hneď prídem za tebou.“ Vyhnala ho slovami z miestnosti. Nechápavo zaklipkal očami, no matku poslúchol.
Asami sa ku mne otočila hneď ako odišiel.
„Je mi to tak ľúto, Yuuki-sama. On je len zvedavý. Nestýka sa s deťmi v jeho veku a...“
„Už dosť, Asami. Za to on nemôže, nerob si starosti, prosím ťa.“ Zastavila som ju. Nikto nebol na vine.
Hlboko sa mi uklonila a ponáhľala sa za svojím až príliš zvedavým synom.
Pozrela som na Hanabusu. Vzdychol si a podišiel bližšie ku mne. Postavila som sa a hlavu si oprela o jeho plece.
„Chcel by som ti pomôcť...“ povedal mi smutne.
Zdvihla som k nemu tvár a zadívala sa mu do očí. „Tak sa usmej.“ Hneď ako som to povedala sa do úsmevu roztiahla moja vlastná tvár. Hanabusa ma okamžite nasledoval. Jeho šťastný výraz do mňa vlieval radosť. Ešte vždy som ju dokázala pociťovať, aj napriek toľkej bolesti čo som zažila.
Do kuchyne zrazu vošiel niekto ďalší. Jeho tvár sa na nás prekvapene otočila a šokovane ustrnula. Nakoniec sa však pohol a mierne ohol chrbát, aby sa uklonil.
„Krásna Yuuki-sama, netušil som, že zvyknete jedávať.“ Usmial sa pôvabne Takao.
„Zdá sa, že nie som jediná.“ Poznamenala som rýchlo.
Muž sa len potichu zasmial a vzal si sklenený pohár. Otvoril skrinku vysoko nad svojou hlavou a vzal si nejakú fľašu. Lepšie som sa prizrela a zvedavo nadvihla obočie, keď si Takao nalial alkohol.
„Zlozvyk z povolania.“ Vysvetlil nám. „Prevzal som ho od kolegov. Príliš sa vypytovali, prečo nejedávam. Keď sa išli zabávať pitie som odmietal.“
„Rozumiem. Splynúť s okolím je dôležité.“ Povedala som pobavene a pousmiala sa.
„Hlavne ak ste medzi ľuďmi.“ Súhlasil Takao a nalial si ďalší pohár. „Tak som si na to zvykol. A popravde, nie je to také zlé.“ Usmial sa a vypil. Otočil sa k Hanabusovi a ponúkol ho.
„Ja našťastie medzi ľuďmi žiť nemusím.“ Odmietol Hanabusa s úsmevom. „Jedlo či ohnivá voda ma stále neláka.“ Takao iba mykol plecami a vlial do seba tretíkrát. Kútikom oka pozrel na mňa.
„Vás sa ani nemusím pýtať, však, Yuuki-sama?“
Znovu som pobavene zdvihla obočie. „Čo na to hovorí Asami? Ako ju poznám, asi sa neteší...“ Pravdepodobne som trafila klinec po hlavičke pretože Takao sa rozkašľal, ako mu zabehlo.
„Netuší to.“ Zachrapčal. „Keby sa to dozvedela, asi by som vo svojej kariére už nepokračoval.“ Predstavoval si, ako z neho Asami mláti dušu. Ako mu dáva nekonečné prednášky o tom, že je nezodpovedný otec a vyčíta mu, že ho jeho rodina nezaujíma.
„Na to sa ešte napijem.“ Pokrútil Takao hlavou. Dal si už toľko, že človek by to zvládnuť nevedel. Netušila som či má alkohol na upírov nejaký vplyv. Pravdepodobne nie. Možno mu len chutí. Dôkladne po sebe poupratoval. Fľašu skryl na pôvodné miesto a pohár poriadne umyl.
„No tvoj syn ťa určite počul.“ Usmiala som sa. „Myslíš, že ťa Asami neprezradí?“ Takao ostal celkom pokojný.
„Nie.“ Usmial sa aj on. „Máme dohodu. On neudá mňa a ja zas jeho.“ Teraz sa už smial. „Niektoré drobnosti je lepšie pred ňou zatajiť.“ Rozumela som mu. Jej povaha bola viac ako výbušná, aj keď mne ju ešte nepredviedla. Pochybujem, že tak niekedy urobí.
Takao si znovu povzdychol. Tvár si zložil do dlaní.
„Ešte jej musím povedať, že hneď zajtra odchádzam.“ Vyzeral že na toto sa potrebuje psychicky pripraviť. „Rád by som pri vás ostal dlhšie, Yuuki-sama...“ Hanabusa na chvíľku zovrel prsty a zaťal si ich do dlaní, no potom sa hneď uvoľnil, „...ale zdržať sa nemôžem. Sme v strede natáčania a mne sa podarilo ujsť len na krátky čas.“
„Veľa šťastia s Asami.“ Zaprial mu Hanabusa súcitne.
Takao sa tváril naozaj zničene. Nezávidela som mu. Počula som, že Asami už Tara uspala, pretože práve vychádzala z jeho izby. Takao sa zhlboka nadýchol a so vzpriamenou hlavou sa pobral z miestnosti, ako hrdý nevinný odsúdenec na popravu.
Spolu s Hanabusom sme sa rýchlo vrátili do mojej spálne.
O chvíľočku sa to začalo. Asamin krik sa ozýval po celom dome. Chudáčik Taro sa musel určite zobudiť. Jeho matka bola ako nezastaviteľný živel.
„Načo si sem vôbec chodil?!“ Kričala po svojom mužovi. „Ak si bol taký smädný, mohol si vychľastať ďalšiu fľašu koňaku. Toto chceš naučiť nášho syna?!“
Hanabusa sa občas naozaj zabával. Uškieral sa do všetkých strán. Udrela som ho po hlave, aby s tým prestal. Ja som Asami rozumela lepšie, keďže som vedela, čo si myslí. Počuli sme, ako mu ďalej všetko vyhadzuje na oči. Hnevala sa, ako môže byť taký hlupák a správať sa takto dokonca aj keď majú v dome takú dôležitú návštevu.
„Čo si teraz bude Yuuki-sama myslieť? Na privítanie jej vlezieš do spálne a obťažuješ ju a rozlúčku ani nestihneš, pretože ťa odtiaľto mienim okamžite vyhodiť!“ Vrieskala Asami a Hanabusa si zakryl ústa, aby sa nerozosmial.
„Aj keď ma naštval, obdivujem ho.“ Zachichotal sa. „Vydržať s takouto ženou je naozaj...“
„Vypadni!“ Prerušil ho Asamin krik.
„No tak, drahá, prosím ťa.“ Začuli sme aj jemný tón jej manžela. „Au!“ Ozvalo sa. „No tak, prestaň. Au! Au!“ Asami doňho pravdepodobne strkala.
„Ona ho naozaj vyženie.“ Hanabusa sa smial tak veľmi, až sa držal za brucho. Pri pohľade na neho som sa musela zasmiať aj ja. Napokon sa ozvalo strašné tresknutie dverí. A zrazu bolo ticho. Asi bolo po všetkom. Pozrela som Hanabusovi do tváre.
„Čo je? Mám ísť za ňou?“ Spýtal sa pohotovo.
„Nemyslím, že práve strpí spoločnosť nejakého muža.“ Pobavene som mu vysvetlila.
„Pôjdem ja.“ Pobrala som sa k dverám. „Choď za Rukou a za Rimou. Povedz im, že sa s nimi potom chcem rozprávať.“ Vyšla som zo svojej izby a ponáhľala som sa dole za Asami.
Zbadala som ju sedieť v hale. Tvár mala skrytú v dlaniach a ťažko dýchala. Bola nešťastná. Keď z nej opadol všetok ten hnev, ostal len smútok a bezradnosť. Pomaly som kráčala k nej. Sadla som si na zem rovno pred ňu a chytila ju za ruky, aby som jej ich odtiahla z tváre. Zaskočene na mňa pozrela. Oči mala mokré.
„Asami... Pamätáš sa, keď sme sa poprvýktát stretli?“
Prikývla, aby mi ukázala, že sa pamätá.
„A spomínaš si aj na to, ako sme s Kanamem tvojmu Tarovi požehnali?“ Spýtala som sa jej potichu. Znovu prikývla. V očiach sa jej zaleskla vďačnosť.
„To kúzlo stále platí.“ Povedala som jej takmer pošepky. „Bude tvojmu synovi prinášať šťastie celý jeho život. Jeho osud sa vtedy zmenil a zafarbil sa radosťou a pokojom.“ Vysvetľovala som jej jemným tónom. „Viem, že vás Taro oboch veľmi miluje.“ Usmiala som sa. „A preto, Asami, je pre jeho šťastie veľmi dôležité aj šťastie jeho rodičov. Vaše životy sa zmenia tiež. Nabudúce, keď sa na svojho muža nahneváš, mysli na to, že aj osudy vás dvoch čaká radosť. Už to zmeniť nemôžeš.“ Srdečne som sa znovu usmiala. „Ty a Takao budete veľmi šťastní.“
Hľadela na mňa svojimi smutnými očami, ktoré sa začali pomaličky napĺňať pokojom. Moje slová jej pomohli a utešili ju. Napokon sa tiež usmiala. Chytila ma za ruku na znak nášho priateľstva a povedala:
„Ja som si istá, že na vás čaká rovnaký osud, Yuuki-sama. Nesmiete strácať nádej.“ Asi myslela, že slová útechy potrebujem viac ako ona. No slová, hocako sú úprimné, mi pomôcť nedokážu. Neutíšia bolesť v mojom srdci a nepresvedčia Kanameho, aby mi vrátil dieťa.
Asami mi stisla dlaň silnejšie.
„Kaname-sama vás veľmi miluje, aj keď vás trápi kvôli vašej dcérke. Hľadá vás, lebo vás túži chrániť a má o vás veľký strach. Vy máte istotu, že bude stáť vždy pri vás, pričom ja...“ Vzdychla si. „Takao ma necháva samú.“
„No už to dlho nepotrvá.“ Žmurkla som na ňu. „Ver mi. Ani sa nenazdáš a bude tu tak často, až ti bude liezť na nervy.“ Ubezpečila som ju.
„To si viem predstaviť.“ Povedala otrávene. Obe sme sa zasmiali. Niekto nás však prerušil. Do haly s hlasným dupotom vošiel malý Taro.
„Mama, ešte sa na ocka hneváš?“ Spýtal sa rozospato piskľavým hláskom. Chúďatko, veľmi sa trápil.
„Určite som ťa zobudila, však?“ Asami spravila grimasu, aby sa jej synček mohol zasmiať. Pribehol k nej a vyštveral sa jej na kolená. Zazíval.
„Musíš ísť spať, Taro, poď, zoberiem ťa.“
„Dobrú noc, Yuuki.“ Široko sa usmial z matkinho náručia, keď Asami vstala a vybrala sa ku schodom.
„Yuuki-sama!“ Opravila ho Asami prísne. „Koľkokrát som ti to už povedala, Taro? Kráľovná sa môže uraziť!“
Matku vôbec nepočúval. Zachichotal sa a veselo mi zamával. Usmiala som sa. Správať sa teda nevedel, ale akoby mi to mohlo vadiť, keď je ešte taký malý?
„Pekné sníčky, Taro-chan.“ Odzdravila som sa mu.
„Ahoj,“ usmial sa na mňa naposledy.
„Teraz som ti niečo povedala, Taro.“ Asamin hlas som už počula iba z poschodia. „Pozdravíš sa dobrú noc...“
Onedlho za mnou prišli Ruka a Rima. Chcela som, aby mi robili spoločnosť, ináč by som určite znovu rozmýšľala nad vecami, ktoré by mi priniesli iba ďalšie trápenie.