Vanilla Sky 4

„Ako sa ti darilo?“ spýtala sa ma Nora, keď sme všetci traja nasadli do sivého mercedesu.
Usmievala sa na mňa a podľa všetkého mala veľmi dobú náladu. Určite sa už tešila na víkend. Otáčala za mnou hlavu k zadnému sedadlu.
„Veľmi dobre,“ povedala som takým vážnym a spokojným podtónom, až sa Rony a Nora na seba prekvapene krátko pozreli.
„A teším sa, že je už konečne po prvom týždni,“ doložila som svojim zvyčajným hlasom.
„Ach, áno,“ vydýchla Nora už oveľa pokojnejšie a podozrievavo stiahnuté obočie sa jej pomaly uvoľnilo. „Konečne víkend!“ Žmurkla na Ronyho a on na ňu tiež.
Bola som tak veľmi ponorená vo vlastných myšlienkach, že mi ich hrkútanie po zvyšok cesty domov vôbec nevadilo. Tentoraz sme mali spustené okienka a teplý vzduch príjemne prefukoval naše vlasy počas Ronyho šialenej jazdy.
„Kedy odchádzate?“ spýtala som sa ich, keď sme zastali pred naším domom.
„Až zajtra ráno,“ povedal mi Rony. „Povedz mame, že pomáham Nori zbaliť sa, hej?“
„To určite,“ zamumlala som a rýchlo vystúpila z auta. To okamžite odfrčalo.
Trochu neprítomne som pozdravila mamu a potom už utekala do svojej izby. Tašku som zhodila na zem a potom som si sadla na posteľ. Chrbát som mala rovný ako pravítko.
Až teraz, keď som už bola sama a v bezpečí svojej izby, som si konečne dovolila pustiť svoje myšlienky na slobodu. Zalial ma silný pocit blaženosti.
Najkrajší muž na zemi bude dnes večer môj, ak si to budem želať, hovorila mi tá nadšená a vzrušená časť mozgu. Stačí, aby som len za ním prišla a potom...
Bleskovo som si prevliekla cez hlavu modrý svetrík a z podprsenky si vytiahla maličký požmochlený papierik. Bol skutočný! Hľadela som naň, ako na niečo posvätné. Rozpoznávala som šikmé písmená, ktoré boli trochu ťažko čitateľné, pretože boli písané v náhlivosti. Ten muž to myslel smrteľne vážne. Dal mi svoju adresu.
Pomaličky sa však prebúdzala aj múdrejšia strana môjho mozgu. Tá zodpovednejšia.
Zbláznila si sa? Pýtala sa ma. Musíš niekomu povedať, že ťa obťažuje a nadobro s tým skoncovať! Zahoď ten papierik do smetí! Nie, nie! Neuč sa ho naspamäť! Zahodiť, hneď!
Bolo však neskoro, lebo už som poznala tú adresu aj odzadu. Práve som sa trápila tou najväčšou dilemou, pred akú ma môj nudný život kedy postavil.
Jednoznačne som v kaši, pretože nemôžem odolať. Toto som si dobre uvedomovala a snažila som sa to rozumne vysvetliť aj prísnej polovici môjho mozgu. Nikdy v celom mojom živote sa mi nestalo nič tak vzrušujúce. Tá zmena ma nenormálne lákala. Premenila by som svoj život na dobrodružstvo a navždy sa rozlúčila s nudnou všednosťou týchto ubíjajúcich dní. Pridala by som do neho štipku vzrušenia, možno aj dve... Ak by ma to zatiahlo do ťažkostí, tak do poriadnych. Slovo problém by získalo nový význam a neznačilo by hlúpe posedenie s mojím triednym učiteľom, ktorý sa mi snaží dohovoriť, aby som si budík nastavila na skoršiu hodinu. Všetko by bolo zaujímavejšie, nebezpečnejšie a strhujúcejšie. A už nikdy viac nudné...
Chcem to.
Postavila som sa a rýchlo prešla do kúpeľne. Zatreskla som za sebou dvere. Snažila som sa viac nemyslieť na nič znepokojujúce. Napustila som si plnú vaňu horúcej vody a naliala do nej všetky možné oleje, aké som len našla. Pridala som aj voňavú penu.
Mojou úlohou teraz bolo zmeniť sa na príťažlivú ženu a milú školáčku navždy zmazať z povrchu zemského. Nebude mi chýbať. Bola to len jedna hnusná fádna baba.
Čľapkala som sa tak dlho, že keď som sa pozrela von malým trojuholníkovým strešným oknom, zistila som, že slnko už rýchlo klesá. Vyliezla som z vody. Kožu som mala po takom dlhom kúpeli mäkkú a voňavú. Zabalila som sa do uteráka a potom si začala sušiť vlasy. Pekne som si ich vyfúkala. Rozpustené mi voľne padali až do polovice chrbta.
Ponáhľala som sa späť do svojej izby. Otvorila som svoj šatník s tou najväčšou a najdôležitejšou otázkou. Čo na seba?
Začínala som si pripadať bezcharakterne. Uvažovala som len nad tým, ako ho zviesť. To hrozilo, keď som nemala žiadne potuchy, na koho sa vlastne práve mením. Asi nebudem mať ďaleko od nejakej vypočítavej milenky, alebo áno? Pohrýzla som sa do pery. Pohľad mi padol na rožtek priesvitnej tašky, vykúkajúcej spod postele. Presne to by bola tá správna voľba. Bola som si istá, že v mojej skrini nič krajšie nenájdem.
Lenže... naozaj to chcem spraviť? A kvôli zábave? Uvedomovala som si, že presne tak to bude brať môj budúci možný milenec. Žiadna láska.
Zviezla som sa na zem a objala si kolená. Tak som si to nepredstavovala... No pravdou bolo, že som tiež nikdy ani len nesnívala o takom úžasnom mužovi. A on ma teraz chcel.
Stačilo, aby sa mojou mysľou prehnali spomienky na jeho prsty v mojom výstrihu a pery pritlačené na mojich, a zrazu som cítila, akoby ma niečo nasilu nútilo natiahnuť sa po tú hnusnú tašku. Jednoducho mi vlastné telo nedovolilo odolať. To bolo všetko. Ďalšie obavy a trápenia boli zbytočné.
Zhodila som zo seba uterák a pomaly si obliekla nádhernú bielizeň. Neisto som sa zadívala do zrkadla na dverách môjho šatníka. No obavy boli zbytočné. Pristala mi.
Vyzerala som zvodne, krásne a aj provokujúco. Všetko čo som si želala.
Povzdychla som si a vrátila sa ku skrini. Ešteže bolo vonku príjemnejšie ako včera. Natiahla som na seba pomerne jednoduché čierne šaty. Telo mi však pekne obťahovali a ich dĺžka veru nebola súca do kostola.
V izbe som už mala takmer tmu. Prehodila som si cez plecia zelený vyťahaný sveter, a vybrala sa dolu po schodoch za mamou.
„Kamarátka ma pozvala na svoju oslavu narodenín,“ klamala som so zlým pocitom. „Môžem ísť, však? Dám si pozor.“
„Isteže, zlatko,“ povedala mi mama a medzitým zúrivo čmárala do svojho zápisníka. Asi práve kopala múza. Na chvíľu však ku mne prevalila svoje veľké sivé oči. „Dúfam, že ti nemusím hovoriť...“ začala pokojne, no zrazu nepriateľsky vyštekla, „že nemôžeš piť alkohol a skúšať žiadne drogy, je to jasné?“
Zdvihla som kútiky úst. „Jasné,“ prikývla som. Aspoňže sex nespomenula, aj keď som si uvedomovala, že by to bola absolútne biedna výhovorka.
„Môžem sa vrátiť trochu neskôr?“ spýtala som sa placho.
Mama na mňa vykukla spod mihalníc. Najprv vyzerala prísne, no potom s úsmevom prikývla a povedala: „Dobre, Árli. Buď tak dlho, kým ti bude fajn. Ale naozaj si dávaj pozor.“ Jej pekná tvár sa zachmúrila od obáv.
Keď som jej to sľúbila, vyhnala ma, pretože sa chcela sústrediť na prácu. Rýchlo som vybehla späť do svojej izby, strhla zo seba vyťahaný maskovací sveter a napchala ho nazad do skrine. Potom som si cez plece prehodila malú kabelku, do ktorej som si napchala kľúče, znovu nabitý a funkčný mobil a peniaze na taxík. Ako sa na pravú zvodkyňu patrí, obula som si vysoké topánky.
Viac som sa späť neobzerala a rýchlo vyšla pred dom, kde na mňa už čakalo žlté auto s nápismi a telefónnymi číslami po bokoch, ktoré som si privolala. Odklopkala som až k nemu a vhupla na zadné sedadlo. Taxikárovi som povedala adresu.
Celou cestou som panikárila. Bol to taký spontánny prejav strachu a neistoty. No okrem týchto nepríjemných pocitov ma zaplavovali aj iné. Odvážny hlas v mojej hlave ma pokojne tíšil a opakoval mi, že som dosť šikovná aj múdra na to, aby som sa o seba už vedela postarať. Verila som mu. Bola som si istá, že sa ma nesnaží len oklamať a narýchlo ma upokojiť. Proste konštatoval pravdu.
Keď auto zastalo, šoférovi som podala peniaze a vystúpila som. Na ulici už bola tma, no ľahko som rozoznala, že som sa ocitla v dosť lukratívnej oblasti mesta. Iné som ani neočakávala. Moje oči sa už upierali na veľké dvojkrídlové dvere z čierneho lešteného dreva. Dom, pred ktorým som vystúpila, bol rozhodne veľmi luxusný.
Vdýchla som teplý vzduch a aj keď som na to nemala právo, vykročila som s hrdo zdvihnutou bradou. Podišla som ku dverám a stlačila zvonček.
Cítila som len vzrušenie. Už žiadny strach alebo neistotu. Teraz som už bola tu. A rozhodla som sa tak sama. Zvolila som si využiť príležitosť, ktorú mi život ponúkol.
Dvere sa odchýlili.
Rýchlo som zdvihla oči k nádhernej mužskej tvári.
Uprene sa na mňa zadíval, a keď ma spoznal, nepovedal ani slovo. Len otvoril dvere dokorán, aby som mohla vojsť.
Prekročila som prah dverí. Vôbec som neváhala. Hlavne nie po pohľade do jeho neskutočných čiernych očí. To tie ma vlákali dnu.
Začula som tlmené buchnutie, keď zatvoril dvere. Pripomenulo mi to tiché zasvižďanie mäsožravej rastliny, čo sa uzavrie okolo bezbrannej muchy, ktorú do pasce vlákala krása a príťažlivá vôňa. Otočila som k nemu hlavu a prebodla ho pohľadom.
Na tvári mal uvoľnený výraz. Možno za to mohol pohár červeného vína, ktorý držal v ruke. V každom prípade pôsobil veľmi ležérne a nenútene. Oblečenú mal sýtomodrú hodvábnu košeľu a čierne nohavice. Dlhé rozpustené vlasy mal ľahko postrapatené.
Vyzeral naozaj dobre.
„Bude vyhovovať?“ spýtal sa s pobaveným úsmevom, keď si všimol, ako si ho prezerám.
Nenechala som sa zahanbiť. Akoby bez väčšieho záujmu som sa začala nedbanlivo obzerať po jeho dome. Miestnosti boli veľké, otvorené. Neoddeľovali ich steny. Predsieň a veľká luxusná obývačka boli spojené a tiahli sa až dozadu. Všetko sa lesklo. Nábytok z tmavého lešteného dreva, podlahy i sklenené vitríny so zaujímavými a určite vzácnymi predmetmi a obrazmi. Dýchalo to tu luxusom.
„Chceš sa venovať tým haraburdám alebo radšej mne?“ spýtal sa trochu podráždene, keď som od neho odvrátila svoj zrak. Ľahko som si vedela predstaviť, že sa urazil, keď som uprednostnila pohľad na niečo iné ako na neho.
„Ste opitý?“ spýtala som sa ho pokojne.
„V žiadnom prípade,“ zasmial sa potichu. „Poď,“ povedal.
Nasledovala som ho do obývačky, a keď kývol hlavou k pohodlnej sedačke z čiernej kože, posadila som sa. Nalial červené víno aj do druhého pohára a potom mi ho podal.
Sadol si do kresla neďaleko odo mňa a uprene sa na mňa zadíval. „Ak si panna, radšej sa napi,“ povedal mi. Zdvihol kútiky úst, keď ma sledoval, ako som si poslušne odpila.
„Kým ti to udrie...“ vravel ďalej nenútene. „Čo keby si mi povedala, prečo si prišla?“
Nemohol pochybovať, že to urobím. Prečo sa teda pýtal?
„Páčite sa mi,“ povedala som mu jednoducho.
Veselo nadvihol obočie. To mu bolo už jasné. „A chceš mať dobré známky?“ spýtal sa znovu pobavene.
„Z umenia?“ usmiala som sa. „Vždy som bola najlepšia.“ Trochu chvály nemôže uškodiť.
Môj úsmev sa mu páčil. „Kedy sa ti končí večierka?“ zase sa pobavil.
„To závisí od toho... ako sa mi tu bude páčiť,“ povedala som a zahryzla si do pery. Napriek môjmu všemožnému snaženiu sa ma zmocnila slabá neistota.
Zrazu vstal a podišiel ku mne. Náhle sa sklonil a pobozkal ma na pery. Znovu len tak jemne, ako to spravil vo svojom aute. Môj prekvapený výraz si ledva všímal, rovnako ako slabú červeň v lícach. Pevne ma chytil za pás a vytiahol na nohy. Potom sa k mojej tvári priklonil znovu a tentoraz mi dal už poriadny bozk.
Bála som sa, že by som mohla niečo pokaziť, no bolo to zbytočné, pretože jeho pery mi energicky diktovali a mne stačilo len poslušne počúvať. Páčilo sa mi to ako nič na svete.
„Chceš hneď?“ spýtal sa ma potichu a rukou zamieril nižšie. Kraj mojich šiat vzal medzi prsty.
Pripadala som si ako nejaká šľapka. Zabaví sa so mnou túto noc a potom ma už nebude chcieť? Budem ho musieť potom stretávať ešte roky, no ja som predtým na niečo takéto samozrejme nemyslela. Aj ja som sa chcela len zabaviť či rozptýliť, ale môj plán mal viac trhlín, ako som si vôbec uvedomovala.
Odtisla som jeho ruky a nahlas som nahnevane vydýchla. Prekvapil sa, to bolo jasné.
Možno nebolo na svete veľa žien, čo to kedy spravilo. A možno som ja bola jediná. Jasné, lebo som hlupaňa. Najprv súhlasím a potom odmietam. Akoby predo mnou stál hocijaký priemerný muž a nie hotový anjel.
„Rozmyslela som si to,“ povedala som rýchlo a otočila som sa od neho. Takmer som sa rozbehla ku dverám.
„Stáť!“ prikázal okamžite.
Moje nohy zamrzli. Niečo v jeho prísnom tóne ma donútilo poslúchnuť ho.
„O čo ti ide?“ zavrčal nahnevane. Zdalo sa, že sa mi ho podarilo skutočne vytočiť. Možno som mala naozaj pravdu, a odmietnutie bolo niečo, čo proste prehrýzť nezvládol.
„Je to choré!“ povedala som pobúrene a stále sa k nemu odmietala otočiť späť. „Ste môj učiteľ! Je to dosť zvrhlé na to, aby som s tým rýchlo prestala!“
Nahnevane si odfrkol. „Ty si to asi nepochopila,“ vravel mi. Jeho hlas sa približoval. „Veľmi ťa chcem.“ Jeho ruka ma schytila za zápästie. Keď mnou jemne trhol, otočil ma k svojej tvári. „Prečo by si prišla, keby si to nechcela tiež?“
„Pretože...“ snažila som sa mu odpovedať, no svoje pery už posúval po mojom krku. Zabudla som, čo som to vlastne chcela. Aj tak mi nedal možnosť pokračovať, pretože ma znovu pobozkal. Pevne ma držal vo svojich rukách a nepustil ma preč.
Po chvíľke som obrátila hlavu nabok a nahlas vydýchla.
„Počúvaj ma,“ povedal mi potichu. Jeho dych ma šteklil po tvári. „Páčiš sa mi a chcem sa s tebou stretávať častejšie. Už si súhlasila, keď si prišla, tak prečo sa teraz plašíš?“
Pomaly som na neho prevalila oči. Stále som však bola trochu odvrátená.
Chce sa so mnou stretávať? Pripadám mu až taká zaujímavá?
Pustil ma. „Keď chceš, tak choď,“ povedal mi potichu a otočil sa. Rukou si nespokojne prehrabol dlhé vlasy. Bolo na ňom vidno, že je nazlostený.
Narovnala som sa bez slova na neho chvíľu hľadela. Čo som sa pomiatla? Prišla som sem taká odhodlaná a teraz ma zastavia hlúpe predsudky? Ako sa môžem teraz len tak jednoducho otočiť a odísť preč? Očami som pohládzala jeho široký chrbát. Aj keby mi klamal. Aj keby chcel len jednu noc. Neoplatí sa to? Je taký nádherný...
Siahla som si k zipsu a svoje šaty rýchlo rozopla. Jemnú čiernu látku som nechala spadnúť k zemi. Uvažovala som, čo mu poviem. Teraz to nebol môj učiteľ, no ešte ani milenec. Bol len obyčajný znepokojivo nádherný muž, ktorý si ma vezme, keď mu to dovolím. Preto som sem predsa prišla. Aby som pochovala svoje staré ja.
„Leo?“ môj hlas sa potichu zachvel vzrušením, keď som ho konečne oslovila. Vedela som, ako ho volať, a to aj bez toho, aby som nad tým čo len chvíľku uvažovala.
Otočil sa. Keď ma tam uvidel stáť v krikľavej červenej bielizni, najprv si ma šokovane rýchlo prehliadol a potom si pritlačil ruku na tvár. „Prekristapána,“ zamrmlal si.
„Som škaredá?“ spýtala som sa ho potichučky a hlavu naklonila nabok.
Bol pri mne jediným dlhým krokom. Pevne ma chytil za boky. Otočil ma a môj chrbát si oprel o hruď. Ruky mi položil na brucho a potom mi nimi rýchlo zbehol po nohavičkách.
Jeho vzrušujúci dotyk ma donútil potichu zavzdychať.
„Poďme do spálne,“ zašepkal mi do ucha.
A už to bolo jasné. Už som nemienila namietať ani odtlačiť jeho drzé ruky zo svojho tela.
Sklonil sa, ľahko ma zdvihol na ruky a už ma aj niesol cez obývačku do jedinej oddelenej miestnosti.
Keď ma položil do svojej postele, už ma vášnivo bozkával. Stiahol si košeľu a potom si na mňa ľahol. Bolo to vzrušujúce. Moje telo vedelo samo od seba, ako sa má hýbať. Silno som ho objala nohami a oplácala mu všetky náruživé bozky. Takmer okamžite ma vyzliekol. Myslela som si, že sa pred ním budem hanbiť, no keď ma bozkával po nahej hrudi, cítila som iba vzrušenie. Keď ma pohladil medzi stehnami, vzdychla som znovu.
„Už si to nechceš rozmyslieť?“ spýtal sa kontrolne s pobavením v tichom hlase.
Pozrela som mu do čiernych očí a potom pomaly pokrútila hlavou. Akoby som si to aj mohla rozmyslieť, keď som ho už videla bez košele? To bolo nemožné...
Silno som mu zaryla prsty do chrbta, keď som ho ucítila. Ešteže o mňa dbal a bol dosť pomalý. Akoby si ma teraz už chcel ustrážiť, keď som nakoniec súhlasila.
Nebolo to veľmi príjemné, no to som ani nečakala. Skôr sa mi páčil jeho vzrušený výraz.
Naozaj som ho k nemu dohnala ja? To bolo úžasné. Silno privieral viečka a jeho ruky, ktoré ma práve silno držali za boky, sa jemne chveli. Bola som celá bez seba, že mu spôsobujem takú radosť.
Pevnejšie som ho omotala nohami a pomaly sa pohla, aby som mu dala najavo, že sa mi to páči, a že chcem, aby už začal. Spokojne tak urobil.
Po celý čas som sledovala jeho tvár a jednoducho som žasla. Pripadalo mi nemožné, aby sa mnou cítil tak dobre, a predsa to bola pravda. Odvážila som sa posunúť svoje ruky z jeho lopatiek a pomaly ho pohladiť po celom chrbte.
Zrazu som sa však až mykla od vzrušenia, pretože on svojimi rukami pohol tiež. Posunul ich na môj zadok a rázne ma pritlačil o svoje telo. Zahanbujúco som zastonala. Nemyslela som si, že aj ja sa budem cítiť tak dobre.
Keď počul, ako sa mi to páči, urobil to znovu. A potom ešte raz. Silno ma k sebe pritláčal a ja som pri tom potichu vzdychala ako najatá. Aj keby som chcela prestať, nešlo by to.
Skončil však príliš skoro. Aj keď to nebola celkom pravda, aspoň mne to tak pripadalo.
Počula som ho vzdychať tiež a to sa do môjho mozgu zapísalo ako ten najväčší a najúžasnejší úspech môjho života. Ten zvuk bol proste dokonalý. Dokonalý.
Hlavu si zložil na moju hruď a zatvoril oči. Jeho dlhé vlasy ma pošteklili po koži. Ovládlo ma nekonečné nutkanie dotknúť sa ich. Zdvihla som teda ruku a jemne mu do dlhých pramienkov zaplietla prsty. Aké len boli jemné! Ešte viac ako moje.
Keď sa jeho dych trochu spomalil, otočil ku mne tvár. Jeho čierne oči sa upreli do mojich a mne vtedy po tele prebehli zimomriavky. Nemohla som uveriť, že som to spravila.
„Koľko máš času?“ spýtal sa ma potichu. Jeho hlas mi naznačoval, že ak by som ešte ostala, postará sa, aby toto nebol koniec nášho dnešného zážitku.
„Asi by som mala problém, keby som neprespala doma,“ povedala som a spojila obočie.
Silno ma chytil za boky a prevalil sa. Vytiahol ma na seba a potom ku mne vystrel ruky.
„Dobre,“ povedal potichu, kým ma hladil po prsiach. „Ale vrátiš sa.“
Toto ma potešilo najviac zo všetkého, čo mi dnes povedal. Páčim sa mu. A chce ma znova. Pochybovala som o tom, keď mi to povedal na začiatku, no myslel to vážne.
Keď som sa k nemu priklonila a hruďou sa takmer dotkla jeho, svoje ruky mi posunul po tele až na zadok. Pomaly ma hladkal a spokojne mi hľadel do tváre.
„Si zvrhlý, Leo,“ povedala som mu potichu. Na perách mu rovnako ako mne pohrával slabý úsmev. „Si skoro dvakrát starší ako ja.“
„Vyzerala si, že sa ťa to skôr vzrušovalo,“ povedal mi pobavene.
Hodila som po ňom tajomný pohľad a potom si stiahla jeho ruky z tela. Nespokojne vydýchol, keď som sa postavila, nad čím som sa iba natešene pousmiala, kým som mu bola otočená chrbtom. Nechala som ho tak a dopriala mu pohľad na svoje telo, keď som sa bez dovolenia vybrala do jeho kúpeľne. Bola som si istá, že za mnou hľadí.
Nevládala som sa čudovať, kde sa vo mne brala toľká odvaha a istota. Neváhala som ho provokovať ani hovoriť s ním ako so seberovným a dokonca ho tak dôverne oslovovať jeho menom. Stará Árli bola skutočne preč... Ale tá nová... tá sa mi naozaj páčila.
Zabuchla som za sebou dvere a nad prepychom vo veľkej bielej kúpeľni som si len povzdychla. S ťažkosťami som odignorovala obrovskú rohovú vaňu s nekonečným počtom kohútikov a vonných sviečok na jej okraji a zamierila som k sprchovému kútu.
Horúca voda mi pomohla úžasne sa uvoľniť. Moja myseľ si po celý čas prehrávala vzrušujúce chvíle, ktoré som s Leom strávila.
Keď som sa napokon vyťapkala z kúpeľne, zabalená do jednej z jeho jemných osušiek, prekvapila som sa, že už v spálni nie je. Využila som to a obliekla som sa. Na posteli som mala vystreté svoje čierne šaty. Musel mi ich doniesť z predsiene.
Keď som bola hotová, vyšla som z jeho spálne von. Keď som prechádzala cez obývačku, oči mi padli na veľké nástenné hodiny, ktoré ukazovali už pol hodinu po polnoci.
„Zoberiem ťa,“ začula som za chrbtom jeho hlboký hlas. Hneď som sa za ním otočila. Jeho pery dopadli priamo na moje. Poriadne divoko ma pobozkal. Potom mi studeným jazykom jemne prešiel po perách. Na plece mi zavesil moju malú kabelku.
Myslela som si, že mi to navrhne, pretože bolo už riadne neskoro. Vďačne som súhlasila.
Ruku mi prehodil okolo pása a vyviedol ma von až k svojmu autu. Otvoril mi dvere.
„V škole ani slovo, jasné?“ povedal mi, kým sa už jeho drahý čierny jaguar hnal po ceste.
„To mi nemusíš hovoriť,“ zamumlala som. Bola by to jednoducho katastrofa.
„A daj mi svoje číslo,“ nakázal.
Poskočilo mi srdce. Natiahla som ruku k malej priehradke a vzala si jeho mobil. Rýchlo som ho vyklopila a naťukala svoje číslo.
„Pod akým poradovým číslom sa mám uložiť?“ spýtala som sa.
Leo sa len potichu zachechtal. Bol to veľmi úprimný smiech. Niečo podobné som aj čakala. Nebola som hlúpa, aby som si namýšľala, že som jediná.
„Daj to sem,“ povedal pobavene a svoj mobil mi vytiahol z prstov. Párkrát do neho ťukol dlhým prstom, striedavo hľadiac na cestu a na displej a potom ho hodil späť do priehradky pred sebou.
Túžila som vedieť, ako si ma uložil, no už som ostala ticho. Nebola som si istá, že by ma to potešilo. Hľadela som na jeho sústredenú tvár, kým hnal auto šialenou rýchlosťou.
Pamätal si, kde bývam. O krátku chvíľu zastal rovno pred mojím domom.
„Dobrú noc,“ povedala som mu a odopla si pás. Uprela som na neho veľké oči.
Leo nespravil nič, iba mi lenivo prikývol. Nadvihla som obočie.
„Čo je?“ zasmial sa, keď to uvidel. „Mám ťa odprevadiť do domu a pozdraviť tvoju matku?“
Zaškerila som sa. Potom som sa však dočkala. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma na krk.
Môj jemný úsmev na perách už nevidel, lebo som sa rýchlo otočila a vystúpila von. Vykročila som k domu bez toho, aby som sa za ním ešte obzrela. Nech si veľa nenamýšľa. Aj keď pravdou je, že som do neho blázon, nemusím mu to ukazovať.
Keď som si odomkla a otvorila dvere, motor jeho auta potichu zapriadol. Odišiel.
Potichu som si povzdychla a naslepo sa pustila po chodbe. Všetky svetlá boli už zhasnuté, čo nasvedčovalo tomu, že mama už dávno spí. Výborne.
Rýchlo som vybehla po schodoch a zamierila rovno do svojej izby. Keď som však otvorila dvere, zamrzla som.
Aj v tme som rozoznala, že v strede mojej postele sedí Rony. Čakal na mňa. Upieral na mňa svoje nepreniknuteľné oči. Keď zbadal, ako som oblečená, slabo ich prižmúril. Jeho výraz sa mi nepáčil. Vôbec nepáčil.
Nepríjemne sa mi začal zrýchľovať tep. Rony si všimol aj to. Zdvihol hlavu a konečne prehovoril drsným a naozaj veľmi nepríjemným hlasom.
„Kde si bola?“