Vanilla Sky 3

Vyvalenými očami som sledovala svoj odraz v zrkadle. Opierala som sa o umývadlo vo svojej kúpeľni a aj napriek studenej vode, ktorou som si ošpliechala tvár, jemné červené fľaky z mojich líc nie a nie zmiznúť.
Nebolo možné, aby sa mi niečo také stalo. No moje lesknúce sa oči plné vzrušenia, ktoré som v širokom zrkadle videla, mi len dokazovali, že som si to nevymyslela. Aj keď sa to nedalo nazvať poriadnym bozkom, Leonard Greet, môj učiteľ, muž dvakrát starší odo mňa, no tiež nádhernejší, ako ktorýkoľvek iný, sa dotkol svojimi ústami mojich a potom mi povedal, že odo mňa neskôr bude žiadať viac. Vlastne to nepovedal presne tak, ale podstata bola jasná. Hovoril o oplácaní láskavostí a moja myseľ sa pri tých predstavách divo búrila a vrela. Nie však hnevom. Cítila som skôr strach, šok a pobláznenie. Len pred chvíľkou to bol môj učiteľ a nedostupný dospelý muž a teraz ma zrazu môj mozog núti uvedomiť si, že viac nie je taký vzdialený, ako som si myslela.
Nebola som však hlúpa, aby som si nahovárala, že taký muž ako on ku mne zrazu zahorel vrúcnou láskou. Bola som si istá, že hľadá len pobavenie na spestrenie svojich nudných školských dní. No aj tak...
Prstami som si prešla po perách. Jeho dotyk sa mi vypálil do mysle. Bola by som mu schopná odolať, aj keď mi pravdepodobne úplne doláme srdce?
A prečo si vybral práve mňa? Hľadela som na svoju srdcovú tvár, ktorá s hocijakým výrazom nemohla vyzerať ináč než milo. Plné pery sa mi jemne chveli. A možno som nebola jediná. Len ťažko by som uverila, že takému očarujúcemu chlapovi by stačilo jedno mladé dievča. To že je sukničkár, z neho kričí už na kilometre.
Nespokojne som spojila obočie a sama sa v mysli pokarhala, ako mi na tom pramálo záleží. Vedomie, že sa mu páčim, ma napĺňalo šťastím a neovládateľnou túžbou znovu pobozkať jeho nádherne vykrojené červené pery, a tentoraz už poriadne.
Podvedome som sa už rozhodla, no snažila som sa na to veľmi nemyslieť.
„Árli!“ začula som zakričať mamu z kuchyne. „Počujem zvonček! Bež otvoriť!“
Jej hlas ma rýchlo vytrhol zo zamyslenia. Okamžite som si uvedomila, že to musí byť Prem. Utekala som dolu schodmi, a keď som zakopla, takmer som sa zabila. Zachytila som sa zábradlia a potom s boľavou nohou doskackala po chodbe ku dverám.
„Ahoj,“ vydýchla som, keď som uvidela jeho tvár. „Prepáč, úplne som na to zabudla. Poď hore, musím tú knihu pohľadať.“
S úsmevom prikývol a vošiel dnu. Slušne sa pozdravil mame, keď vystrčila hlavu z kuchyne, aby sa pozrela, kto to k nám zavítal. Kým som viedla Prema hore po schodoch, so zdvihnutým obočím na mňa hádzala začudované pohľady.
Hneď ako sme vošli do mojej izby, začala som sa náhlivo prehrabávať v písacom stole a hľadať učebnicu dejín umenia. Skrútil sa mi žalúdok, keď som si spomenula na učiteľa, vyučujúceho príslušný predmet.
„To je úžasné, Árli!“ zvolal šokovane Prem, keď jeho pohľad padol na výkres na zemi, ktorý som ešte nestihla odložiť. „To si robila ty, však?“
„Hej, hej,“ prikyvovala som. Práve som bola pod stolom.
„Prisahám, toto by si mohla aj predávať,“ vravel stále natešene. „Rozhodne by si mala byť maliarkou alebo tak niečo. Ja by som šiel na tvoju vernisáž.“ Vyškeril sa.
„Dopredu ďakujem za zakúpenie lístku na výstavu,“ povedala som s úškrnom. „Tu máš.“
Šikovne zachytil hrubú učebnicu, čo som mu hodila cez celú izbu.
„Diky,“ povedal a sadol si na roh mojej postele. Rýchlo sa pozrel, koľko toho učenia vlastne je. Sledovala som, ako žalostne zvraštil tvár.
„Ja hádam aj pôjdem,“ povedal, kým otáčal jednu stranu za druhou. „Kde sa končí tá druhá kapitola?“ mrmlal si.
Otočila som mu knihu o desať strán dopredu. Skoro sa mi v izbe rozplakal.
„Vy ste ho asi naozaj rozzúrili,“ skonštatovala som súcitne a pritom ignorovala ďalšie šteklenie v bruchu.
Zatvoril oči a nahlas si povzdychol. „Ďakujem, Árli, zachránila si ma. Ak to chcem stihnúť, musím začať hneď.“
Odprevadila som ho ku dverám a zaželala mu veľa šťastia. Práve keď odchádzal, pred domom zastal sivý mercedes. Dvere som nechala otvorené, keďže to sa konečne vrátil náš úžasný párik z romantickej prechádzky po meste.
„Ááárli, ty sa nezdáš,“ zatiahol Rony, ktorý bol naozaj vo veľmi dobrej nálade, keď spolu s Norou vošiel na chodbu. „Toho blonďavého okolo teba stretávať často...“
Celý dom zalial Norin hlučný rehot. „My blonďaví sme proste naj.“
„To je jasné,“ povedal s pobaveným úsmevom Rony a vtisol jej bozk na čelo.
Mama znovu vystrčila hlavu z kuchyne. „Pridáš sa k nám na večeru, miláčik?“ spýtala sa Nori. Určite ju začula rehotať sa a ten zvuk sa teda nedal pomýliť.
„Je ti niečo?“ spýtal sa ma Rony, keď Nora odbehla do kuchyne a začala niečo rapotať mame. „Vyzeráš divne.“
„Trochu ma bolí hlava,“ povedala som úsečne.
Rony pokrčil čelo. „To asi kvôli tej prechádzke, čo?“ opýtal sa.
„Akej prechádzke?“ nerozumela som.
Zamával mi rukami pred očami a zisťoval či v mojej hlave niekto aj býva. „Išla si zo školy domov,“ vravel pomaly ako pribrzdenému decku, „po vlastných nohách.“
Chvíľu som mu pozerala do očí. Zaskočilo ho, že som sa nenahnevala, len som potichu stála a vážne na neho zazerala.
„Čo?“ spýtal sa zrazu obraňujúco. „Toto je nejaký nový level naštvanosti?“
„Nešla som pešo,“ dostala som so seba nakoniec.
„Ó, nič viac mi nehovor,“ povedal Rony rýchlo a ústa roztiahol do pobaveného úškľabku. „Zviezol ťa tvoj nový frajer, čo?“
Bolo mi jasné, že ani netušil, čo práve povedal a ako strašne sa teraz naše myšlienky rozchádzajú. Postrapatil mi vlasy a vybral sa za svojou vyvolenou do kuchyne.

Celý ďalší deň v škole som presedela v triede ako taký puk. Nešla som ani do bufetu, keď mi začalo škvŕkať v bruchu a dokonca ani na záchod. To všetko kvôli tomu, že ma prepadávala nenormálna chorobná nervozita, že na chodbe narazím na nového učiteľa umenia.
Keď sa mi už všetko uležalo v hlave, zaútočili na mňa nekonečné obavy, ktoré mi nedali pokoj už od rána. Až teraz som si ako-tak začala uvedomovať, že mám problém. A nie len jeden.
1. Som do neho tak strašne zbláznená, že budem mať čo robiť, aby som na neho neskočila, keď ho uvidím. Čo bol aj jeden z dôvodov, prečo som čučala v triede.
2. Bola som si stopercentne istá, že on o tomto vie a onedlho to aj využije.
3. Začínala som mať zo seba zlý pocit. Akoby som strašne klesla, ponížila sa sama pred sebou, a to som si o nás dvoch ešte ani nedovolila fantazírovať.
V každom prípade som vedela, že toto všetko môže vypáliť jedine zle. Zvažovala som extrémne konce, ku ktorým by nás mohla táto situácia zahnať. Vyhodia jeho, vyhodia mňa, moja rodina ma zavrhne, keď sa o tom dozvie, poprípade, že ma dievčatá z celej školy verejne ukameňujú a ja umriem strašnou a bolestivou smrťou.
Poškrabala som sa na čele. Tak toto je blbé. Nechcem umrieť strašnou smrťou.
„Arlet!“ zvolala učiteľka. „Môžeš nám prečítať posledný odstavec.“
„Prepáčte?“ Zdvihla som k nej nevinný pohľad a dúfala som, že ma nepotrestá, za to, že absolútne netuším, čo robíme.
„Genesis, ukáž jej to,“ nakázala učiteľka dievčaťu vedľa mňa. Geny nad mojou neschopnosťou len prevrátila oči a potom bodla prstom do mojej knihy. Silno som si hryzla od pery. Tá ma určite úplne-totálne neznáša. Potichu som si povzdychla a začala som čítať.

„Hej, čo to stváraš?“ spýtal sa ma Rony, keď ma zbadal, ako sa krčím za rohom hlavnej chodby. Čakala som na neho, aby ma mohol vziať domov. „Ideme.“
„Kde je Nora?“ spýtala som sa ho. Zdalo sa mi divné, že nejde s nami.
„Ona je už doma,“ povedal mi. „Nemali sme posledné hodiny.“
„A ty si sa po mňa vrátil?“ Pozrela som na neho celá vyvalená.
„No, áno,“ vydýchol a pozrel na mňa kútikom oka. „Nevyzeráš veľmi v pohode.“
„Ja som úplne v pohode!“ vyhlásila som a v nepozornosti dupla do mláky. Oboch nás ošpliechala špinavá blatová voda až po kolená.
„Tak to vidím,“ povedal Rony naštvane a pošúchal si značkové nohavice. „Okrem toho,“ pokračoval, „mám sa ťa spýtať či s ňou nechceš ísť dnes na nákupy.“
Naozaj sa mi nechcelo, no doma by som sa sama iba trápila. „Dobre,“ povedala som mu.
„Super,“ vyhlásil sucho, no potom sa jeho hlas zafarbil šibalstvom. „Dozri na to, aby si kúpila niečo pekné, hej?“
Zaškľabila som sa. „Uhm, jasne.“
Keď sme prišli domov, utekala som sa prezliecť a vziať si nepremokavý kabát, pretože sa rozpršalo. Vyšla som pred dom a otvorila som dáždnik. Čučala som v tej zime a nepriateľsky zazerala na sivé oblaky, kým som čakala na Noru. Rony sa mi smial z okna. Toto počasie mu na nákupy prišlo asi vtipnejšie ako mne. Ronan!
Keď predo mňa konečne dofrčalo staré rozhegané auto, rýchlo som k nemu vykročila.
Nora sa na mňa už usmievala spoza volantu a rýchlo mi mávala.
„Čauko!“ zvolala, keď som nasadla. „Ako sa darí?“
„Si si istá, že toto je vhodný čas na nákupy?“ spýtala som sa jej.
„Vhodný-nevhodný,“ prehodila s úsmevom, „chcem si niečo kúpiť. Peniaze máš?“
„Mám,“ povedala som nespokojne a zložila ruky na hrudi.
„Tak ideme!“ zvolala natešene.
Viezli sme sa pomaly, pretože kvôli hustému dažďu sme mali poriadne zlý výhľad. Prekliata baba bláznivá. Prečo práve teraz? Oplatí sa kvôli handrám riskovať dopravnú nehodu? Zľakla som sa, že ovláda telepatiu, keď mi odpovedala na nevyslovenú otázku.
„Idem s Ronym na víkend preč, hovoril ti to, nie?“ spýtala sa ma a potom sa sprisahanecky zachechtala. „Chcem si kúpiť niečo fakt pekné.“
Reagovala som na prvú vetu, pokým druhú som radšej ignorovala. „Vôbec nič nepovedal. Kam idete?“ spýtala som sa.
„No, chcela som sa pozrieť na nejaké univerzity,“ vysvetlila mi. „Aj keď som už prijatá, na poslednú chvíľu sa ešte obzerám, aby som mohla byť čím bližšie k Ronymu.“
Nebolo často vídať, že sa červená, ale jej líca práve teraz jemne horeli. „Chceli sme ísť na rovnakú školu, ale keď jeho prijali medzi géniov...“ spojila tenké obočie, „povedala som mu, že sa s ním rozídem, ak tam nepôjde. Ja nemám šancu dostať sa tam, takže teraz on zvažuje, že len kvôli mne pôjde na obyčajnú univerzitu pre smrteľníkov.“ Usmiala sa.
„Takže mu to nedovolíš?“ spýtala som sa jej.
„Isteže nie! Zvládneme to, aj keď od seba budeme ďaleko.“
„Preto si hľadáš bližšiu školu?“ podpichla som ju.
Zamračila sa. „Len sa snažím. Ak to nevyjde, tak ho musím tento víkend zviesť tak, že na mňa nezabudne do konca života.“ Zrazu sa hlasno zarehotala.
Snažila sa zaparkovať čo najbližšie k nákupnému centru, aby sme zmokli čo najmenej, kým budeme bežať dnu. Isteže sme aj napriek tomu skončili celé mokré, no potom sme sa na sebe iba hlasno zasmiali.
Vbehli sme do prvého obchodu a začali loviť. Aj keď som sa v nákupoch nevyžívala, a to hlavne keď som si musela vyberať len praktické oblečenie, keď som si mohla vziať, čo sa mi páčilo, naozaj som sa pri tom vedela zabávať. Popustila som teda svoje umelecké vnímanie a zamierila k regálu hýriacemu farbami.
„Árli!“ volala na mňa Nora. „Sem, sem!“ kričala.
Otočila som k nej hlavu a vystrúhala trpiteľskú grimasu, keď som ju zbadala stáť medzi bielizňou. Došuchtala som sa k nej so zvesenou hlavou.
Prst namierila na ten najvyzývavejší model, aký len v tejto obchodnej predajni mali.
„Toto ho zabije!“ vyhlásila spokojne.
Lepšie som si prezrela ten kúsoček čiernej sieťovanej látky. „No, neviem či práve niečo takéto by sa mu...“ začala som mumlať. „Vieš, on je skôr taký jednoduchý typ...“
„Asi máš pravdu,“ povedala a našpúlila pery. „V jednoduchosti je krása. Budeme sa tým riadiť!“
Prekutrala hádam všetko, no bola strašne nerozhodná. Po hodine v skúšobnej kabínke už vyzerala na psychický kolaps. Napokon vtiahla dovnútra aj mňa a využila, že sme mali rovnakú veľkosť. Urobila si zo mňa figurínu a navliekala mi kúsky, pri ktorých sa nevedela rozhodnúť. Čiže všetko. Keď som už dlhšie nemohla tolerovať jej zničený a bezmocný výraz, rozhodla som sa zapojiť do toho všetky svoje sily naplno.
„Počkaj tu a nehýb sa,“ povedala som jej. Vybehla som z kabínky a vrátila sa k oddeleniu s bielizňou. V tom okamihu som prestala predstierať, že som v Ronyho izbe nikdy nevidela časopisy so slečnami a nemala som tušenie, čo sa mu asi môže páčiť.
Zobrala som drahú dvojdielnu bielizeň. Na lemoch mala nádherné jemné čipky a ohnivá červená farba pôsobila dosť sugestívne na to, aby dostala na lopatky hocakého chlapa.
Vrátila som sa ku kabínke.
„Na,“ povedala som a strčila dovnútra natiahnutú ruku. „Vyskúšaj, poobdivuj a kúp.“
Zarehotala sa, no ihneď ma poslúchla. Keď sa mi ukázala, na tvári mala široký úsmev.
„Si génius,“ vravela mi a jej oči mi ďakovali. „Ešte väčší, ako tvoj brat.“
Zaškerila som sa a vtlačila ju naspäť do kabínky, aby sa mohla čím skôr obliecť. Aj mi prišlo ľúto, že ten pekný kúsok si kúpi ona. Aj ja by som ho prijala.
Napokon sa vymotala von a konečne išla zaplatiť.
„Vadilo by ti, keby to ostalo schované v tvojej izbe?“ spýtala sa ma, keď sme kráčali k jej starému autu. Už prestalo pršať, no dážď znovu nahradil ľadový vietor. „Obávam sa, že moja mama by sa trochu vytočila, keby mi to našla,“ zaškerila sa na mňa.
„A moja nie?“ spýtala som sa pobúrene.
„Ale tvoja našťastie nemá vo zvyku prekutrávať ti izbu, však?“ opýtala sa.
„Ako chceš,“ súhlasila som napokon a mykla plecami. Už sme sedeli v aute.
„Ale bráň tú tašku vlastným životom a radšej si nechaj odseknúť ruky, ako ukázať jej obsah tvojmu bratovi, jasné?“ Zarehotala sa.
„Žiadny strach,“ usmiala som sa pobavene.
Keď ma vysadila pred domom, napchala som si náš úlovok pod kabát. Zamávala som jej a ponáhľala sa dovnútra, pretože tá zima bola naozaj neznesiteľná.
„Ako bolo?“ spýtal sa ma Rony, keď ma počul dupotať hore schodmi. Sedel vo svojej izbe a uprene hľadel do obrazovky počítača.
„Super,“ povedala som. „No dobre sme zmokli.“
Z jeho izby sa ku mne donieslo iba tiché zachechtanie. Keď som si rozopla kabát a vytiahla priesvitnú tašku, sklonila som sa, aby som ju mohla napchať pod posteľ.
Už bolo dosť neskoro. Vyhádzala som si učebnice von z tašky a oči uprela na rozvrh hodín, čo mi visel nad písacím stolom. Moje oči zamrzli na poslednej hodine. „U“ stálo napísané výrazným tlačeným písmom v malom políčku. Moje srdce sa rozbúchalo rýchlejšie. Zároveň som si však spomenula, že učebnicu dejín umenia mám ešte stále u Prema. Rýchlo som vytiahla z vrecka nohavíc mobil. Vybitý. Povzdychla som si.
„Ronyyy!“ zakričala som. „Požičaj mi tvoj mobíííl!“
Práve prechádzal okolo, lebo sa chystal zísť dolu po schodoch. Asi na večeru. Strčil hlavu do mojej izby a telefón mi bez slova hodil na posteľ.
Zvalila som sa na vankúše a rýchlo naťukala Premovo číslo. Pamätala som si ho iba preto, že tvorilo naozaj zábavnú postupku. Dávno sme sa na to smiali.
Prosím?
„Čau, tu je Árli,“ povedala som.
Zmenila si si číslo? spýtal sa ma zvedavý hlas.
„Nie, nie, volám z bratovho. Počuj, len som ti chcela pripomenúť tú knihu. Zajtra máme hodinu. Nezabudneš mi ju priniesť?“
Jasné, neboj sa.
„Ako sa ti darilo?“ spýtala som sa s úsmevom. „Naučil si sa to?“
Že váhaš. Viem to aj odzadu. Počula som jeho hrdý tón.
„Tak super,“ povedala som mu. „Uvidíme sa zajtra.“
Hej, hej, maj sa.
Práve som sa chystala zrušiť hovor, keď Ronymu prišla esemeska. Omylom som ju otvorila, a keď som zbadala, že je od Nori, chytala som sa ju okamžite zrušiť. Netúžila som čítať ich tajné zaľúbené správy. Môj prst však zamrzol, keď som v texte uvidela svoje meno.
Zvedavosť okamžite zvíťazila. Prižmúrila som oči a začala čítať.
Arli je uplne v pohode, prestan sa o nu obavat. Dnes sme sa bavili a ja som si na nej nevsimla nic cudne, ako si povedal. Je to sikovna kocka, poradi si s hacakym problemom, ak aj na nejaky nahodou narazi. Ak sa ti zdala zvlastna, bola to asi len nejaka hlupost. Co ty vies, mozno sa konecne...
Tu sa správa končila, pretože prekročila rozsah. Takmer okamžite však prišla aj druhá časť esemesky a ja som ju bez mihnutia oka rýchlo otvorila.
...rozhodla vyuzit aka je pekna a namotat si chlapca. Ale ak na nu chces davat pozor, dobre. Ved si jej starsi brat.
To bolo všetko. S obavami som spojila obočie. Ani som si neuvedomila, že bol Rony taký pozorný a všimol si, že sa so mnou niečo deje. Naozaj má o mňa starosti.
Ostala som ležať na posteli. Keď som zatvorila oči, pomaly ma začali zaplavovať obavy. Vyliezali z kútov izby spoza okien a tiež spod postele. Nemohla som sa im ubrániť, keď ma objali a z pľúc mi vytlačili celkom všetok vzduch, až som nemohla dýchať.
Zajtra sa mu už nevyhnem...
„Árli! Ponáhľaj sa, lebo ti vychladne polievka!“ kričala na mňa mama z kuchyne. Donútila som sa vstať z postele. Pevne som dúfala, že niečo do žalúdka dostanem.

Ráno som bola strašne roztržitá. Ledva som dokázala súvisle odpovedať Ronymu a už som sa mu ani nečudovala, že som mu pripadala podivná. Zazeral na mňa, kým si čistil zuby. Ja som okolo neho nervózne poskakovala a nejaká neznáma sila ma nútila dnes dbať o svoj vzhľad viac ako inokedy. Pozrel na môj tmavomodrý svetrík.
„Pekné,“ zamumlal s pastou v ústach. „Ale dnes asi bude zima rovnako ako včera.“
„Nebude,“ povedala som mu rýchlo. „Dokonca má svietiť slnko. Mama povedala.“
„Aha,“ okomentoval nevzrušene.
Onedlho sme už sedeli v jeho aute, no ja som ešte musela zabehnúť späť do domu, pretože som si v izbe zabudla školskú tašku.
Keď som znovu skočila vedľa neho, pozrel na mňa ako na blázna. „Si si istá, že si v poriadku?“ spýtal sa ma so spojeným obočím.
„Celkom istá,“ povedala som mu rýchlo. „A teraz choď, už meškáme.“
„Ani neviem kvôli komu,“ zahundral nespokojne. „Taška je jedna vec, ale navliecť si rovnaké ponožky zvládajú až aj deti v materskej škole, vieš?“
Mračila som sa na neho celou cestou do školy. Keď zastal, rovno som utekala do triedy, pretože sme meškali už dobrých desať minút.
„Arlet!“ zapišťala na mňa učiteľka, keď som sa zjavila vo dverách. „O vašom permanentnom meškaní si pohovorím s tvojim triednym učiteľom.“
Bola som taká rozrušená, že mi to bolo celkom jedno. Ponáhľala som sa na svoje miesto.
Presne ako nám ráno hrdo hlásili masmédiá, keď sa rozplynula ranná hmla, spod sivých oblakov začalo kde-tu vykukávať slnko. K veľkej prestávke sa vzduch ohrial až natoľko, že si študenti začali vyzliekať hrubé svetre a po chodbách pobehovať len v tričkách.
Do triedy za mnou zavítal aj Prem a s vďačnosťou mi vrátil knihu. Povedal, že na hodine sa mu darilo, a že vraj prebehla pomerne nudne, pretože im Greet napálil dlhú písomku.
Nevšimol si, ako sa mi rozbúchalo srdce, keď vyslovil jeho meno.
Celé vyučovanie som presedela ako na ihlách. Vôbec som sa nemohla sústrediť a učitelia ma často napomínali, aby som už konečne začala dávať pozor. No celkom zbytočne.
Posledná hodina sa zlovestne blížila, no niesla so sebou aj vzrušenie. Na jednej strane som sa triasla od strachu, a na druhej som sa už nemohla dočkať.
Zazvonilo. Áno, presne na tú poslednú. Moje srdce sa takmer zbláznilo.
Keď sa dvere triedy lenivo otvorili, uprela som oči do knihy. Bola som zbabelec. Za nič na svete som zrazu nemohla zdvihnúť pohľad a pozrieť na muža, ktorý vošiel dnu.
Počula som, ako prešiel k svojmu stolu a sadol si. Nakázal otvoriť knihy, takže ja som sa nemusela ani pohnúť. V triede vládlo tiché napätie, pretože nikto z nás nevedel, akú metódu vyučovania zvolí nový učiteľ.
„Poznáte túto látku a chcete sa o nej porozprávať, alebo mám radšej začať vysvetľovať tie zložité základy na úrovni ťuťmákov, aby ste to všetci pochopili?“ spýtal sa. Aj napriek jeho slovám, tón nemal otrávený ale pobavený.
„Už sme o tom niečo preberali,“ ozval sa hlas spredu.
„Výborne,“ povedal zjavne potešene. Zrazu sa pustil do rozprávania. Najprv hovoril pomaly a kládol si rečnícke otázky. Nudné učivo premenil šikovnými slovami na zázračne lákavú tému a ja som takmer zabudla na svoju nekonečnú nervozitu. S očami uprenými do knihy som počúvala jeho zanietené rozprávanie o surrealizme a slobodnej mysli umelcov. Jednoznačne bol pre vec zapálený a toto nadšenie presúval aj na svojich poslucháčov. Keď vstal a začal zvláštnym šikmým písmom písať najdôležitejšie body na tabuľu, odvážila som sa pozrieť na jeho chrbát.
Pôsobil učiteľsky. Aj keď jeho rušivo krásny zjav mohol odpútavať istú pozornosť, v konečnom dôsledku pritiahli ešte väčší záujem jeho slová.
Otočil sa a ja som tentoraz svoje oči nesklopila. Bolo to však úplne jedno, pretože mi nevenoval jediný pohľad. To ma donútilo pozorne ho sledovať počas celej hodiny, a čakať len na okamih, kedy sa naše pohľady stretnú. Ten však nenastal.
Hlavou sa mi začalo preháňať, že si zo mňa možno len uťahoval, alebo si nakoniec všetko rozmyslel a stratil záujem. Pocítila som prekvapivo príjemný pocit úľavy.
Isteže, isteže, príliš skoro som si začala namýšľať hlúposti. No potom ma zrazu prepadla spomienka na okamih, keď boli naše pery spojené a ja som sa už znovu zmietala v zmätení. Čo to malo znamenať, ak nie to, že má záujem? Alebo má vo zvyku pobozkať ženu, keď sa mu páči a jednoducho na to má príležitosť?
Z toho muža som bola úplne v koncoch. Teraz vyzeral celkom ľahostajne. Akoby sa so mnou nikdy nerozprával a akoby ma vôbec nepoznal.
Arogantný mužský, pomyslela som si vytočene. So ženským srdcom sa zahrávať nesmie.
Teraz som si už bola takmer istá, že ma bude ignorovať už do konca života. Bola som uvoľnená a pri tom vedomí zo mňa napätie začalo pomaly vyprchať.
Keď zazvonilo, ledabolo som vstala a napchala si knihu do tašky. V triede zavládol hurhaj a chaos, pretože bol koniec týždňa a poslednej hodiny. Všetci sa pratali von svetelnou rýchlosťou. Aj ja som sa už chystala vykročiť ku dverám, keď zrazu...
„Dievča vzadu, buď taká dobrá a zotri tabuľu.“
Zamrzla som chrbtom otočená k príťažlivému hlbokému hlasu, ktorý mi to nakázal.
Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Naozaj myslel mňa? Nenápadne som sa poobzerala. Všetci už boli natlačení pri dverách a ani jeden z dvoch oneskorených chalanov, ktorí sa so zbieraním svojich vecí až tak neponáhľali, nevyzeral ako dievča vzadu.
Pomaly som pustila svoju tašku na zem a otočila som sa čelom k tabuli. Leonard Greet ešte stále nenútene sedel za svojím stolom a nedbanlivo niečo písal do svojho diára.
Nezdvihol ku mne oči, keď som vykročila dopredu. Mierne roztrasenou rukou som schytila suchú handru a jemne začala utierať tabuľu popísanú jeho šikmým písmom.
Od dverí ma pozdravili spolužiačky a zaželali mi pekný víkend. Široko som sa na ne usmiala a zamávala som im. Moja prirodzenosť ma až prekvapila. Napokon sa učiteľovi slušne pozdravili aj dvaja chalani a ako poslední rýchlo vyšli z miestnosti.
Hneď ako boli preč, začula som, ako nohy stoličky potichu zaškrípali o linoleum. Vstal.
Moja natiahnutá ruka sa v polovici tabule zastavila. Potom som ju pomaly spustila.
Zastal tesne za mnou. Pocítila som jeho príjemnú vôňu a studený dych na šiji, keď sa sklonil trochu nižšie. Smelo zdvihol ruku, natiahol ju ponad moje plece a potom mi prstami jemne skĺzol do výstrihu.
Do líc sa mi nahnala pálivá červeň, keď mi do podprsenky zasunul malý papierik.
„Prídeš dnes večer,“ nakázal mi jeho tichý hlas. Keď prsty pomaly vytiahol, zľahka ma nimi pohladil po hrudi, aby bolo jasné, na čo myslí.
Ihneď sa vybral ku dverám, a tesne pred tým ako za nimi zmizol, mi venoval ešte jeden intenzívny pohľad.
Tiež som sa na neho pozerala a napriek mojim jemne červeným lícam, mu môj prenikavý pohľad hovoril, že som sa ho vôbec nebála.