Vanilla Sky 5

„Mama ti nepovedala?“ spýtala som sa Ronyho podráždene a rýchlo som zo seba skopla vysoké topánky, aby na ne už ďalej nemohol zazerať.
„Ale áno,“ odpovedal mi. „Že vraj si išla na nejakú oslavu či čo.“ Jeho tón mi naznačoval, ako pramálo tomu verí. „Tak kde si bola?“ spýtal sa znova.
„U kamošky,“ povedala som jednoducho.
„U ktorej?“ Jeho podozrievanie nemalo konca kraja.
„Si otravný,“ zavrčala som.
„Geny?“ nevzdával sa.
Otočila som sa k nemu od svojho otvoreného šatníka a nadvihla jedno obočie. „Čo ti?“
„Tak potom?“ Dobre vedel, že na oslavy nechodievam, a že moji priatelia sa dajú spočítať na jednej ruke. Podozrievavo na mňa zazeral. „Prestaň predstierať,“ povedal mi.
„Nič nepredstieram,“ tvrdila som mu rýchlo. Oprela som sa o skriňu.
„Išla si taxíkom?“ spýtal sa ma.
„Áno,“ prikývla som. „No a čo?“
Na jeho tvári zažiarilo víťazstvo. „Odkedy má taxi služba čierne jaguare?“
Moje oči zamrzli na jeho triumfálnom výraze. Videl ma.
„Vieš, tvoja tvár vlastne všetko prezrádza...“ pokračoval. „A aj tvoje trojcentimetrové šaty. Myslíš si, že som nahlavu?“
Mlčky som na neho hľadela. Netušila som, koľko toho vedel, no predpokladala som, že keby poznal celú pravdu, rozzúrene by na mňa vrieskal ako šialenec. V porovnaní s tým boli jeho podozrievavý výraz a pokojné posedávanie na mojej posteli celkom bezvýznamné. Hoci sa tváril, že vie všetko na svete, netušil, čo som dnes v noci stvárala.
„Počúvaj ma, Árli,“ povedal mi už pokojnejšie. „S chalanmi je to blbé a musíš si dávať pozor.“ Naozaj sa mi chystal radiť? Myslel to vážne?
„Viem, čo robím,“ povedala som rýchlo, aby som ho zastavila.
„Tak to priznávaš!“ zvolal potichu. Akoby čakal len na to.
„Nič som nepovedala!“ vravela som mu vzrušene. „Veď na mňa vôbec neberú,“ dodala som s nádejou, že ho presvedčím.
„Preskočilo ti?“ spýtal sa ma neveriacky. „Videla si sa v zrkadle?“
Povzdychla som si. Nemalo to žiadny význam. „Mohli by sme to nechať tak?“ spýtala som sa ho napokon unavene. „Som totálne uťahaná.“
„A z čoho?“ spýtal sa tónom plným náznakov, keď vytiahol obočie.
Zdvihla som zo zeme svoje topánky a jednu po druhej ich do neho silno šmarila. S rukami okolo hlavy utekal von z mojej izby, pretože som po ňom začala hádzať všetko, čo som mala na dosah ruky. Rony na napriek všetkému potichu chechtal.
Zatresla som za ním dvere a zvalila sa na posteľ. Jeho dozor mi narobí ešte veľa problémov. Stiahla som zo seba všetky šaty a cez hlavu si prevliekla nočnú košeľu. Hneď ako som zatvorila oči, zavalilo ma silné vzrušenie. Okamžite som musela myslieť na Lea.
Niečo ma však vyrušilo. Z vedľajšej izby som začula tiché mrmlanie. Natiahla som sa ku stene a pricapila na ňu ucho, aby som zistila, čo sa deje. Slová boli oveľa jasnejšie.
„...je jasnejšie ako facka. Klame a zatĺka ako najatá, ale ja to na nej vidím,“ pochválil sa Ronyho hlas. Telefonoval. Určite znovu s Norou. „Nemôžeme si pohovoriť zajtra? Je milé, že ešte nespíš a čakáš, či je v pohode, ale už je doma a nič z nej nechýba... Ak sa ti nechce, nechce sa ani mne, ale budeš unavená... Uhm, nie,“ zasmial sa. Potom bol chvíľu ticho. „Áno, a keby si videla, na akom aute si dofrčala,“ povedal zrazu. „Nevidel som, bola tma ako v rohu, ale mám také tušenie, že blonďáčik to mohol byť len ťažko...
To myslíš vážne?“ jeho tón bol zrazu strašne žalostný. „Ani mne sa to nepáči, ale náš víkend?... dobre,“ odsekol podráždene, „nie, nehnevám sa. Asi to tak bude lepšie... Hej, hej, inokedy... Choď už spať, skoro ráno som tam.“
Chvíľu si ešte ťuťkali do telefónu, kým sa konečne rozlúčili. Nič viac som sa nedozvedela. Aj tak ma veľmi nezaujímalo, o čom sa vlastne dohadovali. Hlavné bolo, že som zistila, že čo sa mňa týka, Rony naozaj nič netuší, len ma podozrieva.
O krátky okamih mi však zapípal mobil v kabelke. So zastonaním som sa posadila a natiahla sa poň. Zrazu sa moje srdce rozbúchalo, keď ma napadlo, že to môže byť aj Leo. Bleskovo som ho vytiahla a pozrela sa na displej. Esemeska od Nory. Povzdychla som si. Zvalila som sa naspäť na vankúše a potom som si ju prečítala.
Čauko, Árli. Čo by si povedala, keby sme ťa s bratom vzali tento víkend so sebou? Bolo by to super! Obávam sa, že neprežijem dva dni počúvať jeho frfľanie. Prosím, prosím. Nora.
Tak to snáď nie je pravda! Z tej správy priam svietilo, že ma chcú mať na očiach, lebo si myslia, že robím niečo nekalé. Neboli ďaleko od pravdy, ale aj tak ma to rozčúlilo.
Vstala som z postele a s dupotom sa valila k Ronymu. Keď som rozrazila jeho dvere, zbadala som, že už leží. Zamumlal a potom ku mne otrávene otočil hlavu. „Čo je?“
„Zabijem ťa,“ oznámila som mu. „Nechcem ísť s vami!“
Keď sa lenivo posadil, skĺzla z neho jeho hrubá perina. „Prečo?“ Vedel o čom hovorím.
„Lebo...lebo...“ vravela som rozrušene, „nemal to byť tak trochu romantický výlet? Ako by som tam zapadala, ty truľo?“
„Romantický?“ zopakoval rozospato. „Celý víkend budeme behať po školách, vieš koľko ich je?“
„Tak načo mám ísť aj ja?“ vyštekla som na neho.
„Požiadala ťa o to Nori, nie ja. Ak nechceš, nechoď, ale asi bude potom kvôli tomu dosť smutná, a keďže za to budeš môcť ty, asi sa na teba neštvem.“
Odfrkla som si a bez slova som nahnevane vypochodovala z jeho izby. Nedával mi veľmi na výber. Vedela som, že mama by nebola proti a len by tento nápad podporila. Rozhodne im obom išlo len o to, aby som nebola cez víkend sama, keď som sa im zdala teraz taká čudná. Na jednej strane bolo pekné, že sa o mňa tak veľmi obávali, no bolo to aj otravné. Uvažovala som či by boli schopní zrušiť svoj výlet, keby som odmietla ísť s nimi a ostať tu, aby ma mali na očiach. Nechcela som, aby to kvôli mne spravili, takže jediným riešením bolo predsa len ísť s nimi.
Znovu som sa uložila do postele, no bola som taká rozrušená, zmätená a vykoľajená, že som ani len nemohla zatvoriť oči. Aj keď bola už hlboká noc a ja som bola na smrť unavená, nemohla som spať. Môj žalúdok sa prudko prevrátil, keď som si k tomuto všetkému spomenula ešte aj na Lea. Nemôžem im to povedať... Chcem, aby to ostalo naším tajomstvom. Nepotrebovala som, aby o tom vedel celý svet. Aj takto som bola šťastná už dosť. Len som si spomenula, ako sa ma dotýkal, a už som bola totálne v kaši, pretože som vedela, že nezaspím. Stále som cítila na tele jeho vzrušujúce pohladenia a v ušiach sa mi ozývali jeho vzdychy. Noc s ním bola ešte úžasnejšia, ako som si ju predstavovala a bola som si istá, že nech by sa stalo čokoľvek, nikdy ju neoľutujem.
Prekvapene som zistila, že som to napriek všetkému ešte stále bola ja. Rozmýšľala som nad veľkými zmenami, ktorými si prejde moja osobnosť, ak sa Leovi podvolím. Ale teraz som si uvedomovala, že Árli vlastne nikam nezmizla. Stále bola so mnou.
V myšlienkach som sa Leovi venovala tak dlho, až začalo svitať. Bola som jednoducho príliš vzrušená na to, aby som zaspala. Onedlho som už cez stenu počula pípať Ronyho budík. Nebol vôbec taký brutálny ako ten môj.
O päť minút mi zabúchal na dvere a potom strčil hlavu do mojej izby. „Ideš?“ spýtal sa.
„Hej,“ povedala som mu podráždene. Oči ma štípali a hlavu som mala od únavy ťažkú.
Napokon som sa však vyštverala z posteľ a rozhodla sa povzbudiť silnou kávou, aj keď som ju piť veľmi nezvykla. Našla som si ďalšiu krátku správu od Nory, v ktorej mi písala, aby som tajnú tašku nechala doma a poriadne ju odložila. Isteže. Keď som im už prekazila plány, pekná bielizeň jej bola celkom zbytočná. Na druhej strane mi odľahlo, lebo som ju chcela vyprať, aby nezistila, že som si ju požičala. Aj keď som ju mala na sebe približne tri minúty, pomyslela som si a rýchlo sa začervenala.
„Čo je?“ spýtal sa ma Rony, keď si to všimol. Sedel oproti mne v kuchyni a hltal raňajky.
„Káva,“ vydýchla som, „horúca.“
Podozrievavo na mňa zazeral sponad taniera, no potom uprel svoj pohľad na párky.
Ako som si aj myslela, mama nebola proti, keď jej ráno Rony povedal, že by ma rád zobral so sebou. Dokonca vyzerala, že sa teší, že bude môcť celý víkend nerušene pracovať. Samozrejme mu nakázala, aby na mňa dali pozor.
Z toho, že ma berú so sebou, som bola asi taká podráždená preto, lebo som niekde v kútiku duše dúfala, že sa so mnou cez víkend spojí Leo. No ak budem preč, nemôžem sa s ním stretnúť. Priam som dychtila po jeho spoločnosti a nevedela som si ani predstaviť, že ho budem musieť odmietnuť, ak ma k sebe zavolá. Možno si aj pomyslí, že som si to všetko rozmyslela, a že o takýto vzťah nemám záujem. Pri tej predstave som sa naozaj zhrozila a takmer sa začala modliť, aby sa mi neozval, kým budem mimo mesta.
„Ahojteee!“ zvolala Nora, keď Rony zaparkoval pred jej domom. Vyskočil z auta, aby jej pomohol s veľkou taškou. Na dva dni si toho brala naozaj dosť.
Hneď sme aj vyrazili, pretože cesta nám mala trvať aspoň štyri hodiny. Nora však nebola od prírody trpezlivá povaha, a keď nám po desiatich minútach začala píliť uši, že sa nudí, Rony sa nahneval dupol na plyn. Celú trasu sme zvládli za menej ako polovicu.
Plán bol taký, že sa budeme celý deň riadiť Noriným velení a pozrieme sa do toľkých univerzít, koľko len stihneme. Potrebovala si zistiť či ešte má šancu zapísať sa aspoň na jednu z nich. Potom sme mali jednu noc prespať v meste a zajtra pokračovať v tom, čo dnes nestihneme. Vyzeralo to na nudný a fyzicky náročný výlet, ktorý pre mňa nemal ani ten najmenší význam. Povzdychla som si a rozbehla sa za Norou, ktorá vyskočila z auta, hneď ako sme zastali pred prvou veľkou a dôstojne vyzerajúcou budovou.
Obzerali sme sa, vypytovali a liezli po okolí celý deň. Mali sme šťastie, pretože Nora sa nenudila. Jej nadšenie sa zvýšilo zakaždým, keď sa dozvedela, že ešte má šancu zaradiť sa do posledných termínov prijímacích skúšok.
„Ja už nemôžem...“ fňukala som, keď som sa za ňou vliekla už hádam stou budovou. Rony bol po celý čas pri Nore a aj keď sa neozval, ja som na ňom videla, že aj on má toho už dosť. To len tá bláznivá baba ešte vládala poskakovať naokolo.
„Dobre, ideme,“ vyhlásila napokon. S Ronym sme si potichu vydýchli. Unavene sme sa napratali do auta. Až v takýchto chvíľach si veru človek uvedomí, aký je spánok dôležitý.
Prebdetá noc na mne zanechala následky. Myslela som, že umieram.
„Rony!“ vykríkla Nora škrekľavo od prekvapenia. „Tu ostávame?“
Ja som hľadela z okna rovnako vypúlenými očami ako ona. Približne po polhodine jazdy Rony odbočil do podzemného parkoviska pri veľkom skutočne luxusne pôsobiacom hoteli. Čo to preboha vymyslel? Vykradol banku?
„Veru tu,“ vyhlásil veselo. „Ostali mi ešte prachy od leta takže...“
„To je úplne super!“ zvolala Nora. Myslela som si to isté.
Kým Rony vybavoval na recepcii, nadchnuto sme sa s Norou obzerali po obrovskej hale.
„Árli, poriadne sa kukaj,“ vravela mi. „Na takýchto miestach prespávajú hviezdy! Mám toho najlepšieho frajera na svete!“ Bola celá nadšená.
Pristúpil k nám pán v červenej hotelovej uniforme a oznámil nám, že nás zavedie do izieb. Rony sa na nás iba zaškeril od dlhého nalešteného pultu a potom nám kývol, aby sme išli napred. Rýchlo sme muža nasledovali a v tichom obdive sledovali jeho chrbát, ktorý bol rovný ako pravítko, aj keď v rukách niesol Norinu tonovú tašku.
„Prosím,“ povedal a ukázal na dvere na konci širokej chodby siedmeho poschodia. „Ak budete čokoľvek potrebovať, vytočte číslo hotelovej služby.“
Zložili sme sa a natešene pobehovali po luxusnom apartmáne, až kým neprišiel Rony. Oznámil nám, že ideme na večeru. Naše prázdne žalúdky takéto slová len uvítali. Nóbl reštaurácia na prízemí hotela bola úchvatná. Rony smelo vyhlásil, že si môžeme objednať, čo chceme. S Norou sme sa na seba zaškerili a rozhodli sa zobrať ho za slovo.
Kým sme jedli zvláštne špecialitky, obzerali sme si ľudí pri ostatných stoloch. Poväčšine vyzerali naozaj dôležito. Buď to boli na prvý pohľad zazobaní muži v drahých oblekoch alebo dámy v pekných večerných šatách. No našlo sa aj pár smrteľníkov, akými sme boli aj my. Boli sme tu však vzácnym druhom.
„Ó môj bože,“ zapišťala zrazu Nora potichu a takmer pustila vidličku. „Árli,“ rýchlo ma poťahala za rukáv. „Tam, tam,“ vravela nadšene, „pozri, kto tam je!“
Pozrela som sa presne na miesto, kam hľadela. Takmer mi padla sánka.
„A to povedal, že nie je zadaný,“ počula som vedľa seba žalostiť Noru. „To nie je fér!“
„Tvárim sa, že nepočujem,“ povedal Rony, ktorý sa obzrel tiež.
Môj žalúdok sa nepríjemne sťahoval a srdce sa mi rozbehlo tak rýchlo, až som sa obávala, že mi vyskočí z hrude. Rozrušenie sa mi už začínalo zračiť aj na tvári.
No kto iný ako Leo mohol sedieť na druhom konci veľkej reštaurácie a ponad stôl sa romanticky držať za ruku s nádhernou ženou v jeho veku?
Rýchlo som ovládla svoj výraz a napila som sa. Ledva som však dokázala prehltnúť.
„Čo myslíš, Árli? Čo s ňou má?“ pýtala sa ma Nora pošepky a kútikom oka na nich stále pokukávala. „Myslíš, že sú zasnúbení?“
Môj žalúdok spravil ďalšiu otočku. „Netuším,“ zašepkala som jej späť. Keby som prehovorila normálne, hlas by ma asi prezradil.
Cítila som sa tak strašne... Nepriateľsky som zazerala na krásku, ktorá ho jemne držala za ruku, aj keď ona za nič nemohla. Pravdepodobne sa len tiež nechala chytiť do pasce jeho očí rovnako ako ja, a mnoho ďalších žien predtým. No ak by medzi nimi bol nejaký hlbší vzťah, cítila by som sa podvedená. Pretože keby som vedela, že má snúbenicu alebo dokonca ženu, pochybujem, že by som sa zachovala rovnako ako včera.
Vyrušil ma strašný rámus. Až sme s Norou poskočili, keď sa celkom blízko nás potkol čašník a vysoké kryštálové poháre sa mu porozbíjali po zemi. Rýchlo sa ospravedlňoval, no aj tak prilákal pohľady takmer všetkých v reštaurácii.
Rýchlo som zdvihla zrak k Leovi a s hrôzou zistila, že hľadí presne mojím smerom. Naše oči sa stretli.
Do frasa, do frasa, do frasa! Toto je strašne trápne. Bleskovo som otočila hlavu k Nore.
„Musím si odskočiť,“ povedala som jej rýchlo. Musela som zmiznúť preč.
„Dobre,“ prikývla. „Vlastne už aj pomaly pôjdeme, nie?“ Pozrela na Ronyho, ktorý pomaly dojedal. „Choď dopredu, keď chceš. Stretneme sa v apartmáne.“
Vyskočila som zo stoličky a zamierila von z reštaurácie. Rýchlo som prepletala nohami, až kým som sa nedostala z miestnosti. Takmer som prebehla veľkou prázdnou halou a zastavila som sa až pri výťahoch. Silno som udrela do gombíka. Snažila som sa trochu upokojiť, no veľmi mi to nešlo. Nervózne som mačkala tlačítka od výťahu, pretože ten sa ku mne posúval žalostne pomaly. Napokon som však začula tiché cinknutie.
Šokovane som vydýchla, keď ma niekto zozadu sotil cez práve sa otvárajúce dvere dnu do výťahu. Silné ruky ma obchytili okolo pása a tuho objali moje telo.
S ďalším cinknutím sa dvere rýchlo zatvorili.
„To je ale prekvapenie,“ vydýchol mi tichý príťažlivý hlas do ucha. Leo.
Natiahol ruku ku gombíkom, a keď jeden z nich stlačil, výťah, ktorý sa len pred chvíľkou pohol, s myknutím zamrzol medzi poschodiami.
„Pusti ma!“ zaprotestovala som a pokúsila sa striasť jeho ruku. „Čo chceš?“
Hlúpa otázka. Vyhrnul moje tričko a potom mi rýchlo vsunul ruku do nohavičiek.
„Nie,“ zastonala som a jemne sa mykla v jeho objatí. „Povedal si, že nemáš ženu.“
„Ženu?“ zopakoval pobavene. Svoju ruku nevytiahol. „Myslíš tamtú?“
„Prečo? Koľko ich je?“ vydýchla som. Jeho prsty ma už začali privádzať do šialenstva.
Zasmial sa. Úžasná odpoveď. „Nemám záväzky,“ povedal napokon. „Nemusíš sa báť.“
Najradšej by som sa mu vytrhla a na jeho arogantný tón niečo hnusné povedala, no moje telo spravilo bez môjho dovolenie presný opak. Pokorne som sa pritlačila k stene výťahu a s ďalším zastonaním stuhla, keď ma k tomu jeho ruka prinútila.
„Keď chceš, zaplatím nám izbu,“ zašepkal mi do ucha. Potom ma pobozkal na krk.
Chcela som. A ako strašne. No musela som povedať: „Nemôžem, som tu s rodinou.“
Nespokojne vydýchol. Ani jemu sa to nepáčilo. „Tak chceš rýchlo tu?“ spýtal sa. Jeho ruky ma presvedčivo pohladili po stehnách.
Otočila som sa k nemu tvárou. Aj tento neslušný návrh sa mi páčil, no to že všetko určuje, ma trochu zlostilo. Akoby bol môj pán a nie milenec.
„Nie,“ povedala som mu rozhodne. Slabo som sa usmiala nad tým, ako veľmi som ho prekvapila. „Nič ti nestačí, Leo? Tam na teba čaká ďalšia.“ Musela som sa zblázniť, keď som ho posielala za inou. Celkom sa mi však páčilo, ako ho svojím odmietnutím dokážem rozčúliť. To znamenalo, že po mne naozaj túži.
„Ale no...“ presviedčal ma. Chytil ma za zadok a pritiahol ma k sebe bližšie. Sklonil sa k mojej tvári, aby ma náruživo pobozkal.
Chvíľu som mu to oplácala, no potom som sa odtiahla. „Pusti ten výťah,“ nakázala som mu. „Ponáhľam sa.“
Leo sa ani nepohol. Iba mi neveriacky pozeral do tváre.
Povzdychla som si a natiahla sa popri ňom ku tlačítkam výťahu. Zmačkla som siedme poschodie.
Naše nosy sa teraz takmer dotýkali. Jeho zachmúrená tvár ma zabávala.
Keď výťah cinkol a tým oznámil, že je na mieste, slabo som sa na neho usmiala. „Pekný zvyšok noci,“ zaželala som mu na rozlúčku. Potom som zdvihla bradu a vykráčala von.
Na svojom chrbte som cítila jeho pohľad. Aj keby teraz odišiel hľadať inde to, čo tu nedostal, až tak by mi na tom nezáležalo. Nezabudne na mňa, lebo som bola možno jediná žena, čo ho kedy naozaj odmietla.

„Kde si toľko trčala?“ spýtala sa ma namosúrene Nora, keď som vošla do izby. „Už som ťa chcela ísť hľadať.“
Potichu som sa nervózne zachechtala. Mohlo by byť pomerne nepríjemné, keby ma s Leom prichytila vo výťahu. Ešte šťastie, že sa ma radšej rozhodla počkať.
Prezliekli sme sa a okamžite zaľahli do širokých pohodlných postelí.
„Možno to teraz tak nevyzerá, ale keď sa vrátime domov a ty odídeš, Rony ma zabije,“ povedala som Nore potichu. „Kvôli mne tam teraz musí čučať sám.“
Práve teraz bol totiž Rony sám vo vedľajšej izbe, kým ja som spala s Norou. Sama tak navelila. Zničila som ich romantický víkend a premenila ho na nudu.
„Je mu tam dobre,“ povedala Nora. Akoby ju to vôbec nezaujímalo a bolo jej jedno, že si tam ten chudák trhá vlasy. Rýchlo zmenila tému a do jej hlasu sa zrazu vtrelo viac vzrušenia. „Ale ten Greet, ten je číslo! Škoda, že si ho nevidela. Bol jednoducho super! Hneď ako si odišla, odbil tú babu, čo sme si mysleli, že je jeho snúbenica a ušiel jej preč.“ Potom sa zasmiala. „Keby si len videla jej naštvaný výraz! Podľa mňa si myslela, že ho už má! Pekne jej klapli zubiská naprázdno, hyene hnusnej!“ Bola taká škodoradostná. „Len by ma zaujímalo, kam sa tak zrazu ponáhľal...“
Potichu som sa zakuckala. Keby to vedela, zabila by ma v spánku.
„Si v poriadku?“
„Jasné, len som zle prehltla,“ povedala som rýchlo. „Naozaj ju odbil?“
„A ešte ako! Len za ním zazerala,“ rehotala sa znovu.
Spokojne som zatvorila oči. Rada by som sa s ňou ešte rozprávala, no bola som na pokraji svojich síl. Začala som predstierať tiché chrápanie, aby sa Nora neroztárala o ničom inom. Potešila som sa, že to zabralo. Nestihla som si ani poriadne vybaviť Leovu tvár a onedlho som naozaj zaspala.
Nasledujúci deň nás Nora nútila behať ďalej. Keď sme opúšťali izbu, povedala mi, že som v noci neprestajne niečo bľabotala zo sna. Nebolo mi veru všetko jedno, keď mi to oznámila. Rýchlo som sa dožadovala toho, aby mi prezradila, čo počula. Zahrala som to na zvedavosť, no v skutočnosti ma zhrýzali strašné obavy. Ak som tárala o Leovi, čo sa mi zdalo celkom logické, pretože som na neho musela neustále myslieť, bola som v kaši. Upokojilo ma, keď sa mi Nora vyrehotala, že som rozprávala o nakupovaní a o jej hlúpom smiechu. Aj to sa mi zdalo rozumné. Jej rehot ľudí desil aj v snoch.
Okolo obeda zavelila, že sa ide domov. Keďže cesta bola dlhá, aj tak prídeme až pred večerom. Okrem toho klábosila o tom, kde všade sa chce ešte zastaviť, no sľúbila, že sa bude ponáhľať, a že nás vôbec nezdrží.
Domov sme dorazili tesne pred polnocou.
S prižmúrenými očami som podráždene sledovala Noru, ako sa ešte pred naším domom začala nadchýnať, aký bol tento víkend úžasný. Takmer som ju niečím ovalila.
„Ty vôbec nie si unavená?“ spýtali sme sa s Ronym jednohlasne, keď začala skákať po našom chodníku. Nemohla som uveriť, koľko energie stále mala.
Nakoniec nás však z jej pazúrov vytrhla mama. Za to jej budem asi do konca života vďačná. Vypochodovala pred dom a prísnym tónom nám povedala, že zajtra je pondelok a to znamená školu, takže sa okamžite máme pratať do postelí.
Keď Rony nasledujúce ráno zastal vzadu na školskom parkovisku, rýchlo sme vyskočili z auta. Ako vždy meškali sme. Jednoducho nebolo fyzicky v našich silách stihnúť tento raňajší školský ošiaľ včas. Ešteže učitelia brali tento náš dedičný nedostatok s rezervou.
Niečo ma však toto ráno skutočne znepokojilo.
Ako sme sa ponáhľali k budove gymnázia, prešli sme aj popri poslednom rade na parkovisku, kde boli miesta vyhradené pre učiteľský zbor. Samozrejme, Leovo auto odtiaľ neprehliadnuteľne vytŕčalo a lákalo všetku pozornosť na seba. Keď okolo jaguara prešiel Rony, pozrel sa naň a potom pomaly prižmúril oči.
Bola to len chvíľočka, no mne pri jeho zvláštnom výraze poskočilo srdce. To auto videl pred naším domom. Bola som si istá, že ho napadlo, ako veľmi sa podobali. Keď však odvrátil hlavu a rýchlo bez slova kráčal ďalej, moja napätá tvár sa uvoľnila.
Ak chcem uchovať svoje tajomstvo, musím byť oveľa opatrnejšia. Príliš som riskovala.
„Maj sa,“ pozdravil ma Rony a potom už rýchlo utekal do svojej triedy. Ja som sa po chodbe naopak šuchtala, veď čo, meškám už tak či tak. Psychicky som sa pripravovala na to, ako ma učiteľka verejne potupí. Nadýchla som sa a napokon vošla do triedy.
Ani som pred seba nepozrela a automaticky začala mumlať ospravedlnenie.
„Mala by si sa hanbiť,“ začula som hlas. Chvíľu mi trvalo, kým mi docvaklo, že vôbec nie je piskľavý... ale hlboký. Nevyčíta mi... ale zabáva sa.
Zdvihla som oči a pozrela na Lea. Sedel za stolom a ruky mal zložené za hlavou. Vyzeral ako stelesnenie pohody. Pozeral sa, usmieval sa... a zastupoval.
„Už aj od iných profesorov som počul, že Arlet z tretieho ročníka permanentne mešká. Uisti sa, že s tým v budúcnosti niečo spravíš.“
„Áno, pane,“ povedala som dokonale slušne a zodpovedne a rýchlo sa pobrala na miesto.
„Takže ako som povedal,“ vravel a už ma celkom ignoroval. „Ak chcete dostať nejaké známky, zajtra na hodine budete mať možnosť. Kto si však myslí, že je to pre neho ešte priskoro, nejaké eventuality sa nájdu aj inokedy. Ide hlavne o to, aby ste to ovládali, je mi jedno kedy.“
„Keby len tak všetci uvažovali vaším spôsobom, pán Greet,“ vyslovil chalan vpredu zbožné želanie. „Neplánujete si pohovoriť s niektorými profesormi?“
Pravdepodobne mu voľná konverzačná hodina neprekážala. „Nie,“ povedal pobavene.
Triedou sa rozľahlo smutné povzdychnutie.
Leo sa od ostatných líšil všetkým, čím sa len dalo. Po zvyšok hodiny som sa ho snažila ignorovať, nepozerať sa na neho, no bolo to o to horšie, že som nemali čo robiť. No on nebol ticho a neskláňal sa nad kopou písomiek, akoby to robil iný učiteľ na voľnej hodine. Rozprával sa s deckami a zakaždým sa dokázal pustiť do tak zaujímavej témy, že donútil všetkých počúvať. Ja som však jeho hlas vnímala iba na pozadí ako vzdialené hlboké mumlanie. Zaryto som sa sústredila na obrázky, ktoré som stihla vyryť do lavice počas prvého školského týždňa, až kým zazvonilo. Nezdvihla som hlavu ani potom, aby som zistila či sa na mňa pozrie alebo nie a ihneď si začala vyťahovať knihy na ďalšiu hodinu. Nešťastne som vydýchla. Matika.
Onedlho sa to peklo začalo. Najprv v podobe príkladov z priateľských celých čísel, ktoré aj keď ľahké neboli, aspoň tak vyzerali, no potom ako na potvoru sme postúpili k zlomkovým a mocninovým úlohám. Zo zúfalého sústredenia ma vytrhlo vibrovanie vo vrecku nohavíc. Nenápadne som vytiahla mobil a rýchlo pozrela na esemesku. Nevzrušene som ju otvorila, pretože bola z neznámeho čísla. Až po prečítaní troch krátkych slov som si uvedomila, od koho vlastne je. Môj žalúdok urobil salto a v lícach ma zaštípalo, akoby mi na ne niekto priložil rozpálené uhlíky. Šokovane som pozerala na príliš stručný text, svietiaci na mojom displeji.
Chcem ťa. Teraz.