Posledná fáza mesiaca: 11- Prísaha

11- Prísaha

Takuma mu otvoril. Hanabusa vyšiel na chodbu a hneď ako sa za ním dvere zatvorili, Mitsuki sa trochu uvoľnila. Pomaly kráčal k neobývanej izbe na druhom konci chodby a hlavou mu vŕtalo, čo vodca Kuran myslel tými Zbehmi.
Lakťom opatrne otvoril jedno krídlo dverí. Podišiel k posteli s nebesami a položil ju do perín. Sprvu sa ho nechcela pustiť. Stále v ruke zvierala jeho klopu až si musel zo saka jej ruku strhnúť. Práve v tej chvíli sa na posteli zahniezdila. Pretočila sa na ľavý bok a stočila do klbka. V rukách zovrela roh vankúša. Oči sa jej nepokojne pohybovali pod viečkami, čosi nezrozumiteľne zamrmlala a potom jej ľavé zápästie ovislo cez okraj postele.
Hanabusa si čupol k posteli. Odhrnul jej vlasy z tváre a chvíľu sledoval ako spí. Spomenul si na to, čo videl keď sa dotkol jej pokožky. Bol zvedavý či sa jej ten sen stále sníva...
Váhavo zdvihol ruku a dlaňou sa dotkol jej zovretej päste. Ocitol sa tam znova. V jej sne. V jej hlave... Pozeral sa jej očami.
Dom uprostred lesa bol v plameňoch. Vôkol neho prebiehal boj. Traja vlci a dvaja lovci proti desiatkam upírov. Vyľakane tekal očami zo strany na stranu. Jeden Level E sa naňho vrhol. Zovrel ho v náručí snažiac si ubrániť svoju korisť pred pazúrmi ďalších upírov. Kričal, hádzal sebou a volal o pomoc, no jeho hlas v tom huriavku zanikal. Jeho telo začala pokrývať srsť. Chrup sa mu zmenil na zvierací a on upíra pohrýzol do ruky. Level E zaskučal od bolesti. Hanabusa padol do snehu. Jeho srsť zmizla a on sa dal do zbesilého behu. Upíri mu boli v pätách a o chvíľu ho obkľúčili.
Zaspätkoval, padol na zem a rozšírenými očami sledoval kruh upírov, ktorý sa okolo neho stále zmenšoval. Desiatky krvavo červených očí žiarili nocou a stále narastajúci počet vyhladovaných pološialených pohľadov sa upieral len a len naňho. Upíri sa stále približovali. Nedočkavo, krok za krokom a potom sa naňho vrhli...
Hanabusa sa strhol. Prevrátil sa dozadu a chrbtom narazil o tvrdú zem. Trhnutím sa posadil. Obzeral sa okolo seba, no upíri boli preč. Prázdnou izbou sa ozýval len jeho zrýchlený dych a Mitsukin krik. Jej hlas ho okamžite prebral. Priskočil k posteli a ako sa Mitsuki zmietala v perinách, strhla ho na posteľ vedľa seba. Nemohla sa zobudiť. Hanabusa ju zozadu objal. Znehybnil jej ruky a tak aby sa viac nedotkol holej pokožky ňou mierne pohojdával a šepkal jej do ucha kým sa neupokojila.
Cítil, že sa k nim blížil Akatsuki. Opatrne sa zdvihol z postele. Obišiel ju, Mitsuki starostlivo prikryl a hádal či sa jej nočná mora konečne skončila. Bál sa to zistiť. To čo prostredníctvom nej videl bolo také skutočné, že to práve v tejto chvíli nechcel skúšať znova. Nečujne odišiel k dverám a keď ich zatváral, Akatsuki sa vedľa neho zastavil.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa bratranca znepokojene.
„Seiren ju uspala,“ odvetil mu Hanabusa, „musí si na chvíľu oddýchnuť.“ Prázdny pohľad však pri tom stále upieral na dvere. Kŕčovite zvieral kľuku a prebral ho až Akatsukiho hlas.
„Si v poriadku?“
„Samozrejme“ Povedal a s námahou sa odlepil od dverí.
„Počul som krik,“ priznal podozrievavo.
„Mala nočnú moru...“ Prezradil a jeho pohľad hovoril za všetko.
„Videl si čo sa jej snívalo?“ spýtal sa Akatsuki a nasledoval bratranca po chodbe. Hanabusa prikývol.
„Snívalo sa jej o niečom čo sa stalo, viem to. Tá spomienka... bolo to také skutočné, videl som to všetko jej očami. Cítil som to čo vtedy cítila ona. Jej strach akoby bol môj vlastný. Mala iba päť rokov keď ...bože, potrebujem ísť na čerstvý vzduch,“ povzdychol, no vedel, že sa tam vráti. V tejto chvíli ju nemohol nechať samú.
Na schodoch stretli Takumu. Ponáhľali sa za ním a vo chvíli ako sa stratili na prízemí, dvere Kuranovej izby sa otvorili.

Kaname napäto kráčal chodbou. Všimol si, že Aidouovi nie je Mitsuki úplne cudzia a preto tušil, že nebude dlho preč. Nečujne vošiel do izby, v ktorej spala, no dvere nechal pootvorené. Podišiel až k posteli. Temným pohľadom sa pozrel na dievča ležiace v perinách a jedným kolenom sa oprel o matrac. Oči mu v pološere krvavo zasvietili. Mitsuki sa pretočila na chrbát, nepokojne mykla hlavou a potom jej ľavá tvár opäť skĺzla na vankúš. Kaname sa k nej sklonil. Ľavou rukou sa oprel o podušku vedľa jej hlavy a pravou jej zovrel hrdlo. Pri jeho dotyku sa Mitsuki ani nepohla, tak tvrdo spala.
Kaname pootvoril ústa. V tme sa zableskli jeho tesáky. Dúfal, že sa tu dnes neobjaví. Nechcel to spraviť teraz, no sila prísahy ju sem priviedla. Musel ju zabiť. Hoci sa mu to z duše priečilo, no nemohol konať inak. Musel svoju lásku ochrániť. Za každú cenu. A existencia Usamiho prvorodenej dcéry predstavovala pre Yuuki nebezpečenstvo bez toho, aby si to Mitsuki sama uvedomovala.
Sila, ktorá v nej spí, sila jej brata... Sila o ktorej existencii Mitsuki zatiaľ ani len netušila, prinesie v rukách Označovača jeho milovanej skazu. Dokým tento vlk, toto dievča žije, bude predstavovať pre Yuuki hrozbu. A to on nemohol dopustiť.
Pomaly sa nakláňal k jej krku, no zarazil sa. Už nebol sám. Obrátil sa a jeho krvavočervené oči uprel k dverám. Na chodbe stála Rima cez pootvorené krídlo dverí hľadela do izby. Opätovala mu chladný a na oko ľahostajný pohľad svojich zafírových očí. Pokým sa Rima neodvrátila, Kaname sa nepohol ani o piaď. Ostala však stáť za dverami. Zložila si ruky na hrudi a s trpezlivo zatvorenými očami čakala.
Bola zvedavá, čo vodca Kuran urobí ďalej. To vlčie dievča jej bolo ukradnuté, no nechápala prečo Kaname- sama takto koná. Čo také mohla urobiť, že ju chce zabiť? Alebo ešte len niečo urobí? Akokoľvek premýšľala, nič jej nenapadlo. O bezvýhradnej vernosti jej otca počula a Mitsuki jej nepripadala ako osoba, ktorá by zradila.
Z premýšľania ju vytrhlo až prudké otvorenie dverí. Z izby vyšiel Kaname a akoby sa nič nestalo kráčal späť do svojej izby. Až keď počula, že za sebou zatvoril, otvorila oči. Zamračila sa a nedôverčivým pohľadom prepaľovala dvere, za ktorými pred sekundou zmizol. Nakukla do izby a pohľadom prebehla po miestnosti. Zdráhavo prekročila prah. Tichými krokmi sa blížila k posteli, no zastala v polovici cesty. Na chodbe počula Hanabusove blížiace sa kroky. Podišla k posteli a videla, že Mitsuki nerušene spí. Čo chcel Kaname spraviť, mu šťastnou náhodou prekazila. Mitsukina tvár bola pokojná. O tom, čo jej pred chvíľou hrozilo nemala tušenia.
Dvere sa otvorili.
„Rima!“ Zvolal Hanabusa prekvapene a nedôverčivo tekal pohľadom z Rimi na posteľ. „Čo tu robíš?“
„Tvoju prácu.“ Odvetila a prebodla ho očami.
„Prácu?“ Nadvihol obočie a zastavil sa vedľa nej.
„Z nás všetkých, ju poznáš najviac. Je to tu pre ňu nebezpečné, obzvlášť teraz keď je bezbranná ako dieťa. Ak chceš aby sa dožila nasledujúceho splnu, mal by si na ňu dávať väčší pozor.“
„A prečo by som mal, dokáže sa o seba postarať aj sama.“ Odvrkol a predstieral, že ho to nezaujíma.
„Mňa sa pýtaš prečo? Nemal by si to vedieť ty?“
„O čom rozprávaš?“ spýtal sa nechápavo.
„To nič...“ zamrkala prekvapene, „asi som sa zmýlila.“ Obišla ho a rýchlymi krokmi vyšla z izby. Dvere nechala otvorené do korán.
„Ako si to myslela?“ Zavolal za ňou, no odpoveď neprichádzala. Hanabusa sa zmetene poškrabal na temene a chvíľu nad tým uvažoval.
Netrvalo to však dlho a pri dverách sa opäť ozvali kroky.
„Aidou,“ oslovil ho Kaname. „Myslím, že je na čase, aby sa vrátila. Kiryuu ide po ňu, mal by si mu ísť oproti.“ Hanabusa prikývol. Naklonil sa k posteli, no keď mal Mitsuki vziať do náručia, zarazil sa.
„Nemusíš sa obávať,“ upokojoval ho Kaname, „neuvidíš nič pokiaľ sa nedotkneš jej pokožky.“ Nad Kanameho slovami sa nepozastavoval, tento fakt už zistil sám. Pravú ruku jej vsunul pod chrbát, ľavú pod kolená. Ako ju dvíhal, hlava jej klesla dozadu a vo chvíli keď si ju pritisol k hrudi, pritúlila sa k nemu ako mača. Hlavu si mu oprela o plece a Hanabusa sa otočil. Pomaly prešiel dverami, no Kaname tam už nebol. Mitsuki sa v jeho náručí mierne zachvela a on sa zamračil. Jeho tvár posmutnela. Myšlienkami sa stále vracal k tomu, čo mu nechtiac ukázala, čo videl bez jej dovolenia.
Zádumčivo kráčal po chodbe a pri spomienke na ich posledný rozhovor uvažoval, či by nebolo lepšie sa o tom nezmieňovať.
Opatrne zišiel po schodoch a ihneď ako sa ocitol v spoločenskej miestnosti všetci stíchli. Ignorujúc ich pohľady vyšiel dverami a vo chvíli keď bol od Mesačnej ubytovne dostatočne ďaleko, to konečne videl na vlastné oči. Hrdzavá hneď sa, od korienkov po končeky, z jej vlasov postupne vytrácala. Kedykoľvek bola v blízkosti nejakého upíra, ich farba sa zmenila. Ak bol pri nej iba on, ostávali popolavoplavé. Už skoršie si to všimol. Netušil prečo sa ta deje, prečo práve on. Istým spôsobom sa cítil týmto privilégiom poctený a zakaždým, keď zmenili svoju farbu jeho oči zasvietili pocitom hrdosti.
Hoci sa jej bál dotknúť, pritískal si ju na hruď ako keby bola to posledné čo mu na tomto svete ostalo. Opatrne sa k nej sklonil a nos zaboril do jej vlasov. Vdychoval ich vôňu. Vôňu veľmi zriedkavú, no predsa známu. Neopísateľnú. Vôňu, ktorú každých dvadsaťosem dní cíti slabo, no predsa zreteľne. Nedala sa s ničím pomýliť. Spomenul si, že rovnakú vôňu cítil aj za splnu. Vtedy keď spievala lune. Napadlo mu, že zrejme takto musí voňať noc, hviezdy a mesiac.
Kráčal pomaly, nikam sa neponáhľal. Chcel takto ostať čo najdlhšie. Jeho kroky boli stále pomalšie, no nezastal. Z neznámeho dôvodu sa preňho chvíle podobné tejto stali vzácne a pripomenulo mu to noc kedy ju držal v náručí po prvýkrát. Tentoraz to však bolo iné, niečo sa zmenilo.
Po chvíli zacítil Zera. Čím viac sa k nemu blížil, tým boli jeho kroky zdráhavejšie. Videl, že čaká pred bránou. Netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu a premeriaval si Hanabusu nedôverčivým pohľadom.
„Nikto ju nenútil, prišla sama.“ Objasňoval Hanabusa a dva metre pred Zerom zastal. „Prekvapilo nás to.“
„To si viem predstaviť,“ odvrkol. „Teraz sa o ňu postarám zase ja.“ Povedal chladne a nespúšťajúc oči z Hanabusu, vzal Mitsuki do náručia. Zero o krok ustúpil. Hanabusa sklesnuto pozrel na jej pokojnú spiacu tvár. Zabodol sa doňho osteň žiarlivosti. Cítil sa ukrivdený. Zovrel prázdne dlane a náhle mal pocit, že v jeho rukách niečo chýba.
Zero sa už chystal na odchod, keď v tom sa zastavil.
„Ha... Hanabu...sa,“ zašepkala zo spánku a Zero, ignorujúc jej slová vykročil k ich ubytovni.
So slabým úsmevom na perách sa Hanabusa otočil, no po pár krokoch sa zastavil. Mitsuki sa medzitým začala preberať. Pootvorila rozospaté oči, ukradomky pozrela na Zera.
„Už si hore,“ prehovoril a Mitsuki pozrela za jeho chrbát. Zažmúrila na Hanabusov vzďaľujúci sa chrbát a všimla si, že zastal. Ich pohľady sa na krátko stretli, no potom sa jej oči opäť zatvorili.
„Môžem ísť sama,“ namietla keď opäť precitla.
„Tú chvíľu to už vydržíš,“ zasmial sa Zero. Lakťom otvoril dvere a potichu vošiel do jej izby. Uložil ju do postele a keď sa pokúšala vstať, potlačil ju späť na vankúš a prikryl ju.
„Uzdravovanie ťa vyčerpalo, musíš si ešte oddýchnuť. Zajtra je škola.“ Povedal prísne a Mitsuki len prikývla. Hlava jej klesla na vankúš a opäť zaspávala. Zero sa pohol k oknu.
„Nie... prosím, nechaj ho otvorené,“ hlesla a chvíľu na to zaspala. Zero aspoň zatiahol závesy a potom sa nečujne vytratil.

Ráno bola Mitsuki ako vymenená. Hoci sa tvárila veselo, stále ju trápilo včerajšie stretnutie s Kuranom. Len pomyslenie, že ju porovnáva so Zbehom ju urážalo. Duchom neprítomne kráčala popri stĺporadí, no približujúce sa kroky ju prebrali až keď bolo príliš neskoro.
„Mi- tsu- ki!“ Ozvalo sa jej spoza chrbta a pri poslednej slabike ju Hanabusa zozadu objal okolo ramien.
,,Čo tu robíš?" Spýtala sa a lakťom sa pokúsila ho od seba odstrčiť. Jeho ruky ju však zovreli o to pevnejšie a Hanabusa si ju pritisol k hrudi. Pred nimi sa v polkruhu začali zhromažďovať dievčatá. Hanabusovi sa na tvári objavil pobavený úsmev a bradu si oprel o Mitsukino pravé plece.
,,Prečo zase prefekt?" Zahundralo jedno z dievčat.
,,To nie je fér!" povedala dotknuto druhá.
,,Aj ja chcem objatie! Idol -sama!" Zakričala ďalšia.
,,Prepáčte kvetinky ale môžem si Mi-chan nachvíľu požičať?" Žmurkne na hlúčik jedným okom a vtisne Mitsuki bozk do vlasov.
,,Takanako- san!" Prekričalo karhavo jedno z dievčat nesúhlasné a pobúrené hlasy ostatných.
,,Chce si Nočnú triedu nechať len pre seba!" Zvolala zozadu ďalšie a pomaly sa k nim začali približovať ako šelmy ku koristi.
,,Vidíš čo si spôsobil!" sykla mu Mitsuki do ucha.
,,Toto nevyzerá dobre..." Priznal. Ustúpil o pár krokov a Mitsuki ťahal za sebou. ,,Čo teraz?"
,,Bež!" Šepla, schytila ho za ruku a utekali preč s húfom rozhnevaných dievčat v pätách.
„Nevšimli si nás.“ Poznamenal Hanabusa po tom čo nič netušiaci kŕdeľ prebehol priamo pod nimi. „Skvelí nápad, Mitsuki,“ usmial sa a chrtom sa oprel o kmeň stromu. Obaja totiž sedeli na pochybne vyzerajúcom konári stromu, asi štyri a pol metra nad zemou. Hanabusa si natiahol nohy na konár, prekrížil v členkoch a ruky si zložil za krk. Mitsuki si sadla pred neho. Nohy spustila dolu a rukami sa oprela o konár medzi svojimi stehnami.
„Idiot. Musel si to urobiť, však? Teraz si spokojný?“ Spýtala sa uštipačne a dopálene stiahla hlavu medzi ramená.
„Čo ako?“ Nechápal.
„Prečo si ich tak provokoval? To vždy myslíš len na to ako sa zabaviť?“
„Nezabával som sa.“ Odvetil dotknuto. „I keď to bola sranda, mal som na to dôvod.“
„To by ma zaujímalo aký,“ nadvihla obočie a naklonila sa dopredu.
„Ty nevieš?“
„Nie, mala by som?“
„Ozaj nie? Tak je dobre.“ Zaklonil spokojne hlavu a úzkosť, ktorá sa ho začínala zmocňovať sa razom vytratila.
„Dokážem svoju myseľ pred pocitmi ostatných uzavrieť. Práve teraz... je to tak pohodlnejšie.“ Narovnala sa. Tvár sa jej zachmúrila a zahľadela sa na zem pod nimi.
„To je hlúposť,“ prehovoril po chvíli Hanabusa.
„Čo ty o tom vieš? Netušíš aké to je...“ Keď naňho znova pozrela, videla, že sa narovnal. Jednu nohu spustil do vzduchu, druhú pokrčil a predlaktie si oprel o koleno.
„Emócie, sú čiastočne stav mysle a ty potrebuješ kontakt s ostatnými ľuďmi. Či psychický alebo fyzický. Čo sa psychiky týka,“ pokrčil plecami, „musíš sa rozhodnúť sama.“ Naklonil hlavu na stranu, prebodol ju vyzývavým pohľadom a na tvári sa mu objavil lišiacky úškrn. „S tým druhým by som ti ale vedel pomôcť.“
„Čože?“ Nadvihla jedno obočie.
„Ak budeš potrebovať objatie,“ doberal si ju, „stačí povedať.“
„Ehm...“ zarazila sa a cítila ako jej sčervenali uši. „Nie, ale ďakujem.“
„Zaváhala si.“ Usmial sa víťazoslávne.
„Nezaváhala!“
„Klameš.“
„Nie, neklamem,“ sykla rozpačito.
„Ale hej. Vždy keď klameš myká ti pravým viečkom.“ Mitsuki zamrazilo.
„A na to si ako prišiel?“ Prebodla ho ostrým pohľadom.
„Neviem,“ pokrčil plecami. „Len hádam.“ Zaklamal, no v skutočnosti si to všimol len pred chvíľou.
„Výhovorky,“ zamrmlala a zahľadela sa na svoje ruky. Vtom ale pocítila ako sa konár mierne zaknísal. Mitsuki zdvihla hlavu a Hanabusa sa znova posunul bližšie k nej.
„Čo robíš?!“ vyštekla zhrozene a jedno koleno si pritiahla k hrudi. „Ostaň tam!“ Vystrčila pred seba varovne ukazovák keď sa posunul zase o niečo bližšie a začala sa odsúvať dozadu. „Varujem ťa, nepribližuj sa... ostaň tam kde si, počuješ?“ Znova sa posunula dozadu, na čo sa ozvalo tiché prasknutie. Pohľad jej padol na konár. Všimla si, že niekde v strede medzi nimi je odštiepená kôra.
„Mitsuki...“
Ten konár nás takto neudrží, zlomí sa,“ prerušila ho a znehybnela.
„Nie ak budeš bližšie ku mne.“ Posunul sa až k praskline. Naklonil sa dopredu a pomaly k nej natiahol ruku.
„Nerob, zbláznil si sa? Nechoď...“ Noha sa jej zošmykla a konár sa pod ňou zlomil. Hanabusa sa za ňou načiahol, no neudržal rovnováhu. Dopadol na chrbát a vďaka tomu že ju chytil, Mitsuki spadla naňho. Vtedy ju dnes už po druhýkrát obime okolo ramien a jej chrbát si pritisne k hrudi.
„Pusti ma.“ Rozkáže okamžite, no on jej odmietavo zabručí do vlasov. Jeho ruky sa okolo nej ovinú pevnejšie.
„V poslednej dobe vďaka tebe zažívam stále niečo nové. Pokiaľ si dobre pamätám, toto bolo prvýkrát čo som spadol zo stromu,“ zasmial sa potichu.
„Vidíš? V tom prípade by si mal prejaviť aspoň troch vďaky a pustiť ma.“ Zažiarila nadšením, no žiadnej reakcie sa nedočkala. „Alebo aj nie...“ povzdychla.
„Keď si vedela, že sa ten konár zlomí, tak prečo si nezoskočila?“ Vyzvedal. Nakrčil jedno obočie, naklonil hlavu na stranu a zahľadel sa na jej profil.
„Keby si nerobil hlúposti, nezlomil by sa a...“
„Na to som sa nepýtal,“ prerušil ju.
„A ty prečo si nezoskočil? Bola by som poľahky dopadla na nohy aj sama.“ Zahundrala a pokúsila sa vypostiť z jeho zovretia.
„Muž má vždy chrániť ženu, to je predsa jasné.“
„Ó, aké šľachetné,“ zamrmlala a naširoko otvorila ústa.
„To nech ťa ani nenapadne!“ Zahriakol ju lebo si uvedomil, že sa mu chystá zahryznúť do nadloktia.
Mitsuki sa chodidlami zaprie o trávu a začne sa spolu s ním prevaľovať zo strany na stranu. Ani vtedy však zovretie nepovolil.
„Tak ty ma nepustíš?“
„Hádaj! To tvoje vzpieranie sa mi začína do cela páčiť.“ Podpichne ju. „Okrem toho, Mitsuki...“ pokrčil nohy a naklonil hlavu dopredu. Mitsuki na líci pocítila jeho horúci dych. „Som si istý, že ak by si naozaj chcela, dostala by si sa z môjho náručia aj sama,“ šepol jej do ucha a v tej chvíli Mitsuki sčervenela. Dlane zovrela do pästí. Opäť sa išla prevaliť na bok, no tentoraz ho udrie do slabín.
„Aaau...“ Zastoná a jeho úsmev zmizne. Zahryzne si do pery. Spolu s Mitsuki sa prevalí na ľavý bok a pravou rukou sa chytí za rozkrok. „To od teba nebolo pekné...“ nadýchne sa po chvíli.
„Tak ma pusti.“ Povie jednoducho a veľavýznamne privrie oči.
„Ani keby si ma pohrýzla, tak by ti to nepomohlo, pokiaľ by si mi neodhryzla kus mäsa. Je jedno aká si silná, no ja som silnejší.“
„Hmm...“ Usmiala sa škodoradostne. Nad touto možnosťou sa nezamyslela...
„Ani to neskúšaj!“ Vykríkol. Nechal svoju ľavú ruku klesnúť na zem a Mitsuki sa ihneď odkotúľala pol metra od neho. Prevalila sa na brucho s rukami skrčenými pod hruďou a jej úškrnok sa po chvíli zmenil na úprimný úsmev.
Potom urobila kotúľ v pred a natiahla sa na zem tak aby ležali hlavami pri sebe. Hanabusa si zložil ruky pod hlavu a zavládlo medzi nimi ticho. Ani jeden nechcel prehovoriť ako prvý. Hodnú chvíľu len nepohnuto ležali a pozorovali oblaky plynúce po oblohe.
„Ako malá som takto často ležiavala s bratom,“ prehovorila Mitsuki napokon. „Takmer každé predpoludnie sme chodievali na malú čistinku neďaleko od domu. Ľahli sme si do orosenej trávy, sledovali zoskupujúce sa oblaky – presne ako teraz- a súťažili sme kto v nich nájde viac podobizní zvierat. Ja som vždy vyhrala, pretože Ren takmer okamžite zaspal a bol nepoužiteľný až do obeda. Pokiaľ sa jednalo o jedlo, bol nepredvídateľný. Vôňa teplého obeda ho v tú chvíľu prebrala ako rana do čela,“ zasmiala sa a ľavú ruku natiahla k oblohe. Roztvorenou dlaňou si zatienila tvár. Pozorovala nebeskú klenbu pomedzi prsty a náhle ju prepadol smútok.
„Veľmi ti chýba, však?“ Spýtal sa súcitne, i keď už poznal odpoveď.
„Um...“ prikývla a prekvapene sa na Hanabusu pozrela keď sa jeho ruka objavila tesne vedľa jej.
„Môžeme v tom pokračovať spolu, ak budeš chcieť.“ Povedal rozvážne a Mitsuki mu odpovedala slabým úsmevom.
„Možno to bude znieť ako klišé, no ďakujem, že si tu teraz so mnou. Zrejme,“ odmlčala sa, dlaňou napodobila hlavu psíka. „Zrejme som naozaj potrebovala spoločnosť.“
Hanabusa sa uškrnul. „A čo Kiryuu?“
„Zero je ako môj brat, no nadá sa s ním tak ľahko porozprávať úplne o všetkom.“ Ruka jej klesla na hruď. Dlaň zovrela do päste a zamračila sa. „Nie... to nie je to. Nemám na to odvahu,“ opravila sa.
„Takže som niečím výnimočný!“ Zasmial sa Hanabusa víťazne a opäť si zložil ruky za hlavu.
„Nie, vôbec,“ pokúšala sa ho vyviesť z omylu. „Len je väčšia pravdepodobnosť, že zabijem teba ako jeho. Takže sa nemusím báť, že by sa jedného dňa moje reči dostali k niekomu inému,“ dokončila chladne.
„Eh...“ zarazil sa. Z jej pohľadu mu prebehol mráz po chrbte. „To mi naozaj lichotí, ha-ha-ha. Teraz som úplne pokojný,“ zamrmlal a váhavo sa poškrabal na spánku.
„Od toho útoku pred jedenástimi rokmi som vždy, vždy bola sama. Vravela som si ´´ak to tak musí byť, tak bude´´ ,“ trpko sa zasmiala. „Ale teraz... neviem ako sa k nim mám správať.“
„Tak buď jednoducho sama sebou. Postav sa tomu čelom. Buď úprimná a povedz im ako sa cítiš, pochopia to,“ povzbudzoval ju. „Sú tvoja rodina.“
„Vieš čo je zvláštne?“ Odbila ho chladne a s nadvihnutým obočím si ho premeriavala ako blázna.
„Čo ako?“ Spýtal sa podráždene.
„Si génius, ale to že na akadémiu prišiel vlk, si si plne uvedomil až keď si to uvidel na vlastné oči. Nechápem to,“ zvraštila zamyslene obočie. „Niektoré veci ti naozaj dochádzajú pomaly, zrejme...“ Chytila sa za bradu a zatiaľ čo predstierala úporné premýšľanie, vpustila jeho pocity na okamih do seba. Pobavene sa usmiala. „Tvoje pocity sú nejasné. Cítiš sa polovičate a si zmetený. Nevieš vlastne čo máš robiť.“
„Hej ty!“ Prebodol ju ostrým pohľadom. „Prečo zakaždým meníš tému?“
„Prepáč, prepáč,“ zasmiala sa. „Nemôžem si pomôcť. Ale... asi sa musíš veľmi nudiť, keď sa zabávaš takýmto spôsobom.“
„Čo tým myslíš?“ Spýtal sa podozrievavo.
„Predsa máš rád Kanameho, alebo nie? Nemal by si teda prestať váhať a ostať na jeho strane?“
Táto otázka ho zaskočila. Áno, pomyslel si. To je pravda. Mám rád Kanameho- sama, chcem pri ňom navždy stáť ako jeho priateľ. Ale... nechápem to. Svoje srdce som už dávno uzavrel, tak prečo... Prečo sa cítim takto? Vtedy... Prečo som sa na Kanameho nahneval? Prečo keď nie som s ňou... akoby mi niečo chýbalo? Hanabusa sa odrazu prudko posadil. Pokrčil jednu nohu a predlaktie si oprel o koleno. Jeho tvár sa zachmúrila. Nechápem to. Kútikom oka postrehol, že sa Mitsuki zdvihla na lakte.
„Neviem,“ odsekol nakoniec a tým preňho táto konverzácia skončila.
„Prepáč, ak som povedala niečo čo som nemala.“ Šepla mrzuto a posadila sa.
„Neospravedlňuj sa, to nič nie je...“ Zamrmlal, no potom sa zarazil. „Ty Mitsuki, tá prísaha... čo vlastne znamená?“
„Naozaj to musíš vedieť?“ Spýtala sa, no Hanabusa mlčal. Sklonil hlavu, na tvár mu padol tieň. Mitsuki rezignovane pokrčila plecami.
„Nemá žiadne konkrétne znenie. Každá prísaha totiž môže byť iná. Tá, ktorú s Kuranovcami uzavrela moja rodina, sa však od tých základných veľmi líši.“ Na chvíľu sa odmlčala, zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Rovnako ako upírsky rod, aj mi máme svoju rodovú hierarchiu. Tá sa však neriadi výhradne podľa krvi. Klan Usamiovcov bol po krvi aj po množstve najväčší a najsilnejší, no podriaďoval Kráľovi.“
„Kráľovi?“ Spýtal sa Hanabusa a Mitsuki prikývla.
„Tak sme hovorili vodcovi najstaršieho rodu. V hierarchii nás vlkov, vládlo deväť klanov. Potomkovia prvých deviatich ´´mesačných detí´´. Prastarých vlkov, ktorým luna za ich česť, nezlomnosť a odvahu darovala dar...“
„Premeny na človeka,“ dokončil za ňu a zamyslene sa chytil za bradu.
„Ako to...?“
„To je jedno!“ Prerušil ju znova.
„Dobre teda, no je to len legenda. Nikto nevie či je to skutočne pravda. Teraz už nie...“ šepla sklesnuto a odvrátila sa.
„Teraz už nie? Chceš tým povedať, že kedysi to niekto vedel?“ Prekvapene na ňu pozrel, no neodpovedala. „Mitsuki,“ schytil ju za plece a vo chvíli keď ju k sebe otočil si všimol ako jej po líci stiekla jedna osamotená slza.
„Nechajme to teraz tak! Každopádne,“ odtisla jeho ruku a zotrela slanú cestičku čo jej ostala na líci, „deväť vedúcich klanov, sa podriaďovalo desiatemu. Klanu Satoh. Avšak ich rodová línia za posledných päť desaťročí začala značne upadať. Vďaka stále narastajúcemu strachu z Označovačov, ich prísahy stále slabli. Objavilo sa medzi nimi veľa zradcov. Viaceré rodiny sa od klanu oddelili a rozhodli sa žiť v ústraní, lebo si mysleli, že tak budú v bezpečí. Avšak opak je pravdou... Kvôli strachu a zbabelosti, týmto začal klan Satoh slabnúť. Môj otec, Usami Asaogi, bol vodca druhého a najväčšieho klanu. Ostatných osem klanov ho začalo prehovárať, aby zastúpil starého Kráľa, no ocko bol príliš hrdý a čestný. Na vládu nikdy nepomyslel. Vždy si vážil Satoh Takahira. Prejavoval staršiemu úctu akú si vždy za svoje činy zaslúžil a neobviňoval ho za chyby iných.“
„A čo to má spoločné s prísahou?“ Spýtal sa netrpezlivo.
„Absolútne nič. Ide o to, že napriek tomu čo všetko sme pre upírov urobili, len máloktorý si to naozaj vážia. Väčšina z aristokratických rodín nás má len za zveri. Kuranovci však boli iný a nie len oni. Prísaha, je neporušiteľný sľub. Po jej spečatení sa medzi Strážcom a Pánom vytvorí puto založené na vernosti. Prísaha, ktorú moja rodina uzavrela s Kuranovcami pred viac ako dvetisíc rokmi...“
„Tak dlho?!“ skočil jej do reči.
„Neprerušuj ma stále a počúvaj!“ Okríkla ho a udrela päsťou do hlavy.
„Dobre, prepáč...“
„Hovorím ticho! Bože...“ povzdychne a pokračuje: „Prísahou sme uzavreli dohodu, že budeme chrániť Kuranovcov aj za cenu života, hájiť ich záujmy a podporovať ich rozhodnutia. Oni na oplátku, nás berú ako seberovných a obraňujú nás a naše rozhodnutia. Naša prísaha je založená na vzájomnej dôvere, úcte, podpore a priateľstve. Boli však aj taký, čo ju porušili. To o čom Kaname vtedy hovoril... tieseň a bolesť, to je pravda. Porušiť prísahu je to najhoršie, čo môže vlk urobiť. Zradiť dokážu len silný jedinci. Duševne silný. Zradiť, je pre nás oveľa, oveľa ťažšie než si myslíš...“
„Na čo narážaš?“ Pozrel na ňu znepokojene.
„Moja mama mi o tom rozprávala. Ukázala mi to čo videla na vlastné oči a ja som skrz ňu cítila to čo vlk, s ktorým od mala vyrastala. Bolo to neznesiteľné, pamätám sa akoby to bolo včera. Myslela som, že sa mi z toho rozletí hlava. Tá bolesť je horšia než mučenie. Krv sa ti začne variť, telo ťa prestáva poslúchať. Bojuješ sám so sebou, so sľubom, ktorý si dal. Tvoje vnútro sa trhá, kričí a vrieska dovtedy než sa ti duša nerozpoltí. Heh, duševne silný? Myslíš, že by niekto duševne zdravý a silný niečo také urobil?“ Ruky sa jej pri tej spomienke roztriasli. „Len blázon by to spravil!“ Zavrčala medzi zuby. Trasúce sa dlane zovrela do pästí, kolená si pritiahla k hrudi. Len pri pomyslení na to jej prechádzal mráz po chrbte. Kolená si objala rukami.
„Ako porušíš prísahu, Mitsuki?“ Začal naliehať dúfal, že v tom čo ho napadlo sa mýli.