Posledná fáza mesiaca: 10- Strážca a pán

10- Strážca a Pán

Ani nevedela ako dlho to už trvá. Čas nevnímala. Dianie vo svojom okolí cítila len okrajovo. Striedavo sa ocitala v stave bdenia a bezvedomia, bolesť však pri tom cítila. Hlava jej trešťala, rana na krku akoby bola stále čerstvá, a šrámy spôsobené črepinami skla už temer nevnímala. Okolo seba začula tiché hlasy. Opäť naberala vedomie, no tentoraz ho už nehodlala stratiť. Pomaly pootvorila viečka. V očiach ju zaštípalo jasné denné svetlo. Skúsila to znovu, no videla nejasne. Predmety okolo nej sa jej zlievali do nejasných farebných machúľ. Dokázala však rozoznať niečí široký chrbát. Ležala v posteli, no miestnosť sa na jej izbu ničím nepodobala. Uvedomila si, že vnútri sa okrem nej nachádzajú ďalšie štyri osoby.
Znova ju premáhali mdloby, nemohla tam ale len tak ležať. Chcela si sadnúť a z úst jej unikol bolestivý ston. Ihneď zistila, že to bol hlúpi nápad a rukou sa chytila za bok. Týmto sa na ňu okamžite strhla všetka pozornosť. Osoba, sediaca na stoličke vedľa nej, sa nádejne otočila.
„Už sa prebrala!“ Zvolal Yagari s úľavou. Naklonil sa bližšie k nej a keď sa opäť pohla, dlaňou ju otcovsky pohladil po vlasoch.
„Opatrne,“ napomenul ju a na perách sa mu objavil slabý úsmev.
„S- strýko,“ prehovorila s námahou a opäť sa poobzerala okolo seba. Jej hlas znel ticho a trochu ochraptene. Prehltla sliny a skúsila to znova: „Kde som to?“
„V ošetrovni,“ odpovedal jej Zero, ktorý si medzitým pritiahol stoličku k druhej strane postele. Nadýchla sa, no v boku opäť pocítila bolesť.
„Dva dni si bola v bezvedomí,“ pokračoval Zero. „Poriadne si nás vyľakala. Báli sme sa, že sa už nezobudíš. Keď si sa teraz zobudila, uľavilo sa mi.“
„Aj mne,“ pritakal Yagari. „Váha, ktorú nesú tvoje laby nie je síce bohvieaká, no tvoje telíčko je odolné,“ uškrnul sa . Mitsuki sa zasmiala, no jej smiech prerušil potlačovaný ston.
„Nebuď ukvapená,“ zahriakol ju Zero, „preletela si stenou, na to nezabúdaj.“ Pri spomienke na onú noc si, však len meravo siahla na krk. Bola by najradšej, keby sa to nikto nestalo. Musela sa s tým ale zmieriť, je to riziko povolania.
„Chcem si sadnúť,“ povedala neúprosne. Mraštiac obočie od bolesti sa s Yagariho pomocou pomaly posadila a on jej vankúšmi podoprel chrbát. Pohľadom mu poďakovala. Svoju pozornosť sústredila na osoby neisto postávajúce pri dverách, pričom sa jej na perách objavil milo prekvapený úsmev.
„Takuma,“ oslovila ho a obaja upíri pristúpili bližšie, „dúfala som, že sa niekedy porozprávame. Ani za svet by mi ale nenapadlo, že za takýchto okolností.“
„Som prekvapený, že si ma pamätáš, Mitsuki-chan. Koniec koncov boli sme ešte deti. Vtedy ste nemali príležitosť sa zoznámiť,“ povedal a obrátil sa k osobe po jeho boku. „Toto je Kain Akatsuki, bratranec Aidoua.“
„Nedávno sme sa náhodou stretli.“
„Pravda, za veľmi nečakaných okolností,“ pritakal Akatsuki.
„Kedy sa to stalo?“ spýtal sa jej Yagari a podozrievavým pohľadom skákal z jedného na druhého.
„Keď som ušla,“ prezradila a previnilo zhrbila plecia. „Ale prečo sú vlastne tu?“ Spýtala sa Yagariho.
„Keď to zašlo až tak ďaleko, musia o tom vedieť. Zero nám už povedal čo sa stalo a...“
„Toto bol len začiatok,“ prerušila Yagariho Mitsuki a zahľadela sa do svojich dlaní.
„Čo tým myslíš?“ Zamračil sa Zero.
„Vtedy,“ začala a opäť si siahla na už zahojenú ranu, „keď ma ten upír pohrýzol, došlo mi to. Videla som to. Ten útok nebola náhoda, ani tie pred tým.“
„Bolo ich viac?“ prerušil ju šokovane Akatsuki.
„To teraz nie je dôležité,“ umlčala ho, „podstatné je, že boli naplánované. Boli to len návnady. Pešiaci, ktorých niekto ovládal. Preto som ich v meste nemohla zavetriť,“ pozrela na Zera, potom na strýka. „Preto mi pred dvoma dňami jeden unikol. Ten niekto ich kryje.“
„Takže keď sa im vyhýbali moje strely...,“ zamyslel sa Zero a Mitsuki prikývla.
„A videla si kto to je?“ Spýtal sa Yagari.
„Nie,“ priznala, „videla som len muža zahaleného v tieni. Mám pocit, že prítomnosť toho upíra som už raz cítila. Záblesk tej mysle... sa mi zdal povedomí. Bol nespokojný, pobúrený. Jeho bábky neboli tam kde mali byť. Poslal ich sem naslepo. Nešli po mne, prítomnosť vlka ich zaskočila. Ich pán ich buďto zámerne nechal v nevedomosti alebo sám netušil, že tu nejaký je. Hľadal niekoho o kom si myslel, že tu ešte bude.“ Tvár jej skamenela. Krátko pozrela na Zera a potom uprela pohľad na Ichijoua. „Chce dostať princeznú.“
Nastalo krátke ticho. Všetci boli touto správou šokovaný a zaskočený. Týmto nepríjemným prekvapením sa veci začali uberať celkom iným smerom.
„V tejto situácii sa nedá nič robiť,“ prehovoril Takuma napokon a ospravedlňujúcim pohľadom sa zahľadel na Mitsuki. „Musíme o tom Kanameho-sama okamžite informovať.“
„Chápem,“ sklopila pohľad.
„Nie je to len kvôli princeznej,“ objasnil jej a ignorujúc Mitsukin nechápavý pohľad pokračoval, „to, že napadli jeho strážcu, je akoby napadli jeho samého. Taká je prísaha.“
„Ani nevie, že som prežila,“ namietla odmietavo a nakrčila obočie.
„Skôr či neskôr,“ pripomenul Akatsuki, „dozvedel by sa to.“ V rýchlosti sa s nimi rozlúčili. Popriali Mitsuki skoré zotavenie a potom odišli.
Hneď ako ich kroky utíchli snažila sa Mitsuki dostať z postele, no márne. Nebola v stave kedy by sa so strýkom a Zerom hádala. Súhlasila teda, že nebude vstávať aspoň do večera. Riaditeľ jej medzitým priniesol plný podnos vynikajúceho jedla. Zhltla ho takmer okamžite. Potom pozastierali všetky okná a po dlhom prehováraní ju primäli k tomu aby si oddýchla. Dvere sa za nimi zatvorili a čas ubiehal. Mitsuki však nespala. Mala v hlave príliš veľký zmätok a pomyslenie na toho záhadného bábkara ju znepokojoval zo všetkého najviac. Videla síce do mysli toho mŕtveho upíra, no do mysle jeho pána nie. Jeho myseľ bola uzavretá, akoby bol pripravený na cudzí vpád. Pocity tej neznámej osoby vnímala len vďaka putu. To sa však prerušilo v okamihu kedy sa Mitsuki začala jeho poskovi hrabať v hlave. Jednu vec však ostatným zamlčala. Osoba, ktorá ovládala tých štyroch upírov, bol Označovač. Tým si bola istá. A mala neblahé tušenie, že nepracuje sám.
Slnko zapadalo a Mitsuki už nevydržala dlhšie ležať v posteli. Potrebovala pohyb. Čerstvý vzduch. So zatnutými zubami vyliezla z postele a ihneď sa zosunula na zem. Pozrela si na stehno. Obväz bol preč, rana bola dávno zahojená, no keď sa teraz postavila, tú bolesť ešte čiastočne cítila. Začala sa teda pomaly zviechať zo zeme. Tentoraz už opatrne. Na uzdravenú nohu prenášala váhu čo najmenej. Ťažko sa jej nadychovalo. Doudieraný bok ju bolel temer pri každom pohybe a bola naozaj rada, že nemala nič zlomené. Svoje veci nikde nevidela a nebolo sa čomu čudovať. Tvár jej posmutnela pri pomyslení na jej zakrvavený, potrhaný zvrchník.
Obzrela sa po ošetrovni. Na jednej zo stoličiek ležalo čisté oblečenie. Zrejme dúfali, že sa do rána odtiaľto nepohnem. Zahundrala v duchu keď držala v rukách čistú, novú uniformu. S oblečením teda podišla k posteli. Obliekla sa len z ťažkosťami a než si pozapínala blúzku, sňala si z pleca nepotrebné obväzy. Kravatu si ledabolo zastrčila do náprsného vrecka. Pod posteľou našla svoje po kolená vysoké šnurovacie topánky a pri ich obúvaní jej uniklo niekoľko bolestivých stonov.
I keď bolo okno zatvorené, cítila príjemnú vôňu chladného vzduchu. Pomaly sa blížila zima. Dni sa postupne skracovali a noci predlžovali. Tešila sa na prvý sneh.
Sako chytila do ruky a o sekundu na to sa za ňou dvere zatvorili. Pred hlavnými dverami budovy sa ale musela zastaviť. Prázdnou rukou sa oprela o ťažké dvere. Druhou sa chytila za bok a sťažka oddychovala. Ešte na jeden deň bude musieť zrejme spomaliť. S rezignovaným povzdychom teda otvorila jedno krídlo dverí a vykĺzla von. Nikam sa neponáhľala. Pomalým krokom nasledovala ubúdajúci mesiac a v jej chôdzi ani nebolo badať občasné pokrivkávanie. Treba to rozchodiť, hovorila si. Vietor, ktorý jej cez blúzku príjemne chladil boľavé telo a drevom poodieraný chrbát, k nej privial veľmi známi pach. Zaujímalo ju prečo je teraz vonku.
Mesiac čiastočne zahalili potrhané mračná. Mitsuki pomaly dokrivkala na miesto kam ju ťahal jej nos. Chvíľu to trvalo, no napokon ho uvidela. Bol otočený chrbtom k nej. Sedel na okraji fontány, neposedný vietor mu strapatil svetlé vlasy a zamyslený pohľad svojich tyrkysových očí zrejme upieral kamsi na oblohu. Ruky mal skryté vo vreckách nohavíc.
„Ahoj!“ Zvolala opatrne.
Hanabusa sa otočil. Pri pohľade na ňu jeho ustráchané vrásky zmizli a okamžite sa postavil.
„Nemala si ešte vstávať,“ povedal namiesto pozdravu po tom, čo ju prebehol očami. Mitsuki mlčala. Nepohla sa, tak napätým krokom prišiel až k nej.
„Vyzeral si zamyslene. Rozmýšľal si nad niečím?“
„Tak trochu,“ priznal a na sekundu sa zahľadel do zeme. „Nevydržal by som len tak sedieť v lavici, tak som sa šiel prejsť a nejako ma to dotiahlo až sem.“
„Mhmm.“ Prikývla. Obišla ho a so zvesenou hlavou sa vybrala k fontáne.
„Mitsuki,“ oslovil ju a ona zastala. „Prečo si mi to rovno nepovedala. Byť vlkom je snáď zločin?“
„Nevedomosť, je občas bezpečnejšia,“ vysvetlila ospravedlňujúco.
„Myslíš tým bezpečnejšia pre teba?“ Nadvihol obočie a Mitsuki uhla očami do trávy.
„Mala by si sa ešte vrátiť na ošetrovňu,“ povedal. Pohľadom upozornil na jej hlavu. Mitsuki sa rukou dotkla svojho čela.
„Ach, toto?“ Nadhodila. Až teraz si všimla, že ho má obkrútené obväzom. Prešla po ňom prstami a o malú chvíľku bolo ovínadlo dole.
„Dlho som spala... teraz už je to v poriadku.“ Otočila sa a ďalej kráčala k fontáne. Vtedy sa jej okolo pása obkrútili jeho paže. Pritiahol ju k sebe a zámerne stisol v náručí. Mitsuki unikol tichý bolestný ston. Stisla mu zápästie a ruky mu potlačila nižšie aby sa nedotýkal boľavého boku. Keď ale zovretie o trošku zosilnil, striasla sa a jej telo mu na okamih v rukách ochablo.
Svoje dlane presunul na jej ramená a keď sa opäť vzpriamila, oprel si bradu o jej ľavé plece.
„Nevyzeráš v poriadku,“ šepol jej do ucha. V jeho hlase počula obavy a prísnosť. Jeho slová ju zaskočili.
„Nemusíš predstierať, že sa o mňa bojíš.“ Čítala v ňom síce ako v otvorenej knihe, no oklamať sa nenechala. Čo povedal ju ale zaskočilo.
„Ja sám tomu nerozumiem... ale bojím. Je v tom nejaký problém?“ Spýtal sa keď mlčala.
„Nie, ja len že... Prekvapilo ma to, nič viac. Prepáč, že si sa musel strachovať.“
"V poriadku." Hanabusa dvihol hlavu a zamyslene sa zadíval na vodu, ktorá striekala z fontány.
„Ehm...,“ začala zdráhavo, „mohol by si ma už pustiť?“ Hanabusa sa pobavene uškrnul.
„Nepáči sa ti to?“ Uťahoval si z nej a uštipačne si ju privinul ešte bližšie.
„Tým to nie je.“ Odvrkla a zazrela naňho ponad plece. „Práve teraz je to ale trochu nepríjemné,“ zavrčala zlostne a silou ho od seba odstrčila. Obrátila sa mu čelom, no poodstúpila.
„Ešte si nemala nikoho, kto by ťa takto držal v náručí? Nijakého chlapca?“ Podpichol ju a nadvihol jedno obočie.
„Posledný,“ začala po chvíli a prebodla ho ostrým pohľadom, „kto ma takto zvieral v náručí,“ odmlčala sa, „bol potupený a zavraždený možno tým najhorším spôsobom.“
V tej chvíli Hanabusa ľutoval, že to povedal a po niekoľkých sekundách zahanbene uhol pohľadom.
„Ja...“ Začal ospravedlňujúco, no Mitsuki ho prerušila.
„Je neskoro,“ prehovorila narážajúc na čas. „Mala by som pomaly ísť,“ prešla okolo neho a ešte sa na okamih obzrela. „A ty tiež.“ Potom sa otočila a vracala sa do svojej ubytovne.
„Prepáč!“ Zavolal za ňou, no Mitsuki na to nereagovala. Hanabusa osamel a náhla úľava, ktorú pocítil keď ju videl stáť na nohách a hlavne živú, zmizla. Cítil sa hrozne. Učupil sa do trávy a rukami sa chytil za hlavu.
„Do šľaka!“ Zahromžil a päsťou udrel do zeme.

Vo chvíli ako sa za ňou dvere jej izby zatvorili, uvedomila si Mitsuki, že to prehnala. Nemala dôvod na to aby tak reagovala, nie skutočný. On za nič nemohol.
Chrbtom sa oprela o dvere a pomaly sa zviezla na zem. Na to, že prespala celé dva dni, bola príliš vysilená. Cítila sa viac unavená, ako pred tým, než upadla do bezvedomia. Na niekoľko minút si pritiahla kolená k hrudi. Nohy si objala rukami. Pozrela na posteľ a potom sa zahľadela na stenu pod oknom. Mala pocit akoby prebdela celé týždne. Oči však zatvoriť nedokázala. Únava a vyčerpanie zmáhali každý sval v jej tele, no spať sa neodvážila. Teraz sa spánku obávala viac ako pred tým. Vedela, že už ani sny nie sú bezpečné. Strach jej prenikal až do kostí. Strach z Označovača.
Nepohla sa až do svitania. Nohy jej tŕpli už hodiny. Tackavo sa postavila, prešla k oknu a otvorila ho dokorán. Vyzrela von. Nastavila tvár slnku a nechala si jeho lúčmi zohrievať tvár. Do izby prenikol studený vietor. Rozvlnil závesy a chvíľu sa jej preplietal vo vlasoch. Potom sa otočila a rukou sa dotkla dosky stola. Hodnú chvíľu tam zamyslene stála než sa pohla z miesta. Zvalila sa na posteľ a hľadela do stropu.
Do školy sa jej nechcelo ísť. Na vyučovanie sa ešte necítila. Zhlboka sa nadýchla a opäť pocítila bolesť v boku. Teraz už však znesiteľnú, na ktorú si večer ani nespomenie.
Vstala z postele a otvorila skriňu. Očami hľadala svoje sako, stále ležiace pri dverách. Zdvihla ho, prevesila cez operadlo stoličky a prezliekla sa do voľných čiernych teplákov. Než si obliekla vlnený sivý sveter, prezrela si strácajúcu sa podliatiu. Prstami si prehmatala bok a naozaj bola bolesť len minimálna. Potom sa až do noci bezcieľne prechádzala po izbe. V snahe utriediť si myšlienky neostala na jednom mieste viac ako desať minút.
Niečo ju však vytrhlo z premýšľania. Najskôr otočila len hlavu a hneď na to prešla k obloku. Zahľadela sa smerom k Mesačnej ubytovni. Cítila ho.
Vyskočila z okna a behom dvoch sekúnd sa ocitla na moste. Zrýchlený pohyb jej tiež už nerobil problém. Krátko sa usmiala. Prešla niekoľko normálnych krokov a ťahaná silou prísahy sa za pol sekundy ocitla pred dvojkrídlovými dverami. Váhavo siahla na kľuku a vošla. Vo chvíli ako sa za ňou dvere zatvorili uprelo sa na ňu niekoľko párov očí. Upíri prechádzajúci okolo sa zastavili a tí, ktorý posedávali na pohovkách a v kreslách, vstali. Pohľadom sa rozhliadla po prízemí, hore schodmi a očami sa zastavila niekde za rohom na prvom poschodí. Ignorujúc nesúhlasné hlasy a nenávistné pohľady vykročila pomaly ku schodom.
„Nečakal som, že sa tu objavíš,“ povedal Akatsuki, ktorý práve vošiel do spoločenskej miestnosti. Všimol si že je bosá.
„Prišla som za Kuranom.“
„A čo chceš Kanamemu- sama?“ Priskočila k nim Ruka. Mitsuki sa k nej obrátila, jej emócie ju zasiahli ako guľka.
„Ty,“ oslovila ju, „stále chováš city k tomu nesprávnemu.“ Podišla k nej a ukazovákom sa blížila k jej tvári. „Ukážem ti akým smerom by sa mali uberať,“ šepla a prstom sa dotkla špičky jej nosa. Nahliadla do jej spomienok, ukázala jej čo potrebovala a potom jej ruka opäť klesla k boku.
Ruka ostala zarazene stáť. Nebola schopná jediného slova a ponad Mitsukine plece pozrela na Akatsukiho.
„Mitsuki- chan,“ prerušil ich Takuma schádzajúci zo schodov. Prišiel až k nim a zastavil sa. Jeho tvár bola vážna.
„Nasleduj ma,“ pokynul jej, „Kaname ťa už očakáva.“ Vydal sa opäť ku schodom, no Mitsuki sa ešte zastavila.
Naklonila sa k jej plecu a šepla: „ Nezabudni na to čo som ti ukázala, Souen Ruka.“ Potom sa vydala za Takumom. Ruka sa strhla a chytila ju za rukáv.
„Odkiaľ vieš...?“
„Ruka!“ Prerušil ju Takuma. „Teraz nie...“
Neostávalo jej teda nič iné ako vlka pustiť. Ruka jej klesla k telu a než sa jej Mitsuki stratila z očí, bez prestania nedôverčivo hľadela na jej chrbát.
Prešli po dlhej chodbe až sa zastavili pred ebenovými dverami. Mitsuki sa zamračila. Netúžila po stretnutí s čistokrvným princom, ani s osobou, ktorá je s ním vo vnútri. Inak to ale nešlo. Takuma trikrát zaklopal. Z vnútra sa ozval Kuranov hlas a po vyzvaní Takuma pootvoril dvere.
„Kaname,“ oslovil ho a upír zdvihol hlavu od stola. „Už je tu...“
„Nech vojde.“ Odvetil. Pohodlne sa usadil v kresle, nohu preložil cez nohu a s úsmevom plným istoty a očakávania si hánkami podoprel hlavu.
Takuma jej podržal dvere. Zdráhavo prekročila prah a ihneď ako vošla do miestnosti ešte viac sa zachmúrila.
„Mitsuki!“ Zvolal Hanabusa, ktorý stál vedľa Kanameho stola. „Čo tu...?“
„Nemala na výber,“ prerušil ho Kaname. „Verný pes vždy pribehne keď sa vráti jeho pán... však je to tak, Takanako Mitsuki?“ Pri tej fráze Hanabusovi zovrela krv v žilách, no ovládol sa.
Mitsuki na Kanameho zazrela. Inokedy by hrdo vztýčila hlavu, no teraz jej neostávalo nič iné len sklopiť pohľad. Nohy ju nepočúvali. Váha prísahy ju nútila sa podriadiť, no ona odmietala. Už nikom neverila, preto sa vzpierala.
Na čele jej vystúpil studený pot. Roztriasla sa a zatínala päste v snahe dostať svoje telo pod kontrolu.
„Vidím, že si stále rovnako vzpurná, ako keď si bola ešte dieťa.“ Uškrnul sa pobavene.
Napokon sa jej pravá noha podlomila a ona klesla na koleno. Dvihla pravú ruku. Roztrasenú dlaň si priložila na srdce a uklonila sa.
„K-K-Kaname- sama,“ vykoktala pokorne. Hlas sa jej triasol.
„Nemusíš si predo mnou kľakať, vstaň,“ povedal a Mitsuki prudko vydýchla. Svaly na pleciach sa jej uvoľnili. Opäť ju zaliala raňajšia únava a ona pomaly vstala.
Kaname pokračoval: „Správa o tom, že si nažive ma... príjemne prekvapila.“ Vycítila jeho nepriateľstvo a zášť, no nerozumela tomu. Prebodol ju ostrým pohľadom. Vstal. S ladnosťou šelmy plížiacej sa za korisťou, kráčal okolo nej. Skúmal ako sa za tie roky zmenila a potom sa oprel o dosku stola.
„Vernosť tvojho otca bola vždy nespochybniteľná. Teraz sa musí v hrobe obracať,“ povedal a Mitsuki sa zamračila.
„Toľké roky si utekala... a na čo vôbec? Jedenásť rokov si sa len tak pretĺkala, živorila. A vo chvíli, keď Kuranovci potrebovali svojho strážcu, si sklamala.“
„Kaname, nemyslím že...“ Bránil ju Takuma.
„Ale...“ prerušil ho čistokrvný, „ale chápem to. Avšak,“ namietol so zdvihnutým ukazovákom a zamyslene sa chytil za bradu, „zaujímalo by ma aké to bolo...“
„Čo tým máš na mysli?“ spýtala sa Mitsuki a kútikom oka zazrela ako naňho Hanabusa zamračene pozrel.
„Nelákalo ťa to? Po celých jedenásť rokov, a ešte aj teraz, keď si sa z vlastného presvedčenia vzpierala sile prísahy... Cítila si tú bolesť, však?“ Vyzvedal. Z jeho pohľadu sršala škodoradosť. Teraz Mitsuki došlo kam tým mieri a pohŕdavo mu pohľad opätovala.
„Prezraď mi, Mitsuki, aké to bolo, cítiť počiatočnú tieseň Zbeha?“
„Ty...“ zavrčala cez stisnuté zuby a ruky zovrela do pästí.
„Kaname, to stačí!“ upozornil ho Takuma.
„Máš pravdu, prepáč mi. Bolo to odo mňa hrubé a detinské“ priznal. „No i tak... v každej rodine sa nájde nejaká čierna ovca.“
Toto už Mitsuki nevydržala a i keď mala pocit, že jej roztrhá dušu vrhla sa naňho.
„Seiren...“ povedal akoby jej reakciu očakával.
Za Mitsuki sa objavila sivovlasá upírka a skôr, než Mitsuki stihla konať, rukou jej prekryla oči. Z dlane je vyšlo slabé svetlo. Mitsuki popadli mdloby. Jej pobúrené emócie skrotli a premohol ju tvrdý spánok.
„Mitsuki,“ priskočil k nej Hanabusa a zachytil ju skôr ako spadla na zem.
„Len spí,“ usmial sa pobavene Kaname. „Musela byť poriadne unavená, ledva stála na nohách. Dokonca aj po dvoch dňoch v bezvedomí, liečenie vyžaduje veľa síl a som si istý, že včera vôbec nespala.“
Hanabusa ju vzal do náručia a poriadne sa zadíval na jej spiacu tvár. Naozaj, pomyslel si. Bola poblednutá, mala tmavé kruhy pod očami a jej hrdzavohnedé vlasy s jej pleťou ostro kontrastovali.
„Bude lepšie ak si pred tým než sa vráti trochu oddýchne,“ pokračoval Kaname. „Odnes ju do prázdnej izby a necháme ju trochu prespať.“
„Áno, Kaname-sama,“ odvetil Hanabusa a keď sa pohol Mitsuki sa v jeho náručí zahniezdila. Hanabusa zastal. Jej tvár sa zachmúrila, no nezobudila sa. Ľavou rukou zovrela klopu jeho saka. Hlava jej skĺzla z Hanabusovho pleca až sa jej čelo dotklo jeho odhaleného krku.
Hanabusa rozšíril oči, videl to čo ona. Videl to o čom sa jej snívalo. Rodina, pocit bezpečia. Malé dievčatko s popolavoplavými vlasmi, hrajúce sa s plnoletým hnedovlasým chlapcom. Potom sa výjav zmenil. Štyri vĺčatá pobehovali v čerstvo napadnutom snehu a do papuliek chytali padajúce snehové vločky. V tom najväčšom spoznal Mitsuki, ako šteňa bola nehorázne zlatá. Tie ďalšie tri boli sivo-čierne. Na chlp rovnaké.
Jedno z nich začalo skákať po Mitsuki v snahe získať si jej pozornosť, no ďalšie doňho vrazilo. Zlostne vrčalo a štence sa začali medzi sebou hašteriť. Mitsuki nadobudla ľudskú podobu a mláďa, ktoré to všetko začalo dvihla do vzduchu. Opatrne zovrela jeho telíčko pod prednými labkami a na dĺžku svojich rúk ho držala pred sebou. Mohla mať tak tri- štyri roky.
„To nemóžeš. Nebuď zlá,“ karhala mláďa a potom sa usmiala. „Na svoje sestričky musíš byť milá.“ Pritiahla si chlpáča k hrudi a keď ju šteňa začalo oblizovať rozosmiala sa. Ostatná dve skočili na ňu tiež. Mitsuki spadla na zem a radostne sa s mláďatami váľala v snehu.
Potom ale vĺčatá zmizli. Mitsuki osamela a zmetene sa obzerala. Premkol ju strach. Bojazlivo blúdila medzi stromami. Ponáhľala sa. Bežala snehom a volala do noci, no nedočkala sa žiadnej odpovede.
V diaľke zazrela dym a plamene. Nocou sa rozľahol ženský výkrik a skučanie šteniat...
Hanabusa sa strhol. Mitsukina tvár odkvicla na bok a jej telo sa zachvelo.
„Čo si videl?“ Spýtal sa Kaname a so záujmom sa odlepil od stola.
„Čože?“ Zdvihol zmetene pohľad. Na spánku sa mu perlila kvapôčka potu.
„Pýtam sa čo si videl?“ Pristúpil bližšie. „Čo ti ukázala?“ Natiahol ruku.
„Ja...“ začal, no vo chvíli ako sa Kaname dotkol jej líca skamenel. Pocítil nevysvetliteľný hnev.
Kanameho sa najprv zamračil a potom mu pery zvlnil chápavý úsmev.
„Nič...“ povzdychol. „Presne ako som tušil. Dokonca aj keď spí, udržuje svoju myseľ stále bdelú a len keď cíti, že je v bezpečí, nechá svoju myseľ otvorenú. Máš šťastie Hanabusa,“ pozrel naňho príkro a Hanabusa sebou mykol. „Mňa do svojej hlavy odmieta pustiť. Keď som sa jej dotkol, vztýčila si okolo mysle múr a ten sa nedá nijako obísť.“
Otočil sa mu chrbtom a vrátil sa k stolu.
„Možno je pre ňu lepšie keď mi nedôveruje,“ zamrmlal nečujne a opäť sa posadil do kresla.
„Môžeš ísť Hanabusa,“ pokynul, „nechaj ju nech si chvíľu pospí.“