SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledná fáza mesiaca: 09- Pravá tvár vlka

09- Pravá tvár vlka

Ráno ju prebudilo klopanie na dvere.
„Čo jééé?“ Zamumlala a tackavo vyliezla z postele. Klopanie neustávalo. „Áno, hneď to bude!“ Zakričala keď sa obliekala. Ustlala posteľ a znova zaklopanie.
„Ktorý idiot...“ začala a prudko otvorila dvere.
„Aj tebe dobré ráno,“ poznamenal Zero sarkasticky. „Poďme, raňajky čakajú.“ Chytil ju za zápästie a rýchlo ju ťahal do riaditeľovho domu. Pohľad na krstného Kaiena pobehujúceho po kuchyni v ružovej zástere ju príjemne prekvapil. Raňajky boli vynikajúce a hoci sa v detstve Mitsuki s Kaienom vídala len málo, nemohol si odpustiť spomínanie na hlúposti, ktoré vtedy vyvádzala.
Deň ubehol možno až prirýchlo. Slnko zapadlo, vystriedal ho mesiac a práve vtedy keď sa Mitsuki prechádzala po okolí uvedomila si, že nie je sama.
„Ah, to si ty,“ uvedomila si po chvíli a hneď ako sa otočila jej pohľad sa stretol s Hanabusovím.
„Čakala si niekoho iného?“ Pokúsil sa o žart a Mitsuki ho len mlčky sledovala. „Včera som ťa čakal,“ priznal, „no neprišla si.“
„Nemala som čas,“ zaklamala.
„Alebo skôr chuť,“ poznamenal a usmial sa. Mitsuki zalial rumenec. Z neznámeho dôvodu sa cítila previnilo a uhla pohľadom.
„Takže predsa len...“ zašepkal sklamane. „Tušil som to.“
„A nemám príliš chuť rozprávať sa o tom ani teraz.“ Prebodla ho príkrym pohľadom.
„Tak sa rozprávajme o niečom inom,“ povedal vážne a prosebnými očami upútal jej pohľad.
„Č-čože?“ Zahabkala šokovane. Cítila, že to myslí naozaj vážne a práve to ju znepokojovalo.
„Môžeme sa rozprávať o hocičom inom, ak chceš.“ Zopakoval.
„Prečo?“
„To je jednoduché,“ posadil sa na trávu. „Chcem, aby si mi dôverovala.“
„A mala by som?“ Nadvihla nedôverčivo ľavé obočie.
„Povedala si, že to aspoň skúsiš.“
„Aaaach,“ vzdychla bezradne a poškrabala sa na temene. „Prečo si vlastne tu? Prečo si neodišiel?“
„Nechcelo sa mi ísť domov,“ pokrčil plecami a hneď na to sa uškrnul. „Na viac... by som ti určite chýbal.“
„Si si sebou nejako istý,“ zložila si ruky na hrudi a na tvári sa jej objavil zlomyseľný výraz.
„Len žartujem,“ zasmial sa. „Ale ktovie?“ Nadhodil a po chvíľke ticha ju vyzval nech si sadne.
„Neviem, či by som mala,“ odvetila podozrievavo a váhavo pristúpila bližšie.
„Ja nehryziem,“ chlácholil ju. Ihneď si však uvedomil aký nonsens vypustil z úst. „Veď vieš ako to myslím...“ prevrátil očami keď sa jej na tvári objavil kamenný výraz.
„Hmm,“ dumala. Čupla si pred neho a ruky si oprela o kolená. „No neviem... Si upír, tak mi to vysvetli,“ zapárala a ostrím pohľadom sa mu zarývala do očí. Jej slová ho podráždili. Cítil sa akoby ho porovnávala s beštiami. Vymrštil ruky. Prstami jej zovrel nadloktia a prudko ju pritiahol k sebe, až mu takmer spadla do lona. Jeho konanie ju prekvapilo. Nebola schopná zareagovať.
„Som upír,“ priznal a zasyčal jej do tváre. „Máš s tým nejaký problém?“ Spýtal sa a keď sa mu pokúšala vykrútiť. Nevedomky si ju pritiahol bližšie. Nosmi sa takmer dotýkali.
„Ak chceš, môžem ťa pohrýzť.“
„Nie, ďakujem,“ sykla cez zaťaté zuby.
„Tak si sadni a prestaň,“ uzavrel a sotil ju vedľa seba.
„My sme pekný nervák...“ uškŕňala sa. Drgla doňho plecom a neprestávala si ho doberať dokým sa znova neusmial. Potom sa rozhovorili sami od seba. Mitsuki sa potrebovala upokojiť a táto nevinná konverzácia jej prišla vhod. Už dlho nebola schopná sa s nikým cudzím takto neviazane rozprávať a presne ako Hanabusa prisľúbil, k včerajšej téme sa nevracal. Podobnými rozhovormi trávili takmer každú noc. Prázdniny sa pomaly chýlili ku koncu a keď sa všetci Hanabusovi priatelia vrátili, Akatsuki sa k nim raz pripojil a so záujmom oboch sledoval.

V predposledný deň prázdnin dostala Mitsuki späť všetky svoje zbrane. Vzhľadom k tomu, že odteraz bude pracovať pre asociáciu ako lovec, nemal na výber. Bolo by príliš nebezpečné nechávať ju neozbrojenú, vzhľadom na situáciu. Netušili však, že ich čaká prekvapenie.
Aby si oddýchla od učenia, vybrala sa Mitsuki na prechádzku. Slnko práve zapadalo. O chvíľu mali večerať a prekvapilo ju, že Zero tam už bol. Riaditeľ mal veľa práce, takže prípravu večere nechal na nich. Práve keď si vyzliekala zvrchník sa zarazila.
„Stalo sa niečo?“ Spýtal sa Zero znepokojene.
„Máš u seba zbraň?“
„Samozrejme,“ odvetil a ukázal jej podpažné puzdro. „Prečo?“ Vo chvíli ako sa naňho pozrela, mu to došlo.
„Koľko ich je?“ Spýtal sa.
„Traja,“ odvetila. Sprudka dýchala. Jej oči nadobudli ostrý lesk, telom jej prebehla triaška.
„Choď si po veci!“ Vykríkol a vybehol von. Mitsuki bola hneď za ním.
„Je príliš neskoro.“ Bežali medzi stromami smerom k Mesačnej ubytovni. „Už sú tu.“
„Kde pres...“ Nad nimi sa objavil tieň.
„Pozor!“ Odstrčila Zera a upír, ktorý sa na nich vyrútil z koruny stromu, skočil priamo na ňu. Obaja spadli na zem a medzitým ako s ním Mitsuki zápasila, Zero sa postavil na nohy. Vytiahol zbraň. Mitsuki upírovi vrazila päsťou a on jej zasyčal do tváre. Skrčila pod neho nohy. Chodidlá zaprela o jeho brucho a nohami ho sotila za seba. Upír dopadol na všetky štyri, presne ako zviera. Zero vystrelil, no guľka sa mu vyhla.
„Čo, pre boha...“ zamračil sa. Upír sa zvrtol. Prchal ďalej a Mitsuki mu bola v pätách. Hrdzavohnedá srsť sa jej zaleskla v svetle zapadajúceho slnka. Vyrazil za nimi, no vtedy sa naňho vrhol druhý upír. Prekvapil ho. Vyrazil mu zbraň z ruky ale tá našťastie, vďaka reťazi, nedopadla ďaleko. Na sekundu sa rozhliadol po okolí a kútikom oka zbadal tretiu postavu. Blížil sa k nim a bežal Mitsukiným smerom. Zero odsotil svojho protivníka. Zohol sa po zbraň a než sa narovnal, upír sa naňho vrhol znova. Sekol po ňom rukou. Zero sa mu vyhol a rukou mu zovrel spánky. Upír zakvílil od bolesti. Zero mu priložil zbraň k hrudi, náboj mu prevŕtal srdce a jeho telo sa obrátilo v prach. Tretí upír prebehol okolo neho. Zero vyrazil za ním, no upír buď sa mu strácal v korunách stromov, alebo ho každá strela minula.
Mitsuki skočila prchajúcemu upírovi na chrbát. Než doňho ale stihla zahryznúť, striasol ju a pokúšal sa bežať ďalej. Za sebou počula zvuk streľby. Na okamih zaváhala. Otočila sa a v ten okamih sa na ňu upír vrhol. Mitsuki sa prevalila a upír padol na kolená. Nestačila sa však zaprieť labami. Level E ju chytil za chvost a prudko ju pritiahol k sebe. Na okamih nadobudla podobu človeka. Lakťom ho udrela zboku do hlavy. Potom sa premenila naspäť a skočila naňho. Chňapla mu po hlave, no on sa uhol a uchopil ju za srsť na krku. Zubami mu stále chňapala po tvári. Upír ju ťahal od seba a päsťou ju udrel do boku. Mitsuki zakňučala. Vrhla sa prchajúcemu upírov na chrbát a zubami mu strhla kabát. Zavrčala. Opäť mu bola v pätách a dúfala, že sa Zero čoskoro objaví. Vôbec sa jej to nepáčilo. Nemohla dostať situáciu pod kontrolu. Nie ako vtedy, a to ju znepokojovalo. Neustále mala pocit, že ich niekto pozoruje.
Upír sa na okamih zastavil. Na čistine okolo starej opustenej ubytovne. Rozhliadol sa okolo seba a rozbehol sa ďalej, no stratil tak čas. Mitsuki mu skočila na chrbát. Ihneď sa ju snažil zhodiť, tak mu zahryzla do pleca. Prednými labami sa mu zakvačila za ramená a práve vo chvíli, keď mu zubami chňapla po šiji, dobehol ich tretí upír. Zero bol hneď za ním, no on už priskočil k zápasiacej dvojici. Oboma rukami zdrapol Mitsuki za srsť na chrbte. Otočil sa s ňou niekoľkokrát dookola a odhodil ju smerom k budove. Mitsuki preletela oknom. Do pleca a nohy sa jej zabodli črepy skla. Pozviechala sa na nohy. Vytiahla si úlomky z rán a od zlosti sa priam triasla. Neobťažovala sa premeniť na vlka. Vyskočila rozbitým oknom von a strhla na zem upíra, ktorý sa Zerovy vrhol na chrbát. Obaja ostali šoku. Upír, ktorý ju odhodil jej obkrútil ruky okolo pása. Ten, ktorého prenasledovala sa chvíľu dezorientovane obzeral okolo seba. Tváril sa akoby nemal poňatia, čo sa deje. Akoby ho pred tým niekto ovládal. Prebral sa až vtedy keď sa mu vyhla ďalšia Zerova strela.
Mitsuki sa medzitým pokúšala vykrútiť zo zovretia upíra, alebo si aspoň chrániť rebrá. Stále to nechápala. Vedela, že jedného Zero zastrelil. Cítila, že z jeho tela ostal iba prach. No objavil sa štvrtý upír. Jej veznitel medzitým využil príležitosti. Zahryzol sa jej do pleca a Zero počul ako vykríkla. Nezahryzol však hlboko. Vedela, že to bude bolieť ako čert, no musela sa mu vytrhnúť. Natiahla ruku dozadu. Chytila upíra za vlasy a vo chvíli keď mu trhla hlavou dozadu sa mierne predklonila. Zastonala od bolesti. Po pleci jej tiekla krv. Zaprela sa o upírove ruky a hlavou mu vrazila do brady. Lebo bol privysoký, na zem nedočiahla. Kopla ho pätou do kolena a upír ju pustil na zem. Otočila sa v podrepe. Podrazila mu nohy a rýchlo sa ponáhľala na pomoc Zerovi. Jednému z upírov skočila na chrbát. Kolenami sa zaprela o jeho boky a skôr ako sa po nej načiahol zlomila mu väz. Bezvládne telo padlo na zem.
Upír, ktorý ju pohrýzol sa postavil. Rozbehol sa k Mesačnej ubytovni a svojho spoločníka nechal za sebou.
„Bež za ním!“ Zakričal Zero. Okolo nej sa nahrnulo svetlo. Hrdzavo hnedé vlasy si prehodila na chrbát, zmenila sa na vlka a o chvíľu sa stratila. Upíra, ktorý ostal, Zero strhol na zem. Obkročmo mu sadol na chrbát, aby mal istotu, že neminie. Priložil mu hlaveň pištole k hlave a potiahol spúšť. Upír sa pod ním premenil na prach a on bez otáľania vyrazil za Mitsuki. Tej sa počas behu niekoľkokrát podarilo strhnúť utečenca k zemi. Vždy ju ale odhodil na bok a bežal ďalej. Už boli pri Mesačnej ubytovni. Počula ako sa Hanabusa a ostatný rozprávajú. Cítila ich prekvapenie keď si uvedomili čo sa deje. Musí to skončiť. Hneď.
Upír zastavil. Zero bol necelých dvesto metrov od nich a Mitsuki na upíra skočila. Ten ju však zrazil na zem. V dome začula pohyb. Upír ju schmatol za srsť, no tentoraz to bolo iné. Akoby mu niekto prepožičal silu. Obrovskú silu. Zatočil sa s ňou a odhodil ju s takou silou, že prerazila stenu druhého poschodia. Narazila o stôl, rozlámala posteľ. Drevené trámy držiace baldachýn sa zrútili do trosiek dreva.
„Mitsuki!!!“ Vykríkol Zero. Upír sa obrátil k nemu. Z kútikov úst mu stále kvapkala jej krv. Zamieril naňho, no v tej chvíli začal upír kričať v agónii, ktorú pôsobili plamene šíriace sa po jeho tele. Jeho pohľad sa stretol s Akatsukim. Spolu so Senrim stál pri rohu budovy. Zero mu kývol a všetci traja sa rozbehli do vnútra.
Matrac a vankúše stlmili jej dopad. Mitsuki sa pomaly vyplazila spopod baldachýnu a úlomkov dreva. Tackavo sa zdvihla, no už nevládala stáť. Nohy sa jej podlomili a jej telo sa zvalilo do prachu.
„Rýchlo, tu je to!“ Začula nejaký dievčenský hlas a náhlivé kroky. Pozrela tým smerom a všimla si, že dvere sú otvorené. Srsť mala plnú omietky a triesok. V ľavom oku ju pálila krv. Bolelo ju celé telo. Cítila ako sa jej srsť zliepa krvou a zahmlievalo sa jej pred očami. Naposledy sa pokúsila postaviť, no tentoraz sa ani nezdvihla zo zeme.
Niekto vbehol do miestnosti. Štyri postavy stojace pri dverách sa jej rozmazávali a počula ďalšie blížiace sa kroky.
„Mitsuki?“ Začula veľmi známi hlas a len s ťažkosťami zaostrila na blondiaka s tyrkysovo modrými očami. Pokúsila sa aspoň plaziť. No jej laby len zaškriabali o podlahu. Kvôli zranenej nohe sa pretočila na bok a videla ako si Hanabusa kľakol k nej. Neisto ju poškrabal za ušami a prstami jej vošiel do srsti medzi lopatkami. Na okamih privrela oči. Mala taký zvláštny pocit bezpečia. Zazrela ako sa Zero s Akatsukim v závese vrútil do miestnosti a nadobúdajúc ľudskú podobu sa pomaly pretočila na chrbát. Niečia ruka jej odhrnula vlasy z tváre. Počula Zerov hlas, cítila jeho dotyk na ramenách ako s ňou jemne trasie, no nevládala ostať hore. Pohľadom naposledy našla Hanabusove oči a potom upadla do bezvedomia.

Všetci sa zhlukli okolo dievčaťa. Hlupáci, ani si nevšimli, že ich sledujem. V tme zažmurkal pár modrých svetielkujúcich očí. Zafúkal vietor, no s dlhými tvrdými štetinami takmer nepohol. Zo strechy opustenej budovy skupinku niečo pozorovalo. O zašlé šindle zaškrípali ostré čierne pazúry a temne čierny vlk o veľkosti medveďa hľadel do diaľky. Vo svite mesiaca sa zaleskla ostro modrá srsť na jeho ňufáku a ušiach. Svietiace oči dravo sledovali ako bezvedomé vlčie dievča odnášajú preč. Výraz týchto očí sa nikdy nemenil. Bol to pohľad, ktorý paralyzoval. Pohľad túžiaci po strachu. Pohľad vyhľadávajúci zúfalstvo. Pohľad živiaci sa beznádejou. Avšak predsa len boli oči tvora prázdne, zahmlené. Prostredníctvom nich všetko sledoval niekto iný. Ich mysle boli teraz jednou. Vďaka tomu tvora ovládal.
Na teraz už videl dosť. Prikázal zvieraťu, aby sa k nemu vrátilo. Chvíľu na to, osoba sústredene sediaca v mohutnom čalúnenom kresle, otvorila oči. Na tvári sa mu objavil potešený úškrn. Jeho hra prebiehala ako si predstavoval. O chvíľu príde finále. Pomyslel si. Zosunul sa hlbšie do kresla a spokojne si prehodil nohu cez operadlo. Spočiatku rozmýšľal, že najsilnejšieho poskoka zo štvorice nechá prežiť, no ten úbožiak urobil niečo, čo nemal. Bola chyba ochutnať krv Usamiho prvorodenej dcéry. Niečo také sa neodpúšťa. Siahnuť na niečo, čo už dávno patrí jemu sa nevypláca. I keď daná osoba o tom ešte nevie. No nebude mať na výber. Proti Označovačovi ,neskúsené mláďa ako je ona, nič nezmôže. Privlastní si ju a vďaka nej dosiahne čo chce. Pomstu a nadvládu. Po tom čo videl ako sa mu plán takmer vymkol spod kontroly, dostal sa do nepríčetnosti. Túžil ju tiež okúsiť. Celú si ju vychutnať, no musí byť trpezlivý. Najopojnejší spôsob ako získať moc vlka, je cez krv a cez srdce.
Pri spomienke na tvár mladého Aidoua sa zasmial.
„Nie si príliš spravodlivá, Mitsuki-chan,“ povedal a jeho záludné oči sa upierali do temnoty noci. „Nechceš tým okolo seba ukázať svoj strach, svoju bolesť, svoju zlobu, svoju nenávisť. Túžbu po pomste. Všetky tie emócie. Čisto pudové, čisto zvieracie. Pravú tvár vlka.“ Možno by som im ju mal ukázať. Oči mu horeli nedočkavosťou. Ústa mu skrivil zlomyseľný úsmev. Už čoskoro...

Dodatek autora:: 

Písané pri piesni: http://www.youtube.com/watch?v=5ZwMbY-leMM
Či si ju pri čítaní počúvnete, je vaša vec. Či sa vám ku kapitolke bude hodiť, taktiež.Smile
Prajem príjemné čítanie, pokračovanie na budúci týždeň...Laughing out loud:D

5
Průměr: 5 (1 hlas)