Posledná fáza mesiaca: 12- Skrývané pocity

(trvalo to dlho , ale konečne predsa len prajem pekné počítanie, hádam to bude stáť aspoň za to )

12- Skrývané pocity

„Musíš zabiť svojho Pána.“ Povedala zachmúrene, no do tváre mu nepozrela. Hanabusove oči sa zarazene rozšírili. „Keď to urobíš, tvoja duša, hoci je nehmotná, sa roztriešti. Srdce sa ti rozbúši a na krátky okamih ťa ovládne pocit neuveriteľnej sily a slobody. Potom ale tvoje srdce zamrzne v neznesiteľnom kŕči a čas akoby sa per teba obrátil. Vraciaš sa vo svojich spomienkach úplne na začiatok. Postupne sa vymazávajú, jedna po druhej, až nakoniec zabudneš všetko. Minulosť, emócie, myslenie. Všetko je preč. Koniec. Taký aký si býval, už neexistuješ. Tvoje telo sa začne meniť a rásť proti tvojej vôli. Premena sama o sebe nie je bolestivá, no v tomto prípade premenou navždy stratíš svoju ľudskosť. Je to skutočné utrpenie, a to utrpenie a zúfalstvo ťa potom živia. Neostane z teba nič iné ako zviera. Krvilačné zviera.
Takto vznikajú Zbehovia. Ich srsť sčernie. Na ňufáku a špičkách uší sa sfarbí do modra rovnako ako ostro lesknúce sa oči. Laby zmohutnejú a vyrazia z nich ostré zahnuté pazúry. Ani keby som Kanameho nenávidela, nikdy by som to neurobila,“ zavrčala zhnusene. Opätovala Hanabusov stále šokovaný pohľad a smutným úsmevom sa ho pokúsila upokojiť. „Vieš, ako Zbeh síce získaš väčšiu silu- čím sú starší, tým je ťažšie ich zabiť- no nikdy by som to nemohla spraviť. Taká potupa, je pod moju úroveň. Aj napriek tomu, že som ušla, jedenásť rokov sa skrývala a podľa mnohých nedôstojne živorila, k tomuto by som sa nikdy neznížila.“ Miernym pokrútením hlavy zdôraznila svoje slová, hoci jej pripadalo, že týmto gestom presviedča nie jeho, ale seba. „Boli aj taký, čo zradu považovali za prejav nezlomného odhodlania, a odvahy urobiť čokoľvek aby si bol slobodný. Neviazaný žiadnou prísahou. Stálo by to za to? Isto nie, čo povieš?“ Obrátila sa naňho a tým ho na okamih uviedla do pomykova. Stále nechcel uveriť tomu čo povedala, zdalo sa mu to príliš bezcitné. Pri pohľade na jej tvár sa v ňom čosi pohlo, ale predsa svoj súhlas nedal najavo. Nedokázal sa rozhodnúť či mu na srdci leží viac jej dobro alebo Kuranovo. Nemohol ani predstierať, že je mu to jedno. Napokon on bol ten, koho to zaujímalo.
„Dokážeš uhádnuť moju odpoveď?“ vydýchol rezignovane. Urobil prechodné rozhodnutie: dokým bude s ňou, nebude sa starať o nič iné.
Ruky jej bezvládne klesli na zem a zdrvene zvesila plecia. Na malú chvíľu si pripadala naozaj citovo vyčerpaná. Následne sa zvalila nazad do trávy a natiahla sa ako priklincovaná žaba. Jeho neistý pohľad hovoril sám za seba a musela priznať, že to aj celkom chápala. Adresovala mu slabý úsmev.
„Ani ja som rodičom neverila, dokým mi mama neukázala čo videla a cítila. Hoci z toho mala byť zdrvená viac než ja, ten vlk bol totiž jej priateľ z detstva, no mama bola silná. Napriek tomu, čo všetko prežila, dokázala upokojiť ešte aj mňa. Tri a pol roka možno nie je dostatočný vek na to, aby sa dieťa dozvedelo niečo také, ale nikto z nás nevyrastal úplne normálne,“ povzdychla a zarmútene sa zahľadela do prázdna. Byť Strážcom je na nič, pomyslela si. Chýba mi detská neviazanosť a sloboda.
„Si v poriadku?“ Naklonil sa k nej. „Nevyzeráš dobre.“
Mitsuki na okamih zamrzla. Pretočila sa na bok a ukázala mu chrbát.
„Kvôli prísahe sa cítim trochu rozpoltená. Musím ochrániť princeznú, no zároveň potrebujem chrániť seba. Nechcem padnúť do rúk Označovača. Ja...“ Zaváhala a Hanabusa trpezlivo čakal čo povie. Tajne dúfal, že sa mu zverí. Že mu dôveruje natoľko aby sa podelila o svoj strach a obavy. Ak by to bolo tak, povedal by, že ju ochráni. Nezaváhal by. Zrejmä... Keď pred štyrmi dňami upadla do bezvedomia, cítil, že sa bojí a to ho privádzalo do úzkych. Nech sa tvárila akokoľvek silná, tušil, že časť z toho je len pretvárka. Nevedel čo presne preňho tento nejasný pocit znamená a čo ho znepokojovalo ešte viac.. nevedel, alebo si to len nechcel priznať?
Predstava ako mu tie dve slová znova opakuje ho napodiv pobavila.
„Idem si zdriemnuť!“ Vyletelo z nej napokon a kŕčovito sa stočila do klbka. Hanabusa prekvapene nadvihol obočie.
„Ak ma zobudíš, zabijem ťa,“ zamrmlala ešte a jeho tvár sa uvoľnila v úsmeve.
„Oyasumi,“ povedal takmer šeptom. Oprel sa dlaňami o zem, na čo sa Mitsuki zamrvila.
„Ticho,“ zahundrala a on sa krátko zasmial.
Prstami jej na okamih vošiel do vlasov a keď počul ako jej srdce vynechalo jeden úder, spokojne si oprel hlavu o plece.
Toto nie je dobré...Pomyslela si, keď ruku odtiahol. Nežný pohľad svojich tyrkysových očí z nej nespúšťal ani potom čo zaspala.

O štyri hodiny neskôr:
Mitsuki začal prebúdzať zvuk hlasov. Zacítila štyri ďalšie osoby, upírov. To ju ale nezaujímalo. Ešte v polospánku sa odmietla sústrediť na, medzi nimi prebiehajúci, rozhovor a ich slová jej pripadali ako bzukot otravného hmyzu.
„Kde sa tu vzala toľká háveď...“ Zamrmlala. Pretočila sa na chrbát a predlaktím si zatienila stále privreté oči.
„Keď sa zobudí, nie je príliš zdvorilá,“ zahundralo jedno z dievčat. Ten hlas jej bol povedomí.
„Hovoril som vám, že už je napoly hore.“ Pridal sa znudene ďalší. Mitsuki pootvorila oči a pohľad jej padol na červeno vlasého aristokrata stojaceho za blondiačikom.
„Ránko,“ zamával jej Akatsuki, ktorého tvár sa jej práve vopchala do zorného poľa. „Alebo skôr večer? Nespala si už dosť?“
„Ehm... záleží na tom?,“ Odpovedal Hanabusa otázkou namiesto nej, keď ryšavo vlasého prebodla nevrlým pohľadom.
„Aidou,“ oslovila ho odmerane, „vysvetli to. Kde sa tu všetci vzali?“
„No,“ začal a poškrabal sa na temene, „keď sa Akatsuki zobudil a videl, že nie som v izbe ani nikde v ubytovni, došlo mu, že som s tebou a rozhodol sa nás pohľadať. Rima bola zvedavá, tak išla s ním a Shiki sa k nim bez dôvodu pripojil.“ Rozprával a očami postupne skákal z jedného na druhého. „A Ruka...“ pozastavil sa pri upírke stojacej obďaleč, „kedy si sem vlastne prišla?“
„Na to ti nemusím odpovedať,“ odvetila a uhla pohľadom.
„Chce sa porozprávať o včerajšku.“ Prezradila Mitsuki s vedúcim úsmevom na tvári. „Však mám pravdu?“ Posadila sa a jej medové oči sa stretli s Rukinými. Dlaňami sa oprela o zem a nohy prekrížila v členkoch.
„Neznášam empatov,“ odvrkla Ruka. Zložila si ruky na hrudi a obrátila sa jej chrbtom. Upírkine nepriateľstvo Mitsuki trochu zamrzelo. Jej plecia poklesli, tvár posmutnela. Všetky tváre okrem jednej, sa upreli na ňu.
„Hej, hrdzavé vĺča,“ oslovila ju Rima učupila sa vedľa nej.
„Hmm?“ Zažiarila očami plnými očakávania a prítomní hádali, či sa na dieťa iba hrá alebo je táto časť jej povahy skutočná.
„Mitsu,“ naklonila Rima hlavu na stranu. „Môžem ti tak hovoriť?“
„A prečo práve Mitsu?“ Spýtala sa nechápavo. Spýtavým pohľadom prešla aj po tých troch, no všetci len synchronizovane pokrčili plecami.
„Tak fajn,“ súhlasila, „volali ma už všelijako. Najstaršia z mojich mladších sestier mi hovorila Mi-chan. Ďalšia Mi-ki,“ zamyslela sa, „niekedy zámerne vynechávala prostredné slabiky alebo písmená v slovách, a tá najmladšia nechcela hovoriť vôbec.“ Usmiala sa smutne. „A mamin priateľ z detstva,“ dvihla ukazovák, „ten mi hovoril leštička, pretože som sa rada kĺzala po bruchu na dlaždiciach.
Hanabusa sa krátko zasmial a Akatsuki si nemohol odpustiť pobavený úškrn. Vtom Rima nečakane uchopila jej tvár do dlaní. Chcela využiť príležitosť, zatiaľ čo sa táto spomienka držala v Mitsukinej mysli.
„Hmmm...“ zabručala a zaskočená Mitsuki zaklipkala očami. Nechala Rimu sledovať, ako sa v podobe vĺčaťa kĺže po lesklej dlaždicovej podlahe. Šmýkala sa doslova z rohu do rohu, od steny k stene. Nohy roztiahnuté do všetkých svetových strán. Niekoľkokrát sa otočila okolo svojej osi, až nakoniec narazila do schodov. Potom sa opäť postavila. Otrepala sa z úderu a rozbehla sa znovu. Skočila. Vrtiac chvostom sa znova zviezla na zem a ružový jazýček jej pritom trčal zo zamúčenej papule.
Snažila sa všemožne vyhnúť starému, lakovanému stolíku, no nakoniec doňho tak či tak vrazila. Stôl sa zakýval. Váza, ktorá na ňom stála sa skotúľala, spadla dolu a po neúspešnom pokuse dostať z nej hlavu von, vo svojej zábave Mitsuki pokračovala. To že nič nevidí, jej očividne neprekážalo.
„Vyzerá to zábavne,“ pousmiala sa Rima. Spustila ruky práve vo chvíli, keď v spomienke Mitsuki narazila do steny a váza sa rozbila. „No nakoniec asi predsa zostanem pri...“
„Zábava sa práve skončila,“ prerušil ju Shiki a zívol na plné ústa.
„Mitsuki.“ Dopovedala Rima a postavila sa.
Všetky tváre sa otočili k prichádzajúcej postave. Dofrasa! Úplne som zabudla, zaúpela strážkyňa v duchu ako zavetrila.
„Takanako Mitsuki!“ Zavrčal Zero a opierajúc sa rukou o strom, chytal druhý dych. „Ty jedna malá...“
„Ááá, Zero-chin!“ Zvolala Mitsuki rozpačito a obdarila ho nevinným úsmevom. „Prepáč! Akosi som stratila pojem o čase, ha-ha-ha.“
„Povedal som, aby si ma tak nevolala,“ podišiel bližšie a príkro na ňu zazrel.
„Ideš práve včas... nechceš sa pridať k nášmu malému pikniku?“ Pokúsila sa odľahčiť atmosféru.
„A na tomto pikniku si ty neskorým obedom alebo večerou?“ spýtal sa sarkasticky.
„Vidím, že aj po škole sršíš energiou a humorom.“ Zahundrala. Nakrčila obočie a zamračila sa naňho.
„To nebolo pekné,“ poznamenal Shiki s neskrývanou apatiou.
„A už vôbec nie vtipné,“ pritakal Akatsuki.
„Nejem šteňatá,“ odvrkla Rima urazene, no Zero všetky ich poznámky ignoroval.
„Aidou-senpai,“ oslovil ho ostro, „Nočná trieda nemá vychádzať do západu slnka. Zistil som, že sa Mitsuki zase ulieva. Tie ukričané idiotky boli značne rozrušené a správa o vašej rannej prechádzke sa nedala prepočuť.“
„Takže Kiryuu je odteraz strážcom Strážcov...“ ozval sa Hanabusa trpko.
„Ak je to nutné, očividne áno. Obzvlášť keď sa spomínaný Strážca stále správa ako decko.“
„Aj niektoré deti sa o seba vedia postarať.“ Odbila ho a vstala. „Ja som toho živý dôkaz, to predsa vieš. Tak s tým prosím prestaňte,“ zahriakla oboch a pomaly sa zberala na odchod.
„Slnko bude zanedlho zapadať, mali by sme si ísť po učebnice,“ pripomenul Akatsuki a ostatný prikývli. Keď Hanabusa prechádzal okolo Mitsuki, položil jej ruku na plece a sklonil sa k jej uchu.
„Ak znova neprídeš, neodpustím ti to,“ šepol a Mitsuki sa uškrnula. Toto nie je dobré, pomyslela si.
Nechávajúc prefektov osamote sa Aidou pripojil k svojim spolubývajúcim a ešte raz sa obzrel. Zdvihol ruku na pozdrav a ponad plece sa na ňu pousmial.
Toto vôbec nie je dobré...
„Kedy sa konečne prestaneš ulievať?“ Vytrhol ju z myšlienok Zerov karhavý hlas.
„Tak skoro to zrejme nebude. Okrem toho...,“ zazívala, „nie je to až také zlé, tiež by si to mohol skúsiť.“
„Myslím, že nie.“ Zamrmlal a ruky zastrčil do vreciek nohavíc.
„Hľadal si ma len kvôli tomu?“ Prevrátila znudene očami a vykročila. Počula, že Zero sa pohol tiež a za okamih kráčal vedľa nej.
„Kuran už odchádza a ešte pred tým chce s tebou hovoriť. Čaká pred hlavnou bránou,“ oznámil jej a so záujmom ju sledoval. Mitsukina tvár sa zachmúrila.
„Je to žiadosť, alebo rozkaz?“ Spýtala sa sarkasticky.
„To by si mala vedieť ty.“ Odvetil a zahľadel sa pred seba. Mitsuki len zavrčala.
„Ak chceš, pôjdem tam s tebou,“ navrhol jej, no ona len pokrútila hlavou.
„Myslím, že bude najlepšie ak pôjdem sama,“ povedala a premýšľala čo také jej Kaname chce povedať. Možno kvôli tomu čo sa stalo včera? Premýšľala, keď v tom Zero prehovoril:
„Môžem ťa aspoň odprevadiť.“ Mitsuki ho obdarovala vďačným úsmevom, no aj tak sa nemohla zbaviť toho zlého pocitu, ktorý v nej vyvolával blížiaci sa rozhovor z Kuranom. Napadlo jej, že by sa mala v prvom rade ospravedlniť. Hoci ju Kaname vytočil, no nemala reagovať tak bezmyšlienkovite. Predsa len vie čo je to poslušnosť a disciplína. Alebo si to len myslela? No ospravedlní sa. Aspoň to môže urobiť.
O chvíľu už boli pri hlavnej bráne. Videla, že Kaname ju už čaká dole. Trpezlivo sa opieral o čierne naleštené auto, ktoré ho malo odviesť a v okamihu ako ju zazrel sa narovnal. Ešte než sa Mitsuki so Zerom rozlúčila, otočila sa k nemu.
„Zvládneš to dnes sám? Ak vynechám ešte nejakú hodinu, Yagari nebude nadšený.“
„Zajtra ťa ale povinnosti neminú.“ Súhlasil a zberal sa k odchodu.
„Okej.“ Jej ospravedlňujúci úsmev mu však unikol. Mitsuki napokon vykročila dolu kamennými schodmi, no nikam sa neponáhľala. Nemohla si odpustiť aspoň tento malý prejav vzdoru.
„Kaname-sama.“ Oslovila ho, keď sa konečne zastavila pred svojím Pánom. Čistokrvný otvoril oči a s predstieraným úsmevom prikročil k nej.
„Hoci nemám veľa času, nečakal som ťa tak skoro, Mitsuki.“ Prebodol ju chladným pohľadom. „Včera si vyzerala veľmi vyčerpane... Dúfam, že si mala pokojný zvyšok noci.“
„Až prekvapivo pokojný.“ Odvetila a jeho pohľad opätovala.
„Sú tvoje zranenia v poriadku?“
„Je to oveľa lepšie, ďakujem za opýtanie, Kaname-sama.“
„To sa mi uľavilo. A myslím, že len “Kaname“ by malo stačiť. Viem, že si na prílišné prejavy úcty nepotrpíš.“ Navrhol jej s nespokojným výsmechom v očiach.
„Ako myslíš... O čom si sa teda chcel rozprávať? Pochybujem, že ťa zaujíma len to ako som sa vyspala.“
„Vidím, že ideš priamo k veci, dobre teda,“ prikývol zmierlivo. „Zabudnime na včerajšok. O niekoľko dní sa bude v jednom z našich sídiel konať večierok, kvôli upevneniu mojej autority ako čistokrvného so Strážcom a pri tejto príležitosti predstavím Yuuki Kuranovú, čistokrvnú princeznú a moju nevestu, vznešeným. Bol by som veľmi rád, Mitsuki, keby si nás, ako môj a Yuukin Strážca, sprevádzala. Hoci si dokážem predstaviť, že ťa tá predstava veľmi neláka, vzhľadom k okolnostiam. Hoci dúfam, že sa s ohľadom na prísahu zachováš zodpovedne, “nie“, pre mňa nie je odpoveď.“
„Ale ja...“
„Mnohý z aristokratov po páde Rady spochybňujú moje rozhodnutia, takže nehľadiac na môj pôvod a postavenie, mám veľa nepriateľov. To isté platí aj o tebe. Mala by si im ukázať, že vaša éra sa ešte neskončila. Presne tak ako sa na vašu povestnú hrdosť a česť patrí,“ povedal prísne a hoci jeho pôvodný zámer- zabiť ju- Kaname z mysle stále nevypustil, rozhodol sa dať Mitsuki šancu.
„Som posledný žijúci Strážca, na tom nie je nič veľkolepé!“ Ohradila sa a vzdorovito potriasla hlavou.
„Mýliš sa,“ pokračoval Kaname pokojne a položil jej dlane na ramená, „už len samotný fakt, že si prežila je obdivuhodný. Oba naše rody sú rovnako staré, rovnako vážené a úctyhodné. Tak dokáž, nie ostatným, ale sama sebe, že vlci sú viac než legendou.“ Potom sa narovnal a ako kráčal naspäť k vozidlu, dodal: „Poriadne popremýšľaj o tom, čo som ti povedal.“ Naposledy sa na Mitsuki pozrel a potom nechal šoféra aby mu otvoril dvere.
„Kaname!“ Zavolala za ním než nastúpil. „Ďakujem,“ povedala keď sa obzrel, „a za ten včerajšok... sa ospravedlňujem.“
„To ja by som sa mal ospravedlniť. Moje slová boli neoprávnené a pritvrdé.“ Na jeho tvári sa objavil previnilý úsmev, no práve ten Mitsuki istým spôsobom znepokojoval. Kaname bránil svoju myseľ až príliš dobre. „My obaja sme prežili veľa vecí a na niektoré z nich sa nespomína najľahšie, takže je to v poriadku.“ Potom nasadol do auta. Dvere sa za ním zavreli a o chvíľu vozidlo mizlo v diaľke.
Naozaj, Mitsuki, pomyslel si Kaname. Zatvoril oči a oprel sa hlavou o sedadlo. Nemáš sa prečo ospravedlňovať. Nakoniec... to ja som sa ťa pokúsil zabiť. A ver mi, už len kvôli tebe dúfam, že sa to nebude musieť zopakovať.

„Tak to by sme mali...“ povzdychla keď sa jej auto stratilo z dohľadu. Pomaly vystupovala po kamenných schodoch a v duchu si opakovala Kanameho slová. Slnko už začínalo klesať za obzor. Vyučovanie Nočnej triedy sa rýchlo blížilo a hoci musela uznať, že má čistokrvný pravdu, samotný fakt, že ako jediná prežila, jej odvahy nedodal. Naopak, čím viac na to myslela, tým sa cítila osamelejšia. Na najvyššom schode sa otočila. Zahľadela sa do diaľky a viac než po čomkoľvek inom, zatúžila po slobode. Aj keby znova utiekla, nikdy by nebola skutočne voľná, prísaha by ju aj naďalej zväzovala. Teraz už to chápala. Premýšľala, či Zbeh môže dosiahnuť slobody, po ktorej túžil, no ihneď túto myšlienku zavrhla. Zrada so slobodou nemá nič spoločné. Hoci je chyba veriť každému, no chyba je aj neveriť nikomu.
Pokiaľ išlo o večierok, celý ten nápad sa jej nepozdával. Bola to príležitosť ako stvorená, pre jeho nepriateľov. I keď... možno práve preto ma tam chce, napadlo jej. Je možno pravda, že aristokrati, ktorý mali strážcov sa tešili väčšiemu rešpektu ako tí bez nich. Na viac, nech má Kaname hocikoľko odporcov, počet jeho stúpencov tiež nie je najmenší. No v tom prípade, vybavila si jeho strojený úsmev. Jediný komu to prospeje, je on sám! Ten namyslený, sebecký basta*d! Rozzúrene zavrčala a dlane zovrela do pästí. Ak čaká, že sa pred tými ciciakmi bude chváliť so svojím poslušným, verným psíkom, tak je na omyle. Ohohooo... máš sa na čo tešiť Kaname, len počkaj na tú scénu!!! Rezko vykročila nazad do Akadémie, skrášľujúc si cestu predstavami o noci, ktorej sa teraz už nemohla dočkať.
Vtom sa za ňou ozval posmešný škrekot krkavca. Bol to len vták, no istým spôsobom sa cítila nesvoja.
Po chrbte jej prešli zimomriavky. Na šiji zacítila chladný dotyk ...čoho? Trhnutím sa obrátila, no za ňou nikto. Krkavec zakrákal znova. Jeho oči sa ostro zaleskli a keď naňho uprela svoj pohľad, v jej mysli sa ozval smiech sprevádzaný prázdnotou. Krkavec krátko zatrepotal krídlami a potom vzlietol. Už čoskoro... Ozývalo sa jej v ušiach. „No jasné,“ spomenula si a pokúšala sa pri tom nepadnúť na kolená. V mysli sa jej vynáralo len jediné slovo: Označovač.
Na okamih ju premkol panický strach, no potrebovala sa upokojiť. Teraz už nemohla myslieť len na seba, ale aj na upírov, ktorých chránila. Ak chce naozaj princeznú, nemala som mu to zatajiť. Hrýzli ju výčitky svedomia. Jedna z možností ako ho varovať, bola oboznámiť niekoho z mladých aristokratov, avšak domnievala sa, že oznámiť mu to osobne, bude zrejme najlepšie. Možno už o ňom vedel, ako každý čistokrvný bol nevyspytateľný. Ak nie, musela mu to povedať.
Večierok... Pomyslela si a odrazu sa strhla. Koľko času už stratila? Na nič nečakala a rozbehla sa ku škole.
Nech sa deje čokoľvek, nesmie sa o ňom nik iný dozvedieť, sama mu to musím ukázať. Rozhodla sa, keď aj s knihami trielila do ešte stále prázdnej triedy. Keďže ju zdržal rozhovor s Kuranom, nečakala, že dorazí ako prvá. Len čo sa posadila na svoje obvyklé miesto, do prvej lavice pri okách, zacítila ich. O niekoľko minút k nej doľahli tlmené hlasy, no Mitsuki nemala čas zaoberať sa ich nezmyselnými táraninami. Zabudla na večierok aj na Označovača. Spomenula si totiž na ďalší problém, ktorý musela vyriešiť. Problém, zvaný Aidou Hanabusa.

Dvere sa otvorili. Hovor utíchol a dav upírov pomaly prúdil do triedy, prebodávajúc Mitsuki ešte stále znechutenými a lačnými pohľadmi. Potom to začula. Zvuk krokov, ktorý jej pripadal výraznejší ako tie ostatné. Je tu, pomyslela si zachmúrene a jej srdce radostne poskočilo. Takže predsa len... Pomyslela si šokovane a pomaly otočila hlavu k dverám. Bezradným pohľadom zavadila o blonďavú šticu vlasov. Ich oči sa stretli.
„Yo!“ Zvolal Hanabusa povznesene a slabým úsmevom mu Mitsuki odpovedala. Odvrátila od neho tvár a tuho zavrela oči. Zamieril priamo k nej. Najprv jeden krok, a potom ďalší. Len toľko a jej srdce začalo biť rýchlejšie. Tých niekoľko sekúnd jej pripadalo ako hodiny. A čím bol k nej bližšie, tým sa to zhoršovalo. To snáď... Zahryzla si do spodnej pery a to ju vrátilo do reality. Jazykom si oblizla zväčšujúcu sa kvapku krvi a cítila ako sa na ňu všetci otočili. Jej však boli ukradnutý. Prekvapene zaklipkala očami, keď si uvedomila, že sa Hanabusa posadil vedľa nej.
„Čo je?“ Spýtal sa, keď jej pohľad opätoval. Naklonil sa k nej. Toto nie je dobré... Pomyslela si zúfalo.
„Hádam si môžem prisadnúť,“ nadvihol ľavé obočie. Predlaktím sa oprel o lavicu a druhou rukou o stôl za nimi, ktorý už obsadili Shiki s Akatsukim.
„S- samozrejme,“ prehodila a snažila sa pri tom upokojiť svoje pobláznené srdce.
„Tak potom čo je to za výraz?“ Privrel oči a pohodlne sa usadil.
„Len ma to trochu prekvapilo, nič viac.“ Zahovárala nevinne.
„V poslednej dobe ťa stále niečo prekvapuje, nemyslíš?“ Uškrnul sa a strelil po nej pohľadom.
„To je pravda...“ vydýchla rezignovane a nenápadne sa odsunula. Lakte si oprela o stôl a hľadela pred seba. To naozaj nie je dobré!
Dvere sa otvorili znova. Učiteľ sa postavil za katedru a ihneď začal hodinu. Mitsuki počula ako sa Hanabusa vedľa nej pohol. Odrazu sa vzdialenosť medzi nimi zmenšila. Rýchlo siahla po knihe a naďalej sa tvárila, že ho ignoruje. Chvíľu v knihe listovala, než našla tú správnu stranu. Potom sa k nej naklonil znova a ona spanikárila. Prudko otočila hlavu a strhla sa. Bol príliš blízko. Toto vôbec nie je dobré!
„Mitsuki,“ prehovoril po tom čo ju obdaril nevinným úsmevom, „dnes nemám knihy. Požičiaš mi tvoje?“
Že ma práve to neprekvapuje, pretočila očami a ľavou rukou si podoprela bradu.
„A nešli ste práve preto naspäť?“ zaujímalo ju.
„Prepáč, zabudol som,“ šepol.
„Ako keby som ti uverila,“ povzdychla, keď sa stretla s jeho spokojným pohľadom. Chvíľu pozorovali jeden druhého a keď Mitsuki usúdila, že to nemá zmysel, rezignovane sa otočila. Rukou knihu posunula medzi nich. Nezaujato sa zadívala pred seba a spozornela až keď sa ich ramená dotkli. Ani jeden sa však neodtiahol. Toto v žiadnom prípade nedopadne dobre... Prebehlo jej mysľou znova. Hoci sa snažila tváriť ľahostajne, nech robila čokoľvek, nebola si istá či dokáže skryť svoje srdce.
Opäť sa cítila byť rozpoltená. No po prvýkrát v živote si uvedomovala, že niečo chcela aj keď by zrejme nemala.