Posledná fáza mesiaca: 04- Denná a Nočná trieda; Part 2

04-Denná a Nočná trieda; Part 2

Zatvorila za sebou dvere a unavene vydýchla. Ako zišla zo schodov ešte raz sa otočila a zadívala sa na budovu akadémie týčiacu sa k nočnej oblohe. Prižmúrila oči, tvár sa jej zachmúrila. Mala by odtiaľto čo najskôr zmiznúť, pomyslela si a vykročila smerom k Slnečnej ubytovni. Kráčala pomaly a hlavou jej vírili nesúrodé myšlienky. Pred očami sa jej začali vynárať spomienky, ktoré znovu otvárali staré rany. Všetko čo mala, každý koho stratila. Nakoniec aj tak zostala na svete sama...
Keby si tu tak bol, Ren, vzdychla a na chvíľu dovolila ,minulosti aby ju strhla so sebou.

V jeden zo zimných večerov, za chladnej bezmesačnej noci bežala tmavým stíchnutým lesom mužská postava. Obloha bola zatiahnutá. Hviezdy skrývali tmavé mraky, čo mu trochu sťažovalo stopovanie utečenca. Po chvíli zastal. Prerývane dýchal a z úst mu vychádzali biele obláčiky pary. S narastajúcimi obavami sa poobzeral okolo seba a pohľadom pretínal tiene medzi stromami. V jednej chvíli zaklial a dlane zovrel do pästí. Musí to trdlo urýchlene nájsť inak zrejme zamrzne. Zadychčane si kľakol na koleno. Žmúril do pošliapanej zmrznutej trávy a v rozdupanej hline jasne rozoznával jej stopy.
Od začiatku vedel, že by bolo lepšie ju hľadať na štyroch nohách, no bol teraz príliš blízko pozemkov ich susedov. Ak by ju našiel premenenú blízko domov a sám by mal ešte chvost, bolo by to príliš veľké riziko.
Pre istotu zdvihol tvár k nebu a zavetril. Natiahol studený vzduch do pľúc, no bolo to na nič. Už by ju dávno mal, keby tá čertica neporozbíjala sklo a nevyváľala sa v sušenej šalvii a rozmaríne a nezmiatla tým jeho čuch. Naozaj prefíkaný výkvet prírody, uškrnul sa.
Napriek všetkému ju ale cítil blízko. Emócie totiž ešte nedokáže ukryť pred nikým. Prstami sa dotkol studenej zeminy, zovrel ju v hrsti a privoňal si k nej. Cítil ťažkú zemitú vôňu pôdy, vôňu zmrznutej trávy, vôňu zimy, blížiaceho sa snehu. Vôňu šalvie a rozmarínu, a pod tým všetkým slabú ale jasnú a nádhernú vôňu hrdzavohnedej srsti. Kútiky úst sa mu zvlnili v jemnom úsmeve. Privrel oči a privoniaval k studenej hline o niečo dlhšie. Je blízko. Veľmi blízko.
Postavil sa a pomaly opäť vykročil medzi stromy. Z kuchyne domu, okolo ktorého práve prechádzal, počul rinčanie skla, príborov a padajúcich hrncov sprevádzaný zlostným krikom.
Cez okno zazrel muža v stredných rokoch s vytŕčajúcim bruchom ako kričí a zohýba sa pre veľký nerezový hrniec. Pán Tanaka bol jedným z mála ľudí, ktorý mali s nimi niečo spoločné a ich pravú identitu si nechávali pre seba. Vlastne možno okrem ľudí z Loveckej Asociácie jediný.
Keď ho položil na kuchynskú linku, zadíval sa do záhrady za domom a ich pohľady sa stretli. Hneď po tom ako si ho pán Tanaka všimol, utrel si ruky do starej hnedej utierky, šmaril ju do drezu a s vrčaním niekam odkráčal. O chvíľu na to sa zadné dvere prudko otvorili.
„Usami!!!“ Zreval a treskol dverami o stenu. Zohol sa po niečo na zem a vzápätí mu hodil k nohám malé klbko hrdzavohnedých chlpov. „Ešte raz to nespratné psisko strčí nos do mojej kuchyne a upečiem ju na masti!“ Zakričal. Dvere sa za ním zabuchli a on zmizol v kuchyni. Mal ju síce rád, ale nestrpel keď mu niekto ňúral po kuchyni. Pri tresknutí dverami sebou malé šteňa trhlo. Jej pozornosť teras upútala postava stojaca pred ňou.
Bol vysoký, mal široké plecia a útlejší pás. Príliš starý na chlapca, príliš mladý na dospelého muža. Z jeho postoja ale prenikala skúsenosť lovca. Tmavé topánky, čierne nohavice, purpurová košeľa a biely zimný kabát. Na krku mu visela strieborná retiazka s malým krížikom. Krátke hnedé vlasy mu miestami padali do očí. V chrupavke, v hornej časti ľavého ucha mal dvojcentimetrovú, kovovú valcovitú náučnicu a mačacie hnedozelené oči.
Zbesilo krútila chvostom, no keď sa jej jasnožlté očká stretli s jeho prísnym pohľadom chvost jej klesom na zem a drobné ušká pritiahla k hlave. Rýchlo sa rozbehla do lesa, no on jej v tom zabránil. Chitil ju za srsť vzadu na krku a zdvihol ju zo zeme. Držal ju vo výške svojich očí, na dĺžku polovice paže a prebodával ju očami. Ešte viac pitiahla uši k hlave a chvost stiahla medzi nohy. Zakňučala a psími očami sa mu zahľadela do tváre. Potiahla nosom. Na ňu sa nikdy nedokázal dlho hnevať. Na to ju mal príliš rád. Jeho pohľad znežnel a na pery sa mu roztiahli v jemnom úsmeve.
,,Tak na to radšej rýchlo zabudni," zasmial sa. ,,Teraz mi už neujdeš, ty nezbedné šteňa."
Chvost sa jej znovu divoko rozkmital, zazubila sa naňho a natešene zaštekala. S jemným smiechom si ju pritiahol na hruď a keď natiahla hlavu a začala mu malým ružovým jazýčkom oblizovať tvár, poškrabkal ju za ušami. Potom si kľakol a zložil ju na zem. Chvíľu sa naháňala za vlastným chvostom a on ju mlčky sledoval. Po chvíli ju to prestalo baviť a zastala. Zadívala sa naňho, hlavu naklonila na stranu, zvesila jedno uško a vyplazený jazyk jej zadychčane kmital hore-dolu.
,,Poď Mitsuki, ideme domov. Mama sa z teba ide zblázniť," povedal a pomaly sa dvíhal na nohy. Mitsuki znovu zaštekala a rozbehla sa ku stromom, no nôžky ju dlho neudržali. Podišiel k nej a zobral si ju do náručia. Studené labky, skrehnuté zimou, sa jej triasli, no žlté očká jej stále nadšene svietili.
,,Musíš si dávať väčší pozor," znovu sa usmial. Privinul si Mitsuki k hrudi. Pevne ju zamotal do svojho kabáta a pomalou chôdzou sa vydal domov. Keď mali dom na dohľad, konečne sa prihlásila Mitsukina únava. Jej srsť zmizla a namiesto malého šteňaťa sa mu v náručí chúlilo malé päťročné dievčatko. Studený vietor vial jej popolavoplavými vlasmi a mráz jej vyštípal líčka do ružova. Oči jej síce klipkali, no nezbednica nechcela zaspať.
Zohol k nej tvár a vtisol jej bozk na čelo.
,,Ľúbim ťa, nezbedné šteňa," zašepkal a ďalší bozk jej vtisol do vláskov.
,,Aj Mitsuki ťa ľúbi, Ren onii-chan." Usmiala sa. V nasledujúcej chvíli sa jej očká zatvorili a zaspala. Na zružovelé líce jej dopadla snehová vločka. Jej brat ju hranou ukazováka pohladil po tvári a než vkročil do dnu, zastavil sa. Zdvihol tvár k oblohe a prvý tohtoročný sneh sa mu znášal do vlasov.

Mitsuki sa nútene vytrhla z úvah a zastavila.
,,Ak si ma prišiel pozdraviť, tak to urob a choď," prehovorila. Bez toho aby sa otočila vedela kto za ňou kráča.
,,Ahoj," odvetil Zero sucho, no nezastavil sa. Podišiel až k nej. Mitsuki sa otočila k nemu a prebodla ho očami. Ruky mal skryté vo vreckách nohavíc a prefektskú pásku natiahnutú na ľavej paži. Keď sa ani po niekoľkých minútach nemal k odchodu, bez slova vykročila ďalej. Zerova ruka vystrelila do vzduchu.
„Čo chceš?“ Otočila sa skôr ako sa jej jeho dlaň stihla dotknúť. „Chceš snáď pokračovať v tom čo sme včera začali?“
Nechal svoju ruku klesnúť späť k telu.
„Ráno si chýbala,“ poznamenal. Tú druhú otázku ignoroval. K ľuďom sa zväčša správal odmerane, no niečo mu našepkávalo, aby sa s ňou rozprával. Tváril sa neoblomne. Mitsuki sa zamračila a odvrátila od neho pohľad. Na tvár jej padol tieň.
„Nemám rada davy ľudí.“ Jej hlas znel strašne ticho. „Nie som na to zvyknutá.“
„Nebola si zvyknutá už pred tým, alebo až po tom čo sa stalo?“
„Nechaj toho,“ zazrela naňho. „Nič o mne nevieš, tak sa prestaň starať.“ Povedala rázne a spražila ho pohľadom.
„Ak neprestanem, čo spravíš?“ Uškrnul sa ruku strčil si ruku späť do vrecka. „Zahrdúsiš ma vlastnými zubami, alebo ma roztrháš na kusy?“
Oči sa jej rozšírili.
„A- ako vieš...?“ Zakoktala sa. Vedela totiž, že včera videl vlka po prvý raz. Potom jej to došlo. „Aha,“ napriamila sa. „Chápem,“ odsekla a otočila sa. „Koľko ti toho povedal?“
„Nezachádzal do podrobností.“ Zadíval sa medzi stromy. „Vravel, že keď budeš chcieť povieš mi to sama.“
„A ty si si myslel, že...“
„Nemusíš!“ Prerušil ju a prebodol ju pohľadom.
„Čo?“
„Nemusíš mi to hovoriť,“ povedal vážne.
Na tvári sa jej objavil chladný, takmer ľahostajný výraz.
„Viem, že nemusím,“ odtušila. Potom sa ale zarazila. Rozmýšľala, či nebola príliš tvrdá. Natiahla k nemu ruku. Dlaňou sa nežne dotkla jeho tváre a nahliadla do jeho vnútra. Úplne ho tým zaskočila. Hoci si uvedomoval cudzí vpád, nevedel čo vlastne urobila. Asi po minúte stiahla ruku späť a o krok ustúpila. Na tvári sa jej objavil smutný a unavený úsmev.
„Vyzerá to, že nie si taký arogantný blbec ako som si myslela,“ vyhlásila napokon, no nad jednou vecou sa musela pozastaviť. „Vysvetli mi ale niečo, ak nie som príliš trúfalá,“ prevŕtala ho pohľadom. „Prečo toľko nenávidíš upírov, keď sám si jedným z nich?“
Zero sa pohľadom zavŕtal do zeme a nechal ju bez odpovede.
Znamená to teda, že nenávidí sám seba, premýšľala. Nerozumiem tomu.
„Vyvraždili ti rodinu,“ prehovoril po chvíli a prísne sa na ňu zahľadel. „Nemala by si ich teda nenávidieť aj ty?“ Otvorila ústa, no prerušil ju a nepatrne zvýšil hlas. „Lovíš ich! Si ich prirodzený nepriateľ a cez to všetko ich chrániš!“
„Samozrejme, že ich nenávidím,“ odvetila chladno. „Je to ale zložitejšie ako si myslíš. Ja totiž dokážem rozoznať, ktorý si moju nenávisť zaslúžia.“ Hlas mala pevný, plný odhodlania, ktoré jej v tých zúfalých časoch chýbalo. „Osoba, ktorú nadovšetko miluješ, je jednou z nich,“ vypadlo z nej skôr než sa nad tým stihla zamyslieť. „Nemal by práve to byť dôvod, aby si svoj názor ohľadne nich prehodnotil?“
Z hrude sa mu ozvalo vrčanie. Zazrel na ňu a potom sa jej otočil chrbtom. Hodnú chvíľu tam obaja len mlčky stáli, no po pár minútach Mitsuki napadlo, že by bolo lepšie keby odišla. Ešte než vykročila sa obzrela ponad plece a zadívala sa na jeho chrbát.
„Existujú aj dobrý upíri, viem to. A mal by si na to prísť aj ty.“
„Naozaj?“ Ozval sa sarkasticky. „Vymenuj mi aspoň jedného,“ otočil k nej polovicu tela a s horkosťou v očiach sa jej zadíval do tváre.
„Napríklad ty,“ povedala bez zaváhania a vlasy sa jej zavlnili v jemnom vánku. Pocítila jeho prekvapenie, hnev i nedôverčivosť. Bol zmetený. Nechcel jej slovám uveriť a úprimne s ňou nesúhlasil.
„To s tvojimi rodičmi a bratom je mi naozaj ľúto.“ Dodala po krátkej odmlke a než stihla spraviť zopár krokov, uchopil j za lakeť.
„Stoj!“ Vyhŕkol a stiahol ju späť.
„Čo je?“ Osopila sa naňho. „Nemám náladu sa s tebou hádať kvôli tomu, čo sa stalo včera alebo pred niekoľkými rokmi. Pusti ma,“ zavrčala chladne lebo ju stále držal a trhla pažou k telu aby sa mu vytrhla.
Beznádejne. Zavrčala ešte viac a chvejúce sa pery odhaľovali jej zaťaté zuby. Nahrbila plecia a znovu sa mu pokúsila vytrhnúť.
„Nemôžeš odisť!“ Prehovoril rázne a pustil ju. „Máš predsa nejakú zodpovednosť,“ na tvári sa mu objavil nenápadný úškrn. Siahol do vrecka a natiahol k nej ruku. Na dlani mu ležala biela páska s červeným znakom akadémie. „Odteraz si prefekt. A našou úlohou je strážiť tajomstvo nočnej triedy.“
„Hm,“ sklonila hlavu a pravý kútik sa jej zdvihol v pobavenom úškrnku. „Ja viem.“ Povedala nasrdene, na oko zavrčala a vytrhla mu pásku z prstov. Keď sa mu obrátila chrbtom, nemohla sa však ubrániť úsmevu.

Nočná trieda práve odchádzala z vyučovania, keď sa túto noc už po druhýkrát otvorili dvere riaditeľovej pracovne.
„Myslel som si, že sa zastavíš,“ privítal riaditeľ Yagariho. „Aká bola hodina?“
„Rozbila okno,“ povedal bez okolkov a zdvihol pri tom k hlave knihu, ktorú si bol práve pred chvíľou vyzdvihnúť pred budovou školy.
„Počul som.“ Hlas mal pokojný a vyrovnaný, takmer ľahostajný. Zatvoril oči, nadvihol obočie. Napriamil sa v kresle, late si oprel o dosku stola a odchlipol si z hrnčeka horúceho čaju. „Čo sa stalo potom?“ Zaujímal sa.
„Ušla. Takmer vyrazila dvere z pántov,“ pokračoval a vykročil k oknu.
„A prežili to?“
„Zatiaľ.“
„Hmm,“ zamyslel sa riaditeľ. Na tvári sa mu objavil pobavený, možno hrdý úsmev. „Moje krstňa je svojrázna hlavička.“
Yagari chvíľu mlčky sledoval ako upíri odchádzajú späť na ubytovňu. Zvraštil obočie. Ruky si zložil na hrudi a pohľadom sledoval najmä jedného.
„Rozprával si sa s Ichijom?“
„Áno,“ postavil sa vedľa neho a znova si odpil. Nadýchol sa pary a vychutnával si jej vôňu a chuť.
„Oznámi mu to?“ Spýtal sa s narastajúcimi obavami a do jeho slov začala prenikať zlosť. Na niekoľko minút zavládlo tiesnivé ticho.
„Nie.“ Yagarimu sa čiastočne uľavilo. Unavene vydýchol a klesol do kresla oproti riaditeľovmu stolu. „Podľa neho,“ pokračoval riaditeľ a otočil sa k nemu, „by teraz bolo lepšie Kanamemu nič nehovoriť. A ja s ním súhlasím.“
Yagari uprel pohľad späť do okna a rozmýšľal čo asi Kuran urobí, keď sa o nej dozvie.
„Dáš si čaj,“ vytrhol ho z myšlienok riaditeľ. Naťahoval ruku a podával mu ďalší hrnček s príjemne voňajúcim čajom. Yagari strelil pohľadom po pare dvíhajúcej sa z tekutiny, hrnček obomkol prstami a bez slova sa pozeral ako slabý vietor šuchoce lístím v korunách stromov.

Tráva sa roztancovala príjemným studeným vánkom, sprevádzaná hlasitým šumom lístia. Jednu hlavu ale schladiť nedokázal. Rozvial jeho blonďavé vlasy a pohladil ho za krkom. Tyrkysovo modré oči hľadeli do prázdna a stále sa mu pred očami mihala jej tvár. Netušil čo bola zač, no rozhodne nebola človek. Vyžarovala z jej pohybov vyžarovala dravosť, nezvyčajne drsná ladnosť a rýchlosť. Jej pobavený úškrn však neodhaľoval nič. Žiadne skryté, či potláčané emócie. Žiadny strach. Vedela o nich, o ich tajomstve. Vedela, že sú upíri, no oni si nezvyčajný pocit, ktorý v nich vyvolala nedokázali spojiť s ničím. Aspoň väčšina z nich, ako videl. Ich reakcia ho trochu zmiatla. Lačneli po jej krvi, po jej smrti akoby si vôbec nezaslúžila žiť. Vrčanie, ktoré sa jej dralo z hrude, keď ju Yagari Touga tlačil cez dvere do miestnosti bolo čisto zvieracie. A tie oči. Jasné, medovo-zlaté.
Zamračil sa a dlaň zovrel do päste.
„Hanabusa, si v poriadku?“ vytrhol ho zo zamyslenia bratrancov hlas. Zaskočene zdvihol hlavu, akoby ho pristihol pri niečom nekalom. Kráčal ďalej a pohľad zabodol do zeme.
„Akatsuki,“ oslovil ho ticho, „nevieš čo je tá študentka z Dennej triedy zač?“
Akatsuki sa zadíval pred seba a uškrnul sa. Práve pred chvíľou o tom tiež premýšľal.
„Viem na čo myslíš. Tiež som to cítil. Ale nie, neviem.“
„Takže nevieš,“ povzdychol a na tvári sa mu objavilo sklamanie.
„Tuším sa ti zapáčila,“ zasmial sa Takuma. „Máš o ňu záujem?“
„Nie! Tak to nie je!!!“ zakričal afektovane a všetky hlavy sa za mím nechápavo otočili. Ostatný sa dali do smiechu a on bol odrazu červený až po uši, čo ich rozosmialo ešte viac. Chvíľu na nich prísne zazeral, no ako o tom začal opäť rozmýšľať zvážnel. Pohľad uprel pred seba. Díval sa neurčito kam.
Cítil to už v okamihu keď stála za dverami a hneť ako vošla do triedy, akoby sa ňou celá preplnila. Cítil sa ako omámený až do chvíle, čo začul rinčanie rozbíjajúceho sa skla a to ho nesmierne štvalo. Vtedy mal pocit, že to čo dovtedy videl bola len ilúzia. Ostatným sa to očividne nezdalo dôležité a ho znepokojovalo.
Práve prechádzali okolo stromov a vietor k nim doniesol tiché hlasy. Zadíval sa tým smerom a tam stála. So založenými rukami sa chrbtom opierala o strom. Hlavu mala zaklonenú.
Hanabusa sa zamračil. Vedľa nej stál Kiryuu Zero. Až teraz, keď ho zbadal, si všimol bielej pásky na jej pravej paži. Zakmitala nozdrami, akoby vetrila a zhlboka sa nadýchla. Zavial vietor. Rozvlnil jej vlasy a niesol so sebou ich vôňu. Chvíľu na to otvorila oči a jej pohľad sa stretol s jeho. Niekoľko sekúnd ho prebodávala očami. Potom sa odrazila od stromu otočila sa a zmizla.
„Hej!“ Počul volať Kiryuua, keď sa za ňou rozbehol medzi stromy. „Mitsuki!!!“
„Takže Mitsuki-chan,“ ozval sa Takuma a tiež hľadel na miesto kde ešte pred chvíľou stáli prefekti. Pozrel na nechápajúceho Hanabusu a usmial sa.