SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledná fáza mesiaca: 05- Útek

05- Útek

„No ták, no ták. Utíšte sa,“ prehovoril profesor k študentom aby si získal ich pozornosť. Mitsuki zatiaľ stála pri dverách a mlčky všetkých sledovala. Vôbec si jej nevšímali, a to jej vyhovovalo. Netrvalo to však dlho.
„Včera k nám prestúpila nová študentka,“ začal a pohľadom Mitsuki naznačil aby pristúpila bližšie. Všetky pohľady sa upreli na ňu až jej vstávali chĺpky na krku. Cítila sa nepríjemne, narastalo v nej rozhorčenie a hnev. Dievčatá boli zvedavé, chlapci nevedeli či sa majú vypytovať alebo zamilovať. Z časti ju to pobavilo, z časti privádzalo do rozpakov a z časti do nepríčetnosti. Bolo to tu znova. Opäť si raz pripadala ako laboratórna krysa. Na tvári vykúzlila záludný úsmev.
Ladnými, pomalými krokmi si stala pred katedru a ruky spojila za chrbtom. „Toto je Takanako Mitsuki,“ predstavil ju profesor. Mitsuki miernym úklonom hlavy naznačila pozdrav.
„Rada vás spoznávam,“ povedala chladným a odmeraným hlasom. Uškrnula sa a triedu prebodla žhnúcim, vražedným pohľadom. Všetci sa strhli. Prekvapenie sa prelínalo so strachom a na okamih si to Mitsuki náramne užívala. Dievčatá sa v každej lavici zhlukli k sebe a potichu si medzi sebou šuškali: „Kto to je? Je taká pekná ale ide z nej strach. Je tuším desivejšia ako Kiryuu...“ Dievčatá v štvrtej lavici sa obzreli a Zero ich spražil pohľadom. Všetky tri sa zarazene strhli a otočili sa späť.
Profesor jej rukou pokynul aby sa posadila. Mitsuki rýchlo prešla k poslednej lavici v prvom rade, sadla si a hodina začala. Mihnutím oka pozrela na Zera, ktorý sedel na druhom konci lavice.
„Dobré ráno,“ pozdravila potichu. Potom sa otočila dopredu, pravou rukou si podoprela hlavu a nezaujato hľadela na tabuľu. Kútikom oka postrehla ako sa uškrnul.
„Dobré,“ odpovedal a bradu si oprel o zovretú dlaň. Pravú ruku natiahol na lavicu a rovnako nezaujato ako ona počúval výklad profesora.
Počas toho ako písal na tabuľu sa Zero nenápadne naklonil k nej. Mitsuki sa v lavici napriamila. Podoprela si bradu druhou rukou a uprela naňho pohľad kútikom oka.
„Čo to malo znamenať?“ Spýtal sa unavene. Z jeho hlasu však vycítila záujem. Aj pobavenie. V duchu sa zasmiala, no tvárila sa, že nevie o čom hovorí. Odvrátila od neho pohľad a privrela oči.
„Zmĺkni,“ utrúsila a počula ako sa potichu zasmial. Spomenula si ako mu včera nahliadla do srdca a do mysli, a odrazu zosmutnela. So svojou milovanou Yukki sa nikdy takto nesmial. Bolelo ju srdce, keď si vybavila ako sa na ňu vo svojich spomienkach pozeral. Smutne a utrápene.
„Teraz sa ťa boja,“ odtušil. „Toto si chcela?“
„Nie, kdeže,“ zatiahla ironicky a snažila sa opäť tváriť ľahkovážne a znudene. „Neboja sa mňa,“ uťahovala si z neho. „Ale toho, že by som ich mohla zožrať.“ Pozrela sa naňho, vycerila zuby. Zo žartu zavrčala a obaja sa potichu zasmiali.

Mesiac práve vyšiel na jasnú, hviezdami posiatu oblohu. Do Mitsukinej izby vnikol cez otvorené okne nočný chlad. Závesy sa roztancovali o vzduchu- začínal sa dvíhať vietor. Ideálny čas, pomyslela si a odhodila na posteľ posledný kus uniformy.
Hneď po vyučovaní sa vyparila skôr, než si to Zero stihol všimnúť. Podarilo sa jej vkradnúť do Yagariho izby, no bolelo ju pomyslenie, že i tak musela odisť bez svojich dýk. Tú, pre ňu, najdôležitejšiu vec tu však nechať nemohla. Pre svoje oblečenie sa vráti neskôr, keď sa všetko ukľudní. Alebo si prinajhoršom obstará nové. Teraz musela zmiznúť. Tak ako pred jedenástimi rokmi.
Vlasy jej siahali takmer pod zadok, takže skrývali ozdobnú sponu na páse jej po členky dlhého kabáta. Na pokožke ju zamrazil studený vietor. Pritiahla si kabát bližšie k telu a kútikom oka sa zahľadela do tmy. Podišla k posteli a naposledy prešla končekmi prstov po záhyboch sukne, golieri blúzky a manžetách saka. Chytila do dlane kravatu, namiesto ktorej majú ostatné dievčatá mašľu, a zdvihla si ju k tvári. Zatvorila oči a privoňala si k nej. Voňala sviežou avivážou. Pripomínala jej jar, slnko, vôňu kvetín a teplého jarného vzduchu. Prepáč, strýko. Smutne sa usmiala a pomaly kravatu položila na čiernu látku saka. Je mi ľúto, ale nemôžem sa len tak vrátiť. Nie hneď. Nie teraz. Navzdory tomu, čo si povedal... Sklonila hlavu a unavene vydýchla. Nie je to také ľahké ako si myslíš.
Podišla k oknu a započúvala sa do noci. Vietor k nej priniesol zatiaľ slabú a nezreteľnú pieseň. Na okamih zatvorila oči a nadýchla sa studeného vzduchu. Ako veľmi sa už nemohla dočkať splnu... Ešte tri dni, vzdychla a jej oči upútalo vábivé svetlo mesiaca. Ešte raz sa otočila. Očami prebehla po každom kúte miestnosti a než sa svojmu „novému“ životu otočila chrbtom, jej pohľad sa chvíľu zastavil na čiernobielej rovnošate na posteli.
„Zbohom, strýko,“ zašepkala do prázdnej izby a otočila sa. Tuho zatvorila oči, na tvár sa jej objavil nedočkavý úsmev, a keď ich opäť otvorila, svietili jasnou, zlato-žltou farbou. Závesy sa zamihali vo vetre. Mitsuki akoby odrazu vyžarovala slabé, matné biele svetlo, podobné žiari mesačného svitu, a jej telo sa začalo meniť. Bola to mágia. Silou vôle sa z človeka stal vlk.
V rýchlosti si ponaťahovala všetky laby a otriasla sa aby dostala z kožucha posledné zvyšky mesačného svetla.
Vyskočila do obloka, vietor jej príjemne postrapatil hrdzavohnedú srsť. Napla zadné nohy a odrazila sa. Hneď ako sa podušky jej láb dotkli mäkkej trávy, rozbehla sa a zmizla medzi stromami.

5
Průměr: 5 (2 hlasy)