SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledná fáza mesiaca: 04- Denná a Nočná trieda; Part 1

Crying Je mi luto, že ďalšiu kapitolu musím zase rozdeliť na dve polovice ale písanie sa tiahne a tlačí ma čas Big smile ale prázdniny sa blížia, takže bude všetko OK Wink
alebo sa možno rozhodnem ukončiť dej tragickým skonom každého v Cross akadémii Crazy Crazy Crazy -(ale nie, robím si srandu Innocent)- možno... >)

04- Denná a Nočná trieda; Part 1

Trieda sa zapĺňala študentmi, o chvíľu malo začať vyučovanie. Pousádzaní na svojich miestach sa medzi sebou zhovárali a nikto z nich si nevšimol osoby nakúkajúcej spoza pootvorených dverí.
Po tom, čo Mitsuki celú noc presedela pri okne, sa na svitaní s frflaním navliekla do svojej novej uniformy a potichu sa vykradla z izby. Jej veci ostali porozhadzované na zemi a po posteli tak, ako ich nechala včera v noci. Bolo by zbytočné zapĺňať skriňu vecami, keď mala v pláne dnes alebo zajtra zmiznúť.
Ako prechádzala prázdnou chodbou okolo izieb, odvšadiaľ počula pomalé vydychovanie ešte stále spiacich dievčat. Všetky do jednej sa vznášali vo víre snov. Všetky okrem nej. Pomaly schádzala po schodoch, na medziposchodí sa zastavila pri okne a nazrela von. Sledovala ako prvé ranné lúče osvetľujú zarosenú trávu, ako sa odrážajú od dažďom zmáčaných listov stromov a trochu im závidela. Keby tak aj ona mohla ujsť do náručia pokojného, hlbokého spánku. No mala strach čo len zatvoriť oči. Nechcela zaspať. Za žiadnu cenu. Bála sa nočných môr, ktoré ju v poslednej dobe opäť sužovali.
Už len pomyslenie na prebdenú noc ju ešte viac vyčerpávalo. Predvčerom som spala sotva pár hodín, včera vôbec. Som zvedavá ako dlho to vydržím. Pomyslela si, zakryla si dlaňou ústa a zazívala. I tak však naširoko otvorila ústa, vyplazila jazyk a tesne pred tým než zacvakla zuby ho vtiahla späť. Presne ako vlk. Nakoniec sa obrátila, zišla na prízemie a vyšla do prebúdzajúceho sa areálu.
Teraz stála na chodbe. Cez pootvorené dvere váhavo sledovala ľudí s rovnakými uniformami akú mala aj ona, a sama vlastne nechápala prečo sa do nej navliekla. Meravo zvierala kľuku a nepokojne udierala ukazovákom o mosadzný kov. Očkom sa rozhliadla po triede, či nezazrie toho upíra lovca zo včera. Kiryuu... To meno jej niečo hovorilo.
Pohľadom kĺzala po najvyšších laviciach a naozaj v poslednej zazrela sivastú šticu vlasov. Sedel úplne sám. Bol zvalený na stole, tvár zakrytú predlaktiami a pokojne dýchal. Ako sa zdalo, nespavosť tu nebola až tak nezvyčajným javom.
Jej myšlienky však prerušil zvuk krokov. Spoza rohu sa vynoril profesor, no keď sa zadíval na odchýlené dvere, Mitsuki už bola preč. Kvôli minulosti už nemala príliš rada spoločnosť a dnes sa to rozhodne nechystala zmeniť.
Potĺkala sa po hlavnej budove a v jednej chodbe narazila na padacie dvierka. Viedli na strechu presne pod triedou. Široké oblúkovité okná, vysoké ako dve poschodia, sa týčili asi dva metre nad jej hlavou.
Vyskočila, posadila sa na parapet okna a skôr nuda ako zvedavosť ju prinútili sledovať prebiehajúce vyučovanie. Všetci poslušne načúvali slovám profesora, až na toho arogantného spáča.
Závan lahodného chladného vetra rozknísal konáre stromov a priniesol k nej sviežu vôňu orosenej trávy. Odvial jej hrdzavohnedé pramene z tváre a nežne ju pohladil na šiji. Teplé lúče jej príjemne zohrievali tvár. Jej vlasy sa v slnečnom svetle leskli akoby boli popretkávané meďou.
Po chvíli odvrátila od triedy tvár a oprela sa chrbtom o rám okna. Zahľadela sa do prázdna a v mysli začala spriadať ďalší plán na útek. Nepostrehla ale, že ju Zero kútikom oka pozoruje.

Keď ju riaditeľ Cross včera v noci viedol do Slnečnej ubytovne, vysvetlil jej, že na vyučovanie s Nočnou triedou bude chodievať predbežne prvé tri dni v týždni. Tesne po západe slnka sa vrátila dnu. Upírov prichádzajúcich na hodinu zacítila už z diaľky. Celú dobu odkedy vošli do budovy jej zvonilo v ušiach. Zaťahalo jej kútikom úst, čo momentálne mohlo znamenať len dve veci. Chrup sa jej spevnil, očné zuby zaostrili.
V polovici chodby odrazu zastala. Ruky sa jej chveli, ako sa premáhala aby si nimi nechytila hlavu. Tuho zatvorila oči. Spánky jej zvieralo. Akoby sa jej z každej strany do hlavy vrážali hrubé ihly. Pomaly, hlboko a bolestivo. Keby si tak so sebou vzala tie Yagariho prášky.
Už odo dverí cítila zmätenosť a prekvapenie. Tichý hovor v triede zarazene stíchol. Po chvíľke váhania Mitsuki nakoniec pootvorila dvere na trojcentimetrovú škáru. Zadržala dych a jedným okom nazrela dnu. Takmer súčasne sa na ňu uprelo najmenej dvadsaťdsať párov krvou sfarbených očí. Desivých, no lákajúcich. Výhražných, no hypnotizujúcich. Pokojných, no netrpezlivých. Presne taký sú upíri. Chystala sa otočiť na päte a zmiznúť, keď jej na plece dopadla niečia dlaň.
„Kam si sa to chcela vybrať?“ sklonil sa k nej Yagari. Ruka jej zamrzla na kľuke. Do riti!
„Čo nevidíš? Beriem roha, tak zatiaľ...“ Zatiahla. Snažila sa ubziknúť, no Yagariho ruka išla s ňou.
„Nikam!“ Povedal rázne. Než stihla spraviť ďalší krok, meravo jej zovrel plece a potiahol ju späť. Ako ju tlačil cez dvere, adresovala mu Mitsuki hrdelné zavrčanie.
„Prečo sa teraz tu, v tejto triede,“ ozval sa upír z najvyššej lavice pri dverách, „nachádza študent dennej triedy?“
„Poviem vám len to, že od teraz bude chodiť v určité dni na vyučovanie spolu s vami.“ Odpovedal Yagari a pohľadom prešiel po každom jednom upírovi v miestnosti. „To ostatné vás nemusí zaujímať,“ dodal.
V laviciach to zašumelo. Rozdráždený neschopnosťou identifikovať nezvyčajný pocit z jej prítomnosti, všetci Mitsuki prebodávali nesúhlasnými, takmer nenávistnými pohľadmi. Na tom sa Mitsuki pobavene uškrnula. No nie všetci boli nevedomí toho, čo pred nimi stojí a práve to ju znepokojovalo. Cítila, že na ňu Yagari hľadí. Opätovala jeho pohľad s chladným výrazom lovca a napäto vkĺzla do prvej lavice pri oknách. Celú dobu ju pritom sledovalo zopár hladných očí s pohľadom lačniacim po krvi.
„Už sme stratili dosť času zbytočnosťami,“ prerušil Yagari ich myšlienky pevným hlasom, „bol by som vám vďačný keby ste teraz sústredili svoju pozornosť na hodinu etiky.“ Jeho slová boli adresované všetkým do jedného, no jeho tvrdý pohľad sledoval len zopár jednotlivcov.
Len čo začal prednášať zložila si Mitsuki hlavu na lavicu a tvár si zakryla predlaktiami. Počúvala na pol ucha, no napokon zadriemala.
Práve sa jej z pamäte začínali opäť vynárať obrazy tej osudovej noci. V jednu chvíľu sa smiala. Otáčala sa a tancovala medzi mladými stromami. Plyšový zajac jej ležal pri nohách. Chytala do dlaní padajúce vločky snehu, s rúčkami natiahnutými k bezmesačnej oblohe posiatej hviezdami. Hneď na to jej však úsmev zmizol. Z diaľky sa ozvalo zavytie. Ústočká sa jej opäť roztiahli v nadšenom úsmeve keď si uvedomila, že to bola jej mama. Myslela si, že sa o ňu už začína mama báť, a tak ju rýchlo volá domov. Zovrela zajačikovu labku a pomaly cupkala lesom, pričom jeho nohy ťahala po studenom, čisto bielom snehu. Potom tichú noc preťal ženský výkrik. Radosť v jej tvári nahradilo zdesenie, obavy a strach. Zamrzla na mieste po členky zaborená v snehu a vtedy sa výjav zmenil. Stála meravo na pošliapanom, krvou nasiaknutom snehu. Ich dom bol v plameňoch. Dym ju pálil v očiach, vzduch pol naplnený zápachom smrti a horiacich spomienok. Plyšový zajac jej vypadol z rúk rovno do teplej sýtočervenej mláky vedľa chladnej ruky jej matky. Očká sa jej rozšírili hrôzou. Celé telo sa jej triaslo. Chvejúcimi rúčkami si zakryla tvár, v očiach ju štípali slzy. Z hrdla sa jej začal drať výkrik keď ju prebudil prekvapujúco hlasný úder.
Yagari treskol chrbtom učebnice o stôl hneď vedľa jej ucha. Mitsuki sa okamžite prebrala, čiastočne potešená, že ju zobudil práve včas. Nechcela aby ju počuli kričať. Postupne sa začínala spamätávať, no nepohla sa ani o piaď. Uvedomila si, že má oči rozšírené hrôzou rovnako ako pred jedenástimi rokmi. Stále ju v nich štípali trpké slzy a stále videla zem zmáčanú od chladnúcej krvi.
Keď nijako nereagovala, Yagari sa k nej sklonil a takmer nečujne zašepkal: „Na spanie si mala dosť času, nezbedné šteňa.“
Pomaly otočila hlavu na druhú stranu. Najprv zazrela na knihu vedľa svojej ruky, potom naňho. Slová, ktorými ju oslovil v nej dvihli ďalšiu vlnu zúrivosti. Prebúdzali totiž ďalšie bolestné spomienky. Vedela, že ich počujú, vedela, že ich sledujú, no toto na ňu bolo priveľa.
Z hrude sa jej ozvalo tiché zavrčanie. Ľavou rukou schmatla jeho knihu, prudko ju odhodila a rozbila ňou tak jedno z vysokých okien. Tvár jej potemnela, skryla sa v tieni jej vlasov.
„Nehovor mi tak,“ zasyčala a ani naňho nepozrela. Rázne sa zdvihla na nohy, pravou rukou sa zaprela o drevo stola a preskočila lavicu s prekvapivou ľahkosťou. Niekoľkými rýchlymi krokmi sa ocitla u dverí. Chopila sa kľuky a trhnutím ich otvorila, akoby ich chcela vyrvať z pántov. Keď prekročila prah, na sekundu sa zastavila. Obzrela sa ponad plece a zrakom preletela po trpezlivosť strácajúcich upíroch. Pohľadom zastala v najvyššej lavici v pravo. Jej oči sa na okamih stretli s Takumovými a v tú chvíľu si už bol istý, že ju pozná. To malé dievča so zajacom a prerezanou pusou, spomenul si a pravý kútik úst sa mu zdvihol v nebadanom úsmeve.
V okamihu, keď ju chcel Yagari zastaviť, zmizla v potemnenej chodbe a dvere sa s hlasným tresknutím zabuchli. Po pár krokoch sa zastavila. Zvraštila obočie ako rozmýšľala, či nereagovala prehnane. A aj keby, uvažovala a dala sa znova do kroku, rozhodne sa mu nepôjdem ospravedlniť. Tým by totiž prehrala. Aspoň teraz.

5
Průměr: 5 (3 hlasy)