SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Posledná fáza mesiaca: 03- Magická bytosť

03- Magická bytosť

Yagari dvihol pohľad k Zerovi a nemohol si odpustiť pobavený úškrnok, keď videl ako sa snaží všetko spracovať.
„Tak Zero,“ rozvalil sa v kresle kde pred tým sedela jeho neter, „aký dojem na teba urobilo prvé stretnutie s vlkom v tvojom živote?“
Táto veta akoby ho prebrala.
„Vlk?“ Spýtal sa zmätene.
„Áno. Presne tak.“ Pritakal. Predklonil sa a predlaktiami sa oprel o kolená. „Ty si o nich zrejme ešte nepočul, nie je sa čomu čudovať. Takmer nikto už o nich nehovorí. Vedeli o nich aj tvoji rodičia, ale bohu žiaľ, zomreli skôr než ti stihli niečo povedať. A dovoľ mi , nech sa ospravedlním za svoju neter. Dnes toho na ňu bolo priveľa.“ Priveľa spomínania, pomyslel si. Zero len prikývol a zamyslel sa nad tým, čo povedal pred tým.
„Vedeli... Čo presne?“ Zaujímal sa.
„Takmer všetko, každý lovec o nich vie. Alebo by aspoň mal.“ Oprel sa a zložil si ruky za krk. „Väčšina z nich nám pomáhala. Sú to tí najlepší stopári a najlepší ľudia akých som poznal. Nie nadarmo sa vraví “byť verný ako pes“. Musím ťa však sklamať, tie vymyslené báchorky o vlkolakoch nie sú ani polovicou pravdy. Cítil si to keď sme prišli, však? Ten zvláštny pocit.“ Pozorne sledoval ako sa zamýšľa. Keď neodpovedal, pokračoval: „Takto ich vnímaú upíri. Ako niečo nadprirodzené,“ vysvetľoval. „Viac ako len zviera, viac ako len človek. Tvoja myseľ reagovala zmätene práve preto, lebo si vlka stretol po prvýkrát v živote. Ale môžeš byť rád, keby si bol Level E, okamžite by si pocítil túžbu, nie... potrebu ju zabiť. Vlci totiž nie sú priamo z tohto sveta. Vysvetliť ti to je dosť ťažké, ja sám tomu celkom nerozumiem. Dokonca ani oni sami nepoznajú svoj pôvod. Sú nesmrteľný, chutí im krv, len nemajú potrebu živiť sa ňou. Sú silnejší ako ľudia a často dokonca rýchlejší ako samotný upíri. Ich schopnosti majú však skôr psychické a citové zameranie. Jednoducho naprostý opak upírov.“ Zadíval sa naňho a na chvíľu sa odmlčal. „Vlci sú empati. Ovládajú telepatiu, vízie budúcnosti, prítomnosti aj minulosti alebo ilúzie. Jediným dotykom môžu vnímať spomienky na ľudí, zvuky, rôzne pachy alebo naopak ukázať nám tie svoje. Premietnuť nám do hlavy svoju vôľu, úmysly či pomocou obrazov alebo slov. Nejakým spôsobom sú spojený s druhým svetom, so záhrobím. Niečo ako médiá. Niekedy dokážu vidieť duše blúdiace po tomto svete alebo dokonca vycítia blížiacu sa smrť. Vravievalo sa, že niektorí dokázali priviesť dušu späť zo záhrobia ale o nikom takom som konkrétne nepočul. Mŕtvy ich často vyhľadávali, aby im pomohli dostať sa na onen svet.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval: „Niektorí vlci sa v minulosti rozhodli, že budú naveky chrániť čistokrvných. Zložili prísahu a tá sa potom postupne prenášala z generácie na generáciu. Mitsukin otec patril medzi nich. Ona je možno posledný živý vlk na svete. Väčšina zomrela v boji, niektorých vyvraždili upíri a len malá hŕstka ostala vo svojej zvieracej podobe a stali sa divými vlkmi. Chvíľu som si myslel, že aj Mitsuki je už mŕtva. Roky som po nej pátral, a práve keď som to už začínal vzdávať som na ňu náhodou narazil. Začal som ju stopovať a keď som ju chytil, musel som ju vziať sem.“
„Ona je naozaj vaša neter?“
„Áno. Jej matka bola moja nevlastná sestra.“
„Bola?“
Prikývol.
„Jej rodinu vyvraždili upíri.“ Na okamih stíchol. Zerovi sa začali vracať zlé spomienky, chýbal mu jeho milovaný brat. „Prečo si nesadneš?“ vyzval ho Yagari po piatich minútach mlčania, no Zero sa ani nepohol. V mysli sa mu vynorila Mitsukina tvár, spomenul si na jej slová. Teraz začínal chápať čo tým myslela a súcítil s ňou.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa po pár minútach.
„Stalo sa to v tú noc keď Rido napadol Kuranovcov.“
„Čože? Ako?“
„Nemám poňatia. Nikdy mi o tom nepovedala a ja sám som sa jej nepýtal. Mala vtedy len päť rokov. Keď som sa dopočul čo sa stalo, ja a Kaien sme okamžite vyrazili k nim, no už bolo po všetkom. Jej telo medzi mŕtvolami nebolo, takže som ju šiel hľadať. Zobral som ju k sebe, no po troch mesiacoch ušla a až doteraz som o nej nič nevedel. Za celý ten čas čo bola u mňa, neprehovorila jediné slovo. Prvých pár týždňov nechcela jesť. Nečudoval by som sa, keby to celé videla. Empatia vlkov, je medzi členmi rodiny intenzívnejšia, pokiaľ svoje pocity zámerne neskrývajú alebo nepretrhnú puto, kvôli väčšiemu bezpečiu. Ako svojmu, tak aj bezpečiu rodiny. Väčšina ľudí by sa z toho zbláznila, prežívať ich smrť spolu s nimi. Ani si nedokážem predstaviť aké ťažké to pre ňu muselo byť...“ Stíchol a Zero prehlbujúce sa ticho nechcel prerušovať.
„No,“ vzdychol Yagari po hodnej chvíli, „na dnes už bolo dosť rečí.“ Postavil sa, zohol sa po kabát, v ktorom boli jej skonfiškované zbrane, a klobúk. V niektorých veciach si boli podobný, aj on nerád otváral staré rany. „Obaja sme unavený. Bola to dlhá noc a rád by som si pospal, ty nie?“ Načiahol sa po pušku, ktorú mal opretú o stenu a bez jediného slova vyšli z pracovne. Obaja mali teraz veľa vecí na premýšľanie a Zero vedel, že z neho dnes nič viac nedostane. Jedno ale Yagarimu stále nedalo pokoj a to ho trápilo najviac. Niekto ho v lese sledoval, tým si bol viac než istý.
Po pár krokoch sa predsa len zastavil a pozrel sa ponad plece na Zera.
„Viem, že by ťa to nikdy nenapadlo, ale...“ Odmlčal sa. „Mohol by si si všetko, čo si dnes v noci videl a počul, nechať pre seba?“
„Samozrejme,“ odvetil, no v hlave mu vírilo ešte nespočet otázok. Yagari len spokojne prikývol a vykročil ďalej. Zero ostal chvíľu zamyslene stáť a potom sa rezkým krokom pobral za ním.

Hneď ako sa za riaditeľom zatvorili dvere, Mitsuki osamela. Obzrela sa po útulnej, teplej izbe. Vedľa nej stála dvojkrídlová skriňa z ťažkého lakovaného dreva. Podišla k nej a trhnutím oboch rúk ju roztvorila. Nazrela dnu a zamračeným pohľadom prešla po novej školskej uniforme, zavesenej na jednom z ôsmich ramienok. Očami prebehla po krátkej čiernej skladanej sukni, saku a bielej blúzke s červenou kravatou. Potichu zavrčala pomedzi stisnuté zuby, no skriňu nezatvorila. Čupla si a postupne otvorila obidve veľké zásuvky. Potom sa pomaly zdvihla, o krok ustúpila a celým telom sa otočila k oknu so závesmi za svojím chrbtom. V rohu, na pravej strane od okna, bola posteľ z tmavého dreva a nočný stolík s malou lampou. Na druhej strane okna sa nachádzal písací stôl a stolička.
Všetky je veci ležali na prikrývke zastlanej postele. Na okamih pri nej zastala a načiahla sa po taške, no napokon nechala ruku klesnúť naspäť k svojmu boku. Otočila hlavu, podišla k oknu a zahľadela sa do noci. Stále nevidela mesiac a to ju robilo smutnou. Práve teraz by potrebovala jeho podporu. Sledovala ako po skle stekajú dažďové kvapky. Ukazovákom ľavej ruky prikryla tú, ktorá naň práve dopadla a prstom nasledovala cestičku po ktorej tiekla dolu. Potom ruku opäť dvihla, priložila dlaň na sklo a cez svoje prsty sa zahľadela na nariekajúce nebo. Ozvalo sa ďalšie zahrmenie. Blesky osvetlili jej popolavo plavé vlasy, ktorým sa medzitým čo prišla do izby vrátila pôvodná farba. Z vlhkých končekov už jej prestala kvapkať voda. Vrátila sa k posteli. Vyzliekla si premočenú mikinu, zhodila zo seba rovnako mokré rifle a oboje nechala ležať na zemi vedľa svojich nôh. Z tašky povyhadzovala na posteľ zopár vecí a natiahla na seba sivý vlnený sveter s véčkovým výstrihom, ktorý jej siahal do polovice stehien. Vlasy si nechala skĺznuť na chrbát a po oboch stranách tváre. Bosá prešla k oknu, posadila sa na parapet a rukami si objala kolená. Sledovala potemnené okolie, ktoré sa na dažďom zaliatom skle rozpúšťalo, ako farby na obraze, a opäť si vybavovala Yagariho slová: „...nie sme len tak hocijaký ľudia, sme tvoja rodina!“ Zastrčila si prameň vlasov za ľavé ucho a nechala si prsty prepletené vo vlasoch. „Rodina...“ Zašepkala do noci a jej tichý hlas sa stratil v ozvučení búrky. Jej hlava sa zaplnila myšlienkami a pomaly si začínala uvedomovať, že ak by stratila niekoho ďalšieho, nezniesla by to. Nechce aby sa to niekedy zopakovalo. Snažila sa zahnať zlé spomienky, no aj tak pred očami stále videla mŕtvych rodičov, bratove prázdne oči a studené telíčka trojčiat. Pritiahla si nohy viac k telu, schúlila sa do klbka a všetku svoju pozornosť sústredila už len na tancovanie dažďa.

5
Průměr: 5 (5 hlasů)