Červený kód: Lucifer! 2

Päť neznámych dievčat pobehovalo po Kivinej a Dreinej izbe a odušu sa chystali na uvítaciu párty. Len prednedávnom zaklopali dvom kamarátkam na dvere a vrútili sa dovnútra ako divé tornádo. Boli neuveriteľne priateľské a otvorené. Behali po celom internáte a zoznamovali sa s každým, na koho narazili. Nakoniec však všetky zaparkovali práve na izbe číslo pätnásť, pretože boli nadšené predstavou, že im Drea dovolí učesať svoje nádherné vlasy. Vzdychali nad nimi, odkedy zistili, že to nie je parochňa a aj keď si to Drea nerada pripúšťala, ich obdiv jej robil dobre na duši. Veľa si ho v živote neužila a už tobôž nie kvôli vlasom. To, že na škole je prirodzená červenovláska sa chodbami internátu šírilo nezvratnou rýchlosťou a onedlho o tom vedel úplne každý.
„Drea, obleč si tie červené,“ prosíkalo ju jedno z piatich dievčat. Aj keď sa im už po izbe motali viac ako hodinu, ešte stále im neprichádzala na mená.
„Aby som vyzerala ako rajčina?!“ zvolala Drea.
Dievčatá sa zasmiali. Donieslo sa k nim aj Kivino chrochtavé rehotanie. Bola zahrabaná v skrini a hľadala dokonalé šaty. Nie príliš fádne, nie príliš sexi. Zaumienila si spraviť ten najlepší dojem.
Drei sa nechcelo veriť, akú zábavku si z nej dievčatá urobili. Obliekali ju, líčili a upravovali jej dlhočizné červené vlasiská ako dajakej bábike na hranie.
„Nieže sa prezlečieš! Nie, nechytaj si to, máš to super!“ Presviedčali ju nové kamošky. Drea neisto hľadela do zrkadla. Tmavozelené šaty sa jej zdali prikrátke a s príliš hlbokým výstrihom. Okrem toho ona také farby nenosila. Nevedela, akými odtieňmi sa líčiť, aby zladila červenú hrivu so zelenými očami, a tak väčšinou volila sivú, hnedú alebo čiernu. Šaty, do ktorých ju tie pojašené baby navliekali, jej spôsobovali mierne šoky. Nikdy si nemyslela, že ju niekto bude presviedčať, aby ostala v červených alebo jasnomodrých šatách, pretože to „vyzerá skutočne super“. Vlasy mala dvakrát väčšie ako obvykle a okrem toho rozprestreté po celom chrbte, nie stočenú v nepeknom uzli gumičkou alebo zapletené do jedného hrubočizného copu zastrčeného pod šatami.
„Ty si dnes nabalíš,“ vtipkovala Kivi, keď k nám konečne prikvitla aj ona. Navlečená bola v lesklých čiernych šatách. Vlasy navlnené, pekné vysoké lodičky obuté a pery roztiahnuté v zvodnom úsmeve.
„Zdá sa, že nie len ja,“ žmurkla ňu Drea a zarehotala sa ako kôň, aj keď sa taká reakcia hodila skôr jej. No Kivi sa k nej pridala.
Dievčatá sa na ne zvedavo pozerali a pomaly im dochádzalo, že k tomu, aby sa stali ozajstnými priateľkami, im ešte čosi chýba.
Drea a Kivi onedlho kráčali k budove školy a potichu preklínali Lucifera, pretože si boli isté, že kamienky po chodníku ráno rozsypával on sám. V topánkach na opätkoch bolo prejsť ku škole asi rovnako ľahké, ako prejsť tam po rukách. Zvládli to však na jednotku a zakrátko už vchádzali dokorán otvorenými vyviazanými dverami do budovy, z ktorej sa šírila hlasná hudba. Do školy vstúpili prvýkrát a široká vstupná hala, ktorá bola momentálne vyzdobená balónmi a stuhami , sa im hneď zapáčila. Revala v nej hudba, ktorá im už do tela v záchvevoch vháňala rytmus a bola plná poskakujúcich ľudí.
„Vau, ty musíš byť Dreda! Náš červenovlasý maskot!“ zahučal na dievčatá akýsi svalnatý chalan, ktorý k nim stál najbližšie a všimol si ich ako prvý.
„Drea!“ vyšteklo podráždene dievča.
Kivi sa jej len chichúňala pri uchu.
„Super!“ vztýčil palce, otočil sa a odušu poskakoval ďalej.
„Tak poďme na vec!“ zvolala Kivi vzrušene a do vzduchu vystrčila päsť. Druhou rukou schmatla Dreu a ťahala ju rovno do stredu tlačenice.
Drea nebola svetoznáma tanečnica, no to ani Kivi, aj keď o nej by to človek kvôli jej mnohostrannému umeleckému nadaniu možno aj na prvý pohľad povedal. Keď však začala so smiechom vrtieť zadkom a narážať ním do svojej najlepšej kamošky, všetkým muselo byť hneď jasné, že tá sa asi lepšie uplatní pri svojich farbičkách a štetcoch. Obe však odhodili hanbu, pretože dnes sa už natrápili dosť na to, aby sa teraz poriadne nevybláznili. Skackali ako kozľatá a smiali sa spolu s ostatnými na tom, že im to tiež ide zle. V tom hurhaji si síce s novými tvárami nedokázali veľmi pokecať, no zbližovali sa zábavou, pohľadmi a jačaním. Drea mala konečne pocit, že Pán Pekiel predsa len nemá moc zničiť úplne všetko. Do konca noci sa však presvedčila o opaku.

„Lalo!“ Toby z plnej sily drgol do svojho kamoša, ktorý sa o stenu haly opieral s akousi školskou superšľapkou. „Ak ma budeš ignorovať, vraciam sa!“
„Čo si moja frajerka?“ oboril sa na neho podráždene Lalo, keď sa otočil od dievčaťa. „Prisahám, že si otravnejší, ako moja babka. Utekaj si niekoho nabaliť, ty idiot.“
Toby nechcel. Zdalo sa mu, že jeho kamarát trápi ženské srdcia dosť už za oboch. Pozrel na vysoké dievča vedľa Lala. Dlhé umelé vlasy sa jej končili až niekde pod sukňou, ak sa tak dalo nazvať tých päť centimetrov látky, čo mala okolo bokov. Bola príliš chudá, pravdepodobne doničená hladovkami.
„Hej cicka,“ zvolal na ňu do hluku Toby. „Prepáč, ale budeš si musieť dať odpich! Tento je už obsadený!“ Veľavýznamne objal Lala okolo pliec. Ten keď počul, čo Toby zase vymyslel, skoro sa od náhlej zlosti samovznietil.
Dievča vystrúhalo rozpačitú grimasu, otočilo sa a ihneď sa pobralo dozadu k svojim čakajúcim kamoškám. Lalo podráždene sledoval, ako im okamžite začala vykladať, čo sa práve stalo. Na ich tvárach sa zjavili zarazené výrazy a všetky sa naraz otočili k nim.
„Pusti ma, ty imbecil!“ soptil Lalo. Surovo zo seba striasol Tobiho ruku. „Toto sa ti vážne podarilo! Teraz si bude celá škola myslieť, že som b******t!“ prskal rozčúlene.
Toby ho hneval rád. Lalov výraz mu vtedy pripomínal rozzúrenú mačku z kresleného filmu a teda bol vtipný. Možno k tomu hodne prispievala jeho obrovská čierna hriva, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani africký lev.
„Tá sa ti vážne páčila?“ spýtal sa neveriacky Toby a znovu pozrel po umelom dievčati na druhej strane haly. „Vyzerá horšie ako moja matka po zobudení.“
Aj keď bol Lalo ešte stále podráždený, nedokázal potlačiť zachechtanie. V skutočnosti sa mu na tom dievčati páčil iba jej obdiv k nemu. Chcel si len vypočuť, ako ho ospevuje, nemal v úmysle pokročiť s ňou ďalej k akémukoľvek fyzickému kontaktu.
„Sme tu už dve hodiny a nič zaujímavé som nevidel,“ sťažoval sa Lalo. „Asi to zabalím.“
„Zaujímavé to tu nebolo, lebo som ešte nevyšiel na parket!“ zvolal Toby so širokánskym úsmevom. „Len sleduj, braček. A uč sa.“ Potľapkal ho po pleci a potom vyrazil rovno do trmy-vrmy pred sebou.
Nasledujúcu pol hodinu sa Lalo drhol smiechom a radšej neodchádzal od steny, pretože mal pocit, že ak sa prestane niečoho opierať, v kŕčoch sa zvalí na zem.

Drea sa spolu s Kivi rehotali ako bláznivé kobyly, no neboli jediné, ktoré tak skončili, keď si všimli, že neďaleko od nich predvádza Toby niektoré zo svojich najlepších pohybov. Boli to hlavne: intenzívne krúživé pohyby oboch rúk okolo hlavy (odháňanie komárov), skladanie a zdvíhanie ruky s vystrčeným palcom a malíčkom pri vlnitých pohyboch celého tela (telefonovanie), trhané kývanie predpaženej ruky pri otáčaní sa okolo vlastnej osi (postrekovač) a na neposlednom mieste vzostupné hladkanie vzduchu pred sebou (maltovanie). Áno, Toby bol na svoje pohyby veľmi hrdý, no ešte viac na schopnosť zabaviť obrovské množstvo ľudí.
Keď si Drea myslela, že už od smiechu skape, niečo ju konečne donútilo odtrhnúť oči od natriasajúceho sa Tobiho. Veľmi sa však nepotešila. Bol to chalan, ktorý jej a Kiviným smerom pokukával už dobrú hodinu.
„Čaute!“ zakričal do hudby. Bol vysoký a ostré črty tváre mu ešte viac zvýrazňoval rad pírsingov v obočí a uchu.
Drea zneistela. „Čau!“
„Nedáte si niečo na pitie?!“
Kivi už nenápadne cúvala preč. Jej pozorné zmysly a intuícia boli dostatočnou výstrahou aj mne.
„Nie, díky! Sme v pohode!“ zvolala hlasno Drea. Otočila sa šikovne sa odplichtila za zopár najbližších tiel, aby unikla z jeho dosahu.
Išiel za ňou.
„Som Lucien,“ prezradil jej chrbtu. „Ale môžeš ma volať Luce.“
Drea zamrzla. Lucifer, pomyslela si. Kivi síce nič nepočula, no výraz jej priateľky ju trochu vyľakal.
„Poďme tancovať. Alebo si niečo predsa len dáš?“
Drea sa napokon pomaly otočila a s rozšírenými očami neveriaco hľadela na chalana pred sebou. Preglgla. „A čo keď si nedám?“
Luce sa usmial a ukázal jej zuby, poznačené jemným nikotínovým povlakom. „Radšej by si mala.“
Drea bola zmätená, prekvapená, šokovaná, no najväčšmi vydesená. Toto musel byť nejaký vtip. Začul niekto ich rozhovory s Kivi a rozhodol sa z nich vystreliť? Lenže nikto si ich nevšímal. Keby sa stali obeťami vtipov páchaných na nováčikoch, upieralo by sa na nich viac pozornosti. Drei po odhalenom chrbte skĺzla kvapôčka potu. Alebo... Vedela, že jej už musí preskakovať. No mohlo sa naozaj stať, že za všetky tie posmešky sa skutočný Pán Pekiel naozaj rozhneval a rozhodol sa vykonať svoju pomstu?
Drea viac neváhala. Znovu sa mu otočila chrbtom, schmatla Kivi za zápästie a ihneď ju ťahala preč.

„Vidím, že si si už splnil celoživotný sen – môžeme sa konečne vrátiť?“ spýtal sa už s automatickým podráždením Lalo. Bol tak naladený väčšinu dňa okrem chvíľok, keď sa s Tobim zabával.
Ten sa na Lala žiarivo usmieval a pri tom sa vydýchaval. „Jasné! Aj tak už vôbec nevládzem!“ Pot na čele si utieral do rukávu mikiny. „Počkáš ma? Napijem sa a môžeme ísť.“
„Tak švihaj,“ zavrčal Lalo. Sledoval, ako sa Toby pobral cez značne unavenejší a menej poskackávajúcejší dav deciek a zamieril na druhú stranu haly k provizórnemu baru, kde sa, samozrejme, podávalo všetko iné, len nie alkohol. Toby sa nahol nad pult a keď zočil obsluhujúceho študenta, dlaňou oň silno zabúchal. Aj keby sa Lalo snažil, ako by len mohol, nedokázal by prehliadnuť svietiacu červenú hlavu len zopár miest od Tobiho. Tie dve rafiky spoznal takmer okamžite. Nespokojne im zabodol oči do chrbtov a ruky si prekrížil na hrudi. Zdalo sa, že si dopriavajú pauzičku. Dobre ich videl, ako sa rehotali na Tobim. Ešteže sa za ním obe nezjančili.
Zarazil sa, keď im poza chrbty prešiel akýsi divný chalan. V momente, keď ryšavé dievča zdvihlo svoj pohár, čudák nad ním nenápadne švihol rukou a vysypal doň obsah malého papierika. Rýchlo ho poskladal, zastrčil si ho do vrecka nohavíc a odišiel. Lalo nestačil vypuľovať svoje veľké hnedé oči. Okamžite vyštartoval k baru, no bolo prineskoro. Dievča sa s úsmevom napilo.
„Hej, Lalo! Môžeme!“ zvolal Toby, ktorý sa práve vrátil. Začudovane hľadel na Lalov strnulý výraz a celkom mu nerozumel. „Stalo sa niečo?“
„Nič,“ vydýchol po chvíľke Lalo. „Poďme.“

„Kivi, je mi nejako blbo,“ posťažovala sa Drea svojej kamarátke. Z nepochopiteľných dôvodov sa jej začínala trochu motať hlava. Myslela si, že sa príliš pretancovala. „Idem na vzduch a možno na vécko. A pokojne tu ešte ostaň,“ povedala rýchlo, keď Kivi otvorila ústa, že namietne. „Myslíš, že som si nevšimla tam toho pána dokonalého o tri miesta ďalej?“ usmiala sa na kamošku.
„Veď je strašný,“ takmer zapišťala Kivi. „Čo mu mám povedať, ak sem príde? Aha, ako na mňa čumí.“
Obe dievčatá sa naraz obzreli na modrookého chalana, ktorý sa ihneď otočil.
„Je zlatý,“ zhodnotila Drea. „Len sa pozri, ako sa hanbí. Nemusíš sa báť.“
Kivi si potichu frflala popod nos. Potom sa však na neho znovu nenápadne kukla spod mihalníc.
Keď sa Drei znovu zatočila hlava a tentoraz už o niečo silnejšie ako naposledy, rýchlo vstala a začala sa pretláčať davom ku dverám. Zľakla sa, keď si uvedomila, že sa ledva trepe. Nohy mala ťažké, hluk jej spôsoboval bolesti hlavy a cítila rýchlo narastajúcu únavu. Keď jej tvár konečne ovanul chladný vánok, zhlboka sa nadýchla. Spoliehala sa na to, že jej bude lepšie, no nebola to pravda. Keď sa jej znovu zamotala hlava, už sa aj zakymácala. Vypadalo to, že spadne, keď ju náhle zachytili cudzie ruky.
Drea sa pri tom smelom dotyku až strhla. Cítila, ako ju niekto pevne objal okolo hrude a potiahol ju preč.

„Počuj, Tobo,“ povedal Lalo Tobiasovi, na polceste k internátu. „Vrátim sa. Nechal som si tam mobil.“ Obraz sfetovaného červenovlasého dievčaťa ho prenasledoval, odkedy z párty odišli. Netušil, prečo cítil takú zodpovednosť. No ako nad tým uvažoval, možno to bolo kvôli tomu, že on jediný si niečo všimol.
Toby ho vysmial. „Tak môj milý, ten už nenájdeš. Ale príjemné hľadanie.“
„Človek by čakal, že sa ponúkneš a pomôžeš,“ pobavene vytiahol kútiky Lalo.
„Ešte ma nepoznáš?“ smial sa.
Aj Lalo sa zasmial. Z jeho dobrosrdečnosti sa dalo povymýšľať toľko skvelých žartov...
„Tak poď,“ vydýchol Toby. „Dajako ho už nájdeme.“
„Nie, vážne netreba,“ odmietol ho Lalo. „Viem, kde som ho nechal.“ Už sa aj otáčal a púšťal sa späť chodníkom k budove školy. Toby nad tým len pohodil plecami a pokračoval ďalej. Bol unavený.
Lalo netušil, kam sa má vybrať. Najrozumnejšie bolo skontrolovať halu či tam ešte náhodou nie je, no ako sa správne domnieval, žiadnu červenú hlavu medzi pár poslednými dobrodruhmi, ktorí ešte boli na mieste a vládali, nenašiel. Pohľad mu zato padol na dvojicu sediacu pri bare. V malom blonďavom dievčati hneď spoznal známeho človeka a vybral sa rovno k nej. Nezaujímal ho, že jej spoločníka práve prerušil v polovičke vtipu, ktorým sa u nej rozhodne chystal zabodovať.
„Hej, kde máš kamošku?“ spýtal sa Lalo bez okolkov.
Kivi od prekvapenia až vypleštila oči. Nevedela či ju zarazilo viac to, že k nej priamo prihovoril chalan asi tak stokrát krajší ako ten, čo sa ju práve pokúšal nabaliť, a na ktorého si robila tajný zálusk, odkedy ho zbadala, alebo to, že sa jej pýta na Dreu. „N...Neviem,“ vypadlo z nej. „Povedala, že sa cíti trochu blbo, tak si odbehla na vzduch.“
Lalo na ňu pozrel ešte zaskočenejšie ako ona na neho. „Čože? Ty si ju nechala odísť samú, aj keď jej bolo zle?“
„Povedala, že sa hneď vráti...“ vravela Kivi zahanbene. „Odišla len pred chvíľkou...“
No Lalovi to už stačilo. Zvrtol sa a náhlil sa znovu von. Otáčal hlavu do všetkých strán, no na otvorenom priestranstve okolo školy široko ďaleko nikoho nezazrel. Jedinou cestou k internátom sem práve teraz prišiel a na nej ju rozhodne tiež nevidel. Zdvihol hlavu a uprene sa zadíval vysoko do tmavých okien starej školy.

Drea vnímala, no len s problémami. Zachytila tiché hučanie výťahu, uvedomovala si, že ju niekto ťahá dopredu po dlhej chodbe, a že všade naokolo bola tma ako v rohu. To, čo si však neuvedomovala, bolo, že jej nádherné vlasy a hlasný šťastný smiech k nej tejto noci pritiahli oveľa viac pozornosti, akoby sa jej kedy mohlo snívať. Keby počítala odmietnutia, ktoré dnes večer na párty prúdom rozdávala, zistila by, že ich bolo až sedemnásť. Každého však vytrvalo odháňala a s tým sa napokon všetci zmierili. Teda takmer všetci.
Drea sťažka vydýchla, keď ju pevné ruky pritlačili k stene. Jej unavená myseľ raz vynechávala a raz pracovala celkom jasne. Teraz sa začínala znovu rozbiehať. Čulý stav však nepotrvá dlho a za chvíľku sa znovu nebude vedieť brániť. „Pusti ma.“ Svoj vzdor chcela dať jasne najavo. „Neopováž sa ma dotknúť, ty...“
„Takto?“ zasyčal jej pri uchu pobavený hlas. Sršal nadšením. Šikovné mocné ruky rýchlo prebehli po Dreinom tele a potom sa začali znovu, ale už oveľa pomalšie, kĺzať po tých najoblejších miestach.
Drea bola zhrozená. Znovu ju ovládla malátnosť, ktorá zabránila jej ďalším protestom.
Násilník tú chvíľu neváhal zneužiť. Rozopol jej šaty a stiahol jej ich z pliec. Koleno jej vtisol medzi nohy a potom k sebe jej telo pevne pritlačil, aby cítil jeho teplo. Vzrušovala ho ako už dávno žiadne dievča nie. Nebol si istý či ho k takémuto neobvyklému konaniu prinútili jej plné tvary, žiarivé vlasy, alebo len pekná tvár. Ako si ju však lepšie prezeral, usúdil, že to asi bola nádherná dráždivá krivka medzi jej širokými bokmi a pásom. Tá sa mu páčila najviac.
„Pres...taň,“ vydýchla tak slabo, až sa musel usmiať. Veľkými dlaňami jej prešiel po zadku a potom do prstov vzal okraj jej zelených šiat. Smelo ich povytiahol a pozrel na jej stehná.
Pre Dreu to vyzeralo katastrofálne. Sama sa ubrániť nedokázala a nezdalo sa, že by niekto tušil, kde sa nachádzajú. Nešťastne mrnčala, keď na sebe znovu zacítila jeho ruky. Bol to Lucifer. Možno ten pravý. To on ju takto trápil.
„Neboj sa, dievča, bude to pekné,“ bavil sa jej pri uchu jeho hrubý hlas. „Lebo aj ty si veľmi pekná.“ Nasilu ju pobozkal. Drea však znovu nič nevnímala. Sily aj rovnováha ju akosi opustili a tak sa mu len poddajne zvalila do náruče. Keď znovu otvorila oči, vystrašene zistila, že Lucifer veľmi postúpil. Práve ju bozkával vo výstrihu, rukami trel jej boky a zvyšoval svoje vlastné vzrušenie.
„Nie!“ vyrazila zo seba Drea napoly so strachom, napoly znechutene a bezmocne zatvorila oči.

Počul ju! Práve sa ozvala! Zahol k ďalšiemu schodisku a behom sa pustil nahor. Berúc schody po štyroch bol čochvíľa na piatom poschodí. Utekal tmavou chodbou okolo prázdnych tried, až sa dostal na to správne miesto.
Lalo ich zbadal. Inštinktívne zaťal ruku v päsť, a keď sa v zlomku sekundy dostal až k vysokému chalanovi, vrazil mu zboku do tváre. „Ty hajzel!“ zvolal Lalo zlostne.
Šokovaný chalan sa pod váhou rany takmer zrúbal na zem, no napokon ju predsa len ako-tak ustál. Vzhliadol k Lalovi. Uškrnul sa. „Tak tomu sa hovorí záchrana v poslednej chvíli.“
Lalo blysol očami po dievčati. Hneď ako ju paprče toho chalana pustili, klesla popri stene k zemi. Je celkom mimo, pomyslel si Lalo. Bohvie, čo jej ten úbožiak nasypal.
„Nezdá sa, že je to tvoja kočka. Čo keby si vypadol?“ navrhol chalan Lalovi. „Trochu rušíš.“
„Musíš byť veľmi hrdý na svoj spôsob balenia,“ odvetil mu opovržlivo Lalo. „Dobrovoľne nejdú, čo?“
Chalana sa mu podarilo perfektne vytočiť. Na okamih vyzeral ako ten pravý Lucifer. Narovnal sa a o okamih neskôr skočil na Lala. Tomu sa však bez väčšej námahy podarilo uhnúť. Aj keď nemal výrazné svaly, ako to bolo v prípade jeho protivníka, a bol pomerne chudučký, Lalo nebol len také tintítko. Bol rýchly a šikovný. Keď sa do úderu vložil celou svojou váhou, dokázal ublížiť. A o tom sa nemilo prekvapil aj chalan, keď na o hlavu nižšieho Lala zrazu hľadel zo zeme. Jeho protivník bojoval aj rozumom, nie len silou a to ho postačujúco zastrašilo. Keď sa doňho Lalo navážil ešte aj svojím zlostným chladným pohľadom, mal toho dosť. Vyštveral sa na nohy a urýchlene sa pratal z dosahu aj dohľadu zlostného chlapca, o ktorom si pomyslel, že s navretou žilkou na čele a tým veľkým három vyzerá ako diabol.
Lalo o svojej zvláštnej zlovestnej aure vedel, odkedy ju nechtiac použil prvý raz. Zvláštne. Vtedy, presne ako teraz, niekoho chránil. Sám sa nestačil čudovať, čo všetko sa v ňom prebúdza, keď sa dostane do takejto situácie. Často sa mu to však nestávalo.
Otočil sa k dievčaťu. Ani nevedel, ako sa volá. Kľakol si k nej na zem a prstami jej podoprel a zdvihol hlavu. Oči mala zatvorené, no keď sa jej dotkol, čosi si zamrmlala.
„Prosím, pusti ma. Neubližuj mi,“ vravela takmer nezrozumiteľne.
Lalom prebehol ďalší záchvat hnevu, no tentoraz už kontrolovateľný. To si žiadne dievča nezaslúži. Hlavu jej nechal znovu pomaly klesnúť a natiahol ruky k jej šatám. Chcel jej ich napraviť, pretože keby bola pri vedomí čo len o trošičku viac, určite by sa pred ním teraz hanbila. Kým jej na plecia naťahoval malé rukáviky a jediným rýchlim pohybom jej stiahol sukňu na svoje miesto, nemohol si pomôcť a zavadil o ňu očami. Najprv len opatrne, no keď zahliadol bielizeň z jemných čipiek a krásne krivky, pozrel sa smelšie. Príjemne ho zašteklilo v žalúdku. Nevyzerala ako jeho bývalé frajerky. Telo mala plnšie, prirodzenejšie a tie jej vlasy... Dlhšiu chvíľu na ňu len hľadel, no napokon sa rozhodol dotknúť sa ich. Nemôžu byť skutočné... Jemne ju potiahol za dlhý prameň červených vlasov a díval sa naň tak prekvapene, akoby čakal, že hneď odpadne. Samozrejme, to sa nestalo. Vlasy boli pravé.
Dreine viečka sa jemne zachveli. Pomaly otvorila oči a potom ich jemne vypleštila, keď pred sebou zbadala troch Lalov. Nešlo jej do hlavy, čo tam všetci robili.
„Ste trojčatá,“ vydýchla prekvapene. „To som ešte nevidela. Je to super.“
Lalo potlačil pobavený úsmev. To dievča bolo totálne grogy. „Sme pekní, čo?“
„A naozaj!“ zvolala.
Lalo sa tentoraz už skutočne zasmial. Pocítil akúsi hrdosť a teplý hrejivý pocit, že ju zachránil. „Poď. Musíš si ľahnúť.“
„Rozkaz,“ zamumlala s úsmevom a zvalila sa na stranu.
„Hej! Tak som to nemyslel!“
Pri jeho zvýšenom hlase Drei zatreštilo v hlave. Chytila si ju do dlaní a potichu zaskučala.
Lalo vedel, že ju vstať neprinúti. Podsunul teda pod ňu ruky a s hlasným vydýchnutím sa spolu s ňou vyštveral hore. Na takého tenkého chalana zvládol šesťdesiatpäť kíl pozoruhodne bravúrne. Dievča sa na neho bez hanby zavesilo. Lalo veľmi dobre vedel, že keby bola pri zmysloch, nikdy to neurobí. Pri ich minulom kratučkom rozhovore sa k sebe správali veľmi nevraživo a ona ho dokonca nazvala špáratkom. Lalo si to dobre pamätal. Odniesol ju k výťahom. Uvažoval, čo robiť ďalej. Povedať či nepovedať niekomu, čo sa stalo. Zabiť či nezabiť toho úbožiaka, čo jej skoro ublížil.
Drea sa znovu na okamih prebrala. „Je mi zleee,“ zatiahla nešťastne. Naozaj bolo. Ani nepamätala, čo sa jej tak veľmi krútila hlava aj žalúdok.
„Hneď ti bude lepšie,“ uistil ju upokojujúco Lalo. On zas nepamätal, kedy naposledy k niekomu prehovoril takým tónom.
Drea sa podvedome tuhšie pritisla k jeho hrudi, pretože tam cítila ochranu. Vedela, že už môže byť pokojná, a že môže bez obáv znovu zatvoriť oči, lebo tentoraz je pre zmenu v dobrých a opatrných rukách.