Červený kód: Lucifer! 3

Toby bol od prírody pokojný a veselý človek. Nevyhľadával problémy a ak sa náhodou nejaký vyskytol, snažil sa ho čo najrýchlejšie urovnať. Neraz sa stalo, že za Lala vyriešil nepríjemnosti, ktorými sa jeho nadutý kamoš nebol ochotný zaoberať a tým mu veru veľakrát zachránil kožu pred strašným a krutým ženským hnevom. Lenže tento problém, ktorý Lalo práve dotiahol spolu so sebou na ich čerstvo zabývanú internátnu izbu, vyzeral zle už na prvý pohľad. Tak to Toby zhodnotil. Prehliadol by ešte to sfetované dievča, ktoré mu viselo na krku, ale ten čudný mamičkovský pohľad, akým na ňu Lalo hľadel už ignorovať nemohol. Toby ho poznal veľmi dobre, aj keď sa objavil približne raz za päťsto rokov ako dvojchvostá kométa. Keď ho videl naposledy, bolo to kvôli nemu. Živo si to pamätal, aj keď to bolo už pred rokmi. Vlastne to bolo jediný raz, čo si taký pohľad na ňom všimol. Vtedy dávno Lalo zachránil ešte malého Tobiho pred šikanujúcimi spolužiakmi, ktorý sa mu vysmievali za dlhé vlasy. Aj keď boli ešte deti, Toby si jeho pomoc zapamätal a v istom zmysle žil ako jeho vazal dodnes. Pri tom incidente si Lalo získal Tobiho doživotný rešpekt a ešte dlhšie priateľstvo. Odvtedy sa od seba vlastne už ani nepohli.
„Ty...Lalo,“ prehodil Toby, keď jeho kamarát švacol bezvládne telo dievčaťa na svoju posteľ. „Nepovedal si, že sa ti tak páči, no keby si to urobil, možno by som ti dokázal odporučiť pár lepších rád, ako si ju získať. Ovaliť ju na ceste asi nie je ten najlepší postup.“
„Vyzerám, že potrebujem pomoc s kočkami?“ odsekol mu nepríjemne Lalo.
„Doposiaľ si tak nepôsobil, ale teraz... čo ti ja viem,“ uškrnul sa Toby.
„Potrebovala pomoc,“ vysvetlil Lalo stroho.
Toby sa na ňu pozornejšie zadíval. Páčila sa mu rovnako, ako keď ju zahliadol prvý raz, lenže teraz o trošičku viac. „Čo sa jej stalo?“ nerozumel. „Opila sa z tých malinoviek?“
„Nemám náladu na vtipy, Tobo. Nejaký delikvent jej podstrčil akési svinstvo a potom ju zatiahol hore do školy.“
Toby sa hneď prestal opierať o stenu a narovnal sa na svojej posteli. „Čože? Aký delikvent?“
„Taký. Meter deväťdesiat, trochu počerný a vyzeral na oveľa staršieho ako ostatné decká. Možno sem ani nechodí, len sa sem dajako priplichtil na párty.“
Toby sa o svojho kamoša nebál. Vedel, že keď nasadí ten čudný ochranársky pohľad, dokáže päsťami rozprášiť aj tank. Už to videl. Len na miesto tanku to boli vyškerené decká, ktoré po prvej rane úsmevy akosi prešli. „Ako sa tu preboha môžu taký potulovať? Choď to nahlásiť.“
„Potom, keď sa preberie,“ zamumlal Lalo. Dievčaťu odhrnul z tváre prameň červených vlasov. Hľadel na ňu tak uprene, že si ani nevšimol, ako na neho Toby neveriacky zazerá.
„Hej, Lalo. Hádam si sa...“ nedokončil.
„A prečo nie?“ zaznela odpoveď, čo Tobiho takmer švacla naspäť o stenu. „Nie je pekná?“
„No... je,“ pripustil Toby, stále s jemne vypúlenými očami. „Ale k tebe sa hodí asi ako psovi piata noha.“
Keď si Lalo uvedomil, že Toby namiesto pobaveného tónu použil trochu nepriateľský, prekvapene k nemu vzhliadol. „Čože?“
„Vieš, pravdepodobne nemá nič umelé, neafektuje a vyzerá na slušné dievča,“ mykol Toby plecami. „Nič pre teba.“
„A pre koho teda, Tobo?“ Lalo jemne prižmúril oči ako skúmal jeho tvár. Bol priehľadnejší ako čistá voda.
Toby si uvedomil, že kamarát cez jeho fasádu vidí, takže sa rozhodol nič nezapierať. „Predsa pre mňa!“
Keby úbohá Drea vedela, aká búrka sa okolo nej práve točí ani by neverila.
Chalani cítili, že sa vyskytli v situácii nepríjemnej ako už dávno nie. Hľadeli na seba a obom z očí sršali blesky. Trvalo to však len okamih. Obaja naraz vydýchli a spustili plecia.
„Dobre, počkaj, kamoš,“ prehovoril Toby, ktorého do reči nútila tendencia rýchlo urovnávať všetky spory. „Toto je hlúpe. Či je super, alebo nie, je to len kočka.“
Lalo prikyvoval a hneď sa chytil záchranného lana, ktoré mu Toby hádzal.
„Takže tu nebudeme blbnúť a pekne sa dohodneme ako dvaja dobrí bratia.“
„Nikto by neuveril, že sme príbuzní s tvojou smiešnou fasádou,“ uvoľňoval atmosféru Lalo. Uškŕňal sa.
„Videl si sa? Môžeš ísť strašiť do materskej školy,“ oplácal mu Toby veselo. „Ale prejdime k veci.“ Natiahol ruku do priestoru pred sebou. „Kvôli kočke sa hádať nebudeme. Nie je ich na svete dosť?“
Lalo k nej švihol pohľadom, no potom si sťažka povzdychol. Tobo má pravdu, pomyslel si. Ich tristoročné priateľstvo má oveľa väčšiu cenu. Tiež natiahol ruku a pevne chytil tú Tobiho. „Kvôli kočke sa hádať nebudeme,“ zopakoval. „Nech si ju berie čert.“
Toby sa usmial. „Tak paráda.“ Znovu sa zaklonil a ruky zdvihol do výšky, ako si preťahoval stuhnuté ramená. Aj keď mu takej príležitosti bolo trochu ľúto, nikdy by ju nevymenil za Lala. „Tak, kde budeš spať? Vieš čo? Pokojne mi ju sem prehoď.“
„Tobo!“

Drea unavene vydýchla a potom pomaly otvorila ťažké viečka. V hlave ju pichala tlmená bolesť. Bola zmätená ako ešte nikdy v živote.
„Čo do pekla...“ zastonala a nadvihla sa. Keď pred sebou zrazu zbadala dve začudované tváre, na okamih zamrzla. A potom spustila vreskot ako šialená.
„Upokoj sa! Ticho! Nejač, ty hlupaňa!“ pokúšali sa ju Toby a Lalo utíšiť.
„Vy hnusní perverzáci! Čo ste mi urobili?!“ Drei sa zahmlené myšlienky plietli. Pamätala sa, ako ju niekto tlačí k stene a obchytkáva ju. Keď pred sebou uvidela dvoch chalanov, mylne si to všetko pospájala.
„Zbláznila si sa? Prestaň vrieskať, nikto ti nič neurobil!“ Lalo sa hneval. Toto dostal za to, že jej pomohol? Obvinenie, že je perverzák?
Drea si vytiahla paplón až nad hlavu, aby sa pred oboma skryla a rýchlo si skontrolovala telo. Mali pravdu. Keď spod neho po chvíľke vykukla, do líc sa jej začala valiť červeň.
„Tak... čo... Čo sa teda stalo?“ vypadlo z nej.
„Nič si nepamätáš?“ spýtal sa jej Lalo.
Drea na neho rýchlo pozrela. Úžasný chalan sedel len kúsok od nej a uprene na ňu hľadel tiež. Nemohla odtrhnúť oči od jeho krásnej tváre. Pripadal jej trochu iný, ako keď ho videla prvý raz. Ešte sa pamätala, aký dojem vtedy dokázal spôsobiť. Teraz však koženú bundu vymenil za obyčajné sivé tričko, namiesto veľkej čiernej hrivy mal hladké dlhé vlasy a na nose mu chýbali okuliare skrývajúce prenikavé čokoládové oči. Takto sa na ňu mohol uprene dívať a podvedome ju nimi lákať.
Drea pri pohľade na neho zrazu pocítila bezpečie. Nie, on nebol ten, čo jej chcel ublížiť. Práve naopak. Bol to jej ochranca. Čo-to sa jej vyjasnilo.
„Ja... ďakujem,“ zamrmlala a rýchlo si pozrela na ruky. „Ďakujem.“
„Aj máš za čo,“ odsekol Lalo nepríjemne. „Už si si spomenula?“ Myslel na to, že si ju nemôže pustiť pod kožu, keď včera s Tobim uzavrel dohodu, že ju obaja nechajú na pokoji. Lenže jej nevinný výraz, náhle vystrašené zelené oči a pekné telo, ktoré na neho priam kričalo, že ho má ihneď objať, mu spôsobovali veľa problémov. Radšej vstal, aby sa od nej dostal ďalej.
Toby medzi nimi podráždene kmital očami.
„Vieš, kto to bol? Ako sa volal?“ spýtal sa Lalo. „Mala by si niekomu povedať, čo sa ti stalo. Ak nie nič iné, možno zabrániš tomu, aby sa to stalo aj niekomu inému.“
„Ale... ja sa nepamätám,“ povzdychla si Drea. Jediné, čo sa jej vybavovalo stále dookola, bolo, ako sa o ňu Lalo stará. Znovu k nemu neisto zdvihla oči. Niesol ju celou cestou od školy až k internátu na rukách. V imaginárnom zápisníčku sa jej nechtiac automaticky odfajkol bod pri treťom riadku jej zoznamu o dokonalom chlapcovi. Napísala si ho, keď mala jedenásť a väčšina bodov sa ani odvtedy vôbec nezmenila. Kivi sa jej smiala, lebo ho poznala naspamäť.
„Možno si spomenieš neskôr,“ kývol hlavou Lalo, aj keď o tom pochyboval. Taká škoda. Keby vedel, o koho ide, vymlátil by z neho ducha. Sám si neuvedomoval, aký neobvyklí je u neho pochod takýchto myšlienok. Pre hocikoho by veru toto všetko neurobil.
Drea sa hrabala z postele. Aj keď im bola nesmierne vďačná, od hanby nevedela, čo povedať. S týmito dvoma božskými chalanmi strávila celú noc, aj keď ich vôbec nepoznala. Vstala, a keď sa zakymácala, rýchlo sa chytila za hlavu.
Toby k nej natiahol ruku a podržal jej rameno. Keď mu Drea uprene pozrela do tváre, cítil, ako ho objalo teplo. No zrazu to nebolo jediné, čo vnímal. Z rohu miestnosti, kde stál Lalo, sa k nemu šírila temná aura. Rýchlo ruku stiahol.
„Som v poriadku,“ uistila ich Drea, aj keď sa tam veľmi necítila. Bez ďalšieho slovka ihneď vyrazila ku dverám. Kivi sa o ňu určite obáva.
Drea sa vôbec nemýlila. Len čo vyšla na chodbu internátu a potom vrazila do hneď vedľajších dverí, Kivi sa jej vrhla okolo krku.
„Andy!“ zvolala, kým ju silno objímala. Tak svoju priateľku volala, keď bola rozrušená. „Kde si preboha bola? Ukradol ťa Pán Pekiel? Vieš vôbec, ako som sa bála?“
„Prepáč mi to, Kivi,“ vydýchla a tiež ju silno objala. „Hneď ti všetko poviem.“
Spolu sa zvalili na červenú pohovku a Drea začala celkom od začiatku.

Kým dokončila, šero v miestnosti sa premenilo na svetlo. Bolo ráno.
„Drea, dnes by si nemala nikam chodiť. Vôbec nevyzeráš dobre. Bohvie, čo si v tom pití mala.“
„A ty, Kivi? Celú noc si kvôli mne oka nezažmúrila.“
„V hale intráku som videla automat. Dám si jednu super kávu a hotovo. Stačí, že prvý školský deň vynecháš už ty. Neboj, budem v pohode. Vypočuť si zopár úvodných báchoriek ešte zvládnem,“ usmiala sa Kivi na kamarátku unavene. „Keď ti bude trochu lepšie, mohla by si ísť za riaditeľkou a všetko jej povedať.“
„Naozaj to mám urobiť?“ zaváhala Drea. „Veď sa nakoniec nič nestalo.“
„Lebo si mala šťastie. Isteže to musíš povedať,“ karhal ju Kivin neoblomný hlas.
Drea prikývla.
„Dobre teda,“ vydýchla Kivi a vstala. Drea ju schúlená na gauči sledovala, ako sa prezlieka, berie si ružovú látkovú tašku na plece a pchá do nej perá a zápisník, ktorý od nej dostala pred mesiacom na meniny. Rozlúčili sa len pohľadom a úsmevom a potom sa Kivi hneď pobrala do školy. Drea sa schúlila ešte viac, zatvorila oči a znovu sa pokúsila zaspať.

„Kivi!“
Keď drobná blondínka začula svoju prezývku, otočila sa. Po kamienkovom chodníku k nej kráčal vysoký chalan, ktorému hnedé dredy pri dlhých skokoch poskakovali, aj keď boli pevne schytené gumičkou. Kivi sa na okamih pozastavila nad tým, že bola ružová. Predsa len, bola to jej obľúbená farba a ktorý chalan by si ju už len dobrovoľne zvolil, ak by k tomu nebol násilne donútený tajným smrtiacim komandom? Odpoveď práve zastala pred Kivi a pohodila zošmykujúcim sa žltým batohom na chrbte. Niekomu ako večne veselému Tobiasovi to nerobilo vôbec žiadny problém. Zoširoka sa na dievča usmial, aj keď mal za sebou noc ťažšiu, ako keď sa prvý raz opil.
„Čau, Kivi. Poďme do školy spolu,“ navrhol jej a usmial sa ešte viac, aby sa uistil, že neodmietne.
Prekvapená Kivi sa zmohla len na prikývnutie. Vybrali sa ku škole.
„Ako sa má Drea?“ spýtal sa Toby hneď, ako sa dali do kroku.
Tvrdiť, že Kivi nepichla žiarlivosť, by bolo klamstvo. Pomyslela si, že je zázrak, že si pamätá aj jej meno.
„Nie veľmi dobre. Dnes do školy nezavíta. Potrebuje sa trochu pozbierať.“ Vedela, že Toby je so všetkým čo sa udialo oboznámený tiež, keďže Drea skončila na noc u nich. Nechcelo sa jej veriť, že nikomu nenapadlo skočiť jej to povedať, keď bola len vedľa a nechali ju celú noc sa zožierať.
„Jasné, jasné,“ prikyvoval Toby, pričom mu hádzalo končekmi poskrúcaných dredov.
Pred školou postávala pätica dievčat, nerozlučných kamarátok. Veľa ľudí by povedalo, že vyzerajú ako povrchné husičky, dokonca aj Drea si to z časti myslela. Nespravili na ňu bohvieaký dojem, keď okolo nej včera večer v izbe skackali a prehnane vychvaľovali jej vlasy. Lenže Drea si v ich prípade zmýlila pravý obdiv s afektom, pretože nikdy celkom nechápala, čo za nádheru na hlave skutočne nosí. Lola, Kari, Ash, Kitty a Elizabeth boli pravými priateľkami, aké sa vo voľnej prírode dajú nájsť len zriedka. Nezáležalo na tom, že Ash a Lizzy sa z opätkov občas nezbavia ani v spánku, že Kari deväťdesiatdeväť percent z toho čo povie, prehundre a zvyšné tri milé slová venuje zo spánku svojmu psovi, že Kitty na smrť nenávidí všetky mačky v rátane roztomilých mačacích bábätiek, a že Lola sa už dva roky márne snaží uhnať Lala a presvedčiť ho, aby s ňou išiel na rande. Jej štyrom priateľkám už skutočne liezlo na nervy takmer každý deň už roky vlhkou handričkou šúchať z ich veľkého stola v internátnej izbe srdiečka, v ktorých bolo obyčajne napísané : Lola + Lalo, občas Lalo + Lola. Posadnuté dievča si vážne myslelo, že ich hodiace sa mená nie sú náhodou. Keby však poznalo Lalovo tajné pravé meno a nie len jeho prezývku, už by to nezopakovala nikdy v živote.
Päť dievčat prekvapene hľadelo na blížiaci sa párik a mudrovalo, čo to znamená. Zvykli si, tak ako všetci ostatní na svete, že Toby a Lalo sa od seba pohnú tak raz za uhorský rok.
„Ahojte,“ pozdravila ich Kivi, keď sa pri nich spolu s Tobim pristavili. Ona na rozdiel od Drey tušila, že tieto dievčatá môžu byť v skutočnosti vo vnútri celkom iné, ako sa na prvý pohľad javia. Jej intuícia, samozrejme, neklamala.
„Čaute, ahojte, nazdar, tak ako,“ pozdravili štyri dievčatá rôzne, ich hlasy sa prekrývali. Kari ostala ticho, len kývla hlavou.
„Na spoločnej prechádzke?“ spýtala sa Elizabeth dobiedzavým tónom plným náznakov. Bola zo skupiny dievčat najvyššia aj bez svojich opätkových topánok.
Toby sa pobavene uškrnul a Kivi sa trochu nervózne zasmiala. Ani dlhé minúty chôdze jej nepomohli zvyknúť si na prítomnosť nadmieru atraktívneho spoločníka.
„Nežiarli, Liz, bude z teba zatrpknutá ropucha,“ opáčil jej so svojím krásnym úsmevom Toby. Ten bol na ňom najpríťažlivejší. Tak prirodzený, srdečný a pekný, že pobudil už nejedno dievča zo spánku. Všetky dievčatá poznal. Veď mu boli spolužiačkami teraz už tretí rok. Lizzy sa páčil a dobre to vedel, no ona sa mu na rozdiel od iných dievčat nikdy priamo nepriznala.
„Kivi, ty sa nezdáš,“ zatiahla Ashley žartovne. Atmosféra bola okolo nich voľná a priateľská aj napriek téme, ktorú riešili. Nikto z dvoch dotyčných osôb ju totiž nebral vážne. Toby sa nad Kivi nikdy ani len nezamyslel a ona mala oči len pre Lala, odkedy ho prvý raz zazrela vystúpiť z jeho strieborného auta a frajersky si prehodiť bundu cez plece. Zdalo sa jej, že je dokonalý. Super fáro, super vlasy, super zvyšná fasáda. Nikdy ju u chalanov nepriťahovali len tieto veci, zaujímala sa aj o iné, no ako náhle zahliadla Lala, všetko ostatné ju zrazu akosi prestalo zaujímať. Keby sa ho len raz mohla dotknúť, stráviť s ním len jednu vášnivú noc, na ďalšie ráno by mohla umrieť. V takomto prípade jej bol jeho charakter či názory viac ako ukradnuté.
„Prestaňte s tým, baby. Len sme sa stretli na ceste,“ povedala Kivi.
Toby sa úprimne prekvapil. V jej hlase viac nebolo počuť zahanbenie, ktoré mu navrávalo, že je doňho zbláznená tiež. Trvalo mu menej ako dve sekundy, aby si uvedomil, čo bolo vo veci. Nemusel byť ani múdry, tak ako naozaj bol, aby mu to došlo. Ak sa nejakému dievčaťu v okruhu dvadsiatich kilometrov nepáčil on, bol to Lalo. Voľky-nevoľky musel už dávnejšie priznať, že jeho kamoš má o špendlíkovú hlavičku viac sexepílu ako on. Lámal si hlavu či je to jeho handrami. Keď si ich však raz dávno na Tobiho želanie skúsili vymeniť, zistil, že to tak predsa len nebude. Lalo vyzeral svetovo, aj keď na ňom viselo dokrkvané o dve čísla väčšie triko. Zato keď sa Toby navliekol do priúzkych nohavíc a na rukách si pozapínal vybíjané náramky, od svojho najlepšieho kamaráta si vyslúžil len výsmech.
Po chvíľke postávania napokon všetci predsa len so zvesenými nosmi vkráčali do budovy. Kivi o trochu nadšenejšie ako ostatní, pretože ešte presne nevedela, čo ju čaká.

Lalo sa lenivo prevalil na druhý bok a na chvíľku nadvihol hlavu, aby mohol otočiť svoj vankúš na opačnú stranu. Až potom doň znovu zaboril tvár. Vôňa toho dievčaťa, aj keď bola pekná a sladká, ho už začínala hnevať. Cítil ju všade vo svojej posteli a kvôli tomu na ňu nemohol prestať myslieť.
Ani len nevedel, ako sa volá a Tobiho sa na to spýtať nechcel po tom, ako sa dohodli, že sa o ňu ani jeden z nich nebude zaujímať. Cítil sa, akoby ho práve strašne zrádzal.
Zdvihol sa z postele a zlostne vydýchol. Po prebdetej noci bol taký unavený, že sa ani nevládal odtrepať do školy. Toby síce sľúbil, že ostane hore tiež, no onedlho na to už hlasno chrápal vo svojej postieľke ako starý dedo. Nechal Lala napospas jeho myšlienkam a tiež otravnej Lilii, ktorej sa nechcelo spať. Už ho vytáčalo míňať na ňu nie len čas, ale aj preesemeskované peniaze. Tá bláznivá sa ho nechcela za žiadnu cenu vzdať, aj keď jej utiekol takmer štyristo kilometrov ďaleko. V Lalovi sa však včera niečo pohlo. Ani netušil, prečo mal potrebu tak strašne to naťahovať. Posadil sa, vytiahol svoj mobil a poslal jej ďalšiu správu. Tentoraz poslednú.
O pätnásť sekúnd sa jeho mobil bláznivo rozpípal. Iste, rozísť sa takýmto spôsobom nebolo veľmi pekné, no Lalo to celkom posúdiť nevedel, pretože kopačky ešte nikdy nedostal. Stíšil zvuky bočným tlačítkom, strčil mobil pod vankúš a nechal hovor vyzvoniť. Raz, dvakrát, trikrát.
O tristosedemdesiatdeväť kilometrov ďalej jedno zúrivosťou bláznivé dievča vo svojej triede práve vyskočilo uprostred hodiny na rovné nohy, zdvihlo stoličku, na ktorej sedelo, nad hlavu ako Hercules a vyšmarilo ju von cez zatvorené okno.
Lalo podišiel k tomu svojmu uprostred dvoch rovnobežných postelí. Jediným šmahom zmietol z parapetu Tobiho bodkované pyžamové gate a potom okno dokorán otvoril. Keď sa nadýchal čerstvého chladného vzduchu, hneď z nosa vyhnal tú dievčenskú vôňu. Konečne sa ňou môže prestať zaoberať.
„Aj ty mi chýbaš, Ea. Ani nevieš ako veľmi.“
Lalo už neveriacky natočil hlavu doprava, odkiaľ sa k nemu niesol hlas. Zúfalo si vtisol prsty do vlasov a chytil si hlavu. To sa jej už naozaj nikdy nezbaví?
„Nehovor mi také veci,“ zasmiala sa Drea vo vedľajšom okne netušiac, že ju niekto počuje. „Už som červená ako paradajka.“
Lalo nechápal, prečo tá koza ešte stále trčí na intráku. Premýšľal či má vôbec v úmysle odtrepať sa dnes do školy. Veľmi to tak nevyzeralo.
„Nie, nenašla som tu nikoho, kto by za to stál, Ea, vôbec nemusíš žiarliť. Všetci sú tu debili!“
Takže debili? Lalo jemne prižmúril oči.
„Nie, ver mi, naozaj. Túžim sa za tebou vrátiť.“
Lalo si ani neuvedomoval, akou silou zviera parapet. Predsa si pamätal, ako mu Tobo oznámil, že tie dve sú voľné. Že vraj mu to samy povedali. No teraz to vyzeralo trošičku inak.
„Prepáč mi. Viem, že som ťa tým zaskočila. Tak veľmi ma to mrzí,“ počul Lalo Dreu. „Ten bozk bol nádherný,“ povedala zrazu ostýchavo.
Lalovi to už bolo jasné. Doma nechala frajera. No, aspoň to všetko uľahčí, pomyslel si. Ak je už zabuchnutá, nebude sa okolo neho a Toba obšmietať a všetko im sťažovať.
„No rozišli sme sa, Ea, už to viac nevyťahujme, áno? Takto to je najlepšie. Obaja by sme sa trápili.“
Lalo si povzdychol a zvesil plecia. Tak predsa je voľná. To je zlé.
„Dobre teda. Budem končiť. Chcela som si ešte oddýchnuť, lebo v noci ma trochu bolela hlava a zle som sa vyspala. Áno, áno. Nie, nič mi nie je. Som zdravá ako rybička.“ Tichý smiech. „Dobre, ahoj.“
Ostalo ticho. Lalo ešte chvíľu načúval, no okno sa nezatváralo.
„Chudák Ea. On si robí starosti a frajerka mu tak brutálne klame. To je smutné.“ Nemohol sa ovládnuť a dal o sebe vedieť. Až cítil, ako chladný vzduch okolo oboch otvorených okien omrzol ešte viac. Keď ju začul šokovane vydýchnuť, sám pre seba sa zaškeril.
Drea sa ihneď vyklonila a overila si to, čoho sa obávala. Jednému z jej susedov trčali von z vedľajšieho okna vystreté ruky opreté o úzky parapet. Aj napriek zime ju obliala horúčava.
„Bolo počuť celkom všetko?“ spýtala sa bezútešne. Dúfala v zápornú odpoveď.
„Prečo ten zúfalý tón? Až také erotické to nebolo,“ zaznelo z vedľa pobavene.
Drea mala chuť otrieskať si hlavu o okenný rám. Podľa jeho hlasu už zistila, že ide o Lala. „Naschvál si načúval?!“ zahorela zlosťou i zahanbením.
„Dúfal som, že sa trochu pobavím.“
Drea si odfrkla. „Pozri sa do zrkadla a pobav sa na svojich vlasoch.“ S hlasný tresknutím zatvorila okno, aby aspoň trochu stlmila smiech, ktorý sa zrazu ozýval po celom internáte.

Lalo zrazu zabudol na všetky dohody, čo v živote uzavrel. Hlava akoby sa mu vyprázdnila a znovu sa naplnila len jej urazeným hlasom. Už kráčal po chodbe. Zastal hneď pri vedľajších dverách a potichu na ne zaklopal. Len zistí, ako sa volá, to je všetko.
Drea otvorila, aj keď tušila, koho na chodbe nájde. Nenašla v sebe silu odmietnuť takého chalana, akým bol Lalo, aj keď ju hľadala naozaj všade. To bolo proti prírode.
Keď Lalo uvidel jej tvár, pery sa mu automaticky roztiahli do úsmevu, ktorým bol zvyknutý robiť prvý dojem. Podľa všetkého zabral tak, ako chcel. „Čau. Máte zrkadlo?“