Červený kód: Lucifer! 1

Nenávidela svojich rodičov. Nenávidela! A práve v tomto okamihu ešte viac ako Kivino chrochtavé chrápanie, čo občas v noci budí aj mŕtvych z hrobov. Stále nemohla uveriť, že jej vyviedli niečo také. A ešte aj mama! Tá jej na rozdiel od otca rozumela a zdalo sa, že má Ea celkom rada. Zato hlava rodiny vytrvalo odmietala ktoréhokoľvek chlapca, čo si Drea priviedla a tento, aj keď mu okolo krku už visela imaginárna tabuľka s poradovým číslom štyri, nebol žiadnou výnimkou.
Drea podráždene vydýchla a zahmlila tak okno autobusu, o ktoré sa čelom opierala. Myslela na Ea a dramatickú rozlúčku, ktorú predviedla priamo pred očami svojich rodičov, aby si mohli sami uvedomiť, čo jej to páchajú. Takto podlo by ich nerozdelil ani sám pekelný Lucifer!
„Pomstíme ťa, neboj, Drea,“ sľubovala Kivi. Začula srdcervúce povzdychnutie svojej najlepšej od-škôlky-plienkovo-známej kamošky. Nevedela, ako jej pomôcť, pretože sama bojovala s takmer neporaziteľným nutkaním vyskočiť zo sedadla, zaziapať, že v autobuse je bomba a využijúc náhly rozruch vybehnúť von a už sa za nič na svete nenechať odvliecť späť. Do novej školy, vzdialenej takmer celý deň cesty, sa dievčatám veru vôbec nechcelo.
„Vieš, čo je na tom najhoršie?“ ozvala sa mrzuto Drea. To, že mala po boku Kivi, bolo jej jedinou útechou. „Ea ma včera konečne pobozkal a ja...“
„Pobozkal ťa?!“ zvolala Kivi na celý autobus. Strhujúcu drámu, ktorá sa odohrávala medzi Dreou a jej štvrtým kandidátom na post budúceho manžela, sledovala už niekoľko týždňov.
„Nejač, ty ochechuľa bláznivá,“ šepkala nahnevane Drea priateľke. „Všetci nás počujú! Nechaj ma dohovoriť.“
„Tak prepáč,“ zaksichtila sa Kivi a nenápadne sa poobzerala po skleslej adolescentnej komunite naokolo. Všetci boli našťastie zmučení vidinou začínajúceho sa školského raka, takže dvom dievčatám nevenovali pozornosť. „Tak čo je na tom najhoršie?“
„Najhoršie je, že ja som mu bozk oplatila slovami: prepáč, Ea, zajtra odchádzam na celý rok do školy v čukotskom pralese niekde diablovi za chrbtom.“
„Toto nám bol Lucifer dlžen,“ vzdychla Kivi a zaštrngala ružovými príveskami na svojej taške, keď do nich zlostne štuchla prstom. „Viem za čo to je. Za ten šluk za naším domom.“
Drea prikyvovala a v duchu si prisahala, že ak toto rozhnevalo pána démonov, už si z cigarety nikdy v živote nepotiahne. „Musel nás vidieť.“
„Mimochodom, Čukotka nemá pralesy,“ uškrnula sa Kivi a pokúsila sa Drei zdvihnúť náladu. Samozrejme, tam sa neuberali. Kým by sa týmto rozheganým autobusom dotrkotali na východ Ruska, mohli by sa hneď aj vracať, pretože by bol už koniec školského roka. Mierili na juh Francúzska a zo strastiplnej cesty im zostávalo necelých tridsať minút. Ak plechová príšera, ktorá ich na miesto určené Pekelným Vládcom práve prevážala, nestratí na tomto poslednom úseku jedno či dve kolesá, onedlho by mali byť v cieli.
Drea si všimla, že na ňu z predných sedadiel zvedavo pokukáva malá skupinka dievčat. Natiahla sa po kapucňu svojej sivej mikiny a otrávene si ju žufla na hlavu. Vážne si začínala myslieť, že Lucifera zaujala kvôli svojim pekelným vlasom. S ich žiarivo červenou farbou bola už celkom zmierená, aj keď jej ten namáhavý proces trval skoro osemnásť rokov. Záchvaty hnevu, sebazapieranie, odmietanie reality a faktu, že je ryšavá sa vykryštalizovali do konečnej spokojnosti. Keď skryla svoju dlhú červenú hrivu, dievčatá sa znovu odvrátili.
„Už sa to začína,“ zamrmlala Drea smerom ku Kivi. „Buď sa mi začnú vysmievať, alebo ma prepadnú v tmavej uličke s nožnicami.“
„Nech len žiarlia,“ vyhlásila Kivi. Vypäla hruď ako hrdá mamička. Ona tú katastrofu na hlave, ako vravievala občas Drea, považovala za výnimočnosť a titulovala ju ako nádheru, krásu. Keď sa však na priateľku hnevala, boli to Luciferove chlpy. „A tí, čo sa ti za to smiali naposledy, mali, ak sa dobre pamätám, šesť a pol roka.“
„Ale trauma ostala,“ presviedčala ju Drea.
Kivi sa znovu uškrnula svojím špeciálnym úsmevom. „Ale zdá sa, že Ea ju trochu zahnal, keď ti o vlasoch zložil tú pieseň.“
Drea potlačila úsmev. Jedna trauma sa možno utlmila, no druhá sa pri jeho škriekaní a naozaj zlom rytme zrodila. Ea síce nebol oslnivý hudobník, aj keď po takom priateľovi Drea dlho snívala, no mal veľa iných úžasných vlastností. Hneď ju prepadol ďalší smútok. Napríklad vlastnosť, splniť všetko čo svojej milej na očiach videl, aj keby to malo znamenať, že skončí pred celou triedou s gitarou v ruke riskujúc svoju popularitu len pre to, že sa preriekla, že túži po tom, aby jej zložili pieseň.
„Je mi to tak strašne ľúto,“ zabedákala Drea. Spolusediaca ju len súcitne potľapkala po pleci. „Vyzeralo to s ním naozaj dobre.“
„Tak sa zdá, že Lucifer ťa chce len pre seba. Chúďa moje. Musíš celý život znášať jeho atentáty.“
Drea sa uškrnula. Lucifer sa stal nevylúčiteľnou výplňou ich konverzácii, odkedy spolu pred rokom pozerali nepodarený horor, v ktorom na konci vysvitlo, že vo všetkom má prsty Pekelný Pán. Drea a Kivi sa z toho rozhodli robiť žarty. Aj keď si to však navzájom nikdy nepriznali, časť ich vtipkovania bola vždy zahalená v obavách. S Pánom Pekla si teda ani jedna z nich nechcela nič začať a pred spaním mu takmer každý deň obe tajne venovali záplavu ospravedlňujúcich a kajúcnych myšlienok.
Dievčatá na seba prekvapene pozreli, keď autobus náhle zastavil. Ihneď vykukli von oknom a zadívali sa do fujavice, ktorá vonku vládla. Hľadeli doprava, doľava, no žiadnu školu nevideli. Len akúsi nízku, no zato dlhú drevenú chatu, pred ktorou práve zaparkovali. Hučiaci motor autobusu párkrát prdol, čo vyvolalo reťazový smiech a potom sa mu konečne podarilo zdochnúť.
„Sláva,“ zamrmlala Drea otrávene.
Všetci sa zvedavo obzerali a nevedeli, čo ďalej. Takmer okamžite sa však situáciu rozhodla objasniť sprievodkyňa sediaca na prednom sedadle autobusu. Vstala a strnulo oznámila, že vo vnútri Chaty škaredej mačky sa budú vybavovať všetky formality a počká sa na ostatných študentov, ktorí sa rozhodli uprednostniť menej ošemetnú a života nebezpečnú formu dopravy. Priblblý názov chaty vyvolal ďalšie pobavenie.
„Na tomto mieste zdochol pes,“ hundrala si ďalej nespokojne Drea, kým sa spolu s Kivi tlačili von z prepchatého autobusu.
„Skôr sem chodia zdochýňať škaredé mačky,“ bavila sa Kivi.
Drea bola vďačná nebesám, že je jej priateľka naladená optimisticky. Jej náladovosť vášnivého umelca sa znášala ťažko a preto vedela, že keby bola podráždená rovnako ako ona, tento deň by vyzeral ako koniec sveta. Teraz tak vypadá len spoly.
Kráčali vedľa seba v zástupe zúbožených a nešťastných súputníkov a náhlili sa dopredu. Tínedžeri šli k Chate škaredej mačky ako pochytaní a odsúdení piráti so sklonenými hlavami na popravisko. S láskou spomínali na slobodu, ktorej si za života užívali, no všetko pekné sa raz muselo skončiť.
Drei vietor divo fúkal do vlasov, takže jej plán týkajúci sa ich skrývania zlyhal na plnej čiare. Kým ona zápasila so svojou červenou hrivou, všetci ostatní vrátane Kivi zvedavo otáčali hlavy a hľadeli na zvláštneho príchodzieho.
Úzkou betónovou cestou sa hore kopcom rútilo nablýskané auto. Aj Drea sa cez vlasy obzrela po tom strašnom hluku silného motora, čo jej pripadalo ako burácanie celej tlupy divých medveďov z čukotského pralesa. Hľadela na prudko brzdiaceho strieborného tátoša a nad toľkou okázalosťou krčila čelo.
„Uuuuu,“ Kivi už nedočkavo poskakovala na mieste a naťahovala krk, aby čím skôr zistila či bude majiteľ auta naozaj taký frajer, ako sa zdalo.
Keď sa lenivo otvorili predné dvere a štrbavé slnko sa na nich žiarivo odlesklo, jej želania ostali vyslyšané. Aj Dreino obočie sa jemne nadvihlo, keď zahliadla to, čo ostatní.
Chalan. Perfektný.
Vystúpil si ako pán sveta, čiernu koženú bundu si prehodil cez plece, a keď za sebou zatresol dvere svojho auta, zamkol si ho hlasným zapípaním.
„Svätý Lucifer,“ hlesla Kivi bez dychu, oči vypúlené a zaseknuté na tom nečakanom zjavení. A to malo zjavne celý vesmír na háku. Jeho čierna hriva bola ešte hustejšia ako Dreina značkové slnečné okuliare nepodarene skrývali jeho totálne nedbanlivý výraz.
Keď Kivi konečne dokázala pozrieť aj o kúsoček ďalej, potešene si uvedomila, že prekvapenie nie je jedno, ale hneď dve. Očami prebehla aj po druhom rovnako zaujímavom cieli, ktorý sa vynoril z miesta spolujazdca a potom sa so širokým úsmevom otočila späť ku Drei.
„Tak sa zdá, že ostal jeden aj pre teba,“ povedala šibalsky a obočie sa jej pri tom vlnilo ako tomu najväčšiemu antagonistovi akejsi mexickej kovbojky.
Drea sa hlasno zasmiala no napriek tomu sa so záujmom zahľadela aj na druhého chlapca. Bol vysoký, mal široké ramená, úzke boky a na pleciach mu poskakovali svetlohnedé dredy. Zdalo sa, že všetky dievčatá by si bez väčšieho presviedčania dali pomerne rýchlo povedať. Drea si ani neuvedomovala, že sa jej zrazu akosi prirýchlo začal z pamäti vymazávať obraz jej drahého Ea.
„Stoj tam, ty hlava dubová! Čakaj!“ volal chalan s dredmi na svojho hrdo vykračujúceho si kamoša. Náhlil sa za ním, a keď prechádzal okolo veľkej skupiny študentov, švihol po Drei zvedavým pohľadom. Vedela prečo. Jej rozfúkané žiarivá hriva musela žiariť tak z troch kilometrov. Srdce jej poskočilo, keď sa krásavcovi na hladkej bledučkej tvári zjavil priateľský úsmev.
„Hej ježibaba!“ Jeho výraz bol detsky veselý a dôverný, aj keď vyzeral ešte staršie ako Drea. „Bež sa učesať!“
Drei sa do líc okamžite nahrnula červeň. Bola si istá, že hlavu má teraz ako jednu veľkú paradajku. Chalan sa však našťastie už odvrátil a ďalej sa ponáhľal za svojím spoločníkom, na ktorého znovu zvolal.
„Vidíš?“ šepla jej Kivi s ďalším úsmevom, keď sa k nej priklonila. „Tvoje vlasy sú čarovné.“
Drea ostávala len začudovane hľadieť za dvoma zjaveniami, ktoré rýchlo premenili jej pochmúrny a skazený deň na o čosi znesiteľnejšiu formu pekla. Prestala sa trápiť so svojimi vlasmi a zamyslene si zložila ruky na hrudi. Možno to tu predsa len nebude také naničhodné, ako sa obávala. Netušila však, že tridsať dievčat okolo nej myslí presne na to isté.

Drea a Kivi sa opreli chrbtami o hrboľatú stenu z hrubých driev a naraz sa zviezli k zemi. Rozčapili sa na podlahe a zahľadeli do hmýriaceho sa zmätku pred sebou. Mali šťastie. Kivi sa podarilo natrepať sa na začiatok radu podráždených študentov a vybaviť ubytovanie na internáte školy hneď medzi prvými. Teraz však museli čakať, kým si všetko zorganizujú aj ostatní.
Drea si unudene podopierala bradu a neprítomne čumela do stredu miestnosti. Kivi vedľa nej posedávala v celkom rovnakej polohe až na to, že mala zatvorené oči, hlavu odkvicnutú nabok a cez pootvorené ústa jej unikalo naozaj vtipné pochrapkávanie.
„Hej,“ ozvalo sa vedľa.
Drea a Kivi až poskočili, okamžite sa prebrali a zhrozene sa zadívali jedna na druhú, keď si uvedomili, kto ich práve pristihol v takomto trápnom zosúladení. Začuli veselý smiech.
„Vyzeráte trošku sfetovane, ale to bude asi len tou cestou,“ uškrnul sa dotyčný. „Ináč, ja som Tobias.“ Keď pohodil hlavou, dredy mu poslušne odskočili z tváre. Zo zápästia si stiahol voľnú žltú gumičku a háro si vzadu na hlave rýchlo spacifikoval do veľkého drdolu.
Dievčatá sa okamžite vyštverali na nohy a únava ich ihneď prešla. Tobiasova prítomnosť do nich strelila ako blesk a dobila im všetku stratenú energiu.
„Ehm, hm, ja som Drea. A toto je Kivi.“
„Teší ma,“ uškrnul sa chalan nad ich menami. Zdali sa mu zábavné. Ale to takmer všetko v tejto miestnosti a možno aj na svete. „Číslo izby?“
„Pätnásť,“ vychrlila Kivi skôr, ako ju jej kamarátka stihla zastaviť.
Stále usmiaty krásavec sa otočil a na celú chatu zvolal: „Lalo! Hej, Lalo! Zober šestnástku!“
„Neziap, ty idiot!“ dostalo sa mu ešte hlasnejšej odpovedi.
Znovu sa k nám otočil. „Prepáčte, nemá bohvieaké spôsoby.“
„A pri tom vyzeráte na celkom slušných chlapcov,“ líškala sa Kivi. Na mysli mala skôr bohatých.
„Tak je,“ potvrdil s ďalším úsmevom. „A vy vyzeráte na celkom fajn kočky.“
Keby nebol taký k svetu, Drea by už nad takouto zmysluplnou konverzáciou pretáčala očami. Rozhodla sa zistiť či sa k tomu onedlho naozaj dopracuje alebo či náhodou nejde o ľudí s trochu vyšším levelom.
„Čo keby si prestal s týmto blbým oťukávaním a radšej prestal otravovať?“
Tobiasove hnedé oči sa na Dreu prekvapene prekotúľali. Kivi si vedľa nej takmer nečujne povzdychla. Nemala rada jej testovanie, pretože ním zväčša neprešlo ani deväťdesiat percent chlapcov, ktorých by ona hneď brala všetkými desiatimi.
„Ak otravujem, stačí povedať, ježibaba,“ mykol plecami. „Naozaj nemám v úmysle niekomu liezť do kapusty.“
„Tak odkráčaj tam, odkiaľ si prišiel a zakývaj nám z diaľky.“
Nestačil sa čudovať. S takýmto ráznym odmietaním sa ešte nestretol a to počítal ja baby, ktoré neboli voľné.
„Takže máte frajerov?“
„Nie. Prečo?“
Tak to ho prekvapilo ešte viac. Otočil sa a očami vyhľadal Lala. Ten práve podráždene vytrhol kľúče od ich novej izby z rúk pomalej ženy, ktorá mu ich podávala a zdvihol k nemu hlavu. Prebehla medzi nimi telepatia na celkom inej úrovni, ako by si ostatní mysleli a Lalo v tom okamihu zamieril k nim.
„Tobo, mám to. Ideme,“ zavelil Lalo.
Drea si chalana, ktorý sa práve pristavil, zvedavo prezrela. Bol o toľko chudší, menší a jemnejší oproti Tobiasovi, no aj tak to vyzeralo, že sa pokladá za silnejšieho jedinca tandemu.
„Čo je, pekný som?“ spýtal sa nepríjemne, keď si všimol Drein pohľad.
Nenechala sa vyviesť z rovnováhy, aj keď odpoveďou by bolo jednoznačné áno. „Len sa čudujem, ako je možné, že také špáratko unesie tie kľúčiky.“
Na jej veľké prekvapenie sa chalan len uškrnul a už viac nič neodsekol. Pochopil Tobiho pohľad, ktorý mu hlásal, že našiel niečo zaujímavejšie ako obvykle. Zdvihol kľúč do výšky očí a zahompáľal ním pred Dreinou tvárou. Na krúžku sa hojdali malé čísla: jedna a šesť.
„Dovidenia, suseda.“ Povedal tichým záhadným tónom, ktorý najčastejšie používal tesne pred tým, ako dievča zvalil do postele. Toby okamžite rozpoznal jeho dobre skrývaný záujem. Prekvapene nadvihol obočie a znovu pohľadom prehodnotil červenovlásku stojacu pred nimi. Rozhodne... zaujímavá.
Lalo sa otočil a vyrazil ku dverám chaty. „Tobo, nemáme na čo čakať. K internátu sa môžeme odviezť hneď.“
„Jasne,“ povedal Toby. Ešte raz sa zahľadel na dievčatá a potom sa pobral za Lalom.
Kivi sa opatrne priklonila k svojej priateľke, v ktorej to začínalo pekne vrieť. „Podľa mňa tí dvaja nie sú skutoční, Drea,“ povedala. „Ale našťastie vieme, kto v tom má prsty.“
„On má vo všetkom prsty,“ prikývla súhlasne, no zrazu si nebola až taká istá, že to nemyslí vážne.

Kým sa autobus spolu s kuframi dodrgľoval k budove internátu, trvalo to ešte pol hodinu. Školu už mali na dohľad. Bola to vysokánska stavba, ktorá mohla mať aj sedem poschodí. Nebola však veľmi široká, no svojím prísnym kvádrovým tvarom, strašidelne starými oknami a tmavou sivou farbou, vzbudzovala rešpekt. Internát bol od nej asi na tristo metrov. Vysoká úzka a široká nízka budova boli spojené rovným kamienkovým chodníkom.
Onedlho sa Drea a Kivi trepali so svojimi kuframi do novej izby. Bola celkom príjemná. Bola rozdelená do dvoch častí. Jedna mala načerstvo namaľovaná žlté steny a trónila v nej červená pohovka s nízkym stolíkom. V druhej časti priestoru boli dve postele, police na knihy a písacie stoly na učenie.
„Za toľké peniaze nám sem mohli dať aspoň záclonku,“ posťažovala sa Kivi.
„Čo záclonku, telku! Teraz sme odkázané na DVDčka, ktoré sme videli už asi tak sedemdesiatkrát.“ Drea sa zviezla na pohovku a na stolík pred sebou vyložila na čestné miesto svoj nový lap top, ktorý jej rodičia kúpili dva dni pred odchodom na školu. Snažili sa tak napraviť krivdu ktorú na svojej dcére spáchali. A Drea im za tento akt štedrosti naozaj podvedome začala odpúšťať.
Kivi sa zvalila na miesto vedľa nej. Skúšobne poskákala po pohovke, pohladkala jej červené čalúnenie a napokon do malého vankúša, o ktorý sa Drea opierala, zaborila nos. Bez námietok sa znovu narovnala. Pred chvíľkou rovnako ohodnotila postele, keď po nich skákala a tiež stoly, pod ktoré zaliezla. Zdalo sa, že izba inšpekciou prešla.
Kivi sa bokom oprela o svoju kamarátku. „Hej, Drea,“ ozvala sa zrazu. „Začnime si s nimi.“
Drea len prekvapene zažmurkala. „Čože?“
„Vravím, vyštartujme,“ vravela, akoby bola jej priateľka pribrzdená. „Zahájme sexi mód, hoďme im lasá na krk, zbaľme ich ako vianočné darčeky, chyťme ich, pritlačme o stenu a potom...“
„Kivi!“ nemohla uveriť Drea. „Zbláznila si sa? Až tak sa ti páčia?“
Veruže sa páčili a to nie len jej, ale obom dievčatám. Keď si Drea znovu prehrávala, čo jej Kivi povedala, už nemohla potlačiť úsmev.
„Ešte nie je neskoro. Nič nie je stratené. Bola si trošku zlá, ale zdá sa, že ich to v dobrom prekvapilo. Sú na nás zvedaví.“
Naozaj boli. Hneď vo vedľajšej miestnosti sa za hrubou stenou na nových posteliach rozvaľovali dvaja leňosi, krotí hneď po tom, ako sa ohádzali zvyškami čipsov, ktoré chrúmali cestou v aute, vyložili nohy, pokrčili ruky pod hlavami a uvažovali, čo sa to tím dievčatám bláznivým porobilo, že ich namiesto toho, aby ich trikrát pozvali na rande, trikrát odbili.
„Ležia tam a sú z teba zúfalí,“ vyhlásila Kivi a ani netušila ako perfektne sa trafila. „Stavím sa, že kvôli tebe práve nanovo prehodnocujú celý svoj život a tápajú v minulosti, kde sa stala chyba.“
„Dobre ma počúvaj, Kivi,“ povedala Drea a svoju nadšenú priateľku rýchlo chytila za ruky. Otočila sa k nej tvárou a pozrela do jej svietiacich modrých očiek. Jemné blonďavé vlásky mala ešte po toľkom skákaní po nábytku a fujavici vonku trochu strapaté. „Kým nezistíme, čo sú zač, nebudeme sa okolo nich obšmietať, dobre? Vyzerajú fajn, len čo je pravda, ale ak im duše posadol Lucifer, namočíme sa do problémov. Či sa zhmotnil v ich podobe, alebo ich len ovláda, neviem, ale kým na to prídeme, sľúbime si, že...“
„Že na nich neskočíme?“
„Áno, niečo také som chcela povedať,“ pobavila sa Drea. Práve teraz na ňu doľahla zodpovednosť rovná Kivinej mame. Občas mala nutkanie pritúliť si svoju drobnú kamarátku na hruď a stiahnuť okolo nej obrovské ochranné krídla.
„Dobre teda, sme dohodnuté,“ súhlasila nevoľky Kivi. Proti Drei by nikdy nešla a vedela, že sa len snaží udržať ich v bezpečí. „Ale ak sa ukáže, že sú naozaj takí super, ako cítim, že sú...“
Drea sa usmiala. „Tak ktorého by si brala? Bolo by celkom rozumné otvorene si to vydiskutovať teraz, aby v budúcnosti prípadne nevznikli nejaké nedorozumenia.“
„Lalo je ako temný posol z pekla,“ povedala Kivi, no neznelo to veľmi ako výčitka. Skôr ako čistý obdiv. „Videla si tie jeho dlhé vlasy? A ústa akoby stvorené na...“
„Dobre, dobre, rozumiem,“ usmievala sa Drea. „Takže ten, hej?“
„Hej,“ zaškľabila sa. Kivi si naozaj vážila, že Drea jej dovolila vybrať si. „Nevadí? Toby vyzerá byť tiež naozaj...“
„Až tak ďaleko si veci nedomýšľaj,“ Drea zdvihla nos hrdo do výšky. „Aj keď som bola donútená Ea opustiť a rozísť sa s ním, neznamená to, že na neho tak rýchlo...“
„Veruže zabudneš,“ povedala presvedčene Kivi. „Zabudla si, už keď si ich zbadala vystúpiť z toho ich fára.“
Drea nahnevane otvorila ústa, že bude namietať, no zdalo sa jej, akoby jej sám Pekelný Pán zrazu znehybnil jazyk.
Kivi sa uškrnula.
„Do čerta starého rohatého, ty potvora!“ zvolala Drea a vytiahla si vankúš spoza chrbta, aby ním mohla Kivi bachnúť po hlave. Tá sa len hlasno smiala a nasledovala jej príklad. Onedlho sa rozpútala tretia svetová vankúšová vojna.

„Lalo, povedz mi, čo som urobil zle.“ Tobiasovi Tretiemu nešlo do hlavy, ako to bolo možné. Malú blondínku by si získal okamžite, ale tú červenovlasú divožienku by sa mu na rande nepodarilo vytiahnuť, ani keby povedal, že je synom Johnnyho Deppa.
„Nič si neurobil, pokazený si sa už narodil,“ odvetil mu otrávene Lalo. On sa tými dvoma babami vôbec nezaoberal. Pohrúžene ťukal do displeja svojho mobilu a snažil sa presvedčiť svoju priateľku, že nech sa deje čokoľvek, navždy ostane jedinou ženou, na ktorej mu záleží. Nepáčilo sa jej, že jej z ničoho nič bez slovka zmizol a to, že odchádza na celý rok, sa dozvedela až keď bol už preč.
„Nie je ti z toho blbo?“ spýtal sa ho Toby, ktorý vzhliadol ku kamošovej tvári, keď na nej zbadal letmý úsmev spokojnosti. Lalovi sa práve podarilo menej ako tridsiatimi písmenami upokojiť dievčenský hysterický záchvat, zabezpečiť si, že mu na hlave počas celého raka nevyrastú parohy a dotyčnú presvedčiť o všetkom, čo ho len napadlo.
„A z čoho, prosím ťa?“
„Že ťaháš tie chudery za nosy. Prečo si nemohol dať Lilii kopačky, nech na teba celý rok márne nečaká? Zdá sa ti to fér?“
„Ale ja ešte neviem či sa k nej vrátim,“ bezstarostne mykol plecami Lalo.
„Nie, ty to vieš veľmi dobre. Zajtra si na ňu už ani nespomenieš.“
„A čo má znamenať toto kázanie, svätý opát Tobias? Choď si nabaľovať tie dve sliepky od vedľa a neotravuj ma.“
„Aj tebe sa páčia.“
Lalo len pobavene odfrkol. Páči sa mu veľa dievčat.
„Dobre, nechajme to,“ uzavrel Toby. Nerád sa s Lalom škriepil, oveľa vďačnejšie by sa s ním na niečom zasmial. „Dnes sa ide na párty.“ Vyhlásil s novým širokým úsmevom.
Lalo k nemu zdvihol oči s oveľa väčším záujmom. „Vážne?“ overoval si.
„Istejšie je iba to, že Lilia práve rumádzga do vankúša,“ zaškeril sa Toby. „Dnes večer je dole uvítacia oslava.“
Lalo takmer okamžite prevrátil oči. Vedel, že sa nemá tešiť dopredu. „Ježiši, ja som myslel, že nejaká súkromná,“ vravel otrávene. „Ja medzi všetkých tých idiotov nejdem.“
Na posteli mu zrazu pristál Toby. „No tak, no tak,“ presviedčal ho a hádzal po ňom sklamané pohľady. „Zistíme, koho každého tu na škole máme.“ Toby vedel čo povedať, aby ho nakoniec ukecal. „Nemôžu byť všetky kočky také mrzuté a niektoré by si s nami možno rady... pokecali.“
Lalo sa už s úsmevom škrabal v natupírovanej čiernej hrive. Hádal, že Toby bude mať možno predsa len pravdu.