Biela smrť - Život IV.

Závoj tmavej noci skrýval dve hriešne duše, ktoré do svojho domu niesli anjela. Anjela s belasými očami. Anjela s čistým srdcom, avšak so zlomenými krídlami.
Autom sme pomaly míňali budovy osvetlené žiarivým mesiacom a pouličným osvetlením a mierili k domovu. Stále som v náruči držal chlapca, ktorého som zachránil pred Hakushiho výstrelom. Auto prudko zabrzdilo pred vchodom do nášho domu. Vzal som chlapca a odniesol ho dovnútra. Položil som ho do postele v izbe oproti tej mojej, prikryl ho dekou a zišiel do haly za svojim pánom. Ten ako obvykle už sedel vo svojom kresle a zväzoval si dlhé anjelské vlasy. Stál som kúsok od neho a mlčky ho pozoroval. Čakal som na trest. Vzoprel som sa mu a som len otrok. Trest ma určite neminie. Stočil svoj pohľad ku mne a zadíval sa na mňa chladným a nič nehovoriacim pohľadom.
,,Akemi, čo tam tak stojíš? Mal by si sa postarať o toho chlapca, nemyslíš?´´ Tón jeho hlasu nebol nahnevaný ani pobúrený, nebol však ani láskyplný. Bol to proste Hakushiho tón. Očami som si prepaľoval špičky na nohách. Nedokázal som sa mu pozrieť do očí. Bál som sa čo v nich uvidím.
,,Hakushi, ja...chcel som sa...´´
,,...ospravedlniť. Mám pravdu?´´ Zdvihol som zrak a zbadal Hakushiho zvláštny úsmev. Znova som oči sklopil k nohám.
,,Hai.´´
,,Ach, Akemi. Čakáš trest?´´ Úsmev mu z pier nemizol. Nespúšťal zo mňa oči a hlavu si podoprel rukou opretou o opierku.
,,Hai. Vzoprel som sa ti. Viem, že trest si zaslúžim.´´ Pokorne som prikyvoval. Hakushi vstal z kresla a podišiel ku mne. Rukou ma chytil za bradu a donútil ma pozrieť mu do očí. Jeho ľadové šedé oči vo mne vyvolávali čoraz väčšiu nervozitu.
,,Bojíš sa, Akemi?´´ Evidentne si užíval túto situáciu. Áno, bál som sa, no nemohol som to dať najavo.
,,Nie.´´ Odvetil som statočne a ruky zaťal v päsť. Hakushi sa len doširoka usmial.
,,Môj malý Akemi. Myslíš, že ma oklameš? Spýtam sa znova. Bojíš sa?´´ Vedel som, že ma má prečítaného. Dokázal vycítiť aj najmenší náznak strachu. Bol to jeho šiesty zmysel. Pohľad som odvrátil a priznal porážku.
,,Hai.´´ Hakushi sa znova iba usmial.
,,Tak je to správne, Akemi. Neboj sa priznať strach.´´ Odstúpil odo mňa a znova sa posadil do kresla. ,,Tvoj trest bude starať sa o toho chlapca, ale varujem ťa. Ak sa pokúsi utiecť alebo nás zradiť, bez váhania ho zastrelím. Teraz choď. Prines mi ešte listy, ktoré sme mali vo dverách.´´ Nechápavo som zdvihol zrak od zeme a zadíval sa na Hakushiho pokojnú tvár. Pohľad mi opätoval a mierne sa pousmial. Vedeli sme čo tento pohľad znamená. Nikto nemusel prehovoriť ani slovo. Bol to proste náš tichý vzťah otroka a pána. Vošiel som do chodby a zozbieral listy na zemi. Bolo tam pár účtov, ktoré som oddelil a dva dopisy bez odosielateľa. Tie som podal Hakushimu a vybral sa po schodoch do izby nového obyvateľa domu.
,,Akemi, ešte niečo.´´ Ozval sa za mnou hlas, keď som bol v polke cesty. ,,Už nikdy mi neklam.´´ Hľadel do listu, ktorý práve otvoril, no jeho tón bol istým spôsobom desivý. Prebehol mi po chrbte mráz.
,,Hai. Rozumiem.´´ Otočil som sa a pokračoval v ceste. Chlapec stále spal. V uspávačke boli dosť veľké dávky, takže som nečakal žeby sa zobudil skôr ako niekedy zajtra. Podišiel som k nemu a stále neveril, že tu leží tak krásny človek. Na tele pokryté jazvami som si všimol čerstvé rany, zrejme popáleniny od cigariet. Sakamuro sa k nemu musel správať bezcitne. Otvoril som lekárničku a pomaly ho ošetroval. Jeho pokožka bola jemná ako zamat. Jazvy jej neuberali na kráse absolútne nič. Chlapec sa pri mojich dotykoch jemne zamrvil, no neprebudil sa. Vedel som, že sa neprebudí, no aj tak som sa inštinktívne odtiahol. Z čela sa mu zviezol prameň havraních vlasov a mne sa znova naskytol pohľad do jeho dokonalej tváre. Vyzerala tak nežne a čisto. Chvíľu som sa na neho len díval a stále rozmýšľal, či naozaj nie je len sen. Trocha som sa spamätal a pokračoval v ošetrovaní. Potom som mu zložil z krku obojok a z rúk kožené náramky a prezliekol ho do čistých pyžamových nohavíc. Uložil som ho späť do postele a vrátil sa naspäť do haly. Hakushi znova zaspal v kresle pri krbe. Ako vždy som ho prikryl dekou a šiel sa taktiež pobrať do ríše snov. Ráno ma zobudilo zvonenie pri dverách. Horko ťažko som sa vyhrabal spod prikrývky a vyšiel z izby. Pri schádzaní schodov som videl Hakushiho otvárať dvere. Dnu vošiel Kaito Yutaka. Je policajt a bol bývalý partner Hakushiho. Dá sa povedať, že v minulosti bol jeho najlepším priateľom. Bol jedinou osobou, ktorej okrem mňa dôveroval. Kaito vedel, kto je Hakushi. Bol našim informátorom. Pokiaľ polícia mala podozrenie, okamžite nám dal vedieť a my sme sa stiahli. Dnes tu však bol z úplne iného dôvodu.
,,Tak? Prečo si prišiel Kaito? Deje sa niečo?´´ Opýtal sa Hakushi sediaci v kresle. Kaito stál oproti nemu a tváril sa zvláštne. Bolo to niečo medzi zlosťou a zúfalstvom.
,,Bol si to ty, však?´´ Spýtal sa ho Kaito potichu.
,,Ak hovoríš o Sakamurovi tak áno. Prečo sa pýtaš? Myslím, že ti to docvaklo aj samému. Poznáš môj spôsob práce.´´ Odpovedal chladne Hakushi, akoby sa jednalo iba o rozhovor o počasí a nie vražde jedného z najdôležitejších ľudí Japonska.
,,Prestaň sa hrať na hlúpeho. Dobre vieš o čom hovorím.´´ Kaitova zlosť bola cítiť až na schody, kde som sa schovával.
,,Neviem.´´ Veľmi dobre vedel, o čom Kaito hovorí.
,,Ako si mohol Torio? Povedz, ako si to mohol urobiť?´´ Torio. To meno som nepočul už veľmi dávno. Jedine Kaito ho tak oslovoval. Torio Hanaki. Pravé meno Hakushiho.
,,Myslím, že vieš ako sa to robí.´´ Hakushi bol úplne pokojný, zatiaľ čo Kaito začínal vrieť.
,,Kedysi ťa milovala a ty si ju chladnokrvne zabil! Prečo? Povedz mi prečo? To nemáš v sebe kúska citu?´´ Kaito bol asi jediný človek, ktorý dokázal bez strachu kričať na Hakushiho.
,,Bola to práca.´´ Ani náznak ľútosti. Ani žiaľu. Ani akejkoľvek inej emócie.
,,Miloval si ju, nie? A ona teba tiež.´´ Stíšil svoj hlas a uprel na Hakushiho prenikavý pohľad. Ten sa iba postavil a v tvári mu bolo vidieť náznak zlosti.
,,Miloval? To bolo dávno. Ona mňa? Zvláštny prejav lásky vliezť svojmu milovanému do postele z jeho bratom, nemyslíš?´´ Tón hlasu sa mu síce nemenil, no v jeho tvári sa kopila zlosť, bolesť a nenávisť. ,,Ak ma tak strašne milovala, ako tu tvrdíš, tak prečo si s ním začala hneď po mojom zmiznutí a o dva roky si ho vzala?´´ Kaito zalapal po dychu. Bolo ťažké odpovedať na takú otázku.
,,Kaito, ja viem o čo tu ide. Nemysli si, že som hlúpy.´´ Skrížil si ruky na hrudi a chladne sa díval na svojho bývalého partnera. ,,Ja to viem. Viem všetko.´´
,,Čo vieš?´´ Zazrel po ňom Kaito nenávistne.
,,Že si ju tiež miloval. Nie som včerajší. Miloval si Miyako možno viac ako ja alebo môj brat a utápal si sa vo vlastných neopätovaných citoch.´´ Kaito sa rozbehol k nemu a zdrapil ho za košeľu. Chcel som vybehnúť, no včas som sa zastavil.
,,Ty hajzel. Si iba obyčajný vrah.´´ Hakushi sa ani nepohol. Stál a v tvári mal kamenný výraz. Mierne sa pousmial a zahľadel sa Kaitovi priamo do očí.
,,Presne to som.´´ Odpovedal mu úplne pokojne s víťazoslávnym výrazom. Kaito ho pustil a otočil sa k odchodu. Vo dverách sa posledný krát otočil.
,,Mal by si zmiznúť. Sakamurova smrť sa vyšetruje veľmi podrobne.´´ Posledný krát ho nenávistne prepálil očami. ,,Toto je posledný krát, čo sa vidíme. Nezradím ťa, no viac ťa už nepoznám a nehodlám ťa kryť.´´ Dvere sa zabuchli a počul som už iba zvuk auta odchádzajúceho z pozemku. Pozrel som sa smerom k Hakushimu, ktorý vyčerpane klesol do kresla. Nevyzeral dobre. Ruky si oprel o kolená a neprítomne sa díval pred seba. Chcel som ísť za ním, no v poslednej chvíli som si to rozmyslel a šiel radšej do sprchy. Asi po pol hodine som z nej vyšiel a zišiel dole schodmi do haly. Hakushi tam stál oblečený v kabáte a vedľa dverí stála športová taška s jeho vecami
,,Hakushi, ty niekam ideš?´´ Spýtal som sa a pribehol k nemu.
,,Musím niečo vybaviť mimo mesta.´´ Odpovedal, kým si zapínal hodinky na ruke.
,,Práca?´´
,,Nie.´´ Stroho povedal a zberal sa k dverám. ,,Je to zložité. Netýka sa ťa to. Vzal by som ťa zo sebou, ale najprv sa musíš postarať o toho chlapca. Budem preč asi týždeň.´´
,,Týždeň?´´ Prekvapene som vyhŕkol a stále nechápal dôvod jeho náhleho odchodu. On sa na mňa iba usmial a podišiel ku mne.
,,Budeš v poriadku?´´ Spýtal som sa váhavo. Hlúpa otázka. Rukou ma pohladil po vlasoch, prešiel k skrinke s kľúčmi a vzal kľúč od jeho Mercedesu, ktorý skoro nepoužíval. Ja som ho len sledoval a čakal na odpoveď. Otočil sa ku mne a uprel na mňa svoj chladný pohľad.
,,Neboj sa Akemi. Postaraj sa tu o všetko a nedohaduj žiadnu prácu. Vypni telefón. Načas si dáme pauzu.´´ Poslednú vetu som nečakal. Pauzu? On si nikdy nedával pauzu.
,,Hai.´´ Prikývol som, na čo sa Hakushi len usmial a zavrel za sebou dvere. Naštartoval svoj Mercedes, ktorý stál v garáži a behom pár chvíľ bol preč. Otočil som sa a zamieril do kuchyne. Po ceste som vypol telefón a chystal sa pripravovať raňajky. Tousty, marmeládu, a maslo som si poukladal na jednu stranu podnosu a čaj na druhú. Vyniesol som si to po schodoch do izby a spokojne sa na posteli pustil do jedenia. Dvere som nechal otvorené a sedel som tak, aby som videl na izbu oproti, kde ešte stále pokojne spal chlapec. Usŕkal som z čaju, keď v tom sa dvere na izbe oproti pomaly začínali otvárať. Z dvier sa vynorila havrania hlava s bielym prameňom a rozhliadala sa okolo. Postavil som sa a v tej chvíli na mňa uprel svoje vystrašené belasé oči, stiahol sa dnu a rýchlo zabuchol dvere. Pristúpil som k dverám a opatrne ich otvoril. Vošiel som dovnútra a očami som v rýchlosti prešiel izbu. Nevidel som ho. Podišiel som bližšie k posteli a zbadal ho schúleného v klbku medzi nočným stolíkom a posteľou. Opatrne som pristupoval k nemu aby som ho nevystrašil ešte viac. On sa iba viac natlačil na stenu a vydesene na mňa hľadel.
,,Nemusíš sa ma báť. Neublížim ti.´´ Snažil som sa ho uchlácholiť. ,,Mal by si vstať z tej studenej zemi.´´ Povedal som a natiahol k nemu ruku, aby som mu pomohol vstať. Cítil som sa akoby som upokojoval vystrašené šteňa, ktoré v živote nevidelo nič iné iba svoju matku a krabicu, v ktorej sa narodilo. Chlapec trocha povolil zdesenie a veľmi pomaly a opatrne ku mne natiahol svoju ruku. Usmial som sa na neho a pomohol mu vstať. Posadil som ho na posteľ a znova prikryl dekou.
,,Počkaj tu chvíľu.´´ Prikázal som mu a odbehol do svojej izby kde som mal podnos s raňajkami. Doniesol som ho do izby, posadil sa k nemu na posteľ, kvôli čomu chlapec sebou mierne trhol a začal natierať na toust maslo a marmeládu. Chlapec sa na mňa stále iba díval tými nádhernými očami. Podal som mu svoju šálku s čajom, ktorú si veľmi opatrne vzal a do druhej ruky mu vložil toust. Nechápavo sa díval najprv na mňa, potom na šálku, potom zase na mňa a znova na šálku. Iba som sa na neho usmial a zahryzol do toustu pred sebou. Chlapec opatrne urobil to isté. Očividne mu zachutil pretože jeho prvotné zdesenie bolo preč a spokojne prežúval odhryznuté sústo. Odpil si z čaju a znova odhryzol s toustu. Bolo zvláštne ho sledovať. Človek mal pocit, že to nikdy predtým nerobil, čo možné samozrejme nebolo, pretože nech bol chlapec akokoľvek zúbožený, strava mu určite nechýbala. Podal som mu ďalší kúsok natretý marmeládou a on si ho s vďačným pohľadom vzal. Dlho sme tam vedľa seba iba sedeli a každý sa venoval svojim raňajkám. Po hodnej chvíli chlapec položil prázdny hrnček na podnos a znova sa posadil na svoje miesto. Chvíľu ma skúmal pohľadom a potom urobil nečakanú vec. Sklonil sa a svoju hlavu mi položil do lona. Nerobil nič len tam proste ležal. V prvom momente ma to prekvapilo a v ďalšom prišlo mierne smiešne, keďže chlapec bol určite starší ako ja. Díval som sa na jeho tvár a únavou privreté oči. Pri pohľade na tu krásnu bytosť by som možno začal veriť aj v Boha. Zdvihol som ruku a pomaly ju priložil na chlapcove vlasy. Ten prudko otvoril oči, no po chvíli ich znova zavrel. Opatrne a jemne som ho hladil po vlasoch a sám sa presvedčil, že sen, ktorý sme videli v továrni, sa stal skutočným. Znova tvrdo zaspal. Opatrne som mu položil hlavu na vankúš, vzal podnos a vyšiel z izby. Všetko som upratal a vrátil sa k nemu. Sedel som pri jeho posteli a čítal si knihu, ktorú som vytiahol s knihovničky cestou späť. Asi po dvoch hodinách sa znova prebral. Posadil sa, pretrel si oči a zrak uprel na mňa.
,,Dobré ráno.´´ Prehovoril som na neho s úsmevom. Poobzeral sa po izbe a potom znova zrak stočil k mojej osobe.
,,Ja...Kde...Kde to som?´´ Hovoril potichu a opatrne.
,,Takže rozprávaš. To som rád.´´ Bol som prekvapený, pretože za celý čas nevydal ani hlásku, až doteraz. ,,Si v Hakushiho dome a ja som Akemi. Nemusíš sa báť, tu si v bezpečí.´´ Neustále som sa mu díval do očí a usmieval sa na neho. Fascinovala ma tá modrá nebeská farba. Z ničoho nič oči sklopil k zemi a tvár mu zahalila dlhá čierna ofina.
,,Čo so mnou chcete robiť? Prečo ste ma sem vzali?´´ Pýtal sa roztraseným hlasom. Pristúpil som k nemu bližšie a kľakol si k posteli.
,,Nikto s tebou nechce robiť nič zlého. Mňa tiež Hakushi zachránil a nikdy odo mňa nechcel nič zlé.´´
,,Ten muž s bielymi vlasmi? Chcel ma predsa zabiť.´´ Pokrčil kolená a pažami si ich tlačil k telu. Zdvihol som mu rukou tvár a zahľadel sa do tých krásnych očí.
,,Áno, viem. Mali sme svoje dôvody, ale žiješ. Nezabil ťa a si v jeho dome. Prikázal mi postarať sa o teba, takže sa nemusíš ničoho báť.´´ Žiarivo som sa na neho usmial a on mi mierne úsmev opätoval. Bol to len jemný úsmev, skoro nepostrehnuteľný, no aj tak to bol pokrok.
,,Nechceš si dať sprchu?´´
,,Sprchu?´´ Nechápavo sa na mňa zahľadel.
,,Hai. Kúpeľňa je hneď vedľa.´´ Odpovedal som mu a ukázal von z dverí. Otočil sa smerom, ktorý som ukazoval a vstal z postele. Prešiel k dverám a ja som ho nasledoval. Otvoril som dvere od kúpeľne a vošiel s ním dnu.
,,Uterák je tu a sprchový gél a šampón môžeš použiť môj.´´ Ukázal som mu všetko potrebné a vychádzal s kúpeľne. Zastavila ma jeho ruka na zápästí. Očami ma prekvapene sledoval a hlavu mal mierne naklonenú na stranu.
,,Ty...ty tu nebudeš so mnou? Pán Aki bol so mnou vždy.´´ Ten slizký sviniar. Čo preboha tomu chlapcovi robil? Otočil som sa k nemu. Pustil moju ruku a očami sledoval sprchu.
,,Ja nie som pán Aki a nebudem ti robiť tie veci, čo on. Neboj sa a kľudne sa osprchuj. Budem čakať dole. Príď potom za mnou, dáme si niečo pod zub.´´ Usmial som sa vyšiel von. Chvíľu som stál pri dverách, kým som nepočul zvuk tečúcej vody. Spokojne som zišiel dole do kuchyne a vytiahol s chladničky uvarený obed. Asi po dvadsiatich minútach zišiel aj on. Z vlasov mu kvapkala voda a zmáčala mu biele tričko, ktoré som mu v kúpeľni prichystal. Hlavou som mu naznačil aby sa posadil za stôl a priniesol som mu tanier s ohriatym jedlom. Tanier som položil pred neho a sám som sa posadil oproti. Chvíľu iba pozeral do taniera a na príbor položený vedľa a potom zdvihol zrak ku mne. Ja som sa už spokojne pustil do jedla. Opatrne chytil príbor a stále ma iba sledoval.
,,Čo sa deje?´´ Spýtal som, keď som zbadal jeho zúfalý pohľad.
,,Ja...no...sám som nikdy nejedol. Vždy ma kŕmil pán Aki.´´ Znova sklopil oči k tanieru. Ako je to možné? Nikdy nejedol sám?
,,Ako dlho si bol u Sakamura?´´
,,Ja vlastne ani neviem. Asi odjakživa. Jediné, čo si pamätám je jeho dom. Priniesli ma tam ešte ako malého.´´
,,A Sakamuro sa tak k tebe správal vždy? Myslím kúpal ťa, kŕmil a tak?´´ Odpoveďou mi bolo iba prikývnutie. Čo to bolo za človeka ten Sakamuro? Urobil si z mladého chlapca, domáce zviera. Povzdychol som si a rozmýšľal. Presadol som si k nemu, vzal mu príbor z ruky a začal ho kŕmiť. On poslušne otváral ústa a upieral na mňa modrý pohľad.
,,Urobím to iba dnes. Zajtra ťa naučím postarať sa sám o seba.´´ Chlapec iba prikývol a ďalej poslušne jedol. Po jedle som upratal kuchyňu a zaviedol ho do obývačky kde som zapol televízor. Sadol som si na gauč a prepínal kanály. Zastal som na nejakej komédii. On si sadol vedľa mňa a miesto televízora pozoroval mňa. Jeho pohľad bol skúmavý a zvedavý. Chvíľu si ma premeriaval a prisunul sa bližšie. Čakal som, čo urobí. Pozerali sme na seba a čakali na reakciu toho druhého. Sklonil sa a znova si položil hlavu na moje nohy. Prekvapilo ma to, no nedá sa povedať, že by som to nečakal. Položil som mu ruku na vlasy a začal ho nežne hladiť. Naozaj bol ako šteniatko, ktoré si prinesiete domov z ulice a učí sa s vami žiť. Trocha vystrašené, trocha zvedavé a svojim spôsobom roztomilé.
,,Akemi?´´ Spýtal sa tichým hláskom.
,,Hmm?´´
,,Ten muž s bielymi vlasmi je tvoj pán?´´
,,Hai.´´
,,On...Správa sa k tebe inak. Nechápem to.´´ Neustále som ho hladil po vlasoch a on pomaly privieral oči.
,,Viem, je to zvláštne. Hakushi je najúžasnejšia osoba akú poznám. Zachránil ma už dávno. Pomaly to bude desať rokov a odvtedy som s ním. Vždy bol ku mne veľmi dobrý.´´ Chvíľu bolo ticho kým znova neprehovoril.
,,Je krásny.´´
,,Ja viem. Ale to ty si tiež.´´ Samé mi to vyletelo z úst. Sám seba som nechápal. Znova ticho.
,,Miluješ svojho pána?´´ Otázka ma zaskočila, aj keď odpoveď som poznal už roky.
,,Hai, milujem.´´ Chlapec znova pomaly zaspával a ja som ho neprestával hladiť a dívať sa do jeho tváre.
,,Ako sa vlastne voláš?´´ Spýtal som sa keď mi došlo, že stále neviem jeho meno.
,,Pán Aki mi hovoril Seikatsu.´´ Seikatsu – život. Zvláštne meno pre človeka, ktorý celý svoj život bol chovaný ako domáci maznáčik. K jeho krásnej tvári sa však hodilo. Díval som sa a skúmal jeho tvár. Hľadal som čo i len jedinú chybičku, no nič som nenašiel. Bol dokonalý. Jeho útly hrudník, ktorý sa teraz dvíhal v pravidelných intervaloch, bol síce posiaty jazvami, no na kráse mu neuberalo. Bledá pokožka priam žiarila, akoby tam ležal svätec a nie týraný chlapec. Nedokázal som od neho odvrátiť zrak. Náš vzťah sa časom čoraz viac prehlboval a on mi viac a viac začal dôverovať. Po návrate Hakushiho sa svet zmenil. Hakushiho svet sa zmenil. Ich stretnutie bolo riadené osudom. Jedine osud mohol týchto dvoch úplne odlišných ľudí spojiť. Chladného hriešnika a citlivého anjela.