SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Biela smrť - Dom na pláži V.

Trvalo necelý týždeň naučiť anjela znova roztiahnuť krídla. Vtedy síce ešte sám lietať nevedel, no to som ho naučiť ja nemal. Lietať ho naučila iná osoba.
,,Seikatsu!!! Si už hotový?“ Zakričal som zo schodov k jeho izbe. Prešiel už skoro týždeň a náš vzťah sa zmenil na zvláštne priateľské puto. Dnes sme sa chystali do mesta na nejaké nákupy. Tvrdil, že to bude pre neho prvý krát. Prvý krát vykročí medzi ľudí bez obojku a Sakamurovej ruky, ktorá ho vždy viedla. Chcel som mu ukázať, že život nie je len o väzení, ktoré mu Sakamuro poskytoval a hovoril tomu domov. Chcel som ukázať, aký je svet veľký. Vyšiel z izby a vydal sa smerom ku mne. Mal na sebe modré obtiahnuté rifle, v ktorých vynikali jeho štíhle nohy a bielo-modrý pásikový sveter s dlhými rukávmi, ktorý mu siahal do pol stehien. Okolo krku si obmotával dlhý šál z tenkej látky v rovnakej farbe ako sveter. Vyzeral vážne božsky.
,,Ehm, myslím, že asi áno.“ Odpovedal mi. V očiach mu bolo vidieť neistotu a strach. Upieral oči k dverám a ruky zvieral v päste.
,,Neboj sa. Budem tam s tebou.“ Milo som sa usmial a ťahal ho za rukáv k dverám. Poslušne ma nasledoval s hlavou stočenou k zemi. Ťahal som ho pomaly ulicami až do centra. Nebolo to ďaleko. Zastavil som medzi budovami a otočil sa k nášmu anjelovi. Pomaly dvíhal zrak k budovám. Oči doširoka otvoril a úžasom mu padla sánka. Obzeral sa okolo seba a na tvári sa mu usídlil nadšený úsmev.
,,Páči?“ Spýtal som sa a veselo sa na neho usmial. Úsmev mi opätoval a prikývol. Ľudia okolo nás prechádzali v davoch a Seikatsu ich zaujato pozoroval. Pomaly sa prechádzal a zvedavo skúmal okolie. Bol ako zvedavé šteniatko skúmajúce nepoznaný svet. A v podstate to tak aj bolo. Svet poznal iba spoza okien domu, v ktorom žil a auta, ktorým cestoval so Sakamurom. Teraz to bolo však niečo úplne iné. Prišli sme až k nákupnému centru. Prechádzali sme obchod za obchodom a veselo nakupovali. Hakushi mi zriadil vlastný účet v banke, ktorým som mohol disponovať iba ja, takže peniaze neboli problém. Bolo príjemné pozorovať, ako Seikatsu objavuje nové a vidieť ako sa baví. Jeho belasé oči boli rozhodne živšie ako kedykoľvek predtým. Pochutnávali sme si na zmrzline, keď mi zazvonil telefón. To číslo mal jediný človek. Nezvykol mi volať. Bolo to len pre prípad núdze.
,,Hakushi?“
,,Som doma. Rýchlo.“ To boli jediné slová, ktoré povedal a zložil. Bolo to skoro šeptom a znelo to dosť vysilene. Hlas mal roztrasený a tón nasvedčoval tomu, že niečo nie je v poriadku.
,,Sei!!! Musíme ísť!“ Oznámil som mladíkovi a dvíhal sa zo stoličky.
,,Deje sa niečo?“ Spýtal sa ma ustrašene, keď som ho začal ťahať von z cukrárne.
,,Hai. Volal mi Hakushi.“ Odpovedal som a zrýchlil som krok. Vchádzali sme do brány a ja som si už z diaľky všimol auto zaparkované pred domom. Dvere šoféra boli otvorené rovnako ako dvere na dome. Rýchly krok som zmenil na beh. Za sebou som počul Seikatsua, ktorý taktiež zrýchlil. Zastavil som sa až pri schodoch pred dverami. Vydesili ma kvapky krvi tiahnuce sa od auta až za dvere. Na ramene som ucítil anjelovu ruku. Vydesený pohľad upieral k dverám domu. Obzrel som sa a zbadal, čo ho tak vydesilo. Spoza dvier trčala ruka pokrytá krvou. Rýchlo som vbehol dovnútra a naskytol sa mi najhorší pohľad na svete. Na zemi ležal Hakushi v bezvedomí. Mal postrelené rameno a reznú ranu na tvári a boku. Jeho biele vlasy boli krvou sfarbené do červena. Nikdy som si nemyslel, že ho uvidím v takomto stave. Sklonil som sa k nemu a v rýchlosti nahmatal slabý pulz.
,,Sei, pomož mi prosím ťa. Musíme ho dostať do izby.“ Poprosil som a snažil sa zdvihnúť svojho pána. Seikatsu tam však stále stál a zhrozene sa díval na Hakushiho. ,,Sei!!! Prosím.“ Skríkol som po ňom. Očividne ho to prebralo, pretože sa okamžite sklonil a chytil Hakushiho z druhej strany. Horko-ťažko sme ho dostali do izby a ja som sa rozbehol dole schodmi po misku s vodou, lekárničku a obväzy. Vošiel som späť do izby a položil veci vedľa postele.
,,Musíme ho vyzliecť.“ Oznámil som anjelovi a postupne zbavoval Hakshiho oblečenia. Rana v ramene bola našťastie priestrel, takže guľku nebolo treba vyberať. Trápila ma hlavne hlboká rana na jeho boku. Nevyzerala dobre, no nemocnica neprichádzala v úvahu. Kým som s vydeseným pohľadom premýšľal ako ďalej, Seikatsu vzal čistú handričku, namočil ju do vody a pomaly a opatrne zbavoval Hakushiho tvár krvi. Zaujato prechádzal handričkou po jeho pokožke a moju prítomnosť ignoroval. Chvíľu som hľadel na scénu, ktorá sa mi naskytla, kým som sa spamätal a dal sa do ošetrovania rán. Po asi hodine bol Hakushi kompletne ošetrený, umytý a prezlečený. Za celý čas sa neprebral. Začínal som sa báť, že sa nepreberie nikdy. Seikatsu spokojne sedel na zemi vedľa Hakushiho postele a hlavu mal opretú o matrac. Už nejakú tú chvíľu spal. Nemal som to srdce ho zobudiť, tak som cez neho iba prehodil deku a sám si sadol s knihou do kresla oproti posteli. Viečka mi únavou klesali, no snažil som sa udržať bdelý. Bál som sa, že ak zaspím, stane sa niečo zlé. Boj s únavou som však prehral a zaspal som v kresle prirytý Hakushiho kabátom. Nevadilo mi, že je porytý krvou a špinavý. Cítil som z neho Hakushiho a to bolo pre mňa viac, než čokoľvek iné.
Keď som sa prebudil, na oblohe už panoval namiesto slnka mesiac. V izbe bola tma. Cez okno osvetľovala žiara mesiaca iba Hakushiho posteľ. Zahľadel som sa na jeho tvár. Stále bol tak nádherný. Aj napriek zraneniam a svojej hriešnej duše, bol pre mňa čistým anjelom. Vždy som ho miloval. Od prvej chvíle ako som ho zbadal v jeho čiernom kabáte. Miloval som jeho chladné šedé oči, dlhé biele vlasy, jeho dokonale kľudnú povahu, aj jeho hlboký zmyselný hlas. Vedel som, že tá láska je nereálna, no aj tak som ho miloval viac ako čokoľvek na svete. Pomaly som vstal a prešiel do kúpeľne trocha sa opláchnuť. Prešiel som si mokrými rukami vlasmi a zahľadel sa na svoj odraz v zrkadle. Nevedel som čo mám ďalej robiť. Vyšiel som a zamieril naspäť do Hakushiho izby. Začul som hlasy. Bol to Hakushi.

Prebral som sa vo svojej izbe ošetrený a prezlečený. Snažil som sa posadiť, no zastavila ma ostrá bolesť. Rozhliadol som sa po izbe. Vyzeralo to, že som sám. Vedľa posteli som postrehol pohyb. V tme som si všimol iba biely prameň vlasov, ktorý skrýval tvár mladíka sediaceho na zemi. Zdalo sa, že spí. Mierne sa zavrtel. Vlasy sa mu zviezli na stranu a odhalili tak jeho tvár. Nikdy som nič také nevidel. Tie nežné rysy a zmyselné pery. Tá bledá pokožka kontrastujúca s tmavými vlasmi. Už vtedy v továrni, keď ho Sakamuro viedol ako poslušného psíka. Neustále som myslel na tie belasé oči, ktoré na mňa vtedy upieral. Dokonalá bytosť je asi veľmi slabé pomenovanie. Len pohľad na neho vo mne vyvolával pocity, ktoré som necítil už dávno. Chcel som sa ho dotýkať. Chcel som cítiť jeho teplo. Chcel som ho vlastniť. Preto som sa ho pokúsil zabiť. Chcel som sa zbaviť tých pocitov. Chcel som zničiť aj poslednú šancu cítiť to, čo som cítil pred rokmi. No teraz, keď som hľadel na tú spokojne spiacu postavu, nedokázal by som urobiť nič. Bol to zjav z nebies. Natiahol som nemu ruku a jemne ho pohladil po vlasoch. Chlapec sa ošil a pomaly otváral oči. Ruku som rýchlo stiahol späť k telu a čakal čo sa stane. Zdvihol zrak k mojej tvári a zahľadel sa mi priamo do očí. Ponáral som sa do belasých hĺbok a topil sa v nich. Hľadeli sme jeden na druhého bez pohybu, bez slov, bez dychu.
,,Tvoje meno?“ Prerušil som po chvíli ticho. Hovoriť bolo ťažšie než sa zdalo. Bolesť mi to neskutočne sťažovala, no najavo som to nedal.
,,Seikatsu. Akemi mi hovorí Sei.“ Prehovoril potichu a neustále mi hľadel do očí. Nedokázal som sa pohľadom odtrhnúť od toho božieho stvorenia. Bol tak krásny.
,,Prečo...prečo si ma chcel zabiť?“ Uhol pohľadom do strany.
,,Chyba. Mal si sa spýtať, prečo som to nakoniec neurobil.“ Znova ku mne vzhliadol.
,,Pretože ťa zastavil Akemi.“
,,Možno.“ Naposledy som sa zadíval do jeho očí, kým nás prerušil Akemi.

Vbehol som do izby a zo srdca mi odpadol balvan. Prešiel som k posteli a na tvári sa mi usídlil šťastný úsmev.
,,Som taký rád, že si v poriadku. Čo sa vlastne stalo?“ Hakushi sa posunul na posteli a oprel sa chrbtom o chladné drevo.
,,Neviem čo sa stalo. Vracal som sa domov a napadli ma nejaký muži. Prekvapili ma a nestihol som včas zareagovať. Pamätám si len toho muža, s ktorým sme jednali naposledy. Bol medzi nimi.“
,,Kde si vlastne bol?“
,,Kúpiť nový dom.“ Prehodil akoby to nič nebolo. Prekvapene som sa na neho zadíval.
,,Dom? Prečo?“
,,Musíme odísť. Čo najskôr.“
,,Ale prečo? Stalo sa niečo?“ Nechápal som situáciu. Nebolo to síce prvý krát, čo sme niekam zmizli, no toto bolo akési náhle.
,,Proste to tak musí byť. Končíme.“ Prehovoril rozhodne. ,,Viac sa nepýtaj.“ Zostal som šokovane stáť. Končíme? Nikdy som si nemyslel, že tie slová budem počuť z jeho úst. Nepýtal som sa, prikázal mi to, no hlavou mi lietalo milión otázok. Pozrel som na Seikatsua, ktorý stále sedel na zemi vedľa jeho postele a oči upieral na Hakushiho. Poznal som ten pohľad. Presne tým istým pohľadom som sa na neho díval ja. Bol v tom však jeden veľký rozdiel. Anjelovi ten pohľad Hakushi oplácal. Díval sa na neho rovnako túžobne. Niekto by bol sklamaný, iný zas naštvaný, no ja nie. Nebol som si istý tým, čo som videl, keďže to bolo prvý krát, čo som videl Hakushiho prejaviť nejaké pocity, no ak túžil po tom chlapcovi rovnako ako on po ňom, bol som šťastný. Nepotreboval som vlastniť ho, len vidieť aký je šťastný. Jemne som sa usmial, ľahol si k Hakushimu na posteľ a hlavu som si položil na jeho nohy. Hakushiho ruka sa automaticky usídlila na mojej hlave a jeho prsty sa mi preberali vlasmi. Seikatsu nás pozorne sledoval, kým mu Hakushi rukou nenaznačil, aby vyšiel na posteľ a zaujal rovnakú polohu ako ja. Rukou sa presunul na jeho vlasy a postupne ho hadil. Bol zvláštny pocit vedieť o tretej osobe, no nepríjemne to nebolo.

Dva týždne trvalo než sa Hakushi zotavil dostatočne na to, aby sme mohli odísť. Dom, ktorý Hakushi kúpil, bol na druhom konci Japonska. Tvrdil, že chce zabudnúť na minulosť a začať odznova. Peňazí sme mali viac než dosť a začať odznova nebolo vôbec ťažké. Dom bol postavený na pláži. Bol oveľa menší, než sídlo, v ktorom sme žili doteraz, no neskutočne útulný. Obývačka bola veľká a steny na nej boli presklené, aby bolo krásne vidieť oceán. Kuchyňa bola predelená od nej barovým pultom, pri ktorom boli postavené barové stoličky. Z obývačky viedli schody na poschodie, kde sa nachádzali izby a jedna z kúpeľní. Druhá bola na prízemí pod schodmi. Zabývali sme sa celkom rýchlo a Hakushi sa pomaly zotavoval zo zranení. Odkedy s nami žil Seikatsu, Hakushiho povaha už nebola taká chladná. Viac sa usmieval a bol starostlivejší. Bral nás ako synov. Alebo skôr mňa bral ako syna. Hakushi a Seikatsu sa postupne zbližovali. Každý by si všimol ich významné pohľady a letmé dotyky. Možno o tom ani sami nevedeli a spadli do priepasti, z ktorej už nebolo cesty späť.
,,Sei!!! Poď už!“ Zakričal som na anjela. Výhoda domu na pláži bola práve tá pláž. Kedykoľvek sme dostali chuť, stačilo vybehnúť z dverí a more sme mali ako na dlani. Seikatsu už nebol taký ostýchavý a bojazlivý, ako zo začiatku. Naučil sa žiť ako normálny človek. Vybehol z izby v plavkách, presvišťal okolo mňa a rozbehol sa priamo k vode. Kým som sa stihol spamätať, skočil do vody a spokojne sa máčal. Po nejakom čase sme zistili, že Seikatsu vodu miloval. Pri pohľade na tú veselú kopu sa mi na tvári usídlil široký úsmev. Len pár týždňov dozadu bol vystrašený a nevedel ani držať vidličku a dnes sa tu usmieval od ucha k uchu a radosť zo života z neho priam sršala. Rozbehol som sa za ním a so šplechnutím sa hodil vedľa neho do vody. Hakushi sedel na terase a díval sa na nás. Usmieval sa a čítal si nejakú knihu. Skutočne sa zmenil. Bol pokojnejší a veselší. Začal používať svoje skutočné meno, no my sme ho stále volali Hakushi. Večer sme sa šli najesť do reštaurácie neďaleko nášho domu. Chodili sme tam často a čašníci nás už poznali. Seikatsu už bol síce uvoľnenejší, no v spoločnosti iných ľudí bol stále nesvoj. Pri stole sa objavil neznámy muž. Pozrel po Hakushim a z vrecka vytiahol obálku. Podal mu ju a bez slova odišiel. Chvíľu sme na seba s Hakushim nechápavo pozerali, kým obálku neotvoril. Prečítal si obsah a zamračil sa. Papier hneď skrčil a odhodil do krbu, ktorý v reštaurácií horel.
,,Deje sa niečo?“ Spýtal som sa, keď si znova sadol oproti mne.
,,Niekto nás našiel. Šlo o prácu.“ Nezaujato prehodil a odpil si z pohára víno. ,,Nerieš to. Už nebudem pracovať.“
,,Hai.“ Z určitého hľadiska som bol rád, že už nebude pracovať. Po útoku na neho som to už nikdy nechcel zažiť. Ten strach a bezmocnosť. Unavený sme sa vracali do domu. Hakushi sa posadil do kresla ku krbu a vzal si rozčítanú knihu. Ja som sa posadil na pohovku pred televízor a Seikatsu sa mi automaticky uložil na nohy. Rukou som mu preberal tmavé vlasy a sledoval film. Netrvalo dlho a oči sa mi únavou začali zatvárať. Seikatsu už dávno zaspal na mne. Opatrne som ho zložil a prikryl ho dekou. Naposledy som ho pohladil po vlasoch a vybral sa do svojej izby.
,,Hakushi, mal by si si ísť ľahnúť.“ Spával už síce lepšie ako predtým, no stále mal zvyk ponocovať.
,,Hneď pôjdem. Dobrú noc.“
,,Hm, dobrú.“ Poprial som mu a zmizol vo dverách svojej izby. Netrvalo dlho a zaspal som pokojným spánkom.

Po Akemiho odchode som ešte chvíľu čítal, kým sa aj moje oči začali zatvárať. Trocha som sa natiahol a do ramena mi vystrelila bolesť. Hojilo sa to vážne pomaly. Na pohovke stále ležal spiaci Seikatsu. Zdvihol som sa z kresla a prešiel k nemu. Posadil som sa na zem vedľa neho a zadíval sa do jeho tváre. Čím dlhšie som s ním bol, tým viac som po ňom túžil. Jemne som ho pohladil po vlasoch a nespúšťal oči z tej dokonalej tváre. Po chvíli sa začal preberať. Otvoril oči a podoprel sa v ľahu na lakťoch. Rozospatými belasými očami sa zadíval do tých mojich len pár centimetrov od tváre. Tak strašne som ho chcel. Bolo to zvláštne, no nedokázal som sa tomu ubrániť. Zdvihol ruku a natiahol ju k mojej tvári. Sám som tvár priložil k jeho dlani a poddal sa dotyku. Svoju dlaň som položil na tú jeho. Na jeho tvári sa objavil jemný úsmev.
,,Si smutný.“ Skonštatoval po chvíli.
,,Nie som.“
,,Tvoje oči hovoria inak.“ Znova prehovoril a neprestával ma hladiť po tvári.
,,Som len unavený.“
,,Pôjdeš spať?“
,,Poď so mnou.“ Preplietol som prsty s tými jeho a viedol ho k sebe do izby. Nebolo to prvý krát, čo bol v noci v mojej izbe. Chodil tam často. Vždy sa ku mne pritúlil a zaspal. Niekedy som o tom ani nevedel a zistil to až ráno. Dnes som však po ňom túžil. Môj úmysel možno nebol čistý, ale určite úprimný. Vošli sme dovnútra a potichu zavreli za sebou dvere. Posadil som sa na posteľ a pritiahol si ho bližšie k telu. Stál oproti mne a ruky mal voľne položené na mojich ramenách. V svite mesiaca jeho belasé oči priam žiarili. Bol tak krásny. Skutočný anjel. Pomaly sa skláňal a tvárou sa približoval k tej mojej. Prisal som sa na jeho pery. Nežne a jemne. Tak dlho som túžil po tej chvíli. Myseľ sa mi zatemnila a bozk som čoraz viac prehlboval. Ucítil som jeho štíhle prsty, ako mi postupne rozopínajú košeľu. Rukami som ho donútil posadiť sa obkročmo na mňa a rozopol mu šedú mikinu. Stiahol som mu ju z pliec a pustil na zem. Bozk som nerozpájal ani na okamžik. Nechcel som sa vzdať tých nádherných pier. Postupne mi sťahoval košeľu z pliec a rukami prechádzal po nahej hrudi. Čoraz viac som túžil privlastniť si ho. Odtiahol sa odo mňa a biele tielko si pretiahol cez hlavu, kým ho pustil na zem k mikine. Dlaňami ma donútil si ľahnúť a on sa posunul vyššie. Znova sa sklonil a perami sa pritlačil na tie moje. Bolo to o niečo vášnivejšie, no stále nežné. Pomaly opustil moje pery, aby sa mohol bozkami vydať po mojom krku čoraz nižšie. Tie pery mi pripadali skoro nereálne. Po tele sa mi rozlievala horúčava a slasť. Túžbou som skoro nedýchal. Každý milimeter môjho tela sa chvel. Jeho ruka sa sunula nižšie až k opasku na nohaviciach zatiaľ čo perami sa venoval bradavkám. Rukou som ho hladil po nahom chrbte a druhú zatínal do prikrývky pod sebou. Nadvihol som sa v panve, aby som mu uľahčil vyzliekanie nohavíc a spodného prádla, ktorého sa následne zbavil aj sám, a znova si ho rukou vytiahol k bozku. Celé mi to prišlo ako sen, z ktorého sa čoskoro zobudím. Seikatsu znova rozpojil bozk a posunul sa nižšie na posteli. Motýlimi bozkami prechádzal po stehnách, kým sa vydal až k rozkroku. Jazykom obkrúžil špičku a pomalým tempom ma pohltil ústami. Z úst sa mi drali iba tiché stony, ktoré som sa snažil tíšiť zápästím. Jednou rukou som sa podoprel a druhú mu vplietol do vlasov. Zahľadel sa mi do očí a stále sa ústami venoval započatej práci. Keby sa sám neodtiahol, asi by som to už dlho nevydržal. Znova sa obkročmo posadil a vyžiadal si na perách bozk. Vzal jednu moju ruku a vložil si do úst ukazovák a prostredník. Hral sa s nimi, vťahoval ich a jazykom sa im venoval. Len ten pohľad ma privádzal do šialenstva. Motýlimi bozkami som pokrýval jeho krk a voľnou rukou si ho tisol viac telu. Po chvíli vytiahol moju ruku z jeho úst a stále ma držiac za zápästie ju nasmeroval k svojmu vstupu. Donútil ma vsunúť do neho navlhčený prst a takmer okamžite začal mojim zápästím pohybovať. Pochopil som, čo sa odo mňa žiadalo a začal rukou pohybovať sám. Prehol sa v chrbte a slastne privrel oči. Obe ruky presunul na môj krk a nepatrne sám prirážal oproti ruke. Nikdy v živote som nebol vzrušenejší ako práve v tú chvíľu. Pridal som druhý prst a zintenzívnil tempo prípravy. Pritiahol som si ho späť do bozku a druhú ruku presunul na jeho bok. Len na okamih som pridal tretí a odtiahol som ruku. Nasmeroval som rukou vlastný penis na jeho vstup a donútil ho dosadnúť. Bol to zvláštny pocit cítiť jeho telo zvnútra. Anjel sa mi v rukách prehol a ticho vzdychol do mojich pier. Sám sa začal nadvihovať a znova dosadať. Chvíľu sa držal v pomalom tempe, no pár dosadnutiach tempo rapídne zrýchlil. Perami som stále obdarovával jeho pokožku a tíšil tak vlastné vzdychy. Jeho ruka sa zviezla do vlastného rozkroku, aby sa mohol sám uspokojiť. Vlastnú dlaň som obtočil okolo jeho a udával mu tempo. Trvalo len chvíľu než vyvrcholil. Celé telo sa mu klepalo a lapal po dychu. Opatrne som ho položil na posteľ a naľahol na neho. Prírazy som zrýchlil a sám sa po krátkej dobe urobil. Ľahol som si vedľa neho a nechával doznieť práve prežitú slasť. Tak často som o tom sníval a uvažoval, no ani v mojich predstavách to nebolo také skvelé. To nádherné telo teraz patrilo len mne. Nikomu inému. Pretočil som sa nabok a pritiahol si ho do náručia. Prikryl som nás prikrývkou a privlastnil si anjelove pery. Schúlil sa mi v náručí do klbka a za pár okamžikov zaspal. Viac som si ho privinul k telu a pobozkal ho do tmavých vlasov, kým som sa aj ja oddal opojnému spánku.

Ráno ma prebudili ostré lúče slnka. Rozospatý som zamieril do kúpeľne a míňal tak Seikatsuovu izbu. Dvere boli otvorené, ale izba prázdna. Prvé ma napadlo, že už vstal a je niekde v dome. Ranná hygiena bola rýchla a zišiel som schodmi do kuchyne. Všade bolo ticho. Ani Hakushi ani Seikatsu nikde neboli. Bolo to zvláštne. Hodiny ukazovali deväť preč a to už bývajú dávno hore. Znova som vybehol schody a zastavil pred Hakushiho izbou. Potichu som zaklopal.
,,Hakushi? Môžem vojsť?“ Nič sa neozývalo. Pomaly som otvoril dvere. V izbe boli ako vždy zatiahnuté rolety. Nazrel som dnu a na zemi som zbadal anjelovu mikinu. Pozrel som na posteľ a naskytol sa mi pohľad na Seikatsua schúleného v Hakushiho náručí. Obaja spali. Dvere som znova potichu zavrel a zišiel späť do kuchyne. S úsmevom som si pripravoval raňajky a premýšľal nad tým, ako sa asi Hakushi teraz cíti. Už v prvej chvíli, keď som videl ako sa na neho Hakushi díval v továrni som vedel, že ten chlapec mu zmení život. Hakushiho som miloval a anjela som si obľúbil. Bral som ho ako brata. Medzi nami troma bolo akési puto. Ťažko ho opísať a ešte ťažšie vysvetliť. Náš život sa mal však v najbližšej dobe rázne zmeniť. Anjel už dávno roztiahol krídla, no časom mu ich znova zlomili.

Dodatek autora:: 

neskutočne sa ospravedlňujem za meškanie, ale mal som toho tak strašne veľa, že poslednú dobu neviem ani kde mi hlava stojí Smile ale vďaka tvrdej práci som sa konečne dostal na vytúženú stáž Laughing out loud oujéééééé Laughing out loud spokojnosť Laughing out loud aj keď času bude teraz ešte menej stojí to zato Laughing out loud ďalšiu časť sa poúsim pridať čo najskôr a ešte raz sa ospravedlňujem Smile

4.90909
Průměr: 4.9 (11 hlasů)