Biela smrť - Nová práca III.

Z okna som pozoroval slnko miznúce za horami. Skrývalo sa pred temnotou noci, aby ráno mohlo znova svojimi lúčmi potešiť krajinu. Sedel som na posteli a sledoval túto každodennú scenériu. Sedel som a čakal na príkazy. Bol čas. Čas na splnenie úlohy, ktorú sme pred týždňom dostali. Sedem dní sme sa pripravovali na dnešný večer. Sedem dní sme zisťovali podrobnosti o osobe, ktorej meno bolo v obálke. Sedem dní som uvažoval, prečo Hakushi berie túto prácu tak vážne. No dnes som to pochopil. Osoba, ktorá dnes mala skončiť svoju cestu, bola žena. Je pravda, že to nie je prvá žena, ktorú Hakushi odstránil, avšak toto nebola hocijaká žena.

,,Akemi, odchádzame.´´ Stál vo dverách vo svojom čiernom kabáte a čakal na mňa. Vždy ma brával so sebou a ja som pokorne šiel.Kým som bol s ním, bol som v bezpečí. Kým som bol s ním, bol som Akemi. Bez neho som bol nikto.
,,Hai, už idem.´´ Zdvihol som sa s postele, vzal si bundu a nasledoval kroky svojho pána. Zapadajúce slnko už dávno vystriedal jasný mesiac a nebo posiali žiarivé hviezdy. Osvetľovali cestu, po ktorej kráčal muž s hriešnou dušou. Jeho duša bola tak čierna, že samotné peklo mu padalo k nohám a predsa ho Boh obdaril vlasmi samotných anjelov. Kráčal pomaly smerom k domu, kde mal vykonať najťažší čin svojho života. Čin, ktorý nechcel vykonať, no musel. Vždy splnil svoju prácu. Vždy. Čakali sme na streche domu oproti a sledovali byt, kde sa to malo odohrať. Štyria ľudia v byte sa zabávali a popíjali. Žena v čiernom sa veselo smiala a netušila, že ju pozoruje smrť. Biela smrť. Čakali sme.
,,Hakushi?´´ Chcel som vedieť ako to celé je. Musel som to vedieť.
,,Hmm?´´ Stále sledoval byt oproti a nespustil oči z ženy v čiernych šatách.
,,Prečo to tak prežívaš? Kto je tá žena?´´ Možno som sa to nemal pýtať, ale nedalo mi to.
,,Je to také dôležité?´´ Odtrhol na chvíľu zrak od bytu naproti a pozrel na mňa.
,,No, nie. Ak nechceš, nemusíš mi odpovedať. Prepáč, že som sa pýtal.´´ Čakal som túto otázku.
,,To je v poriadku. Poviem ti to. Myslím, že máš právo vedieť kto to je.´´ Nadýchol sa a znova uprel zrak na ženu. ,,Volá sa Hanaki Miyako a mala sa stať mojou snúbenicou. Miloval som ju. Miloval viac ako čokoľvek na svete, no ona ma zradila.´´
,,Snúbenica? Zradila? O čom to hovoríš?´´ Nevedel som, že mal snúbenicu.Za tie roky čo som s ním som ho s ženou nikdy nevidel. V jeho tvári bolo vidieť toľko bolesti ako nikdy. Musela mu naozaj urobiť niečo hrozné.
,,Ako vieš, pred jedenástimi rokmi som pracoval ako policajt. Vtedy som spoznal mladú a ambicióznu právničku. Bola krásna, inteligentná a vždy vedela čo chce. Zamiloval som sa do nej okamžite. Boli sme spolu rok šťastný a ja som v tú chvíľu vedel, že s ňou chcem stráviť celý život. Odišiel som z práce skôr a zamieril aj s prsteňom priamo k nej. Vošiel som do bytu a počul zvláštne zvuky zo spálne.´´ Na chvíľu sa odmlčal a pohľad sklopil k zemi. Vedel som, že sa mu to hovorí ťažko.
,,Nemusíš pokračovať. Nechcem aby si to prežíval znova. To je v poriadku.´´ Nechcel som vidieť, ako sa trápi.
,,Keď už som začal, tak ti to dopoviem.´´ Znova sa nadýchol a pokračoval. ,,Vedel som, čo tie zvuky znamenajú, no musel som sa na vlastné oči presvedčiť. Vbehol som do izby a videl lásku svojho života v posteli s mojim mladším bratom.´´
,,Bratom??? Ty máš brata?´´ Vypadlo zo mňa okamžite. O jeho živote som vedel málo a o rodine ešte menej. Nikdy o tom nehovoril a ja som sa ako správny otrok nepýtal.
,,Áno mám. Alebo skôr mal som. Ten titul stratil vo chvíli, keď vliezol Miyako do postele. Neovládol som sa a pobil sa s ním. Udieral som ho neustále a nevedel prestať. Ležal tam v bezvedomí v kaluži krvi a ja som stále nedokázal prestať. Miyako sa ma snažila zastaviť a ja som ju v amoku udrel. Keď som si uvedomil, čo som urobil, utiekol som a už nikdy sa nevrátil. Dlho som sa len bezcieľne potuloval ulicami, kým som sa z toho dostal. Neskôr som začal pracovať ako nájomný vrah a zabudol nato, že som niekedy ich dvoch poznal. Viem len to, že sa o dva roky nato vzali a ona sa stala veľmi úspešnou advokátkou. O bratovi neviem nič.´´ Pozoroval postavu oproti a hlboko sa zamyslel.
,,Miluješ ju ešte?´´ Chcel som vedieť, čo cíti k žene, ktorú miloval a ktorej sa chystá práve vziať život.
,,Nie, už veľmi dávno nie. Necítim nič. Ani lásku, ani nenávisť, ani ľútosť.´´ Hovoril to tak pokojne a s takou istotou.
,,Ďakujem.´´
,,Začo?´´ Spýtavo na mňa hľadel a čakal vysvetlenie.
,,Že si mi to povedal. Viem, že nebolo pre teba ľahké spomínať.´´ V tú chvíľu som si uvedomil, ako veľmi mi dôveruje. Dôveroval mi tak veľmi, že mi odhalil minulosť, na ktorú sám zabudol. Usmial sa na mňa a položil svoju veľkú ruku na moje orieškovohnedé vlasy. Ten dotyk bol tak príjemný a láskavý. Keby som ho nepoznal, nikdy by som neuveril, že tie láskyplné ruky dokážu zabíjať s takým chladom.
,,Keby som nechcel, tak ti to nepoviem. Ale teraz mám prácu. Počkaj tu kým sa nevrátim.´´ Prikázal mi a behom chvíle bol preč. Žena sa lúčila s hosťami a prechádzala do obývačky. Bola skutočne krásna. Čierne mini šaty jej krásne rysovali postavu a dlhé čierne vlasy mala zviazané v cope. Prudko sa otočila a ja som videl iba záblesk. Bola to sekunda a jej krásne telo sa iba bezvládne znieslo k zemi. Hakushi vystúpil z tieňa a pristúpil k jej ležiacemu telu. Stál nad ním a díval sa do tváre, v ktorej práve vyhasínal život. Neviem, čo v tú chvíľu cítil a nikdy som sa to nepýtal. Nikdy viac sme sa k tejto téme nevrátili. Otočil sa a zmizol. Netrvalo dlho a objavil sa pri mne. Zavolal ma a pomaly sme sa zberali k autu.

,,Odídeme domov ešte dnes. Už nie je dôvod tu zostávať.´´
,,Hai. Pripravím všetko potrebné.´´ Obaja sme boli unavený, ale museli sme zmiznúť čo najskôr. Zbalil som nám veci a zniesol ich do auta. Cesta bola dlhá a únavná. Nad obzorom sa objavovalo vychádzajúce slnko a my sme práve prichádzali k nášmu domu. Vystúpili sme a ja som sa zberal vziať tašky, ale Hakushi ma zastavil.
,,Choď si ľahnúť. Vybalíme sa neskôr.´´ Povedal, vošiel do domu a zamieril priamo k svojmu obľúbenému kreslu. Zapálil oheň v krbe a sadol si k nemu.
,,Ty nepôjdeš spať Hakushi? Nespal si poriadne už tri dni. Nepreháňaj to.´´ Mal som o neho strach. Poslednú dobu sa veľmi nestaral o svoje zdravie a spával čoraz menej.
,,Neboj sa Akemi, som v poriadku.´´ Díval sa na tancujúce plamene a rozmýšľal. Neviem presne nad čím, no tušil som. Vošiel som do svojej izby, hodil sa na posteľ a behom pár chvíľ zaspal. Zobudil som sa na ostré slnečné svetlo prenikajúce do izby. Zišiel som do haly a zbadal spiacu osobu v kresle. Jeho tvár vyzerala tak nevinne keď spal. Bol ako veľké dieťa, ktorá sa unavilo z hry. Tá tvár, ktorá skrývala toľko tajomstiev. Tvár, ktorá vytrpela toľko bolesti. Prikryl som ho dekou a vrátil sa späť do izby. Dni plynuli a náš život sa vrátil do starých koľají. Hakushi bol stále ten chladný muž, avšak čosi na ňom bolo iné. Stále vyzeral zamyslene a utrápene. Boli iba dve veci, ktoré to mohli spôsobiť. Dni vystriedali týždne a práce bolo čoraz viac. Jeden večer prišla však práca, ktorá vyčarila na Hakushiho tvári úsmev.
,,Cŕŕŕŕŕn.´´
,,Hai, hai.´´ Zdvihol som telefón a čakal na odpoveď.
,,Hovorím s Hakushim?´´ Ozval sa akýsi hlboký mužský hlas.
,,A kto sa pýta?´´ Nedôveroval som mu. Nemal som prečo.
,,To nie je podstatné. Mám pre neho prácu.´´ Niečo sa mi na tom hlase nepáčilo. ,,O desiatej nech sa dostaví do Kanamejského parku k altánku. Budem tam.´´ Dopovedal a zložil. ,Čo to sakra malo znamenať?´ Rozbehol som sa za mojím pánom a vysvetlil mu situáciu. On len prikývol a prikázal mi pripraviť sa. Park bol tichý a pokojný. Iba sem tam vetrík rozfúkal hromádku lístia a pohrával sa zo zelenkavou trávou. Pomaly sme sa presúvali k bielemu altánku uprostred parku. Stála v ňom osoba v obleku a nervózne prestupovala na mieste.
,,Tak som tu. Počúvam.´´ Ozval sa Hakushiho hlas. Muž v altánku sebou iba trhol a neveriacky sa zadíval na Hakushiho. Premeriaval si ho rentgenovým pohľadom od hlavy až k zemi. Nepáčil sa mi už od prvej chvíle. Narovnal sa a začal hovoriť.
,,Potrebovali by sme odstrániť muža dosť vysokého postavenia. Ste schopný to urobiť?´´ To si snáď robí srandu. On o Hakushim hádam pochybuje?
,,Samozrejme, že áno.´´ Odpovedal celkom pokojne a bez štipky neistoty.
,,V poriadku. Jeho meno je Sakamuro, Sakamuro Aki. Predpokladám, že viete o koho ide.´´ Áno vedeli sme. Nikdy nezabudnem na človeka, ktorý dokázal naštvať samotného Hakushiho. Nezabudnem ani na jeho slizký hlas a zažlknuté prsty, v ktorých zvieral reťaz pripútanú k tomu krásnemu stvoreniu s belasými očami. Pozrel som na Hakushiho a na jeho tvári hral tajomný úsmev. Vedel som čo to znamená. Tá práca ho potešila. Nie kvôli vysokej odmene. Nie kvôli vražde jedného z najvplyvnejších ľudí Japonska. Potešila ho lebo toho človeka neznášal. Nikdy by mu neublížil keby to nedostal ako prácu. Nikdy neublížil nikomu, kto nebol na zozname. Nikdy.
,,Áno, viem kto to je. Toho muža odstránim dokonca rád.´´ Poznamenal a pristúpil bližšie k mužovi aby mu podal papierik s číslom účtu. ,,Samozrejme až keď budú peniaze na správnom mieste.´´ Usmial sa a pobrali sme sa späť domov. Celý večer mal dobrú náladu a úsmev mu z pier nemizol. Vyzeral tak spokojne až to bolo divné. Nastalo ráno a mne Hakushi okamžite prikázal sledovať stav účtu.
,,Hakushi!!! Hakushi!!!´´ Rozbehol som sa za ním po piatich hodinách za počítačom. ,,Peniaze. Peniaze prišli práve na účet.´´
,,Výborne. Priprav sa Akemi. Dnes večer to bude ešte zaujímavé.´´
,,Hai. Chceš to urobiť, už dnes?´´ Prečo sa tak ponáhľa?
,,Áno, urobím to ešte dnes. Nemá zmysel čakať.´´ Pokojne odpovedal a vstal z kresla, aby sa mohol ísť pripraviť. ,,Oh, Akemi, nezabudni na uspávaciu pištoľ.´´
,,Hai, hneď ju pripravím.´´ Uspávaciu pištoľ používal vždy, keď vedel, že tam bude priveľa ľudí, ktorý nie sú na zozname. Vždy hovorí, že je zbytočné zabíjať ľudí bezdôvodne. Asi trocha zvláštna veta od nájomného vraha, no Hakushi nebol ako ostatní. Mal svoje pravidlá a tie neporušil. Nebažil po krvi ani po násilí. Nevyžíval sa v zabíjaní. Bola to pre neho práca. Nič viac, nič menej. Nemal dôvod zabiť niekoho iného pokiaľ mal zaplatené iba za jedinú osobu a tak používal uspávacie šípky. Poviete si zvláštny prístup od vraha, avšak on bol síce vrah, no nebol až tak bezcitný ako sa o ňom hovorilo.
Z domu sme obaja odchádzali okolo desiatej a uberali sa priamo k vilovej štvrti. Vkradli sme sa potichu do domu a skrývali sa v záhrade. Hakushi vzal uspávaciu pištoľ a vystrelil na dvoch bodyguardov, ktorý stáli pri sklených dverách. Tí sa okamžite zniesli k zemi. Odsunuli sme dvere a vošli do veľkej haly s pohovkou a krbom. Všade bola tma. Iba v jednej miestnosti na poschodí sa svietilo. Vychádzali sme po schodoch a Hakushi medzitým uspal ďalšie dve gorily stojace pred pracovňou. Podal mi uspávačku a vytiahol svoju katanu. Otvoril dvere do pracovne a vošiel. Ja som stál pár krokov za ním a díval sa na prekvapenú tvár muža sediaceho za stolom.
,,Čo tu chceš?´´ Sediaci muž vstal a drzo vykríkol na Hakushiho. Len z pocitu, že som s ním v jednej miestnosti sa mi dvíhal žalúdok.
,,Čo myslíš?´´ Spokojne prehodil Hakushi a pristupoval k nemu čoraz bližšie.
,,Myslíš, že sa nechám tak ľahko zabiť? Si naivný.´´ Rozosmial sa a sadol si späť do kresla. ,,Do dvoch minút sú tu dva tucty vycvičených chlapov, ktorý ťa zabijú mihnutím oka.´´
,,Tak dlho tu nebudem. Už som ti povedal, že môj čas je drahocenný.´´ Podišiel až k nemu a katanu mu priložil k hrdlu. ,,Neboj sa, nebude to bolieť, aj keby malo. Budem milosrdný.´´ Čoraz viac sa Hakushi usmieval. Ešte som ho takto nevidel. Neužíval si zabíjanie, no dnes ho to vyslovene bavilo.
,,Kto ťa poslal?´´ Muža sebavedomie už opustilo. ,,Dám ti tri krát toľko ak nesplníš úlohu.´´
,,Si úbohý. To, že zabíjam za peniaze neznamená, že sa nechám uplatiť od človeka ako si ty. Zbohom, môj milý Sakamuro.´´ Posledný krát sa Hakushi široko usmial a jediným rýchlim pohybom presekol mužovi tepnu a bodol ho do srdca. Chvíľu stál a díval sa na krv stekajúcu po jeho hrudi. Zobral mu z vrecka saka vreckovku a otrel si o ňu katanu.
,,Tu sme hotoví Akemi. Môžeme ísť domov.´´ Otočil sa ku mne a pomaly vychádzal z dvier. V tom sa ozval akýsi zvuk spod stola, za ktorým sedel, teraz už mŕtvy Sakamuro. Tušil som, čo to bude. Podišiel som za stôl a zbadal, čo spôsobilo ten zvuk. Presne ako som si myslel. Bol to on. Sen s belasými očami, ktorý sme videli v továrni. Sedel pod stolom a tlačil si kolená k hrudi. Strapaté vlasy mu skrývali vydesený pohľad a slzy stekajúce po tvári. Triasol sa. Neviem či od strachu alebo od zimy, keďže na sebe znova toho veľa nemal.
,,Hakushi, máme problém.´´ Pozrel som na svojho pána, ktorý stále stál vo dverách. Pristúpil ku mne, aby zistil o čo sa jedná. Nahol sa a jeho výraz sa okamžite zmenil. Chlapcove oči sa zdvihli k Hakushimu a neprestávali z nich tiecť horúce slzy. Hakushi len stál a díval sa na tú vystrašenú a predsa tak krásnu tvár. Zrazu k nemu namieril zbraň. Chlapec sebou iba trhol a snažil sa posunúť ďalej, v čom mu bránila doska stola.
,,Hakushi!!! To nemôžeš urobiť!´´ Skočil som mu do rany. Nechápal som prečo to chcel urobiť.
,,Akemi. Pochop ma. Nemôžme ho tu nechať nažive.´´ Vedel som, že sme nemohli. Bolo to príliš nebezpečné.
,,Tak ho vezmime so sebou.´´ Najhlúpejší nápad aký som kedy dostal, no nemohol som ho nechať zabiť to stvorenie. ,,Postarám sa o neho. Hakushi, veď sa na neho pozri.Je vydesený a zúbožený. Nesmieš ho zabiť. Ja ti to nedovolím.´´ Prvý a posledný krát v živote som sa Hakushimu vzoprel. Bál som sa jeho reakcie. Nebál som sa toho, že by ma zabil, ale že by ma opustil. Hakushi na mňa uprel svoj chladný pohľad a zhlboka si vzdychol.
,,V poriadku, ale máš ho na starosti. Ak sa pokúsi o útek, alebo čokoľvek iné, zabijem ho.´´ Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Skutočne to dovolil?
,,Ale teraz mu strel šípku. Pochybujem, že s nami pôjde dobrovoľne.´´ Otočil sa a znova vychádzal z dverí.
,,Neboj sa. Všetko bude v poriadku. Ja ti neublížim.´´ Snažil som sa ukľudniť chlapca. Namieril som na neho a vystrelil. Chlapec okamžite zaspal. Vzal som ho do náručia a niesol preč z domu. Bol tak ľahký ako pierko. Posadil som sa s ním na zadné sedadlo auta a odišli sme k nášmu domu. Držal som chlapca v náručí a pozoroval jeho pokojne spiacu tvár. Bol tak nádherný. Bledá pokožka, svetlo lososové pery a jemne krojená brada. Dlhé čierne mihalnice teraz zavretých belasých očí ma fascinovali. Nikdy som nepochopil, ako niekto mohol ublížiť tak prekrásnej bytosti. Neviem, či jeho príchod do nášho života bolo šťastie alebo smola, no viem, že tým dňom sa všetko zmenilo. Dňom, keď do domu Hakushiho, muža, ktorý ma zachránil, prišiel anjel. Postupom času sa chlapec, ktorého chcel zabiť, stal chlapcom, ktorého chcel za každú cenu ochrániť. Stal sa tým, čím ja som sa stať nikdy nedokázal.