Watashi wo ai suru hikari-02

Chapter.no.2
Kai si spokojne vykračoval na nádražie. Slniečko svietilo, vtáčiky čvirikali a Kai si popritom pohmkával obľúbenú melódiu. Zrazu sa zastavil. Zdvihol hlavu a rukou si zatienil obzor, aby mu slnko zbytočne nesvietilo do očí. Začervenal sa: -Ach~... Kiežby Shu-chan videl to čo ja! Určite by mu to pomohlo a nebol aby stále taký zamračený!!-. Pomyslel si. V tej chvíli dostal Shuichi drobnú štikútku.
Kai otvoril dvere triedy s číslom 2-B.
„Dobré ráno prajem všetkým!“ Usmieval sa ako slniečko. Každému razom zlepšil náladu. Teda, okrem Shuichiho. Posadil sa a zavesil si tašku na vešiačik.
„Dobré ránko, Shu-chan~♥!“ Jemu venoval osobité prianie.
„Fetoval si...?“ Nevšímal si ho. Hlavu si podpieral lakťom, ktorý sa zas opieral o lavicu. Hľadel do učebnice a jediné čo robil bolo čítanie.
„Ehh... nie čo ťa to napadlo?“ Svojim milučkým úsmevom sa Kai snažil zamaskovať svoje rozpaky, lebo Shuchiho poznámka mu nedávala zmysel.
„Usmievaš sa tak priblblo ako feťák po dávke...“ Shuichi mal dosť výrazný hlas. Preto túto poznámku počula skoro celá ich trieda. Všetci naňho prázdno hľadeli. Niektorí si medzi sebou šuškali vety typu:
-Ten človek nemá nikoho rád!-
-Určite je z nejakej sekty! Neni možné, aby odolal tak sladkej tváričke!-
-Podľa mňa je celý divný!-
Kai ich vďaka tichu triede tiež počul. A keďže Shuichi sa neunúval na reakciu, tak to vzal do vlastných rúk.
„Ehehe... prepáčte, ale kto ste vy, aby ste ho takto súdili? Podľa mňa je Shu-chan úplne v pohode.“ Normálne by sa naňho urazili, ale takémuto ksichtíku proste nevedeli odolať. Shuichiho prekvapila jeho reakcia, nečakal to od neho. Potom si všimol ako k nemu prichádza pár spolužiačiek, ale aj niekoľko dievčat zo susedných tried.
„Tss... pán „Popularita“...“ Zašomral si sám pre seba. Celý deň Kaia ignoroval aj napriek faktu, že sa ho zastal. Kai sa k nemu takisto nemal šancu dostať. Stále ho niekto obťažoval návrhmi na schôdzku alebo ponuky ako: -Fumika-san, nemohli by sme sa spolu naobedovať?-. Kaia mrzelo, že musel každého odmietnuť. Ale to oňho vzbudzovalo ešte väčší záujem. Ku Shuichimu sa dostal až na ceste domov, keď Shuichi vychádzal zo školy. Chystal sa naňho zakričať to svoje „Shu-chan~♥“, ale niekto ho dobehol.
„Shu-chiin!“ Ozývalo sa celým školským nádvorím. Mužský kolektív rázom spozornel a zahľadel sa na to najroztomilejšie stvorenie na svete. Veľké prsia zahalené do uniformy. Čierne vlasy vlajúce vo vetre a oči odrážajúce pomaly zapadajúce slnko. No proste Shuto Ai. Kaia dosť prekvapilo, že sa tam objavila. Spoza chrbta počul len závistlivé ohlasy.
„Oooh... to je Shuto-senpai z Ooji Academy!“
„Je tak roztomilá! Počula som, že pochádza to zámoria!“
„Eehh? Fakticky? Niet divu, že je tak populárna aj na iných školách!“
„Čože?! Ona sa baví s Aoim?! Ten čudák má z pekla šťastie!“
Ai si bola vedomá rozruchu, ktorý spôsobila. Bola naňho patrične hrdá.
„ Ai zdraví, St. Anna Academy~♥!!“ Zamávala všetkým naokolo. Vtedy si všimla drobunkú blonďavú hlavičku a potešila sa ešte viac.
„Fumika-kun! Tu... poď sem!“ Usmiala sa naňho. Kai neváhal a pribehol, aj napriek menšiemu opovrhovaniu Ainou osobou, k nim.
„Dobrý deň, Shuto-san.“ Pousmial sa.
„A toto je jeden z dôvodov, prečo nenávidím tvoju prítomnosť v našej škole, Ai!“ Rozčuľoval sa Shuichi.
„Áno... Ai to vie a robí ti naschvály a to len preto, že sme sa nevideli už dobrých pár rokov!“ Poznamenala Ai ironicky.
„A mimochodom, nebuď paranoik Shu-chiin. Lebo jeden z dôvodov, prečo sme sa celé tie roky nevideli bol fakt, že som sem nemohla prísť a ty si sa tiež veľmi neunúval!“ Usmievala sa a mávala ako kráľovná na svojich poddaných. Kaiovi odľahlo. Uvedomil si, že spolu nemajú až taký ukážkový vzťah ako si myslel.
„Tri... dva... jedna... a koniec!“ Chytila chlapcov za ruku a utekala s nimi preč. Keď už boli dostatočne ďaleko pustila Kaiovu ruku, Shuichiho však nie. Len sa tak pribrzdeno a nútene usmievala.
„To je dobré, Ai, už ma môžeš pustiť.“ Odvrkol. Kaiovi poskočila dušička pri týchto slovách.
„Ty vieš naozaj pokaziť každú romantickú chvíľku, Shu-chii!“ Znova sa odula.
„Prosím ťa... aká romantická chvíľka?!“ Celý červený po nej zhúkol.
„Hej, máš pravdu, je tu Kai... zbohom romantika...“ Zrýchlila krok.
„Na prvý pohľad je to, ale milé dievča.“ Zoskočene prehovoril blonďáčik. Shuichi sa naňho pozrel s nechápavým pohľadom.
„Ale ona je milá... len to niekedy nepôsobí na okolie.“ Na nádraží sa rozlúčili so Shuichim, ktorý nastúpil do vlaku. A keďže ich vlak meškal, tak len ticho sedeli na lavičke. Ai ubíjalo to ticho. A ani Kai nevyzeral spokojne.
„Takžée... aký máš vzťah so Shuichim?“ Nakoniec sa spýtala. Kai sa na ňu zrazu prekvapene zahľadel. Nič jej neodpovedal.
„Čo? Ai sa spýtala niečo zlé?“ Zasmiala sa pri pohľade na jeho prekvapenú tvár.
„To nie... Len som prekvapený, že teraz ho nazývaš Shuichi a nie Shu-chin...“ Odôvodnil svoje rozpaky. Ai sa len schuti zasmiala. V tej chvíli musel aj Kai uznať, že je roztomilá.
„To len pred ním, aby som ho troška rozvášnila...“ Kai sa začervenal. Netušil, že majú aj intímny vzťah. Ale Ai myslela túto vetu úplne inak. Kai ju len zle pochopil.
„Aby som ti to vysvetlila... Shuichiho poznám asi už od troch rokov, bol to samotár a proste taká socka. Myslím, že teraz sa jeho chovanie nezmenilo, aj keď vtedy...“ Zamyslela sa a spomenula si na detstvo.
„Nikto sa s ním nebavil len ja, keď si to všimli ostatný, tak sa s ním začali baviť aj oni. Ale on sám nikdy k nikomu neprišiel s tým, že sa s ním chce o niečom porozprávať. Pokiaľ si dobre pamätám často som sa s ním o tom aj hádala, ale vždy ma nejako odbil a nevedela som čo ďalej povedať... Myslím, že niektoré veci sa vážne nemenia. Shuichi je proste Shuichi a Ai je len Ai.“ Zasmiala sa. Kai sa tiež rozpačito usmieval, pretože jej nechcel veľmi veriť tomu, že ju Shuichi zahnal až tak do kúta, že nemala slov. Už bol svedkom ich drobnej výmeny názorov a táto alternácia mu proste pripadala nezmyselná.
„Každopádne ti chcem poďakovať, že sa so Shuichim bavíš, on neni zlý, len nevie vyjadrovať svoje city. Ďakujem Fumika-kun!“ Pobozkala ho na líce. Znova ho to prekvapilo.
„A... no... prosím ťa... nevolaj ma priezviskom... pokojne ma môžeš oslovovať meno, teda ak ti to neprekáža.“ Chcel jej opätovať jej milosť, tak jej dal aspoň takýto návrh.
„Vážne?“ Prekvapene no pritom radostne zvolala.
„To je pre Ai dosti divné, lebo každý sa s Ai baví len kvôli výzoru a nikdy mi nič takéto nikto neponúkol. Pretože ako sa hovorí: Po*ebeš telo nie dušu a ženy sú nevypočítateľné mrchy. Ale nie Ai sa bude červenať! Milo si ma prekvapil, Kai-kun!“ Usmiala sa. Rozprávala tak rýchlo, že Kai zaznamenal len každé druhé slovo. Ale ten jej citát mu vyrazil dych.
„Prosím ťa, to ti kto povedal?“
„Shuichi...“ Výrazne zosmutnela. Ale skôr, ako sa stihol hocičo spýtať, prišiel vlak. A tam to už nechcel vyťahovať na svetlo, nejako tušil, že by ju to len zranilo. Ale o jej slovách uvažoval celú cestu domov. Celý ponorený v úvahách kráčal ulicou smerom k bránke. Otvoril ju vošiel a takisto potom nasledovali aj dvere.
„Som doma!“ Zvolal. Ale nič nevnímal. Rozmýšľal len nad tým, ako mohol Shuichi povedať Ai takú vec.
„Vitaj, Kai-nii...“ Ozval sa vysoký blonďák. Mal dlhšie vlasy ako Kai a okuliare. Kai ho však ignoroval.
„Čože si tak zamyslený, Kai...?“ Prekvapene sa spýtal.
„Nič... len som sa rozprával s mojou... no... kamarátkou... a povedala mi jednu divnú vec... Keiichi-nii...“ Keiichi, keď počul slovo kamarátka skoro vybuchol od nervov. Niečo ho na tom dosť rozhnevalo.
„Čo to hovoríš?! KAMARÁTKA?!... Čiže ŽENA! Ako sa len môžeš rozprávať s tak naprosto ničotným stvorením?! Veď jediné čo dokázali, bolo naše „vyhostenie z raja“!!“ Od hnevu nebol schopný ani ovládať svoje slinné žľazy a každým slovom pľul na okolie. Kai bol v rozpakoch, ale na jeho reakcie bol zvyknutý.
„Keiichi-nii... tomu tvojmu chovaniu sa hovorí machizmus...“ Snažil sa ho upokojiť. Lebo mal náladu ako býk v koride. Kai ho posadil na gauč a priniesol mu bylinkový čaj na upokojenie. Ten, hneď ako sa napil čaju, skrotol ako baránok.
„Takže, ty si si už stihol nájsť „kamarátku“, Kai-nii?“ Vypytoval sa popri sŕkaní čaju, ale pri slove „kamarátka“ si dal maximálne záležať, aby vyznelo čo najironickejšie.
„Hej... ale spoznal som ju len vďaka môjmu... no... neviem či ho môžem nazvať kamarát... ja ho tak rozhodne beriem... ale neviem či ma tak berie aj on...“ Zosmutnel. Ale jeho brat vedel čo je vo veci.
„A... páči sa ti?“ Odpil si z čaju.
„Nie... Ai-chan sa mi nepáči, je to len kamarátka, aj keď je naozaj pekná... ale nič k nej necítim...“ Stále sledoval neidentifikovateľný bod pred sebou a tváril sa ako psíča v lepenkovej škatuli.
„Ale... Kai-nii... ja som hovoril o tom „kamarátovi“...“ Potmehúdsky sa zaškeril.
„Čo... Čože..?! Keiichi-nii... ako sa môžeš pýtať takéto nezmysli?“ Chytil sa za líca a červenal sa. Snažil sa ho presvedčiť o opaku faktu, že sa do Shuichiho zaľúbil.
„Ale notak, Kai-nii, som tvoj brat, myslíš si, že o tom neviem?“ Spýtal sa pri odsŕknutí z čaju.
„O čom to hovoríš?“ Pokúšal sa urobiť zo seba hlupáka, ale Keiichiho nedokázal oklamať.
„O tom, že si gay...“ Povedal to tak pokojne, ako keby to už vie dávno. Len Kaia to zaskočilo, čakal, že to asi vie, ale nečakal, že to povie nahlas. A k tomu tak bez ostychu. To je taká krátka odpoveď na jeho rozpaky. Kai hľadel na svojho brata ako na zjavenie. Bol celý biely a nevedel zo seba dostať ani jedno slovo.
„Ale prosím ťa... na čo sa teraz hráš, myslíš si, že som to nevedel?“ Kai sa pozrel inam. Nechcel mu hľadieť do tej pokojnej tváre.
„Kai-nii... nech si biely, čierny, trápny, výnimočný... či už budeš tlstý alebo chudý, alebo na dievčatá či na chlapcov... stále si môj brat a chcem ti pomôcť...“ Pousmial sa. Kai bol zaskočený, ale nie v dobrom, ale skôr v znudenom zmysle.
„A nehovorí z teba súrodenecký komplex, Keiichi-nii?“ Nechápavo žmurkal. Keiichi mu neodpovedal, len z vačku vytiahol lízatko.
„Chceš lízatko?“ Usmial sa.
„Nepodlizuj sa!“ Odvrkol so zamračenou tvárou.
„Je so žuvačkou vo vnútri...“ Ani to poriadne nedopovedal a Kai mu ju vytrhol z ruky a odbalenú si ju strčil do pusy. Začervenal sa a usmiaty cucal lízanku.
„U teba sú lízatká v bezpečí asi tak, ako fľaša vodky na ruskej svadbe... Kai-nii...“ Zaskočene povedal, keď si všimol, že lízanka už dávno leží v Kaiovom bruchu. Kai, keď začul jeho slová, spozornel a nafúkal sa. Prekrížil si ruky na hrudi a odul líca.
„A čo keď?! Vieš... Keiichi-nii, niekedy mám pocit, že mi naozaj nerozumieš!“ On, pri pohľade na jeho tvár radšej neargumentoval len sa zamyslel: -Áno... mám toho chlapčeka rád, ale mám pocit, že by cez jeho tlstú lepku neprešiel ani stovka vrták... aj keď to by bol trestný čin... ale keď... Pokoj Keiichi... použi upokojujúce slová... Teekanne... Pickwick... Lord Nelson... Dilmah...-. Keiichi sa pri pomyslení na tie čaje upokojil, začervenal sa. Kai si to všimol.
„Keiichi-nii... zasa myslíš na niečo nemravného?“ Zahľadel sa naňho podozrievavo. Keiichiho to vytrhlo z prúdu „upokojujúcich slovíčok“. Zahľadel sa na Kaia s vražedným pohľadom a znova si povedal: -Je to nelegálne... Je to nelegálne!... JE TO NELEGÁLNE!!...-. Skončilo to Keiichiho zúfalým pohľadom a sklonenou hlavou.
„Počuj... Kai-nii... a čo keby si si už išiel ľahnúť?“ Na pokraji nervového zrútenia zo seba dostal poslednú normálnu vetu.
„Ok... dobrú noc~♥!“ A odišiel z miestnosti.
„Vďaka ti Bože, že si mi dal tak málo sily a tak pevnú vôľu, lebo inak by som bol už jedináčik...! Teda skôr... dosť to pletie, keď mi stále hovorí Keiichi-nii... tsss...“ Oprel si hlavu o ruku s pohľadom zničeného psa. To jedna z mála vecí, ktoré mal s Kaiom, spoločné. Ale nakoniec sa postavil a išiel do kuchyne. Spraviť si svoj obľúbený čaj~♥.