Watashi wo ai suru hikari-01

Chapter.no.1
Volám sa Aoi Shuichi, mám sedemnásť a som študent. Môj život nie je ničím výnimočný. Ráno vstanem, idem do školy a podvečer sa z nej vraciam domov. Som celkom normálny. Teda až na fakt, že nemám priateľov. Som, ako to pomenúvajú moji rovesníci, sockár.
Všetko to začalo na nižšej strednej škole. Mal som pár priateľov, ale všetci išli na úplne inú školu ako ja. Istú chvíľu som s nimi mal kontakt, ale potom sme sa odcudzili a nových priateľov som si už nenašiel.
Shuichi otvoril dvere triedy číslo 2-B. Ticho. Nikto sa neunúval ani pozdraviť sa. A ani on sa nehrnul k niekomu prehovoriť. Pomaly podišiel k lavici a sadol si. Vytiahol učebnicu matematiky a opakoval si. Pozrel sa na hodinky, ktoré mal na zápästí. Ukazovali sedem päťdesiatosem. Ešte dve minúty a začne vyučovanie. Dvere triedy sa otvorili, Shuichi to nejako zvlášť nevnímal, ale do triedy nevošiel žiadny spolužiak a ani spolužiačka. Vošiel triedny profesor a sprevádzal ho nejaký malý, vysmiaty blonďák. Profesor zavelil.
„Vstaňte! Trieda, toto je váš nový spolužiak, Fumika Kai.“ Tento profesor bol telocvikár a bývalí mariňák, od žiakov vyžadoval úplnú poslušnosť a disciplínu.
„Volám sa Fumika Kai, rád vás spoznávam.“ Rozžiarila sa detská tvárička usmiateho blonďáka. Jeho modré očka si všimli lavicu vedľa Shuichiho. Neváhal a vykročil. Sadol si a stále sa tak nadšene usmieval. Keď profesor opustil triedu otočil sa k Shuichimu.
„Ahoj, ja som Fumika Kai, rád ťa spoznávam.“ Priam žiaril. Shuichi odtrhol oči od učebnice, pozrel sa na Kaia, premeral si ho očami a sucho poznamenal.
„Počul som. A nie som natvrdlý, aby som si to nezapamätal ako sa voláš. Veď to tu už dva krát odznelo.“ Z Kaia opadla žiara. Jeden z dôvodov, prečo nemal Shuichi priateľov bola jeho povaha. Bol až nadmerne panovačný a nemyslený. Kai sa však nedal odradiť.
„A povieš mi aspoň tvoje meno?“ Znova tá žiara.
„Aoi Shuichi.“ Prehovoril popri hľadení do knihy. Kai sa usmial. Nadchlo ho to.
„Tak potom ma teší, Shuichi-kun.“ Shuichi aj chcel argumentovať, ale do triedy vošla matrikárka a on sa neodvážil provokovať.
Po škole mal namierené rovno domov. Už sa stmievalo a nechcel sa sám potulovať po meste. Išiel cestou na nádražie. Tam videl stáť bezradného Kaia. Zarazil sa, stačila mu jeho prítomnosť v škole, teraz by ho psychicky nezvládol. Zahľadel sa na číslo nástupišťa vlaku, na ktorý mal ísť. Zhodnotil, že pokiaľ nepríde vlak, bude sa musieť schovať. Stúpol si pri automat s kávou a odvrátil hlavu niekde mimo, aby si ho nikto nevšimol. Kai sa tam potuloval ako šteniatko. Asi nemal odvahu nikoho sa spýtať na cestu. Ľudia doňho narážali a zhadzovali. Shuichimu ho prišlo ľúto. No nič neurobil preto, aby mu pomohol. Kai sa prepchal k lavičke, ktorá bola od automatu vzdialená len pár metrov. Shuichi sa modlil nech si ho nevšimne. No čo ani sám nečakal, Kai sa rozplakal. Ako dieťa. Ronil krokodílie slzy a nikto sa ani nepozastavil nad tým, čo mu asi je. Shuichi to už nemohol ignorovať a prisadol si. Kai si ho nevšímal.
„Ahoj, ja som Aoi Shuichi, rád ťa spoznávam.“ Prehovoril Shuichi, popri čom hľadel pred seba. Kai zdvihol hlavu. Chvíľu nechápavo pozeral, no potom sa usmial.
„Vieš, ani ja nie som natvrdlý.“ Zasmial sa a utieral si slzy. Shuichi to prekvapilo. Mal tak nechápavý výraz ako nikto.
„Teraz vyzeráš ako normálny človek, Shuichi-kun!“ Smial sa Kai. Shuichimi penila krv.
„Nemyslím si, že by sme si boli až tak blízky. Tak ma prosím prestaň oslovovať krstným menom!“ Rozčúlil sa. Myslel to vážne, len Kai to vzal ako žart.
„Tak dobre, budem ti hovoriť, Shu-chan!“ Zasmial sa. Shuichi si uvedomil, že mohol radšej držať hubu.
„Shuichi?“ Ozval sa ženský hlas spoza nich. Shuichi sa otočil.
„Ai?!“ Od prekvapenia mu skoro vypadli oči. Ona nadšene pobehla a skočila mu do náručia. Kai bol z toho mimo viac ako jeho „Shu-chan“. Kai žiarlil, pretože bola krásna, mala čokoládovú pokožku, veľké hnedé oči a krásnu postavu, rozhodne nevyzerala ako Japonka. Ale hlavne bola dievča.
„Som tak rada! Nevidela som ťa roky! A ako si sa zmenil, skoro by som ťa nespoznala!“ Rýchlosť jej vravy by sa dal prirovnať rýchliku. Väčšinu ani nerozumeli.
„No asi by to bolo divné, keby skočíš do náručne cudziemu chlapovi.“ Zažiaril Kai s mierne žiarlivým podtónom. Ai ho nejakým spôsobom prehliadla, tak bola dosť zaskočená, že sa zapojil do rozhovoru. Pár krát zamávala dlhými riasami a potom očervenela.
„Ale, ale... Shuichi, ja som nevedela, že už máš....“ Na taj pauze si dala záležať, aby vynikla napínavá chvíľka.
„Priateľa.“ Začala sa smiať a bola nadmerne hrdá na svoju dedukciu. Kai očervenela a začal si to predstavovať a Shuichi sa chytil za hlavu.
„Stále ťa držia takéto kraviny?!“ Pokrútil hlavou. Touto vetou vytrhol Kaia z víru myšlienok a Ai sa odula.
„Aké kraviny prosím ťa?! Je to normálna vec!“ Odula sa ako malé dieťa. Ruky si prekrížila na hrudi a našpúlila spodnú peru. Kai bol mimo, nechápal tomu ich rozhovoru. Striedal pohľady. Raz na odutú Ai, potom na nahnevaného Shuichiho a tak dookola. Tak mu to pomotalo hlavu, až sa priam zmenšil. Ako poslušný chlapec zdvihol ruku a prihlásil sa. Shuichi si to všimol, hlasne si vzdychol, aby prejavil nezáujem, ale nakoniec spustil.
„Shuto Ai, sedemnásť rokov, je to moja kamarátka z detstva a pobláznená yaoistka.“ Opätovne vzdychol. Ai sa rozžiarila.
„Shuto Ai, teší ma.“ Podala mu ruku a žiarila viac ako Kai. Toho to troška nahnevalo a chcel pôsobiť roztomilejšie, preto sa zatváril najroztomilejšie ako len vedel a stisol jej ruku.
„Fumika Kai, veľmi ma teší!“ Ai sa nedala. A obaja sa tam začali pretekať v roztomilosti. Shuichimu sa na tvári začali objavovať kvapôčky potu, nechápal o čo sa snažia. Zrazu sa Ai otočila na Shuichiho a usmiala sa.
„Schvaľujem ti ho, Shu-chii! Je naozaj roztomilí, budete sa skvele dopĺňať!“ Dokonca aj zdvihla palec na znak, že mu ho schvaľuje.
„Ty koza! Nikto tu nikdy nepovedal, že by som s ním mal niečo mať!!!“ Zamotal sa do toho. Teda skôr zamotal tých dvoch. Obaja naňho pozerali ako na učiteľku matematiky. Našťastie prišlo vykúpenie. Vlak.
„Tak sa mi majte zlatíčka, mne ide iný vlak!“ Naklonila sa k Shuichimu a dala mu pusu na líce. Potom sa nahla ku Kaiovi a aj jemu jednu darovala.
„Ale rozhodne sa ešte stretneme!“ Mávala im a utekala na druhé nástupište. Malý blonďáčik bol trochu mimo, no Shuichi bol úplne v pohode. Nastúpil do vlaku a za sebou ťahal aj jeho.
„Divné.“ Povedal Kai vo vlaku.
„Čo zas?!“ Odvrkol Shuichi.
„Prečo sedím v tomto vlaku, keď mne išiel ten čo aj Shuto-san?“ Shuichi mu vtedy chcel odtrhnúť hlavu.
„ČOŽE?!“ Nechápal.
„No... bol som trochu mimo, keď som od Shuto-san dostal pusu, ale potom som cítil ako ma držíš za ruku... a... a....“ Chytil sa za líca a jemne sa vlnil od radosti.
„Ale nie, to je tak trápne, asi sa červenám.“ Shuichi bol zasa v nemom úžase. To ho teraz trápi naozaj len toto? Na najbližšej zastávke s ním vystúpil a podišiel k tabuli s odchodmi vlakov. Bol nervózny, lebo sa v tom nevyznal. Zakončil to tým, že päsťou hlasno buchol do stĺpu. Kai sa naľakal. Mal slzy na krajíčku a už-už čakal, že jednu schytá aj on. Shuichi silnejšie zovrel päsť a jedným okom sa pozrel na Kaia. Bol to pohľad a lá masový vrah a Kai sa vtedy cítil ako malé dievčatko, ktoré chce niekto zabiť.
„Prepáč, ale dnes ti už nepôjde žiaden vlak, tuším.“ Sklesli si vzdychol. Kai sa jakš-takš spamätal a začal ho utešovať.
„Ehehee, to je v pohode, Shu-chan, zavolám si taxi!“ Vytiahol z tašky peňaženku. No pri pohľade do nej mu zamrzol úsmev na tvári a oblial ho pot. Dlho nič neodpovedal, preto sa naňho Shuichi zahľadel.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa popri čom sa oprel o stĺp.
„Niekto mi ukradol všetky peniaze...“ Nikto nič nepovedal. Jediné čo sa ozývalo nádražím bol vietor. Shuichimu stúpal adrenalín.
„ČOŽE?!“ Vykríkol tak hlasito, že rozplakal dve deti, vyplašil tri kŕdle vtákov a z diaľky sa ozvalo štekanie asi pól tucta psov. Rozplakal aj samotného Kaia. Sám nechápal prečo plače, no k jeho náreku ešte napomohol Shuichiho pohľad „I´ll kill you“. Aj keď Kai za to, čo sa stalo nemohol. Tmavovlasý agresor si až po pár chvíľach uvedomil výsledok jeho úletu. Hlasne si vzdychol a privrel oči. Siahol do vačku a podal Kaiovi vreckovku. Ten si utieral oči a natiahol sa, aby si ho mohol vziať. Poutieral si oči a vysmrkal sa. Modručké očká sa znova zaleskli a ústa sa nadšene usmiali. Shuichi nechápal jeho nadšenie, preto len odvrátil hlavu a zahľadel sa na mesiac.
„Hlavne, že už neplačeš, blbeček...“ Povedal si viac-menej sám pre seba (inak povedané, neuvedomil si, že to povedal nahlas).
„Ja nie som blbeček... Ja som Kai...“ Začal žužľať vreckovku.
„Hej! To je nehygienické!“ Zavrčal naňho.
„Ale aj tak nie som blbeček!“ Stále si stál za svojim.
„Pri takomto tvojim chovaní ma o tom nepresvedčíš! Vypľuj to!“ Vytrhol mu vreckovku z ruky, až potom si uvedomil že sa do nej vysmrkal.
„Shu-chan, mal si povedať, že ju chceš naspäť. Potom by som sa do nej nevysmrkal... Mimochodom, vieš, že aj toto je dosť nehygienické?“ Spytoval sa ho. Priložil si ukazovák na spodnú peru a žmurkal. Shuichiho adrenalín dosiahol hraníc. Odhodil vreckovku a od nervov sa až klepal.
„Nie... ty nie si blbeček...“ Šepkal. Mal sklonenú hlavu, kvôli tomu mu nebolo dobre rozumieť.
„Prosím?“ Kaiova žiara neprebila jeho temnú auru, ktorá ho začala obklopovať. Teda, skôr z neho sálala.
„TY SI UKÁŽKOVÝ IDIOTT!!!“ Otočil sa a kráčal preč. Kai natiahol ruku, ale nezastavil ho.
„A čo som urobil?“ Nechápal. Keď sa mu Shuichi stratil z dohľadu a zistil, že je tam sám, spanikáril. Rozbehol sa smerom, ktorým šiel jeho Shu-chan. Po chvíli ho aj dohnal.
„Shu-chan~♥!“ Hneď ako to začul, tak sa mu rapídne zhoršila nálada. Ale nezastavil sa, aby ho počkal. Len troška spomalil tempo. Kai ho dohnal.
„Kam ideš?“ Zažiaril, bol spokojný sám so sebou, keďže ho dohnal.
„Kam asi?! Domov! Peši. Spomínaš, kvôli tebe som vystúpil z vlaku.“ Snažil sa hľadieť len pred seba, aby sa nemusel pozerať na Kaiovu tvár. Ten sa zarazil a postál.
„Eh? Kvôli mne?“ Nechápal. Shuichi išiel len o pár krokov ďalej, keď sa aj on sám zastavil. Pootočil hlavu a začal na Kaia zazerať. Ten si jeho pohľady troška zle vysvetlil a pomyslel si: -Ach~, pozerá sa priamo na mňa!-. Začervenal sa.
„Pokiaľ ma pamäť neklame... ja som ťa vystúpiť nedonúti, dokonca si z toho vlaku vytiahol ešte aj mňa. Naviac, povedal som, že mne išiel ten vlak, ktorý aj Shuto-san... ale keby ma necháš dohovoriť, tak by si sa možno dozvedel, že som to chcel aj dopovedať..“ Vysvetľoval.
„A čo si mi, prosím ťa, chcel povedať?!“ Stále mal náladu na bode mrazu.
„Pokojne som mohol prespať u príbuzných...“ Zahľadel sa do zeme. Cítil sa neskutočne previnile za to čo sa udialo. Aj keď, fakticky za nič nemohol. A Shuichi si to aj patrične uvedomil. Kráčal smerom ku Kaiovi. Ten sa naľakal, lebo si pomyslel, že ho chce zbiť. Prišiel k nemu a podal mu ruku.
„Prepáč...“ Stále sa snažil pozerať sa mimo.
„Nejako som sa neovládol... tak to uzavrieme, ok?“ Kai sa usmial a podal mu ruku. Pripadalo mu to ako viac mužské gesto, než objatie, ktoré si po jeho prvej vete prial.
„To je v pohode, veď... sám som mal niečo povedať... Je to tak trochu všetko moja vina.“ Zasmial sa. Shuichi mu neodpovedal a so suchárskym: „Keď si si to už priznal...“. Kráčal svojou cestou.
„Teda, čakal som, že mi bude aspoň trochu oponovať.“ Povedal si pre seba a zamračil sa.
„Tak ideš...?“ Zakričal mu Shuichi a on sa za ním rozbehol ako poslušný psíček.
„Vieš, že si ako stratené šteňa? Si uplakaný, bojazlivý a stačí aby som ťa poplácal po hlave a už vrtíš chvostom...“ Shuichi nahlas rozmýšľal.
„Fakt?“ Zažiaril Kai a pokrčil ruky, zovrel päste a priložil si ich na hruď.
„Hej... Hovoril som ti, že som na psy alergický?“ Jeho slová podupali krehkú Kaiovu radosť. A on ako zlomený smutný psík len nasledoval svojho pána. Keď už boli pri Shuichiho dome Kai zvolal.
„Dobrú noc, Shu-chan~♥! Uvidíme sa zajtra!“ Zamával a už ho nebolo.
„Hej... mám sa na čo tešiť.“ Podotkol ironicky a vošiel do domu.
Ešte sám netušil, že mu tento malý, modrooký blonďáčik úplne zmení život.