Vanilla Sky 9

Víkend s Leom mi okrem nových vzrušujúcich zážitkov priniesol aj mnoho iných vecí na premýšľanie. To, že som zistila, kým naozaj je, bolo stále rovnako šokujúce, no na druhej strane som z informácie, že je nejaká bývalá rocková hviezda nebola veľmi vzrušená. Pretože aj napriek jeho minulosti, bol to stále len Leo. Po toľkom čase som ho jednoducho nedokázala zrazu vnímať inak. Koniec-koncov, pravý Leo nebol ten na plagátoch, ale ten, ktorého som poznala ja. Pokým jeho slávna časť dokázala hádzať jedno úžasné gitarové sólo za druhým (ako som ho donútila neskôr v nedeľu ešte predviesť), tá skutočná, ktorú svet vôbec nevidel, milovala dlho do noci omieľať o umení a tešiť sa, keď mala poslucháča, ktorý jeho vykladaniu a nadšeniu rozumie.
V pondelok ráno sa mi do školy vstávalo ťažko. Pred očami sa mi ako záblesk z desivej budúcnosti prehrávala dvojhodinovka matematiky a žiadna hodina umenia. Dokonca aj ten môj nešťastný budík bol toto ráno skutočne na šľaktrafenie. Keď ma drasticky zobudil, konečne som sa utvrdila v tom, že môže mať na zdravý ľudský organizmus nepriaznivé účinky, presne tak ako som to vždy tvrdila. Kým som ho naháňala po podlahe, z jeho uši trhajúceho pípania ma neuveriteľne rozbolela hlava a až som sa prekvapila, ako nevoľno mi prišlo. U Lea som bola ráno od tohto hororu oslobodená a možno preto to bol teraz taký šok. Naivne som dúfala, že sa ten malý pekelník neozve, no samozrejme nestalo sa tak. Radšej som sa poriadne napila studenej vody, aby ma nevoľnosť prešla a po klasickom rannom zhone som sa spolu s Ronym vybrala do školy. Čo už bolo klasické menej, celú cestu sme presedeli ticho. Občas som na neho podozrievavo zazrela kútikom oka, no neprišla som na nič zvláštne. Iba sa sústredil na svoju bláznivú jazdu viac ako zvyčajne. Pri bráne školy mi zamumlal pozdrav a potom zmizol v zákutiach svojej vyvolenej geniálnej triedy.
Ja som sa šuchtala k tej svojej, prirodzene, s meškaním. Otvorila som dvere a prekvapila sa, že namiesto učiteľke matiky mrmlem ospravedlnenie triednemu.
„Dobre, dobre, Arlet, sadaj na miesto,“ povedal mi rýchlo, absolútne ignorujúc fakt o mojom ďalšom meškaní. Nesťažovala som sa a ihneď ho poslúchla.
„Ako som hovoril, pani profesorka sa cíti naozaj dotknutá a kým nenájdeme vinníka, očakávajte, že k vám bude nepríjemná. Môžete si za to sami.“
Netušila som, čo sa to deje, no vyzeralo to na skutočne mimoriadnu situáciu. Preto som sa odvážila nakloniť ku Geny a zašepkať: „Čo sa to stalo?“
Ona len nenápadne zdvihla ruku a ukazovák namierila na triedneho. Asi upozornenie na to, že ho počúva a nechce, aby som ju rušila. Teda som zvesila plecia a oči tiež obrátila na učiteľa. No hneď ako som tak urobila, uvedomila som si, že Geny nemyslela jeho. Skutočne odpovedala na moju otázku. Prstom neukazovala na nízkeho vychudnutého muža, ale na tabuľu za ním.
Zovrelo mi žalúdok a srdce sa mi rozbúchalo ako šialené. Naraz ma zaliala nervozita a strašné teplo. Cez celú tabuľu bol totiž výrazne načmáraný obrovský nápis. Len jedno slovo.
„Ak sa prizná ten, čo to napísal, právom podráždené správanie pani profesorky nebude znášať celá trieda. Rozmyslite si to. Môžete za mnou prísť hocikedy.“
Štetka. To stálo na tabuli.
„Dobre, zdá sa, že jedine Arlet je z tohto bezpečne vonku.“ Triedny sa rýchlo pokúsil vylepšiť atmosféru jedným z ďalších zo svojich žartíkov. „Je živým dôkazom, že meškanie občas neškodí,“ povedal s úsmevom.
Aj keď bol milý, teraz sa totálne mýlil. Možno som bola jediná v tejto triede, kto z toho nebol „bezpečne vonku“. Práve naopak. Vedela som, že teraz som už do všetkého bola skôr bezpečne zatiahnutá. V ničom na svete som si nebola istejšia, ako v tom, že tento nápis nie je určený učiteľke.
Preglgla som a poobzerala sa po triede. Niekto z nich... určite vie.
„To je všetko, veľmi ste ma sklamali, banda.“ Triedny so sklonenou hlavou vypochodoval z miestnosti, no predtým ešte nakázal tabuľu rýchlo umyť.
Ako je to možné? Kto to zistil a ako? Už viac nebolo pochýb. Tie červy, teraz nápis... Čo bude ďalšie? Desila som sa predstavy, že za mnou niekto dobehne a začne ziapať pravdu na celú školu. Čo by som robila? A čo by sa stalo Leovi? Nehovoriac o všetkej tej hanbe, vyhodili by ho a pre neho by to mohlo mať ešte oveľa horšie následky, keďže bol pod kontrolou. Možno by sa to dostalo na verejnosť a mne by prezývka štetky prischla už navždy. Leo by ma určite opustil, znovu si zmenil identitu a ak by dostal ďalšiu šancu, začal by odznova. Ale ja... Znovu mi skrútilo žalúdok. Nechcem, aby sa to všetko stalo. Ako by som to prežila? Neviem si predstaviť, žeby Leo zrazu zmizol a ja som sa vrátila naspäť do svojho starého života s malým bonusom, že by ma zavrhlo aj zopár posledných priateľov, ktorí mi ostali a po toľkých klamstvách možno dokonca aj moja rodina.
Strach a zdesenie ma zhrýzalo celé vyučovanie. Na svojej stoličke som presedela ako na ihlách a po celý čas rozmýšľala nad tým, čo bude ďalej.
„Árli, čo sa to tam stalo vo vašej triede?“ spýtala sa ma Nora cestou domov. „Niečo som počula, ale každý už hovorí iné.“
„Hej, tiež som niečo začul,“ poznamenal Rony za volantom. „Niečo ste vyviedli?“
Nervózne som sa zahniezdila na zadnom sedadle. „Niekto urazil učku.“
„Och, nič akčné ani nezvyčajné,“ povzdychla si unudene Nora. „Ako vždy.“
No len počkaj, milá moja, keď sa to prevalí. „Hej, ako vždy.“
Vo vrecku mi zavibroval mobil a o chvíľočku na to sa celým autom rozľahlo zvonenie. Rýchlo som ho vytiahla a pozrela na číslo. Ach nie, to je Leo. Pozrela som pred seba na Noru a Ronyho. Príliš riskantné. Aj keď som vedela, že to Lea vytočí, zložila som mu.
„Prečo si to nezdvihla?“ spýtal sa ma Rony pomaly.
No do frasa. V jeho tóne som počula podozrenie. Možno som to mala spraviť a tváriť sa, že volá napríklad Prem.
„Zavolám, keď prídem domov. Nebolo to veľmi dôleži...“ No moje slová prerušilo ďalšie ohlušujúce vyzváňanie. Nervózne som zaťala zuby a vystrúhala grimasu. Leo nikdy nevolal dvakrát, takže dôležité to bolo. A Ronyho o opaku určite nepresvedčím, len čo by som v ňom vzbudila ešte väčšie podozrenie.
„Áno?“ ozvala som sa potichu do telefónu. Tep sa mi zrýchľoval od nervozity.
Čo vystrájaš? spýtal sa Leov nahnevaný hlas.
„Prepáč, ja len že teraz...“
Počul som o tom v škole, prerušil ma. Dúfam, že ti napadlo to isté, čo aj mne.
Povzdychla som si. „Asi áno.“
A si normálna? Jeho nepríjemný tón ma až bodol do ucha. Niekomu si to povedala, že? Čuduješ sa, že sa niečo také stalo? Uvedomuješ si vôbec, čo si spravila?!
Narástol vo mne ešte väčší hnev ako v ňom. Jeho obvinenie mi ublížilo.
„Nič som nepovedala!“ vyhŕklo zo mňa nahnevane. Rýchlo som si musela pripomenúť, že som v aute a svoj podráždený tón som sa snažila pozmeniť. Ale už bolo asi neskoro.
Dobre teda, počula som už pokojnejší hlas. Možno to s tým ani nesúvisí.
„Dobre,“ vydýchla som, no stále dosť nervózne. Snažila som sa byť stručná a omylom nič nevyzradiť. Dobre som si totiž uvedomoval dva páry nastražených uší predo mnou.
Verím ti. Dohodneme sa zajtra.
To znamená, že dnes na mňa nemá čas. Zavalil ma smútok. Dúfala som, že pri ňom sa trochu upokojím. Zamumlala som pozdrav a rýchlo zložila.
„S kým si to hovorila?“ spýtal sa ma pokojne Rony.
„Len...“ zaváhala som, „s Premom.“
„Rony, čo to robíš?“ spýtala sa Nora prekvapene, keď auto zrazu nenormálne zrýchlilo, čo bolo pri Ronyho jazde už takmer zaručeným receptom na samovraždu.
„Tak práve teraz, láska moja, mám toho už naozaj dosť,“ povedal potichu. Vyznelo to fakt zlovestne.
Zamrzla som na sedadle. Srdce mi poskočilo skutočne desivou nervozitou. Až mi prišlo zle. Nemôže myslieť mňa, nemôže myslieť mňa, opakovala som si. „Rony, naozaj by si mal spoma...“
„Buď ticho, Árli,“ varoval ma rovnako tichým hlasom.
V ústach mi vyschlo a moje poplašené srdce zastalo. Myslí mňa.
Takmer okamžite sme boli pri našom dome. Mercedes len tak zaškrípal brzdami. Rony bleskovo vystúpil a otvoril moje dvere. Schytil ma za ruku a vytiahol von z auta.
„Zbláznil si sa?“ protestovala som, keď ma začal ťahať k domu.
Nora len potichu kráčala za nami. Nesnažila sa ho zastaviť.
„Tak,“ povedal Rony konečne, keď ma za plecia stlačil na zem v mojej izbe. Sadol si oproti mne a Nora sa pekne zviezla pri jeho boku po tom, ako za sebou zatresla dvere.
Toto sa mi nepáčilo. Naozaj nepáčilo.
„Hneď teraz mi všetko povieš,“ nakázal mi. „Počúvam.“
Nepriateľsky som ho prebodla pohľadom. „O čom to hovoríš?“
Chvíľu sa ešte ovládal. Sledovala som, ako mu myká kútikom úst. No potom vyštartoval.
„Ty jedna malá...!“ Schytil ma za vlasy a párkrát ma silno potiahol.
„Rony!“ skríkla Nora. „Takto nie, ty blázon!“ Zdrapila ho za zápästia a donútila ho pustiť ma. Kým však odmotala moje vlasy z jeho prstov, chvíľu to trvalo.
„Ako chceš, Árli,“ povedal mi so zúfalým smiechom. „Ak nebudeš hovoriť, tak budem ja. Len som ti chcel dať šancu, vieš?“
Môj značne vystrašený pohľad ho len uistil v tom, že má pokračovať.
„Nemysli si, že ťa nesledujem,“ začal. „Robil som to už od začiatku. Nori, pridaj do záznamu,“ kývol k nej hlavou. Ťukla sa po čele a narovnala sa. Prikývla, že je pripravená.
„Tretí september,“ zahrmel. „Prvý deň, keď som si uvedomil, že si divná. Máš to, zlato?“
„Hej,“ povedala Nora vážne a potom prečítala z imaginárneho zápisníka: „Tretí september – divná.“
„Zbláznili ste sa?“ pokrútila som hlavou.
„Ty-ticho, ty-pokračuj,“ kývla Nora najprv ku mne a potom k Ronymu.
„V ten deň som bral Nori do mesta a ty si išla domov sama,“ vravel teda ďalej Rony. „Spýtal som sa ťa či ťa kvôli prechádzke v zime bolí hlava a ty si mi odpovedala, citujem: „Nešla som pešo“. Je to tak?“
Prikývla som. Človek by si myslel, že si to všetko zapísal, no ja som vedela, že si to proste pamätá. V tomto som sa s ním nemohla hádať.
„Ďalší deň na to si sa začala čudne aj správať. Bola si roztržitá. Vynechala si raňajky a nevidel som ťa ani pri bufete, čo znamená, že si bola aj nervózna a nemohla si jesť. Zobral som Nori domov, lebo nemala poslednú hodinu a potom som sa po teba radšej vrátil. Našiel som ťa zašívať sa za rohom chodby, akoby si sa pred niekým skrývala. Obával som sa, že máš problémy, ale mne si nechcela nič povedať, keď som sa pýtal, tak ťa Nori vzala nakupovať, aby z teba niečo vypáčila a preverila situáciu. Je tak?“
„Presne tak,“ Nora súhlasne prikývla.
„A diagnóza?“ spýtal sa jej.
„Šikana ani iný závažný problém nebol potvrdený.“
Tentoraz prikývol Rony. „Piaty september, záznam!“ zvolal, ako pokračoval. „Obliekla si sa nezvyčajne, pomerne pekne. Otázka pre teba, drahá,“ povedal, ale hlavu k Nore neotočil. Stále zazeral na mňa. „Kedy sa žena vyparádi?“
„Sú dva prípady. Prvý, má na to náladu. Druhý, chce sa zapáčiť mužovi.“
„Mohla si mať dobrú náladu, pretože v ten deň bolo po dlhšom čase príjemné slnečné počasie. Čo sa druhého bodu týka...“ nachvíľu sa zamyslel. „Nezdalo sa mi, že si o pána blonďáka javila väčší záujem. Keď sme sa všetci traja spolu stretli na chodbe, všimol som si to. Takže tu ostáva možnosť, že sa ti zapáčil...“ pohľadom preletel po mojom rozvrhu hodín nad stolom, „niekto iný.“
Zašteklilo ma v žalúdku. Odteraz to už začne byť viac nepríjemné.
„Ale, ale,“ povedal potichu Rony. „Hodina umenia?“
„A čo má byť?“ spýtala som sa útočne.
Rony ma ignoroval a pokračoval ďalej. „V piatok po škole si vyzerala až priveľmi spokojná vzhľadom na to, ako čudne si sa celý ten týždeň správala. No musím sa priznať, že som tomu nevenoval pozornosť, pretože bol pred nami super-víkend,“ povedal a drgol do Nory. „Keď som prišiel v noci domov, mama povedala, že si preč. Naozaj ma to prekvapilo, keďže nikam chodiť nezvykneš a hlavne nie tak neskoro. Rozhodol som sa počkať na teba a spýtať sa ťa. Napokon si prišla okolo jednej v noci.“
Môj žalúdok spravil ďalšie salto. Rony si pamätal úplne všetko.
„Tvrdila si, že si bola u kamošky, no sama si si asi uvedomovala, že ťa prezrádzajú tvoje šaty a vysoké topánky, čo som na tebe videl asi prvý raz v živote. No to nebolo všetko...“
Nejako som aj vytušila, čo bude nasledovať.
„To auto, Árli,“ povedal potichu prikyvujúc hlavou. „To auto... Z okna tvojej izby som videl čierny jaguar. Keďže som silno pochyboval, že niekto z tvojich sedemnásťročných kamošov má také fáro, bolo mi jasné, že si sa do niečoho namočila.
Takže aby si sa nedostala do problémov, kým by sme ja aj Nori boli preč, samozrejme, vzali sme ťa so sebou a obetovali svoj víkend.“ Pozrel na mňa naozaj obviňujúco. „A potom si sa odhalila,“ uzavrel a ruky si zložil na kolená.
Nora zastavila svoje imaginárne pero. Zdvihla hlavu a pozrela na neho. „To je všetko?“ spýtala sa prekvapene. „Mal by si to dokončiť nejako jasnejšie.“
„Och, prepáč, prepáč,“ povedal jej rýchlo. „Moja hlava je už vpredšie ako slová. Takže,“ znovu sa narovnal. „Boli sme v hoteli na večeri, máš?“
Nora spokojne prikývla. „Ďalej.“
„Na tvoju veľkú smolu, Árli, náhodou sme natrafili na jadro celého problému.“
Zachmúrila som sa. V skutočnosti som presne nevedela, čo si všimol počas tej večere.
„Vlastne ťa prezradil tvoj výraz,“ vyhlásil Rony. „Keď ťa Nori upozornila, že na druhej strane miestnosti sedí Greet...“
Privrela som viečka a potichu vydýchla.
„...naozaj ma prekvapil ten tvoj vytočený pohľad. Za tú krátku chvíľku, čo si tadiaľ pozerala si peknú dámu čo s ním sedela, očami zabila asi stokrát. Čistá žiarlivosť,“ skonštatoval Rony.
„Mám to, zlato. Chceš sa pozrieť?“ Nora k nemu natočila neviditeľný papier.
„Dobre, píš ďalej,“ povedal jej a začal diktovať. „Vybehla ako fúria, pravdepodobne sa išla vyplakať.“
Prevrátila by som oči, no bola som príliš nervózna.
„Celú noc v hoteli zo spánku trepala o nejakom Leovi. Bodka,“ diktoval jej Rony ďalej. „Svedkovia, dvojbodka, slečna Nora.“
Určite som sa jej vtedy pýtala, čo som v spánku natárala, no zdá sa, že mi klamala.
„Posledný dôkaz, ktorý ma utvrdil v tom, že s ním máš niečo spoločné, bol,“ pokračoval Rony, „že som si po tom víkende v pondelok ráno konečne uvedomil, koho je čierny jaguar, keď som ho videl zaparkovaný medzi ostatnými učiteľskými autami.“
„Až teraz je koniec, však?“ spýtala sa ho Nora.
Rony významne prikývol.
Obaja naraz zdvihli hlavy a zadívali sa mi rovno do tváre.
„Árli,“ prehovorila Nora po chvíľke. „Nie je dobré byť posadnutá starším mužom.“
Pozrela som do jej vážnych očí. Viem, že mi obaja chceli len pomôcť.
„Ak ho budeš prenasledovať alebo čo robíš, kým sa tváriš, že si v práci, nevypáli to dobre, dievča, keď podá žalobu.“
Rony len prikyvoval. „Ale je to lepšie, ako keby drogovala, nie?“ spýtal sa Nory.
Tá prevrátila oči a chytila ma za ruku. „Vieš koľko báb pobláznil na škole? A predsa nie sú také šľahnuté ako ty,“ povedala. Bola príliš úprimná.
Pomaly mi dochádzalo, čo si tí dvaja myslia. Odľahlo mi, že aj keď poznajú časť pravdy, nevedia ju celú. Oplatí sa však dlhšie predstierať? Tie klamstvá ma ničia.
Zvesila som hlavu.
„Tak?“ spýtal sa ma Rony. „Priznáš sa?“
Čo im len mám povedať? Celú pravdu alebo zo seba jednoducho spraviť maniačku? Zrazu som pocítila silné vibrovanie vo vrecku nohavíc a moju izbu zalialo zvonenie. Znovu mi niekto volá, kým som s Ronym a Norou. Prišlo to ako záchrana, no keď som mobil vytiahla a pozrela na displej, uvedomila som si, že som sa mýlila. Žiadne vykúpenie. To mi zvoní na vlastný pohreb.
Osud asi rozhodol za mňa. Už nebudem predstierať.
Zdvihla som. „Ahoj, Leo.“
Len matne som si uvedomila, že Nore klesla sánka.
Ách, ahoj, mica, počula som na druhej strane.
„Stalo sa niečo? Mal si to povedať pred chvíľou.“
Ale vtedy som to ešte nevedel. Chcem, aby si prišla aj dnes.
„Prepáč,“ povedala som trochu skleslo pod neznesiteľnou váhou dvoch párov očí. „Dnes nemôžem.“
Stalo sa niečo tebe? pýtal sa rýchlo. Znovu nejaký žartík?
„Nie, neboj sa. Nič sa nestalo, ale dnes už neprídem. Neruš kvôli tomu nič.“
Rozumiem, tak sa uvidíme zajtra. Pošlem ti odpovede, bude písomka, zasmial sa.
Nemohla som potlačiť rýchly úsmev. „Maj sa,“ šepla som a bleskovo zložila.
Moje oči ostali zapichnuté v koberci a za nič na svete sa nechceli zdvihnúť hore.
Nekonečné ticho prerušila Nora. Samozrejme.
„Ako...? Ako si to...? Ako?“ jachtala.
Rony na mňa obarene čumel. Vďaka rozhovoru, ktorému boli svedkami, si obaja rýchlo uvedomili, že tu sa nejedná len o jednostranné chorobné pobláznenie.
Zdalo sa, že je pravý čas konečne vyjsť s farbou von. Zdvihla som tvár a pozrela do očí radšej Nore ako Ronymu. „Sme milenci.“
Ďalšie ťažké ticho čo nasledovalo, bolo skutočne nepríjemné. Rony sa spamätal prvý.
„Ako dlho?“ spýtal sa jednoducho. Nepochyboval o tom, že som povedala pravdu.
Zahryzla som si do pery. „Dlho,“ priznala som. „Poznala som ho ledva týždeň.“
„Ledva týždeň!“ vyprskol Rony pobúrene. „Čo si nejaká štetka?!“
„Rony!“ zahriakla ho Nora, no on k nej len nahnevane kývol rukou.
„Je mi to jasné, radšej ani neodpovedaj!“ zrúkol na mňa. Strašne zúril. „Všetky tie pekné veci a šperky!“ hnusne sa zasmial. „Ty si si ale našla robotu!“
„Rony...“ do očí sa mi nahrnuli slzy.
„Radšej sa ani nebudem pýtať, pri čom som ťa vyrušil na tvojom školskom výlete.“
„Ronan, preháňaš to,“ povedala Nora svojím ráznym veliteľským tónom. „Buď ticho a upokoj sa.“
„Viem rozmýšľať aj za seba, dobre?“ oboril sa aj na ňu. „Mňa zobrali všade kam som sa hlásil!“
Norina tvár sa skrútila do bolestnej grimasy, keď medzi jeho krikom našla obviňovanie.
„Na toto ja nemám, jasné?“ zvolal. Vyrútil sa z izby a silno za sebou zatresol dvere.
Po lícach mi už stekali horúce slzy. „Nori!“ zavzlykala som nešťastne a vrhla sa jej do náručia. Všetko sa to skončilo ešte horšie, ako som si predstavovala.
Nora si len hlasno povzdychla. Jej malá ruka ma však pomaly hladkala po vlasoch, kým som plakala a slzami jej máčala rifle.
„Teda to ale dopadlo, čo myslíš, Árli?“ prehovorila po dlhej chvíli.
„Rony ma neznáša,“ vzlykla som. „Spraví nejakú hlúposť.“
„Upokojí sa, keď sa trochu povozí, neboj sa.“
„Aj ty ma nenávidíš, Nori? Že je to pravda?“
„Ó, áno, a preto ťa tu tíšim ako mamička.“
Napriek všetkému som sa cez slzy potichu krátko zasmiala.
„Tak sa už upokoj a porozprávame sa,“ navrhla a jemne mi zdvihla hlavu zo svojho lona.
Posadila som sa a poutierala si slzy. Vyliezli sme na moju posteľ.
„Prepáč, Árli, ale... ako si ho do pekla zbalila?“ spýtala sa užasnuto.
Potlačila som ďalší úsmev. Jej prístup mi naozaj pomáhal. „Na Vanilkové nebo.“
„A to je čo?“ spýtala sa s nechápavým výrazom a naklonila hlavu.
„Obraz od Moneta, ty bláznivá. Vlastne aspoň si myslím, že to sa mu páčilo.“
„A potom čo?“ pýtala sa ďalej. Dychtila po podrobnostiach.
„No...“ zaváhala som. „Potom mi tak trochu navrhol, aby...“
„Uuuu,“ zatiahla Nora so širokým úsmevom a prerušila ma. „A ty si súhlasila? Nespoznávam ťa, ty divoška,“ zasmiala sa.
„Na poslednú chvíľu som si to chcela rozmyslieť, ale keď som ho už videla bez košele...“
„Preboha, prosím, Árli, nepokračuj,“ zastonala Nora a silno si objala kolená. „Leonard Greet bez košele, za chvíľu tu skolabujem.“
Potichu som sa zachechtala. „Nedovoľuj si, ty jedna, to je môj chlap. Máš Ronyho, čo si zabudla?“
Nadurdene si bradu oprela o koleno. „Toho blázna mi ani nespomínaj.“
„Bude sa na mňa hnevať,“ povedala som ľútostivo. „Nevie to pochopiť.“
„Mimochodom, ani mne to veľmi nedochádza, Árli,“ poznamenala Nora. „Nechcem ti kaziť ilúzie alebo hovoriť o niečom, o čom neviem... Ale nakoľko si si istá, že ťa ten muž berie vážne?“
Moje ledva uschnuté oči znovu nebezpečne navlhli. „Nie...veľmi...“ vypadlo zo mňa.
„To som si aj myslela,“ povzdychla si. „Vyzerá dosť... márnivo.“
Prikývla som. Potom som ukázala pod posteľ.
Nora zvedavo nasledovala môj prst. Zvesila hlavu z matraca a kukla sa podeň.
„Fííííha!“ zvolala s hlavou pod posteľou. „To ti všetko dal?“
„Hej,“ povedala som.
Konečne vyliezla naspäť a v rukách mala dve tašky s oblečením. Sledovala som ju, ako sa v nich prehrabáva. Nad bielizňou sa občas uškrnula.
„Veľmi pekné,“ povedala s našpúlenými perami a všetko šupla naspäť pod posteľ. „Takže sa stretávate tajne?“
„Keby sa na to prišlo, bol by to problém.“
„To by teda bol, dievča!“ zvolala. „A čo chceš robiť?“
„Ako to myslíš?“
„Budete sa takto zašívať donekonečna alebo...?“
„Alebo kým ho neunudím,“ povedala som a tiež si silno objala kolená.
Norina tvár sa zachmúrila. „Mysli pozitívne.“ Potľapkala ma po ruke.
„A to je ako?“ zabedákala som. „Nie som hlúpa, viem, že ma raz odkopne. Jediné čo zatiaľ neviem, je, ako to prežijem.“ Znovu som ju silno objala.
„Ty si sa pekne zamotala...“ vzdychla si. „Až tak ho ľúbiš?“
„Dá sa ho neľúbiť? Je úžasný. Neviem, čo budem bez neho robiť.“
„Možno ťa má rád tiež,“ povzbudzovala ma milo Nora. „Povedal ti to už niekedy?“
Pokrútila som hlavou a potichu vzlykla.
Malá blondínka si zrazu odfrkla. „Namyslení chlapi. Všetci môžu ísť rovno do pekla.“
Ešte párkrát som fňukla. Bola som taká rada, že ju mám.
„Mala by si si nájsť aj druhý zmysel života,“ povedala zrazu s úsmevom.
„Už mám,“ povedala som jej. „Umenie.“
„Prečo by si teda mala všetok svoj čas premárniť na chlapa? Choď to študovať.“
„Ále, Nori, veď prepadám.“
„Je desiateho a onedlho sú skúšky, však? Povedz svojmu krásavcovi, že sa chceš učiť. Ja ti pomôžem a určite aj Rony, lebo toto ti schváli.“
Zamrzla som. „Čo si to povedala?“
„Že sa máš ísť učiť, ty ťava. Vidíš, aká si už nasprostá?“
„Ach, nie,“ vzdychla som pomaly a tvár vnorila do vankúša.
„Neboj, to sa raz-dva napraví, len čo sa chopíš nejakej knihy...“
„Nori, prestaň, nie to,“ povedala som kvôli vankúšu mumlavo.
„Čo sa teda stalo?“
„Je už desiateho,“ zastonala som.
„Čo ti je?“ Chytila ma za ruku. „Mám ti niečo doniesť?“
Znova som sa posadila a zvesila hlavu.
„Tehotenský test.“