Vanilla Sky 10

Pochodovala som po izbe a nervózne si stískala spotené dlane.
„Ja ho zabijem,“ vrčala som. „Ak som tehotná, tak je po ňom.“
„Prestaň sa hnevať, môže to ublížiť dieťatku,“ povedala pobavene Nora, rozvaľujúca s na mojej posteli. Vrátila sa len teraz a už otravovala.
„Mohla by si sa na tom, prosím, prestať zabávať,“ zasyčala som na ňu.
„Prepáč mi to,“ potlačila ďalší úsmev. „Ale ja si naozaj nemyslím, že budeš mama.“
Povedala mi to už zopárkrát, ale čo ona mohla vedieť?
„Poď sem, ty nešťastnica. Sadni si.“ Chytila ma za ruku a stiahla vedľa seba na posteľ. „Tak ešte raz, dobre? Ako dlho už meškáš?“
„Len dva dni,“ slová som pretlačila cez zaťaté zuby.
„To nič nie je. Ja keď som minule kvôli stávke zjedla pol kila citrónov, tak sa mi to posunulo o dva týždne. Tiež som bola vyplašená ako teraz ty.“
„Čože?“ zdvihla som obočie a konečne k nej otočila tvár. „Ty si si myslela, že si v tom?“
Zarehotala sa tak, ako to vedela len ona a ja som mala hneď lepší pocit, že je všetko, ako má. Že zvláštna napätá atmosféra, čo mi dnes vyrástla v izbe, akoby opadla.
„Vtedy si mala vidieť svojho brata, moja milá. To čo predviedol vtedy, sa s týmto jeho trápnym výstupom nedalo ani len porovnať.“
„A kedy to bolo?“
„Teraz v lete,“ povedala a znovu sa pobavene usmiala, keď si na to spomenula.
„Takže nakoniec to bolo...“
„Boli to len tie citróny,“ zarehotala sa, až sa mi roztriasla celá izba. „Bola som aj u lekára a ten mi povedal, že sa nemám plašiť, a tiež už do seba netlačiť toľko vitamínu C.“
Uškrnula som sa.
„A ty by si mala povedať svojmu princovi, nech si dáva väčší pozor, lebo to raz zle vypáli.“
„Lenže to sa už stalo, vieš?“ poznamenala som. „Dokonca mi aj bolo ráno zle.“
„Mne občas býva ráno tak zle, že by som mohla čakať aj dvojičky,“ zarehotala sa.
Povzdychla som si. Teraz som si naozaj poriadne zavarila. Zvalila som sa na posteľ.
„Koľko ešte?“ spýtala som sa Nory.
Zdvihla ruku a pozrela sa na svoje drobné hodinky. „Dve minúty.“ Zvalila sa vedľa mňa.
„Počuj, Árli,“ povedala a začala si okolo prsta natáčať svoje žlté kučery. „A ty by si nechcela mať jeho dieťa?“
Zatvorila som oči. „To vieš, že chcela.“
„Tak čoho sa bojíš? Nevyzeráš veľmi nadšená z môjho plánu na štúdium, takže sa nevyhováraj, že chceš ísť na vysokú.“
Na chvíľku som sa odmlčala. Predstava maličkého hudobníka alebo maliara bola taká rozkošná. Možno by vyzeral celkom ako Leo.
„Mám strach, že by ma tu nechal samú, keby to bola pravda,“ povedala som napokon. „Čo by som robila potom? Len teraz som mala osemnásť. Nemám školu, prácu ani prachy. Ako by som sa o to malé starala?“
„Nechal by ťa bez peňazí? Podľa všetkého sa v nich topí.“
Usmiala som sa. „Naozaj to tak vyzerá. Ale asi máš pravdu. Aj keby ma opustil, asi by nechcel, aby sme tu hladovali.“
„Dobre,“ vydýchla a znovu sa posadila. „Tak sa teda idem pozrieť.“
„Už?“ zvolala som. „Počkaj!“
„Chceš ty?“ otočila sa ku mne.
Rýchlo som pokrútila hlavou. Aj tak som tomu nerozumela a ona už mala skúsenosti.
Vybehla z izby rovno do kúpeľne.
Tiež som vstala z postele a od nervozity začala prešľapovať na mieste. Zarazene som si uvedomila, že mi v podstate nezáleží na výsledku až tak veľmi, ako na tom, aby som už mala túto neznesiteľnú neistotu za sebou.
„Árliiiiiii!“ zaspievala Nora a vynorila sa von z kúpeľne. Na tvári mala široký úsmev, no v jej prípade to mohlo znamenať hocičo.
„Rýchlo,“ stonala som a na mieste už poskakovala.
„Povedz čau svojmu štúdiu,“ zasmiala sa.
„Čau rada ťa spoznávam alebo čau ako zbohom?“ pýtala som sa jej rýchlo.
Znovu sa na mňa usmiala. „To prvé. Neboj sa, mala som pravdu. Nie si tehotná.“
Zažmurkala som. Prestala som skackať na mieste a zahľadela sa jej do tváre.
„Sklamaná?“ spýtala sa ma Nora a podišla ku mne bližšie.
„Blázniš?“ Môj hlas však nebol veľmi presvedčivý. Aj keď už bolo po všetkom, jediné čo som cítila, bolo zmätenie.
„Ale vieš, tieto testy nemusia byť veľmi presné,“ povedala mi s novým širokým úsmevom na tvári. Už sa na mne len zabávala. „Možno ešte máš šancu.“
„Uťahuješ si zo mňa?“ oborila som sa na ňu.
„Je to tak vidieť?“ zarehotala sa a potom bez rozlúčky vykráčala von z mojej izby.

Bolo jedenásť hodín a ja som už ležala vo svojej posteli, keď mi prišla esemeska. Bola od Nory, samozrejme.
Ahoj, ty tehotna. Ako sa dari? Len som sa chcela spytat ci sa uz Rony dostavil domov, alebo ci nebola v spravach hlasene nejaka havarka sposobena mercedesom. Nora.
Hrubú deku som si pretiahla cez hlavu, schúlila som sa pod ňou a odpísala jej.
Prisiel pred hodinou. Nevolal ti? Myslela som, ze sa hneva na mna a nie na teba. Árli.
Netrvalo dlho a prišla mi odpoveď.
Ten hlupak sa mi neozval a ak to do polnoci nespravi, bude mat problem. Inac ako sa k tebe sprava? Rozpravali ste sa? N.
Odpísala som jej:
Vobec sme spolu nehovorili. Zda sa, ze ma totalne ignoruje. Ked prisiel, rozkopol dvere svojej izby a zvalil sa do postele. Obavam sa ci neumrel. A.
Predstavila som si, ako sa Nora rehoce pri čítaní tejto správy. Keby mi poslala zvukový odkaz, hneď by som mala lepšiu náladu. No nestalo sa tak. Jej správa sa mi nepáčila.
Ak sa z toho nevyspi, zajtra ma uz prejde trpezlivost. Rozumiem, ze sa hneva, je vytoceny a vsetko mozne, ale taketo veci sme vzdy zvykli prediskutovat a vyriesit. Neviem si predstavit, co ho tak strasne zoziera. Geniovia zrejme naozaj uvazuju nejkou inou cestou.
Po pol hodine esemeskovania sa mi začal vybíjať mobil. Rýchlo som jej napísala, aká som vďačná za všetko, čo pre mňa dnes urobila a potom jej zaželala dobrú noc.

Ráno som sa zobudila na hlasné zaškrípanie pneumatík. Prudko som otvorila oči a vyskočila z postele. Znelo to ako Ronyho mercedes. Utekala som k oknu, no bola na ňom hustá námraza, cez ktorú som nič nevidela. Vybehla som von z izby a cez otvorené dvere pozrela do jeho prázdnej izby. Do očí sa mi nahrnuli slzy zúfalstva. Ronyho hnev cez noc neprešiel. Odišiel skoro, aby sa so mnou nemusel stretnúť. Nechal ma tu, lebo sa mu hnusím. Lebo ma nenávidí.
Po chodoch sa už hnala mama. Keď ma zbadala plakať pred kúpeľňou, rýchlo ku mne podišla bližšie. Odtiahla mi ruky z tváre.
„Čo sa stalo, Árli? Pohádali ste sa?“ pýtala sa ma. Určite sa jej zdalo zvláštne, že Rony odišiel preč tak skoro a celkom bez slova.
Prikývla som a utrela si slzy.
„Chceš mi o tom povedať?“ spýtala sa ma mama a pohladila ma po hlave.
Tentoraz som hlavou pokrútila a pritúlila sa k jej mäkkej dlani.
„Nič sa neboj, Árli. Nech tvojmu bratovi sadlo na nos čokoľvek, má ťa veľmi rád. Uvidíš, že bude raz-dva všetko v poriadku.“
Keď som sa trochu upokojila a vyšla z kúpeľne, rovno som zobrala do rúk svoj mobil. Odpojila som ho z nabíjačky a zavolala Nore.
Prosím? ozvala sa hneď po prvom zazvonení. Podľa hlasu mala dobrú náladu.
„Ahoj, to som ja,“ povedala som. „Počuj, Nori, nemohla by si ma dnes hodiť do školy? Išla by som aj sama, ale vonku to nevyzerá nič moc.“
Na druhej strane bolo chvíľu ticho. Narátala som do sedem.
Ten tupec, počula som napokon tiché zasyčanie. Som u teba o päť minút. Zložila.
Nemala som z toho dobrý pocit. Pravdepodobne som ju naštvala.
Rýchlo som si vzala tašku, zbehla dolu za mamou, aby som sa rozlúčila a potom som si už utekala po kabát. Keď som sa konečne dostavila pred dom, na ceste už trkotal starý motor Norinho auta.
Poponáhľala som sa a onedlho si už sadala vedľa nej.
„Ďakujem ti,“ vydýchla som a pošúchala si skrehnuté ruky. Na rukavice som už nemyslela.
„V poriadku,“ kývla hlavou. „Nemôžeš za to, že máš za brata takého chumaja.“
„Nori, nehnevaj sa na neho. Potrebuje si to premyslieť.“
„Iste, iste, ja sa nehnevám,“ povedala so zvláštnym pokojom. „Tak, môžeme ísť?“
Prikývla som a tašku si hodila dozadu. „Poďme.“
Celou cestou sa ma vypytovala na Lea. Musela som sa priznať, že som si na naše prvé stretnutie obliekla červenú bielizeň, čo sme spolu kúpili.
„Vidíš, úplne som na ňu zabudla!“ zvolala zarazene, no potom sa usmiala. „Ale môžeš si ju nechať. Viažu sa ti k nej pekné spomienky, čo?“
Zaškerila som sa aj ja. „Veľmi pekné.“
„Takže odkiaľ má všetky tie prachy?“ spýtala sa ma Nora zvedavo. „Zistila si to?“
Rozhodla som sa, že s týmto sa jej nezverím. Bolo to Leovo tajomstvo a nie moje.
„No... zdá sa, že umenie nie len učí, ale sa mu aj naozaj dobre rozumie a venuje,“ povedala som. „Zarobil si talentom. Nič nezdedil.“
„Tak je k tomu všetkému ešte aj šikovný,“ spokojne pokývala hlavou Nora. „Dobrého si si našla, Árli,“ zasmiala sa a drgla ma do ramena.
No čím bližšie sme boli pri škole, tým viac dobrá nálada opadala. Nora zaparkovala svoje auto, a keď sme vystúpili, poznamenala, že mi prospelo ísť s ňou, pretože prvý raz v histórii nemeškám.
„Urobíš mi radosť a pôjdeš rovno do svojej triedy?“ spýtala sa ma milým hláskom.
Otočila som k nej hlavu. Nerozumela som, prečo to odo mňa žiada. Až keď sme spolu prešli bránou gymnázia, uvedomila som si, že nekráča ďalej rovno ku schodom, ale pokračuje so mnou po chodbe na prízemí.
„Ty, Nora,“ oslovila som ju neisto, „nemáš triedu na poschodí?“
„Isteže mám, prečo?“ spýtala sa bezstarostne.
„No...ak nevieš... ešte stále ideš so mnou. Zlým smerom.“
„Och, ale ja nejdem do svojej triedy,“ oznámila mi.
„A kam teda...?“ no nepotrebovala som dokončiť otázku, lebo mozog mi už naskočil.
„Nori, nie,“ povedala som rýchlo.
„Bež do svojej triedy a nestaraj sa,“ nakázala mi hrdo a zabočila rovno do dverí, okolo ktorých sme prechádzali. Zaúpela som. Bola to Ronyho trieda.
„Kde si, ty idiot?!“ počula som ju ziapať. „Sem poď!“
Prepánaboha, veď tá ho zabije! Rýchlo som sa prihnala ku dverám.
Nora dupotala k zadným laviciam, pretože tam vyvalený Rony postával. Keď bola pri ňom natiahla do vzduchu malú ruku, aby ho mohla zdrapiť za vlasy. Surovo ho vytiahla spomedzi lavíc a potom mu vpálila dve také facky, až som sa čudovala, že sa nezložil.
Ostatní Ronyho spolužiaci zaskočene pozorovali to absurdné predstavenie, no udivení boli hlavne jeho kamoši spomedzi ktorých ho Nora vytiahla.
„Toto sa robí?!“ Jednu ďalšiu mu švacla po hlave. „Vieš dokedy som bola včera hore?! A vysvetlíš mi, prečo mi ráno volala krpaňa s plačom, aby som ju zobrala do školy?! Zbláznil si sa?! Chcel si, aby zmrzla na cencúľ, kým by sa sem dotrepala sto kilákov?!“
„Čo nemá frajera, ktorý ju odvezie?“ spýtal sa jej Rony nahnevane, len o trochu slabším hlasom, akým bol ten jej.
„Ticho buď! Zdá sa ti, že má málo problémov, aby sa musela trápiť ešte aj s tebou?!“
„Sama si ich vyrába!“
„Aj ty si si teraz jeden vyrobil, pán génius, pretože ťa tak odkopnem na tú tvoju úžasnú vysokú, že sa hubou zaryješ tridsať metrov do zeme v ich kalibračnom labáku!“
„Výborne! Keď odídem, aspoň budem mať od teba pokoj!“
„Čo je, čo je, pán génius, k jednému príkladu nájdeš tridsať riešení, ale keď má problém tvoja krpatá sestra, tvoj mozog sa vygumuje ako u najväčšieho tupca a namiesto toho, aby si jej pomohol ako vieš, necháš ju trápiť sa s tým samú?!“
Toto Ronyho už nenormálne vytočilo. Ešte nikdy som ho tak nevidela. Zdvihol ruku, že Noru udrie.
„Kamoš, neblázni!“ Skočili k nemu dvaja chalani zozadu a rýchlo sa ho pokúsili spacifikovať.
Šokovane som hľadela na Noru, ktorá aj keď bola len kúsok od rozzúreného chalana, ani brvou nemihla, keď na ňu zdvihol ruku.
„Dobre, dobre,“ povedal Rony podráždene a striasol zo seba ruky svojich kamošov. Potom zazrel na Noru. „Ešte niečo?“
„Hej, máš kopačky.“
„Super,“ povedal s falošným nadšením.
„Super,“ mykla plecami aj Nora a otočila sa mu chrbtom. Zdvihla bradu a hrdo sa niesla ku dverám. Schytila ma za ruku a rýchlo ma potiahla preč.
„Nori, čo si to spravila?“ spýtala som sa jej so slzami na krajíčku. „To kvôli mne...“
„Čo plačeš, rozišla som sa je, nie?“ povedala, kým ma ťahala po chodbe do mojej triedy.
„Ak si to takto chcela, tak dobre, ale Rony ma teraz bude nenávidieť ešte viac.“
„Hlúposť. On tak nerozmýšľa. Rýchlo si uvedomí, ako sa má správať. Pomôže ti a potom sa ku mne vráti.“ Šťuchla ma do líca a žmurkla. „Neboj sa.“
Jej istota ma akosi upokojila. Niekde v jej šibalských očkách som našla záblesk, ktorý ma len utvrdil v tom, že možno existuje šanca, že naozaj vie, čo robí.
Odprevadila ma až k dverám mojej triedy a potom sa rýchlo ponáhľala preč, pretože už zazvonilo na prvú hodinu. Rýchlo som sa dohrnula k svojej lavici a sadla si. Netrvalo dlho a matikárka vošla tiež. Celá trieda pociťovala isté obavy z nepríjemností, ktoré by mohli nastať kvôli včerajšiemu incidentu.
Vytiahla som si z tašky zopár kníh spolu s učebnicou matematiky. S nechuťou som ju tresla na stôl, no kým som ostatné nepotrebné veci pchala do lavice, niečo upútalo moju pozornosť. V lavici som niečo zahliadla. Strčila som dnu ruku a schytila pár lesknúcich sa papierov. Keď som ich rýchlo vytiahla a pozrela sa na ne, potichu som zhíkla. Žiadne papieriky. Boli to fotky.
Podarilo sa mi upútať pozornosť svojej spolusediacej. Našťastie som však obrázky stihla strčiť naspäť skôr, kým ich stihla zahliadnuť. Geny len nadvihla obočie, akoby sa sama seba pýtala či som sa zbláznila. Potom sa však bez záujmu odvrátila.
Moje srdce sa zbláznilo a od toľkého tepla čo ma zalialo, mi prišlo až zle. Toto už nebolo smiešne a hlúpe ako nápis na tabuli alebo červíky v krabici. Teraz mi niekto jasne dával najavo, že mám problém. A tá osoba sa to s veľmi vysokou pravdepodobnosťou pokúsi využiť. Chcú ma azda vydierať? Alebo mi len spôsobiť strašné ťažkosti?
Poobzerala som sa po triede. Nikto sa na mňa nedíval. Pri pomyslení, že to môže byť jeden z mojich spolužiakov mi behal po chrbte mráz. Prstami som pod lavicou rýchlo nahrabala fotky na kopu a potom si ich bleskurýchle strčila do tašky. Nikto si nič nevšimol.
Mám to niekomu povedať? Mojou ďalšou hodinou je predsa umenie a Leo mi vravel, že chce vedieť o všetkom podozrivom. Prestávalo sa mi to páčiť. Už to veru nebolo zábavné. Cítila som, že ma niekto sleduje a to ma skutočne desilo. Tieto fotky, na ktorých ma Leo ťahá do svojho domu, boli len dôkazom.
Pamätala som si presne kedy to bolo. V sobotu ráno som si našla správu, aby som sa ponáhľala. Ihneď som odišla k Leovi, ktorý akoby netušil, že prídem tak skoro a kvôli tomu som musela čakať pred jeho dverami. Bolo jasné, že vtedy boli tieto fotky spravené. Rýchlo som si vytiahla mobil a pohľadala som esemesku zo sobotňajšieho rána. Keď som sa lepšie pozrela na číslo, zarazila som sa. Nebolo Leove, ako som si myslela.
Niekto ma nahnal pred jeho dom, aby ma potom mohol odfotiť, no najprv si musel zistiť moje číslo. Až som sa zachvela. Tá istá osoba mi určite poslala aj ten nádherný červavý dar rovno pred dvere, takže vedela tiež, kde bývam.
Toto je veľmi zlé. Hodné telefonátu na políciu.
Ďakovala som bohu, že zazvonilo. Nemienila som čakať ani len do ďalšej hodiny. Vystrelila som zo stoličky a rýchlo sa vyrútila z triedy. Ponáhľala som sa dlhou chodbou s triedami a potom som vybehla po schodisku. Vybrala som sa rovno ku kabinetom. Už som dobre vedela, ktorý presne patrí Leovi. Naliehavo som zaklopala na dvere. Ani po chvíľke mi však nikto neotvoril.
Povzdychla som si a oprela sa o stenu. Ešte sa nevrátil z hodiny.
„Čo to tu stváraš, micka?“ šepol mi nahnevaný hlas a okamžite ma vytrhol zo zamyslenia. Rýchlo som za ním otočila hlavu.
Leo práve prišiel, no už ma pevne držal za rameno a ťahal dnu so svojho kabinetu. Nechala som sa, pretože som bola už napoly v koncoch so svojimi nervami.
„Dlho sme sa nevideli,“ povedal a hneď ako za sebou zabuchol dvere, pritiahol ma k sebe za pás a pobozkal ma na pery. „Prečo si prišla?“
Pozrela som mu do tváre a on z mojich očí okamžite vyčítal, v akom som bola stave.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma a rýchlo ma odtlačil k svojmu stolu. Vysadil ma naň. Chytil ma za bradu a zdvihol mi tvár, aby ju mohol lepšie preskúmať.
„Neviem kto to je, ale niekto nás sleduje,“ povedala som mu vyplašene.
Chvíľu mi hľadel do očí. „Ako si na to prišla?“
„Len pred chvíľou som si našla v lavici kopu fotiek, na ktorých sme pred tvojím domom. Určite vedia, kde bývam a aké mám číslo. Onedlho sa určite niečo stane.“
Pohladil ma po hlave a potom si ma pritiahol na hruď. Objala som ho rukami.
„Občas sa to stane,“ povedal mi zrazu potichu. „Keď ich pár zistí, kde som, nevedia si pomôcť. Musia robiť takéto hlúposti. Tak sa zdá, že tentoraz je to niekto, komu sa nepáči, že mám známosť.“ Napriek všetkému sa usmial.
Zdvihla som k nemu tvár. „Mi máme vzťah?“ spýtala som sa.
Potichu si odfrkol. „Isteže máme,“ povedal a pohladil ma po chrbte. „Si moja.“
Netušila som, čo všetko to pre neho znamenalo a nakoľko vážne to bral. Rozhodne si nebudem nič namýšľať. Hlavne ak to nikdy nepovedal.
„Ak si to však nikomu nepovedala...“
„Leo, no v skutočnosti...“ zaváhala som. „Tak trochu na to prišiel môj brat.“
Myslela som si, že aj napriek jeho pobúrenej reakcii, by bolo dobré povedať pravdu.
„Viem,“ povedal mi Leo. „Včera večer za mnou prišiel.“
Zamrzla som a ochromená náhlym prekvapením, som sa nevedela ani nadýchnuť.
„Ako to myslíš?“ vypadlo zo mňa napokon. Zdvihla som k nemu rozšírené oči.
„Nevšimla si si?“ spýtal sa ma a ukazovák namieril na svoje ústa.
Až teraz keď mi to ukázal, som si uvedomila, že jeho spodná pera je rozrazená.
„To si strieľaš,“ vydýchla som neveriacky.
„Nie, to včera strieľal tvoj brat,“ usmial sa pobavene. „A musím povedať...“ chytil si sánku, „že celkom presne.“
Nedokázala som si predstaviť, ako prišiel rozzúrený Rony k Leovi a jednoducho mu jednu vrazil. Bolo to neuveriteľné, nemožné, no predsa to bola pravda. Veď to Leo práve sám povedal. Vyvaľovala som na neho oči.
„Strašne ma to mrzí,“ povedala som mu rýchlo.
Prekvapilo ma, že sa na tom znovu pobavil. Potom len kývol rukou. „Rozumiem mu,“ povedal mi. „Už nie si jeho sestrička, ale moja žena,“ usmial sa znovu. „Veď som mu ťa ukradol. Aj ja by som zúril, keby som bol na jeho mieste, to mi ver.“
Spojila som obočie. Toto Ronymu v skutočnosti tak strašne vadilo? Zdvihla som ruku a prstom prešla Leovi po pere. Strhol sa, keď som sa dotkla jeho malej ranky.
„V každom prípade,“ povedal a keď mi položil ruky na zadok, pevne ma k sebe pritiahol, „tá malá bolesť stála za všetku tú radosť, čo si mi priniesla... a ešte prinesieš.“
Pozerali sme si do očí. Mala som tak veľmi rada, keď som z jeho slov cítila, že som pre neho vzácna... že stálo za to, ukradnúť si ma.
No prečo si ma jednoducho nemohol zobrať už navždy? Nechcem žiť v týchto strašných pochybách. Možno keby ma opustil, nebol by to pocit samoty, čo by som nedokázala zniesť, no vedomie, že ma odvrhol a už viac nechcel, aby som pri ňom ostala. A keby on len požiadal, ja by som mu dala všetko... Zaklonila som hlavu a zatvorila oči. Túžila som iba po tom, aby ma pobozkal. Našťastie netrvalo dlho a moje želanie splnil.
Zazvonilo na hodinu.
„To snáď nie je pravda,“ zamumlal Leo namrzene, keď ho ten zvuk donútil odtiahnuť sa odo mňa. „Musíš ísť napred,“ povedal mi a stiahol ma zo stola. „No dnes už budeš so mnou, áno? Žiadne výhovorky a ani nahnevaný braček. Včera som ho nechal, ale ak dostane chuť zavítať ku mne znovu, už mu jednu tresnem naspäť.“
„Odovzdám,“ povedala som mu. „Budeš sa po škole ponáhľať?“
„Ó, áno,“ usmial sa. „Mám rád, keď si nedočkavá.“
„Ty si vždy taký vulgárny, Leo,“ frflala som nespokojne, kým som už kráčala ku dverám. „Neodvrávaj, Arlet, lebo ťa nechám po škole až do polnoci.“
„To môžeš?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.
Zasmial sa. „Nie, ale celkom by sa mi to páčilo.“
Venovala som mu ešte jeden zvodný pohľad a tesne predtým ako som za sebou zatvorila dvere, som na neho žmurkla. Nech má na čo myslieť.
Už som kráčala dolu po schodoch, keď mi vo vrecku potichu zavibroval mobil. To bude určite Nora, keďže Ronyho práve ovládajú ochranárske bratské výkyvy, ktoré mu nedovoľujú používať mozog, čiže ani poslať mi esemesku, keďže to vyžadovalo istý logický postup a tiež umenie ťukania do mobilu. Obávala som sa, že na Ronyho by toto bolo v jeho zložitom rozpoložení teraz priveľa.
Keď som však uvidela neznáme číslo, prebehlo mnou zdesenie. Žeby to bola... ďalšia správa od tých, čo ma sledujú?
Preglgla som, no aj napriek strachu správu otvorila. Ach, ja hlúpa! Keby som to tak nespravila! Moje srdce sa totiž rozbúchalo tak rýchlo, až sa mi z toho zatmelo pred očami. Cítila som, ako ma zavaľuje strach, ako mi mráz behá po chrbte a ako to už všetko nezvládam, rútim sa k zemi. Z ruky mi vypadol mobil na ktorom ostala svietiť správa:
Teš sa, suka. Prídeme ťa navštíviť.