Saxton Love Company 3

Absolútne ma nezaujímalo, že sa správam celkom neprístojne a poburujúco, keď som si urazene odfrkla. Okamžite som vstala od stola, čo bolo bez dovolenia vrcholom neslušnosti a sprevádzaná úplne všetkými očami v jedálenskej sále som sa rýchlo vybrala preč. Počula som pohoršenú mamu.
„Temira! Ihneď sa vráť!“ volala za mnou potichu, aby neupútala ešte viac pozornosti. To však bolo zbytočné, pretože som rozrušene už polobehom na vysokých topánkach klopkala preč rovno pomedzi dva dlhé stoly plné ľudí.
Vydatá? A za neho?! Ďakovala som pánu bohu, že si to neviem ani len predstaviť, pretože keby som to zvládla, pravdepodobne by som upadla do doživotnej depresie.
Nedokázala som uvažovať nad tým, ako veľmi by to mohlo byť výhodné. Teraz sa môj oheň vymkol spod kontroly a hrozilo, že upáli všetko živé i neživé na čo sa pozriem.
Práve teraz som skutočne ľutovala, že som prezradila, čo som počula. Bola by som oveľa radšej, keby sa ten drzý Talen Saxton spolu aj so svojou panovačnou matkou ocitli Zainovi Noorovi rovno na podnose. Nech si ich oboch pokrája do polievky a potom si nechá hoci aj celú ich spoločnosť s tými tisíckami pobočiek.
Nikdy, nikdy, nikdy! Nikdy ma nič a nikto neprinúti, aby som sa vydala za toho neznesiteľného ničomníka! Aspoň nie dovtedy, kým ten strašný oheň zúrivosti čo vo mne horí, znovu nepohasne...

Len čo tá bláznivá vybehla zo sály, vyvolala medzi ostatnými vlnu znepokojenia. Všetci sa čudovali, čo sa to práve stalo. Vlastne aj ja.
„Všetko je v poriadku, potrebovala sa len súrne nadýchať vzduchu,“ musela hlasno povedať matka, aby urovnala nepokojnú atmosféru.
„Pani Saxtonová, ak treba zavolať lekára, tak pokojne...“
„Nie, nie, to nebude potrebné,“ zahovárala rýchlo. „Nič sa nedeje.“
„Prepáč, Erryn,“ prehovorila potichu pani Sonnetová a už sa aj dvíhala zo svojej stoličky. „Musím ísť za ňou a ubezpečiť sa, že je v po...“
„Pôjdem ja.“ Vstal som rýchlejšie ako ona a okamžite vykročil, nevšímajúc si ich prekvapené pohľady.
„Talen!“ počul som matku, ktorú to zaskočilo najviac. Dobre vedela, že sa správam neobvykle. Utešovať uplakané malé dievčatká nebol veľmi môj štýl.
Sám som nevedel, čo ma donútilo spraviť takú hlúposť. Keď som vyšiel von zo sály, za sebou som zanechal ešte väčší rozruch, s ktorým si bude musieť matka znovu poradiť. Nevadí, zaslúži si to. Toto všetko bola predsa jej vina.
Kým som sa obzeral po rozrušenom dievčati, uvažoval som, že to všetko nechám tak a jednoducho odídem. Čo mi to napadlo? Prečo som to vôbec urobil? Veď som si sľúbil, že keď sa konečne dostanem z toho strašného banketu, zariadim sa tak, aby som už s Temirou Sonnetovou nemal nikdy nič spoločné. A hlavne nie posteľ.
Keď som vyšiel pred hotel, kývol som pripravenému mužovi v tmavej uniforme, aby mi pristavil auto. Odchádzam odtiaľto.
Kým som čakal, prichytil som sa, ako si nervózne podupkávam nohou. Čo sa mi to stalo? To kvôli nej? Neuveriteľné, ako mi dokázala za posledných pár hodín znepríjemniť život. Tá ženská je katastrofa! Nemôžem ju vystáť! Jediné po čom teraz túžim, je rýchlo odtiaľto vypadnúť a navždy zabudnúť, že som ju vôbec niekedy stretol.
Zrazu sa mi však naskytol nemilý pohľad, ktorý nahnevaný pochod mojich myšlienok okamžite zastavil. Nešťastne som zastonal a zvesil plecia. Prečo práve ja?
Uvidel som ju sedieť na malých bočných schodoch pri vchode do hotela. Bola stranou, a keby potichu nesmrkala, možno by som si ju ani nevšimol. Schúlená si silno objímala kolená. Hlavu mala sklonenú a dlhé husté kučery jej zakrývali takmer celú tvár.
„Hej,“ ozval som sa, keď som k nej podišiel. Dotiahla ma k nej skôr zvedavosť ako ľútosť. Neznášam ju, to je pravda, no jej správanie ma prekvapuje.
Keď si ma všimla, okamžite vyskočila na nohy. Určite sa jej nepáčilo, že som ju tak prichytil. Bleskovo si chrbtom dlane utrela tvár a namiesto toho, aby ju sklopila k zemi a zahanbene sa snažila skryť predo mnou svoje červené oči, hrdo zdvihla bradu a divo ma nimi prepichla. Znovu vyzerala ako podráždená fúria, čiže bola sama sebou.
„Prečo mi nedáte pokoj?“ oborila sa na mňa. „Čo tu chcete?“
Mal som sto chutí otočiť sa a jednoducho ju tam nechať. Obzrel som sa. Moje auto na mňa už čakalo.
S nevôľou som sa k nej však znovu obrátil. „Prečo vyvádzate?“
„Ja nevyvádzam! Len mi z vás prišlo zle, na vracanie!“
„Asi si namýšľate, ako musí byť mne úžasne! Ste úplne nemožná! Nie je to tak, že len vám je zle zo mňa. Môžete si byť istá, že je to obojstranné. Keby som mohol, už dávno by som sedel v tamtom aute a pratal sa od vás čo najďalej!“
„A čo vám bráni? Zmiznite!“
Ostal som stáť a díval sa do jej nepriateľskej tváre.
„Ako chcete!“ vyhlásila nahnevane. „Odchádzam ja. Už sa na vás nemienim pozerať ani o chvíľočku dlhšie.“ Rázne vykročila preč.
Mohol som ju nechať odísť. Ak mi na sebe aspoň trochu záleží, mal by som to spraviť. Určite by som s ňou prišiel o nervy.
No malo to jeden háčik. Ani na sebe mi nezáležalo tak veľmi ako na spoločnosti.
Rýchlo som sa za ňou natiahol a zachytil ju. Silno som jej stisol ruku a pritiahol ju naspäť.
„Pustite ma!“ zarazila sa. Keď sa mykla, vyhovel som jej, no zatarasil jej cestu.
Nebolo mi jasné či bolo v jej očiach viac prekvapenia alebo zúrivosti.
„Pohovorme si,“ povedal som jej vážne. Musel som sa premáhať.
„A o čom?“ odsekla. Jej sivé oči ma divo prevrtávali a hruď sa jej rýchlo dvíhala rozrušením. Snažil som sa ignorovať jej výrazné krivky a úžasnú sladkú vôňu jej voňavky. Uprene som na ňu hľadel.
„Viem, že ste rozčúlená, no to som aj ja.“ Snažil som sa o veľmi vyrovnaný tón. „No nechajte ma nech sa vás spýtam... ako veľmi vám záleží na spoločnosti vašej rodiny?“
„Najviac,“ povedala okamžite. „Najviac na svete.“
„Mne na mojej tak isto,“ povedal som a trochu od nej odstúpil. Už mi hrozilo, že sa mi z jej vône zamotá hlava. Dopekla, už len to by chýbalo! Pomaly som si sadol na dokonale vyleštené schody potiahnuté čistým červeným kobercom a mávol som jej.
Chvíľu na mňa opovržlivo zazerala, no potom sa tiež zviezla dolu. Našťastie, dosť ďaleko odo mňa.
„Nepáči sa mi, že práve ja vás musím presviedčať, keď sa mi niečo také protiví spraviť asi ešte viac ako vám.“ Myslel som to prekliate manželstvo. Určite ma pochopila.
„Och, nedovolí vám to orientácia?“
Pri jej posmešnom tóne som dostal neovládateľnú chuť vyzliecť si kravatu a poriadne ňou tú neznesiteľnú babu poškrtiť. To by mohlo byť veľmi pekné...
„Počúvajte, vy sprostá kobyla,“ osopil som sa na ňu, „prestaňte s tým! Ak budete mŕtva, už si asi ťažko vypočujete, čo vám chcem povedať!“
„Ako ste ma to nazvali?!“
„Povedal som, že ste sprostá kobyla, pretože to je aj pravda. Sprostá, divá kobyla! Čo by som s takou robil?“ Už to bola nejaká chvíľa, čo som sa takto s niekým rozprával. Väčšinou ma nedokázali ľudia vytočiť až tak veľmi, že by som sa prestal ovládať, dokonca ani Zain. Aj pri jeho posmechu a narážkach som sa zdržal, ale táto... Táto baba!
„Povedali ste, že na vašej spoločnosti vám záleží najviac, čo znamená, že je pre vás dôležitejšia ako vlastné blaho. Ja som na tom rovnako,“ vravel som a nevšímal si jej oči, ktoré ma upaľovali zaživa. „A tento obchod, pretože iba tým by bolo naše manželstvo, je jednoznačne výhodný. Pre oboch.“
„Môžete sa predsa spojiť s hociktorou inou spoločnosťou!“
„Nie, to nemôžem. Ak si moja matka raz vzala do hlavy, že to budete vaša, iné odmietne.“
Nespokojne špúlila pery a mračila sa na celý svet. Odrážala môj vlastný výraz.
„Spýtam sa takto,“ pokračoval som. „Čo všetko by ste boli ochotná obetovať pre svoju spoločnosť? Pre jej úspech? Pretože ja by som si vzal aj pakoňa, ak by to mojim obchodom pomohlo hoci len o trošku.“
Jej hnev mizol, aj keď nespokojnosť stále ostávala. Tak isto aj u mňa.
„A kobyla je predsa len lepšia ako pakôň,“ povedal som posmešne. „Nehovoriac o tom, že to obchodom pomôže viac ako len trošku.“
„Dobre!“ vyhlásila. V očiach sa jej zablýskalo. To už raz bol náš svet. Obchod na prvom mieste. Ona to chápala rovnako dobre ako ja. „Bude to len dohoda.“
„Prečo, čo ste si mysleli?“ vysmieval som sa ďalej. „Že čo to bude?“
Nevyletela na mňa, ako som očakával. Pozrela mi do tváre. Aj keď v jej očiach nebola zúrivosť, hrdosť z nich žiarila určite.
„Chcem ostať slobodná,“ vyhlásila mi. „Viete, ako to myslím.“
„Do toho s kým sa chcete stretávať, ma nič nie je,“ povedal som s totálnym nezáujmom. „A rovnako vás do toho, s kým sa budem chcieť ja.“
„Takže predsa len máte nejakého priateľa?“ usmiala sa pobavene.
Až som zaťal päste, aby som si nestrhol kravatu.

Snažila som sa, ako sa len dalo, vôbec si ho neobzerať. No teraz keď som horko-ťažko pristúpila k nášmu malému obchodu, nemohla som tomu zabrániť.
Pretože nech som ho neznášala akokoľvek strašne, Talen Saxton bol skutočne atraktívny.
Myslel si to isté o mne? Alebo som mu naozaj pripadala len ako nejaká škaredá hlúpa kobyla, ako sám povedal? Išlo mu len o obchody, to z neho kričalo. Občas túžobne pozrel k svojmu pristavenému športiaku, akoby si odtiaľto, alebo skôr odo mňa, želal čo najskôr vypadnúť. V skutočnosti som na tom bola rovnako. Pocit, že je zlý, hrubý a nepríjemný spoločník, som v sebe mala zakorenený už tak hlboko, že som ho už nedokázala prekonať. Nechcela som s ním spolupracovať a on so mnou tiež nie. No takú príležitosť si nemôžem dovoliť odmietnuť. Pre firmu spravím čokoľvek, aj keby to malo znamenať, že ho ešte párkrát v živote stretnem.
Bolo pre mňa vrcholne dôležité, aby sme si vyjasnili zopár vecí. Tú hlavnú som mu už povedala. Aj keď budem vydatá, nemienim sa vzdať lásky, pretože na tú mám právo ako každý iný. Očividne s tým súhlasil a myslel si to isté, pretože mi naznačil, že jeho oddanosť a vernosť mi absolútne patriť nebudú.
Bude to zlé, mala som chuť zafňukať. Samozrejme v súkromí sa nebudeme stretávať vôbec, no niektoré spoločenské akcie si to určite budú vyžadovať. Dokonca aby sme prišli spolu! Panebože, to budú časy. Len som si to predstavila, aj to, že sa budeme musieť viac stretávať, a nie len medzi ľuďmi, ale aj v práci, a hneď som sa začal ošívať na mieste. Už mi to zrazu nepripadal taký dobrý nápad.
„Čo je?“ zavrčal na mňa.
„Už sa mi to nepáči,“ vydýchla som zničene a nepokojne sa vrtela ďalej. „Len si predstavím, koľko sa budeme musieť stretávať...“
„Nie len to. Mali by sme spolu aj žiť.“
„Čože?!“ vyhŕkla som. „Zbláznili ste sa?!“
„Len som chcel vidieť, ako zareagujete,“ smial sa mi. „No aj tak sa obávam, že to bude nevyhnutné.“
„Ako to?“ vrčala som ako besný pes.
„Radšej sa tak netešte,“ zabával sa ďalej. „Nepovedal som, že aj budeme, len že by sme mali. Nemienim sa s vami deliť o nič, čo nesúvisí s pracovnými povinnosťami. V každom prípade, žiť ďalej s rodičmi nemôžete.“
Dobre, tomu som rozumela. Aj manželstvo z rozumu bolo predsa len manželstvom. A ak nie pre nás, tak aspoň pre verejnosť určite. Znovu sa mi do toho chcelo ešte o niečo menej. Musím myslieť na našu spoločnosť. Na spoločnosť, opakovala som si.
„To kvôli vám budem musieť bývať úplne sama?“ oborila som sa na neho. Pochopila som, že aj keby sme mali spoločné sídlo a spálne jednu na východnom a druhú na západnom krídle domu, zavíta tam možno raz za sto rokov.
„No ja s vami pod jednou strechou určite bývať nebudem,“ vyhlásil povýšene. „Môžem sa nanajvýš posnažiť, aby to tak vyzeralo. Ak sa len bude dať, dúfam, že od seba ostaneme čo najďalej,“ povedal a s tými slovami vstal. Povýšenecky si oprášil sako a tesne predtým, ako sa vybral k svojmu autu, sa na mňa ešte raz pohŕdavo zadíval.
„Na tom, že vás nemôžem vystáť, sa nič nemení. Jediné, čo vám môžem sľúbiť, je, že sa vám budem do obradu vyhýbať tak veľmi, ako to len bude možné. Spravte mi láskavosť a urobte to isté, áno?“

Čo nevidieť boli masmédiá plné noviniek, ktoré prekvapili celú verejnosť. Všade hlásali:
Spoločnosti Erling Saxton a Sonnet spoločne oznámili, že podpísali vyhlásenie o dohode s cieľom vytvoriť novú spoločnosť, ktorá bude po celom svete podnikať v oblasti mobilných telefónov. V novej spoločnosti s názvom Erling Sonnet budú mať obe spoločnosti rovnaký podiel.
Aktivity spoločného podniku by mali začať prvého mája tohto roka, po uzavretí definitívnej dohody a splnení potrebných požiadaviek regulačných orgánov. Spoločný podnik bude zodpovedný za návrh a vývoj produktov, ako aj predaj, marketing, distribúciu a služby zákazníkom. Materské spoločnosti Erlin Saxton a Sonnet poskytnú novej spoločnosti podporu a budú vzájomne úzko spolupracovať. Podľa slov Sohana Sonneta, prezidenta a najvyššieho výkonného predstaviteľa spoločnosti Sonnet, má nová spoločnosť vďaka kombinácii silných stránok rodičovských podnikov jedinečnú príležitosť, stať sa svetovým lídrom v oblasti telekomunikácií. Tvrdí, že spoločnosti sú ideálnym párom. Erling Saxton prináša skúsenosti so spotrebnou elektronikou a Sonnet prispieva špičkovou mobilnou technológiou a veľkou zákazníckou základňou.
Globálny manažment spoločného podniku bude mať sídlo v Londýne a na jeho čele bude stáť Talen Saxton, ktorý bude menovaný za prezidenta spoločného podniku. Očakávaný vzrast zisku z novej a silnej značky produktov je viac ako sedem miliárd amerických dolárov...
Presne ako mi Talen sľúbil, vyhýbal sa mi, ako to len bolo možné. S jeho novým menovaním mu pribudli aj povinnosti, takže spoločenské akcie často vynechával. Povýšenie z funkcie viceprezidenta vlastnej spoločnosti na post najvyššieho výkonného predstaviteľa Erling Sonnetu pre neho muselo byť vzrušujúce. Po tom mieste som túžila aj ja, no kvôli môjmu nedostatku skúseností, sa Erryn s ockom rozhodli podporiť Talena.
„Slečna, stojte rovno!“ hrešila ma Ria, keď mi spolu s ďalšími piatimi ženami upravovali šaty. Svadobné. Mala som poslednú skúšku.
„Ak sa neprestanete hýbať, nebudeme hotové nikdy!“ znervózňovala sa pani Marizzová, ktorá mala moje šaty na starosti.
Mala som zlý pocit, pretože šaty, ktoré pre mňa navrhli, vyzerali až príliš očarujúco a veľkolepo na oslavu niečoho takého hrozného, ako bola moja svadba. Nekonečný zástup snehovobielych čipiek, ťahajúcich sa od silno stiahnutého korzetu až po nádhernú obrovskú sukňu, bol síce úchvatný, no mne vháňal do očí slzy hnevu vždy, keď som naň pozrela. Stála som na vyvýšenom schodíku a snažila sa hľadieť všade inde, len nie do zrkadla, z ktorého na mňa zakaždým ticho pozerala skleslá spanilá princezná. Dlhé čierne kučery, padajúce už pod pás, jej spolu s tmavými očami silno kontrastovali s toľkou belobou.
Zozadu ku mne podišla pani Marizzová, ktorá si ma doteraz iba spokojne prezerala z pohodlného kresla, v ktorom bola už hodinu usadená, a k hlave mi priložila dlhý závoj.
„Dievčatá,“ zvolala na svoje pomocníčky. „Kto sa dohadoval s kaderníkom slečny Temiry? Vie ten francúzsky lichotník, že sme vybrali tento závoj, a že nevesta bude mať rozpustené vlasy?“
„Vie,“ ozvalo sa zozadu. „Všetko je už dohodnuté a prichystané.“
„Dobre, slečna,“ povedala mi napokon. „Zdá sa, že je všetko, ako má byť.“
„Ďakujem,“ povzdychla som si unavene. „Už sa môžem vyzliecť?“
„Isteže, slečna.“ Otočila sa. „Dievčatá! Pomôžte slečne Temire vyzliecť šaty, končíme!“
„Vďakabohu, Ria,“ povedala som neskôr slúžke. Hlasno som si povzdychla a zobrala si šálku, ktorú mi podávala. Už som ležala vo svojej posteli, aj keď sa len ledva zotmelo. Dôvod bol jednoduchý. Moje úbohé nervy boli na konci so silami. Odpila som si z medovkového čaju a všemožne sa snažila nemyslieť na zajtrajší deň.
„Slečna,“ oslovila ma Ria potichu, „viete, že ja s vami ostanem.“
„Len preto som sa ešte nepokúsila o samovraždu,“ povzdychla som si znovu. „Nechcem odtiaľto odísť, Ria. Nechcem sa vydať.“
„Veľa manželstiev z rozumu sa končí šťastne, slečna,“ utešovala ma, no sama už vedela, že celkom márne.
„Aký šťastný koniec, Ria? Veď ma neznáša a ja jeho tiež. Aj keď mi povedal, že mi nebude zasahovať do života, čo ak sa raz do niekoho zaľúbim? Nebudem si ho môcť vziať, pretože už budem vydatá. Nikdy nebudem mať rodinu.“
Jemne vraštila tvár, lebo nevedela, ako ma utešiť.
Snažila som sa čím skôr prekonať túto chvíľkovú slabosť. Nemala som si dovoliť poddať sa svojmu nešťastiu. Teraz sa potláča ešte ťažšie.
„Kde je mama?“ spýtala som sa po chvíľke.
„Nie je doma, slečna, ani pán Sonnet.“
Iste, ich život pokračuje. Bola by som však rada, skutočne rada, keby sa aspoň raz, aspoň posledný deň, ktorý trávim v tomto dome, nezaoberali inými ale mnou. Chcela som sa s nimi poriadne rozlúčiť. Možno preplakať poslednú noc v maminom objatí.
Zložila som hlavu na vankúš a zatvorila oči.
„Chcela som sa vydať za niekoho, koho by som milovala,“ povedala som potichu, takmer pošepky.
„Slečna, prečo nedáte šancu aj mladému pánovi? Možno by ste sa zaľúbili...“
Predsa len sa jej podarilo trochu mi zlepšiť náladu. Potichu som sa zasmiala. „Nikdy.“

Toto som naozaj robiť nezvykol, no zajtra ma čakal zvlášť náročný deň. Sadol som si rovno k baru.
Lietadlo z Londýna mi pristálo len pred pol hodinou. Mal som namierené rovno domov, no za daných okolností som si to rozmyslel. Aj keď som bol uťahaný, potreboval som sa na chvíľočku zastaviť. Keď prišiel jeden koňak a potom aj druhý, trochu som sa uvoľnil.
Neprikladal som nejaký obrovský význam tomu, že sa zajtra chystám ženiť. Posledný mesiac v Londýne som prežil bez toho, aby som na tú otravnú drzú ženskú čo len pomyslel. A páčilo sa mi to. Pôjde to celkom bez problémov, hlavne keď budem pracovať ďaleko. Ona sa nebude zaoberať mojím životom a ja zas jej.
Zazvonil mi mobil. Pozrel som na číslo a potom zodvihol.
„Ahoj, Tal!“ ozval sa mi v uchu nadšený dievčenský hlas. „Už si sa vrátil z Londýna?“
„Práve teraz,“ povedal som jej a rýchlo zaplatil. Kývol som barmanovi, keď mi chcel vydať a ponáhľal sa von. „Ako sa máš, Dalamis? Už som ti chýbal, však?“
„Príď už, ponáhľaj sa, prosím!“ žobronila mi do ucha. „Bol si preč tak dlho.“
„Už som na ceste.“ Usmial som sa.
„Prečo som sa o tvojej svadbe dozvedela ako posledná?“ rozčúlila sa zrazu.
„Lebo nečítaš noviny. Neboj sa... aj keď sa zajtra ožením, všetko ostane po starom, dobre? Budeš ma chcieť vidieť a ja za tebou priletím aj z Londýna.“
„Sľubuješ?“
„Áno,“ zasmial som sa, aby som zakryl, že môj hlas nie je až taký úprimný. „Tá ženská, ktorú si zajtra beriem, je naozaj strašná. Nebudeme spolu žiť.“
„Aj tak sa hnevám, že si mi to nepovedal! Takto ti to neprejde! Dúfam, že si mi z Londýna niečo doniesol! Nejaký poriadne veľký darček!“
„Isteže doniesol,“ ubezpečil som ju. „Veď uvidíš sama. Dnes večer ho môžeš hneď aj vyskúšať, ak sa necháš nahovoriť na jednu nočnú jazdu.“
„Vážne? Všetko pripravím!“ zvolala nadšene.
„O chvíľku som tam.“
Dalamis zložila bez pozdravu. Musela sa na mňa už veľmi tešiť, keď takto vyvádza. Pravda bola taká, že mi už naozaj chýbala. Rýchlo ma upokojilo vedomie, že dnešný večer strávim oveľa príjemnejšie, ako som si myslel. Bude to dobrá príprava, pretože zajtra budem musieť znovu stretnúť tú neznesiteľnú potvoru a to priamo pred oltárom.

Pripadalo mi to len ako okamih, keď som si včera pomyslel slovo „oltár“, a predsa prešlo zopár dlhých hodín. Stál som od neho len kúsok a pomaly sa mi začínali chvieť prsty. No nie od nervozity, kdeže! Tento obrad, aj keď jeho svedkami bude aspoň päťsto ľudí, mi bol tak trochu ľahostajný. Ruky sa mi triasli od zlosti, že ma tá drzá ženská nechala tak dlho čakať. Meškala a ja som mal pocit, že sa ma snaží ponížiť rovnako, ako to spravila v deň, keď sme sa prvý raz stretli. Preklínam ho! Preklínam aj ju! Snažil som sa pripomínať si, že to by som v kostole robiť asi nemal, no nemohol som si pomôcť.
Zrazu sa niečo stalo, pohlo. Začul som šum, ľudia v posledných laviciach sa začali otáčať a obzerať. Žeby sa milostivej konečne uráčilo dostaviť sa na vlastnú svadbu?
Potvrdil som sa, že je to tak, keď som začul jednoznačné tóny hudby. Všetci vstali.
A v tom okamihu sa mi ruky úplne prestali triasť. Pozeral som pred seba... na ňu a celkom som zmeravel. Na krátku chvíľočku... celkom kratučkú, nevedel som, čo sa mi to stalo. Mohol som len hľadieť, ako sa ku mne blíži, hľadieť a dýchať. Nič viac.
Nebolo to, akoby sa ku mne blížil anjel. On ku mne išiel naozaj. Skutočný.
Spamätal som sa. Okamžite som vnímal aj okolie, no nech som robil čo chcel, ešte stále bola hlavným magnetom len ona.
Oči mala sklopené, takže som mohol ostať pokojný, pretože si moje chvíľkové vytrženie takto určite nevšimla. Tie šaty jej pristali. Och, áno, a ako veľmi. Vyzerala v nich tak spanilo, nežne. Stiahnutý tenučký pás, široké boky, dokonalá ladná chôdza. Prekrásne dlhé vlasy sa jej pri každom kroku len tak zavlnili.
Vždy bola taká pekná?
Nech som trápil svoju myseľ akokoľvek, vždy som si dokázal spomenúť iba na jej horiace oči a nepríjemnú povýšeneckú tvár.
No teraz... akoby ten posledný mesiac strávila niekde v nebi a po tom, ako ju učesal voňavý vánok a obliekli ju oblaky, rozhodla sa znovu zostúpiť na zem a to rovno sem.
Skutočne som tejto žene sľúbil, že sa jej nikdy nedotknem, aj keď bude moja? Povedal som, nech sa mi vyhýba a nech sa mi nikdy nestará do života? Zbláznil som sa?
Hoci boli moje myšlienky zmätené a očarené, dokázal som ich potlačiť do úzadia a svoj výraz celkom ovládať. Keď mi pán Sonnet podal jej ruku a jemne ju vložil do mojej, dokázal som si zachovať chladnú hlavu.
Obaja sme sa otočili k oltáru.
Musel som si priznať, že ma šokovala. Nemôžem predstierať sám pred sebou. Bola nádherná. Veľmi sa mi páčila. No to aj iné ženy.
Jemný otras, ktorý mi spôsobila, našťastie pomaly ustával. Znovu som rozmýšľal čisto.
Bol som si istý, že keby teraz tá krásavica otvorila ústa, znovu by som v nej spoznal tú drzú neznesiteľnú ženskú. Stačilo by mi iba počuť jej hlas.
„Áno,“ povedala.
Mýlil som sa. Stále bola tým anjelom.
Musel som po nej zopakovať. Išlo mi to priľahko.
Keď nám oznámili, že sme manželia, ostávalo už len jediné. Ako sa asi bozkávajú anjeli?