Saxton Love Company 12

„Pochop, že tu nemôžeme ostať ďalší deň, Talen,“ povedala som mu rozčúlene, kým pri západe slnka ničil strechu skrýše a skrúcal ju. Dekou sa už onedlho budeme musieť zakryť. „Musíme sa odtiaľto dostať predsa čo najrýchlejšie, ako sa dá. A čo tu chceš robiť bez vody? Tam vonku máme aspoň maličkú šancu, že na niečo natrafíme.“
„Obzerala si sa, Temira? Nikde žiadna voda nie je! Nemysli si, že hneď ako odtiaľto odídeme, narazíme na nejaké zázračné jazierko! Všade je úplné sucho a ak odídeme, slnko nás upraží zaživa! Nevydržíš na ňom uprostred dňa a už vonkoncom nie, keď si aj zranená!“
„Vydržím! Od lietadla až k tej búde sme to predsa zvládli!“

„Berieš to ako dovolenkové opaľovanie alebo čo?! Veď sme v tom teple vtedy skoro zdochli! A to bola len polhodina chôdze a nie celý deň!“
„Tak čo chceš robiť?“ spýtala som sa podráždene, no už nie krikom, lebo som sa snažila ovládať. „Čakať tu, kým sa k našej stanovačke pridá aj Fathi a Zain?“
„Nie,“ povedal jednoducho a sadol si oproti mne. „Zajtra skoro ráno, ešte pred svitaním, pôjdem ďalej sám a niekoho privediem.“
Len som na neho potichu civela. Podľa jeho výrazu som usúdila, že to myslí celkom vážne.
„Koho niekoho?“ vyletela som na neho zaskočene. „Jediný, kto sa tu na okolí potuluje, je Zain a jeho banda.“
„Musí tu byť aj niekto iný. Neviem, nejakí miestni. Aj keď je táto krajina naozaj neznesiteľná, neobývateľná nie je.“
„Zbláznil si sa?! Nemôžeš vedieť, na koho natrafíš! Čo ak sme niekde v Kazachstane alebo v Mongolsku?! Rovno ťa zastrelia!“
„Nedramatizuj.“
„Čo nemám?! Čo nemám robiť?!“ kričala som. „To ty tu vyrábaš drámy! Čo si myslíš, že si nejaký hrdina a ja úbohá dievčinka, ktorá bude čakať v jame so zdochnutým dropom, kým ju niekto zachráni?!“
Uškrnul sa. „Dobre, Temira. Nerozčuľuj sa, lebo znovu začneš krvácať. Tak máš nejaký iný nápad?“
„Isteže mám! Mali by sme... mali by sme...“ rýchlo som sa škrabala po čele.
Talen sa zasmial.
„Pôjdeme spolu! V žiadnom prípade ma tu nemôžeš nechať čakať. Nemám vodu. Vydržala by som tu najviac deň a potom sa vydala preč tiež.“
„Mala by si zvyšok jedla a aspoň by si bola v tieni,“ oponoval.
„To je strašný plán, Talen, strašný.“
Len si potichu povzdychol. „Dobre teda, dohodneme sa ráno.“
Nespokojne som prikývla. Netušila som, čo by bolo najlepšie.
Talen sa posunul ku mne a usadil sa na trávou vystlané široké lôžko. Deku chytil do oboch rúk a potriasol ňou, aby sa vystrela.
„Už začína byť naozaj zima,“ povedal. „Najlepšie spravíme, ak sa pokúsime zaspať.“
Ľahol si vedľa mňa.
„Talen... čo robíš?“ spýtala som sa veľmi pomaly a veľmi pokojne.
„Idem spať,“ vravel, a keď konečne prestal natriasať deku, oboch nás prikryl.
Len pokojne, opakovala som si. Pokojne.
„Talen?“
„Áno?“
„Máš dve a pol sekundy, aby si sa odo mňa posunul.“
„Ty chceš dnes v noci zmrznúť, drahá Temira?“
„Radšej, ako by som mala ležať vedľa teba.“
Zasmial sa. „Ľutujem, ale ja mrznúť nemienim.“ Talen sa zrazu pohol. Prevalil sa na bok, tvárou ku mne a objal ma.
Šokovane som vydýchla a prekvapením celkom ustrnula. Už som len čakala, kedy sa vo mne zdvihne ničiaca vlna hnevu. Už som ju počula...
„Temira, prosím, nepanikár,“ šepkal mi Talen. „Ovládaj sa, dobre? Nemám žiadne bočné úmysly. Chcem len, aby sme túto noc prežili s čo najmenším počtom omrzlín.“
Bola som akoby zaseknutá medzi príchodom strašného zúrivého amoku a jeho pokojnými slovami. Netušila som, ako mám reagovať. Stále som ostávala stŕpnutá pod jeho rukami.
„Temira,“ šepkal znovu. „Už sme priatelia, nie? Neveríš mi?“
Priatelia? To bolo to správne slovo? Priatelia si pomáhajú v núdzi a sú si oporou. To všetko sedelo. Mohol mať pravdu?
Pomaličky som sa uvoľňovala.
Hneď ako to pocítil, istejšie si ma pritiahol k telu. „Zaspi, drahá Temira. Postrážim ťa.“
Zatvorila som oči a s čudným šteklením v žalúdku som sa pomaly poddala únave.

Keď ma po tvári pohladili jemné lúče vychádzajúceho slnka, prebrala som sa. Pomaly som otvorila oči. Cítila som sa prekvapivo dobre. Včerajšie sýte jedlo a teraz tvrdý spánok mi dodali sily. Ani raz som sa v noci kvôli zime nezobudila. Bolo to preto, že sme si s Talenom vytvorili také príjemné teplo?
Otočila som hlavu, aby som na neho pozrela.
Moje srdce preľaknuto poskočilo, keď som ihneď zistila, že tam nie je. Pomaly som sa nadvihla a obzerala sa do všetkých strán. Nebol nikde vedľa mňa a ani ďalej pri zvyškoch ohniska.
„Talen?“ zvolala som neisto.
Nikto sa neozval.
Srdce mi začínalo búšiť čoraz rýchlejšie. Keď som si kľakla na kolená, v rane ma pichlo, no už to nebola tá neznesiteľná bolesť, ktorú som poznala doteraz. Chrasta sa rozrástla a spevnela. Nemala by popukať, ak budem opatrná.
„Tal?“
Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vstala. Išlo mi to celkom dobre.
Talen!“
Štverala som sa von z priehlbiny, aby som sa mohla rozhliadnuť po blízkom okolí. Už som sa hnevala. Nepripúšťala som si, že by ma mohol bez slova opustiť a odísť, ako to včera hovoril.
„Talen!“ volala som a hlas mi už nepodfarbovala len zlosť, ale aj zúfalstvo. Obzerala som sa do všetkých strán. Vôbec nikde som ho nevidela.
Z tváre som si rýchlo zotrela slzy hnevu. Ten idiot! Naozaj ma tu nechal!
Zrazu som viac netúžila po ničom inom, len ho silno švacnúť po tej jeho hlúpej hlave. Zaťala som päste, zasipela ako zlostný čert a hneď sa pustila hľadať v suchej zemi jeho stopy.

„Talen!“
To nemôže byť pravda. Bože, povedz, že mám len halucinácie.
„TALEN!“
Ihneď som sa otočil za tým strašným krikom a neveriaco hľadel na Temirinu postavu v diaľke. Nevedel som či sa mám na mieste rozplakať, alebo k nej pribehnúť, schmatnúť ju a odvliecť naspäť.
„Ty bastard!“ vrieskala na celú step. „Stoj tam, kde si a ani sa nepohni!“
Nepočúvol som ju, pretože som sa k nej rýchlo rozbehol.
„Temira! Zbláznila si sa?! Čo tu dopekla robíš?! Prečo ma sleduješ?!“
Podišla ku mne a dala mi takú facku, až som to skoro neustál. „Nemôžem uveriť, že si to urobil!“ kričala nahnevane. „Ako si sa mohol len tak vybrať preč?! Povedal si, že sa ešte dohodneme!“
„Temira, ihneď sa vráť,“ prikázal som jej chladne.
„Nie,“ vyhlásila.
Nemohol som skryť svoj prekvapený výraz. Temira stála rovno, chodila takmer bez problémov a dokonca mala dosť energie na to, aby na mňa z kilometra hulákala.
„Tvoja rana,“ vydýchol som. „Čo je s ňou?“
„Čo by s ňou bolo? Hojí sa,“ odsekla nazlostene. „Vravela som ti, že to zvládnem.“
„Temira, vráť sa. Počkaj tam na mňa. Budeš to mať príliš ťažké.“
Prekrížila ruky na prsiach a vyrazila dopredu. „Počujem len blá, blá, blá, no nič čo by dávalo zmysel.“
„Temira!“ zasyčal som už aj ja nahnevane a vybral sa za ňou. „Ideš zlým smerom.“
„Môj smer je perfektný. Ak sa ti nepáči, pokojne choď inam.“
„Toto nie je žart. A okrem toho, nechala si tam deku aj jedlo.“
„Deky mi je ľúto, no to mäso sa už určite pokazilo.“
„Temira, okamžite sa...“
„Teraz počúvaj,“ povedala ostro a rýchlo sa otočila, aby mi mohla pozrieť priamo do očí. „Nič čo povieš, ma neprinúti vrátiť sa. Rozhodla som sa, že idem s tebou, tak sa s tým zmier, alebo sa postav na hlavu.“
Vydýchol som a hľadajúc pokoj privrel viečka. „Temira, neviem, ako ďaleko musíme ísť a ani čo sa nám pritrafí do cesty, no ubezpečujem ťa, že to budú len problémy a určite aj nebezpečné situácie. Prosím ťa, nebuď taká strašne tvrdohlavá.“
Len sa pobavila a zdvihla obočie. „Ak si nechcel takú ženu, nemal si si jednu brať.“ S tým sa otočila a spokojne vykročila ďalej.

Sledoval som ju pozornejšie ako orol malú myšku. Hľadal som akýkoľvek náznak únavy, nevoľnosti alebo bolesti zo zranenia, no Temira pôsobila smelo a odhodlane, akoby jej diera v bruchu absolútne neprekážala. Nemohol som si pomôcť a za jej húževnatosť som ju začal obdivovať ešte viac.
„Vysvetlíš mi, prečo na mňa stále zízaš?“ spýtala sa podráždene, keď zachytila môj pohľad. Netušil som, ako to spravila, keďže ešte stále kráčala tri kroky predo mnou.
„Čakám, keby skolabuješ.“
Len si odfrkla. „Staraj sa o seba.“
Kráčali sme už viac ako hodinu a slnko zatiaľ nebezpečne stúpalo stále vyššie a vyššie. Nepamätal som sa, kedy naposledy som bol takýto smädný. Vedel som, že ona na tom musí byť rovnako. Tvárila sa, akoby sa nič nedialo, no bola rovnako vyprahnutá ako ja.
„Temira...“ zachrčal som po chvíľke. „Keby sme umreli od smädu, asi by som ti mal povedať...“
„Zavri tie ústa, nezaujíma ma to!“ zahriakla ma.
Len som sa zachechtal. „Prepáč, drahá manželka, asi si čakala krásne vyznanie, ale ja som chcel len povedať, že...“
Zvedavo sa na mňa obzrela.
„Máš super telo!“
„Čože?!“
„Vravím, že si prekrásna!“
„Och, môj bože...“ capla sa po tvári. „Už mu z toho slnka úplne zašibalo,“ zamrmlala si sama pre seba.
Bolo mi teplo. „Škoda, že si na mňa nikdy nebola milšia. Ja by som ti to hneď rád oplatil...“
„Preboha ťa prosím, Talen, zatvor ústa, lebo keď sa ti pečie mozog, máš tendenciu sa strápňovať. Vieš čo? Počítaj skaly.“
„Jeden... dva, tri, štyri... päť!“
„Úžasné, len pokračuj.“
Mal som ich sedemdesiatšesť, keď som v diaľke zrazu úplne zreteľne začul akýsi hukot. Okamžite mi to pripomenulo zurčiaci potok.
„Temira!“ Až som zajasal. „Počuješ to? To je určite voda! Počujem ju pred nami!“
„Talen!“ vykríkla. Prekvapil som sa, prečo tak vydesene a nie potešene ako ja. „To nie je voda, ty hlupák. Bež! Je to lietadlo! Hľadajú nás!“
Stál som a pokojne sa zadíval hore do slnka. Rozumel som, čo mi hovorí, no zdalo sa mi, že sa ma len snaží oklamať. Jasne počujem vodu a je čoraz bližšie aj keď stojím na mieste.
„Poď sem!“ vyštekla Temira a schmatla ma za ruku. Keď ma silno potiahla, donútila ma pohnúť sa, hneď ako sa s námahou rozbehla, musel som ju nasledovať.
„Tam,“ dychčala a ukazovala pred seba. „No tak, poď už, musíme sa skryť.“
Na chvíľočku sa moja myseľ celkom vyjasnila. Pozrel som k stromu, ku ktorému sme mierili a potom na obrys rýchlo blížiaceho sa hučiaceho lietadla na dokonalej modrej oblohe. Hľadajú nás, došlo mi až teraz, aj keď Temira to už povedala. Ak nás zbadajú, je s nami koniec.
Chytil som ju ešte pevnejšie a rozbehol sa naplno. Videl som, že má bolesti, no museli sme pokračovať, inak by bolo všetko ešte horšie.
Dobehli sme na poslednú chvíľu a obaja sa okamžite vrhli do trhaného tieňa nízkeho stromu. „Myslíš... myslíš, že nás videli?“ dychčal som namáhavo.
Temira sa s pokrivenou tvárou držala za ranu a rovnako ako ja lapala po dychu. „Neviem.“
„Si v poriadku?“ Hneď som bol vedľa nej a s obavami sa nad ňou skláňal. „Temira...“
„Som,“ vydýchla podráždene a odsotila ma. Ak na to mala dosť síl, usúdil som, že pravdepodobne neklame. Po štyroch liezla medzi vysokou trávou pri kmeni a očami ihneď pozorne skúmala nebo. „Preleteli a nevracajú sa,“ povedala s úľavou.
Sťažka som vydýchol a zatvoril oči, keď mi odľahlo. Zvalil som sa na zem a ostal ležať. Pripadalo mi ako zázrak, že som unikol slnku a na rozhorúčenej koži aspoň na chvíľu necítil jeho prisilné lúče. Rozhodol som sa, že z tohto chládku už nikdy nevyleziem.
„To je zlé,“ začul som Temiru. „Veľmi zlé.“
Zdvihol som jedno viečko a unavene na ňu pozrel. „Zlomil sa ti necht?“
Ignorovala ma. Stále hľadela na oblohu a na malú čiernu bodku, ktorá ostala z lietadla. „Hľadajú nás aj zo vzduchu, rozumieš?“ povedala napokon. „Ako do frasa sa chceš teraz pretĺkať touto divočinou? Môžu nás zbadať z kilometrov! Asi si ani neuvedomuješ, aké sme teraz mali šťastie! Nemôžeme sa spoliehať, že vždy keď preletia okolo, pred nami sa zjaví čarovný strom, ktorý nás ukryje!“
„To je naozaj veľmi zlé,“ súhlasil som.
„Budeš sa len vyvaľovať alebo mi aj pomôžeš niečo vymyslieť? Vieš, ide aj o tvoj krk.“
Nadvihol som sa, a keď som pocítil bolesť v nohách, až som zastonal. Svaly ma pálili ešte viac ako červená koža na rukách.
„Nedá sa nič robiť,“ povedal som jej. „Z hora musíme byť naozaj veľmi nápadní. Nemôžeme riskovať, že nás zbadajú a chytia.“
„Tak čo navrhuješ?“
„Ostať tu,“ povedal som a nie len kvôli tieňu. „Je vylúčené, aby sme išli cez deň. Pokračovať v ceste budeme v noci.“
Temira sa na mňa neisto zahľadela. Vedela však, že je to najlepšie riešenie. „Tak by to trvalo oveľa dlhšie,“ povedala nervózne. „Ako vydržíme bez vody tak veľa? Už teraz umieram a pozri na seba.“
To bola dobrá otázka, no ja som na ňu odpoveď nemal. Znovu som zatvoril oči. „Viem, že si smädná tiež, Temira, ale musíme vydržať. A v noci... bude len dobré, že sa budeme hýbať, lebo inak by sme možno aj zamrzli. Nemáme deku a založiť oheň na voľnom priestranstve je ešte riskantnejšie, ako začať strieľať svetlice rovno Zainovi do zadku.“ Keď som na Temiru znovu pozrel, jemne sa usmievala.
„To je pravda,“ povedala. „V noci nás zbadať nemôžu, ale... pre nás to bude asi ešte horšie ako škvariť sa na slnku. Zima bude strašná a to nehovorím o všelijakých potvorách, ktorým vbehneme do cesty. Čo napríklad hady alebo nejaký jedovatý hmyz? Čo urobíme, ak nás poštípu?“
„Vysajeme jed, zašliapeme ich do zeme a pôjdeme ďalej.“
„Samozrejme,“ odvetila sarkasticky. „Prečo ma to len nenapadlo?“
Uškrnul som sa. „Ak pôjdeme celú noc, teraz si musíme oddýchnuť.“
„Čo ak sa stratíme? Mali by sme ísť stále tým istým smerom.“
„Vidíš, aká je obloha čistá? Pôjdeme podľa hviezd.“
„Ty ich azda poznáš?“
„Čo, ty nie?“
Podráždene sa zamrvila a odula pery. Musel som sa zasmiať.
„A ty zase nerozoznáš ani sysľa od svišťa!“
„A ktorá z týchto dvoch vedomostí nám podľa teba zachráni životy?“
Zlostne si odfrkla a urazene sa mi otočila chrbtom.
„Svišť je oveľa väčší, zavalitý, s okrúhlou hlavou a krátkymi nohami. Syseľ je oproti nemu malý a žije vo väčších kolóniách.“
„Neznášam ťa,“ precedila cez zuby zlostne Temira.

„...a keď som mal asi pätnásť rokov, t-tak s-s-som náhodou založil požiar, keď som prvý raz s-s-skúšal fajčiť. Vyhorela skoro polovica nášho letného s-sídla, takže sme tam pár rokov vôbec nechodili,“ drkotal zubami Talen.
„Hovoríš o našom d-d-dome, čo sme d-dostali ako svadobný dar od tvojej matky?“
„S-s-s-s-samozrejme,“ vypľul a celý sa striasol. „V detstve to b-b-bolo moje ob-b-bľúbené miesto.“
Bola mi taká zima, že som ledva hýbala nohami a nútila sa hovoriť. Hocičo, ako navrhol Talen, len aby sme sa nesústredili na chlad, ktorý nám prenikol až do kostí.
„A keď som mal s-s-sedemnásť, tak som matke povedal, že kašlem na rodinnú firmu a ušiel som, aby som m-m-mohol študovať umenie.“
Trhane som sa zasmiala. Počas nášho pochodu, ktorý netrval ešte ani hodinu, som sa o ňom dozvedela naozaj veľa. No rovnako aj on o mne. Aj keď jeho historky zneli zábavnejšie a zdalo sa, že jeho život bol oveľa zaujímavejší ako ten môj, počúval všetko, čo som mu povedala. Aj keď som väčšinou vynechávala reči o svojich rodičoch, pretože po tých úžasných rodinných zážitkoch, o ktorých mi Talen hovoril, som sa necítila v tomto smere najlepšie, aj ja som spomenula zopár úsmevných príbehov z búrlivejšieho obdobia svojho života. Smial sa hlavne na príhode, ako som o stôl otrieskala svojho spolužiaka Edmunda, ktorý vyhlásil, že som sa namiesto štúdia mala pridať k armáde, a z ktorého sa na Talenovo prekvapenie vykľul jeho bývalý obchodný partner a dobrý kamarát. Keď som mu však povedala, že ma na moje osemnáste narodeniny požiadal o ruku, razom zabudol, že medzi nimi kedysi existoval nejaký priateľský vzťah. Bol úplne smiešny, no jeho reakcia ma napriek tomu nepríjemne znervóznila.
„Znie t-t-to, akoby si mala dosť veľa nápadníkov, drahá Temira.“
„Niekoľko ich b-b-bolo, ale mňa zaujímalo len učenie a všetky večery som trávila s otcom nad zmluvami.“ Pamätala som sa na to veľmi dobre. Môj smäd po vedomostiach sa hasil len ťažko. Túžila som vedieť čo najviac, aby ma moji rodičia uznávali. Zriedkavá pochvala, ktorú mi udeľovali, bola pre mňa tou najsladšou odmenou, pretože som na sebe cítila aspoň štipku ich pozornosti.
„D-d-dobre,“ vravel Talen, „ale Edmunda Cutta k nám už aj tak nikdy nepozveme.“
„A to prečo?“ takmer som zasipela. „Darí sa mu d-d-dobre a naša spoločnosť s ním udržuje...“
„N-nepotrebujem, aby pred ľuďmi zízal na moju manželku.“
Až som prevrátila oči a potom sa striasla tak silno, až sa mi podlomili kolená. Talen ma hneď zachytil a v očiach sa mu blysli obavy. Neznášala som, keď tak na mňa hľadel, no odkedy prišiel na to, že som ranená, robil to takmer neustále.
Príliš dôverne mi pošúchal ramená, ako sa ma pokúšal aspoň trochu zahriať, tak som od neho ihneď odstúpila.
„Chceš na chvíľku zastať?“ spýtal sa pokojne.
Odignorovala som jeho prívetivý tón a na odpoveď len bez slova vykročila ďalej. Nechala som ho pozadu.
„Temira!“ zvolal potichu a rýchlo vykročil, aby ma dohnal. „Počkaj ma!“
„Nezastavujeme!“ odvetila som mu cez plece. „Musíme čo najskôr niekoho nájsť! Tieto stepi nie sú neobývateľné, som si istá, že tu nikto žije a pomôže nám!“
„Temira, stoj!“ vykríkol.
Šokovane som zhíkla, keď mi predná noha nedopadla na pevnú zem. Rovno predo mnou sa rozpínala prepadlina hlboká aj niekoľko metrov a ja by som vletela priamo do nej, keby ma Talen v poslednej chvíli nestrhol za pás a nepotiahol dozadu.
Vykríkla som od bolesti, lebo v tom zhone ma nepozorne chytil rovno za ranu.
„Temira, si v poriadku?“ spýtal sa vyplašene, keď ma okamžite stlačil k studenej zemi. „Zbláznila si sa, prečo bežíš dopredu? Ďakuj nebesám, že som tú jamu videl, lebo teraz by si ležala na jej dne so zlomenými väzmi!“ hneval sa. „Ukáž mi svoju ranu.“
Bola som stále príliš šokovaná, aby som niečo povedala či namietla. Nechala som ho, aby mi vyhrnul špinavú blúzku a skontroloval moje zranenie.
Trochu sa upokojil. „Stále žasnem nad tým, aká si silná,“ vydýchol. „Vyzerá to dobre.“
„Ja som... nevidela som...“
„Áno, to sa ľuďom v noci stáva,“ odsekol.
Niečo ma však zrazu donútilo úplne zabudnúť na to, že som skoro umrela. „Talen?“
„No čo je?“ spýtal sa nepríjemne, no hlas sa mu akosi zasekol v hrdle, pretože sa pozrel na to isté miesto ako ja.
Ani nie pol metra od nás ležal v suchej zemi had, ktorý k nám so záujmom zdvíhal hlavu a ochutnával našu vôňu jazykom. Bol obrovský a hrubý, že by zvládol zhltnúť aj kozu.
Ja aj Talen sme zamrzli, no tentoraz nie kvôli zime.
„Zdá sa mi,“ šepol Talen, „že nie sme jediní, kto si dnes vyrazil na nočnú prechádzku.“
„A mne sa zdá, že toto nie je najlepší čas na žarty,“ šepkala som mu späť. „Ak je jedovatý, tak úprimne dúfam, že sa na druhej strane nikdy nestretneme, ale ak je to škrtič, možno tu je istá šanca, že si dá teba a nie mňa.“
„Je síce pravda, že rozoznám svišťa od sysľa, ale hady mi pripadajú všetky rovnako nechutné. Asi preto som Zaina nikdy nemal rád. Ako to zistíme?“
„Choď k nemu a ja sa pozriem či ťa uštipne.“
„A plán B.?“
„Pomaly zdvihni ruku. Ak má na krku biely fľak, tak je to ten had, čo si myslím, že je a my sme relatívne v bezpečí.“
„Ale on má krk dvojmetrový, Temira. Až také dlhé rameno bohužiaľ nemám, aj keď teraz by sa zišlo,“ povedal Talen podráždene. No poslúchol ma a pomaly vystrel ruku do výšky. Keď zavlnil prstami, aby upútal hadovu pozornosť, ten sa konečne pohol a zdvihol plochú hlavu, aby nám odhalil biely polmesiačik rovno pod papuľou.
„Výborne,“ vydýchla som, keď mi odľahlo. Zdalo sa mi, že dnes mám akosi priveľa šťastia. „Tento had nemá jed. Dokonca ani zuby. Ale keď ste sa už tak skamarátili, milý Talen, prečo ho rovno nepohladkáš?“
„Aby mi odškrtil ruku a potom zjedol hlavu? Nie ďakujem.“
„Ideme ďalej. Tú prepadlinu musíme obchádzať.“
„Počkaj, stále sa na nás pozerá.“
Chytila som kameň, ktorý som mala pri nohe a hodila ho k hadovi. Ten sa strhol a so strašným, zlostným syčaním sa hneď pustil ďalej svojou cestou.
Talenovi sa konečne vliala do nôh odvaha a postavil sa. Aj mňa vytiahol hore. „Budeme si musieť dávať väčší pozor, lebo nabudúce by sme mohli stretnúť súputníka, ktorý by už zuby mal a neváhal by ti ich zaboriť do mäska, drahá Temira.“
Striasla mnou taká zima, že som mu nedokázala odpovedať. Súcitne na mňa pozrel, lebo jeho sužovalo presne to isté čo mňa.
„Poďme ďalej,“ pobádal ma. „Ani sa nenazdáš a natrafíme na nejakých ľudí.“
„Viem,“ vydýchla som.
„Čo keby si mi povedala, čo spravíš ako prvé, keď prídeme domov?“ spýtal sa. Už sme pomaly vykročili ďalej.
„Pôjdem na políciu a podám také trestné oznámenie, že Zaina popravia, aj keď u nás taký trest neexistuje.“
„To sa mi pozdáva,“ prikyvoval uznanlivo. „No ja som myslel, že by si sa chcela najprv prezliecť a vykúpať. Pravdupovediac, keby som ťa videl takúto špinavú pred svadbou, asi by som si ťa nevzal ani keby sa mi vyhrážali smrťou.“
Musela som sa zasmiať. „Vieš ako vyzeráš ty?“
Uškrnul sa. „Asi by sa mi už patrilo oholiť, ale dúfam, že takto pôsobím oveľa divší a nespútaný, vždy som túžil po takom imidži.“
Nikdy v živote som nebola v takom zlom stave. Musela som vyzerať ako strašidlo. Strapatá, špinavá, zakrvavená... Cítila som sa strašne a v tejto chvíli by som bola ochotná za voňavý kúpeľ, čisté šaty a poriadnu masáž zaplatiť celý majetok. Vedela som, že Talen je na tom rovnako. Obaja sme boli zvyknutí na luxus, pohodlie.
„Táto svadobná cesta sa nám veľmi nevydarila,“ poznamenal Talen.
„Keď prídeme domov,“ pokračovala som, „mali by sme ísť na dovolenku, na ktorej sa nás nikto nebude pokúšať zabiť, nebudú po nás strieľať a nebudú na nás útočiť hady.“
„Si si istá, že sa nám podarí vybrať destináciu, ktorá bude spĺňať všetky tieto podmienky?“
„Ak Zaina nezatvoria, tak asi nie.“
„Príde chvíľa, keď za všetko zaplatí, Temira. My sa odtiaľto dostaneme, určite!“
Zahľadela som sa hlbšie do tmy pred sebou a keď sa mi znovu skrútil hladný žalúdok, hrdlo sa stiahlo smädom a do chrbta sa mi oprelo ďalšie mrazivé zafučanie, nebola som si taká istá, že tú chvíľu naozaj uvidím.