Saxton Love Company 11

S obavami som hľadela na stúpajúce slnko. Ranný chlad sa pomaly vytrácal a studená zem sa začínala zahrievať. Nepotrvá to dlho a budeme sa obaja škvariť v horúčave. Pozrela som na Talena. Okrem predstavy privysokej teploty mi starosti robil aj hlad.
„V batohu nebolo nič na jedenie?“ spýtala som sa. Vlastne som vedela iba to, že tam bola deka a alkohol. Včera som bola celkom na pokraji svojich síl a nezaujímalo ma nič iné, iba si oddýchnuť. No teraz, keď som načerpala nové sily, moja hlava sa znovu rozbehla.
„Nie, nebolo,“ povedal mi Talen.
Akosi sa mi to nepozdávalo. „Podaj mi ho,“ prikázala som mu. „Chcem sa pozrieť sama.“
„Je to zbytočné,“ vravel, kým mi ho dával. „Už som sa pozeral.“
Zvedavo som nahliadla dovnútra a začala vyťahovať všetko, čo v ňom bolo.
„Toto sa ti zíde pri lovení gazely,“ vyložila som nôž, „a ďalekohľadom ju môžeš vypátrať.“
„Áno, presne to som si už naplánoval na dnešné popoludnie,“ bavil sa. Naozaj som nerozumela tomu, že mu to ide tak dobre aj v takejto situácii.
„Ha!“ Víťazoslávne som sa usmiala, keď som z bočného vrecka batoha vytiahla trochu pomliaždenú orieškovú tyčinku. „Žiadne jedlo, vravíš?“
„Si šikovná,“ povedal rýchlo Talen a prekvapene sa ku mne natiahol, aby sa mohol pozrieť. „Čo robíš?“
„Ja som ju našla, takže je moja,“ vyhlásila som, kým som trhala obal. Otvorila som ústa a tesne pred nimi mi ruka s tyčinkou zamrzla. Zvedavo som na neho pozrela. Myslela som, že mi ju vytrhne a donúti ma rozdeliť sa.
No Talen si len pokojne podopieral bradu a hľadel na mňa s jemným úsmevom. „Na čo sa pozeráš? Daj si.“
Prižmúrila som oči. Toto bolo čudné. Chytila som tyčinku do oboch rúk a zlomila ju napoly.
„Zvládnem sa zmieriť s tým, že som ti dlžná, lebo si mi pomohol, no dlžiť ti orieškovú tyčinku odmietam!“
Zasmial sa. „Ako chceš.“ Vzal si odo mňa kúsok medom zlepenej dobroty a zjedol ju. Ja som tak spravila tiež a hneď ako som prehltla, želala som si, aby toho bolo viac.
„Tak, musíme sa dohodnúť, čo budeme robiť,“ začal Talen. „Je vylúčené, aby sme sa teraz niekam vybrali. Onedlho bude strašne horúco a ty by si aj tak nezvládla...“
„To hovorí kto?“
„Ja to hovorím,“ povedal pokojne a pokračoval. „Potrebuješ si ešte oddýchnuť, kým znovu vstaneš. A okrem toho, tu sa aspoň dokážeme ukryť pred tým slnkom.“
„Ako?“ prekvapila som sa. „Tu tieň nebude.“
„Tak sleduj,“ vyhlásil samoľúbo a nadul sa ako hrdý páv. Schmatol deku a hneď sa aj hrabal von z priehlbiny. Začudovane som ho sledovala.
Kľakol si na kraj jamy, roztiahol deku a jej konce zaťažil dvoma menšími kusmi odlomených skál. Posúval sa k druhému kraju našej priehlbiny a nad hlavou mi rozprestieral deku ako strechu. Zaťažil ju aj na druhom konci a potom sa na mňa namyslene usmial.
„Čo si to vravela o tom tieni?“
Usmiala som sa tiež. „Zdá sa, že som sa mýlila.“
Zoskočil ku mne späť a zviezol sa na zem. Po štyroch preliezol do našej skrýše. Sadol si a spokojne sa zahľadel hore. „Kto by to bol povedal, že mi bude obyčajná deka raz pripadať ako čarovný predmet? Cez deň nás zachráni pred teplom a v noci pred zimou.“
„Naozaj fantastické. Nenapíšeš o nej báseň?“
„Prečo si sarkastická? Práve som ti zachránil kožu.“
„Kožu možno ale viac nič iné.“
„Aj to je lepšie ako nič,“ vydýchol a v novom príjemnom tieni si ľahol len neďaleko odo mňa.
„Hej, Talen,“ ozvala som sa podráždene. „Prečo si neľahneš ďalej?“
Zasmial sa. „Nie je to kvôli tvojej nádhere, drahá Temira. Len by som bol nerád, keby mi von na slnko trčali nohy.“
„Nežartujem. Posuň sa.“
„A prečo?“ spýtal sa a nadvihol sa na rukách. Naschvál sa ku mne priklonil ešte bližšie a pery sa mu roztiahli so naozaj veľmi pobaveného úsmevu. „Vieš ako blízko sme ležali v noci? Čo myslíš, prečo ti bolo tak teplo? Deka síce je úžasná, ale zázraky predsa len nerobí...“
„Ty hlupák!“ zvolala som a švacla ho po hlave. Hnev mi dodal síl, koľko som len potrebovala. „Okamžite sa prac von na slnko, lebo presne to si zaslúžiš! Ty si ten najhorší zvrhlík so všetkých zvrhlíkov na svete! Neváhaš zneužiť chorého človeka!“
Talen sa len smial, aj keď si šúchal rukou miesto, kam som ho udrela. „Mysli si, čo chceš. Idem sa trochu rozhliadnuť po okolí, kým slnko nevystúpi príliš vysoko.“
„Pokojne si choď a radšej sa ani nevracaj,“ frflala som zlostne.
„Och, nemusíš sa o mňa tak veľmi báť,“ uškrnul sa. „Pozri, beriem si nôž.“
„Dobre, utekaj tak dva kilometre odo mňa a potom si ho zapichni medzi oči.“
Ešte raz sa na mňa zaškeril a potom vyliezol von zo skrýše.

Mal som chuť ju provokovať, aj keď bola zranená. To síce odo mňa nebolo veľmi pekné, no pomôcť som si nemohol. Keď som v jej očiach znovu zahliadol žiariť hnev, cítil som väčšiu nádej, že sa celkom zotaví.
Hneď ako som vyliezol z priehlbiny, rozhliadol som sa do všetkých strán. Pustatina bola nekonečná. Všade naokolo boli len vyprahnuté trávnaté plochy bez jediného náznaku vody či života. No na to, ako sa odtiaľto dostaneme, som naozaj zvedavý.
Dosť ďaleko, možno to bolo aj pol kilometra, som zahliadol nízky strom. Bol jediný široko ďaleko a z tejto diaľky vyzeral na akýsi zakrpatený druh akácie. Postrehol som, že Temira sa v prírode a životnom prostredí vyzná lepšie ako ja. Ona by mi určite vedela povedať či sa mýlim, alebo nie. Vybral som sa k nemu. Aj keď ma mátala predstava, že z nenazdajky začujem hluk blížiaceho sa auta, kráčal som ďalej od jediného miesta, kde by som sa mohol ukryť. Nebol som však hlúpy. Neustále som sa rozhliadal do všetkých strán. Bol som presvedčený, že keby sa niekto blížil, na tejto rozsiahlej rovnej pláni by som veľké auto zbadal takmer okamžite. Okamžite som si prechádzal plán, ktorého by som sa držal, keby sa niečo také stalo. Prikrčil by som sa k zemi a čo najrýchlejšie sa odkradol späť do úkrytu. Z takej diaľky by ma zazreli oveľa ťažšie ako ja ich, takže by som mal celkom slušnú šancu vytratiť sa. No nesmel som zájsť priďaleko.
Kráčal som po suchej tráve a sem tam pod nohami zazrel nejaký pohyb. Tak predsa tu niečo žije! Bol som si istý, že som zazrel ďalší nepekný hmyz a akúsi myš alebo malého hraboša. Pre istotu som sa veľkým oblúkom vyhol prerastenej hnedej jašterici, ktorá sa vyhrievala na plochých kameňoch obrastených vysokou suchou trávu a podivne na mňa zazerala.
Už som bol v polceste ku akácii, keď som zrazu zazrel aj celkom iného zvera. Stonožka-nestonožka, okamžite som sa prikrčil do trávy a kvôli silnejúcemu slnku prižmúril oči. Zvera, na prvý pohľad celkom jedlého.
V slabom trhanom tieni akácie medzi trsmi suchej trávy čupeli akési vtáky. Mohlo ich byť asi sedem. Päť z nich vyzeralo ako fľakaté hnedé sliepky s holými hlavami. Tie sa občas postavili, prechádzali sa v rozpätí jemného tieňa stromu a sem-tam vyzobli zo zeme malý hmyz. Dva oveľa väčšie vtáky, určite samce, pokojne sedeli v tráve vedľa seba a netušili, že hladnému pozorovateľovi pripomínajú tučné chutné moriaky.
Keď som pomyslel na to, že ich skúsim uloviť, prebleskla mnou zvláštna radosť a vzrušenie, že vyskúšam niečo také zaujímavé. Cítil som sa ako malý chlapec, ktorý sa chystá vlietnuť medzi kŕdeľ pokojných holubov. Tešil som sa ako dieťa.
No uvažoval ako nejaký skutočný lovec, čo ma až donútilo usmiať sa nad sebou. Zvažoval som všetky možnosti, skúmal každú maličkosť.
Vtáky boli veľké, no možno lietať dokázali. Ak sa vyplašia, zmiznú skôr, ako sa k nim pribehnem.
Po zemi som sa takmer plazil, skrýval sa vo vysokej tráve. Musel som sa dostať čo najbližšie. Keď som bol už len päťdesiat metrov od nich, začal som premýšľať čoraz dôkladnejšie. Mal som pri sebe nôž, no pochyboval som, že by som sa trafil, keby som ho vrhol. To som nikdy neskúšal. Už som aj videl, ako by to celé dopadlo. Všetky vtáky ba sa vyplašili a ihneď zmizli a ja by som potom mohol nôž, ktorý som odhodil niekam ďaleko do kelu, hľadať celé hodiny.
Nie, urobím niečo iné. Hmatkal som okolo seba po zemi a rýchlo natrafil na to, čo som hľadal. S ťažkými kameňmi by sa mi predsa mohlo dariť oveľa viac.
Nahromadil som si pred sebou aspoň zo desať a pomaličky zdvihol hlavu. Zdalo sa mi, že som ešte stále príliš ďaleko. Muníciu som si naládoval do vreciek, na zem si až ľahol a znovu sa plazil bližšie. Asi o pätnásť metrov bola vzdialenosť už dokonalá.
Vysypal som ťažká kamene, jemne pokrútil pravým ramenom, aby som ho trochu rozhýbal a pripravil sa. Potom som sa už len zhlboka nadýchol, vzal kameň do ruky a bleskovo ho z celej sily šmaril dopredu, mieriac na veľkého čupiaceho vtáka.
Netrafil som! Okamžite som bral ďalší kameň a znovu hádzal, ale poplašené vtáky už vykrikovali a zbierali sa na nohy. Keď roztiahli dlhočizné krídla, zdalo sa, že je po všetkom. Menšie z nich okamžite vzlietli.
Vzal so si všetky nazbierané kamene a jeden za druhým ich nahnevane hádzal do unikajúcich potvorí.
Keď sa zrazu ozval tupý náraz a hneď na to sa jeden z dvoch najväčších vtákov kŕdľa začal zo vzduchu valiť na zem, nemohol som uveriť.
Vyšlo to! Naozaj som jedného zasiahol!
Ostatné uleteli skôr, ako veľký vták dopadol. Ešte stále s neveriacim výrazom som k nemu rýchlo pobehol. Neisto som do ťažkého vtáčieho tela strčil nohou, no už sa ani nepohlo. Prekvapene som hľadel na zdochlinu pred sebou. Po chvíľke som zacítil, ako sa do mňa vlieva chlapčenská hrdosť. Zasmial som sa a päste vystrčil vysoko do vzduchu. Môj prvý úlovok v živote.

Niečo som začula. Neďaleko už po suchej pôde dupotali nohy.
„Temiraaa,“ volal veselý hlas.
Tak nad tým podivným Talenovým tónom som mohla len nechápavo pokrčiť tvár. Nevedela som či mi pripadá viac trápny, alebo totálne smiešny.
Nehýbala som sa. Skúšala som to, hneď ako odišiel, ale prudká bolesť ma veľmi rýchlo presvedčila, že to nie je dobrý nápad. Len som čakala, kedy sa konečne objaví.
Talen zoskočil do jamy. Ihneď klesol na kolená a sklonil hlavu, aby mohol nazrieť do skrýše, ktorú mi postavil.
„Keby som bol tebou, bol by som nekonečne hrdý, že mám takého šikovného manžela,“ povedal mi so širokým úsmevom.
„Zohnal si lietadlo, čo nás prepraví domov?“ spýtala som sa nevrlo.
„Až taký šikovný nie som,“ povedal. „Ale pozri.“
Až som nadskočila, keď vedľa seba tresol na zem nejakú veľkú vec. Vyvalila som oči. Bolo to telo veľkého hnedého vtáka. Z mojich obľúbených hodín biológie som okamžite spoznala výrazný sivý krk a plochý zobák, spod ktorého vyrastali fúzy, tiahnuce sa po stranách veľkej vtáčej hlavy.
„To je drop fúzatý!“ takmer som zajačala zaskočením. „Chránený!“
„A ak sa nám pošťastí, tak aj chutný,“ vyhlásil Talen. „Neboj sa, bude to chutiť ako hus.“
„Ty si šialený! Kde si ho našiel?“
„Našiel?“ Podráždene spojil obočie. „Nezdvihol som ho zdochnutého zo zeme, Temira! Vlastne áno, ale až po tom, čo som ho zabil.“
„Ty si ho ulovil?“ zasmiala som sa trochu hystericky.
„Hej, trafil som ho kameňom.“
Nepáčilo sa mi, aký dojem to na mňa urobilo. Snažila som sa svoj úžas potlačiť, ale veľmi sa mi nedarilo. Talen bol skutočne veľmi šikovný. O tom nebolo pochýb. Odišiel sa rozhliadnuť po okolí a ani nie o pol hodinu sa vrátil s mŕtvym vtákom tak veľkým, že by sme ho mohli jesť jeden celý týždeň.
„A to ho chceš jesť surového?“ povedala som namiesto pochvaly. „Tak dobrú chuť.“
„Nad tým som uvažoval, kým som sa vracal sem,“ povedal mi pokojne. „Podáš mi batoh?“
„Nie je v ňom zapaľovač,“ pripomenula som mu, kým som mu ho dávala.
„Viem, že nie je. Ale niečo nám hádam predsa pomôže.“
Udivene som sledovala, ako vytiahol vulgárny časopis a ďalekohľad.
„Čo s tým?“ spýtala som sa pochybovačne.
Talen sa len usmial. Rozhodol sa predvádzať.
Z údivu som nevychádzala ani po minútach. Talenovi sa podarilo uvoľniť sklíčko z ďalekohľadu. Nastavil ho priamo na horúce slnečné lúče a podložil podeň vytrhnutú stránku časopisu. Vo vreckách mal napchatú suchú trávu, ktorú musel pozbierať ešte na ceste sem. Vytiahol ju a poukladal na papier. Potom sa natiahol k stene priehlbiny a začal z nej vytrhávať tenké pokrútené korene.
„Prepáč syslík,“ zabával sa.
„Talen, pozri!“ zvolala som prekvapene, keď sa stred papiera zrazu sfarbil do čierna a prederavil sa. Okraje diery slabučko zaplápolali. „Podarilo sa to!“
Talen sa len jemne usmieval. Šikovnými prstami rýchlo prihŕňal suchú trávu na to správne miesto a z nej sa takmer okamžite začalo dymiť. Na malú kôpku ihneď opatrne položil už pripravené suché korene a s nádejou sa na ňu zahľadel.
Vyskočil žltý plamienok. Potom ďalší. A ďalší.
Obaja sme sa na seba naraz pozreli a usmiali sme sa. Ten pohľad nás však akosi zvláštne spojil, tak som znovu rýchlo sklopila zrak k silnejúcim plamienkom.
„Dnes bude dobrý obed.“ Talen takmer začal od spokojnosti spievať. Poukladal na oheň všetky zvyšné korene a suchú trávu a potom vstal. Horná polovica jeho tela mi zmizla z dohľadu.
„Idem pozháňať niečo, čo bude horieť dlhšie,“ povedali mi jeho nohy. „Hneď som späť. Postráž zatiaľ vtáka, aby neuletel.“
„Toľko by som zvládnuť mala,“ zahundrala som.
Kým bol preč, uvažovala som, ako ho mám požiadať o pomoc. Nepríjemná pravda bola, že som musela na potrebu. Sama som sa však ledva pohla, pretože mi v tom bránila bolesť a tiež strach, že rana začne znovu krvácať. Hneď ako sa vrátil, som jednoducho odhodila hanbu a povedala mu, nech mi pomôže. Už som čakala posmešky, no Talen sa napokon len jemne usmial a vliezol za mnou do skrýše, aby ma mohol podobrať rukami a opatrne vytiahnuť. Nepáčilo sa mi byť na ňom závislá, no nemala som na výber. Keď ma vyniesol z priehlbiny, donútila som ho vrátiť sa do nej späť. Hádam si nemyslel, že jeho pomoc zahŕňa aj sťahovanie mojich nohavíc. S tichým smiechom ma poslúchol a vrátil sa, aby priložil na oheň.
Keď ma znovu opatrne zložil do tieňa rozprestretej deky, uľavilo sa mi. Hneď mi bolo lepšie a aj keď som sa za to hanbila, už som si želala len zajesť z dobrého mäska toho úbohého chráneného vtáka.
Potichu som odpočívala a občas pootvorila viečka, aby som pozrela na Talena. Sedel vonku vedľa pukotajúceho ohňa a neisto hľadel na mŕtveho vtáka pred sebou. V ruke držal nôž.
„Hej, žena,“ zvolal podráždene. „Ty vieš, čo s tým treba robiť?“
„Ošklbať a vypitvať,“ odvetila som.
„To mi došlo. Ale ako?“
„Vyzerám, že som to niekedy robila?“
Len sa ďalej mračil na vtáka.
„Bohužiaľ, nemôžem ti pomôcť,“ povedala som s predstieranou ľútosťou cez úsmev. „Som príliš zaneprázdnená tvorbou novej krvi.“
Lenže Talen si poradil aj sám. Aj keď som sa nepozerala, lebo mi to pripadalo príliš nechutné a odpudivé, občas som ho začula. Zhnusené zvuky sa striedali so spokojným mrmlaním.
Asi o hodinu bol vták napichnutý na palici nad ohňom a pekne sa piekol.
„Talen,“ povedala som potichu.
Obzrel sa na mňa.
„Slnko je už príliš horúce,“ vravela som. „Ak sa neskryješ, môžeš dostať úpal.“
„Robíš si o mňa starosti?“ pýtal sa ma s pobaveným úsmevom, kým liezol do úkrytu pred ostrými pálivými lúčmi. „Odkedy?“
„Odkedy som pochopila, že ťa viem využívať na zaobstaranie potravy. Nebolo by pohodlné, keby si sa tam vonku upiekol rovnako ako ten vták a stratil lovecké schopnosti.“
„Konečne niečo, čo si na mne vážiš, hej?“ bavil sa. Zložil sa vedľa mňa. „Cítim pokrok.“
„Som ti vďačná, čo si pre mňa urobil, to je všetko,“ odsekla som dosť nepríjemne.
„Aj ja tebe. Vtedy ťa zaviedli za Zainom, však?“
Prekvapene som na neho pozrela.
„No... najprv som mu len zneužila kúpeľňu a vzala si čisté šaty. Potom sa odniekiaľ vynoril. Povedal mi, že patria jeho dcére,“ ukázala som si na oblečenie a potom vytiahla obočie. „Zain má dcéru?“
„Buď to, alebo sa snažil zamaskovať, že sa prezlieka do ženských šiat.“
„Ty nič nevieš?“
„Ešte nikdy som si ho nevšimol v sukni, ale...“
„Nie to! O jeho dcére!“
Prestal sa zabávať a zamyslel sa. „Myslím, že som už niečo také počul tiež. No ak sa nemýlim, nevychoval ju. Asi preto sa o nej veľmi nehovorí. Pravdepodobne sa o ňu veľmi nestará.“
„Akože nestará? A tieto šaty? Boli predsa pre ňu, a keď som si ich brala nevyzerali veľmi na obyčajné handry ako teraz.“
„Možno ju niekam odpratal a posiela jej len dary.“
„Nebol ženatý?“
„Tak to naozaj netuším. V spoločnosti sa pohybujem len zhruba dva roky.“
„Vie to tvoja matka?“
„Možno. Zavolám jej?“ spýtal sa sarkasticky.
Len som si povzdychla. Musíme o sebe čím skôr podať správu. No obávala som sa, že z tohto miesta to bude naozaj nemožné.
„Tak o čom ste sa zhovárali?“ spýtal sa Talen po chvíľke. „Ty a Zain?“
Až sa mi rozbúchalo srdce, no výraz tváre som si zachovala pokojný. Rozhodne mu nebudem hovoriť, že som takmer súhlasila s tým, aby ho zabili.
„Vyjadrila som svoju nespokojnosť s niektorými jeho postupmi.“
Talen sa uškrnul.
„Našťastie som však zistila, že Rii a ostatnému služobníctvu sa asi nič nestalo. Zain ma uistil, že ich nedovolil zabiť.“
Aj Talenovi trochu odľahlo. „Mňa mrzí len Diabol,“ vydýchol s náhlym smútkom. „Uštval som ho.“
Videla som na ňom, že mu je jeho žrebca naozaj veľmi ľúto. No obetoval ho za mňa. Na mne mu vtedy záležalo oveľa viac ako na svojom drahom koňovi a to už bolo čo povedať, pretože som si dovtedy myslela, že ma má rád asi ako svoje staré topánky.
„Čo ešte ti povedal?“ pýtal sa ďalej. „Čo od teba chcel?“
„K tomu sme sa veľmi nedostali. Ovalila som ho a utekala preč.“
Podozrievavo na mňa hľadel. „Nevypočula si si, prečo si ťa zavolal a rovno si ma utekala zachrániť?“ Verilo sa mu tomu len veľmi ťažko.
„Áno,“ klamala som.
„Nemôžem predstierať, že ma nešokovalo, že ma dal zabiť. Čo to malo znamenať? To ma neznáša až tak veľmi alebo tým niečo sledoval?“
Mlčala som.
„Asi sa mu nepáčilo, že som sa priplietol do cesty. K vyhrážaniu sa našim rodičom by si mu postačila asi len ty.“
„Aj preto sa musíme dostať domov čím skôr,“ povedala som. „Vedia, že nás uniesli. Zain to využije, aj keď nás už v skutočnosti nedrží. Donúti ich vzdať sa obchodov, zničí našu novú spoločnosť. Ak sa nám rýchlo nepodarí nejako im oznámiť, že sme v poriadku, bude po všetkom.“
Talen až rozčúlene udrel päsťou do zeme. „Ten prekliaty sukin syn! Nedokázal zniesť, že sme ho prekonali. Udáme ho a za svoju závistlivosť si pekne posedí.“
„Ak sa odtiaľto dostaneme,“ poznamenala som.
„Dostaneme,“ usmial sa na mňa Talen jemne. „Čo nevidíš, čo všetko dokážem?“ Kývol hlavou von k ohňu a k pečúcemu sa vtákovi. „Neveríš mojim schopnostiam?“
„Určite sa nenahneváš, ak o nich zapochybujem.“
Zasmial sa. „Vždy rovnako chladná. No aspoň niečo príjemné v tejto horúčave.“
„Choď si pozrieť časopis, ty zvrhlík a mňa nechaj na pokoji. Pospím si.“
Hneď som aj zatvorila oči. Ešte som počula jeho tiché chechtanie.
Vedela som, že potrebujem veľa odpočinku, aby som sa čo najrýchlejšie zotavila. Vdýchla som chutnú vôňu pečúceho sa mäsa a myslela na to, že keď sa zobudím, bude hostina.

Kým pokojne spala, sledoval som jej peknú tvár. Už som vedel, že ju milujem, no nechcel som si to veľmi pripúšťať. Zahovárala, keď som sa pýtal na Zaina, no nech jej ten darebák povedal čokoľvek, nakoniec sa rozhodla pre mňa riskovať a zachránila ma. Prečo to však urobila? Mohla umrieť tiež a skoro sa to aj stalo. Stačilo by len, aby ju guľka zasiahla o pár centimetrov ďalej. Podľa Temirinho správania som usudzoval, že ma stále nemá veľmi v láske a jediné, čo ju núti správať sa ku mne ako-tak zdvorilo, teda bez vrieskania, je vďačnosť, ktorú ku mne cíti, za to, že jej pomáham. Mohol som si nahovárať, že jej tým len splácam dlh za záchranu môjho života, no pravda bola taká, že by som sa o ňu staral, aj keby som jej nič nedlhoval.
Vyliezol som na slnko a skontroloval mäso. Už začalo pekne mäknúť. Aj keď som sa snažil prísť na iné myšlienky, nemohol som, jednoducho nemohol, prestať uvažovať nad tým, čo Temira tak dlho robila so Zainom osamote. Keď sa mi do mysle vtreli tie najabsurdnejšie predstavy, v náhlej zúrivosti som sa ich už donútil nadobro potlačiť. Myslel som na Dali a na to, aká musela byť veľmi vydesená. Vo veľkom dome ostala sama. Určite ma išla hľadať, a keď našla Diabla a možno aj niekde v kríkoch omráčené služobníctvo, musela zistiť, že sa niečo udialo. Predstavoval som si, ako nocou trieli späť do domu, okamžite volá matke, ako s plačom vystrašene vysvetľuje, že som sa aj spolu s Temirou stratil.
Začal sa už Zain matke vyhrážať? Ak ešte nie, určite to skôr či neskôr urobí. Teraz asi vynakladá všetku svoju energiu na to, aby nás znovu našiel. Ak by sme mu totiž unikli, sám by sa dostal do veľkého nebezpečenstva. Uvažoval som, koľkých úbohých ľudí sa už kvôli svojim nekalým obchodom a peniazom zbavil takto, ako sa chcel aj nás. Ten muž bol v skutočnosti oveľa nebezpečnejší a zákernejší, ako som si vôbec predstavoval.
Keď sa Temira v spánku zahniezdila a jemne ma kopla do chrbta, ako vystrela nohy, kontrolne som na ňu pozrel cez plece. Na tvrdej zemi sa jej ležalo zle a veľká plochá skala ju pod chrbtom a hlavou musela nepríjemne tlačiť. Aj keď pomaly zbierala sily, nevyzerala dobre. Jej rana bola dosť vážna na to, aby v nemocnici preležala aspoň také dobré dva týždne. Vôbec som netušil, ako sa z týchto problémov dostaneme. Temira nebude vedieť chodiť ani zajtra a možno ani deň po tom. A ak by sme sa napokon vydali na cestu, museli by sme opustiť našu skrýšu, vystaviť sa neznesiteľnej páľave slnka a riskovať, že Temirine jemné chrasty na rane popraskajú a ona začne znovu krvácať.
Potlačil som beznádej. Kým sa mäso dopečie a Temira zobudí, pôjdem nazbierať vysokú suchú trávu. Dal by sa ňou celkom dobre vystlať úkryt pod dekou, aby nemusela ležať na tvrdej zemi. Vyprázdnil som batoh, priložil na oheň a vyliezol z priehlbiny von.

Keď som sa zobudila, ležala som na mäkkom. Teda skôr mäkkom a trochu pichľavom, no vždy to bolo lepšie ako prašná zem. Prekvapene som si prezerala svoje vystlané lôžko a nerozumela, ako sa to stalo.
Zdvihla som oči a pozrela na široký chrbát pred sebou. Talen!
„Ty si sa ma dotýkal, kým som spala?!“ vzbĺkla som hnevom. Moje bezvedomie si už zvykol takto zneužívať a ja som sa kvôli tomu faktu až triasla zúrivosťou.
„Myslel som, že ti bude takto lepšie,“ povedal nevinne. Ani sa ku mne neotočil a prstom ďalej štuchal do vtáka nad ohňom. „Máš šťastie. Zobudila si sa práve v čas,“ oznámil mi potešene.
Zaškvŕkalo mi v žalúdku. „To ty máš šťastie, lebo ťa zachránil môj hlad. Uvažovala som, že s tebou skoncujem, ty jeden hnusný, drzý, nevychovaný zvrhlík.“
„Mohla by si ma tak prestať volať? Vadí mi to.“
„Nie je to azda pravda?“
„Keby bola, vedela by si to prvá. Všetko čo robím, je pre to, aby si sa mala aspoň o trochu lepšie, ty kobyla bláznivá. Takže to najmenej, čo môžeš urobiť, je správať sa trochu slušne a ak to nedokážeš, byť aspoň ticho.“
Na jazyku mi uviazli ďalšie nahnevané slová. Nespokojne som odula pery. Mal možno tak trochu pravdu.
„Vidíš, to je lepšie,“ vravel mi zrazu so širokým úsmevom. „Keď nevieš povedať nič pekné, radšej ostaň ticho.“
Hlasno som si odfrkla.
Talen s nemiznúcim úsmevom na tvári natiahol ruku k vtákovi a šikovne mu odrhol celé veľké stehno. Otočil sa ku mne, vliezol za mnou do tieňa a podal mi ho. „Opatrne,“ vravel potichu. „Horúce.“
Nebolo to práve najvyberanejšie ani najvkusnejšie jedlo sveta. Zachmúrene som hľadela na mäso vo svojej ruke.
„Počkaj, ak chceš. Ochutnám to prvý,“ povedal Talen a vrátil sa k ohňu. Tiež si z mäsa odrhol a potom sa ku mne vrátil späť. Pofúkal si ho a opatrne, aby sa nepopálil, kúsok zjedol.
Sledovala som ho.
Žul, žul, a keď prehltol, usmial sa na mňa. „Mňami.“
Znelo to úprimne. Odhodlala som sa a tiež si odhryzla. Mäso bolo dobre prepečené, mäkké a na okrajoch jemne chrumkavé. Hlad ma dokonca presvedčil, že je aj úžasne chutné.
Sedeli sme teda ja a Talen v jame pod strechou vyrobenou z deky, prežúvali dropa fúzatého a skrývali sa pred bláznivým mužom, čo si ma chce vziať za ženu a potom založiť korporáciu, pomocou ktorej by ovládol trhy celého sveta. Ani vo sme by ma nenapadlo, že raz v živote v myšlienkach sformulujem takúto výnimočnú vetu.