Láska je niekedy skutočná 9.

Nenávisť je ako záťažie na nohe. Keď s ním padnete do vody, môžete sa akokoľvek snažiť vyplávať a nadýchnuť sa, no stále vás to bude ťahať pod hladinu. Aj keby ste veľmi chceli ujsť a zmeniť to, nedá sa.

Ráno bolo ťažké. Prvý vstal Natsume. Hneď si to namieril do kuchyne a ku kávovaru. Po takej noci potreboval poriadne silnú kávu. Nepil síce, ale mal pocit, že vypil desať litrov vodky. Každý si predstaví noc plnú vášne a nemravných vecí, ale nič také v ich izbe nenastalo. Sadol si v kuchyni za stôl a unavene si podoprel rukou hlavu. Chvíľu nato do miestnosti vkráčala Rushia. Nechápavo pozrela po hnedovláskovi, ktorý ju obdaroval unaveným zazrením a pristúpila k chladničke.
,,Čo s tebou v noci Tade stváral? Vyzeráš, akoby si sa pobil so svorkou vlkov.“ Nadhodila s úsmevom a vytiahla s chladničky jablkový džús, ktorý milovala rovnako ako Tadashi pelendreky. Natsume si len vzdychol a odpil si zo silnej kávy.
,,Ver mi, že to, na čo práve myslíš, sa nedialo.“ Odpovedal jej neurčito. Sadla si oproti nemu a zahryzla do čokoládovej šišky.
,,Nevieš na čo myslím.“ Zasmiala sa.
,,Ale viem.“ Schladil ju Natsume. ,,Nič, čo by sa malo vysielať po desiatej sa nedialo.“
,,A čo teda?“ Nechápavo sa na neho zahľadela.
,,Ja som mu vravel nech nepije, ale nie. On musel do seba hádzať pohárik za pohárikom.“ Sklamane si povzdychol. ,,Celú noc som s ním strávil v kúpeľni a staral sa o neho. V živote som nevidel človeka, ktorý by takto zle zniesol alkohol.“
,,Tak to už chápem.“ Rozosmiala sa Rushia. Veľmi dobre poznala Tadashiho slabosť. ,,Aj ja a Kaoru sme už zažili zachraňovanie nášho miláčika Tadashiho. Viem o čom hovoríš.“
,,Prečo ste ma na to nepripravili?“ Naštvane po nej zazrel. ,,To, že v záchode skončila aj jeho vianočná večera mi až tak nevadilo, ale on nechcel opustiť za žiadnu cenu kúpeľňu. Dokonca objímal záchodovú misu. A to doslovne.“
,,Tak to poznám.“ Prehodila a takmer sa smiechom už dusila. ,,Nemali sme ťa kedy pripraviť. Nečakali sme, že večer dopadne takto. Postarala by som sa o neho, ale po rozhovore s Kaoru som zaspala. Ale veď to nemohlo byť až také zlé.“
,,Jasné. Po rozhovore čo?“ Uškrnul sa Natsume. ,,No, tak toto všetko som ešte zniesol, ale keď som ho chcel odniesť do izby, tak ma poslal do pr**le a vyhlásil, že ma nepotrebuje a dokáže sa o seba postarať sám. Dokonca mi povedal, že mám okamžite odísť a že ma nechce vidieť. Chápeš to? Mňa!!!“ Natsume bol z toho skutočne v šoku.
,,Áno, rozhovore. Nič sa nestalo.“ Ubezpečila ho. ,,A čo si urobil?“
,,Čo som mal robiť? Odišiel som. Alebo, lepšie povedané, vytlačil ma z kúpeľne a zamkol sa tam. Celú noc som potom strávil v kresle pri dverách a bál sa o neho, či sa netopí v záchode.“
,,Neboj, on to tak nemyslel.“ Upokojovala ho Rushia. ,,Mne to tiež urobil a Kaoru dokonca udrel. Nie veľmi, ale stalo sa. Keď sa zobudí, nebude si to ani pamätať.“
,,A to ma má akože upokojiť?“
,,Nie, ale aspoň vieš, že to robí vždy, keď si troška viac vypije.“ Mykla plecami a oprela sa o stoličku. Netrvalo dlho a do kuchyne sa potichu vniesol Kaoru. Spokojne sa usmial a vlepil Rushii rýchly bozk na čelo. Prešiel ku kávovaru a nalial si horúci nápoj do hrnčeky, s ktorým sa vydal k stolu. Posadil sa na stoličku a Rushiu si posadil na kolená. Natsume sa nemohol neusmiať pri pohľade na zamilovaný párik.
,,Očividne vám je spolu fajn. A báli ste sa.“ Zasmial sa. Obaja sa usmiali a Rushia sa spokojne oprela o svojho nového priateľa. Chvíľu tam sedeli a rozprávali sa, keď sa ozvali kroky. Tadashi vošiel do kuchyne držiac si hlavu. Vyzeral príšerne. Keby ho prešlo stádo kráv, stále by vyzeral vynikajúco oproti tej chvíli. Prebehol pohľadom osoby v kuchyni a unavene sa usmial.
,,Ty vyzeráš.“ Poznamenal Kaoru a úsmev mu opätoval. Tadashi sa zastavil pri kávovare a nalial si do hrnčeka. Pohľadom putoval k Natsumemu. Ten sa na neho nahnevane pozrel a vstal.
,,Prepáčte, ale musím odísť. Tuto mladý pán Betonamu ma nepotrebuje a nechce ma vidieť. Z vašim dovolením sa vzdialim.“ S týmito slovami vyšiel schodmi do izby.
,,Čože?“ Nechápavo sa ozval Tadashi. ,,Niečo mi uniklo?“ Rushia sa rozosmiala a vyrozprávala mladšiemu kamarátovi, čo jej Natsume povedal.
,,A do čerta! Tak som to zase raz pekne pohnojil.“ Zanadával Tadashi a vydal sa za svojim priateľom. Otvoril dvere do izby a zbadal Natsumeho, ktorý sa práve chystal do sprchy. Nešťastne si povzdychol a prešiel až k nemu.
,,Hneváš sa veľmi?“ Potichu sa spýtal. Natsume mu nevenoval žiadnu pozornosť. Vzal si uterák a vošiel do kúpeľne. Začal si napúšťať vodu do veľkej vane. Tadashi ho zúfalo nasledoval.
,,Prosím ťa, neignoruj ma. Ja som to tak nemyslel.“ Naliehal na neho.
,,Uvedomuješ si vôbec, čo si tu včera stváral?“ Zazrel po ňom starší. Tadashi sklopil zrak. Nevedel to. Naozaj nemal tušenie, čo sa dialo. Okno väčšie ako celé Japonsko.
,,To, že si ma tu podvádzal zo záchodovou misou som ešte prekusol, ale keď si ma vyhodil a zamkol sa bolo už priveľa. Uvedomuješ si, že som sa o teba bál?“
,,Prepáč.“ Ozval sa zúfalý mladík. Nikdy by ho nenapadlo, že bude mať o neho druhý taký strach.
,,Prepáč? Prepáč?! Ja ťa asi zabijem študentík. Veď ty si ma surovo vyhodil! Čo ak by sa ti niečo stalo?“ Oznámil Natsume a vliezol si do napustenej vane.
,,Ale nič sa nestalo. Natsu, mňa to vážne mrzí. Niekedy mi to proste stúpne do hlavy. Vieš, že by som nikdy nič také nepovedal normálne.“ Žehlil situáciu.
,,No, neviem.“ Zapochyboval.
,,Natsuuuuu!!!“ Zvolal na neho hravo a nahodil dokonalý šteňací výraz. Tomu sa proste odolať nedalo. Aj keby Natsume chcel, tak by to nedokázal. Vzdychol si.
,,Fajn. Ale dúfam, že už sa to nebude opakovať.“
,,Nebude. Sľubujem.“ Zaprisahal a spokojne sa usmial. ,,Môžem ísť k tebe?“ Spýtal sa opatrne. Natsume len kývol hlavou. Tadashi sa v okamžiku vyzliekol a vliezol si za ním do vane. Spokojne sa oprel chrbtom o Natsumeho, ktorý mu automaticky obtočil ruky okolo tela, a užíval si teplo, ktoré z vody sálalo.

,,Myslím, že ho Natsume zabije.“ Prehodil Kaoru a objal pevnejšie Rushiu.
,,O tom pochybujem. Na to ho má príliš rád. A kto by odolal Tadashiho šteňaciemu výrazu. Dokonca aj ty si mu odpustil a to ste sa pobili.“
,,My sme sa nepobili. To on ma udrel. Ja som sa ho ani nedotkol.“ Obraňoval sa Kaoru.
,,Veď ja viem.“ Zasmialo sa dievča a vtislo mu nežný bozk na čelo. ,,Ako dlho?“ Spýtala sa neurčito.
,,Čo ako dlho?“ Nechápavo k nej vzhliadol.
,,Ako dlho si tajil city ku mne?“ Upresnila svoju otázku.
,,Prečo to chceš vedieť?“ Zdalo sa mu to zbytočné. Konečne boli spolu a to bolo pre neho podstatnejšie.
,,Neviem. Len tak.“ Mykla plecami. ,,Tak?“
,,Hm, asi dva roky. Ale to je fuk. Teraz ťa už mám pri sebe a nepustím ťa.“ Odpovedal jej a majetnícky ju objal.
,,Vyzerám snáď, že chcem niekam utiecť?“ Zasmiala sa pobavene a objatie vrelo opätovala.
,,Nie a ani to neskúšaj.“ Ešte dlho sedeli v objatí. Stačilo im iba cítiť prítomnosť toho druhého. Tak dlho to chceli a konečne si to môžu vychutnávať.

Dni plynuli a štvorica kamarátov sa musela vrátiť späť do hektického života v Kurobe. Neboli z toho nadšení, no spomienky si uchovajú naveky. Rushia sa musela vrátiť do Tokia. Kaoru to znášal dosť ťažko. Tak dlho spolu nemohli byť a keď sa ich vzťah posunie, tak jeho láska musí odísť. Bolo to síce len na týždeň, keďže podľa ich dohody sa bude vracať späť každý víkend, ale aj tak to bolo pre nich utrpenie. Natsume a Tadashi si užívali prosperujúci vzťah. Obaja boli čoraz viac zamilovanejší. V inej časti mesta sa zatiaľ odohrával vnútorný boj. Keiko bojovala so svojou nenávisťou a hrdosťou. Nechcela si to priznať, ale Tadashi jej začínal chýbať. Nekomunikovala s ním už niekoľko mesiacov a sama si začínala uvedomovať, že to možno nebolo celkom fér. Zachovala sa inštinktívne a bez rozmýšľania. Uvedomila si hlavne to, že Tadashi v podstate za nič nemohol. To ona opustila Natsumeho a ešte pred tým ich donútila sa zblížiť. Bola zúfalá. Jej hrdosť jej bránila niečo urobiť. Avšak niečo urobiť musela.

Tadashi sa v posteli pretiahol ako mačka a nespokojne vošiel do kúpeľne. Bol pondelok a on musel ísť znova do školy. Rannú hygienu vykonal v rýchlosti a upravený sa konečne vydal prezliecť. Netrvalo dlho a už zbiehal schodmi dole k východu. Otvoril dvere a namieste zamrzol. Osoba čakajúca pri bráne ho šokovala. Uštipol sa do ruky a zabuchol za sebou vchodové dvere. Hluk prebral dievča stojace pri stĺpiku. Otočila sa a pokúsila sa o úsmev. Vďaka nervozite to však vypadalo ako nepekný úškrn. Tadashi chvíľu premýšľal, či ho len neklame zrak, kým sa vydal smerom k nej. Zastavil tesne pred ňou a smelo sa jej pozrel do očí. Keiko v tej chvíli opustila všetka odvaha.
,,Tak začni.“ Prehovoril po chvíli Tadashi. ,,Môžeš mi nadávať, ponižovať ma, udrieť ma alebo čokoľvek iné, ale hovorím ti vopred, že celé je to inak ako si myslíš.“
,,Čože?“ Nechápavo sa na neho zahľadela.
,,Ja a Natsume. Proste to prišlo nečakane. Ja som to neplánoval a on tiež nie. Ak máš s tým problém a urobí ti dobre ma udrieť znova, tak si poslúž. Ja s ním však budem aj naďalej.“ Pokračoval isto. Nevedel čo má od nej čakať, ale vedel jedno. Natsumeho sa už nevzdá. Keiko prekvapene hľadela do jeho očí a vzdychla si. Siahla si do vrecka a vytiahla papierové vrecúško. Pelendreky. Robila to vždy, keď si chcela u neho niečo vyžehliť.
,,Prepáč.“ Nikdy v živote sa jej to slovo nehovorilo ťažšie. Tadashi iba prekvapene zamrkal a neschopný akejkoľvek reakcie stál.
,,Asi zle počujem.“
,,Ja viem, že si to neplánoval. A asi to nie je tvoja chyba...“
,,Asi?!“ Prerušil ju. Asi? Určite nie.
,,Dobre, fajn. Nebola to tvoja chyba. Len...bolo to...akoby som...proste sa ospravedlňujem. Za to čo som vám povedala, za svoje chovanie, aj za tú facku.“ Sklopila zrak a natiahla ruku s vrecúškom k nemu.
,,Keiko, myslíš to vážne?“ Neveriacky sa jej spýtal.
,,Keby som to nemyslela vážne, myslíš, že by som tu teraz stála?“ Tadashi nevedel, čo má robiť. Mal ju rád aj napriek jej chybám. Vyrastali spolu a svojim spôsobom mu chýbala. Povzdychol si a zobral jej pelendreky z rúk. Jeden z nich vytiahol a vložil si ho do úst.
,,V poriadku. Aj mňa to mrzí. Mal som ti to povedať. Ale to, že ti odpúšťam ja neznamená, že ti odpustia aj ostatní. A hlavne Natsume.“ Oboznámil ju so situáciou a vydal sa smerom k škole.
,,Ja viem.“
,,V piatok si nerob plány. Pôjdeš so mnou do Himizu. Mám voľno a máme sa tam stretnúť.“
,,Ja tam nechcem ísť.“ Vyhŕkla. ,,Kaoru ma nikdy nemal rád a verím tomu, že ma tam nebude chcieť vidieť.“
,,Nemáš inú možnosť. Som tam skoro stále. Väčšinou pracujem a ak nepracujem, tak som tam tiež.“ Pokýval hlavou Tadashi. V Himizu trávil všetok svoj voľný čas. Bol to pre neho niečo ako druhý domov. A Natsume tak isto.
,,V poriadku. Pôjdem.“ Zmierila sa Keiko a spoločne prichádzali ku škole. Za celý čas už nepovedali ani slovo. Nebolo to potrebné. Všetko, čo si chceli povedať, už povedané bolo. V škole sa po sebe len jemne usmievali, no nerozprávali sa. Hneď po príchode domov musel zreferovať situáciu Rushii. Zapol počítač a netrpezlivo čakal na okienko s chatom.

RUSH: Halóóóó. Zem volá Tadeho.
TADE: No nazdárek. Neuveríš, čo sa mi dnes stalo.
RUSH: Natsume ťa požiadal o ruku?
TADE: Ty si trubka. Jasné, že nie.
RUSH: Tak Kaoru sa ti zveril, že chce požiadať o ruku mňa?
TADE: Rush, čo máš s tým žiadaním o ruku?
RUSH: Ale nič. Len trepem. No čo sa ti to stalo?
TADE: Odpadneš. Keiko ma odprosila!!!
RUSH: To ako vážne!?!
TADE: ÁNO!!!
RUSH: Odpadla som!!!
TADE: Ja som ti to hovoril.
RUSH: A? Podrobnosti, Tade, podrobnosti.
TADE: A nič. Povedal som v poriadku a v piatok ju zavolal do Himizu.
RUSH: Myslíš, že je to dobrý nápad? Ak ju zaživa nezožerie Natsume, tak Kaoru určite.
TADE: Natsumeho spacifikujem ja a Kaoru zas ty.
RUSH: A kto povedal, že by mi vražda tej malej mrchy neurobila radosť?
TADE: Rush, no tááááák!!! Pomôž mi trocha.
RUSH: Zlatko, mne sa to nezdá. To sa jej nepodobá. Podľa mňa má niečo za lubom.
TADE: Myslela to vážne. Poznám ju lepšie ako svoje topánky. Zistil by som keby klamala.
RUSH: Nieže by som neverila tvojmu úsudku, ale aj Natsumeho si mal za arogantného hajzla a pokiaľ viem, tak s ním chodíš.
TADE: Ale on je naozaj arogantný hajzel. Jediný problém je, že som sa do toho hajzla zaláskoval. Toť vše. Rush, vyrástli sme spolu. Všetci. Daj jej šancu.
RUSH: Neverím jej, ale keď tak pekne prosíš fajn. Pomôžem ti, ale nič svetoborné nečakaj.
TADE: Ďakujem Rush. Neoľutuješ to, uvidíš.
RUSH: Ale oľutujem a ešte ako veľmi.

V Himizu začínala zábava. Natsume spokojne popíjal a zabával sa s Kaoru. Vo dverách sa zjavila vysmiata Rushia.
,,KAORUUUUU!!!“ Vykríkla a šťastne sa mu hodila okolo krku. Ten sa na ňu nadšene usmial a vlepil jej nežný bozk. Natsumeho tá scéna rozosmiala.
,,Robíte, akoby ste sa nevideli tri roky.“
,,Len sa nerob. Keby si Tadashi ho nevidel čo i len dva dni, tak by si tu bol celý bez seba.“ Zasmiala sa hnedovláska.
,,To nepopieram.“ Uznal Natsume. ,,A kde vôbec je? Už tu mal dávno byť.“
,,Išiel po prekvapenie.“ Odpovedala, no nadšenie z jej hlasu sa vytratilo.
,,Prekvapenie? Aké?“ Spýtal sa Kaoru.
,,Uvidíte.“ Netrvalo dlho a vo dverách sa objavil Tadashi aj so spomínaným prekvapením. Všetkým zamrzol úsmev na tvárach. Keiko nervózne nasledovala svojho kamaráta až k nim. Po celý čas hľadela do zeme.
,,Čo tu chce?“ Naštvane vybehol Kaoru.
,,Ospravedlnila sa. Mrzí ju to a chce to napraviť.“ Odpovedal Tadashi a postrčil Keiko smerom k nim.
,,Spravila som chybu. Žiadam o šancu, ak je to vôbec možné.“ Prebehla očami všetkých prítomných a znova sklopila zrak.
,,Skončila si?“ Začal prvý Kaoru. ,,Môžeš ísť.“ Otočil sa a odišiel do skladu. Rushia sa ospravedlňujúco pozrela na dvojicu stojacu pred ňou a vydala sa za ním, aby mu dohovorila. Tadashi sa otočil smerom k Natsumemu. Ten ticho sedel a premýšľal. Po chvíli vstal a bez slova vyšiel z podniku. Tadashi nechápavo upieral zrak k miznúcemu priateľovi.
,,Zostaň tu. Hneď sa vrátim.“ Povedal Keiko a vyšiel za Natsumem na ulicu. Ten sa pomaly vzďaľoval. Netrvalo dlho a dobehol ho.
,,Natsu, aspoň jej skús dať šancu.“ Prihováral sa za ňu.
,,Nemám prečo.“ Chladne odpovedal starší.
,,Tak aspoň kvôli mne. Je to moja najlepšia kamarátka.“ Nenechal sa odbiť mladík.
,,Kamarátka? Mňa odkopla ako handru. Teba celý život využívala a keď si ju potreboval, vykašľala sa na teba. O našom vzťahu má tu najhoršiu mienku, strelila ti facku a vynadala ti. Kamarátka na pohľadanie. To fakt.“ Prehodil sarkasticky a zastavil sa. ,,Prečo jej tak veľmi chceš odpustiť?“
,,Pretože keby som to neurobil, tak som horší ako ona. Ja som iný. Každý si zaslúži druhú šancu. Urob to pre mňa ak už nie pre niečo iné.“ Jeho hlas bol pevný a odporovať sa mu nedalo. Natsume premýšľal. Možno naozaj tie slová myslela vážne. Podľa neho si nezaslúžila druhú šancu, ale koniec koncov, on si ju tiež nezaslúžil a predsa ju dostal. Tiež Tadashimu ublížil, keď vyhlásil, že to čo bolo medzi nimi, bol len úlet a predsa tu stojí s ním a miluje ho viac ako čokoľvek iné.
,,V poriadku. Dám jej šancu, ale to neznamená, že ju budem mať rád.“ Prehovoril nakoniec. Tadashi sa nadšene usmial.
,,Ďakujem.“
,,Tak to teda máš začo študentík.“ Znechutene sa zatváril a prehrabol mu vlasy. ,,Vrátime sa?“ Čiernovlások iba pokýval hlavou a spoločne sa vydali späť do Himizu. Keiko poslušne čakala pri bare. Zo skladu sa vynorili Kaoru s Rushiou.
,,Nemám ťa rád a nikdy som nemal. Ty to veľmi dobre vieš, ale mám rád Tadashiho. Skús mu ešte niekedy ublížiť a ja osobne si ťa nájdem. Nikdy som ženu neudrel, ale teba udriem z radosťou.“ Pohrozil jej a vrátil sa späť k ich stolu. Keiko za ním len vydesene pozerala.
,,Neber ho vážne. Pes, ktorý šteká nehryzie.“ S úsmevom ju upokojovala, no vzápätí úsmev z jej pier zmizol. ,,Ja ale zbytočne neštekám. Neverím ti. Zapamätaj si to.“
,,Zapamätám.“ Ubezpečila ju Keiko.
,,To som rada.“ Medzitým sa vrátili Natsume a Tadashi späť. Tadashi naznačil Keiko aby si prisadla k nim. Natsume, Kaoru a Rushia sa nerušene zabávali ďalej a prítomnosť dievčaťa istým spôsobom prehliadali. Tadashi sa spokojne posadil vedľa Natsumeho a pod stolom preplietol svoje prsty s tými jeho. Milo sa usmial na Keiko a zapojil sa do rozhovoru. Keiko celý večer pozorne sledovala správanie tých dvoch. V prvej chvíli chcela skutočne všetko hodiť za hlavu a prijať vzťah chlapcov, avšak pohľad na nich ju čoraz viac rozčuľoval. Každý nežný pohľad, ktorý Natsume venoval Tadashimu ju privádzal do šialenstva. Každý jeden letmý dotyk od Tadashiho venovaný staršiemu jej zatmieval myseľ. Nenávisť sa vracala späť a ešte viac vystupňovaná. Hlavou jej prebehla jediná myšlienka. Musí ten vzťah za každú cenu rozdeliť. Musí zničiť lásku, ktorá bola z jej hľadiska neprijateľná. Musí zničiť to, čo malo patriť jej a nie Tadashimu.