Láska je niekedy skutočná 8.

Láska je niekedy bližšie, než sa zdá. Stačí zmeniť uhol pohľadu a tadá! – je to tu. Keď si to neskôr uvedomíte, zistíte aký ste boli slepý.

Blížili sa jarné prázdniny. Týždeň plný smiechu a zábavy. Aspoň pre trojicu kamarátov s novým členom. Tadashi, Kaoru a Rushia chodili každé jarné prázdniny na Hokkaido. Niekedy chodila s nimi aj Keiko, ale ako sama hovorila: ,Myslíte, že budem márniť čas na nejakej chate, keď môžem hýriť s chalanmi v meste?´. To bola celá jej filozofia. Pravda bola, že netrávili celý čas na chate. Skoro každý večer sa zabávali v meste neďaleko chaty.

RUSHIA: Už si sa ho spýtal?
TADE: Nie, dnes sa chystám. Ale aj keby nechcel, tak si ho pribalím do batožiny.
RUSHIA: Kúpim ti kufor správnej veľkosti. A Kaoru?
TADE: Ten kufor by bol fajn, lebo do cestovnej tašky by sa nevpratal. Ten ide určite. Himizu dá na starosť Yunovi.
RUSHIA: Ešte je tu možnosť prepraviť ho ako domáceho maznáčika. Vieš...v takej tej prepravke. Teším, teším. Už nech sme tam. Okey, musím ísť. Pozdrav svojho cukríčka.
TADE: Rush!!! Už som ti niečo o tých prezývkach hovoril!!!
RUSHIA: Miláčik, neber si to tak.
TADE: Rushia Hokubei!!!
RUSHIA: Fajn, fajn. Už vážne musím. Kiss

Tadashi mal namierené do Himizu. Bol piatok večer a mal po dlhej dobe voľno. Nieže by mu chýbala práca, len tam proste aj s Natsumem rád vysedával.
,,Mám, teda máme, na teba otázku.“ Zahľadel sa Tadashi na svojho priateľa.
,,Otázku? Bojím sa spýtať akú.“ Zasmial sa Natsume a pohľadom tekal z Tadashiho na Kaoru opretého o bar.
,,O týždeň sú prázdniny a ja, Kaoru a Rushia odchádzame na Hokkaido. Takže otázka znie, či pôjdeš s nami.“
,,Hm, a mám aj na výber?“ Spýtal sa pobavene.
,,Pravdu? Nie. Ideš a hotovo.“ Zasmial sa Tadashi.
,,Presne to som od teba čakal, študentík. A ako tam chcete vlastne ísť?“
,,Letecky, ako každý rok. Letenky sú už kúpené, o to sa starať nemusíš.“
,,Ako to? To ste si boli taký istý, že pôjdem?“
,,Letenky vždy zabezpečí Rushiin otec a aj chata je jeho. A tebou sme si boli istý na sto percent. Nevedel by si odporovať týmto hnedým šteňacím očkám.“ Vložil sa do rozhovoru pre zmenu Kaoru a ukázal smerom k Tadashimu.
,,To máš pravdu. Nemohol by som odporovať.“ Usmial sa a vlepil mu nežný bozk na líce. ,,Nevedel som, že Rushia je tak ,za vodou´.“ Prekvapene zamrkal Natsume.
,,No, Rushia ani nie. Skôr jej otec. Žije na Hokkaide v meste blízko chaty. Má tam firmu. Rushia je jedináčik a jej rodičia sú rozvedený, takže jej otec jej to takto vynahrádza. No, dá sa povedať, že ju rozmaznáva.“ Mykol plecami Kaoru a odhryzol si z melónového pelendreku, ktorý Tadashi držal v ruke.
,,Heeej! Urob to ešte raz a si mŕtvy. Chápeš?“ Zazrel po ňom naštvane Tadashi a stiahol si ublížene ruku s pelendrekom k telu.
,,Nechápem ako si prežil, keď si mu zjedol ten posledný.“ Nechápavo pozrel po Natsumem. Natsume sa natiahol k svojmu priateľovi, aby ho mohol objať okolo pásu a žiarivo sa usmial.
,,Povedzme, že som mu to vedel dokonale vynahradiť.“ Prehodil tajomne a perami sa letmo dotkol Tadashiho krku.
,,Chápem. Viem si predstaviť ako.“ Zasmial sa Kaoru a prešiel za bar, aby si mohol doliať alkohol.
,,Kaoru, ty úchyl!“ Vykríkol pobavene Tadashi.
,,Pšššt. Rushii o tom nehovor.“ Šepol smerom k dvojici a hlasno sa rozosmial. Všetci traja už mali v hlave a rečičky sa im sypali samé. Za posledné týždne sa Natsume s Kaoru a Rushiou veľmi zblížil a nenormálne si ich obľúbil. Tadashiho miloval čoraz viac a neustále rozmýšľal nad tým, aké to bude keď odíde. Bál sa toho dňa a keby mohol, odďaľoval by ho. Vedel, že raz to bude musieť prísť.

Týždeň ubehol ako voda a partička kamarátov vystupovala z lietadla na Hokkaide. Pred letiskom ich čakalo auto, v ktorom sedel Rushiin otec. Bol to tmavovlasý postarší pán v čiernom obleku. Rushia sa na neho neskutočne podobala.
,,Ahoj ocko.“ Pozdravila sa s ním a vlepila mu na líce bozk.
,,Ahoj miláčik. Som rád, že ťa vidím. Budete tu celý týždeň, predpokladám, tak sa môžete staviť aj u mňa.“
,,Uvidíme. Ešte sme si neurobili žiadne plány.“ Usmiala sa Rushia na svojho otca.
,,Dobrý deň pán Hokubei.“ Pozdravili spoločne Kaoru a Tadashi.
,,Ahojte chlapci. Hm, vidím tu novú tvár. Lai Hokubei, teší ma.“ Usmial sa a podával ruku smerom k Natsume. Ten ju prial a milo sa usmial.
,,Natsume Surobaki. Aj mňa teší pane.“
,,Tak, banda, nasadajte. Odveziem vás.“ Oznámil im a posadil sa za volant. Veci si vložili do kufra a spokojne nasadli. Trvalo asi tridsať minút, kým auto zastavilo pred veľkou chatou v kanadskom štýle. Pán Hokubei sa s nimi pred chatou rozlúčil a odovzdal im kľúče. Vošli dovnútra a Natsumemu padla sánka na zem. Chata bola priestranná a slnečná. Obrovská spoločenská miestnosť na prízemí, hneď vedľa veľká kuchyňa a krytá terasa. Z haly viedli schody na poschodie, kde boli štyri spálne a dve kúpeľne. Rushia tvrdila, že sa dá prejsť až do podkrovia, no to nebolo dokončené. Všetko to bolo zariadené ako klasický horský zrub.
,,Teeeda. Klobúk dole.“ Uznanlivo pokýval Natsume hlavou a prešiel do spoločenskej miestnosti.
,,Zvykneš si.“ Mykol plecami Kaoru a vyšiel po schodoch k svojej izbe. Rushia mala izbu hneď vedľa a Tadashi s Natsume oproti nim. Všetci sa vybalili a zišli do kuchyne, kde Tadashi s Rushiou pripravili večeru.
,,Po večeri zbehneme do mesta. Údajne tu otvorili nový klub.“ Informovala ich Rushia.
,,Otázka. Ako chcete ísť do mesta, ktoré je polhodinu odtiaľto?“ Spýtal sa Natsume.
,,No, autom predsa.“ Oznámil Kaoru.
,,Akým autom?“
,,Fordom, ktorý je v garáži. Hádam si si nemyslel, že otec ma tu nechá bez auta.“ Prehodila nezaujato Rushia a pokračovala v jedle.
,,Nezostaneme tu celý rok? Nehádal by som sa.“ Usmial sa Natsume na svojich spoločníkov.

Bolo niečo po deviatej a strieborný Ford Focus sa zastavil v uličke pri miestnom bare. Traja mladíci a dievča z neho vystúpili a vošli do podniku s názvom Taira. Posadili sa do jedného z boxov a objednali si tequilu.
,,Takže na týždeň plný zábavy.“ Zahlásila Rushia a ťukla svoj pohárik o ostatné. Hodili do seba prvé kolo a hneď si objednali druhé. Jediný, kto nepil bol Natsume. Vytiahol si najkratšiu tyčinku a musel robiť šoféra. Po asi dvoch hodinách pitia, tancovania a neustáleho smiechu sa zberali do ďalšieho z podnikov. Tradícia menom ,Tour de bar´. Obísť za jednu noc všetky bary v meste. A málo ich teda nebolo. Ďalšia zastávka bola hneď vo vedľajšej ulici. Tento krát sa neobťažovali s boxom a rovno zamierili k baru. Kopli do seba ďalší pohárik a zamierili rovno na parket. Tadashi s Natsumem trocha stranou, nech ich ľudia neočumujú, a Rushia s Kaoru, ktorému vyhovovalo, že mohol zostať s dievčaťom sám, rovno doprostred parketu.
,,Rushia? Rushia Hokubei?“ Ozvalo sa za dievčaťom, ktoré sa lepilo v tanečnom rytme po svojom kamarátovi. Otočila sa a oči jej zažiarili.
,,Mikeru? Čo ty tu robíš?“ Rozosmiala sa a hodila sa chlapcovi okolo krku.
,,Ja? Som tu u sesternice. Ale čo ty tu robíš?“
,,Na chate s priateľmi.“ Myklo dievča plecami. Spokojne sa pustila do rozhovoru a nevšimla si vražedné pohľady svojho kamaráta. Kaoru sa vzdialil a oprel sa aj s pohárikom o bar. Zlostný pohľad upieral na Rushiu, baviacu sa so svojim známym. Tadashi s Natsumem si všimli osamoteného mladíka a prešli k nemu. Zahľadeli sa smerom k svojej kamarátke a rovnako ako Kaoru sa opreli o bar. Jeden sprava a druhý zľava.
,,Kto je to?“ Spýtal sa Tadashi a nespúšťal oči s Rushie.
,,Mikeru.“ Znechutene odfrkol Kaoru a hodil do seba nápoj v poháriku.
,,A ty si to necháš? Práve ti balí ženskú.“ Ozval sa pre zmenu Natsume.
,,Ona nie je moja ženská.“ Ohradil sa blonďák a otočil sa chrbtom k parketu, aby si mohol objednať ďalší pohárik.
,,Ale chceš, aby bola.“ Prehodil Tadashi a zahľadel sa na svojho kamaráta.
,,A na to si ako prišiel?“ Odfrkol mu starší a nepekne po ňom pozrel. ,,Vôbec ju nemám rád.“ Otočil sa a vyšiel von. Potreboval sa nadýchať čerstvého vzduchu.
,,Ten chlapec je v tom až po uši.“ Pokrútil Natsume hlavou.
,,A to si sa na to nemusel dívať skoro dva roky. A vieš, čo je na tom všetkom najlepšie?“ Otočil sa smerom k staršiemu a pobavene sa na neho zadíval. ,,Že Rushia odmieta jedného chalana za druhým, lebo má oči len pre toho blonďatého somára. Už dávno by som mu to povedal, ale Rushia mi to zakázala.“ Stíchol, keď sa spomínaná začala približovať.
,,Kde je Kaoru?“ Veselo sa spýtala.
,,Išiel von.“ Odpovedal jej Tadashi, ktorý si práve objednával ďalší pohárik. Rushia vybehla z podniku.
,,Študentík, nemyslíš, že máš dosť? Nemal by si už piť.“ Zahľadel sa Natsume na mladíka vedľa seba. Tadashi očividne už nevedel poriadne stáť na nohách a slovíčka sa mu už tiež plietli.
,,Pšššt. Je mi fajn.“ Šepol mu do ucha a zavesil sa mu okolo krku.
,,Vidím, že ti je fajn, len sa bojím, že o chvíľu ti bude všetko, len nie fajn.“ Zasmial sa a starostlivo pozrel na mladšieho. ,,Nevešaj sa tu veľmi po mne. Čo budú o nás hovoriť.“ Nehovoril to preto, aby mu niečo vyčítal, ale skôr pre Tadashiho dobro. Mladší z nich chcel tajiť ich vzťah. Jemu bolo jedno, že sa ľudia dívajú.
,,Momentálne je mi to hlboko jedno. Nikto nás tu nepozná.“ Zasmial sa a oprel si hlavu o druhého hruď.

Medzitým vonku prebiehal rozhovor Kaoru a Rushie.
,,Kam si zmizol?“
,,Nikam. Trocha vzduchu neuškodí.“ Odfrkol jej nepekne Kaoru.
,,Čo ti je?“ Postavila sa pred neho hnedovláska a zahľadela sa mu do tváre. Stále mala dobrú náladu.
,,Nič. Bež dnu. Čaká ťa tam Mikeru. Kto to vlastne je?“ Chlapcovo meno vyslovil s náramnou nechuťou.
,,Je to spolužiak. Prečo si taký mrzutý?“ Nálada ju stále neopúšťala.
,,Jaj tak spolužiak. Často sa hádžeš spolužiakom okolo krku?“ Ignoroval jej otázku a zazrel po nej.
,,O čo ti ide? Žiarliš?“ Prižmúrila oči. Nálada sa stupňovala k agresivite.
,,O čo by mi malo ísť?“ Žiarlil. Tak neskutočne žiarlil. Najradšej by vletel dnu a vymlátil z toho hlupáka dušu. ,,Len chcem vedieť či ťa Keiko už nakazila tou svojou povoľnosťou.“ ,Tak toto som prehnal.´ Prebehlo jeho mysľou, keď si uvedomil svoje slová. Bol však príliš naštvaný, aby sa zastavil.
,,Povoľnosťou?“ Naštvane pozrela po blonďákovi a ruky si skrížila na prsiach. Už nebola tak pokojná.
,,Áno, dobre si počula.“
,,Začo ma máš? To si myslíš, že spím s každým pekným spolužiakom?“
,,Uznávaš, že je pekný. To už niečo naznačuje.“ ,Čo to trepem?´
,,Samozrejme, že uznávam. Rovnako ako uznávam aj to, že Tadashi a Natsume sú pekný. A rovnako ako uznávam, že aj ty si fešák. Zato ešte nie som šľa*ka!“
,,Tak o tom by som zapochyboval.“ ,A je to tu zase. Znova som to prehnal.´
,,Čože?!“ Rushia už kričala. ,,Fajn. Ako myslíš.“ Stočila sa na opätku a vbehla znova dovnútra. Minula dvojicu kamarátov a vrhla sa k baru. Objednala si hneď dvojitú rundu a jedným glgom ju vypila.
,,Ajajaj.“ Zasyčal Tadashi a vydesene pozrel na Natsumeho. ,,Toto nevyzerá dobre.“ Hneď nato sa dovnútra vrútil naštvaný Kaoru a namieril si to rovno na druhý koniec baru. Taktiež si objednal a hneď vypil.
,,Práve naopak. Vyzerá to dosť blbo.“ Pokýval Natsume hlavou. ,,Ideme zachrániť situáciu?“ Mladší len prikývol a odtiahol sa od neho. Tadashi sa posadil na barovú stoličku vedľa Rushie a Natsume sa vybral zas za Kaoru.
,,Tak? Počúvam.“ Prehovoril Tadashi na svoju kamarátku a objal ju okolo pliec. Rushia vyzerala, že sa už už rozplače.
,,Je to k****n. Chápeš to? Myslel si, že spávam so svojim spolužiakom. Nazval ma dokonca šľa*kou.“ Rozhovorila sa.
,,Čo vám dvom sadlo na nos?“ Spýtal sa Natsume v tú istú chvíľu zas Kaoru. Ten si len povzdychol a sklopil hlavu k zemi.
,,Nazval som ju šľa*kou.“
,,Čože?“ Vykríkli Natsume a Tadashi skoro naraz.
,,Viem, viem. Prehnal som to.“
,,Tak prečo sa jej neospravedlníš a nepriznáš, čo k nej cítiš?“ Fajn, jedno je sa pohádať, ale druhé nazvať kamarátku šľa*kou. A ešte k tomu ak tú kamarátku má rád.
,,Ale ja k nej nič necítim.“ Zapieral, no presvedčivé to teda nebolo.
,,Ak neprestaneš zapierať, tak ja osobne ťa obesím na šňurke od topánky.“ Zazrel po ňom nepekne Natsume.
,,Fajn, mám ju rád. Posral som to, viem.“ Priznal to konečne Kaoru nahlas a hodil do seba ďalší z pohárikov.

,,Je to idiot. Nechcem ho už vidieť.“
,,Rush, no tak. Určite to tak nemyslel.“ ,Keď ho chytím tak ho zabijem.´ Snažil sa ju upokojiť Tadashi.
,,To je jedno. Chcem ísť domov.“ Nechýbalo veľa a rozplakala by sa ako malé dieťa. ,,Prosím ťa, poďme už domov.“ Prosebne sa zahľadela mladíkovi do očí.
,,Chápem.“ ,Nie, nezabijem ho. Budem ho mučiť. A to veľmi pomaly a bolestivo.´
Iba si povzdychol a prešiel k Natsumemu na druhú stranu baru.
,,Chce ísť domov. Vyriešime to až tam.“
,,Fajn. Idem po toho blonďavého ma*ora.“
V aute bolo celú cestu ticho. Rushia sedela vzadu s Tadashim a vpredu sedel Kaoru. Rushia nenávistne prepaľovala chrbát staršieho kamaráta. Keď konečne prišli až k chate, vybehla z auta dovnútra, rozbehla sa schodmi nahor a hodila sa na posteľ. Konečne mohla pustiť na slobodu slzy, ktoré sa jej drali z očí. Tadashi, len čo vošli dovnútra hodil Kaoru o stenu a zlostne sa na neho zahľadel. Prstom ho šťuchol do hrude a zhlboka sa nadýchol.
,,Teraz pôjdeš hore za ňou, pekne sa jej ospravedlníš a priznáš si, že si len žiarlivý úbožiak.“ Natsume pár krokov ustúpil a vydesene hľadel na čiernovláska. Nikdy ho nezažil tak naštvaného. Tak desivý nebol ani vtedy, keď zaútočil na neho v palacinkárni.
,,A prečo?“ Zazrel po ňom hnedozelenými očami starší. Tadashi ho chytil za bundu pod krkom a prirazil ho k stene. Kaoru vedel, že nemá cenu sa brániť. Bol si vedomí mladšieho sily, hoci bol starší.
,,Teraz ma počúvaj. To dievča sa kvôli tebe trápi. Jedno, čo nemám rád je, keď sa ubližuje mojim priateľom. Obaja ste slepý, ale ty si vrcholný id*ot. Ako si jej mohol povedať, že je šľa*ka?“ Chvíľu sa odmlčal a pustil ho. ,,Choď hore, kým ti pekne hovorím.“ Kaoru si povzdychol.
,,Aj tak ma nebude chcieť vidieť.“
,,Choď a neodvrávaj. Priznaj sa jej a uvidíš, čo sa stane.“ Kaoru chvíľu iba hľadel na Tadashiho a nervózne si prehrabol vlasmi. ,,Ešte si tu? Vypadni už, inak ťa prizabijem.“ Tie slová ho konečne prebrali a pomalými krokmi sa vydal k izbe svojej kamarátky. Tadashi sa oprel o zárubňu a uprel pohľad na miznúceho blonďáka, kým ho stočil k svojmu stále vydesenému priateľovi.
,,Čo je?“
,,Ehm, nič. Keď by som ťa chcel naštvať, pripomeň mi, že sa zmeníš na démona.“ Poznamenal a vydal sa smerom k nemu.
,,Netrep.“ Osopil sa na neho mladík.
,,Ale, ale. To budeš taký hnusný teraz stále? Ľutujem tvojho priateľa.“ Oprel sa oproti nemu a zložil si ruky na hrudi.
,,To nemusíš. On to zvládne. Je to predsa požiarnik.“
,,Keď už tak hasič.“ Opravil ho a nahol hlavu na stranu. ,,Musí to byť vážne fešák. A určite je to inteligentný chlapec.“ Usmial sa šibalsky Natsume.
,,Je to strašný narcista a egoista. Sem tam má sklony k prílišnej arogancií a niekedy nevie, kedy má držať jazyk za zubami.“ Usmial sa Tadashi a naklonil sa mierne k nemu. ,,A zvykne kradnúť pelendreky.“ Zašepkal.
,,Tak egoista, hej?“ Zopakoval jeho slová a tiež sa k nemu mierne naklonil. ,,Čo myslíš? Som väčší fešák než on?“ Mrkol na neho.
,,Úprimne?“ Naklonil sa čiernovlások ešte viac, tak aby sa takmer dotýkal jeho tváre. ,,Nie. Na neho proste nemáš.“
,,Tak nemám?“ Rozosmial sa starší a schytil ho okolo pásu, aby si ho mohol pritiahnuť do náručia. Dravo sa vpil do jeho pier.
,,Zoznámim ťa s ním. Budete si rozumieť.“ Zasmial sa Tadashi, keď sa po chvíli od seba oddialili.
,,Hm, to by som nerobil.“ Zašepkal mu Natsume pri uchu a horúcim dychom sa obtieral o pokožku Tadashiho krku.
,,Prečo?“ Spýtal sa a privrel oči. Natsumeho dych v ňom vyvolával zimomriavky.
,,Nemal by si zoznamovať svojho priateľa so svojim milencom. Asi by ťa za to nepochválil.“ Znova zašepkal a perami začal prechádzať po jeho krku.
,,Tak to je pravda. Tak si budem užívať raz jedného narcistu a potom druhého.“ Oznámil mu čiernovlások a pritiahol si staršieho k bozku. Zbožňoval jeho pery.

Kaoru stál pred dverami a zbieral odvahu vojsť. Jemne zaklopal a pootvoril ich.
,,Môžem...“ Nestihol dopovedať a zastavil ho letiaci vankúš.
,,Vypadni.“ Skríkla rozrušená Rushia a zosunula sa z postele na zem. Kaoru si pre dnešok už po niekoľký krát povzdychol a vošiel do izby. Prešiel až k plačúcemu dievčaťu, posadil sa pred ňu a prehrabol si vlasy.
,,Prepáč. Nemyslel som to tak.“
,,Tak prečo si to povedal, keď si to tak nemyslel?“ Zahľadela sa mu do očí. Uhol jej pohľadu a znova si nervózne prehrabol vlasy. Robil to vždy, keď nevedel, čo ďalej.
,,Ako ti to...je to zložité. Proste som bol naštvaný.“
,,Nič som ti neurobila, tak prečo?“ Nenechala sa odbiť.
,,A nie je to jedno? Podstatné je, že som to tak vážne nemyslel.“ Chcel sa vykrútiť z odpovede.
,,Ja chcem vedieť dôvod. Také veci sa nehovoria bezdôvodne a ešte k tomu niekomu, koho poznáš celý život. Dala som ti niekedy zámienku, aby si si niečo také myslel?“ Už neplakala, ale rozrušená bola stále.
,,Nie!“ Vypadlo rýchlo s Kaoru. ,,Samozrejme, že nie.“
,,Tak?“
,,Žiarlil som.“ Priznal sa konečne.
,,Žiarlil?“ Tak toto ju dostalo.
,,No, hej. Na toho tvojho spolužiaka, už ani neviem ako sa volá...“ Zamával teatrálne rukami.
,,Mikeru.“
,,Áno. Presne ten.“
,,Ale prečo by si mal žiarliť?“ Nechápala. Niekedy mala vážne dlhé vedenie.
,,Ja...no, vieš...asi...asi ťa mám rád.“ Svoj hlas stíšil skoro na minimum. Rushia doširoka roztvorenými očami hľadela do sklonenej tváre svojho kamaráta a hľadala správne slová. Pár krát naprázdno otvorila a zatvorila ústa, no nevydala ani hlásku. Bolo jediné, čo jej v tej chvíli prišlo ako dobrý nápad. Vrhla sa zo sedu na Kaoru, zavesila sa mu okolo krku a pritisla sa na jeho pery. Kaoru nepoberal situáciu a iba strnulo sedel.
,,Zlato, musíš trocha pootvoriť pery, inak to nebude ono.“ Zasmiala sa a palcom mu prešla po perách. Kaoru konečne došlo, čo sa deje a pevne objal svoju....no, teraz už zrejme priateľku. Privlastnil si jej ústa a spokojne sa do nich vpil. Dva roky čakal na tú príležitosť a konečne sa dočkal. Dva roky chodili zasnene okolo seba a nevideli city, ktoré k sebe prechovávali. Dva roky si nevšimli pohľady druhého. Konečne po dvoch rokoch otvorili oči.