SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Watashi wo ai suru hikari-11

Chapter.no.11
To ticho bolo priam ohlušujúce. Ai a Keiichi, po odchode malého blonďačika, hľadeli jeden na druhého so zákerne vražedným pohľadom asi pol hodinu. Nemykli ani brvou. Až to nakoniec Ai nevydržala a vynervovane vykríkla.
„AKOŽE ČO SI TÝMTO CHCEL DOKÁZAŤ!?“ Až sa postavila na špičky. Čo bolo v lodičkách priam majstrovské umenie. A pre záznam, Ai bola od Keiichiho asi o päť centimetrov vyššia a to aj keď bola bez opätkov. Keiichi a Kai totiž boli celkom nízky a Ai, keďže nemala korene v Japonsku, bola na dievča japonských pomerov celkom vysoká. Keiichi sa na ňu zahľadel ponad okuliare. Zatváril sa otrávene a prehodil si vlasy.
„Nechápem čo to do teba vošlo... A absolútne nechápem čo si tým myslela. Aj keď ľutujem svojho malého sprostučkého bračeka, nemá nos a asi ani šťastie na kamarátov, keď sa stýka s ľuďmi tvojho typu, sedláčka.“ Jeho vrava znela povrchne a nadradene a Ai priam vrela krv v žilách. Natiahla ruku a skoro mu strelila. On ju však zastavil.
„A ešte k tomu sa uchyľuješ k násiliu...“ Pokojne predniesol. Hnedovláska však zhodnotila, že ak naňho bude takáto, tak nedosiahne to, čo chce. Preto sa upokojila, uvoľnila sa a stiahla ruku. Zahľadela sa pomimo a skúmala ich nábytok. Uvedomila si, že ak naňho bude hneď milá, tak mu to príde prinajmenšom divné. Na konferenčnom stolíku uvidela knihu. Bola staršia a mala ošúchaný obal, ale vyzerala zachovane. Zaostrila a na rube bolo ozdobným písmom napísané meno autora. Podišla bližšie a vzala knihu do rúk. Keiichimu skoro vyskočilo srdce z hrude. Nielenže si tá „sedláčka“ dovolila vstúpiť do ich príbytku, ona si ešte aj dovolila dotknúť sa jeho milovanej knihy, ktorú by ani za Kaia nevymenil. Ale bol dosť inteligentný na to, aby na ňu vyštekol a tým prišiel o šancu pomôcť bratovi.
„Sir Arthur Ignatius Conan Doyle...“ Povedala Ai s pokorou a uznaním. Povedala to polohlasne a hľadela na tú knihu s melancholickým pohľadom. No pritom sa usmievala. Keiichiho prekvapilo, že pozná celé jeho meno alebo len dokonca to, že vie o koho ide.
„Nebodaj ho poznáš?“ Sarkasticky poznamenal. Ai naňho vyvalila veľavravnú opovrhujúcu grimasu a strčila mu knihu do rúk.
„Spýtal som sa nebodaj niečo zlé?“ Chytal sa za hlavu keď si všimol, že sa urazila.
„Nie, ale ten spôsob akým si to Ai povedal...“ Keiichiho nechápavý pohľad jej odpovedal asi sám. Lebo vážne nebol zvyknutý na ženské emócie.
„Bože! Ženy....“ Zapolemizoval do vetra. Položil knihu na stôl a pohodlne sa usadil do kresla. Odutej dievčine došlo, že sa jej asi nebude doprosovať. Vzdala to, pre dnešok stačilo. Posadila sa a hlasno si vzdychla. Zo zápästia si sňala gumičku a vlasy si upravila do drdolu. Oprela si lakeť o gauč a čelo si oprela o ruku. Privrela oči a len tak tam sedela. Keiichi sa tiež do ničoho nehrnul. Deprimovane hľadel pred seba a nadával si do všetkých d*bilov, že sa na takéto niečo nechal nahovoriť. No, ja napriek svojej averzií voči ženám, bol heterosexuál a nemohol poprieť, že ho do istej miery priťahovala.
„Vieš čo...“ zrazu sa ozvala. „Podľa mňa si len frustrovaný z toho, že moje opätky sú dlhšie ako tvoje prirodzenie...“ Vzdychla si. Nastalo hrobové ticho plné napätia. Keiichi popravde nevedel ako má nato reagovať preto zostal v pomykove a sedel. Jediné čo na ňom bolo iné boli jeho vyvalené oči. Ai si asi o päť minút na to uvedomila čo povedala a začala sa sama na sebe smiať. Keiichiho to donútilo aspoň pousmiať sa, ale aj to bol pre ženu úspech.
V rezidencií Noguchi bola napätá atmosféra. A to z jediného dôvodu. Rei nechcel vstať z postele. Bol v nej zalezený už od rána a ani za ten svet sa z nej nechcel postaviť. Bol urazený na Kenjiho, že sa minulú noc vyparil a nedal mu ani vedieť kam ide. Mal melancholickú náladu a trucoval. A keďže to bola Kenjiho vina, bol vytočený aj on. Bol nahnevaný na seba, ale tým, že bol nahnevaný, nenávidel celý svet. Okrem Reia, samozrejme. V rezidencií sa mu každý vyhýbal a ten kto mu prišiel do cesty skončil minimálne s depresiou a pocitom samovraha. Brázdil chodby a prechádzal schodiská, kontroloval, či je niekde nejaké mikroskopické zrniečko prachu. A keď ho náhodou nájde, tak ten kto to má na starosť si to proste odnesie. To zrniečko tam bolo a Kenji si sa chystal podať si upratovačku. Bola to len nejaká malá dievčinka s vymydleným výrazom tváre. Keby ju niekto stretne len tak nečinne sedieť tak si povie, že je to len telo bez duše.
„Ako si to predstavujete, slečna!? Uvedomujete si, že totálne flákate svoju prácu!?“ Nekričal. Mal rázny hlas, takže to ani nebolo za potreby. Hľadel na ňu prenikavým pohľadom a jej srdce búšilo silnejšie ako zvon.
„Ja som...“ S malou dušičkou a hláskom tichším ako pišťanie myšky, vypudila zo seba pár slovíčok.
„Evidentne si neplníte svoje povinnosti tak, ako by ste mali. Začnem uvažovať o znížení platu. Aj keď si myslím, že by sme si mali pohovoriť o vašom pôsobení tuto v rezidencií. Myslíte si, že Noguchi-sama vám platí za to, že sa tu len flákate a sem tam prejdete stolček handričkou? Slečna, tu nie ste na dovolenke, tu ste v práci. Veľmi serióznej práci. Uvedomujete si to!?“ Všetci sledovali to divadlo. Kenji bol krutejší ako kórejský diktátor. S tou dievčinou to však na prvý pohľad nič nerobilo. V jej vnútri sa však odohrávalo priam peklo. Radšej by umrela, než by ho mala naďalej počúvať. Tu ani tak nešlo o to, čo Kenji rozpráva, ale o štýl vravy, intonáciu a celkový dojem ktorý bol desivý. Keď sa Kenji upokojil a uvedomil si čo spravil, rozhodol sa svoj stres uvoľniť a ísť sa porozprávať s Reiom. Popravde ho však vytočilo hlavne to, že to dievča nevyzeralo ani troška zdeptane. Zaklopal mu na dvere. Nič. Zaklopal druhý krát a ozval sa. Stále nič. Na tretí vošiel dnu. Rei bol zabalený v paplóne a nereagoval. Mal tušenie, že je to Kenji.
„Prepáčte, Noguchi-sama, ale už by ste mali vyliezť z postele.“ Rei sa naňho pozrel a buchol si naspäť hlavu do vankúša. Čím mu dosť jasne naznačil, že ho Kenjiho názor nezaujíma.
„Môžem sa spýtať čo vás trápi?“ Vedel to, ale chcel to počuť z jeho úst.
„Ty...“ Toto slovíčko sa melancholicky vznášalo vo vzduchu a dopadalo ku Kenjimu.
„Myslím, že vás dostatočne nechápem...“ Zas zaklamal. Rei sa odokryl a posadil. Mal kruhy pod očami pretrel si ich a pozrel sa naňho. Starostlivo si ho premeral a nakoniec sa ubolene pousmial.
„Ale vieš...nehraj tu na mňa neviniatko.“ Posunul sa na posteli a naznačil mu, nech si tam sadne. On sa však nepohol ani o centimeter.
„Prepáčte. Už sa viac nespravím...“ Povedal s vážnosťou v hlase. Neuvedomil si to, že je to preklep. Teda, uvedomil, keď Reia išlo rozdrapiť od smiechu. Začervenal sa a zamračil sa.
„Nenávidím to!“ Zašomral si. Rei sa tak smial, že mal až kŕče v bruchu.
„Dobre, s tým súhlasím...“ Potmehúdsky zahlásil a smial sa ďalej. Kenji sa väčšmi začervenal.
„A teraz si sem sadni, lebo sa fakt nahnevám!“ Polovážne zahlásil, ale keďže sa smial tak to vyznelo všelijako. Kenji si poslušne sadol. Ruky mal položené na kolenách a bol na všetko pripravený.
„Som strašne arogantné a rozmaznané decko, Kenji-kun, ja sa ti absolútne nedivím, že za niekým potajomky chodievaš. Ale som sklamaný z toho, že mi o tom nič nehovoríš, pričom ja ti hovorím všetko.“ Kenjiho až vystrelo. No potom sa otočil a tuho ho objal.
„Áno, ste. Ale odkedy ste pre mňa dokonalý, tak sú tie veci úplne nepodstatné. Milujem Vás takého aký ste. Nemeňte sa...“ Poslednú časť vety rozdrvili bozky. Vášnivé a náruživé. Rei, ak chcel trucovať, tak teraz už fakt nemal možnosť. Rei ho stiahol na posteľ. Odtiahol sa, aby mohol načerpať troška kyslíka do pľúc. Kenjiho jazyk mu dával dosť zabrať. No on chcel viac. Chcel ho celého. Celého, ako tam bol v obleku a košeli. Neskutočne ho to vždy vzrušovalo. A aj keď si o sebe myslel, že je aj na dievčatá, tak pohľad na Kenjiho telo ho vždy vyviedol z omylu. Minazuki naopak vždy vedel, že keď sa do Reia raz zamiluje, tak to už nebude môcť zvrátiť a oddá sa mu celý. Drobné zlyhania tela boli nepodstatné. Rei z Kenjiho náruživo vyzliekal všetky časti oblečenia a bozkával ho na všetkých miestach, ktoré mohol. Mierne sa zarazil, keď objavil malú modrinu na krku. Jasný cucflek. Avšak, túžba bola silnejšia ako hrdosť a aj napriek tomu, že vedel, že asi nie je jediný, plánoval sa mu oddať celý. Každou jednou bunkou. Kenji registroval to, že sa Rei mierne zarazil. V tej chvíli preklial Ai až do tridsiateho pokolenia. Ale jeho túžba bola silnejšia ako všetky morálne zásady, ktoré mal a rozhodol sa naplno venovať najcitlivejším orgánom tela svojho pána. Rei vzdychla od rozkoše a bol pripravený splynúť s telom osoby, ktorú miluje a ktorá mu šepká tie najkrajšie slová na svete. Keď sa Kenji predtým ovládal, vždy túžil po tom zájsť aj ďalej, než len povrchne rukou uspokojiť sexuálne potreby Reia. Sám vedel, že mu to nestačilo a bol pripravený ponúknuť mu vlastné telo. Reia netrebalo dva krát presviedčať a podvolil sa mu. Vo chvíli, keď ich telá splynuli prial si, aby sa tá chvíľa nikdy neskončila. Aj keď Kenji si bol istý tým, že to tak ľahko nerozchodí a aj so sedením bude mať menšie ťažkosti.
Shuichi mal plnú hlavu myšlienok. A ani za toho si ich nevedel vytriediť. Všetky sa týkali Kaia a ich vzťahu. Nevedel určiť, aký typ vzťahu to vlastne je. Na jednu stranu ho mal neskutočne rád, ale na druhú stranu to bol chlapec. Žiarlil keď sa okolo neho krútil niekto iný, ale na druhú stranu to bol stále chlapec. Miloval keď sa jeho nežné pery spojili s tými jeho, ale ešte stále to bol chlapec. Čiže Shuichimu najviac prekážalo, že jeho roztomilý blbeček je chlapec. –Keby to bola žena, tak v tom nevidím problém... ale on je chlapec... to znamená, rovnaké pohlavie... z toho vyplýva, že som asi homosexuál. Ale veď ma priťahujú aj ženy, tak jak to...!?- Prehadzoval sa na posteli s vírom myšlienok v hlave. Červenal sa od ucha k uchu keď si spomenul na Kaia. Začul klopanie na dvere.
„Ďalej...“ Zahlásil s hlavou ponorenou vo vankúši.
„Zlatko, deje sa niečo, si v izbe zavretý dlhšie než obvykle... Teda... hádam neruším!!“ Bola to jeho mama. Ktorá sa vo svojom monológu v polke sekla a potmehúdsky sa začervenala. Shuichi zdvihol hlavu a pohŕdavo sa na ňu zahľadel.
„Ale no! Vieš, že takéto tvoje pohľady neznášam!“ Podišla k nemu a sadla si vedľa neho na posteľ. Bola naozaj krásna. Mala veľké modré oči, ktoré obkolesovali dlhé riasy. Dlhé čierne vlasy a peknú postavu, určite by jej nikto netypoval tridsaťsedem a jedno dieťa.
„Deje sa niečo? Pohádal si sa s Ai-chan?“ Pohladila ho po vlasoch. Shuichi si povzdychol a privrel oči.
„Nie, nepohádal... Teda, viac-menej, ale vieš ako to medzi nami je.“ Vysvetľoval.
„A aj ste už spolu spali?“
„Mami!!!“ Shuichiho priam vystrelo. Jeho mama sa len pochechtávala.
„Čo? Ty si chlap ona žena, tak kde je problém?“ Shuichi bol červenší ako prefackaná rajčina.
„V tom, že sme iba kamaráti!“ Dal si záležať, nech to „iba kamaráti“ vyznie čo najvážnejšie.
„Nemusíš na mňa zvyšovať hlas. Ja som sa len pýtala. Aj keď... povieš mi potom keď sa spolu vyspíte?“ Po tejto vete ju Shuichi vyhodil z izby a zamkol za ňou dvere.
„Dobrú noc, zlatíčko. A potom nezabudni na ochranu!“ Zakričala mu od dverí. Tmavovlasý agresor mal sto chutí vykričať, že je asi zamilovaný do chlapca a že sa vnúčat asi nedočká. Ale keďže si tým sám ešte nebol istý, zdržal sa. Vzal do rúk mobil a rozhodol sa zavolať osobe, ktorej veril. Ai.
>Neverím, že mi volá sám Aoi Shuichi! Čo môžem pre teba urobiť, hm?< Znel nadšený hlas Ai.
„Blbka! Ako keby ti volám po prvá krát.“ Nadurdil sa a posadil sa na stoličku.
>Ai si ťa vie živo predstaviť, ako teraz na niečom sedíš a tváriš sa urazene!< Zasmiala sa.
„No určite!“ Ale bolo to tak.
>No dobre, povedz mi čo ťa trápi?<
„Ide o toho blonďavého blbečka... ja neviem čo si mám o tom myslieť. Mohla by si sa tu zastaviť, ale len pred domom, nechcem aby ťa matka videla.“ Oprel sa o stoličku a počul, ako Ai urobila to isté.
>No, takto... nie hneď, ale Ai dofičí. Aj keď nechápem, prečo by som si s Ayu-chan nemohla pokecať!< Zasmiala sa. Do hodinky už Ai čakala pred ich domom a opierala sa o pouličnú lampu. Shuichi vybehol von a pozdravil ju.
„Ako to mám vedieť... ako to môžem vidieť... teda, ako môžem zistiť, že niekoho milujem?“ Vyskočilo to z neho skorej než stratil guráž. Takýto pohľad ešte nemal. Ale Ai nahnevala jeho otázka. Myslela si, že možno k nej v minulosti niečo cítil. A aj napriek jeho ubolenému výrazu mu nič nechcela darovať. Prekrížila si ruky na prsiach, zamračila čelo a zahľadela sa mu prenikavo do očí.
„Ty si fakt idiot, Shuichi! Niekto sa ťa snaží mať rád a ty ho odháňaš alebo ignoruješ! A potom sa doplazíš s takouto otázkou a tvárou schopnou vyhrať Oskara za najlepšie zaimitovaný smútok?!“ Týmto slovám sa nedalo povedať karhanie, dokonca ani nekričala, ale keď si všimla, že chce niečo povedať, zasiahla.
„A neprerušuj ma teraz hovorím ja! Unavuje ma pozerať sa na to, ako sa snažíš zničiť všetko pozitívne čo uvidíš!“ Keď sa už „vykričala“ bolo dobre. Prišlo jej ho ľúto preto zmiernila črty tváre, dokonca aj ruky povolila.
„Hej... no tak... láska k niekomu, je ako prvá jazda na horskej dráhe. Buď si to zamiluješ a chceš to stále viac a viac alebo sa poblinkáš. Ale keď sa už poblinkáš a aj napriek tomu sa budeš snažiť zamilovať si ju... tak... proste to nepôjde... buď si na ňu „len zvykneš“ alebo ju budeš mať jakš-takš rád... alebo s ňou budeš posadnutý a nakoniec ťa to zničí, na viac, hovorí sa, že miluj ale nie príliš. A Shu-chiin... pýtať sa niekoho ako som ja na lásku, je ako pýtať sa hluchého na hudbu...“ Bola až moc rozcítená. Bez čakania na odpoveď ho opustila a nechala ho samého. Ten v miernom šoku ešte poriadne nechápal čo sa stalo: -Tak idiot, hm? Trubka...- Zavrel oči a zapálil si jednu cigaretu. Vyfúkol dym a sledoval ako pomaličky stúpa a nakoniec sa rozplýva. –Pokiaľ si ho nezamilujem na prvý krát? Ja som ho miloval už keď sa prvý krát usmial...-

______________________________________________________________

My pain may be the reason for somebody´s laugh. But my laugh must never be the reason for somebody´s pain.
Ch. Chaplin

Dodatek autora:: 

Hoj zlatíčka~
Ja viem že som sa dlho neozvala, ale tak bete ma s rezervou Laughing out loud mám toho proste veľa a všetko sa to stíhať nedá
*ale dá, len TenTen je lenivá* ^^"
Ako už všetci viete, táto poviedka je celá venovaná mojej drahej Katy-nee-chan... ale keďže ma Akie-san neskutočne milo prekvapila tak by som túto kapitolu chcela špeciálne venovať aj jej Smile hádam sa bude páčiť Wink
A čo vám ešte poviem prekročili sme hranicu 10-ky, ale to je dosť neaktuálne keďže už je to 11 kapitola Laughing out loud
Áno už mlčím Smile
So enjoy Glasses

5
Průměr: 5 (7 hlasů)