Watashi wo ai suru hikari-08

Chapter.no.8
Slniečko svietilo, ale nehrialo. Sem-tam sa schovalo za mráčiky. Vietor jemne pofukoval a tým vytváral ešte chladnejšie počasie. Kai prechádzal chodbou a nevnímal okolitý svet. V ušiach mal slúchatká a počúval melancholické piesne. Nikomu sa táto „nová verzia“ Kaia nepáčila. Hnevalo to aj Seiko a Umiko.
„Ahoj, Fumika-senpai.“ Umiko sa laškovne usmiala a odhrnula si blonďavé kučery z pleca. Kai sa však ani nezastavil, aby jej čokoľvek povedal. Čo ju dosť rozčúlilo. O kúsok pobehla a schmatla ho za rameno. Kai sa strhol a vytrhol si jedno slúchatko z ucha.
„Ach, Shokora-san.“ V hlase nemal ani kúsok nadšenia. Práve naopak, skôr pripomínal Shuichiho vyžarovanie negatívnej energie.
„Iba som sa chcela opýtať, či platí ten víkend.“ Pousmiala sa a vypla hruď, aby čo najviac vynikli jej prsia. Blonďáčik si len trocha odhrnul ofinu a nechápavo hľadel do tváre Umiko. Chcel sa pozrieť aj na Seiko, či jej z tváre niečo nevyčíta, ale nech sa obzeral ako chcel, zelenovláska tam už nebola. Umiko, keď si všimla, že sa Kai nesústredí, zatiahla ho za kravatu a pritiahla si ho bližšie k tvári.
„Mám na mysli tú P-Á-R-T-Y!“ Pomaly hláskovala a snažila sa byť roztomilá. Na Kaia to však nijako nepôsobilo.
„Aká?“ Zúfalo sa spýtal. Hľadal nejakú únikovú cestu z jej zovretia a z jej prítomnosti, ale nič mu nenapadalo.
„Predsa tá, o ktorej hovorila Shuto. Predsa bude mať môj obľúbený senpai narodeniny!“ Zašepkala s nadšením a vzrušením. Kaia priam zamrazilo pri predstave, že tam bude aj ona.
„A to ti o nej povedala Ai-chan?“ Zamrzene sa spytoval a odtiahol sa od nej.
„Jasné, pozvala aj moju sestru, polku našej triedy a plno ľudí Ooji Academy!“ Zajasala. Kaiovi sa na čele začali objavovať kvapôčky potu a tvár sa mu vykrivila do núteného úsmevu.
„Nehovor... a poznám vôbec tých ľudí?“ Precedil pomedzi zuby.
„A čo ja viem. Nestačí, že tam budem ja, Fumika-senpai?“ Mrkla naňho. Kai sa bez slov otočil a strnulo kráčal preč. Umiko mu len zakričala niečo typu: -Uvidíme sa pri obede.-
Kai uvažoval nad tým, že už dávnejšie Ai spomínal, že bude mať narodeniny. Len nečakal, že to vezme až tak vážne a začne organizovať párty. Teda, áno, sú kamaráti, ale nie až taký. Bol si istý len jednou vecou. A to tým, že Shuichi o nej určite nevie. Kai mu to však po posledných udalostiach ani nemal na pláne povedať. Veď sa nič nestane keď nepríde.
Odkedy sa Kai a Shuichi pochytili ani spolu neprehovorili. Po škole sa nečakali, dokonca sa ani nezdravili. Len Ai to vŕtalo v hlave. Rozhodla sa troška sa v tom pošpárať a pozvala Kaia na obed. Jemu to aj vyhovovalo, pretože mu odpadli posledné hodiny.
„Takže, Ai-chan, ty už nemáš školu?“ Pýtal sa pri pohľade do jedálneho lístka. Už nebol tak rozmrzený dokonca bol celkom šťastný. Nevedel si vybrať, všetko vyzeralo lákavo. Ai s tým nemala problém. Podopierala si hlavu a hľadela na zadumaného Kaia.
„Nie, Ai vždy končí okolo obeda. Len málokedy mám hodiny aj poobede.“ Týmito slovami odtrhla Kaia od lístka. Ten na ňu vyhúkane hľadel. Nechápal, veď po škole sa väčšinou vždy stretávajú, tak kde je celý ten čas?
„Aby som ti to vysvetlila, pondelky a štvrtky mám krúžky. Atletiku, umenie a podobne. Utorky pomáham s doučovaním. A stredy a piatky mám brigádu, ale tú mám aj niekedy aj cez víkendy.“ Usmiala sa. Kai vyvalene hľadel. Chcel sa toho toľko opýtať, ale jediné čo sa spýtal bolo: -Kde brigáduješ?-
„Prečo? Máš záujem?“ zasmiala sa, „V Papa,D.-novi na konci tejto ulice.“
„Nekecaj! Fakt?“ Bol to síce rýchle občerstvenie, ale vychýrené a zohnať tam prácu bolo pre študentov takmer nemožné.
„Ai neklame! Ale, Kai-kun, ber to tak, že Ai je z Ooji Academy, my máme skoro všade prednosť.“ Povrchne sa zasmiala. Kaia to dosť zamrzelo, lebo nech sa snažil akokoľvek, nikde nemohol nájsť vhodné miesto na brigádu. Zrazu k ich stolu prišla servírka. No namiesto zdvorilého „Prosím“ alebo „Vybrali ste si?“ sa dočkali len znudeného „No čo je!?“. Keď Kai zdvihol hlavu nemohol uveriť svojím modručkým očkám. Klon Ai! Vyvaľoval oči.
„Suzume-nee-san, aj my sme hostia! Alebo chceš, aby som sa na teba sťažovala?“ Začala Ai súrodenecky rýpať. Kai si potom uvedomil, že to je staršia sestra Ai. Totiž pri ich poslednom stretnutí sa snažil čo najrýchlejšie skrotiť svoje „nadšenie“ zo Shuichiho a jej najstaršiu sestru priveľmi nevnímal.
„Nerýp Ai! Radšej povedz čo chceš!“ Zhúkla na celú reštauráciu. Vtedy si všimla, že na ňu vedúci gáni a nepotrebovala ďalšie problémy.
„Vitajte u nás! Čo Vám môžem ponúknuť?“ Nútila sa do slušnosti. Ai skoro vyprskla smiechom. Našťastie si včas stihla dať pred ústa ruku. Suzume na čele začali navierať žilky a zatínala zuby. Keď sa obzrela, všimla si vedúceho, ktorý jej naznačoval, že keď sa nebude usmievať, tak nedopadne dobre.
„Už ma netráp, Ai-chan!“ Prosila v nútenom úsmeve.
„Ja inak neviem čo tu riešime, dám si to čo obvykle.“ Usmiala sa a podávala jej jedálny lístok.
„Stlstneš.“ Povedala jej pričom si to zapísala do bloku. Suzume sa zahľadela na Kaia, čím mu chcela naznačiť, že nech jej aj on povie čo si objednáva.
„Eh, no, ja... dám si to isté.“ Uzavrel to. Obe naňho vyvalili oči s tým, že či to myslí vážne.
„He, naozaj Kai-kun?“ Spýtala sa Ai. Ten nechápavo prikývol. Suzume mykla plecom a vzala zo stola aj druhý lístok a odišla. Ai so zdvihnutým obočím pozorovala Kaia, keď jej začal zvoniť mobil. Na displeji uvidela meno „Shu-chin“ a bez rozmýšľania to zložila a vypla si mobil.
„Nebolo to nič dôležité? Dúfam, že ťa nijako nezdržujem.“ Ustráchane povedal blonďáčik.
„Nie, nie, nič! Veď Ai ťa pozvala, neotravuješ. Len to práce, ale povedala som im, že si beriem voľno, takže im to nemusím zdvíhať.“ Usmiala sa a znova si podoprela tvár.
„Tákže, Kai-kun, ako je to medzi tebou a Shuichim?“ Začala zľahka. A aj Kai tušil, že to bude dosť nepríjemný rozhovor. Preto nechcel nič skrývať.
„Pochytili sme sa...“ Zapozeral sa na ruky, ktorými mačkal koniec obrusu.
„Chápem. A o čom konkrétne?“ Vzdychla si, lebo tušila, že je to kvôli Kyoko.
„Nemal som dobrý deň, dostal som zlú známku a nemal som na nič náladu a Shu-chan si myslel, že je to kvôli nemu. Ale nebolo, len som nemal náladu a keď som mu to chcel vysvetliť, tak na mňa kričal a nedal si nič vysvetliť.“ Nepovedal úplnú pravdu. Totiž chvíľu predtým ako prišiel Shuichi dostavil do školy sa do triedy vrútila Umiko a pýtala sa Kaia odkedy má Shuichi frajerku.
„A to ste sa pohádali len kvôli tomu?“ Vyzvedala.
„No... áno....“ Uhýbal pohľadom.
„Kai-kun, nikdy neklam človeku, ktorý ťa pozval na jedlo!“ Zvýšila hlas a zahľadela sa prísnejšie. Keď si však všimla, že mu nie je do reči, pokračovala.
„To „dievča“ bola Kyoko-chan, Shuichi má na ňu od malička slabosť, nedivím sa, že si to ľudia na okolí zle vysvetlili.“ Vzdychla si a začala sa šmátrať v taške. Kai spozornel a s pootvorenými ústami hľadel na Ai. Tá nakoniec z tašky vybrala čiernu peňaženku s čipkou na ktorej bol malý ošúchaný odznak. Bol modrý a bola na ňom dúha, ktorá dopadala na obláčik. Vyzeral dosť detsky a staro, ale aj tak sa leskol ako práve naleštené striebro. Ai tú peňaženku rozopla a starostlivo z nej vybrala fotku. Zahľadela sa na ňu a pousmiala sa. Potom ju položila na stôl a posunula ju Kaiovi. Ten si ju vzal do rúk. Zahľadel sa na ňu a spoznal všetkých účastníkov fotenia.
„Tá fotka je stará skoro desať rokov. Tí krpci v popredí som ja a Shuichi. Vedľa neho stojí Kyoko-chan a to desivé dievča čo mňa a Shuichiho drží okolo ramien je Suzume-nee-san.“ Opísala ju. Kai ich všetkých spoznal. Ai, ktorá vyzerala ako malý chlapec. Shuichiho, ktorý sa červenal a držal Ai za ruku, no pritom sa tisol ku Kyoko. A aj Kyoko, ktorá sa tvárila sebavedome a nadradene a nakoniec Suzume, ktorá vyzerala ako vodca nejakého gangu.
„Ak si všimneš Shuichiho, tisne sa ku Kyoko-chan, neni to preto, že by sa v tej chvíli zľakol Suzume-nee-san... je to kvôli tomu, že Shuichi bol ako malý chlapec do Kyoko-chan strašne zaľúbený.“ Zasmiala sa a zaspomínala si. V spomienkach sa vrátila do doby, kedy bola fotka nasnímaná. Shuichi išiel s Ai na ihrisko. Bol dosť nervózny a vždy sa držal radšej pár krokov za Ai. Tá však sebavedome kráčala a pod pazuchou držala futbalovú loptu. Na ihrisku sa hrali starší chlapci a zaberali viac priestoru než potrebovali.
„Hej, vy!“ Na malé dievča to bolo dosť drzé skríknutie. Ai sa však nebála a zhúkla na nich.
„Čo chceš krpec, nevidíš, že sme tu teraz my!? Choď sa hrať do škôlky oproti cez ulicu!“ Zasmiali sa všetci a rozstrapatili Ai vlasy.
„Zaberáte viac priestoru než potrebujete!“ Naznačovala na fakt, že hrali cez dve ihriská. Shuichi sa za ňou schovával a modlil sa ku všetkým svätím, aby im nič neurobili. Chlapci sa na nich zahľadeli a začali sa od srdca smiať.
„Ale no tak, chlapče, ako nás donútiš odísť!?“ Mysleli si o Ai, že je chlapec. Ale právom naozaj tak vyzerala.
„Tak dobre...“ Povedala si viac-menej pre seba. Položila na zem loptu a kopla tu jednému z nich do hlavy. Strhla sa poriadna mela a bolo dosť zábavné sledovať, ako malé dievča vyhráva nad partou chalanov. Shuichi sa len snažil rukami a nohami napodobňovať pohyby Ai. Zrazu zacítil, ako ho niekto chytil za rameno. Tak sa zľakol, až poskočil. Ale bola to len Kyoko.
„Ale, ale... Aiko-chan sa znovu zaplietla do bitky?“ Chytala sa za hlavu. Shuichi sa začervenal a zahľadel sa do zeme.
„A-áno... Kyoko-san....“ Zakoktal.
„Shu-nii... koľko krát som ti hovorila, že ma hnevá keď mi hovoríš „Kyoko-san“? Cítim sa potom hrozne stará....“ Povedala mu pomaly kráčala k tej mele.
„Ehm... prepáčte... haló!“ Zakričala a všetka pozornosť sa strhla na ňu. Od chlapcov sa ozývali slová ako: -To je Kyoko-senpai.- -Je tak roztomilá..!-
Ai sa vymanila z jedného pevného zovretia a poslušne kráčala za Kyoko.
„Chlapci ospravedlňujem sa za svoju malú sestričku Aiko, ona to tak nemyslela, len si niekedy nevie dať pozor na ústa.“ Zahrala dojemnú scéničku a ohúrila všetkých chlapcov ktorí Ai razom odpustili. Ona sa odula a otočila hlavu iným smerom, aby vyjadrila nesúhlas a fakt, že to myslela vážne. Kyoko sa poklonila a chytila Ai za ruku a viedla ju preč. Ai sa ešte otočila a zakričala.
„A mimochodom, som Shuto Aiko! Raz sa predo mnou budete plaziť, d*bili!“ Vyplazila im jazyk a Kyoko ju popohnala, nech znova niečo nevyvolá. Prišli za Shuichim a Kyoko mu naznačila, že je všetko v poriadku.
„Wow, Kyoko-san je tak úžasná!“ Začervenal sa a ona sa zasmiala. Ai zas hľadela iným smerom a našpúlila pery, ktoré s jej ofúknutým výrazom vyzerali dosť komicky.
„Sľubujem, Kyoko-san, že keď vyrastiem, vezmem si ťa za ženu!“ Odhodlane prehlásil. Tu sa spomínanie Ai skončilo.
„Vieš, Kai-kun, bola to síce len taká detská láska, ale pretrvala roky. Možno nie v takej intenzite, ale niečo tam ešte zostalo. Aj keď si myslím, že je to kvôli tomu, že sme sa často sťahovali a neboli spolu, ale aj tak si myslím, že si na Kyoko-chan musíš dávať pozor!“ Upozorňovala ho. On položil fotku naspäť na stôl a oprel sa. Vzdychol si a potom sa pozrel na odhodlanú Ai.
„Mám otázku... prečo mi tak pomáhaš? Teda, chcem tým povedať... prečo tak chceš, aby som sa s ním dal dokopy?“ Ai to dosť prekvapilo. Nevedela čo má odpovedať.
„Je to preto, že si tá „yaoi maniačka“?“ Pokračoval v otázkach.
„Ai nie je až tak povrchná. Možno si ma zle pochopil, ja nepomáham tebe, ja pomáham Shuichimu... Popravde, nechcem, aby sa zaplietol s Kyoko-chan. Mám na to svoje dôvody a Shuichiho mám radšej než si dokážeš predstaviť.“ Začala sa prstami hrať so stopkou pohára s vodou. Tá začala vytvárať prstence, ktoré odrážali jej tvár.
„Tak prečo sa oňho sama nepokúsiš zabojovať?“ Niežeby si to Kai želal, ale nedalo mu nespýtať sa to. Ai sa len pousmiala a dala si s svojou odpoveďou riadne načas.
„Povedzme... nech by som sa snažila akokoľvek... Shuichi... by ma nikdy nezačal brať ako ženu... A mám pocit, že by to ani nebolo zdravé, keby sme my dvaja spolu začali niečo riešiť.“ Zdvihla pohár a odpila si.
„Necháp to zle, želám si len jeho šťastie a ver mi, že pôjdem aj cez mŕtvoly, keď to bude nutné...“ Mierne zvraštila obočie a odhodlane sa pousmiala. Kaia oblial studený pot a postavil sa mu na tele každý jeden chĺpok. Sťažka prehltol a naznačil jej, že rozumie. Na jeho záchranu dorazila Suzume s dvoma plnými podnosmi jedla. Jeden postavila pred Kaia a druhý pred Ai. Jeden podnos obsahoval: veľkú porciu hranolčekov, asi tucet vysmážaných kuracích kúskov, dvojitý, plne obložený, hamburger a jeden veľký čokoládový koktail so šľahačkou na vrchu. Kaiovi pri pohľade na toľké jedlo skoro vypadli oči. Ai si len radostne spojila ruky a poďakovala za jedlo a s chuťou sa pustila do jeho konzumovania. Pre Kaia bude tento obed dlhší, než očakával.
Rei sa po opakovanom volaní na Aine číslo rozhodol, že keď ho nedvíha, pôjde za ňou domov. S Kenjim za chrbtom, rozhodne zaklopal na ich dvere. Nič. Zaklopal teda znovu a začul kroky. Pripravený Ai vynadať sa už chystal niečo povedať osobe, ktorá dvere otvárala, no keď zbadal postavu vo dverách hneď ho to prešlo. S nechuťou hlase podotkol:
„Ach... to si ty..“ Zahľadel sa do vymaľovanej tváre Kyoko. Tá si ich prehliadla a oprela sa o zárubňu dverí. Prehodila si vlasy a prekrížila si ruky na prsiach.
„Ai-chan nie je doma, mám jej niečo odkázať? Aj keď pochybujem, že jej to odkážem.“ Zlomyseľne sa zaškerila. Rei si spomenul na slová Ai. Tá mu raz povedala, že Kyoko často „nie je vo svojej koži“ a môže sa zdať odporná, ale vraj je v skutočnosti fajn. Rei nemal na pláne plytvať s ňou čas, aby zistil pravdu. Od ich prvého stretnutia mu bola nesympatická preto sa rozhodol, že to nechá tak a odíde.
„Počkaj!“ Zakričala a on zastal.
„Nemám náladu strácať čas s niekým ako si ty...“ Odvrkol bez toho, aby pohol čo i len jedným svalom.
„Nezaujmem ťa ani s Aoi Shuichim...?“ Toto ho donútilo otočiť sa a prísť za ňou.
„Takže ty ho tiež poznáš? Fajn. Čo s ním?“ Začali ho jej slová zaujímať.
„Počula som, že si sa oňho viac zaujímal, keď ste sa stretli. A povedzme, že viem o tom, že sa oňho pokúša aj ten krpatý blonďák... ako sa len volá...“ Naoko si nevedela spomenúť.
„Fumika Kai...“ Doplnil ju.
„Správne, ten! Tak čo keby som ti pomohla získať ho, myslím Shuichiho...“ Navrhla. Kenji spozornel a Rei neveriacky zvraštil obočie.
„A... prečo by som ti mal veriť akurát tebe...?!“ Stále jej nejako nechcel veriť.
„Povedzme, že som sa dnes dobre vyspala a preto ti chcem pomôcť so Shuichim.“ Zákerne sa pousmiala, lebo už tušila, že ho má v hrsti.
„Zle si ma pochopila... Ja s ním nechcem vzťah. Na to mám Kenji-kuna... Ja od neho chcem len jedno.“ Zaškeril sa.
„Rozumiem a myslím, že sa uspokojím aj s tým.“ Podala mu ruku. A ten jej s ňou, na znak ich dohody, zatriasol. Odišiel a Kyoko sa potešila, že jej plán začína pomaličky vychádzať. Kenji z toho však nebol veľmi nadšený.
„Noguchi-sama, neberte to osobne, ale nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ S obavami v hlase povedal Kenji. Rei si prestal pohmkávať melódiu a otočil sa naňho. Keď si všimol jeho ustaraný výraz, zasmial sa.
„Ale no, Kenji-kun, ty mi neveríš?“ Zasmial sa a Kenji sa rukami nohami snažil naznačiť, že tak to nie je.
„Neboj sa, dokopy s ním nechcem nič mať. Tak sa neboj, bude to v pohode, len chcem vedieť, ako ďaleko sa uňho dostanem.“ Ubezpečoval ho. Jemu sa to však stále nepozdávalo.
„Viete, ale čo Shuto-san?“ Rei v tej chvíli nechápal ktorú myslí.
„Ai-san alebo Kyoko?“ Zasmial sa.
„Predsa Shuto Ai-san!“ Zdôraznil.
„Ai-san... spomínala mi, že má Aoi-sana rada, ale nemyslím si, že jej to bude nejako veľmi vadiť.“ Zamyslel sa.
„A keď bude, poviem jej, že jej natočím video ako máme spolu sex a všetko mi odpustí!“ Dodal so smiechom. Kanjimu padla sánka, ale Rei to už odmietal ďalej riešiť.
Nastal víkend. Kai sa ledva vyhrabal z postele. Vliezol do sprchy. Stál tam a nič nerobil. Rozmýšľal nad dneškom a nad oslavou. Vzal si fľašku so šampónom a chcel si umyť vlasy. Začítal sa však do zloženia a účinkov šampónu. Keiichimu prišlo divné čo jeho malý brat môže robiť tak dlho v sprche. Teda napádali mu „isté veci“, ktoré by tam jeho malý braček mohol vyvádzať, ale keď sa zamyslel nad jeho posledným depkoidnim obdobím, napadli ho aj iné šialené veci. Preto zaklopal na dvere a spýtal sa:
„Kai-nii, si tam nejako dlho, všetko v poriadku?“ Prilepil si ucho o dvere.
„Keiichi-nii... vedel si, že môj šampón obsahuje komplex proti krepovateniu a pre saténový lesk nepoddajných a suchých vlasov? A pritom poskytuje dlhodobé skrotenie vlasov s účinkom proti krepovitosti a fascinujúci saténový lesk – aj vo vlhkom počasí? Wow, to je úžasné!“ Kričal mu z kúpeľni. Keiichi si prehodil vlasy dozadu a popravil si okuliare.
„Kai-nii, prestaň si čítať fľaštičky od šampónov a vylez z tej kúpeľni, lebo ti vychladnú raňajky...“ Odlepil sa od dverí a chcel odísť keď začul Kaiov krik. Vtrhol do kúpeľni a tam videl Kaia čistiť si oči od peny zo šampónu.
„PENA V OKU! PENA V OKU!!“ Kričal. Keiichimu sa od nervov trhalo kútik pier dohora. Keď si Kai vypláchol oko a uvidel Keiichiho ako ho tam pozoruje začal znova kričať a po Keiichim hádzať všetko čo mu prišlo do rúk.
„KEIICHI-NII! TY PERVERZÁK!! TO JE INCEST!!!“ Keiichi odišiel preč vynervovaný ako nikto a Kai sa osušil a začal si umývať zuby. Prechádzal sa po dome a umýval si zuby. So zubnou kefkou v ústach vošiel aj do kuchyne a zahľadel sa na nástenné hodiny. Pozeral sa na nich asi päť minút. Potom vypľul penu do drezu, vypláchol si ústa a opláchol si kefku.
„Keiichi-nii, koľko je hodín?“ Usmial sa naňho. Keiichi sa naňho prekvapene pozrel a skonštatoval:
„Veď si sa minimálne päť minút pozeral na tie hodiny.“ Znova si napravil okuliare.
„Fakt? Ja som sa pozeral na hodiny? Lebo ja som len rozmýšľal nad tým, čo si dneska oblečiem.“ Usmial sa a Keiichi vzdal aj poslednú nádej na to, že fakt, že je o rok starší mu pridá na inteligencii.
„Prosím ťa, nepremávaj sa po byte len v osuške.“ Upozornil ho keď mu na stôl kládol pohár a lieval doňho džús. Kai sa začervenal a začal si pevnejšie uväzovať spomínanú osušku.
„Keiichi-nii je taký zvrhlík!“ A oduto odišiel z miestnosti.
„Prisahám, že IQ toho chlapca sa nevyrovná ani číslu mojich topánok.“ Vzdychol si. Kai sa nakoniec vychystal a mal namierené k Ai. Prišiel pred dvere rodiny Shuto a zaklopal. Spoza dverí sa ozvalo:
„Suzume-nee! Choď, prosím ťa, otvoriť!!“ Ai ešte evidentne nebola pripravená. Dvere sa otvorili a v nich stála Suzume v „domácom móde“. Strapatá, v starých teplákoch a vyťahanom tričku s reklamou nákupného domu.
„Poď ďalej, Ai-chan to zaberie ešte minimálne pol hodinu.“ Pozvala ho ďalej s nevľúdnou vravou. Kai vošiel vyzul sa a Suzume ho poslala do Ainej izby. Bolo tam čistejšie než si pamätal. Mala všetko pekne upratané a uhladené. Ai do izby vbehla v župane. Bola už síce namaľovaná, nemala však ešte upravené vlasy.
„Prepáč Kai-kun! Zabudla som si nastaviť budík! Zaspala som!“ Nervózne sa prehrabovala v šatníku a prehadzovala jednotlivé kusy oblečenia po celej izbe. Tá sa za pár sekúnd vrátila do takého stavu, v akom si je Kai pamätal.
„Ale veď sú štyri poobede, Ai-chan, ako si mohla zaspať?“ Zaskočene sa poškriabal na zátylku.
„Ai vstala o tretej s tým, že si zabudla nastaviť budík. Vieš prišla som domov o šiestej ráno, mala som rušnú noc, ak vieš čo tým myslím... Sakra! Kde som si dala tú priehľadnú blúzku...?“ Prehrabovala sa naďalej vo veciach. Vtedy do izby prišla Kyoko s podnosom na ktorom boli dva poháre limonády. Bola upravená a pekne oblečená, takže asi sa aj ona sama niekam chystala.
„Ai-chan! Teraz som ti tu upratala!“ Karhala ju, ale to takým roztomilým spôsobom, že to zapôsobilo aj na Kaia. Ten nechápal, prečo si má na niekoho ako je ona dávať pozor. Ai zdvihla hlavu a pozrela sa na Kyoko.
„TY! Zobrala si si moju blúzku!“ Vyčítala jej, že na čiernom tielku mala čiernu priehľadnú blúzku s bielymi bodkami.
„Prepáč, Ai-chan, nevedela som, že si ju chceš vziať.“ Slzičky mala na krajíčku a tvárila sa, že ju to naozaj mrzí. Ai sa sekla a zľakla sa, že ju rozplakala.
„Ale, nie, Kyoko-chan, neplač... veď, zoberiem si niečo iné.“ Utešovala ju a Kyoko si utrela slzy a s milým úsmevom odišla. Ai sa nakoniec obliekla a dokončila aj svoj účes. Už boli pripravený ísť keď sa zastavila a utekala do izby. Za pár sekúnd sa vrátila späť aj s darčekovou taštičkou v ruke a podala ju Kaiovi.
„Nechcem ti gratulovať, keď tam bude nával. Všetko najlepšie.“ Kai celý zaskočený prijal darček. Otvoril tašku a vytiahol z nej štýlovú šedú čiapku. Hneď si ju aj vyskúšal. Dokonale mu pristala a aj k jeho outfitu sa to práve hodilo. Ai sa ešte zahľadela do zrkadla na chodbe a spravila pár grimás, aby vedela ako bude vyzerať, keď sa tak bude tváriť aj neskôr.
„Som perfektná?“ Vyslovila otázku a vzápätí si na ňu aj sama odpovedala. Skôr ako stihol hocikto iný niečo povedať.
„Oh, áno! Som!“ Mrkla na svoj vlastný odraz a otočila sa na Kaia, ktorý nechápal čo sa práve deje. Mal taký ten milený nechápavý výraz ako obvykle.
„Ai-chan, mali by sme už vyraziť.... nemyslíš...?“ Opatrne sa pýtal. Ale Ai ho ignorovala a stále sa prezerala v zrkadle. Keď naňho nakoniec pozrela a videla ten tupý výraz, ktorý jej naznačoval, že sa asi niečo pýtal zasmiala sa.
„Prepáč nepočujem ťa cez zvuky toho, aká dokonalá som...!“ Zažartovala, aby uvoľnila atmosféru. Ale tento typ humoru sa pozdával len Shuichimu, Kai z neho bol mimo.
„Ale, no tak! Ai len žartuje!“ Ubezpečovala ho. Kai sa aj snažil tváriť, že chápe a súhlasí, ale pohľad a grimasa, ktorá z toho vznikla sa tomu ani trochu nepribližovala. Nakoniec však aj Ai konečne zhodnotila, že je čas vyraziť.
Pomaly sa teda vybrali do karaoke baru, ktorý bol neďaleko ich domu. Párty sa rozbehla a všetci sa zabávali, len Kai sa nejako nevedel naladiť na tú osláveneckú vlnu a stále sa držal v pozadí. Nebolo to tým, že by tam bolo málo známych ľudí. Dokonca sa mu zdalo, že tam niekde zahliadol aj Kyoko a Reia. Ai jeho správanie tiež nedávalo zmysel. Rozhliadala sa po celom dave, keď si všimla, že tam nie je Shuichi. Penila. Vošla na dievčenské toalety a vytiahla mobil. Zúrivo vytáčala Shuichiho číslo a čakala, pokým ho nezdvihne. Keď začula, že ju zdvihol, hneď spustila spŕšku nadávok:
„TY JEDEN IDIOTSKÝ OBMEDZENÝ KRETÉN!!!“ Zhúkla. Všetky dievčatá sa vtedy radšej rýchlo vyparili, aby sa náhodou do niečoho nezaplietli.
>Čo je!?< Ozvalo sa znudene z druhej strany.
„Čo je!? ČO JE!!? Ja ti poviem čo je! Kde si sakra myslíš, že si!!?“ Kričala do telefónu a Shuichi nechápal kde je problém.
>Pokoj. Neviem na čo narážaš, ale som doma.< Upokojoval ju.
„DOMA!? Ty teraz nemáš byť doma!“ Kričala až sa ozývalo.
>A čo keby si mi radšej povedala čo je vo veci a nekričala tu tak na mňa?<
„Ako si to predstavuješ neprísť na Kai-kunovú párty?“ Vyčítala mu. Na druhej strane bolo ticho.
„Si fakt úbohý pokrytec, Shu-chii!“ Dodala.
>Čo? Aká párty? O ničom neviem!< Znelo to dostatočne presvedčivo.
„Kai-kun ti to mal pove.... že on ti to nepovedal!“ V polke vety sa strhla a pochopila danú situáciu.
„Nevadí, Shu-chiin! Teraz ma počúvaj, Kai-kun má oslavu tu v karaoke bare pri mojom dome, pohni si, ešte ho tu stihneš.“ Shuichi ju však pri udaní miesta zložil a hneď tam utekal.
Na vlakovej stanici zistil, že mu tam v tejto dobe nič nepôjde, tak sa rozhodol celú cestu odbehnúť. Čo bola nenormálne veľká vzdialenosť. Keď tam konečne dobehol, všetko sa už evidentne končilo, lebo videl ako všetci tí ľudia odchádzajú. Snažil sa v dave nájsť malú blonďavú hlavu, ale bezúspešne. Vbehol do baru, ale tam ho tiež nevedel nikde nájsť. So zamračenou tvárou a smútkom, ktorý ho dohnal skoro až k plaču, vyšiel von. Oprel sa o stenu a siahol do vačku kabáta. Zistil, že ani cigarety pri sebe nemá. Oprel si aj hlavu a pomaly sa zošuchol na zem. Kvočal tam, ruky mal prehodené cez kolená a hlavu mal na nich položenú. Sedel tak riadnu chvíľu a keď ho nakoniec zima donútila zdvihnúť sa, všimol si, že už nikto z baru nevychádza. Sám prekvapene zistil, že ho pália oči. Mal v nich nepreliate slzy. Popravil si kabát a poutieral si oči, lebo ho začali od tej soli zo sĺz štípať. Vyhrnul si rukáv, aby sa pozrel na čas, ale zistil, že aj tie hodinky si nechal doma. Pred sebou zbadal chlapca v čiapke, ktorý si mädlí ruky. Očividne aj jemu bola zima. Tak ho napadlo, že sa spýta.
„Prepáč, povieš mi koľko je hodín?“ Chlapec sa otočil. Shuichimu pohľad do jeho tváre vzal všetok kyslík z pľúc. Bol to totiž Kai. Ten mal oči roztvorené od prekvapenia a zo Shuichiho prekvapeného výrazu a z jeho začervenaných očí, ktoré mu naznačovali, že asi plakal.
„Shu-chan...“ Začal a zadíval sa mu do začervenaných očí.
„Ty plačeš...?“ Pýtal sa. Ale znelo to skorej, ako keby sám sebe vyčíta jeho slzy.
„Nie, potím sa! Blbeček!“ Zhúkol, lebo mu to prišlo ako jasná vec. Kai sa rozklepal a Shuichi sa nachvíľu pozastavil, aby si premyslel čo povedal. Zhlboka sa nadýchol a spustil:
„Prepáč mi! Neviem čo som ti spravil, ale viem, že sa na mňa hneváš a... a je mi ľú-ľúto ak som ti ublížil....“ Vzlykal čo Kaia prekvapilo ešte viac. Sánka mu skoro padla až na zem.
„Nie, to ja sa musím ospravedlniť... nemal som byť tak zbr-“ Prerušil ho. Ale takým spôsobom, ktorý by malému blonďáčikovi ani na um neprišiel. Vzal si ho do náruče a dal mu jednu dlhú narodeninovú pusu. Kai z nej bol dosť mimo, ale rýchlo sa prispôsobil Shuichiho rytmu. Cítil slanú chuť jeho sĺz, ktoré mu stekali po líci priamo k jeho perám. Avšak ich tok sa pomaly zastavil. A potom Kai dostal ďalšiu a ďalšiu pusu. Zrazu ani jednému nebola zima a po celom tele sa im rozlievalo teplo toho druhého. Na záver si ho ešte Shuichi silno pritisol na hruď a chvíľu sa s ním knísal zo stany na stranu. Kai mal pocit, že v tej chvíli padá hviezda a plní mu všetky tajné priania. Potom, ruka v ruke, smerovali ku Kaiovmu domu, kde sa ešte rozlúčili ďalšou dĺlhou pusou. A nakoniec, Shuichi, pyšný sám na seba smeroval domov s pocitom, že aj preňho existuje osoba, ktorá mu už len samotnou existenciou blázni motýlikov v brušku.