Watashi wo ai suru hikari-04

Chapter.no.4
Kai sa zobudil s náladou, akú už dlho nemal. Bol práve čerstvo zamilovaný a na udalosť zo včerajšej noci spomínal v pravidelnom intervale. Každých päť minút sa mu pred očami zjavila Shuichiho tvár a na perách zas hrejivý pocit. V tej chvíli ho nedokázal vytočiť ani Keiichiho komplex. Pretože, svet bol kvetinkový.
S úsmevom nastúpil do vlaku. Kde už sedela Ai. Kai sa usmieval, ale nič jej nehovoril. Obzerala si ho z každej strany. Z pohľadu iného cestujúceho to vyzeralo prinajmenšom divne. Ale Ai sa nestarala a Kai pochopiteľne tiež. Hnevalo ju, že nič nehovorí len sa tak ksichtí.
„Ani sa nespýtaš, čo sa stalo, Ai-chan?“ Nečakane sa spýtal.
„Ai nad tým aj uvažovala... ale nie je si istá... Ale tak pýtam sa.“ Neveriacky hľadela.
„Ale ja ti to nepoviem.“ Hmkal si a stále mam tak priblblý úškrn.
„To myslíš vážne!?“ Prekvapeno znudene prehlásila.
„Áno, ale bolo to niečo úža...“
„YAOI???“ Prerušila ho hlasným výkrikom, čím na nich ešte viac upozornila. Ai sa lesky oči a červenala sa. Kai bol mimo, ale nehodlal jej odpovedať. Niečo mu našepkávalo, že by to nedopadlo dobre, aj keď na druhej strane sa pred ňou chcel pochváliť, že pobozkal Shuichiho skôr než ona.
„Tišie...“ Upokojoval ju. Ale skôr než z neho stihla čokoľvek vytiahnuť vystúpili a rozlúčili sa. Jediné, čo ešte Ai stihla bolo zvolanie na Kaia, nech ju po škole nečakajú. Kai pomaly kráčal do triedy pred ktorou stál Shuichi. Bol chrbtom opretý o stenu, mal prekrížene ruky na hrudi, jednu nohu mal pohodácky vyloženú na stene a bolo na ňom jasne badateľné, že na niekoho čaká.
„...Bré ránko Shu-chan~♥!“ Úsmev od ucha k uchu a na lícach sa mu objavila červeň.
„Hm... no...“ Odvrkol. Žiadna novinka aj keď Kai trošku dúfal, že sa niečo zmení.
„Počúvaj... ten „inkriminovaný čin“ sa stal po či pred tým čo som vyniesol smeti?“ Sucho bez náznaku citu.
„Ehh... no ja neviem, vtedy som si všímal niečo iné...“ Zoskočene sa hihňal.
„Tss... tak ale nevadí aspoň pre istotu.“ Z vrecka vytiahol dezinfekčný sprej a polku na chudáka malého Kaia vystriekal. Ten začal kašľať a v šoku hľadel na Shuichiho. Ani sa nestihol nič spýtať, keď Shuichi spustil.
„To je len pre istotu, baktérie sú všade! ... A... no...vieš... nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Uhýbal pohľadom a celý červený si rukou škriabal zátylku. Kaiovi sa rozbúšilo srdce a s milým úsmevom prikývol.
Po škole čakali pred vstupnou bránou na Ai. Tá sa však nikde neukazovala. Shuichi z vrecka vytiahol mobil a nahnevane doňho šťuchal. Kai netušil čo robí. Teda, až pokým si ho nepriložil k uchu.
„Kde skara si!? Čakáme ťa tu jak dvaja k*****i!“ Zahučal.
>Prečo „jak“ Shu-chiin?< Ozvalo sa čo ho ešte viac rozvášnilo.
„Čo...!? Chceš aby som ti.....!“
>Zober si prášky! Čo si hneď také agresívny, na viac som Kai-kunovi povedala, že neska pôjdem domov sama, lebo ešte mám niečo na práci... Bože, niekedy si fakt riadny d***l! Čau!< Prerušilo ho hlasné vyčítanie, ktoré bolo zakončené agresívnym zložením. Shuichi sa vražedne zahľadel na Kaia, ktorý bol stále mimo.
„Nemal si mi niečo odkázať, blbeček!?“ Kai sa roztriasol, lebo nevedel čo od neho démonická verzia Shuichiho chce.
„... O... o... o čom konkrétne hovoríš... Shu... Shu-chan...?“ Rozklepali sa mu kolená. Shuichi sprísnil pohľad a doslovne ho prebodával očami. Chudák Kai bol z toho úplne vedľa.
„O tom, že ti Ai povedala nech ju nečakáme!“ Kai začal rozmýšľať, či mu niečo také povedala. Ale ani za svet si nemohol spomenúť.
„A... ahahaa... asi to tak bude, neviem... na nič také si ako nespomínam...“ Začal sa rozpačito smiať a škriabať si zátylku.
„Asi!? Si až tak blbý a natvrdlý!? Bože môj! Väčšieho idiota fakticky nepoznám! A to ťa poznám len pár týždňov! Naozaj gratulujem!“ Kričal naňho.
„Ale nevie čo tak hrozného sa stalo!? No Bože, zabudol som ti povedať, že nepríde! To je taká tragédia!? Aj Kai sa snažil kričať, ale skôr vzlykal a rumádzgal, než kričal.
„Či to je tragédia...!? Idiot! Na aký vlak teraz pôjdeme!? Všetky nám ušli!“ Vrčal.
„Ach tak... tak potom neviem....“ Zamyslel sa. Pokojne, ako keby sa nič nedialo.
„Ako hlboko treba zakopať mŕtvolu, aby ju nevyňuchali policajní psi?“ Shuichi sa chytil za hlavu pri pýtaní sa.
„A to ti je načo, Shu-chan?“ Kai bol vyvedený z miery.
„Len tak uvažujem jak hlboko by som ťa mal zakopať!“ Prehlásil so zúfalosťou v hlase.
„Tak si zavoláme taxi. Je to moja vina, tak ti ho zaplatím!“ Snažil sa vymyslieť nejakú vhodnú alternáciu.
„Tak dobre...“ Súhlasil. Kai si však až vtedy spomenul, že si mobil nechal doma. Bál sa povedať to Shuichimu, ale nakoniec mu to povedať musel.
„Ups...“ Potichučky zašepkal.
„Čo je!?“ Nevraživo odvrkol.
„Tak nejako som si zabudol mobil doma....“ Zasmial sa. Shuichi sa neplánoval zasa rozčúliť, preto siahol po svojom mobile. Avšak, keď vytočil číslo tak mu skapala baterka. Začal zvierať mobil, ktorý sa len tak-tak nerozpadol. Kaiovi to navodilo ďalšiu vlnu neistoty a paniky. Cítil, ako mu malé kvapôčky potu stekajú po chrbte a navodzujú mu minimálne triašku.
„Tak toto je už riadne v p*či!“ Tieto slová sa Shuichimu pomaličky predierali pomedzi zuby.
„Čo sa deje?“ Pýtal sa Kai roztraseným hláskom.
„Skapala mi baterka...“ Zúfalo poznamenal. A Kai sa, nevedno prečo, začal od srdca smiať.
„Je tu niečo smiešne...?“ S rovnakým zúfalstvom v hlase.
„Nezdá sa ti, že je nejako veľa naschválov? Ako keby niečo chcelo, aby sme šli peši, ja neviem... sám neviem prečo mi to je smiešne...“ Ten Kaiov úprimný smiech navodil menší úsmev aj Shuichimu. A ten už v tom nevidel takú veľkú tragédiu. Pre Kaia to bol druh najkrajší zážitok v živote (áno, typnime si ktorý bol prvý xD). Smiať sa spolu so „Shu-chanom“ bolo ako sen. A svet bol zas kvetinkový. Obaja sa teda rozhodli, že pôjdu pešky. Zima, tma a ticho, to boli tri veci ktoré ich sprevádzali. Teda pridal sa ešte jeden. Dážď.
„Mám pocit, že niečo skôr nechce, aby sme išli pešky!“ Zúril Shuichi, keď sa s Kaiom tlačili pod strieškou hotela.
„Zákon schválnosti Shu-chan.“ Pousmial sa Kai.
„Bývaš niekde blízko?“ Spýtal sa agresor.
„Nie... prepáč...“ Kai mal výčitky.
„Hm... tak potom neviem... ja bývam ešte dosť ďaleko... ale Ai býva za rohom...“ Zamyslel sa a než sa chudák malý bonďáčik stihol pamätať stáli celý premočený pred Ainými dverami. A tá, keď otvorila dvere, bola prekvapená ešte väčšmi.
„Čo tu chcete!?“ Pýtala sa s doslovne otvorenými ústami. Bolo už dosť neskoro na normálnu návštevu a Ai už bola odlíčená, vlasy mala bárako neupravené a na sebe mala pohodlné domáce oblečenie.
„Čau, môžeme ďalej...“ To nebolo opýtanie sa. Shuichi, hneď ako to povedal, vošiel dnu a za sebou ťahal blonďáka, ktorý už mal nervy na špagátiku. Hneď, ako vošli, im do tváre niekto šmaril uteráky. Odokryli si ich a zbadali ženu. Skoro vernú kópiu Ai, len mala kučeravejšie vlasy a bola trochu vyššia.
„Sprcha, suché oblečenie a potom vysvetlenie!“ Zavelila vodcovským hlasom a ukázala dvomi smermi, kde boli kúpeľne. V celom byte boli totiž štyri. Shuichi poslušne išiel a Kaia odprevadila Ai.
„Prepáč, Kai-kun, ale Suzume-nee-san je trošku svojská.“ Hovorila mu, keď mu podávala suché šaty a ukazovala mu kúpeľňu. Keď sa z nej obaja vyškriabali, sadli si k Ai do izby a chlípali čaj, čo im uvarila Kyoko.
„Takže, čo tu chcete?“ Zaznela vyčítava otázka z Ainých úst.
„Len sme sa tak prechádzali dažďom, keď sme si spomenuli na teba.“ Ironicky poznamenal Shuichi. Ai mu na to odpovedala úšklebkom.
„Dovoľ, aby som ti to vysvetlil Ai-chan. Zmeškali sme vlak a nemali sme si ako zavolať taxi, tak sme šli peši, ale začalo pršať... zbytok je asi jasný.“ Kai zvieral šálku a uprene do nej hľadel.
„Hm... zaujímavé...“ Zamyslela sa Ai.
„Ale p*ču, fakt?“ Odvrkol Shuichi.
„V tomto dome nepoužívaj slovo p*ča!“ Zavrčala naňho. A skoro ho zabila pohľadom.
„Prečo? Veď to znie tak francúzsky.“ Zasmial sa. A Kai skoro tiež vybuchol smiechom, len sa chcel krotiť, lebo Ai to neprišlo smiešne a chcel byť slušný.
„Hej... facka, betón a šušleš, Shu-chiin.“ To už Kai nemohol ignorovať a spustil obrovský smiech.
„Nechápem, čo je na tom tak smiešne a aby ste vedeli, hnevám sa! Bože, takto niekoho prepadnúť, to je tak deprimujúce.“ Odpila si z čaju. Shuichi sa pousmial nad Kaiovím záchvatom smiechu. A keď si to aj všimla, nahnevala sa ešte viac. Do izby sa dokotúľala umelohmotná gulička v ktorej bola Kačica. Bola to taká obyčajná umelohmotná vecička, do ktorej sa obyčajne dávajú škrečkovia.
„Bože, to ešte nechcíplo?“ Posmešne si prezeral malú vecičku.
„Má to väčšiu cenu ako tvoj život, Shu-chii!“ Nakričala naňho a vybrala z guličky Kačicu.
„Nepočúvaj ho moja, je to len obyčajný d***l.“ Pobozkala ju na čumák.
„Hej, na toto sa raz urazím, ty zoofilka.“ Zasmial sa a Kai bol stále mimo a rozkošne sa váľal po zemi v záchvate smiechu. Robili dosť veľký krik, takže im do izby vtrhla Suzume.
„Držte huby, ku*va, chcem spať!“ Bola jak starý chlap. Všetci razom stíchli. Ani Shuichi sa neopovážil nič povedať.
„Suzume-nee-san... zasa sa chováš ako chlap. No tak, vycikať, umyť zuba a šup do postele, aj oni už pôjdu.“ Vyprevadila nervavú Suzume z izby. Keď sa vrátila, odviedla Kaia s Shuichiho do hosťovskej izby. Na zemi boli akurát dva futony.
„Túto izbu nevyužívame, takže neni veľmi zariadená, ale na spánok to stačí.“ Povedala im a oni vošli.
„A mimochodom, spávam nahá, neskúšajte žiadne necudnosti. A Kyoko-chan býva námesačná, tak sa potom nezľaknite. Dobrú noc.“ Zavrela dvere. Obaja si ľahli, ale nevedeli zaspať. Shuichi ležal na chrbte a dlane mal pod hlavou. Kai zas ležal na ľavo boku a hľadel do steny.
„Shu-chan... spíš?“ Dostal zo seba.
„Nie...“ Odpovedal pri hľadení do stropu.
„Ai-chan je naozaj dobrá. Nechala nás tu prespať a nič zato nežiadala.“ Shuichi sa začal smiať.
„Si myslíš, že si nič nebude pýtať, my sme sa práve upísali diablovi!“ Zasmial sa.
„Hmhm... a myslíš, že jej rodičom to nebude vadiť?“ Spýtal sa Kai. Shuichi sa prestal smiať a zvážnel.
„Pochybujem... pretožéee... ich rodičia sú už mŕtvi.“ Kai sa po vypočutí tej vety obrátil na druhý bok, aby videl na Shuichiho.
„Čože..? Ako to...“ Začal, ale Shuichi ho prerušil.
„Ja o tom tiež veľa neviem... iba to čo mi bolo povedané... Vieš, ich rodičia boli troška iný. Teda nie v zlom, ale ich otec bol z Ruska a žil v Japonsku. Ich mama bola zas z Kuby, ale bola polojaponka. Keď sa jej otec dozvedel, že je nemanželská, tak musela odísť a v Japonsku spoznala Shuto-sana, ich otca. Ja čo si pamätám, tak sa veľa sťahovali, kvôli práci. A tie tri to strašne ťažko zvládali. Najmä Kyoko-chan... neviem čo sa presne stalo, ale skončila v nemocnici... bolo to leto približne pred desiatimi rokmi, nejaký opitý vodič nabúral do ich auta, keď išli do nemocnice. Boli na mieste mŕtvi. Dievčatá boli ešte dosť malé, preto ili za babičkou do Ruska. Ale pred niekoľkými rokmi sa presťahovali naspäť, mám pocit, že to tak chcela Kyoko...“ Kai ho počúval so zatajeným dychom. Nevedel čo mu má na to povedať. Bolo mu do plaču a chcel ísť minimálne vystískať Ai a povedať jej, že všetko bude dobré. Ale asi to počula už milión krát, takže by jej to nijako nepomohlo. Na viac ich varovala a nechcel skončiť štrbavý.
„Teda...“ Zmohol sa jedine na toto.
„Neplač... to im nepomôže.“ Zahlásil, keď si všimol, ako sa mu lesknú oči.
„Ale veď ja viem... len mi to príde také....“ Odvážne držal slzy.
„Vieš... Suzume-nee strašne tvrdo pracuje, takisto Kyoko-chan... a Ai sa tiež snaží.“ Povedal. Kai bol dosť milo prekvapený. Aj keď mu to prišlo strašne roztomilé, to ako Suzume nazval nee.
„Ty ju voláš Suzume-nee?“ Spýtal sa s úsmevom.
„Áno, je mi ako staršia sestra... a neodvážim sa jej nijako inak povedať...“ So strachom poznamenal. Ale Kaiovi sa aj tak chcelo plakať. A už tomu veľa nechýbalo.
„Poď sem...“ Shuichi si ho privinul na hruď a tuho objal. Kai vypleštil oči a priam horel. Shuichi mal jednu roku okolo Kaiovho pásu a druhú mal dlaňou vloženú do blonďavých vlasov. Zaboril si tvár do jeho vlasov a vtisol do nich pusu.
„Hlavne neplač...“ Zašepkal a Kai privrel oči a zaspal. Ai ráno otvorila dvere a uvidela tam Shuichio a Kaia zabalených do jednej prikrývky ležiac vedľa seba. Oblial ju studený pot a celá tvár jej očervenela. Jediné čo bolo v tej chvíli počuť bolo hlasité „KYAA~♥“. Ai vystrekla z nosa krv a od blaha sa váľala po zemi. Tým jej výkrikom prebudila aj Kyoko a Suzume ktoré tam hneď bežali. Na zemi videli Ai a na stene a dverách jej krv. Kaia a Shuichiho to takisto prebudilo a nechápavo na ňu hľadeli. Teda, až pokým Shuichi niečo nezahlásil.
„Počúvaj ma.... čo ma to šťuchá do nohy...!?“ Pýtal sa s celkom veľkými obavami. Kai sa začervenal.
„Ehmm.... no... však je ráno... Shu-chan...“ Kai hľadel mimo a Ai začala z nosa väčšmi striekať krv.
„KYAA~♥! Ai už môže spokojne umrieť!“ Vykríkla. Suzume na ňu nechápavo a zároveň rozospato hľadela a Kyoko sa usmievala. No áno. Ani jedna z nich totiž nechápali vtedajšiu situáciu.