SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 5- Krv

Kapitola 5- Krv. Už to začína...pravá podstata nášho bytia je konečne tu. Krv, krv, krv... naše zatratenie, naša láska, náš začarovaný kruh, z ktorého sa nikdy nedostaneme...našťastie Smile

Stála som bez slova a upierala zrak z vrcholu schodiska na päť upírov. Nehýbali sa. Len nervózne sledovali ako som sa zhlboka nadýchla, čakajúc čo poviem. Chrbtom som sa oprela o dokonalé drevené zábradlie a zatvorila som oči. Teraz si musím dobre premyslieť, čo spravím...
Hanabusa bol najviac netrpezlivý. Nervozita z neho sálala viac ako z ostatných. No dokázal sa kontrolovať a nespravil ani ten najnepatrnejší pohyb. Keď som ani po chvíli neotvorila oči, Aidou sa vzdal a prehovoril:
„Yuuki, nemala by si...“
„Povedz ešte jedno slovo a zabijem ťa.“ Pozrela som sa mu priamo do očí. Môj chladný pohľad a smrteľne vážny tón dosiahli účinok okamžite. Hanabusa od strachu cúvol a rýchlo zatvoril ústa. Nespúšťala som z neho oči. Hypnotizovala som ho pohľadom. Jeho modré dúhovky sa triasli od hrôzy, keď som mu myšlienkami vysvetľovala význam svojich slov. Potom som ho pustila zo zajatia a odvrátila som pohľad. Ozvalo sa tlmené buchnutie. Aidou v šoku padol na kolená a uprene sa díval do zeme. Ostatní veľmi nechápali, čo sa mu stalo, ale rozumeli tomu, že si teraz ma mňa majú dávať pozor, a preto radšej mlčali.
Sadla som sa na najvyšší schod a rukami si podoprela bradu. Akatsuki si ticho vzdychol a uklonil sa, keď povedal:
“Aké sú vaše príkazy, Yuuki-sama?“
Pozrela som naňho. Keď som aj v jeho tvári zbadala strach, trošku som sa prekonala a zmenila som chladný výraz na uvoľnený. Všetci ostatní a hlavne Akatsuki to ocenili. Ich pokoj pomaly rástol s mojím.
„Samozrejme, že ešte dne odídeme z tohto...“
“Počkaj do zajtra.“ Hanabusa stále sklonený, teraz zdvihol hlavu ku mne a prosil ma naliehavým tónom.
„Yuuki-hime, počúvaj čo ti vravím! Úplne si sa zbláznila? Budeš až taká hlúpa a ohrozíš...?“
Vtedy ho Senri a Akatsuki chytili a zabránili mu pokračovať v urážkach, ktoré mi adresoval.
Hanabusa sa rozčuľoval a snažil sa ich odtlačiť. Na tvári sa mi znovu objavil prísny výraz. Rima a Ruka, ktoré stáli vzadšie sa báli mojej reakcie. Ani jedna z nich nechcela prísť o priateľa. Dobre vedeli, že za to čo práve povedal, by som ho mohla zabiť. Hlavne ak som ho už pred chvíľou varovala, aby držal zavreté ústa. Pozrela som sa na toho nešťastného blonďáka. Aj on sa na mňa pozeral. Hlavu naklonil trochu nabok a vlasy mu padli do tváre. Isteže som mu nechcela ublížiť, ale nedovolím aby mi stál v ceste keď ide o Kanameho.
Hanabusa sa postavil a Akatsuki so Senrim ho pustili a ostali stáť vedľa neho. Aidou na mňa stále upieral pohľad a nič nevralel... čakal na mňa.
„Ako by som mohla?“ povedala som mu nešťastne a hlas sa mi zlomil. „Nedokážem tu zostať ani o minútu dlhšie, keď viem, že Kaname niekde vonku sám bojuje s tými beštiami, kým ja som tu v teplúčku s celou jeho strážou.“ V očiach sa mi leskli slzy. Zaborila som tvár do dlaní, úplne zničená zo smútku.
„Kaname-sama sa o seba vie postarať!“ vyhlásil sebaisto Hanabusa.
„Isteže áno,“ súhlasila som ešte stále s tvárou skrytou v dlaniach, „ale opustila som domov preto, aby som bola naďalej od neho odlúčená?“ teraz som zdvihla hlavu a ukázala mu svoje slzy. Dobre som vedela, že čistokrvný upír by nikdy nemal dovoliť, aby niekto videl jeho smútok. Veď mi to povedal sám Hanabusa.
„Nerozumiete tomu!“ obvinila som ich, „Ja musím byť s ním.“ Vzdychla som si. „Jednoducho je to tak...“ položila som si hlavu na kolená a nechala som svoje slzy skotúľať sa mi po tvári. Hanabusa sa pohol ku mne. Vyšiel po schodoch a tiež si na ne sadol, presne ako ja. Stále však udržiaval bezpečnú vzdialenosť. Sedel o dva schody podo mnou. Natiahol ruku a poutieral mi mokré líca.
„Nevravel som ti už, že nemáš tak ľahko ukazovať slzy?“ potom sa usmial tým jeho úžasným úsmevom.
„Čo si pomyslí Senri? Že akú má ufňukanú príbuznú?“ Aj ja som sa pousmiala. To spravil naschvál! Dobre vedel, aký ja jeho smiech nákazlivý.
„Vidím, čo si myslí,“ oznámila som Aidovi a usmiala som sa cez jeho plece na svojho bratanca. Senriho prekvapená grimasa ma rozosmiala a smial sa aj Hanabusa.
„Ak si myslíš, že som teraz zabudla na našu pôvodnú tému, tak sa mýliš!“ upozornila som Aida.
„Ale do pekla! Môj plán zlyhal.“ Hanabusa vystrúhal grimasu. „A ja som si myslel, že to zaberie!“
„Aj tak bude po mojom!“ vyhlásila som ostro. Vzdychol si, ale nenamietal. Zase naklonil hlavu nabok. Vyzeralo to, že nad niečím premýšľa. Bol taký roztomilý, až ma to prekvapilo. Pousmiala som sa. Ak som chcela, aby moje plány fungovali perfektne, bola tu ešte vec, ktorú som nemohla zanedbať. Bolo to až príliš dôležité. Zhlboka som sa nadýchla a pohodlnejšie som si oprela hlavu o kolená. Tak dobre, toto jednoducho musím spraviť...
„Hanabusa...“ povedala som jemnučkým hlasom. Otočil sa a pozrel na mňa. Vtedy som mu znova zajala oči . Nemohol uhnúť pohľadom, len sedel a díval sa na mňa.
„Poď bližšie.“ Povedala som rovnakým vábnym hlasom. Snažila som sa nevnímať myšlienky zvyšku mojej stráže, ktorá nás teraz zaujato sledovala.
„Aby si ma mohla zabiť?“ No určite!“ povedal Hanabusa a nemohol odtrhnúť oči od mojich.
Naklonila som sa, k nemu a objala ho okolo pliec. Stále som ho hypnotizovala očami. Držala ho v úplnom pokoji....Objal ma okolo pása a pritiahol si ma viac k sebe. Konečne som sa mu mohla prestať pozerať do očí. Už aj tak robil všetko, čo som chcela. Zatlačila som ho k stene a on sa o ňu chrbtom oprel. Priblížila som sa k jeho tvári. Najprv som sa perami obtrela o jeho, a potom som prešla po jeho brade až ku krku. Záblesky myšlienok, ktoré pochopili čo sa chystám spraviť boli plné prekvapenia a očarenia. Štyria upíri sa pomaly otočili a vyšli z haly. Chceli mi dopriať súkromie. A tak som pokračovala. Otvorila som ústa a nechala svoje tesáky ľahko vkĺznuť do Aidovho hrdla. Na jazyku som cítila tú lahodnú chuť. Samozrejme to nebolo nič v porovnaní s Kanamem, ale ja som bola taká smädná...
Pila som...a nemohla som len tak prestať. Po dlhej chvíli, keď sa Hanabusa zamrvil a položil ruku na môj chrbát, som ešte stále nemala dosť. Pila som ďalej. Potom Hanabusa vzdychol. Vytiahla som zaborené tesáky z jeho hrdla a položila si hlavu na jeho rameno. Leňošila som v jeho objatí a užívala si pocit naplnenia. Teraz som túžila len po jedinej veci. Aby ma namiesto Aida objímal Kaname. Ukázala som myšlienkami moje želanie aj Hanabusovi.
„Čoskoro ho uvidíš, sľubujem.“ Povedal mi Hanabusa. Úplne ma prekvapil jeho slabý hlas. Bol na pokraji síl. Vedela som, že som pila príliš veľa. Naopak ja som cítila toľko energie, ako už dávno nie. Vstala som a na nohy som dokopala aj Hanabusu.
„Hanabusa, zavolaj ostatných. Potrebujem ich.“
„Čože? Ešte si smädná? Mal som pocit, že zo mňa vycucáš aj to čo sa nedá.“
Vtedy ho niekto udrel po hlave. Rima stála hneď vedľa neho s natiahnutou rukou a zbytok stráže práve vchádzal do miestnosti.
„Hanabusa, ty idiot! Dávaj si pozor na jazyk!“ naštvaná Ruka sa mu snažila dohovárať, azda už tisíci krát, ale Hanabusa si začal pískať a tváril sa, že nepočul absolútne nič. Zvalil sa na sedačku. Rima podišla ku mne spolu s Rukou. Akatsuki a Senri sa držali vzadu. Ako vždy.
„Už sa cítite lepšie, však, Yuuki-sama?“ Rima sa spýtala a usmiala sa. Ruka sa tiež usmiala.
„Iste.“ Povedala som zo spokojným výrazom na tvári.
„A teraz, keď Hanabusa môže byť pokojný, že nikde neodpadnem, vám poviem čo budeme ďalej robiť.“ Prešla som cez vedľajšiu izbu a mávla som na svoju stráž, aby ma nasledovali.
Veľkými krokmi som šla do kuchyne a počula som za sebou päť druhov šuchtavých krokov.
Čo sa im nepáči, že sa tak vlečú?
Vošla som do miestnosti a namierila som si to rovno k chladničke. Vošli za mnou. Keď sa cez dvere uráčilo aj Hanabusovi, vybral sa ku mne, že mi pomôže.
„Hej, Yuuki! Veď ti niečo spravím, nemusíš sa obťažovať...“
Zdvihla som ruku, aby som ho zastavila, kým som si obzerala ponuku Hanabusovej chladničky. Stále otočená im chrbtom som ukázala na veľký jedálenský stôl a kývla som hlavou, na znak toho aby si všetci posadali. Urobili tak okamžite. Po chvíľke som sa otočila k nim s plnou náručou jedla. Hanabusa ostal stáť. Pozrela som na neho a zdvihla jedno obočie. Nerozmýšľal ani sekundu a hneď sa pratal na voľné miesto vedľa Akatsukiho.
Provokuješ? Poslala som mu myšlienku.
„Ani náhodou.“ Povedal rýchlo priduseným hlasom. Zasmiala som sa na jeho prudko narastajúcej nervozite.
Ostatným chvíľku trvalo, kým pochopili, že Hanabusa netrpí samomluvou, ale to len reagoval na náš malý súkromný rozhovor. Prekvapene sa na nás pozerali.
Poukladala som si jedlo na stôl a vyskočila som naň, úplne ignorujúc voľnú stoličku za vrchstolom.
„Ideš sa napchávať, alebo vysvetľovať svoje plány?“ Hanabusa bol už netrpezlivý a túžil vedieť, čo zamýšľam robiť ďalej. Na odpoveď som si odhryzla kus z koláča. Hanabusa si vzdychol. Keď som dojedla koláč, spýtala som sa:
“Akatsuki, aké vám dal Kaname príkazy?“ toto som musela vedieť presne.
„Kaname-sama prikázal, aby sme sa pripojili k vám a ubezpečili sa, že je všetko v poriadku a nehrozí vám žiadne nebezpečenstvo.“ Odpovedal mi.
„Dobre. A čo ste mali robiť potom, ako ste sa ubezpečili, že mi nič nehrozí?“
„Mali sme pár dní počkať, Yuuki-sama, potom vás odprevadiť do sídla Kuranovcov a prečistiť tam okolie.“
„Prečistiť?“ zaujímala som sa. Odpovedala Ruka:
„Odstrániť všetkých upírov v okruhu päťsto kilometrov, Yuuki-hime.“
„Áno,“ súhlasil Akatsuki, „a hneď ako by sme sa uistili, že je všetko... čisté,“ pri tom slove sa pousmial a trošičku tak odhalil tesáky, „by som sa znovu pripojili ku Kanamemu-sama.“
Kaname ich ešte potreboval, no bál sa nechať ma bez sprievodu a vedel, že ostať tu dlho nie je bezpečné. Lenže môj život nie je dôležitejší ako jeho. A ak to on nevedel, to už nie je môj problém. Nedopustím, aby riskoval. Mohol si rozkazovať desaťročie, ale teraz... teraz bude, rozkazovať ja!
„Akatsuki“ oslovila som ho znova. V mojom hlase teraz už všetci počuli, že sa blíži príkaz, a že som pevne rozhodnutá svoj postoj nezmeniť. Ty a Shiki-san zajtra odídete za Kanamem.“
„Ale, Yuuki...!“ protestoval Hanabusa. Nenechala som ho dokončiť a pozrela som znovu na Akatsukiho, ktorý sa mračil. Povedala som mu:
„Toto je najsprávnejšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť.“ Ignorovala som Hanabusovo odfrknutie a pokračovala som:
„Čo sa týka Kanameho, nebude nadšený...“ zamyslela som sa a zatvárila sa nešťastne. „Vlastne bude určite nahnevaný, ale Ruka a Rima ostanú so mnou a odprevadia ma do sídla.“ Pozrela som na ne. Obe prikývli.
„Spoľahnite sa, Yuuki-hime.“ Povedala Ruka.
„Shiki-san, poď teraz, prosím, so mnou.“ Vstala som a prekvapený Senri sa postavil tiež. Keď sme spolu vychádzali z kuchyne ešte som sa otočila a povedala:
„A kým sa vrátime, tak sa ukľudni, Hanabusa!“ Venoval mi namrzený pohľad. Vyšli sme hore po schodoch. Senri kráčal hneď za mnou. Keď som otvorila dvere na svojej izbe a vošla som dnu, ticho ma nasledoval. Posadila som sa na kraj svojej postele.
„Zatvor dvere, prosím.“ Povedala som mu. Urobil ako som žiadala, a potom sa otočil ku mne.
„O čo ide, Yuuki-sama?“ Zelené oči mal zvedavé.
„Shiki-san... teba vypočuje, viem, že ti veľmi verí.“
„Kaname-sama sa rozčúli, že sme ho neposlúchli.“
„Áno, a preto mu odo mňa odkážeš, že to bol môj príkaz a nemali ste na výber. Že som sa sama takto rozhodla a nedopustím, aby ostal bez pomoci a riskoval.“ Senri sa uklonil.
„Ako si prajete, určite mu to odkážem.“
Objala som si kolená. Koľko ešte potrvá, kým ho uvidím? Vzdychla som si.
„Shiki-san.“
„Áno, Yuuki-sama?“ pozrel na mňa a ja som pred ním na chvíľu odhalila svoje pravé pocity.
„Povedz mu...“ silnejšie som si pritlačila kolená k brade, „povedz mu, že mi chýba, a že každá sekunda bez neho je pre mňa nekonečná. Že sa nemôžem dočkať chvíle, kedy ho konečne uvidím, aby som mu mohla tisíckrát zopakovať ako veľmi ho milujem.“ Ušla mi slza. Rýchlo som si ju utrela. Môj vlastný smútok sa odrážal v zelených očiach môjho dôverníka. Prikývol a povedal:
„Uvidíte ho skôr ako si myslíte, Yuuki-sama.“ Jeho hlas bol tichý ale úprimný.
„Ďakujem, Shiki-san. Dúfam, že máš pravdu.“ Vstala som z postele a spolu sme vyšli z izby. Vrátili sme sa do kuchyne. Hanabusa na nás hádzal podozrievavé pohľady, kým jedol posledný kúsok koláča. Sadla som si za vrchstôl.
„Dobre teda, Shiki-san a Akatsuki sa zajtra pripoja ku Kanamemu. A my...“ pozrela som na Ruku, Rimu a Hanabusu, „zajtra odchádzame tiež. Hanabusa priprav všetko potrebné.“
Keď som vstala a vybrala som sa preč, Ruka a Rima sa postavili tiež.
„Yuuki-sama, pomôžeme vám s prípravami?“
„Áno, ďakujem.“ Povedala som a ony ma nasledovali do mojej izby. Rima mi pomáhala baliť šaty a Ruka zatiaľ upratovala izbu.
„Ďakujem za pomoc.“ Uklonili sa a zaželali mi dobrú noc. Keď odišli, zvalila som sa do postele. Toto bol náročný deň, ale aspoň som plná síl. Ako náhle som sa napila krvi, bolesť hlavy prešla a cítila som sa silná. To je dobré...
Bola som veľmi zvedavá na svoj nový domov. Usmiala som sa a prevalila sa na bok. Domov... môj a Kanameho. Nemôžem sa dočkať keď tam za mnou príde. A ja ho už nepustím...nikdy viac. To bola moja posledná myšlienka predtým, ako som zaspala.

Dodatek autora:: 

Vianočný nášup Tongue dúfam, že sa vám to bude páčiť a ja vám slubujem, že sa posnažím, aby ste ako darček odo mna mali pod stromcekom dalsi, extra dlhy diel ^^

5
Průměr: 5 (10 hlasů)